Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)PL. ÚS 25/2014
PDF · 173.35 KB
No categories available
PL. ÚS 25/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2014
v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily
Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza (sudca spravodajca)
a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Trenčín, zastúpeného
sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou, na začatie konania o súlade § 230 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Trenčín o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. júna 2014
doručený návrh Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),
zastúpeného sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou, na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 230 ods. 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Z návrhu okrem iného vyplýva, že okresný súd pod sp. zn. 24 C 159/2006 vedie
konanie, v ktorom sa žalobkyňa domáha proti Slovenskej komore exekútorov (ďalej len
„žalovaná“) za účasti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej určenia, že výkon jej exekútorského úradu trvá, a zároveň si
uplatňuje náhradu škody. Z tvrdení žalobkyne vyplýva, že na základe rozhodnutia ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 5122/1995-
30/46 z 28. novembra 1995 bola vymenovaná za súdnu exekútorku s účinnosťou od
4. decembra 1995. Dňa 4. decembra 1995 žalobkyňa zložila sľub exekútorky a exekútorskú
prax vykonávala nepretržite do 31. januára 2002. Žalovaná písomne oznámila súdnemu
exekútorovi JUDr. J. K., že exekútorský úrad žalobkyne zanikol v zmysle § 230 ods. 4
Exekučného poriadku 9. novembra 2001, a v zmysle § 17 ods. 5 Exekučného poriadku ho
ustanovila za jej náhradníka, na základe čoho jej mala byť odňatá možnosť vykonávať
funkciu súdnej exekútorky. V dňoch 6. novembra 1995 a 7. novembra 1995 žalobkyňa
vykonala odbornú skúšku a bolo jej vydané osvedčenie č. 5122/1995-30 o ukončení
špecializovaného štúdia a vykonaní odbornej skúšky pre súdnych exekútorov podľa § 230
Exekučného poriadku, na základe čoho jej bola udelená výnimka zo vzdelania a mohla byť
vymenovaná za súdnu exekútorku.
Z § 230 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. novembra 1999 vyplýva,
že výnimka zo vzdelania prestane platiť, ak ten, komu bola výnimka udelená, nezačne
štúdium na právnickej fakulte do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona a do
ďalších 5 rokov toto štúdium úspešne neukončí. V prípade žalobkyne výkon exekútorského
úradu zanikol uplynutím týchto lehôt, ktoré začali plynúť s účinnosťou zákona č. 280/1999
Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobkyni bolo následne listom
ministerstva spravodlivosti č. 11320/02-52/253-E z 10. júna 2002 oznámené, že výkon jej
exekútorského úradu zanikol priamo zo zákona dňom 10. novembra 2001, keďže si
nesplnila podmienku uvedenú v § 10 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku a do
9. novembra 2001 ani nezačala štúdium na právnickej fakulte. Žalovaná neuznáva nároky
uplatňované žalobkyňou a je toho názoru, že výkon exekútorského úradu žalobkyne zanikol
zo zákona márnym uplynutím lehoty z dôvodu, že žalobkyňa v zákonom určenej lehote
nezačala študovať na právnickej fakulte.
V priebehu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 159/2006 žalobkyňa
navrhla, aby okresný súd prerušil konanie a podal návrh ústavnému súdu na začatie konanie
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Okresný súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania
nevyhovel a uznesením z 10. januára 2013 ho zamietol. Proti označenému uzneseniu podala
žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn. 6 Co 53/2013
z 10. septembra 2013 zrušil a vec mu vrátil na opätovné rozhodnutie. Okresný súd do dňa
podania svojho návrhu ústavnému súdu o návrhu žalobkyne na prerušenie konania opätovne
nerozhodol, pričom v samotnom návrhu vyslovuje názor, že „v prípade, ak bude
Ústavnému súdu Slovenskej republiky postúpený návrh na zaujatie stanoviska, vznikne
dôvod na prerušenie konania vo chvíli, keď tento návrh bude prijatý na ďalšie konanie.
Následne bude konanie pred okresným súdom prerušené do skončenia prejednania
uvedeného návrhu Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.
Okresný súd v odôvodnení svojho návrhu okrem iného uvádza:
„Žalobkyňa poukazovala na to, že Uznesením Krajského súdu v Trenčíne v konaní
sp. zn. 11 S 115/04-55 zo dňa 30. 06. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. 8. 2005, bolo
proti žalovaným Slovenská komora exekútorov, Bratislava a Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava rozhodnuté, že Slovenská komora exekútorov je
povinná rozhodnúť o žiadosti žalobkyne zo dňa 13. 3. 2002 a zo dňa 3. 3. 2004 do jedného
mesiaca od právoplatnosti uvedeného uznesenia. V tomto konaní sa žalobkyňa konkrétne
domáhala toho, aby žalovaným 1/ a 2/ bola uložená povinnosť vydať rozhodnutie o odvolaní
žalobkyne z funkcie súdnej exekútorky, tiež toho, že ustanovenie náhradníka súdneho
exekútora JUDr. J. K. je neplatné a výkon jej exekútorského úradu naďalej trvá. Mala za to,
že žalovaní nedodržali zákonný postup, nebolo vydané konkrétne rozhodnutie o jej odvolaní
z funkcie exekútora, v ktorom by sa mohlo konštatovať nenaplnenie zákonných
predpokladov na výkon exekútorského úradu, proti ktorému by sa zákonnými opravnými
prostriedkami mohla brániť. Mala za to, že k zániku jej exekútorského úradu nepostačuje
len písomné oznámenie Slovenskej komory exekútorov č. SKE 1234/05 a následne
oznámenie z 26. 10. 2001. Aj napriek uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne
Slovenská komora exekútorov, ani SR - Ministerstvo spravodlivosti SR si súdom uloženú
povinnosť nesplnili, obmedzili sa len na konštatovanie, že výkon jej exekútorského úradu
zanikol priamo zo zákona.
Žalobkyňa mala za to, že uvádzaný § 280 ods. 4 Exekučného poriadku nie je v súlade
s čl. 1 a ďalšími Ústavy Slovenskej republiky, zároveň mala za to, že je povinnosťou vec
prejednávaného súdu tento návrh postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky za účelom
posúdenia možného nesúladu týchto ustanovení. Poukázala na to, že bola vymenovaná za
súdnu exekútorku rozhodnutím Ministra spravodlivosti SR, len tento je oprávnený ju na
základe zákonných dôvodov odvolať. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 25/00, podľa ktorého nikomu nemožno odňať jeho riadnym
spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Pri
obmedzovaní základných práv a slobôd občana sa musí dbať na ich podstatu a zmysel,
princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj
ochranu už nadobudnutých práv osobitne majetkových. Namietané znenie § 230 ods. 4
Exekučného poriadku je právnou úpravou, ktorou sa spätne menia podmienky realizácie už
existujúcich právnych vzťahov a nadobudnuté práva, čo nie je v súlade s právnou istotou.
Podľa názoru žalobkyne v danom prípade síce zákonodarca môže uplatniť svoje
zákonodarné oprávnenie autonómne a suverénne, na druhej strane ale výkon týchto
oprávnení má trvalý limit, spočívajúci v ochrane základných práv a slobôd a povinnosti
dodržiavať ďalšie princípy právneho štátu. Ide o riešenie kolízie, vychádzajúcej
z dôsledného rešpektovania nadobudnutých práv na jednej strane a z nutnosti zmeny
právneho poriadku, reagujúceho na spoločenský vývoj na strane druhej. Treba mať na
zreteli poznanie, že oprávneným subjektom, ktoré už nadobudli určité práva skôr a v súlade
s platným právom, môžu vzniknúť v budúcnosti zmenou právnych pravidiel nové podmienky,
ktorých splnenie je nevyhnutné, ak chcú aj v zmenených právnych podmienkach zostať
v pozícii oprávnených osôb. Tieto nové podmienky však musia byť reálne splniteľné. Vo veci
sp. zn. PL ÚS 15/98 Ústavný súd uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty
v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,
racionálnosti a spravodlivému obsahu právnych noriem. Odvolanie exekútora je
v skutočnosti odvolaním splnomocnenia pre osobu, ktorá v mene štátu vykonávala súdnu
moc z dôvodov, upravených zákonom.
V inom prípade už bolo konštatované nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 49/03,
že § 237 ods. 5, 6 Exekučného poriadku nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Išlo
o ustanovenie, podľa ktorého exekútor, ktorý k 1. 9. 2003 nemá vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa na právnickej fakulte vysokej školy SR, alebo nemá uznaný doklad
o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa, vydaný zahraničnou vysokou
školou, je povinný ministerstvu spravodlivosti preukázať, že začal do 31. 12. 2004 študovať
na právnickej fakulte vysokej školy. Ak exekútor v tejto lehote nepreukáže splnenie tejto
povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá. Uvedeným nálezom bolo citované
ustanovenie zrušené dňa 12. 4. 2005. Žalobkyňa mala za to, že jej prípad je obdobný,
nakoľko podľa § 230 ods. 4, ktorý bol doplnený zákonom č. 280/1999 Zb. do Ex. poriadku
obsahuje znenie, podľa ktorého výnimka zo vzdelania udelená podľa ods. 1 prestane platiť,
ak ten, komu bola táto výnimka udelená, nezačne do dvoch rokov od nadobudnutia
účinnosti tohto zákona štúdium na právnickej fakulte a do ďalších 5 rokov toto štúdium
úspešne neskončí. Výkon exekútorského úradu zaniká uplynutím týchto lehôt. Žalobkyňa
poukázala na to, že toto ustanovenie zákona dodnes platí a nebolo zrušené, hoci obdobné,
ako je vyššie uvedené, zrušené bolo. Ustanovenie § 230 ods. 4 podľa názoru žalobkyne
nebolo reálne splniteľnou podmienkou, a to v súvislosti so znením všeobecne záväzných
právnych predpisov upravujúcich vysoké školstvo v Slovenskej republike, v rozhodnom čase
išlo o zákon č. 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, ktoré sa
vzťahujú na prijímanie na vysokoškolské štúdium, dĺžku magisterského štúdia, možnosť,
prípadne nutnosť prerušenia štúdia a ďalšie okolnosti spoluurčujúce predpokladanú dĺžku
štúdia. Keďže v priebehu výkonu exekútorskej činnosti žalobkyne došlo novelou Exekučného
poriadku k zmene podmienok, ktoré mala splniť k tomu, aby mohla svoj úrad naďalej
vykonávať, navyše k zmene podmienok, ktoré nie sú splniteľné bez toho, aby sa nepoužil iný
zákon, ktorého normy nedovoľujú splnenie povinností v uvádzaných lehotách, teda
povinnosti v konkrétnej lehote začať študovať a v konkrétnej lehote štúdium ukončiť, môže
situáciu žalobkyne vyriešiť len Ústavný súd Slovenskej republiky posúdením toho, či je
§ 230 ods. 4 Exekučného poriadku v súlade s Ústavou SR.“
Vzhľadom na uvedené okresný súd navrhuje, aby ústavný súd po prijatí návrhu na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„§ 280 ods. 4 (správne má byť § 230 ods. 4, pozn.) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení novely,
realizovanej zákonom č. 280/1999 Z. z., účinnej od 9. 11. 1999, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a s článkom 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“
II.
V zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na
začatie konania súd. V zmysle § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 zákona o ústavnom súde
ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou, pričom súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo
samosudca. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v ustanovení § 18
ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade
s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie
konania.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (PL. ÚS 16/02, PL. ÚS 3/98)
vyplýva, že okrem iných procesných náležitostí je procesným predpokladom na podanie
návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom aj prerušenie
konania. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje
výrok o prerušení konania.
Z dikcie už citovaného čl. 144 ods. 2 ústavy vyplýva, že podaniu návrhu na ústavný
súd predchádza povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie („konanie preruší a podá
návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1“), pričom ústavný súd vo svojej
doterajšej judikatúre už viackrát uviedol (PL. ÚS 7/2012, PL. ÚS 16/2013), že za prerušené
konanie je podľa jeho názoru potrebné považovať stav právne perfektného prerušenia
konania, ktorý nastáva až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o prerušení konania.
Ústavný súd nemá dôvod tento svoj názor meniť ani v súvislosti s predbežným
prerokovaním návrhu okresného súdu.
Z už v časti I tohto uznesenia uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný
súd návrhu žalobkyne na prerušenie konania nevyhovel a uznesením sp. zn. 24 C 159/2006
z 10. januára 2013 ho zamietol. Na základe ňou podaného odvolania krajský súd označené
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktorý však do dňa
doručenia návrhu ústavnému súdu a ani do dňa jeho predbežného prerokovania o návrhu
žalobkyne na prerušenie konania nerozhodol. Navyše z návrhu vyplýva, že samotná
sudkyňa okresného súdu z hľadiska časovej následnosti rozhodnutie o prerušení konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 159/2006 viaže na rozhodnutie ústavného súdu
o prijatí návrhu na ďalšie konanie.
Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo svojich zistení a svojej doterajšej
judikatúry, konštatuje, že nie sú splnené procesné predpoklady na prijatie návrhu okresného
súdu na ďalšie konanie, keďže okresný súd do dňa jeho predbežného prerokovania
právoplatne neprerušil konanie vedené pod sp. zn. 14 C 159/2006. Ústavný súd preto návrh
okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2014