Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 54/2015
PDF · 428.1 KB
No categories available
II. ÚS 54/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2 Sžnč 3/2013 53 zo 16. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Sžnč 3/2013 53 zo 16. apríla 2014, ktorou žiada vydať
tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013.
Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2014, sp. zn.:
2 Sžnč/3/2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR.
Ústavný súd prikáže, v zmysle § 56 ods. 3 písm. d) ústavného zákona, aby
na Najvyššom súde SR vo veci konal a rozhodoval zákonný senát.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,00 Eur, ktoré je splatné do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Daniela Štefanku,
advokáta...
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 340,90 €...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a pripojených spisov najvyššieho
súdu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013 a sp. zn. 2 Sžnč 3/2013, sťažovateľ sa žalobou doručenou
najvyššiemu súdu 24. septembra 2013 domáhal proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej
republiky (ďalej len „odporca“) v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy [§ 250t
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] uloženia povinnosti odporcovi konať
a rozhodnúť vo veciach vedených pod č. 23506 10/2007 OÚ a č. 22880 1/2007 OÚ
do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Sťažovateľ žalobu proti
nečinnosti odporcu odôvodnil tým, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010
z 31. augusta 2010, ktorý bol odporcovi doručený 24. septembra 2010, bol zmenený
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 4/2008 117 zo 7. apríla 2010 tak, že
rozhodnutie odporcu č. 23506 10/2007 z 8. novembra 2007, ako aj rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu – vedúceho služobného úradu odporcu č. 22880 1/2007
OÚ z 10. septembra 2007 sa zrušuje a vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie. Týmto
rozhodnutím vedúceho služobného úradu odporcu bol so sťažovateľom podľa § 40 ods. 2
písm. a) zákona o štátnej službe skončený štátnozamestnanecký pomer štátneho
zamestnanca v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný štátny radca s miestom výkonu štátnej
služby Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky k 10. septembru 2007 s tým, že
odporca sťažovateľovi súčasne oznámil, že má voľné iba miesta, ktoré sa obsadzujú
výberovým konaním, a preto sťažovateľa nemôže ďalej zamestnávať. V žalobe proti
nečinnosti odporcu sťažovateľ ďalej poukázal na to, že odporca do dňa jej podania
najvyššiemu súdu bez vážneho dôvodu nekonal spôsobom podľa príslušného právneho
predpisu, bol nečinný a neukončil konanie zákonným spôsobom. Odporca odmietal
v konaní pokračovať a nútil sťažovateľa k podpísaniu rôznych dohôd o opätovnom zaradení
do štátnej služby a o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, čím podmieňoval odporca aj
vyplatenie zákonom stanovenej náhrady funkčného platu sťažovateľovi.
Po tom, čo bola žaloba sťažovateľa doručená najvyššiemu súdu, bola konaniu
elektronickou podateľňou pridelená sp. zn. 10 Sžnč 2/2013. Predsedníčka senátu 10S
úradným záznamom z 1. októbra 2013 predložila vec na nový zápis do príslušného senátu
s odôvodnením, že „podľa Osobitnej časti – Správne kolégium Rozvrhu práce Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky na rok 2013 č. Spr. 1030/2012 (str. 62) rozhoduje senát 10S
v agende zapisovanej do registra Sžnč iba v sociálnych veciach“, pričom vec sťažovateľa sa
týka jeho odvolania zo štátnozamestnaneckého pomeru, nejde preto o sociálnu vec a je
potrebné prideliť ju príslušnému senátu v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu. Vec bola
pridelená senátu 2S.
K žalobe sťažovateľa sa vyjadril odporca, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol,
že na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010
v postavení zamestnávateľa vyzval sťažovateľa na pohovor vo veci jeho zaradenia
do výkonu štátnej služby. V roku 2010 nemal však odporca voľné štátnozamestnanecké
miesto v organizačnom útvare: sekcia legislatívno právna, odbor štátnej služby: legislatíva,
vo funkcii: hlavný štátny radca. Odporca preto pristúpil so štátnym zamestnancom
na vedenie aktívneho dialógu s cieľom uzatvorenia služobnej zmluvy o ďalšom služobnom
zaradení s možnosťou výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest v inom
odbore štátnej služby, resp. v inom služobnom úrade a v odbore štátnej služby, v akom bol
sťažovateľ zaradený do 31. augusta 2007. Sťažovateľ bol 22. októbra 2010 zaradený
na organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka, odbor štátnej služby: Medzinárodná
spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev. Po predchádzajúcom súhlase
sťažovateľ uzatvoril s vedúcim služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky dňa 29. októbra 2010 dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým
preložením zo služobného úradu odporcu na Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca s účinnosťou
od 1. novembra 2010. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že odporca bol od doručenia
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010 nečinný.
O žalobe sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 2 Sžnč 3/2013 53
zo 16. apríla 2014 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobu sťažovateľa považoval za nedôvodnú, pretože
z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca vo veci sťažovateľa procesne konal,
a preto nemohol byť nečinný.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sžnč 3/2013 53
zo 16. apríla 2014 odôvodnil sťažovateľ tým, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca
(zákonným sudcom podľa názoru sťažovateľa bol senát 10S), čo „mohlo mať vplyv
na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“ a samotné uznesenie najvyššieho súdu sa
nevysporiadalo s „príslušným právnym stavom“ veci a predloženými listinnými dôkazmi
(najmä s prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VI/1Gd 447/10 4
zo 14. decembra 2010, ktorým bol podnet sťažovateľa smerujúci proti odporcovi postúpený
Inšpektorátu práce Bratislava, do pôsobnosti ktorého vec patrí; interpeláciou poslankyne
Národnej rady Slovenskej republiky vo veci sťažovateľa z 13. októbra 2010 a odpoveďou
ministra zdravotníctva na interpeláciu č. 03078 62/2010 OÚ z 22. marca 2010) „nie je
z uvedených hľadísk riadne odôvodnené“. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje
sťažovateľ za prejav svojvôle, diskriminácie a nespravodlivosti spojenej s dlhoročnou
nevymožiteľnosťou jeho práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia uvedených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sžnč 3/2013 53
zo 16. apríla 2014, argumentujúc tým, že toto rozhodnutie vydal nezákonný sudca, je
nedostatočne odôvodnené, je svojvoľné, nespravodlivé a je založené na nedostatočnom
vyhodnotení sťažovateľom predložených dôkazov, teda je vecne nesprávne.
Najvyšší súd uznesenie č. k. 2 Sžnč 3/2013 53 zo 16. apríla 2014 odôvodnil takto:
«Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu
spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže
sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak
súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v
ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej
správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Z administratívneho spisu vyplýva, že rozsudkom z 31. augusta 2010, sp. zn.
4SŽO/6/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo 7. apríla 2010, č. k. 2S/4/2008 117 tak, že rozhodnutie žalovaného
z 8. novembra 2007, č. 23506 10/2007, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu vedúceho služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
č. 22880 1/2007 OÚ z 10. septembra 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Na základe vyššie citovaného rozsudku Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky
viedlo so zamestnancom aktívny dialóg o služobnom zaradení zamestnanca s možnosťou
výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest. Vzhľadom k uvedenému bol
dňa 22. októbra 2010 zaradený v služobnom úrade Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky, organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka,
odbor štátnej služby: Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskych
spoločenstiev a následne dňa 29. októbra 2010 uzatvoril dohodu o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením zo služobného úradu Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky do služobného úradu, Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca.
Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vo veci procesne
konalo a preto nemôže byť vo veci nečinné.
Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nedôvodný návrh
podľa § 250t ods. 4 OSP zamietol.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa
neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené.
Takto najvyšší súd reagoval aj na tvrdenia sťažovateľa o tom, že odporca je nečinný.
Najvyšší súd neponechal teda bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec
podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že vo veci rozhodol
senát 2S najvyššieho súdu, a tvrdí, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca, toto svoje
tvrdenie bližšie neodôvodňuje, uvádza iba to, že podľa jeho presvedčenia zákonným sudcom
mal byť senát 10S, čo „mohlo mať vplyv na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“.
Ako vyplýva z obsahu spisu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013, dôvodom, pre ktorý senát 10S
nerozhodol vo veci sťažovateľa, bola skutočnosť, že podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu
pre rok 2013 senát 10S v agende vo veciach zapisovaných do registra Sžnč (kde bola
správne zapísaná i vec sťažovateľa) rozhoduje iba v sociálnych veciach, pričom z obsahu
žaloby sťažovateľa je zrejmé, že o vec sociálnu nejde.
Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2013 senát 10S rozhoduje v agende
zapisovanej do registrov Sžnč, Nds, Ndz a Rks v sociálnych veciach a senát 2S rozhoduje
(okrem iného) v agende zapisovanej do registra Sž, Sžnč v iných ako sociálnych veciach
a Sžz, Sr, Sv a Svzn.
S ohľadom na rozvrh práce najvyššieho súdu pre rok 2013, jeho jednoznačné
vymedzenie agendy senátu 10S, ako aj s ohľadom na predmet konania vo veci sťažovateľa
považuje ústavný súd za vylúčené, aby postupom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa
mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Bližšie sťažovateľ neodôvodnil v sťažnosti ani tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd
uznesením č. k. 2 Sžnč 3/2013 53 zo 16. apríla 2014 jeho žalobu proti odporcovi zamietol
ako nedôvodnú, keď podľa presvedčenia odporcu vec najvyšší súd nesprávne právne
posúdil, resp. nezohľadnil dostatočne obsah spisu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj otázkou, či najvyšší súd
svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych
predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.
Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,
v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej
správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na vyhovenie návrhu vo veci
žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy musí byť splnená základná podmienka
ustanovenia § 250t ods. 1 prvej vety OSP, a to, že by odporca vo veci žalobcu nekonal, a to
bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (obdobne
napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 6/2011).
Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) na vydanie rozhodnutia
podľa § 250t ods. 4 OSP s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa, ak zákonné pravidlá vyhovenie žalobe nepripúšťajú. Postup
súdu v súlade so zákonom nemôže byť totiž dôvodom na vyslovenie porušenia označeného
práva sťažovateľa.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, z obsahu
administratívneho spisu odporcu bolo preukázané, že odporca nebol vo veci sťažovateľa
nečinný. Pritom práve nečinnosť (pasivita) orgánu verejnej správy je základnou podmienkou
vyhovenia žalobe v konaní podľa § 250t OSP.
Pretože ústavný súd nezistil, že by vo veci sťažovateľa boli najvyšším súdom
vykladané ustanovenia § 250t OSP spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s ich účelom
a zmyslom, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015