Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 679/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Solárovou,

Advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košice (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2015.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn: uznesením

z 29. 04. 2015 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo odporcovi

v 3. rade zakázané nakladať s nehnuteľnosťou do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

A zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zákaze odporcovi v 3. rade rušiť

navrhovateľa v pokojnom užívaní bytu tak, že v tejto časti návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamieta…

Pokiaľ teda navrhovateľ z vlastného rozhodnutia v uvedenom byte nebýva, nemôže

byť daná ani naliehavá potreba chrániť jeho pokojné užívanie bytu pred neoprávnenými

zásahmi zo strany odporcu v 3. rade formou predbežného opatrenia. Takéto právo

navrhovateľ totiž nie je bezprostredne ohrozené. Odvolací súd navyše v odôvodnení

napádaného uznesenia na str. 4, ods. 4 konštatoval, že 1. výrok súdu prvého stupňa nebráni

odporcovi v 3. rade, ako vlastníkovi sporný byt riadne užívať. Proti tomu sťažovateľ

namieta:

Sťažovateľ opakovane uviedol, že sa v zahraničí zdržiava kvôli práci a zárobku, aby

mohol splácať svoje záväzky Sťažovateľ sa pravidelne domov, do sporného bytu vracia.

Naposledy to bolo v čase od 22.05. 2015  24.05. 2015. Byt je jeho jediným obydlím, ktorý

riadne užíva prirodzene s prihliadnutím na prácu v zahraničí. Sťažovateľ nie je vlastníkom

iného bytu. Odvolací súd nevysvetlil, kde by mal sťažovateľ v čase jeho pobytu na území

SR /napr. počas sviatkov, dovolenky, ktorú tu trávi, počas víkendov/ bývať.

Naproti tomu odporca v 3. rade je vlastníkom bytu...

Sťažovateľ napáda postup odvolacieho súdu v Košiciach, pretože sa domnieva, že mu

svojím postupom mu právo na spravodlivý súdny proces garantované 48 SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je aj

relevantné konanie súdov. Bola porušená rovnosť účastníkov súdneho konania podľa č. 47.

ods. 3 a právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd

vzhľadom na iné rozhodnutia v obdobných veciach porušil princíp právnej istoty

a predvídateľnosti práva.

Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd v odôvodnení napádaného uznesenia

na str. 4 ods. 3 rozhodol v priamom rozpore s č. 19 ods. 2 SR, ktorý zaručuje práv

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do skromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,

obydlia a korešpondencie. Z judikatúry Ústavného súdu SR aj Európskeho súdu pre ľudské

práva vyplýva, že pri posudzovaní, či ide o obydlie chránené SR, resp. Dohovorom,

nie je možné prihliadať iba na formálnoprávne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Preto nie je podstatnou otázka, či obydlie spĺňa

stavebno technické požiadavky, či bolo postavené legálne, či je užívané legálne, ani či je

jeho užívateľ prihlásený na trvalý pobyt v tomto obydlí. Podstatná je predovšetkým

skutočnosť, či je fakticky ako obydlie jeho obyvateľmi užívané. A sťažovateľ sa do bytu

pravidelne z práce v zahraničí vracia a riadne ho užíva.

Napríklad v poslednom období sa sťažovateľ v spornom byte zdržiaval počas

vianočných sviatkov, od januára 2015 každý druhý víkend.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti

práva vzhľadom na vyvíjajúcu sa judikatúru v obdobných veciach.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I.

Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné

právo sťažovateľa zaručené a v . ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

II.

Ústavný súd SR zrušuje druhý výrok uznesenia Krajského súdu Košice, sp. zn.:

a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100. € ktoré mu je

Krajský súd Košice, povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Krajský súd Košice je povinný vyplatiť trovy právnych služieb vo výške 294,44 €...“

Dňa 15. júla 2015 (e mailom) a 16. júla 2015 (poštou) sťažovateľ doplnil svoje

podanie takto:

„... Sťažovateľ sa v súčasnosti nemôže do bytu, ktorý je predmetom súdneho konania

už dostať. Zámok na dverách je vymenený, rovnako je vylomená komora nachádzajúca sa

na chodbe pri byte. Žalovaný v 3. rade mal bratovi sťažovateľa oznámiť, že ho z bytu

vypratal. A to práve na základe odôvodnenia v napádanom uznesení. Čo napokon žalovaný

opakovane, písomne oznámil aj právnej zástupkyni sťažovateľa.

Práve v súvislosti s napadnutým uznesením Krajského súdu z 29. 04. 2015 sa

zo sťažovateľa stal bezdomovec. V čase, keď sa v konaní pred súdom bráni žalobným

návrhom o určenie absolútnej neplatnosti výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.

Teda v čase, keď sú vlastnícke práva žalovaného v 3. rade k sporným nehnuteľnostiam

spochybňované...

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.: uznesením z 02. 06. 2015

rozhodol tak, že dodávatelia energií do sporných nehnuteľností sú povinní od sťažovateľa

platby za elektrickú energiu a za zemný plyn prijímať. A ďalej rozhodol, že správca

sporných nehnuteľností je povinný od sťažovateľa platby spojené s fondom údržby a oprava

prijímať.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„... Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: , uznesením

z 29. 04. 2015 porušil základné právo sťažovateľa zaručené Slovenskej

republiky a v čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

... Ústavný súd SR zrušuje druhý výrok uznesenia Krajského súdu Košice, sp. zn.:

z 29.04. 2015 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100. € ktoré

mu je Krajský súd Košice, povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Krajský súd Košice je povinný vyplatiť trovy právnych služieb vo výške 294,44 €...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti podľa jej petitu je tvrdené porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní rozhodoval vo veci sťažovateľovho návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod

sp. zn. . Krajský súd rozhodnutím sp. zn. z 29. apríla 2015

zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že časť sťažovateľovho návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie skúmať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie

je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS

19/02).

V nadväznosti na výhrady sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že posúdenie podmienok

na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných

súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,

keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré

do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (m. m.

, ). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

iba v celkom ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd je súčasne vo svojej judikatúre zdržanlivý v prieskume

uznesení, ktorými sa len rozhoduje o predbežných opatreniach (,

). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vydal predbežné opatrenie, ktorým

zakázal odporcovi v 3. rade nakladať s nehnuteľnosťami, vedenými na , ako byt

bytového domu… tieto nehnuteľnosti previesť kúpnou alebo darovacou

zmluvou, prenajať ich, zaťažiť ich záložným právom a to až do právoplatného rozhodnutia

vo veci samej.

Zároveň súd zakázal odporcovi v 3. rade rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní

rovnakej nehnuteľnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. ...

Proti uzneseniu podal včas odvolanie odporca v 3. rade. Tento žiadal napadnuté

uznesenie zrušiť. Svoje odvolanie zakladal an dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2

písm. d/ a písm. f/ , teda na tvrdení, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. ...

Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa ,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a na základe

toho dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 3. rade je čiastočne dôvodné.

Súd prvého stupňa vyhodnotil správne podmienky pre nariadenie predbežného

opatrenia v časti, v ktorej odporcovi v 3. rade zakázal prevádzať vlastníctvo k spornému

bytu, resp. tento zaťažiť. Pochybil však pokiaľ vyhovel návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia aj v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi v 3. rade zákaz rušiť

ho v pokojnom užívaní uvedeného bytu.

Podľa ust. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. , ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predbežné opatrenie je procesným

inštitútom, ktorého účelom je zabezpečiť dočasnú úpravu pomerov medzi účastníkmi

konania, pokiaľ táto preukázateľne neznesie odklad do konečného rozhodnutia vo veci

samej, resp. zabezpečiť ohrozený výkon rozhodnutia. Zákonnou podmienkou pre jeho

nariadenie je aspoň osvedčenie práva, ktorému sa má takto poskytnúť ochrana

a preukázanie naliehavej potreby zásahu zo strany súdu.

Z obsahu spisu nie jej sporné, že odporca v 3. rade sa stal na základe vydraženia

vlastníkom sporného bytu, ako aj to, že tento byt pôvodne patril navrhovateľovi, ktorý

po uskutočnení dražby podal na súd žalobu o určenie jej neplatnosti. Samotné tieto

skutočnosti však ešte neosvedčujú, že navrhovateľ v tomto byte aj skutočne býva a teda aj

to, že zo strany odporcu v 3. rade dochádza k porušovaniu jeho ústavného práva na obydlie

a práva na súkromie a rodinný život. Správne poukazuje odporca v 3. rade v odvolaní na

samotný obsah návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľ v ňom uviedol,

že sa dlhodobo zdržiaval a zdržiava v zahraničí. Takéto zistenie aj v súlade s listom

Spoločenstva vlastníkov bytov spravujúceho bytový dom, v ktorom sa uvedený byt

nachádza, podľa ktorého navrhovateľ sa v uvedenom byte nezdržiava už po dobu dlhšiu ako

2 roky, ako aj doklad potvrdzujúci odpojenie uvedeného bytu od dodávok elektriny. Pokiaľ

teda navrhovateľ z vlastného rozhodnutia v uvedenom byte nebýva, nemôže byť daná ani

naliehavá potreba chrániť jeho pokojné užívanie bytu pred neoprávnenými zásahmi

zo strany odporcu v 3. rade formou predbežného opatrenia. Takéto právo navrhovateľa totiž

nie je bezprostredne ohrozené.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo

odporcovi v 3. rade zakázané rušiť navrhovateľa v pokojnom užívaní bytu, zmenil podľa

a návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tejto časti zamietol.

Výrok uznesenia súdu prvého stupňa, v ktorom bol odporcovi v 3. rade uložený zákaz

prevodu, ako aj zaťaženia uvedeného bytu, považuje odvolací súd za správny. Vo veci samej

totiž prebieha na základe žaloby navrhovateľa konanie o určenie neplatnosti dražby

a výsledok tohto konania by mohol v prípade úspechu žalobcu obnoviť jeho vlastnícke právo

k bytu a prípadným prevodom, resp. zaťažením tohto bytu odporcom v 3. rade ako jeho

súčasným vlastníkom , by mohol vytvoriť ťažko zvrátiteľný stav. Takéto predbežné opatrenie

navyše odporcovi v 3. rade ako súčasnému vlastníkovi bytu nebráni v jeho riadnom užívaní,

takže obmedzenie spočívajúce v zákaze ďalších prevodov vlastníctva k bytu, resp. k jeho

zaťaženiu, možno od žalovaného spravodlivo požadovať. Aj keď navrhovateľ neoznačil

dôkazy, z ktorých by vyplýval úmysel odporcu v 3. rade byt prevádzať resp. zaťažiť,

existujúca situácia mu to umožňuje a takýto úkon by mohol vykonať aj bez prejavu

predchádzajúceho úmyslu takto konať.

Na základe toho odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti ako správne

podľa potvrdil.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie o nariadení

predbežného opatrenia žiadnym spôsobom neprejudikuje konečné rozhodnutie vo veci

samej o žalobe na určenie neplatnosti dražby. O tejto žalobe bude rozhodnuté až na základe

vykonaného dokazovania vo veci samej.“

V nadväznosti na citované rozhodnutie považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že

aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí

mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, , ).

Podľa (ďalej aj „OSP“) pred začatím

konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené

pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne

upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu

tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež

tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu

spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia

o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností

posudzovaného prípadu v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia a náležitým spôsobom

vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia, ktoré boli nevyhnutné pre osvedčenie nevydania

predbežného opatrenia na ochranu sťažovateľa z titulu hroziacej ujmy zo strany odporcu.

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery krajského súdu nemožno považovať

za arbitrárne, a preto sú z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov

akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd dostatočne odôvodnil, prečo predbežným

opatrením neposkytol ochranu sťažovateľovi tak, ako si to sťažovateľ predstavoval.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv

a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie

predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala

konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015