Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 235/2015
PDF · 458.11 KB
No categories available
III. ÚS 235/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7350/2014,
Rvp 7351/2014, Rvp 7352/2014, Rvp 7353/2014, Rvp 7354/2014, Rvp 7355/2014,
Rvp 7356/2014, Rvp 7357/2014, Rvp 7358/2014, Rvp 7359/2014, Rvp 7360/2014,
Rvp 7361/2014, Rvp 7362/2014, Rvp 7363/2014, Rvp 7364/2014, Rvp 7365/2014,
Rvp 7366/2014, Rvp 7367/2014, Rvp 7368/2014, Rvp 7369/2014, Rvp 7370/2014,
Rvp 7371/2014, Rvp 7372/2014, Rvp 7373/2014, Rvp 7374/2014, Rvp 7375/2014,
Rvp 7376/2014, Rvp 7377/2014, Rvp 7378/2014, Rvp 7379/2014, Rvp 7380/2014,
Rvp 7381/2014, Rvp 7382/2014, Rvp 7383/2014, Rvp 7384/2014, Rvp 7385/2014,
Rvp 7386/2014, Rvp 7387/2014, Rvp 7388/2014, Rvp 7389/2014, Rvp 7390/2014,
Rvp 7391/2014, Rvp 7392/2014 Rvp 7393/2014, Rvp 7394/2014, Rvp 7395/2014,
Rvp 7396/2014, Rvp 7397/2014, Rvp 7398/2014, Rvp 7399/2014, Rvp 7400/2014,
Rvp 7401/2014, Rvp 7402/2014, Rvp 7403/2014, Rvp 7404/2014, Rvp 7405/2014,
Rvp 7406/2014, Rvp 7407/2014, Rvp 7408/2014, Rvp 7409/2014, Rvp 7410/2014,
Rvp 7411/2014, Rvp 7412/2014, Rvp 7413/2014, Rvp 7414/2014, Rvp 7415/2014
a Rvp 7416/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici spisových značiek: 12 Co 243/2014
(Rvp 7350/2014), 12 Co 186/2014 (Rvp 7351/2014), 12 Co 185/2014 (Rvp 7352/2014),
12 Co 184/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 7353/2014); 15 Co 169/2014 (Rvp 7354/2014),
15 Co 170/2014 zo 16. apríla 2014 (Rvp 7355/2014); 13 Co 150/2014 (Rvp 7356/2014),
13 Co 149/2014 (Rvp 7357/2014), 13 Co 148/2014 (Rvp 7358/2014), 13 Co 146/2014
(Rvp 7359/2014) z 22. apríla 2014; 14 Co 697/2013 (Rvp 7360/2014), 14 Co 698/2013
(Rvp 7361/2014), 14 Co 699/2013 (Rvp 7362/2014), 14 Co 700/2013 (Rvp 7363/2014)
z 25. marca 2014; 13 Co 374/2014 (Rvp 7364/2014, 13 Co 378/2014 (Rvp 7365/2014),
13 Co 376/2014 (Rvp 7366/2014) zo 7. apríla 2014; 12 Co 183/2014 (Rvp 7367/2014),
13 Co 236/2014 (Rvp 7368/2014), 13 Co 235/2014 (Rvp 7369/2014), 12 Co 181/2014
(Rvp 7370/2014), 13 Co 238/2014 (Rvp 7371/2014), 13 Co 237/2014 (Rvp 7372/2014)
z 31. marca 2014; 16 Co 1080/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 7373/2014); 13 Co 173/2014
(Rvp 7374/2014), 13 Co 174/2014 (Rvp 7375/2014) z 22. apríla 2014; 13 Co 234/2014
(Rvp 7376/2014), 13 Co 231/2014 (Rvp 7377/2014) z 31. marca 2014; 14 Co 695/2013
(Rvp 7378/2014), 14 Co 696/2013 (Rvp 7379/2014) z 25. marca 2014; 13 Co 175/2014
(Rvp 7380/2014) z 22. apríla 2014; 12 Co 272/2014 (Rvp 7381/2014), 12 Co 266/2014
(Rvp 7382/2014), 12 Co 274/2014 (Rvp 7383/2014), 12 Co 275/2014 (Rvp 7384/2014),
12 Co 276/2014 (Rvp 7385/2014) z 31. marca 2014;13 Co 500/2014 (Rvp 7386/2014)
z 22. apríla 2014; 16 Co 541/2014 (Rvp 7387/2014) z 10. apríla 2014, 12 Co 264/2014
(Rvp 7388/2014) z 31. marca 2014; 13 Co 171/2014 (Rvp 7389/2014) z 22. apríla 2014;
16 Co 369/2014 (Rvp 7390/2014) z 27. marca 2014; 12 Co 265/2014 (Rvp 7391/2014),
12 Co 260/2014 (Rvp 7392/2014), 12 Co 262/2014 (Rvp 7393/2014), 12 Co 263/2014
(Rvp 7394/2014) z 31. marca 2014; 13 Co 377/2014(Rvp 7395/2014) zo 7. apríla
2014,12 Co 267/2014 (Rvp 7396/2014), 12 Co 270/2014 (Rvp 7397/2014) 31. marca
2014; 12 Co 269/2014 (Rvp 7398/2014) z 31. januára 2014; 12 Co 271/2014
(Rvp 7399/2014) z 31. marca 2014;15 Co 171/2014 (Rvp 7400/2014) zo 16. apríla 2014,
13 Co 239/2014 (Rvp 7401/2014), 13 Co 1216/2013 (Rvp 7402/2014) z 31. marca 2014;
16 Co 1172/2013 (Rvp 7403/2014) z 27. marca 2014, 15 Co 154/2014 (Rvp 7404/2014)
z 2. apríla 2014, 15 Co 298/2014 (Rvp 7405/2014) z 3. apríla 2014; 16 Co 1234/2013
(Rvp 7406/2014) z 27. marca 2014; 13 Co 240/2014 (Rvp 7407/2014), 12 Co 241/2014
(Rvp 7408/2014), 12 Co 244/2014 (Rvp 7409/2014) z 31. marca 2014; 17 Co 1038/2013
(Rvp 7410/2014) z 22. apríla 2014; 15 Co 167/2014 (Rvp 7411/2014) zo 16. apríla 2014;
17 Co 201/2014 (Rvp 7412/2014), 17 Co 1040/2013 (Rvp 7413/2014) z 22/4,
17 Co 216/2014 (Rvp 7414/2014) z 22. apríla 2014; 17 Co 435/2014 (Rvp 7415/2014)
z 8. apríla 2014 a 13 Co 1222/2013 (Rvp 7416/2014) z 31. marca 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 7350/2014, Rvp 7351/2014, Rvp 7352/2014,
Rvp 7353/2014, Rvp 7354/2014, Rvp 7355/2014, Rvp 7356/2014, Rvp 7357/2014,
Rvp 7358/2014, Rvp 7359/2014, Rvp 7360/2014, Rvp 7361/2014, Rvp 7362/2014,
Rvp 7363/2014, Rvp 7364/2014, Rvp 7365/2014, Rvp 7366/2014, Rvp 7367/2014,
Rvp 7368/2014, Rvp 7369/2014, Rvp 7370/2014, Rvp 7371/2014, Rvp 7372/2014,
Rvp 7373/2014, Rvp 7374/2014, Rvp 7375/2014, Rvp 7376/2014, Rvp 7377/2014,
Rvp 7378/2014, Rvp 7379/2014, Rvp 7380/2014, Rvp 7381/2014, Rvp 7382/2014,
Rvp 7383/2014, Rvp 7384/2014, Rvp 7385/2014, Rvp 7386/2014, Rvp 7387/2014,
Rvp 7388/2014, Rvp 7389/2014, Rvp 7390/2014, Rvp 7391/2014, Rvp 7392/2014
Rvp 7393/2014, Rvp 7394/2014, Rvp 7395/2014, Rvp 7396/2014, Rvp 7397/2014,
Rvp 7398/2014, Rvp 7399/2014, Rvp 7400/2014, Rvp 7401/2014, Rvp 7402/2014,
Rvp 7403/2014, Rvp 7404/2014, Rvp 7405/2014, Rvp 7406/2014, Rvp 7407/2014,
Rvp 7408/2014, Rvp 7409/2014, Rvp 7410/2014, Rvp 7411/2014, Rvp 7412/2014,
Rvp 7413/2014, Rvp 7414/2014, Rvp 7415/2014 a Rvp 7416/2014 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 235/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresným
súdom Banská Bystrica a Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“),
predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú
teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na
základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako
celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského
súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy
svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uznesenia
okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo
jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil
právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku
zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť
finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil
majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania
neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle
sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej
prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť
za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené
od súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj
námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania
sťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského
súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie
a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd
o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých
uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania
pred ústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní
v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,
sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka
súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti
nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol
skutočnosti preukazujúce na fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže
vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer
k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom
spôsobil sťažovateľke škodu. Takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo
o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa
§ 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov sú
vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom
konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti
pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o veci
konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho
istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu
toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná
delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná na
ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej
delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť
splnená explicitná zákonná podmienka, a to že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože
jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak je tu
pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže
byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku),
alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný ako
príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdom
z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti
sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosť
nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresný súd a následne sa s tým
stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách
ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku), ktorej
podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“).
V danom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné
a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie
do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu
interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe
nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je
podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec
vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom ktorom
prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.
II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj
oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo
v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej
obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,
podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §
22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je
dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných
prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho
pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom
na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015