Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 235/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 7351/2014, , , , ,

Rvp 7356/2014, , , , ,

Rvp 7361/2014, , , , ,

Rvp 7366/2014, , , , ,

Rvp 7371/2014, , , , ,

Rvp 7376/2014, , , , ,

Rvp 7381/2014, , , , ,

Rvp 7386/2014, , , , ,

Rvp 7391/2014, Rvp 7392/2014 Rvp 7393/2014, , ,

Rvp 7396/2014, , , , ,

Rvp 7401/2014, , , , ,

Rvp 7406/2014, , , , ,

Rvp 7411/2014, , , ,

a Rvp 7416/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20

ods. 1 a , práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici spisových značiek:

(), (), (),

z 31. marca 2014 (); (),

zo 16. apríla 2014 (); (),

(), (),

() z 22. apríla 2014; (),

(), (), ()

z 25. marca 2014; (, (),

() zo 7. apríla 2014; (),

(), (),

(), (), ()

z 31. marca 2014; z 9. apríla 2014 ();

(), () z 22. apríla 2014;

(), () z 31. marca 2014;

(), () z 25. marca 2014;

() z 22. apríla 2014; (),

(), (), (),

() z 31. marca ()

z 22. apríla 2014; () z 10. apríla 2014,

() z 31. marca 2014; () z 22. apríla 2014;

() z 27. marca 2014; (),

(), (),

() z 31. marca 2014; 13 Co ) zo 7. apríla

2014,12 Co 267/2014 (), () 31. marca

2014; () z 31. januára 2014;

() z 31. marca () zo 16. apríla 2014,

(), () z 31. marca 2014;

() z 27. marca 2014, ()

z 2. apríla 2014, () z 3. apríla 2014;

() z 27. marca 2014; (),

(), () z 31. marca 2014;

() z 22. apríla 2014; () zo 16. apríla 2014;

(), () z 22/4,

() z 22. apríla 2014; ()

z 8. apríla 2014 a () z 31. marca 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod spisovými značkami: , , ,

Rvp 7353/2014, , , , ,

Rvp 7358/2014, , , , ,

Rvp 7363/2014, , , , ,

Rvp 7368/2014, , , , ,

Rvp 7373/2014, , , , ,

Rvp 7378/2014, , , , ,

Rvp 7383/2014, , , , ,

Rvp 7388/2014, , , ,

, , , , ,

Rvp 7398/2014, , , , ,

Rvp 7403/2014, , , , ,

Rvp 7408/2014, , , , ,

Rvp 7413/2014, , a s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), tak ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými namieta

porušenie svojich základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresným

súdom Banská Bystrica a Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresné súdy“),

predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú

teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na

základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako

celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského

súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy

svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uznesenia

okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené

námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo

jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil

uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil

právo vlastniť majetok zaručené SR, právo na pokojné užívanie majetku

zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť

finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil

majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom

posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania

neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle

sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej

prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť

za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené

od súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj

námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,

ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania

sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského

súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie

a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd

o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých

uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho

začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom

súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania

pred ústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených

sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,

ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní

v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam,

sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka

súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto

uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti

nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol

skutočnosti preukazujúce na fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže

vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer

k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( ).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom

spôsobil sťažovateľke škodu. Takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo

o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa

z dôvodu, že sudcovia okresných súdov sú

vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom

konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti

pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci

konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho

istého stupňa.

Podľa sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa vec možno prikázať inému súdu

toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vec musí (nutná

delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná na

ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej

delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť

splnená explicitná zákonná podmienka, a to že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože

jeho sudcovia sú vylúčení podľa , t. j. ak je tu

pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže

byť uplatnená buď účastníkmi konania ( ),

alebo samotným zákonným sudcom ( ).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iný ako

príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresným súdom

z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti

sudcov okresného súdu, a keďže sudcovia okresného súdu sami svoju nezaujatosť

nespochybnili ( ), okresný súd a následne sa s tým

stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách

ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti ( ), ktorej

podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych

poplatkov, ktorý je prílohou o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

V danom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti odôvodnenia napádaných

uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné

a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že

v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne

akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a , pretože miera interpretácie a aplikácie

do úvahy prichádzajúcich ustanovení nevybočuje z limitov

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu

interpretáciu dotknutých ustanovení , ešte sama osebe

nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je

podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec

vzťahujúce sa ustanovenia a .

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom ktorom

prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn.

), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa nemá automaticky za následok aj

oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo

v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej

obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor,

podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej

nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §

22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie ().

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je

dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru. To, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu

označených práv podľa a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných

prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho

pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom

na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015