Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základného práva na zákonného sudcu podľa

v spojení s a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo 16. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na zákonného

sudcu podľa v spojení s a a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. zo 16. apríla 2014, ktorou žiada vydať

tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1,

SR a prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1

ods. 1, SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2014, sp. zn.:

2 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR.

Ústavný súd prikáže, v zmysle § 56 ods. 3 písm. d) ústavného zákona, aby

na Najvyššom súde SR vo veci konal a rozhodoval zákonný senát.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,00 Eur, ktoré je splatné do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Daniela Štefanku,

advokáta...

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 340,90 €...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a pripojených spisov najvyššieho

súdu sp. zn. a sp. zn. , sťažovateľ sa žalobou doručenou

najvyššiemu súdu 24. septembra 2013 domáhal proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej

republiky (ďalej len „odporca“) v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy [§ 250t

(ďalej len „OSP“)] uloženia povinnosti odporcovi konať

a rozhodnúť vo veciach vedených pod č. OÚ a č. 22880 1/2007 OÚ

do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Sťažovateľ žalobu proti

nečinnosti odporcu odôvodnil tým, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010, ktorý bol odporcovi doručený 24. septembra 2010, bol zmenený

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. zo 7. apríla 2010 tak, že

rozhodnutie odporcu č. 23506 10/2007 z 8. novembra 2007, ako aj rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu – vedúceho služobného úradu odporcu č. 22880 1/2007

OÚ z 10. septembra 2007 sa zrušuje a vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie. Týmto

rozhodnutím vedúceho služobného úradu odporcu bol so sťažovateľom podľa § 40 ods. 2

písm. a) zákona o štátnej službe skončený štátnozamestnanecký pomer štátneho

zamestnanca v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný štátny radca s miestom výkonu štátnej

služby Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky k 10. septembru 2007 s tým, že

odporca sťažovateľovi súčasne oznámil, že má voľné iba miesta, ktoré sa obsadzujú

výberovým konaním, a preto sťažovateľa nemôže ďalej zamestnávať. V žalobe proti

nečinnosti odporcu sťažovateľ ďalej poukázal na to, že odporca do dňa jej podania

najvyššiemu súdu bez vážneho dôvodu nekonal spôsobom podľa príslušného právneho

predpisu, bol nečinný a neukončil konanie zákonným spôsobom. Odporca odmietal

v konaní pokračovať a nútil sťažovateľa k podpísaniu rôznych dohôd o opätovnom zaradení

do štátnej služby a o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, čím podmieňoval odporca aj

vyplatenie zákonom stanovenej náhrady funkčného platu sťažovateľovi.

Po tom, čo bola žaloba sťažovateľa doručená najvyššiemu súdu, bola konaniu

elektronickou podateľňou pridelená sp. zn. . Predsedníčka senátu 10S

úradným záznamom z 1. októbra 2013 predložila vec na nový zápis do príslušného senátu

s odôvodnením, že „podľa Osobitnej časti – Správne kolégium Rozvrhu práce Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na rok 2013 č. Spr. 1030/2012 (str. 62) rozhoduje senát 10S

v agende zapisovanej do registra Sžnč iba v sociálnych veciach“, pričom vec sťažovateľa sa

týka jeho odvolania zo štátnozamestnaneckého pomeru, nejde preto o sociálnu vec a je

potrebné prideliť ju príslušnému senátu v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu. Vec bola

pridelená senátu 2S.

K žalobe sťažovateľa sa vyjadril odporca, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol,

že na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010

v postavení zamestnávateľa vyzval sťažovateľa na pohovor vo veci jeho zaradenia

do výkonu štátnej služby. V roku 2010 nemal však odporca voľné štátnozamestnanecké

miesto v organizačnom útvare: sekcia legislatívno právna, odbor štátnej služby: legislatíva,

vo funkcii: hlavný štátny radca. Odporca preto pristúpil so štátnym zamestnancom

na vedenie aktívneho dialógu s cieľom uzatvorenia služobnej zmluvy o ďalšom služobnom

zaradení s možnosťou výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest v inom

odbore štátnej služby, resp. v inom služobnom úrade a v odbore štátnej služby, v akom bol

sťažovateľ zaradený do 31. augusta 2007. Sťažovateľ bol 22. októbra 2010 zaradený

na organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka, odbor štátnej služby: Medzinárodná

spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev. Po predchádzajúcom súhlase

sťažovateľ uzatvoril s vedúcim služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky dňa 29. októbra 2010 dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým

preložením zo služobného úradu odporcu na Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca s účinnosťou

od 1. novembra 2010. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že odporca bol od doručenia

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 nečinný.

O žalobe sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením č. k.

zo 16. apríla 2014 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobu sťažovateľa považoval za nedôvodnú, pretože

z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca vo veci sťažovateľa procesne konal,

a preto nemohol byť nečinný.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie ,

v spojení s a a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k.

zo 16. apríla 2014 odôvodnil sťažovateľ tým, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca

(zákonným sudcom podľa názoru sťažovateľa bol senát 10S), čo „mohlo mať vplyv

na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“ a samotné uznesenie najvyššieho súdu sa

nevysporiadalo s „príslušným právnym stavom“ veci a predloženými listinnými dôkazmi

(najmä s prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VI/1Gd 447/10 4

zo 14. decembra 2010, ktorým bol podnet sťažovateľa smerujúci proti odporcovi postúpený

Inšpektorátu práce Bratislava, do pôsobnosti ktorého vec patrí; interpeláciou poslankyne

Národnej rady Slovenskej republiky vo veci sťažovateľa z 13. októbra 2010 a odpoveďou

ministra zdravotníctva na interpeláciu č. 03078 62/2010 OÚ z 22. marca 2010) „nie je

z uvedených hľadísk riadne odôvodnené“. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje

sťažovateľ za prejav svojvôle, diskriminácie a nespravodlivosti spojenej s dlhoročnou

nevymožiteľnosťou jeho práv.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia uvedených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k.

zo 16. apríla 2014, argumentujúc tým, že toto rozhodnutie vydal nezákonný sudca, je

nedostatočne odôvodnené, je svojvoľné, nespravodlivé a je založené na nedostatočnom

vyhodnotení sťažovateľom predložených dôkazov, teda je vecne nesprávne.

Najvyšší súd uznesenie č. k. zo 16. apríla 2014 odôvodnil takto:

«Podľa (ďalej len „OSP“) fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže

sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje

osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak

súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v

ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z administratívneho spisu vyplýva, že rozsudkom z 31. augusta 2010, sp. zn.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo 7. apríla 2010, č. k. tak, že rozhodnutie žalovaného

z 8. novembra 2007, č. 23506 10/2007, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu vedúceho služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

č. 22880 1/2007 OÚ z 10. septembra 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Na základe vyššie citovaného rozsudku Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky

viedlo so zamestnancom aktívny dialóg o služobnom zaradení zamestnanca s možnosťou

výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest. Vzhľadom k uvedenému bol

dňa 22. októbra 2010 zaradený v služobnom úrade Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej republiky, organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka,

odbor štátnej služby: Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskych

spoločenstiev a následne dňa 29. októbra 2010 uzatvoril dohodu o zmene

štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením zo služobného úradu Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej republiky do služobného úradu, Úradu verejného zdravotníctva

Slovenskej republiky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca.

Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vo veci procesne

konalo a preto nemôže byť vo veci nečinné.

Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nedôvodný návrh

podľa zamietol.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa

neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené.

Takto najvyšší súd reagoval aj na tvrdenia sťažovateľa o tom, že odporca je nečinný.

Najvyšší súd neponechal teda bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec

podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie tým, že vo veci rozhodol

senát 2S najvyššieho súdu, a tvrdí, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca, toto svoje

tvrdenie bližšie neodôvodňuje, uvádza iba to, že podľa jeho presvedčenia zákonným sudcom

mal byť senát 10S, čo „mohlo mať vplyv na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“.

Ako vyplýva z obsahu spisu sp. zn. , dôvodom, pre ktorý senát 10S

nerozhodol vo veci sťažovateľa, bola skutočnosť, že podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu

pre rok 2013 senát 10S v agende vo veciach zapisovaných do registra Sžnč (kde bola

správne zapísaná i vec sťažovateľa) rozhoduje iba v sociálnych veciach, pričom z obsahu

žaloby sťažovateľa je zrejmé, že o vec sociálnu nejde.

Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2013 senát 10S rozhoduje v agende

zapisovanej do registrov Sžnč, Nds, Ndz a Rks v sociálnych veciach a senát 2S rozhoduje

(okrem iného) v agende zapisovanej do registra Sž, Sžnč v iných ako sociálnych veciach

a Sžz, Sr, Sv a Svzn.

S ohľadom na rozvrh práce najvyššieho súdu pre rok 2013, jeho jednoznačné

vymedzenie agendy senátu 10S, ako aj s ohľadom na predmet konania vo veci sťažovateľa

považuje ústavný súd za vylúčené, aby postupom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa

mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa .

Bližšie sťažovateľ neodôvodnil v sťažnosti ani tvrdené porušenie

v spojení s a , ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd

uznesením č. k. zo 16. apríla 2014 jeho žalobu proti odporcovi zamietol

ako nedôvodnú, keď podľa presvedčenia odporcu vec najvyšší súd nesprávne právne

posúdil, resp. nezohľadnil dostatočne obsah spisu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj otázkou, či najvyšší súd

svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych

predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.

Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na vyhovenie návrhu vo veci

žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy musí byť splnená základná podmienka

ustanovenia prvej vety , a to, že by odporca vo veci žalobcu nekonal, a to

bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (obdobne

napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) na vydanie rozhodnutia

podľa s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa, ak zákonné pravidlá vyhovenie žalobe nepripúšťajú. Postup

súdu v súlade so zákonom nemôže byť totiž dôvodom na vyslovenie porušenia označeného

práva sťažovateľa.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, z obsahu

administratívneho spisu odporcu bolo preukázané, že odporca nebol vo veci sťažovateľa

nečinný. Pritom práve nečinnosť (pasivita) orgánu verejnej správy je základnou podmienkou

vyhovenia žalobe v konaní podľa .

Pretože ústavný súd nezistil, že by vo veci sťažovateľa boli najvyšším súdom

vykladané ustanovenia spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s ich účelom

a zmyslom, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015