Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 338/2020
PDF · 479.3 KB
No categories available
IV. ÚS 338/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 12/2018
z 11. júla 2018 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 12/2018
z 11. júla 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu
Piešťany (ďalej len „okresný súd“) zo 7. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 To 59/2010 z 8. júna 2010 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby a v ten istý
deň bol prepustený z väzby na slobodu. Vo väzbe bol vyše 14 mesiacov.
3. Sťažovateľ si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“). Domáhal sa zaplatenia sumy 10573,88 € z titulu nemajetkovej ujmy
z dôvodu trvania väzby, náhrady škody na zdraví v sume 1168 € spôsobenej policajnou
brutalitou pri zásahu a náhrady škody v sume 1000 € predstavujúcej trovy právneho
zastúpenia.
4. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 C 273/2011 zo 16. apríla 2014 tak,
že žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno. Proti rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 25 Co 35/2015 z 30. septembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil
v zamietavej časti o nahradenie nemajetkovej ujmy a ujmy na zdraví. V časti náhrady škody
predstavujúcej trovy právneho zastúpenia rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe
sťažovateľa vyhovel. Proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2015 – v časti
v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu – podal žalovaný (Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pozn.) dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 3 Cdo 153/2016 z 12. decembra 2017 tak, že v napadnutej časti rozsudok krajského
súdu z 30. septembra 2015 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský
súd – viazaný právnym názorom najvyššieho súdu – rozhodol napadnutým rozsudkom
z 11. júla 2018 tak, že aj v časti týkajúcej sa náhrady škody predstavujúcej trovy právneho
zastúpenia potvrdil rozsudok okresného súdu zo 16. apríla 2014, ktorým tento žalobu
sťažovateľa zamietol.
5. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku
a poukazuje pri tom na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu, t. j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa štát nemôže zbaviť, z uvedeného dôvodu
sa neposudzuje „správnosť jeho rozhodnutia, z hľadiska či jeho orgán pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti celého
konania je jeho výsledok.“. Sťažovateľ poukazuje na to, že do väzby bol vzatý z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na základe v tom čase existujúcich
skutočností nasvedčujúcich tomu, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Z uvedeného
však nemožno „automaticky vyvodiť záver v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z., že som si väzbu zavinil sám svojím konaním, v tomto prípade je nutné
poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2013
sp. zn. 4 Co 238/2012, podľa ktorého aj vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 29. 12. 2012 sp. zn. 1 Cdo 65/2012, danú situáciu je potrebné posudzovať aj v zmysle
ustanovenia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru... i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol
v zmysle § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. Pri aplikácii dohovoru je nevyhnutné
neopomenúť osobitosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca
porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru sa v dôsledku oslobodenia spod obžaloby stáva
z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú obžalovanému vykonanou väzbou.“.
6. Sťažovateľ poukazuje na to, že dôvodnosť trestného stíhania je „conditio sine qua
non“ pre väzbu, preto pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby musí sudca
pre prípravné konanie dôsledne skúmať, či trestné stíhanie je opodstatnené. Preto ak „zistí,
že skutkové okolnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia sú v rozpore
s už zabezpečenými dôkaznými prostriedkami, alebo zistí, že dôkazné prostriedky obsiahnuté
v spise neboli zabezpečené alebo vykonané zákonným spôsobom (napr. bola vykonaná
nezákonná prehliadka), nemôže rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby, hoci by aj bol daný
dôvod väzby. Procesným dôsledkom takého stavu bude rozhodnutie o nevzatí obvineného
do väzby (porovnaj R 95/1999).“.
7. Z uvedených skutočností vyplýva, že v jeho prípade sudca pre prípravné konanie,
ktorý rozhodoval o väzbe, zrejme neskúmal materiálne podmienky väzby, „prehliadol
nezákonnosť jediného dôkazu od ktorého sa odvíjalo moje obvinenie, čo malo za následok
moje oslobodenie ma spod obžaloby, a teda do väzby som ani vzatý byť nemal, čo znamená,
že čokoľvek by som pred sudcom pre prípravné konanie vypovedal mal rozhodnúť o nevzatí
ma do väzby z dôvodu nezákonne získaných dôkazov. Čo znamená, že väzbu som si nemohol
v žiadnom prípade zaviniť sám, lebo do väzby som ani vzatý byť nemal vzhľadom
na absenciu relevantného zákonného dôkazu. Preto polemika o tom, čo som vypovedal,
je tu bezpredmetná.“. Vzhľadom na to, že konajúce súdy túto vec neposúdili týmto
spôsobom, t. j. nezisťovali, či sťažovateľ mohol byť vzatý do väzby, porušili označené
práva podľa ústavy a dohovoru.
8. K včasnosti podania ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok
krajského súdu mu bol doručený 15. marca 2020. Uvádza, že napadnutý rozsudok bol
už skôr doručený jeho právnemu zástupcovi, avšak je zjavné, že predmetné rozhodnutie
„malo byť správne doručované na moju adresu, keďže vypovedanie plnej moci môjmu
obhajcovi JUDr. Januškovi bolo súdu doručené dňa 14. 12. 2015, čo je zo spisu zrejmé“.
9. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o ústavnej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo (sťažovateľa)... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5
ods. 5 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 25 Co 12/2018 z 11. júla 2018.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 12/2018 z 11. júla 2018
sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
10. Sťažovateľ podľa § 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požiadal ústavný súd o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom na to, že mu momentálne
majetkové pomery nedovoľujú si zvoliť vlastného právneho zástupcu a navyše sa nachádza
vo výkone trestu odňatia slobody.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práv podľa čl. 5
ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ namieta
právny záver krajského súdu, podľa ktorého si mal zaviniť vzatie do väzby sám, preto mu
neprináleží náhrada škody, hoci napokon bol spod obžaloby oslobodený. Argumentuje,
že zodpovednosť štátu za škodu je objektívna, pričom štát sa tejto zodpovednosti
nemôže zbaviť. Sťažovateľ právny názor krajského súdu považuje za arbitrárny.
III.1 K včasnosti podania ústavnej sťažnosti
21. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti priložil napadnutý rozsudok, na ktorom
je vyznačená doložka právoplatnosti, podľa ktorej napadnutý rozsudok nadobudol
právoplatnosť 6. augusta 2018, ústavnú sťažnosť pritom doručil ústavnému súdu
24. apríla 2020.
22. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k otázke doručovania
napadnutého rozsudku a tiež k tvrdeniu sťažovateľa, že napadnutý rozsudok nemal byť
doručený jeho právnemu zástupcovi, keďže došlo k ukončeniu zastupovania.
23. Predseda okresného súdu poskytol svoje stanovisko v liste Spr 235/20
zo 17. júna 2020, v ktorom uviedol, že zákonná sudkyňa po pridelení spisu zistila,
že okresnému súdu bolo 18. decembra 2015 doručené oznámenie advokáta JUDr. Janušku
o ukončení právneho zastúpenia sťažovateľa. Súdna tajomníčka, ktorá dala pokyn
na zaslanie napadnutého rozsudku, sa zrejme riadila záhlavím napadnutého rozsudku,
v ktorom bol uvedený aj tento právny zástupca. Z týchto skutočností vyplýva, že „doložka
právoplatnosti vyznačená tak na rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 11. 07. 2018,
ako aj na rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 90) napadnutom odvolaním, bola vyznačená
nesprávne, keďže rozsudok odvolacieho nebol doručený žalobcovi, hoci mal byť...“.
24. Ústavný súd na účely záveru o včasnosti podania ústavnej sťažnosti dospel
k záveru, že sťažovateľ ju podal v lehote podľa § 124 zákona o ústavnom súde. Vychádzal
pri tom z vyjadrenia okresného súdu, podľa ktorého napadnutý rozsudok krajského súdu bol
doručovaný nesprávne právnemu zástupcovi sťažovateľa, napriek tomu, že došlo
k ukončeniu zastupovania. Z uvedeného dôvodu bola aj nesprávne vyznačená doložka
právoplatnosti na napadnutom rozsudku. Ústavný súd vychádzal tiež z tvrdenia sťažovateľa,
že napadnutý rozsudok mu bol doručený 15. marca 2020. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
neprihliadol na to, že okresný súd – aj z dôvodu nejasného rozsahu splnomocnenia
sťažovateľa pre – z opatrnosti doručoval napadnutý rozsudok
11. júna 2020 sťažovateľovi opakovane.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu z 11. júla 2018
25. Krajský súd napadnutým rozsudkom z 11. júla 2018 potvrdil rozsudok okresného
súdu v časti, ktorou zamietol žalobu sťažovateľa o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
sťažovateľovi 1000 € ako náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia. Krajský súd
v napadnutom rozsudku poukázal na priebeh konania a na jednotlivé rozhodnutia,
ktoré v uvedenej veci boli vydané. Je relevantné, že krajský súd rozhodoval vo vymedzenej
časti konania po tom, ako najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o dovolaní žalovaného
tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 30. septembra 2015 v časti, v ktorej zmenil
rozsudok okresného súdu a žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 1000 € z titulu
náhrady trov právneho zastúpenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší
súd vo svojom uznesení z 12. decembra 2017 uviedol, že sťažovateľ vyvodzoval svoj nárok
na náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) z rozhodnutia o väzbe,
a nie z inej skutočnosti, napr. z uznesenia o vznesení obvinenia. Najvyšší súd dospel
k záveru, že krajský súd neposúdil tento nárok so „zreteľom na existenciu špeciálnej
právnej úpravy o škodových nárokoch v súvislosti s väzbou, odvolací súd neposúdil
uplatnený nárok na náhradu trov obhajoby žalobcu z aspektu ustanovení § 8 ods. 5 písm. b)
a ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z...“. Krajský súd po vrátení veci bol
pri rozhodovaní viazaný právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
26. S poukazom na právny názor dovolacieho súdu krajský súd poukázal
na to, že zákon č. 514/2003 z. z. upravuje v § 8 ods. 5 rozhodnutie o väzbe ako špecifický
typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody. Uvedené ustanovenie je špeciálnou
úpravou odlišnou od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Pre vznik práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a § 6 sa vyžaduje
zrušenie rozhodnutia po nadobudnutí právoplatnosti. Pri rozhodnutí o väzbe nedochádza
priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody
zakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania)
v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané. Právo na náhradu škody
nevznikne, ak si osoba uloženie trestu ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama
[§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.]
27. Krajský súd poukázal na to, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody
rozhodnutím o väzbe sú vymedzené pozitívne (§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.)
a tiež negatívne (§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.). Použitím logického a systematického
výkladu týchto ustanovení krajský súd dospel k záveru, že pri naplnení
niektorého z predpokladov podľa § 8 ods. 5 a pri súčasnom naplnení aspoň jedného
z negatívnych predpokladov vymedzených v § 8 ods. 6 nárok na náhradu škody nevznikne.
V rámci týchto úvah krajský súd poukázal na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 444/2012 z 3. októbra 2012.
28. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku vymedzenú v § 8 ods. 6 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z., t. j. ak si osoba väzbu zavinila sama, krajský súd uviedol, že výklad
tejto podmienky je úlohou všeobecného súdu, vychádzajúc z konkrétnych okolností
každého prípadu. Krajský súd, vychádzajúc zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa
v prípravnom konaní z 3. apríla 2009 sp. zn. Tp 17/2009, dospel k záveru, že bolo
nepochybné, že v rozhodnej dobe – vzhľadom na vtedajšie správanie sťažovateľa –
existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal
dopúšťať v súvislosti s výrobou, držaním a obchodovaním s omamnými a psychotropnými
látkami. Sťažovateľ pri výsluchu sudcovi pre prípravné konanie uviedol, „že bol požiadaný
zabezpečiť drogu, konkrétne heroín pre známeho, ktorému uviedol, že pozná osobu,
ktorá by mu drogu predala, za ktorou spolu išli na dohodnuté miesto, keď on sám vystúpil
z auta, kde ho už čakala osoba, ktorá mu heroín odovzdala, za ktorý zaplatil 1.000,- Eur,
ktoré mu tento známy dal. Za túto pomoc mu bolo sľúbených 5 gr. heroínu, teda nemal
sľúbené peniaze ale drogy. Ďalej uviedol aj to, že osobne užíva heroín denne počas
10 rokov, prístup k droge si zabezpečuje cez rôzne osoby. Peniaze na drogy si zabezpečuje
z rôznych zdrojov, predtým ako bol nezamestnaný aj pracoval, teraz vozí ľudí pre drogy.
V minulosti bol trestne stíhaný za majetkovú trestnú činnosť...“.
29. Podľa krajského súdu zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie –
úmyselné alebo nedbanlivostné – bolo dôvodom na podanie návrhu na vzatie do väzby
a tiež dôvodom vyhovenia tomuto návrhu. Teda nejde o to, či jeho zavinené konanie
vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného
činu, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Relevantné je to, či jeho konanie bolo dôvodom
k obave, že v danej veci bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný.
V uvedenom prípade „preventívny charakter väzby spočíval v obave pokračovania konania
žalobcu obdobným spôsobom ako predchádzal jeho zadržaniu, ako i to, že vzhľadom na ním
popísaný spôsob zabezpečovania si drogy, na ktorej je závislý a bez pravidelného príjmu
bude postupovať obdobným spôsobom. Teda v danom prípade je podľa odvolacieho súdu
dané zavinenie žalobcu na vzatí ho do preventívnej väzby. Samotné následné oslobodenie
spod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z hľadiska
§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie,
či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, si väzbu zavinil sám. To, že neskôr bolo v trestnom
konaní konštatované, že prehliadka motorového vozidla, pri ktorej boli zaistené drogy,
nebola vykonaná podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a jej vykonaním došlo
k porušeniu základnej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 1 Trestného poriadku
a týmto aj k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, pričom výsledky tejto prehliadky
preto nemožno v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku použiť v trestnom stíhaní
proti obžalovanému ako dôkaz a následne sú potom právne irelevantné aj všetky
ďalšie dôkazy na tento dôkaz nadväzujúce, čím na základe výsledkov takto vykonaného
dokazovania, nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený
v obžalobe, preto bol aj žalobca spod obžaloby oslobodený nič nemení na tom, že zavinené
konanie bolo príčinou jeho vzatia do väzby podľa § 71 ods. l písm. c) Trestného poriadku.“.
30. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne
závery krajského súdu vo vzťahu k nesplneniu podmienok pre vznik nároku na náhradu
škody z titulu vzniknutých trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) sú logické, rešpektujú
účel vo veci aplikovaných právnych noriem – príslušných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočným podkladom
pre výrok, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, ktorou zamietol
žalobu sťažovateľa o náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia v sume 1 000 €,
preto tieto právne závery nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a sú tak ústavne
akceptovateľné.
31. Ústavný súd dodáva, že krajský súd vychádzal zo správnej úvahy,
že zodpovednosť štátu za škodu v zmysle predmetného zákona je objektívna,
pričom pozitívne predpoklady na vznik nároku na náhradu škody pri rozhodnutí o väzbe
sú vymedzené v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. Napriek tomu, že sťažovateľ
naplnil jednu z podmienok v zmysle § 8 ods. 5 písm. b), t. j. bol oslobodený spod obžaloby,
rozhodujúcim bolo aj hodnotenie, či súčasne nenaplnil aj niektorú z negatívnych podmienok
vymedzených v § 8 ods. 6. Právny záver krajského súdu v tomto smere, že sťažovateľ
si väzbu zavinil sám, je konzistentný a logický. Ako podklad pre tento záver krajský súd
použil predovšetkým výpoveď sťažovateľa v prípravnom konaní, z ktorej je zrejmé
zavinené konanie sťažovateľa, ktoré z časti predchádzalo jeho vzatiu do väzby
a ktoré zároveň viedlo k obave, že bude pokračovať v špecifikovanej trestnej činnosti
(zadovažovanie drogy pre seba a iné osoby). Uvedený skutkový podklad je dostatočným
podkladom pre formulovanie uvedeného právneho záveru o zavinení väzby sťažovateľom.
Vyvodenie uvedeného právneho záveru zo špecifikovaného skutkového stavu nemožno
považovať za svojvoľné. Z uvedeného vyplýva absencia príčinnej súvislosti
medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
32. Predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je naplnenie
niektorej z podmienok podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň nenaplnenie
niektorej z negatívnych podmienok vymedzených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.
Pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle uvedených ustanovení nie je potrebné
preukázať, že rozhodnutie o väzbe, resp. väzba bola v rozpore s hmotnoprávnymi
alebo procesnoprávnymi predpismi, alebo že bola svojvoľná (porovnaj m. m. Osváthová
proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, bod 93). Vyslovenie porušenia práva
podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru predpokladá, že porušenie niektorého z ustanovení
čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru konštatoval vnútroštátny orgán alebo Európsky súd
pre ľudské práva (porovnaj N.C. proti Taliansku z 8. 12. 2002, Bogdanovski proti Taliansku
zo 14. 12. 2006). Ak porušenie nebolo konštatované, je čl. 5 ods. 5 dohovoru ratione
materiae neaplikovateľný. Pokiaľ ide o vnútroštátne orgány, nie je nutné, aby vyslovili
priamo porušenie konkrétneho ustanovenia dohovoru, lebo postačuje, ak je zrejmé,
že ich záver sa materiálne týka práva zaručeného dohovorom (Perksa ďalší proti Spojenému
kráľovstvu z 12. 10. 1999, Danev proti Bulharsku z 2. 9. 2010).
33. Uvedené závery vo vzťahu k právu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru možno zhrnúť
tak, že k aplikácii čl. 5 ods. 5 dohovoru môže dôjsť iba v prípade, ak porušenie čl. 5
ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru bolo vyslovené vo vnútroštátnom konaní, resp. v konaní
pred Európskym súdom pre ľudské práva. Vo vnútroštátnom konaní to prichádza do úvahy
na základe sťažnosti podanej ústavnému súdu proti právoplatnému rozhodnutiu o väzbe,
prípadne na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky
(II. ÚS 568/2017). Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza, že rozhodnutie,
ktorým bol vzatý do väzby, prípadne iné nadväzujúce rozhodnutie týkajúce sa väzby,
bolo predmetom ústavnoprávneho prieskumu ústavným súdom, resp. že proti týmto
rozhodnutiam podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky dovolanie. Takto
je zrejmé, že vo veci sťažovateľovej väzby absentuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo
porušenie niektorých z garancií obsiahnutých v čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru, prípadne
ich ekvivalentu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky (napr. v čl. 17 ústavy).
Z uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o vyslovení porušenia práva podľa čl. 5
ods. 5 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
34. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
III.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
36. Predpokladom pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
je kumulatívne splnenie troch podmienok: (i) existencia žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť a to, že (iii) nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku
vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto
je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie
ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.
37. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že v danej
veci nie je daná jeho právomoc, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne
neopodstatnená, uvedený záver zároveň znamená, že v danej veci ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden z predpokladov
na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
38. Pretože ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú, je zjavné, že v danej veci ide zároveň o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 383/2019).
Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu