Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 565/2014
PDF · 130.81 KB
No categories available
II. ÚS 565/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť D. L., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 98/2014
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 172/2010), a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014
doručená sťažnosť D. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská
Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 98/2014 [pôvodne
vedenom pod sp. zn. 1 T 172/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde je pod označenou spisovou
značkou vedené trestné konanie proti sťažovateľovi pre trestný čin neodvedenia dane
a poistného spolupáchateľstvom. Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uvádza, že „obžaloba
napadla dňa 21. 12. 2007 a pojednávania sa stále odročovali do 16. 4. 2014 kedy som bol
ja, P. Č. a J. K. vylúčení na samostatné konanie“.
Podľa názoru sťažovateľa „sudca efektívne nevyužíval všetky prostriedky, ktoré mu
zákon na tento účel poskytuje. Existujú rôzne ustanovenia trestného poriadku využitím
ktorých urýchli konanie, nap. vylúčenie niektorých spoluobvinených na samostatné konanie
čo sa stalo až po šiestich rokoch.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd v Dunajskej Strede v dôsledku svojej procesnej nečinnosti v konaní
vedenom, porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, zakotvené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Sťažovateľ tiež žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 98/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 172/2010) došlo k porušeniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Navyše zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne
rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
okresný súd už vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 T 98/2014 z 11. júna 2014.
Ďalší postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vec
posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného
súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu,
že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím vo veci samej, a to aj napriek
prokurátorom podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
(10. júla 2014) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľ, v konaní pred okresným súdom
nedochádzalo (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté).
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku
a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konaním
okresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresného
súdu a prípadné neefektívne (nesústredené) konanie okresného súdu alebo konanie
poznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo by
v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania
vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014