Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 488/2014
PDF · 232.79 KB
No categories available
III. ÚS 488/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti A. P., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Petrom Holéczym,
Vojenská 5, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 C 62/2005 takto
rozhodol:
1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 62/2005 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 62/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. A. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť A. P. trovy konania v sume 417,98 €
(slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Ing. Petra Holéczyho, Vojenská 5, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 488/2014 zo 6. augusta 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj
„žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 62/2005 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. marca 2005 okresnému súdu žalobu
proti odporcovi, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 478 951 Sk (15 898,26 €) z titulu ušlej
mzdy a jej príslušenstva. Po podaní odporu proti vydanému platobnému rozkazu sp. zn.
18 Ro/1771/2005 zo 4. júna 2005 bola vec zapísaná do registra „C“ a bola jej pridelená
sp. zn. 26 C 62/2005.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných
prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 9 600 €
a úhrady trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp.
zn. Spr 50/13 z 25. septembra 2014 doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2014, v ktorom
sa okrem iného uvádza:
„Predmetný spor je po skutkovej stránke zložitejší a svojou povahou náročnejší na
dokazovanie. Po právnej stránke sa nejaví byť zložitým, takže pri efektívnejšom
a sústredenejšom postupe mohol súd v napadnutom konaní postupovať aj plynulejšie. Dĺžka
konania, ktoré trvá od roku 2005 až doposiaľ, bola ovplyvnená aj niekoľkonásobnou
zmenou v osobe zákonného sudcu. Nakoniec k dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci
konania, na žiadosť ktorých bolo viacero pojednávaní odročených. A to či už z dôvodu
žiadosti o mimosúdne riešenie sporu, zo zdravotných dôvodov na strane žalobcu a tiež
z dôvodov na strane žalovanej.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj tento prehľad dosiaľ
vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:
„Sťažovateľ, ktorý v predmetnej veci vystupuje ako žalobca doručil Okresnému súdu
Košice I dňa 30. 3. 2005 žalobu, ktorou sa domáha od žalovanej S. a. s. zaplatenia sumy
478.951,- Sk (15.898,26 EUR).
Vec bola zapísaní do oddelenia Ro pod sp. zn. 18 Ro/1771/2005.
Dňa 7. 6. 2005 súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 18 Ro/1771/2005-7.
Proti platobnému rozkazu podala žalovaná odpor. Vec bola následne zapísaná
do registra C pod sp. zn. 26 C/62/2005 a pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi
Mgr. Zsigovi.
Dňa 23. 9. 2005 súd odoslal účastníkom konania výzvy a poučenia podľa ust. § 114
Občianskeho súdneho poriadku a vyzval odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku
za odpor.
Dňa 3. 4. 2006 Okresný súd Košice I postúpil vec z dôvodu miestnej príslušnosti
Okresnému súdu Banská Bystrica. Okresný súd Banská Bystrica nesúhlasil s postúpením
veci a dňa 27. 6. 2006 predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd SR uznesením č. k. 4 Ndc 115/2006-43 zo dňa 25. 7. 2006 rozhodol,
že na prejednanie veci je miestne príslušný Okresný súd Košice I. Vec bola vrátená
Okresnému súdu Košice I dňa 11. 9. 2006.
Súd uznesením č. k. 26 C/62/2005-48 zo dňa 6. 11. 2006 uložil žalovanej doplatiť
súdny poplatok za odpor vo výške 760,- Sk. Proti tomuto uzneseniu podala dňa 27. 11. 2006
odvolanie žalovaná.
Spis bol dňa 1. 12. 2006 predložený s opravným prostriedkom na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Co 461/2006-58
zo dňa 24. 1. 2007 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
Dňa 5. 2. 2007 bola vec pridelená do oddelenia 39 C na rozhodnutie sudkyni
JUDr. Murínovej.
Dňa 16. 3. 2007 súd nariadil vo veci pojednávanie na 27. 4. 2007.
Pojednávanie nariadené na 27. 4. 2007 po prejednaní veci bolo odročené na
neurčito za účelom poskytnutia lehoty účastníkom konania na mimosúdne riešenie sporu.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 5. 10. 2007. Toto pojednávanie bolo bez
prejednania veci odročené na neurčito na opakovanú žiadosť účastníkov o uzavretie
mimosúdnej dohody.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 5. 2. 2008. Po prejednaní veci súd
pojednávanie odročil na 19. 3. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.
Pojednávanie nariadené na 19. 3. 2008 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito
za účelom doplnenia dokazovania.
Dňa 9. 9. 2010 bola vec pridelená do oddelenia 19 C na rozhodnutie sudkyni
JUDr. Stolárovej.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 15. 4. 2011. Toto pojednávanie z dôvodu
práceneschopnosti sudkyne bolo odročené na neurčito,.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 9. 9. 2011. Po prejednaní veci bolo
pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 14. 9. 2012. Tento termín pojednávania
bol zrušený a dňa 11. 9. 2012 bola vec opätovne pridelená na rozhodnutie sudkyni
JUDr. Murínovej.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 27. 11. 2012. Toto pojednávanie bolo
odročené na žiadosť žalovanej na neurčito.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 4. 2. 2013. Toto pojednávanie bolo
odročené na žiadosť žalovanej.
Dňa 6. 2. 2013 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Zuzane Kudlovskej.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 7. 11. 2013. Po prejednaní veci bolo
pojednávanie odročené na 16. 1. 2014 za účelom doplnenia dokazovania.
Toto pojednávanie bolo preročené na žiadosť žalobcu na deň 18. 2. 2014.
Pojednávanie nariadené na 18. 2. 2014 bolo bez prejednania veci odročené na
neurčito na žiadosť žalobcu.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 29. 5. 2014. Toto pojednávanie bolo
preročené na 11. 9. 2014. Tento termín pojednávania bol následne preročený na 18. 9.
2014.
Na pojednávaní dňa 18. 9. 2014 súd vo veci meritórne rozhodol. Rozsudok doposiaľ
nenadobudol právoplatnosť.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 27. októbra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:
„Na pojednávaní na OS KE 1 dňa 29. 05. 2014 bol stav na míle vzdialený
od rozhodnutia, prejednávalo sa či a akého znalca ustanoviť a ku ktorému z dvoch hlavných
problémov (1. náhrada ušlej mzdy a 2. náhrada za škodu) alebo ku obidvom. Bola
stanovená úloha súdom žalobcovi pripraviť súdu návrhy na dokazovanie a na ďalší postup
a navrhnúť otázky pre znalca. Súčasne bol stanovený termín ďalšieho pojednávania
na 11. 09. 2014 za účelom posúdenia návrhov, ustanovenie znalca s predpokladom
kvalitného a kvalifikovaného rozhodnutia po získaní znaleckého posudku.
V dňoch 02. 06. 2014 a 18. 06. 2014 bola splnená úloha stanovená súdom žalobcovi,
písomne špecifikovať otázky pre znalca a písomné odpovede žalobcu súdu na mnohé
položené otázky.
Behom prázdnin 26. 08. 2014 doručená žiadosť ÚS na OS KE I o vyjadrenie
k ústavnej sťažnosti a predpoklad, že teda OS KE I sa tým dozvedel o prijatí ústavnej
sťažnosti sťažovateľa.
Dňa 18. 09. 2014 klasické pojednávanie na OS Košice za účasti oboch strán aj s ich
právnymi zástupcami s predpokladom ustanovenia znalca skončilo prekvapivo náhle
na absolútne prekvapenie všetkých prítomných a vyhlásil sa neprijateľný Rozsudok.
Žalobca oznámil okamžité odvolanie sa...
Je evidentné, že k najväčším prieťahom na OS KE I došlo v rokoch 2008 až 2010
medzi 19. 03. 2008 a 09. 09. 2010.
A v podstate aj v rokoch 2011 až 2012.
Samotný spor po právnej stránke vôbec nie je zložitý. Ťažkosti robia len matematické
úkony, totiž presný výpočet výšky nevyplatenej mzdy, čo mohol súd hneď na začiatku sporu
zveriť znalcovi z oblasti miezd a následne rozhodnúť, ako od počiatku žalobca navrhoval.
Trojnásobná či štvornásobná zmena konajúceho sudcu bola v moci OS KE I nie
sťažovateľa.
Zdravotné dôvody na strane sťažovateľa zdržali súd z doterajších skoro 10 rokov len
obdobie od 16. 01. 2014 do 18. 02. 2014, teda len 1 mesiac náhodnou zhodou, že dňa
16. 01. 2014 a dňa 18. 02. 2014 boli tak sťažovateľ, ako aj PZS hospitalizovaní a operovaní
na oči v ten samý deň, ako boli nariadené tieto dve pojednávania a dopredu sa preto obaja
aj včas písomne ospravedlnili.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 25. septembra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie a dôvod odročenia sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu
nevyplatených mzdových nárokov po skončení pracovného pomeru tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke
hodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie
napadnuté sťažnosťou. Samotný okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol,
že „spor po právnej stránke sa nejaví byť zložitým, takže pri efektívnejšom a sústredenejšom
postupe mohol súd v napadnutom konaní postupovať aj plynulejšie“.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri
posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného právna na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že dôvody na strane sťažovateľa (odročenie pojednávaní
nariadených na 27. apríl 2007 a 5. október 2007 z dôvodu snahy o uzavretie mimosúdnej
dohody a odročenie pojednávaní nariadených na 16. január 2014 a 18. február 2014
zo zdravotných dôvodov), na ktoré v súvislosti s priebehom napadnutého konania poukázal
okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, dĺžku napadnutého konania zásadným spôsobom
neovplyvnili. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania nezistil také dôvody, ktoré by
v súvislosti s ovplyvnením jeho dĺžky bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a zistil, že okresný súd bol bez relevantného dôvodu vo veci úplne nečinný v období
od 19. marca 2008 do 12. novembra 2010, teda viac ako 2,5 roka. Ústavný súd ďalej
konštatuje, že okrem pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 9. septembra 2011 a bolo odročené
na neurčito, bol okresný súd úplne nečinný bez relevantného dôvodu aj v priebehu rokov
2011 a 2012.
Skutočnosťou, na ktorú vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal okresný súd
(viacnásobné zmeny zákonného sudcu), nemožno podľa názoru ústavného súdu v žiadnom
prípade ospravedlniť to, že napadnuté konanie v takej citlivej veci pre sťažovateľa (náhrada
mzdy) nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 9,5 rokoch od jeho začatia, čo je
z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli
postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany
označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 9 600 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že svoju „ujmu vidí okrem
iného aj v pocitoch neistoty, márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd
za neprimeranú dobu ôsmich rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal v takom relatívne
jednoduchom prípade, ktorého predmetom je len spor o výške finančnej čiastky za ušlú
mzdu“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
26 C 62/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a najmä to, čo je pre
sťažovateľa „v stávke“, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti advokátom
JUDr. Ing. Petrom Holéczym. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá je 804 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3
a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013
a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje spolu s režijným
paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 417,98 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2014