Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 546/2014
PDF · 234.36 KB
No categories available
I. ÚS 546/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AD PROPERTY, s. r. o., Stará
Vajnorská 11, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Marcelom Vasilišinom, LLM,
Advokátska kancelária OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 117/2014 z 11. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AD PROPERTY, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AD PROPERTY, s. r. o., Stará
Vajnorská 11, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Marcelom Vasilišinom, LLM, Advokátska kancelária OLEXOVA VASILISIN
s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 117/2014 z 11. júna
2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení
navrhovateľky v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) o nariadenie predbežného opatrenia vo veci určenia neplatnosti výpovede z nájomnej
zmluvy uzatvorenej 26. marca 2010 danej obchodnou spoločnosťou Ballymore EUROVEA,
a. s. (ďalej len „odporca“), ako prenajímateľom sťažovateľke ako nájomcovi, za účasti
obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., ako nového nájomcu (ďalej len „vedľajší
účastník“). Návrh sťažovateľky o nariadení predbežného opatrenia okresný súd uznesením
sp. zn. 24 Cb 152/2013 z 21. augusta 2013 zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky
krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 304/2013 zo 4. októbra 2013 zmenil uznesenie
okresného súdu a nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi do meritórneho rozhodnutia vo veci obmedzovať nájomné práva sťažovateľky.
Odporca a vedľajší účastník podali proti predbežnému opatreniu dovolanie z dôvodu
existencie prekážky litispendencie alebo res iudicatae a z dôvodu odňatia možnosti konať
pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom
konaní uznesením sp. zn. 4 Obdo 2/2014 z 31. marca 2014 rozhodol o zrušení rozhodnutia
krajského súdu sp. zn. 1 Cob 304/2013 zo 4. októbra 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu, že prekážka litispendencie a res iudicatae nebola skúmaná, čo môže zakladať
vadu posudzovaného rozhodnutia. V súvislosti s dovolacím dôvodom odňatia možnosti
konať pred súdom najvyšší súd dospel k záveru, že tento naplnený nebol.
Krajský súd v zmysle zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu preskúmal vytknutú
vadu a dospel k záveru, že prekážka litispendencie ani res iudicatae nie je daná, odňatie
možnosti konať pred súdom vzhľadom na závery rozhodnutia najvyššieho súdu už
neskúmal a súčasne podľa jeho názoru neboli splnené predpoklady na nariadenie
predbežného opatrenia. Z uvedeného dôvodu krajský súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného
opatrenia zamietnutý. Na základe tohto rozhodnutia začal odporca a vedľajší účastník meniť
prenajaté priestory a užívať ich na úkor práv sťažovateľky.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil princíp
legitímnych očakávaní v kontexte princípu právnej istoty a tiež právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
K namietanému porušeniu princípu legitímnych očakávaní sťažovateľka uviedla:
«Prvým rozhodnutím porušovateľa o Predbežnom opatrení bola otázka jeho
správnosti a zákonnosti právoplatne uzavretá. V tomto momente bolo objektívne možné
legitímne očakávať, že zmeniť ho môžu len vady zakladajúce prípustnosť a dôvodnosť
mimoriadnych opravných prostriedkov
Spoločnosti BE a ST napadli Predbežné opatrenie dovolaním práve pre dve z týchto
vád (litispendencia resp. res iudicata, odňatie možnosti konať). Práve k nim sa sťažovateľ
vyjadril, pretože opäť bolo objektívne možné legitímne očakávať, že vyriešenie týchto dvoch
konkrétnych vád jediné bráni definitívnemu uzavretiu a opätovnému nariadeniu
Predbežného opatrenia.
Dovolací súd sa v súlade s § 242 ods. 2 OSP zaoberal len konkrétne vytknutými
vadami a ostal nimi viazaný, pretože rešpektoval toto ustanovenie vykonávajúce princíp
právnej istoty. Rozhodol, že:
- prekážka litispendencie resp. res iudicata je možná a podľa § 243d ods. 1 OSP
prikázal porušovateľovi sa s touto vadou vyporiadať
- odňatie možnosti konať je vylúčené
Rozhodnutím dovolacieho súdu sa prirodzene má zvýšiť právna istota - uzavreté
otázky ostanú uzavreté a otázky vyselektované na doriešenie dorieši nižší súd. Bolo preto
objektívne možné legitímne očakávať, že už len preskúmanie prekážky litispendencie resp.
res iudicata bráni uzavretiu veci. Sťažovateľ sa preto logicky vyjadril len k nej, ako by to
urobil každý iný subjekt.
Otázka litispendencie vznikla len kvôli konfliktnému konaniu na OSBA1 pod
č. 26 Cb/159/2013, ktoré bolo zastavené uznesením KS BA č. 8 Cob/200/2013 zo dňa
31. 10. 2013, právoplatným dňa 19. 11. 2013, o čom vedeli všetci účastníci a bolo zjavné, že
vadou konania nebola samotná prekážka litispendencie ale fakt, že ju porušovateľ
neskúmal. Bolo teda objektívne možné legitímne očakávať, že porušovateľ Predbežné
opatrenie opätovne nariadi.
Porušovateľ zistil a správne rozhodol, že žiadna z vád, pre ktoré bolo Predbežné
opatrenie napadnuté dovolaním, nie je daná t.j. definitívne potvrdil, že mimoriadny opravný
prostriedok bol podaný nedôvodne, a teda, že Predbežné opatrenie malo ostať nedotknuté.
Napriek tomu ale Predbežné opatrenie zrušil. Riadil sa pritom len dôvodmi podľa
vyjadrenia spoločnosti BE zo dňa 23. 05. 2014, ktoré:
a) nespadajú do dôvodov na ktorých riešenie dal pokyn dovolací súd
b) objektívne nikto nemohol legitímne očakávať ako dôvody na náhlu zmenu
systematicky uzatváranej veci
c) sú zjavne účelové a snažia sa pôsobiť len psychologicky
Porušovateľ podľa nás zneužil formálny výklad príkazu dovolacieho súdu v znení
„vysporiada sa s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci
rozhodne“, keďže:
- tieto časti príkazu vyložil samostatne - vyporiadal sa s vadami a bez ohľadu na ne
rozhodol nanovo, ako keby dovolacie konanie ani nebolo
- len výklad príkazu tak, že porušovateľ sa mal vyporiadať s vadami a v ich medziach
rozhodnúť, je jediný v súlade s princípom právnej istoty a tvorí oporu systému opravných
prostriedkov v právnom poriadku SR
Porušovateľ tým znevažuje význam dovolacieho súdu vo veci, čo je vážne porušenie,
ktoré nebolo možné legitímne očakávať.»
Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého
uznesenia uviedla, že podľa jej názoru musí byť rozhodnutie krajského súdu odôvodnené
vo vzťahu ku každej z uložených povinností, čomu tak v danom prípade nie je, pretože
napadnuté uznesenie je buď vo vzťahu k niektorým povinnostiam neodôvodnené vôbec,
alebo je jeho odôvodnenie zmätočné a nemá podklad vo veci.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 1 Cob/117/2014 zo dňa 11. 06. 2014
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č. 1 Cob/117/2014 zo dňa 11. 06. 2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 340,90 EUR , ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením
krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa tvrdenia sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na nariadenie
predbežného opatrenia v súvislosti s ochranou jej práv vyplývajúcich zo zmluvy o nájme
nebytových priestorov v „OC EUROVEA“ uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako nájomcom
a odporcom ako prenajímateľom, v rozpore s princípom legitímnych očakávaní vzhľadom
na predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, ktorým predbežné opatrenie nariadil. Podľa
sťažovateľky mal krajský súd rozhodovať len v intenciách vyslovených najvyšším súdom
v uznesení sp. zn. 4 Obdo 2/2014 z 31. marca 2014 a preskúmať len otázku existencie
prekážky litispendencie, resp. res iudicatae, keďže otázka odňatia možnosti konať pred
súdom bola posúdená najvyšším súdom.
V nadväznosti na výhrady sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že posúdenie podmienok
na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných
súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,
keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré
do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (m. m.
IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení iba v celkom
ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného
opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných
okolností. Ústavný súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume uznesení,
ktorými sa len rozhoduje o predbežných opatreniach (II. ÚS 261/2013). Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:
„Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu ako i vyjadreniami účastníkov konania
a zistil, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia.
Podľa ust. § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p, ak nie je ďalej ustanovené inak použijú sa
na uznesenie primerané ust. o rozsudku. Podľa ust. § 211 ods. 2 O. s. p, ak tento zákon
neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerané ustanovenia o konaní
pred súdom prvého stupňa.
Vychádzajúc z uvedeného bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu podstatným
oboznámenie sa so skutočnosťami uvádzanými odporcom v písomnom vyjadrení, ktoré sa
nachádza v spise.
Z obsahu spisu vyplýva, že po zmene návrhu sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
a tretej osobe, zdržať sa akýchkoľvek stavebných a rekonštrukčných prác v priestoroch,
v ktorých prevádzkoval ako nájomca svoju podnikateľskú činnosť, zadávania akýchkoľvek
pokynov na realizáciu stavebných prác v priestoroch ako aj schvaľovania či iného strpenia,
dispozície s majetkom navrhovateľa, alebo jemu inak prislúchajúcim právam v priestoroch.
Zasahovanie do práva navrhovateľa vykonávať obchodné aktivity v priestoroch, a to
najmenej podľa rozsahu obchodných zvyklostí pre účel nájmu podľa zmluvy, obmedzovaniu
vstupu a prístupu návštevníkov alebo zákazníkov OC EUROVEA z verejných priestorov
centra do priestorov navrhovateľa, obmedzovanie a zásobovania a vybavovania priestorov
navrhovateľom, akéhokoľvek obmedzovania výkonu práv navrhovateľa podľa zmluvy,
manipulácie s technickými zariadeniami v priestoroch potrebných pre riadne užívanie
a ničím nerušený výkon nájomných práv navrhovateľa zo zmluvy a uzatváranie akýchkoľvek
iných zmlúv okrem zmlúv s navrhovateľom, ktorých predmetom je užívanie priestorov nie je
prípustné. Žiadal, aby spoločnosti Slovák Telekom bola uložená povinnosť až do
právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci určenia, že je neplatná výpoveď zo dňa 07. 08.
2013, zdržať sa akýchkoľvek stavebných prác a rekonštrukčných prác v priestoroch,
akýchkoľvek pokynov na zadávanie stavebných prác v priestoroch, ich schvaľovania a či
iného strpenia, dispozície s majetkom navrhovateľa, alebo jemu inak prislúchajúcim
umiestneným, v alebo pri priestoroch, zasahovania do práva navrhovateľa vykonávať
obchodné aktivity v priestoroch a to najmenej v rozsahu podľa obchodných zvyklostí podľa
účelu nájmu podľa zmluvy, obmedzovaniu vstupu a prístupu návštevníkov alebo zákazníkov
OC EUROVEA z verejných priestoroch z centra do priestorov, akéhokoľvek obmedzovania
výkonu nájomných práv podľa zmluvy, manipulácie s technickými zariadeniami
v priestoroch, potrebných na riadne užívanie ničím nerušený výkon nájomných práv
navrhovateľa zo zmluvy.
Navrhovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uviedol, že
v priestoroch, ktoré má navrhovateľ v nájme sa vykonávajú stavebné úpravy, ďalej došlo
k vypnutiu napájania mreží a k avizovanému svojvoľnému vyprataniu prevádzky.
Navrhovateľ vykoná v priestoroch stavebné úpravy za viac ako 150.000 Eur a táto
pohľadávka je spôsobilá na zápočet proti pohľadávke odporcu. Trval na tom, že
pohľadávka špecifikovaná vo výpovedi nájmu v čase doručenia výpovede neexistovala,
pretože zanikla započítaním s pohľadávkou navrhovateľa ako nájomcu. Uviedol, že
bezprostredne hroziaca ujma spočíva najmä v hrozbe ušlého zisku na predaji tovaru, najmä
trendovej kolekcie 2013 a nemožnosti realizácie obchodnej činnosti v prenajatých
priestoroch.
Tak ako už bolo uvedené súd rozhoduje o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia na základe tvrdení v návrhu, na základe obsahu listín predložených
navrhovateľom, ako i ďalšími účastníkom konania s tým, že v tomto štádiu konania
dokazovanie neprebieha, je iba potrebné osvedčiť, teda preukázať, opodstatnenosť
predbežného opatrenia. To vyplýva predovšetkým z toho, že podstatným znakom
predbežných opatrení je ich provizórnosť, dočasnosť, potreba rýchlej procesnej ochrany či
úpravy pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť ničím nerušené konanie vo veci
samej. Takéto dočasné rozhodnutie môže slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho
núteného výkonu súdneho rozhodnutia. Skúmanie podmienok pre vydanie predbežného
opatrenia, však nemá povahu dokazovania ako upravuje O. s. p. pri konaní vo veci samej.
Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím, preto pri jeho zisťovaní nemusí byť vždy
dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Z jeho charakteru vyplýva, že pred
jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie
konečného rozhodnutia, je však nutné, aby boli prostredníctvom označených dôkazov
osvedčené základné skutočnosti pre opodstatnenosť a dôvodnosť nariadenia predbežného
nariadenia. Výsledkom takzvaného osvedčenia nároku je to, že osvedčované skutočnosti sa
so zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné.
Osvedčenie je povinnosťou účastníka konania, ktorý žiada nariadenie predbežného
opatrenia. Tak ako už bolo uvedené pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia sa
nevykonáva dokazovanie tak ako v konaní vo veci samej, a preto je nevyhnutné, aby mal súd
možnosť posúdiť dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
na základe skutočnosti uvádzaných v návrhu. Takisto však nemôže ísť v prípade návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia len o opísanie skutočností bez súčasného preukázania
dôvodov, ktoré by opodstatňovali nariadenie predbežného opatrenia. V prípade rozhodnutia
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa spolu s rozhodnutím doručujú druhej
strane aj listiny predložené navrhovateľom s tým, že aj návrh s prípadnými prílohami po
doručení odporcovi, resp. osobe predbežným opatrením dotknutej v zmysle § 76 ods. 2
O. s. p., sa majú právo už takto k predloženým listinám vyjadriť, a to vo forme vyjadrenia,
resp. odvolania. V čase rozhodovania odvolacieho súdu vychádzal odvolací súd tak ako je
súd prvého stupňa z obsahu spisu a z predložených listinných dôkazov a tvrdení
navrhovateľa v danom čase. V čase rozhodovania odvolacieho súdu, po zrušení rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolacím súdom, už odvolací súd má k dispozícií aj vyjadrenie odporcu
k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia ako aj uvedené určité skutočnosti, ktoré sú
pre posúdenie dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podstatné. Odporca
v podanom vyjadrení namieta neopodstatnenosť nariadenia predbežného opatrenia najmä
z dôvodu, že v prípade nenariadenia predbežného opatrenia už navrhovateľovi nemôže
vzniknúť žiadna škoda a nenariadením predbežného opatrenia nedôjde k zásahu do výkonu
práv navrhovateľa z dôvodu, že počnúc dňom 28. 03. 2013 navrhovateľ predmet nájmu
neužíva, predajňu obuvi neprevádzkuje, ani v ňom nevykonáva žiadnu obchodnú aktivitu,
v predmete nájmu nemá žiadny tovar, nábytok a ani žiadne iné veci.
Po rozhodnutí odvolacieho súdu bola do spisu založená zápisnica súdneho exekútora
JUDr. Pavla Holíka zo dňa 23. 08. 2013, z ktorej vyplýva, že súdny exekútor v prospech
oprávneného – BEST DRINK s. r. o., Bratislava zabezpečil hnuteľné veci podliehajúce
exekučnému konaniu sp. zn. Ex 119/13, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške
102.000 Eur s prísl. Ako vyplýva z uvedenej zápisnice boli zabezpečené hnuteľné veci,
a odobraté 102 ks krabíc topánok, odobratý aj zvyšný tovar nájdený v predajni, nábytok,
ktoré všetky majú podliehať exekučnému konaniu.
Uvedený listinný dôkaz ako i ďalšie založené v spise nasvedčujú tomu, že v predajni
navrhovateľa, teda v predmete nájmu sa už nenachádzajú veci a zariadenia navrhovateľa,
a teda nie je tu už možná hrozba vypratania priestoru odporcom. Odporca okrem iného
uviedol, že dňom 21. 01. 2014, sám navrhovateľ započal vypratávať pôvodné zariadenie
predajne, o čom má nasvedčovať notárska zápisnica N 26/2014, Nz 3924/2014,
Nsr 1/3981/2014 zo dňa 03. 02. 2014, ktorá sa nachádza v spise. Taktiež, odporca namietal,
že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už priestory sú dávno zrekonštruované,
zrealizovala sa prestavba v prevažnej miere, a preto zakázať činnosť realizácie stavebných
úprav v daných priestoroch je tiež neopodstatnené.
Dovolací súd rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2014 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu
zo dňa 04. 10. 2013, keď mal za to, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom neskúmal
prekážku konania spočívajúcu v prekážke skôr začatého konania (littispendencia).
Z predložených listinných dôkazov však jednoznačne vyplýva, že v čase rozhodnutia
dovolacieho súdu, táto prekážka neexistovala, nakoľko konanie pred Okresným súdom
Bratislava I vedené pod sp. zn. 26 Cb/159/2013 bolo zastavené, a to práve z dôvodu, že
pred Okresnom súdom Bratislava II bolo vedené konanie o predbežné opatrenie v obsahovo
zhodnom znení a týkajúcich sa rovnakých priestorov, v ktorom bolo právoplatne nariadené
v odvolacom konaní uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob/304/2013-164 odporcovi aj
spoločnosti Slovák Telekom predbežné opatrenie. Keďže Krajský súd v Bratislave v konaní
sp. zn. 8 Cob/200/2013 ustálil, že bola preukázaná zhodnosť predmetu sporu a skutkových
okolností, od ktorých sa právo odvodzovalo, t. j. s určením neplatností výpovede odporcu
z nájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou uzavretou medzi navrhovateľom
a odporcom dňa 26. 03. 2010, na prenájom nebytového priestoru (LGF 17b predajne D. na
prízemí budovy OC EUROVEA so súpisným číslo..., na adrese...), preto Krajský súd v
Bratislave konanie pred Okresným súdom Bratislava I vedeným pod sp. zn. 26 Cb/159/2013
zastavil, práve pre prekážku litispendencie. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 19. 11. 2013, čiže v čase pred rozhodnutím dovolacieho súdu.
Napriek tejto skutočnosti je v tomto štádiu konania potrebné skúmať odôvodnenosť
podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenie, pričom odvolací súd dospel
k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nie sú splnené predpoklady pre
nariadenie predbežného opatrenia.
Po oboznámení sa s obsahom spisu ako i listinnými dôkazmi a vyjadrením účastníkov
konania, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ v tomto štádiu konania nepreukázal
dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nepreukázal potrebu
dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, keď v priebehu konania vyšli najavo nové
skutkové okolnosti, relevantné pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol
vo veci nariadenia predbežného opatrenia vecne správne a rozhodnutie súdu prvého stupňa
s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. s dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa ako
i z dôvodov vyššie uvedených ako vecne správne potvrdil.“
V nadväznosti na citované rozhodnutie považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pred začatím
konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené
pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že všeobecný súd predbežným opatrením
dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť
ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich
charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,
lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.
Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností
posudzovaného prípadu v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia a náležitým spôsobom
vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia, ktoré boli nevyhnutné pre osvedčenie nevydania
predbežného opatrenia na ochranu sťažovateľky z titulu hroziacej ujmy zo strany odporcu
a vedľajšieho účastníka pri výkone jej práv vyplývajúcich zo zmluvy o nájme nebytových
priestorov, a tým aj odôvodnenosť nenariadenia predbežného opatrenia. Na tomto základe
krajský súd formuloval svoje skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného
súdu vyčerpávajúce a nemožno ich považovať za arbitrárne, a preto sú z hľadiska dodržania
základných ústavnoprocesných princípov akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd
dôsledne zvažujúc účel právnej úpravy predbežného opatrenia neposkytol ochranu
sťažovateľke v situácii, keď pre jej poskytnutie už neboli splnené zákonom vyžadované
podmienky, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia predstavuje dostatočný základ pre jeho
výrok.
Ústavný súd konštatuje, že princíp ochrany legitímnych očakávaní v kontexte
princípu právnej istoty, tak ako ho poníma sťažovateľka, t. j. v zmysle ochrany určitého
postupu a rozhodovania všeobecného súdu, ktoré tento orgán verejnej moci svojím
predchádzajúcim rozhodnutím vyvolal a podľa ktorého sťažovateľka určité rozhodnutie
mohla legitímne očakávať, nebol v danom prípade porušený. Najvyšší súd vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí vydanom v rámci dovolacieho konania uviedol pokyny na ďalšie
zameranie pozornosti krajského súdu, avšak bez vyslovenia bezpodmienečného príkazu, ako
treba vec rozhodnúť. Na základe uvedeného ústavný súd považuje napadnuté uznesenie,
v ktorom krajský súd v zmysle právneho názoru vysloveného najvyšším súdom preskúmal
otázku existencie prekážky litispendencie, ako aj res iudicatae a na základe predložených
listín preukazujúcich zmenu skutkového stavu dospel k záveru o nenaplnení zákonných
predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia, za ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv
a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala
konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2014