Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 628/2014
PDF · 218.36 KB
No categories available
III. ÚS 628/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 366/2014 a sp. zn. Rvp 367/2014, ktorými namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Co 602/2013, sp. zn. 13 Co 497/2013 a jeho
uzneseniami sp. zn. 13 Co 602/2013 z 5. novembra 2013 (Rvp 366/2014) a sp. zn.
13 Co 497/2013 z 5. novembra 2013 (Rvp 367/2014), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 366/2014 a sp. zn. Rvp 367/20144 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 628/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Co 602/2013,
sp. zn. 13 Co 497/2013 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami
sp. zn. 13 Co 602/2013 z 5. novembra 2013 (Rvp 366/2014) a sp. zn. 13 Co 497/2013
z 5. novembra 2013 (Rvp 367/2014) (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Zvolen a Okresný
súd Revúca (ďalej len „okresné súdy“) uzneseniami označenými v jednotlivých
prerokúvaných sťažnostiach uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok v rozličných sumách
„za spracovanie hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov
(príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že
uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu
druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom
limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
Tvrdíme, že Okresný súd Zvolen a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva
a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie
domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole
ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa
vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa
môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len
ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok
za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie
úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria
súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...
či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním
v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté
uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a jeho napadnutými uzneseniami boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil v sťažnostiach označené uznesenia súdu
prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 366/2014 a sp. zn. Rvp 367/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,
proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Predmetom sporu v jednotlivých prípadoch je zaplatenie súdneho poplatku v prvom
prípade (Rvp 366/2014) v sume 169 € a v druhom prípade (Rvp 367/2014) v sume 1 077 €,
t. j. z hľadiska premetu sporu v prvom prípade ide o tzv. bagateľnú vec, pričom v druhom
prípade ide o vec, ktorej predmet sporu približne o štyridsať eur prekračuje hranicu
bagateľnej veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach
zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod odmietnutia sťažností už
pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)
vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi
na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť,
aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08, III. ÚS 47/2013).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,
a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a
podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval § 42a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník
súdnych poplatkov položka 20 b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“)] a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:
„... dňa 3. júla 2014 bolo súdu doručených od podávateľa... 169 podaní vo veci toho
istého oprávneného...
Keďže v danom prípade ide o hromadné podanie (§ 42a ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, v znení zákona č. 64/2013 Z. z., účinného od 28. 03. 2013), vyrubil súd
oprávnenému v zmysle § 139b ods. 2 písm. f/ vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z.
o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd
a vojenské súdy, v znení vyhlášky č. 105/2013, súdny poplatok za spracovanie hromadného
podania podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k Zákonu o súdnych
poplatkoch zákona é. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení zákona č. 64/2013 Z. z. v sume 169,- Eur (169x 1,- euro za každé podanie,
ktoré tvorí hromadné podanie).
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).
Uznesenie okresného súdu je logické, správne, s riadnym odkazom na zákonné
ustanovenia a netrpí vnútornými rozpormi.
Presvedčivosť sa však nedosahuje kvetnatým štýlom ani poňatím odôvodnenia ako
stručnejšej dizertačnej práce, ale jasným v nevyhnutnej miere stručným a pochopiteľným
výpočtom tých najzásadnejších momentov, ktoré viedli vo svojom súhrne k vydaniu
predmetného rozhodnutia.
Tvrdenia navrhovateľa v odvolaní vychádzajú buď z nedostatočného pochopenia
zákonných ustanovení, alebo z úmyselnej snahy zavádzať do jednoznačnej interpretácie
zákona zmätok...
Napadnuté uznesenie obsahuje označenie súdu ktorý ho vydal, označenie účastníka
(odvolateľa), označenie veci (poplatková povinnosť), výrok, odôvodnenie, poučenie, deň
a miesto vydania uznesenia.
Hromadné podanie obsahuje 169 podaní – návrhov na zmenu súdneho exekútora...
Výrok napadnutého uznesenia, ktorého prílohu tvorí zoznam podaní, ktoré tvoria
hromadné podanie odvolateľa, jednoznačne identifikuje, ktoré podania súd posúdil ako
hromadné podanie navrhovateľa podliehajúce súdnemu poplatku podľa položky 20b
Sadzobníka súdnych poplatkov.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenia
okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,
t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,
resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych
poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2014