Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 583/2014
PDF · 191.54 KB
No categories available
III. ÚS 583/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom,
Hlavná 19, Prešov, pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1 Co/21/2013 z 25. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. decembra 2013 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 Co/21/2013 z 25. septembra 2013 (ďalej aj napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ uviedol, že predložená sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom
pod sp. zn. IV. ÚS 70/2011, v ktorej tento nálezom z 23. júna 2011 okrem iného zrušil
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co/12/2010 z 21. apríla 2010 [ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 C 316/07-329 z 21. októbra 2009
vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom] a vec mu vrátil na ďalšie
konanie po tom, ako zistil, že:
„Krajský súd sa v odôvodnení napadnutej časti rozsudku (vo vzťahu k parcelám
č. 1506 až č. 1511 a č. 1518/2-4) obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku
sťažovateľa (zaplatenie peňažnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posúdenie
charakteru predmetných nehnuteľností (pozemkov) a konštatovanie o tom, čo sa na týchto
nehnuteľnostiach nachádza a akým spôsobom ich žalovaný v rozhodnom období užíval
(resp. neužíval), a aj to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké
právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.), pričom nepreskúmal
komplexne sťažovateľove vecné námietky a nezaujal k nim právne závery...
Krajský súd sa napadnutej časti namietaného rozsudku v zásade obmedzil len
na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, pričom sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami
sťažovateľa.“
Následne „súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 29 C 316/2007
z 29. 07. 2011 rozhodol, že sťažovateľovi patrí právo voči žalovanému na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti parc. č. 1518/1 - orná pôda o výmere
2
15.467 m, vedenej na LV č... k. ú..., za obdobie od 24. 10. 2005 do 27. 12. 2006 a to
z dôvodu užívania predmetnej nehnuteľnosti žalovaným v rozhodnom období, vlastnícky
patriacej právnej predchodkyni žalobcu, ako verejného priestranstva, ktoré bolo predmetom
verejného užívania.
Uznesením Krajského súdu v Prešove z 30. 11. 2011 sp. zn. 1 Co 104/2011, v spojení
s opravným uznesením z 02. 05. 2012 sp. zn. 1 Co 35/2012, bol zrušený rozsudok Okresného
súdu v Prešove zo dňa 21. 10. 2009 sp. zn. 29 C 316/2007 vo výroku o zamietnutí žaloby
do sumy 33.328,- EUR s príslušenstvom, ako aj medzitýmny rozsudok zo dňa 29. 07. 2011
a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn. 1 Co 35/2012
z 02. 05. 2012 Krajský súd v Prešove opravil odôvodnenie uznesenia z 30. 11. 2011 sp. zn.
Okresný súd Prešov vec opätovne prejednal a rozsudkom sp. zn. 29 C 316/2007
zo 16. 11. 2012 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol. Krajský súd v Prešove sťažnosťou
napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Co 21/2013 z 25. 09. 2013 potvrdil rozsudok Okresného
súdu Prešov sp. zn. 29 C 316/2007 zo 16. 11. 2012 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy
16.434,73 EUR“ a „v prevyšujúcej časti, vo výroku o zamietnutí žaloby, t. j. nad sumu
16.434,73 EUR rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.“.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného
uviedol:
„Pokiaľ ide o parcely č. 1506 až 1511, na ktorých sa nachádzajú bytové domy,
súpisné č..., ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek, je
potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ v predmetnej veci
aplikoval ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.
Na predmetných parcelách sa nachádzajú bytové domy pod súpisným číslom..., tieto
sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek, pričom byty boli do
vlastníctva týchto vlastníkov bytov prevedené v rokoch 1994 až 2000, ako o tom svedčia
listy vlastníctva vzťahujúce sa na predmetné byty, ako aj zmluvy o prevode bytov
do vlastníctva fyzických osôb.
Ako správne konštatuje súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 23 zákona
č. 182/1993 Z. z., vzniklo týmto zákonom vo vzťahu k predmetným parcelám právo
zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov jednotlivých bytov v predmetných
bytových domoch, pričom žalovaný v rozhodnom období k týmto parcelám nevykonával
žiadne vecné právo.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nie je v danom prípade osobou pasívne
legitimovanou, vo vzťahu ku ktorej by bolo možné si uplatňovať nárok týkajúci sa náhrady
za užívanie predmetných parciel titulom vecného bremena, pokiaľ toto zaťažuje
nehnuteľnosti vlastnícky patriace žalobcovi v zmysle § 23 zákona č. 182/1993 Z. z...
Žalovaný teda predmetné parcely (č. 1506 až 1511, LV č..., kat. úz...) neužíval
a nemal z tohto užívania žiaden prospech...
Takto uplatnený nárok žalobcu nie je možné priznať aj z toho dôvodu, že nároky
smerujúce k náhrade za užívanie nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené vecné bremeno
podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., je možné kvalifikovať len ako jednorazové.
Touto problematikou sa zaoberalo aj spoločné zasadnutie občianskoprávneho
kolégia a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré dospelo k záveru,
že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok
obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol
obohatený plnil svoje povinnosti (porovnaj R 25/1986). Niet dôvodu nevzťahovať uvedené
pravidlo aj na stav, ak obohatený vrátane verejnoprávneho subjektu využila pozemok
bez právneho dôvodu na účely komunikácie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 33 Odo 1405/2005 z 25. 10. 2006, podľa ktorého povinnosť poskytovať náhradu
vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to,
akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby
prináša zisk).
Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa
okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady,
patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch.
Zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo súčinnosťou od 01. 03. 2009
k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov
zastavaných komunikáciami nie je od účinnosti tohto zákona bez právneho dôvodu.
Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena. Niet
však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastavaného
pozemnou komunikáciou priznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad
upravujúcich inštitút vecného bremena a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa
tohto zákona náhradný pozemok, alebo kým sa neskončí konanie o pozemkových úpravách.
Vo vzťahu k parcelám č. 1506 až 1511, zapísaných na LV č..., kat. úz..., nejde síce o totožnú
problematiku, avšak problematiku podobnú, a to so zreteľom na to, že nároky žalobcu
uplatňované v predmetnom konaní je potrebné posudzovať podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení.
Ani predmetné stanovisko spoločného zasadnutia kolégií Krajského súdu v Prešove
nehovorí nič o tom, že by odškodnenie za zriadenie vecného bremena malo mať charakter
opakujúcej sa náhrady, tak ako je to požadované v predmetnom konaní. Zákon č. 182/1993
Z. z. v ustanovení § 23 ods. 5 citovaného zákona, rieši vo forme vecného bremena vzťah
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov v obytných domoch, nachádzajúcich sa
na týmto pozemkoch a to v záujme uspokojovania bytovej potreby občanov, ktorá
je nepochybne vo verejnom záujme.
Náhrada za takto vzniknuté zákonné vecné bremeno nie je vylúčená, avšak nemá
charakter opakujúceho sa plnenia so zreteľom na charakter vecného bremena, ako aj
s poukazom na výpočet náhrady za vecné bremeno v zmysle vyhl. č. 492/2004 Z. z., ktorá
zakotvuje náhradu za vecné bremeno vo forme jednorazového plnenia.
So zreteľom na to, že žalobca v tomto konaní jednorazovú náhradu neuplatňuje,
je to ďalší dôvod (okrem absencie vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného v tomto
konaní) pre zamietnutie žaloby, tak ako to správne urobil súd prvého stupňa.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd v tejto časti rozsudok ako
vecne správny potvrdil, pričom z hľadiska vyčíslenia uplatňovanej sumy, tento nárok
predstavuje sumu 16.434,73 Eur...“
Podľa názoru sťažovateľa „namietané konanie krajského súdu nevykazuje také
postupy, ktoré by jednoznačne dali odpoveď na sťažovateľom predložené námietky. Záver
oboch súdov o základnej otázke nastolenej sťažovateľom v merite veci, o určenie, či existuje
obmedzenie vlastníckeho práva a o kompenzáciu vzniknutého obmedzenia vlastníckeho
práva, nebol rozhodnutiami vyriešený. Porušovateľovo rozhodnutie vykazuje znaky
arbitrárnosti.“.
Na základe uvedených skutočností preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základné právo
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku
podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 21/2013 z 25. 09. 2013, porušené
bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 21/2013 z 25.09.2013 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť P. J. trovy konania pozostávajúce z
trov právneho zastúpenia vo výške 331,14 €...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co/21/2013 z 25. septembra 2013, konkrétne
jeho výrokom, ktorým v konaní o náhradu za užívanie nehnuteľností potvrdil rozsudok
okresného súdu č. k. 29 C/316/2007-904 zo 16. novembra 2012 o zamietnutí žaloby
sťažovateľa do sumy 16 434,73 €. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie
„vykazuje znaky arbitrárnosti“.
Keďže sťažovateľovi je už nálezu č. k. IV. ÚS 70/2011-46 z 23. júna 2011
(ale aj z iných rozhodnutí, pozn.) známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho
oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu práv, porušenie ktorých v sťažnosti namieta, nepovažoval v danom prípade
za účelné túto duplicitne citovať.
Ústavný súd však pripomína, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením
veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje
názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť
sťažovateľa je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho
dôvodu na spochybnenie právneho záveru krajského súdu vyjadreného v napadnutom
rozhodnutí, t. j. že „pokiaľ súd prvého stupňa v tejto časti (vo vzťahu k parcelám č. 1506
až 1511, pozn.) žalobu zamietol, postupoval správne, a to z vyššie uvedených dôvodov
absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného v tomto konaní vo vzťahu k tomuto
nároku, ako aj z dôvodu, že ide o nárok, vo vzťahu ku ktorému sa možno domáhať
jednorazového plnenia, zatiaľ čo žalobca požadoval náhradu vo forme opakovaného
plnenia“. Krajský súd postupoval v zmysle predchádzajúceho nálezu ústavného súdu,
pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nachádzajúceho sa na s. 10 – 11 vyplýva,
že „kľúčové námietky“ sťažovateľa vo vzťahu k ďalším parcelám budú na základe
zrušujúceho (t. j. druhého) výroku rozhodnutia krajského súdu opätovne preskúmané
okresným súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť ako celok bez
ďalšieho odôvodnenia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2014