Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 697/2014
PDF · 210.97 KB
No categories available
II. ÚS 697/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. októbra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom
JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
a jeho uzneseniami sp. zn. 13 Co 591/2013 z 25. apríla 2014, sp. zn. 17 Co 296/2013
zo 14. mája 2014, sp. zn. 17 Co 469/2013 zo 14. mája 2014, sp. zn. 17 Co 511/2013
zo 14. mája 2014 a sp. zn. 17 Co 385/2013 zo 14. mája 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vedené pod sp. zn.
Rvp 9478/2014, sp. zn. Rvp 9972/2014 až sp. zn. Rvp 9974/2014 a sp. zn. Rvp 10405/2014
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9478/2014.
2. Sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
7., 15. a 21. augusta 2014 doručené sťažnosti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.
13 Co 591/2013 z 25. apríla 2014, sp. zn. 17 Co 296/2013 zo 14. mája 2014, sp. zn.
17 Co 469/2013 zo 14. mája 2014, sp. zn. 17 Co 511/2013 zo 14. mája 2014 a sp. zn.
17 Co 385/2013 zo 14. mája 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľ je „občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv
spotrebiteľa podľa uvedeného zákona“.
1. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9478/2014 vyplýva, že sťažovateľ
vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného ustanovením § 93 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného
Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 27 Ro 194/2012, predmetom ktorého bolo
uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 307,54 €
s príslušenstvom proti spotrebiteľke – V. Č. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho
konania elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom
adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadal o doručenie žalobného
návrhu a jeho príloh pre účel posúdenia dôvodnosti nároku.
Okresný súd Zvolen rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 27 Ro 194/2012-21
z 12. decembra 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú aj na
úhradu trov konania. Predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi doručený 25. januára
2013 spolu so žalobným návrhom a jeho prílohami. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho
intervenienta podal proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal,
že platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné
zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok.
Ďalej poukázal „na nesúlad právneho titulu so zákonom, nekalosť obchodnej praktiky
v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol
námietku premlčania uplatneného nároku.
Okresný súd Zvolen uznesením č. k. 13 C 89/2013-72 z 10. júla 2013 odpor
sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie
§ 172 ods. 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania
aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu,
a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 591/2013
z 25. apríla 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Zvolen potvrdil a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať
odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len
odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.
2. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9972/2014 vyplýva, že sťažovateľ
vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného ustanovením § 93 ods. 2 OSP
v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného
Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 9 Ro 289/2012, predmetom ktorého bolo
uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 1 130,79 €
s príslušenstvom proti spotrebiteľke – J. M. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho
konania elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom
adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadal o doručenie žalobného
návrhu a jeho príloh.
Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 9 Ro 289/2012-26
z 23. augusta 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú aj na
úhradu trov konania. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti platobnému
rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal byť
v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné podmienky
obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal
„na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 9 Ro 289/2012-91 z 5. marca 2013 v spojení
s opravným uznesením č. k. 9 Ro 289/2012-107 z 21. mája 2013 odpor sťažovateľa
odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie
§ 172 ods. 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť do konania
aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu,
a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 296/2013
zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať
odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len
odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.
3. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9973/2014 vyplýva, že sťažovateľ,
vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného ustanovením § 93 ods. 2 OSP
v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného
Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 12 Ro 323/2012, predmetom ktorého bolo
uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 729,17 €
s príslušenstvom proti spotrebiteľom – A. K. a V. K. Sťažovateľ vstúpil do predmetného
súdneho konania elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom
adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadal o doručenie žalobného
návrhu a jeho príloh.
Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 12 Ro 323/2012-22
z 24. augusta 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaných aj
na úhradu trov konania. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti
platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal
byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné podmienky
obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal
„na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 12 Ro 323/2012-106 z 11. marca 2013 odpor
sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie
§ 172 ods. 7 a 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť
do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného
rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 469/2013
zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať
odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len
odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.
4. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 9974/2014 vyplýva, že sťažovateľ
vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného ustanovením § 93 ods. 2 OSP
v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného
Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 5 Ro 357/2012, predmetom ktorého bolo
uplatňovanie finančného plnenia zo spotrebiteľského úveru v sume 122,19 €
s príslušenstvom proti spotrebiteľke – M. H. Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho
konania elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom
adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň požiadal o doručenie žalobného
návrhu a jeho príloh.
Okresný súd Lučenec rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 5 Ro 357/2012-29
zo 16. októbra 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú aj
na úhradu trov konania. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal proti
platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz nemal
byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné podmienky
obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej poukázal
„na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 5 Ro 357/2012-99 z 18. apríla 2013 odpor
sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie
§ 172 ods. 7 a 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť
do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného
rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 511/2013
zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Lučenec potvrdil a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo podať
odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má len
odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.
5. Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 10405/2014 vyplýva, že sťažovateľ
vstúpil na základe zákonného splnomocnenia daného ustanovením § 93 ods. 2 OSP
v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného
Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 4 Ro 137/2012 (konanie bolo neskôr vedené
pod sp. zn. 8 C 368/2012), predmetom ktorého bolo uplatňovanie finančného plnenia
zo spotrebiteľského úveru v sume 873,57 € s príslušenstvom proti spotrebiteľke – I. C.
Sťažovateľ vstúpil do predmetného súdneho konania elektronickým podaním podpísaným
zaručeným elektronickým podpisom adresovaným prvostupňovému súdu, ktorým zároveň
požiadal o doručenie žalobného návrhu a jeho príloh.
Okresný súd Rimavská Sobota rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k.
4 Ro 137/2012-34 z 25. septembra 2012, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal
žalovanú aj na úhradu trov konania. Sťažovateľ v pozícii vedľajšieho intervenienta podal
proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že platobný rozkaz
nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný vzhľadom na neprijateľné zmluvné
podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. Ďalej
poukázal „na nesúlad právneho titulu so zákonom, nekalosť obchodnej praktiky v podobe
Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku“ a zároveň vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. 8 Co 368/2012-87 z 28. januára 2013
odpor sťažovateľa odmietol ako podaný neoprávnenou osobou.
Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia, poukazujúc na nemožnosť vydania platobného rozkazu vzhľadom na ustanovenie
§ 172 ods. 7 a 9 OSP. Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil svoje oprávnenie vstúpiť
do konania aj v štádiu súdneho konania, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného
rozkazu, a oprávnenia zhodné s hlavným účastníkom, ktorého v konaní podporuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 385/2013
zo 14. mája 2014 tak, že uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota potvrdil a sťažovateľa
zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa právneho názoru krajského súdu právo
podať odpor proti platobnému rozkazu, resp. právo spochybniť žalobou uplatnený nárok má
len odporca v zmysle § 174 ods. 2 OSP.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie
argumentuje:
«... výklad relevantných procesných noriem Občianskeho súdneho poriadku je podľa
názoru sťažovateľov ústavne nekonformný a arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska
neudržateľný. Predmetný výklad zároveň popiera ich podstatu a zmysel.
... ustanovenie § 93 ods. 2 OSP priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní
občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Následne
za situácie, keď sú v súdnom konaní priznané vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva
a povinnosti ako účastníkovi (§ 93 ods. 4 veta prvá OSP), formulované stanovisko priamo
popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu
účastníkovi.
Predmetné stanovisko o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu v tzv.
„skrátenom konaní“ diskvalifikuje vedľajšieho účastníka vo vzťahu k jeho zákonným
oprávneniam za účelom naplnenia účelu svojho vstupu do súdneho konania.
Nesprávnosť takéhoto postupu zo strany súdu je zároveň zvýraznená tým, že vedľajší
účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť ochranu žalovanému
spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9
OSP vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy
Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov. Všeobecný súd zlyhal pri ex offo súdnej
kontrole neprijateľných zmluvných podmienok, čím porušil čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13
ES o neprijateľných zmluvných podmienkach a súčasne odmietol opravný prostriedok
vedľajšieho účastníka, ktorý sa podaním opravného prostriedku porušeniu zákona snažil
zabrániť...
Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že by vedľajší
účastník mohol vstúpiť do konania len v určitej fáze sporového konania, resp. že by
výslovne nemohol vstúpiť do konania v čase do vydania platobného rozkazu.
... Sporové konanie začína podaním návrhu vo veci samej a tým je aj návrh na
vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na tieto skutočnosti je preto nutné konštatovať, že
vedľajší účastník môže vstúpiť do sporového konania kedykoľvek aj v rozkaznom konaní
do vydania platobného rozkazu resp. po jeho vydaní do právoplatného skončenia súdneho
konania.
Je nevyhnutné rozlišovať dva typy vedľajšieho účastníctva, a v prípade, ak zo zákona
vstúpila do určitého konania právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na ochranu práv
spotrebiteľa, potom na vstup alebo zotrvanie v konaní, prípadne na možnosť uskutočňovať
právne úkony v takomto konaní, tomuto typu vedľajšieho účastníka nemožno klásť žiadne
ďalšie podmienky okrem tých, ktoré sú stanovené v § 93 ods. 4 druhá a tretia veta O. s. p.
Iba uvedený výklad totiž dôsledne zodpovedá tomu, že všeobecné súdy sú povinné vykladať
a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva
na súdnu ochranu.»
Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení
krajského súdu „s ohľadom na tú skutočnosť, že sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu trov
odvolacieho konania žalobcu. V uvedenom dôsledku je možné predpokladať, že žalobca si
bude uplatňovať svoj nárok voči sťažovateľovi cestou exekúcie. V spojitosti s potvrdením
uznesenia o odmietnutí odporu sťažovateľa nadobudol platobný rozkaz prvostupňového
súdu taktiež účinky exekučného titulu. V prípade, že dôjde k zrušeniu predmetného
rozhodnutia ústavným súdom, prebiehajúcou exekúciou by bol zmarený účel rozhodnutia
o ústavnej sťažnosti. Následky exekúcie by bolo možné po rozhodnutí o ústavnej sťažnosti
s ťažkosťou reparovať.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenia krajského súdu a vrátil mu veci
na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9478/2014, sp. zn. Rvp 9972/2014 až sp. zn. Rvp 9974/2014 a sp. zn. Rvp 10405/2014
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj
vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o podaných sťažnostiach nie je daná právomoc ústavného súdu.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažností ústavný súd dopytom
na Okresnom súde Zvolen, Okresnom súde Lučenec a Okresnom súde Rimavská Sobota
zistil, že sťažovateľ podal proti sťažnosťami napadnutým uzneseniam krajského súdu
dovolania, o ktorých dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu
aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho
body 51, 53, 54).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2014