Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 679/2015
PDF · 432.18 KB
No categories available
II. ÚS 679/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Solárovou,
Advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 211/2015
z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košice (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Co 211/2015 z 29. apríla 2015.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
«Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn: 1Co/211/2015 uznesením
z 29. 04. 2015 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo odporcovi
v 3. rade zakázané nakladať s nehnuteľnosťou do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
A zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zákaze odporcovi v 3. rade rušiť
navrhovateľa v pokojnom užívaní bytu tak, že v tejto časti návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamieta…
Pokiaľ teda navrhovateľ z vlastného rozhodnutia v uvedenom byte nebýva, nemôže
byť daná ani naliehavá potreba chrániť jeho pokojné užívanie bytu pred neoprávnenými
zásahmi zo strany odporcu v 3. rade formou predbežného opatrenia. Takéto právo
navrhovateľ totiž nie je bezprostredne ohrozené. Odvolací súd navyše v odôvodnení
napádaného uznesenia na str. 4, ods. 4 konštatoval, že 1. výrok súdu prvého stupňa nebráni
odporcovi v 3. rade, ako vlastníkovi sporný byt riadne užívať. Proti tomu sťažovateľ
namieta:
Sťažovateľ opakovane uviedol, že sa v zahraničí zdržiava kvôli práci a zárobku, aby
mohol splácať svoje záväzky Sťažovateľ sa pravidelne domov, do sporného bytu vracia.
Naposledy to bolo v čase od 22.05. 2015 24.05. 2015. Byt je jeho jediným obydlím, ktorý
riadne užíva prirodzene s prihliadnutím na prácu v zahraničí. Sťažovateľ nie je vlastníkom
iného bytu. Odvolací súd nevysvetlil, kde by mal sťažovateľ v čase jeho pobytu na území
SR /napr. počas sviatkov, dovolenky, ktorú tu trávi, počas víkendov/ bývať.
Naproti tomu odporca v 3. rade je vlastníkom bytu...
Sťažovateľ napáda postup odvolacieho súdu v Košiciach, pretože sa domnieva, že mu
svojím postupom mu právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 47 48 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je aj
relevantné konanie súdov. Bola porušená rovnosť účastníkov súdneho konania podľa č. 47.
ods. 3 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd
vzhľadom na iné rozhodnutia v obdobných veciach porušil princíp právnej istoty
a predvídateľnosti práva.
Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd v odôvodnení napádaného uznesenia
na str. 4 ods. 3 rozhodol v priamom rozpore s č. 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje práv
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do skromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,
obydlia a korešpondencie. Z judikatúry Ústavného súdu SR aj Európskeho súdu pre ľudské
práva vyplýva, že pri posudzovaní, či ide o obydlie chránené Ústavou SR, resp. Dohovorom,
nie je možné prihliadať iba na formálnoprávne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Preto nie je podstatnou otázka, či obydlie spĺňa
stavebno technické požiadavky, či bolo postavené legálne, či je užívané legálne, ani či je
jeho užívateľ prihlásený na trvalý pobyt v tomto obydlí. Podstatná je predovšetkým
skutočnosť, či je fakticky ako obydlie jeho obyvateľmi užívané. A sťažovateľ sa do bytu
pravidelne z práce v zahraničí vracia a riadne ho užíva.
Napríklad v poslednom období sa sťažovateľ v spornom byte zdržiaval počas
vianočných sviatkov, od januára 2015 každý druhý víkend.
Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti
práva vzhľadom na vyvíjajúcu sa judikatúru v obdobných veciach.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„I.
Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1Co/211/2015 porušil základné
právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6. ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
II.
Ústavný súd SR zrušuje druhý výrok uznesenia Krajského súdu Košice, sp. zn.:
1Co/211/2015 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100. € ktoré mu je
Krajský súd Košice, povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Krajský súd Košice je povinný vyplatiť trovy právnych služieb vo výške 294,44 €...“
Dňa 15. júla 2015 (e mailom) a 16. júla 2015 (poštou) sťažovateľ doplnil svoje
podanie takto:
„... Sťažovateľ sa v súčasnosti nemôže do bytu, ktorý je predmetom súdneho konania
už dostať. Zámok na dverách je vymenený, rovnako je vylomená komora nachádzajúca sa
na chodbe pri byte. Žalovaný v 3. rade mal bratovi sťažovateľa oznámiť, že ho z bytu
vypratal. A to práve na základe odôvodnenia v napádanom uznesení. Čo napokon žalovaný
opakovane, písomne oznámil aj právnej zástupkyni sťažovateľa.
Práve v súvislosti s napadnutým uznesením Krajského súdu z 29. 04. 2015 sa
zo sťažovateľa stal bezdomovec. V čase, keď sa v konaní pred súdom bráni žalobným
návrhom o určenie absolútnej neplatnosti výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.
Teda v čase, keď sú vlastnícke práva žalovaného v 3. rade k sporným nehnuteľnostiam
spochybňované...
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.: 39C/224/2014 uznesením z 02. 06. 2015
rozhodol tak, že dodávatelia energií do sporných nehnuteľností sú povinní od sťažovateľa
platby za elektrickú energiu a za zemný plyn prijímať. A ďalej rozhodol, že správca
sporných nehnuteľností je povinný od sťažovateľa platby spojené s fondom údržby a oprava
prijímať.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„... Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1Co/211/2015, uznesením
z 29. 04. 2015 porušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
... Ústavný súd SR zrušuje druhý výrok uznesenia Krajského súdu Košice, sp. zn.:
1Co/211/2015 z 29.04. 2015 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100. € ktoré
mu je Krajský súd Košice, povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Krajský súd Košice je povinný vyplatiť trovy právnych služieb vo výške 294,44 €...“
II.
Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 1 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Predmetom sťažnosti podľa jej petitu je tvrdené porušenie základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní rozhodoval vo veci sťažovateľovho návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 39 C 224/2014. Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 1 Co 211/2015 z 29. apríla 2015
zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že časť sťažovateľovho návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol.
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie skúmať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/06). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS
19/02).
V nadväznosti na výhrady sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že posúdenie podmienok
na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných
súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,
keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré
do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (m. m.
IV. ÚS 82/09, I. ÚS 546/2014). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení
iba v celkom ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume
uznesení, ktorými sa len rozhoduje o predbežných opatreniach (II. ÚS 261/2013,
I. ÚS 546/2014). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vydal predbežné opatrenie, ktorým
zakázal odporcovi v 3. rade nakladať s nehnuteľnosťami, vedenými na , ako byt
bytového domu… tieto nehnuteľnosti previesť kúpnou alebo darovacou
zmluvou, prenajať ich, zaťažiť ich záložným právom a to až do právoplatného rozhodnutia
vo veci samej.
Zároveň súd zakázal odporcovi v 3. rade rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní
rovnakej nehnuteľnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. ...
Proti uzneseniu podal včas odvolanie odporca v 3. rade. Tento žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť. Svoje odvolanie zakladal an dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2
písm. d/ a písm. f/ O. s. p., teda na tvrdení, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. ...
Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe
toho dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 3. rade je čiastočne dôvodné.
Súd prvého stupňa vyhodnotil správne podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia v časti, v ktorej odporcovi v 3. rade zakázal prevádzať vlastníctvo k spornému
bytu, resp. tento zaťažiť. Pochybil však pokiaľ vyhovel návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia aj v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi v 3. rade zákaz rušiť
ho v pokojnom užívaní uvedeného bytu.
Podľa ust. § 74 ods. 1 O.s.p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné
opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa ust. § 102 ods. 1 O.s.p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predbežné opatrenie je procesným
inštitútom, ktorého účelom je zabezpečiť dočasnú úpravu pomerov medzi účastníkmi
konania, pokiaľ táto preukázateľne neznesie odklad do konečného rozhodnutia vo veci
samej, resp. zabezpečiť ohrozený výkon rozhodnutia. Zákonnou podmienkou pre jeho
nariadenie je aspoň osvedčenie práva, ktorému sa má takto poskytnúť ochrana
a preukázanie naliehavej potreby zásahu zo strany súdu.
Z obsahu spisu nie jej sporné, že odporca v 3. rade sa stal na základe vydraženia
vlastníkom sporného bytu, ako aj to, že tento byt pôvodne patril navrhovateľovi, ktorý
po uskutočnení dražby podal na súd žalobu o určenie jej neplatnosti. Samotné tieto
skutočnosti však ešte neosvedčujú, že navrhovateľ v tomto byte aj skutočne býva a teda aj
to, že zo strany odporcu v 3. rade dochádza k porušovaniu jeho ústavného práva na obydlie
a práva na súkromie a rodinný život. Správne poukazuje odporca v 3. rade v odvolaní na
samotný obsah návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľ v ňom uviedol,
že sa dlhodobo zdržiaval a zdržiava v zahraničí. Takéto zistenie aj v súlade s listom
Spoločenstva vlastníkov bytov spravujúceho bytový dom, v ktorom sa uvedený byt
nachádza, podľa ktorého navrhovateľ sa v uvedenom byte nezdržiava už po dobu dlhšiu ako
2 roky, ako aj doklad potvrdzujúci odpojenie uvedeného bytu od dodávok elektriny. Pokiaľ
teda navrhovateľ z vlastného rozhodnutia v uvedenom byte nebýva, nemôže byť daná ani
naliehavá potreba chrániť jeho pokojné užívanie bytu pred neoprávnenými zásahmi
zo strany odporcu v 3. rade formou predbežného opatrenia. Takéto právo navrhovateľa totiž
nie je bezprostredne ohrozené.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo
odporcovi v 3. rade zakázané rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní bytu, zmenil podľa
§ 220 O.s.p. a návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zamietol.
Výrok uznesenia súdu prvého stupňa, v ktorom bol odporcovi v 3. rade uložený zákaz
prevodu, ako aj zaťaženia uvedeného bytu, považuje odvolací súd za správny. Vo veci samej
totiž prebieha na základe žaloby navrhovateľa konanie o určenie neplatnosti dražby
a výsledok tohto konania by mohol v prípade úspechu žalobcu obnoviť jeho vlastnícke právo
k bytu a prípadným prevodom, resp. zaťažením tohto bytu odporcom v 3. rade ako jeho
súčasným vlastníkom , by mohol vytvoriť ťažko zvrátiteľný stav. Takéto predbežné opatrenie
navyše odporcovi v 3. rade ako súčasnému vlastníkovi bytu nebráni v jeho riadnom užívaní,
takže obmedzenie spočívajúce v zákaze ďalších prevodov vlastníctva k bytu, resp. k jeho
zaťaženiu, možno od žalovaného spravodlivo požadovať. Aj keď navrhovateľ neoznačil
dôkazy, z ktorých by vyplýval úmysel odporcu v 3. rade byt prevádzať resp. zaťažiť,
existujúca situácia mu to umožňuje a takýto úkon by mohol vykonať aj bez prejavu
predchádzajúceho úmyslu takto konať.
Na základe toho odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti ako správne
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o nariadení
predbežného opatrenia žiadnym spôsobom neprejudikuje konečné rozhodnutie vo veci
samej o žalobe na určenie neplatnosti dražby. O tejto žalobe bude rozhodnuté až na základe
vykonaného dokazovania vo veci samej.“
V nadväznosti na citované rozhodnutie považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 546/2014).
Podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pred začatím
konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené
pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne
upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu
tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež
tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu
spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia
o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.
Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností
posudzovaného prípadu v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia a náležitým spôsobom
vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia, ktoré boli nevyhnutné pre osvedčenie nevydania
predbežného opatrenia na ochranu sťažovateľa z titulu hroziacej ujmy zo strany odporcu.
Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu nemožno považovať
za arbitrárne, a preto sú z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov
akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd dostatočne odôvodnil, prečo predbežným
opatrením neposkytol ochranu sťažovateľovi tak, ako si to sťažovateľ predstavoval.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv
a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala
konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015