Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 628/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a jeho

uzneseniami sp. zn. z 5. novembra 2013 () a sp. zn.

z 5. novembra 2013 (), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. (ďalej spolu aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami

sp. zn. z 5. novembra 2013 () a sp. zn.

z 5. novembra 2013 () (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Zvolen a Okresný

súd Revúca (ďalej len „okresné súdy“) uzneseniami označenými v jednotlivých

prerokúvaných sťažnostiach uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok v rozličných sumách

„za spracovanie hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov

(príloha ).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že

uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušil „jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd Zvolen a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie... Podľa ust. súdne poplatky sa

vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa

môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len

ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok

za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie

úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria

súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň...

či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním

v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté

uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami boli porušené jej základné práva podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti

krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil v sťažnostiach označené uznesenia súdu

prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,

proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

(bod 2 výroku tohto uznesenia)

Predmetom sporu v jednotlivých prípadoch je zaplatenie súdneho poplatku v prvom

prípade () v sume 169 € a v druhom prípade () v sume 1 077 €,

t. j. z hľadiska premetu sporu v prvom prípade ide o tzv. bagateľnú vec, pričom v druhom

prípade ide o vec, ktorej predmet sporu približne o štyridsať eur prekračuje hranicu

bagateľnej veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach

zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod odmietnutia sťažností už

pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž (ďalej aj „OSP“)

vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi

na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť,

aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie (, ).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a

podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník

súdnych poplatkov položka 20 b) o súdnych poplatkoch a o poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“)] a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:

„... dňa 3. júla 2014 bolo súdu doručených od podávateľa... 169 podaní vo veci toho

istého oprávneného...

Keďže v danom prípade ide o hromadné podanie (§ 42a ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, v znení , účinného od 28. 03. 2013), vyrubil súd

oprávnenému v zmysle vyhlášky MS SR č.

o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd

a vojenské súdy, v znení vyhlášky č. 105/2013, súdny poplatok za spracovanie hromadného

podania podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k Zákonu o súdnych

poplatkoch zákona é. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení v sume 169,- Eur (169x 1,- euro za každé podanie,

ktoré tvorí hromadné podanie).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ).

Uznesenie okresného súdu je logické, správne, s riadnym odkazom na zákonné

ustanovenia a netrpí vnútornými rozpormi.

Presvedčivosť sa však nedosahuje kvetnatým štýlom ani poňatím odôvodnenia ako

stručnejšej dizertačnej práce, ale jasným v nevyhnutnej miere stručným a pochopiteľným

výpočtom tých najzásadnejších momentov, ktoré viedli vo svojom súhrne k vydaniu

predmetného rozhodnutia.

Tvrdenia navrhovateľa v odvolaní vychádzajú buď z nedostatočného pochopenia

zákonných ustanovení, alebo z úmyselnej snahy zavádzať do jednoznačnej interpretácie

zákona zmätok...

Napadnuté uznesenie obsahuje označenie súdu ktorý ho vydal, označenie účastníka

(odvolateľa), označenie veci (poplatková povinnosť), výrok, odôvodnenie, poučenie, deň

a miesto vydania uznesenia.

Hromadné podanie obsahuje 169 podaní – návrhov na zmenu súdneho exekútora...

Výrok napadnutého uznesenia, ktorého prílohu tvorí zoznam podaní, ktoré tvoria

hromadné podanie odvolateľa, jednoznačne identifikuje, ktoré podania súd posúdil ako

hromadné podanie navrhovateľa podliehajúce súdnemu poplatku podľa položky 20b

Sadzobníka súdnych poplatkov.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenia

okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych

poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014