Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 338/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. júla 2018 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. júla 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) zo 7. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. júna 2010 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby a v ten istý

deň bol prepustený z väzby na slobodu. Vo väzbe bol vyše 14 mesiacov.

3. Sťažovateľ si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Domáhal sa zaplatenia sumy 10573,88 € z titulu nemajetkovej ujmy

z dôvodu trvania väzby, náhrady škody na zdraví v sume 1168 € spôsobenej policajnou

brutalitou pri zásahu a náhrady škody v sume 1000 € predstavujúcej trovy právneho

zastúpenia.

4. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2014 tak,

že žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno. Proti rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 30. septembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil

v zamietavej časti o nahradenie nemajetkovej ujmy a ujmy na zdraví. V časti náhrady škody

predstavujúcej trovy právneho zastúpenia rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe

sťažovateľa vyhovel. Proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2015 – v časti

v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu – podal žalovaný (Slovenská republika zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pozn.) dovolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 12. decembra 2017 tak, že v napadnutej časti rozsudok krajského

súdu z 30. septembra 2015 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský

súd – viazaný právnym názorom najvyššieho súdu – rozhodol napadnutým rozsudkom

z 11. júla 2018 tak, že aj v časti týkajúcej sa náhrady škody predstavujúcej trovy právneho

zastúpenia potvrdil rozsudok okresného súdu zo 16. apríla 2014, ktorým tento žalobu

sťažovateľa zamietol.

5. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku

a poukazuje pri tom na to, že zakladá objektívnu zodpovednosť

štátu, t. j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa štát nemôže zbaviť, z uvedeného dôvodu

sa neposudzuje „správnosť jeho rozhodnutia, z hľadiska či jeho orgán pri rozhodovaní

porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti celého

konania je jeho výsledok.“. Sťažovateľ poukazuje na to, že do väzby bol vzatý z dôvodu

podľa na základe v tom čase existujúcich

skutočností nasvedčujúcich tomu, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Z uvedeného

však nemožno „automaticky vyvodiť záver v zmysle ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona

č. , že som si väzbu zavinil sám svojím konaním, v tomto prípade je nutné

poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2013

sp. zn. , podľa ktorého aj vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 29. 12. 2012 sp. zn. , danú situáciu je potrebné posudzovať aj v zmysle

ustanovenia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru... i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol

v zmysle Pri aplikácii dohovoru je nevyhnutné

neopomenúť osobitosť spočívajúcu v tom, že pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca

porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru sa v dôsledku oslobodenia spod obžaloby stáva

z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou a tým sa zakladá zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú obžalovanému vykonanou väzbou.“.

6. Sťažovateľ poukazuje na to, že dôvodnosť trestného stíhania je „conditio sine qua

non“ pre väzbu, preto pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby musí sudca

pre prípravné konanie dôsledne skúmať, či trestné stíhanie je opodstatnené. Preto ak „zistí,

že skutkové okolnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia sú v rozpore

s už zabezpečenými dôkaznými prostriedkami, alebo zistí, že dôkazné prostriedky obsiahnuté

v spise neboli zabezpečené alebo vykonané zákonným spôsobom (napr. bola vykonaná

nezákonná prehliadka), nemôže rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby, hoci by aj bol daný

dôvod väzby. Procesným dôsledkom takého stavu bude rozhodnutie o nevzatí obvineného

do väzby (porovnaj R 95/1999).“.

7. Z uvedených skutočností vyplýva, že v jeho prípade sudca pre prípravné konanie,

ktorý rozhodoval o väzbe, zrejme neskúmal materiálne podmienky väzby, „prehliadol

nezákonnosť jediného dôkazu od ktorého sa odvíjalo moje obvinenie, čo malo za následok

moje oslobodenie ma spod obžaloby, a teda do väzby som ani vzatý byť nemal, čo znamená,

že čokoľvek by som pred sudcom pre prípravné konanie vypovedal mal rozhodnúť o nevzatí

ma do väzby z dôvodu nezákonne získaných dôkazov. Čo znamená, že väzbu som si nemohol

v žiadnom prípade zaviniť sám, lebo do väzby som ani vzatý byť nemal vzhľadom

na absenciu relevantného zákonného dôkazu. Preto polemika o tom, čo som vypovedal,

je tu bezpredmetná.“. Vzhľadom na to, že konajúce súdy túto vec neposúdili týmto

spôsobom, t. j. nezisťovali, či sťažovateľ mohol byť vzatý do väzby, porušili označené

práva podľa a dohovoru.

8. K včasnosti podania ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že napadnutý rozsudok

krajského súdu mu bol doručený 15. marca 2020. Uvádza, že napadnutý rozsudok bol

už skôr doručený jeho právnemu zástupcovi, avšak je zjavné, že predmetné rozhodnutie

„malo byť správne doručované na moju adresu, keďže vypovedanie plnej moci môjmu

obhajcovi JUDr. Januškovi bolo súdu doručené dňa 14. 12. 2015, čo je zo spisu zrejmé“.

9. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o ústavnej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo (sťažovateľa)... podľa a

ods. 5 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 11. júla 2018.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 11. júla 2018

sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

10. Sťažovateľ podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) požiadal ústavný súd o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom na to, že mu momentálne

majetkové pomery nedovoľujú si zvoliť vlastného právneho zástupcu a navyše sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho práv podľa

ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ namieta

právny záver krajského súdu, podľa ktorého si mal zaviniť vzatie do väzby sám, preto mu

neprináleží náhrada škody, hoci napokon bol spod obžaloby oslobodený. Argumentuje,

že zodpovednosť štátu za škodu je objektívna, pričom štát sa tejto zodpovednosti

nemôže zbaviť. Sťažovateľ právny názor krajského súdu považuje za arbitrárny.

III.1 K včasnosti podania ústavnej sťažnosti

21. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti priložil napadnutý rozsudok, na ktorom

je vyznačená doložka právoplatnosti, podľa ktorej napadnutý rozsudok nadobudol

právoplatnosť 6. augusta 2018, ústavnú sťažnosť pritom doručil ústavnému súdu

24. apríla 2020.

22. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k otázke doručovania

napadnutého rozsudku a tiež k tvrdeniu sťažovateľa, že napadnutý rozsudok nemal byť

doručený jeho právnemu zástupcovi, keďže došlo k ukončeniu zastupovania.

23. Predseda okresného súdu poskytol svoje stanovisko v liste Spr 235/20

zo 17. júna 2020, v ktorom uviedol, že zákonná sudkyňa po pridelení spisu zistila,

že okresnému súdu bolo 18. decembra 2015 doručené oznámenie advokáta JUDr. Janušku

o ukončení právneho zastúpenia sťažovateľa. Súdna tajomníčka, ktorá dala pokyn

na zaslanie napadnutého rozsudku, sa zrejme riadila záhlavím napadnutého rozsudku,

v ktorom bol uvedený aj tento právny zástupca. Z týchto skutočností vyplýva, že „doložka

právoplatnosti vyznačená tak na rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 11. 07. 2018,

ako aj na rozsudku súdu prvej inštancie (č. l. 90) napadnutom odvolaním, bola vyznačená

nesprávne, keďže rozsudok odvolacieho nebol doručený žalobcovi, hoci mal byť...“.

24. Ústavný súd na účely záveru o včasnosti podania ústavnej sťažnosti dospel

k záveru, že sťažovateľ ju podal v lehote podľa . Vychádzal

pri tom z vyjadrenia okresného súdu, podľa ktorého napadnutý rozsudok krajského súdu bol

doručovaný nesprávne právnemu zástupcovi sťažovateľa, napriek tomu, že došlo

k ukončeniu zastupovania. Z uvedeného dôvodu bola aj nesprávne vyznačená doložka

právoplatnosti na napadnutom rozsudku. Ústavný súd vychádzal tiež z tvrdenia sťažovateľa,

že napadnutý rozsudok mu bol doručený 15. marca 2020. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

neprihliadol na to, že okresný súd – aj z dôvodu nejasného rozsahu splnomocnenia

sťažovateľa pre – z opatrnosti doručoval napadnutý rozsudok

11. júna 2020 sťažovateľovi opakovane.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu z 11. júla 2018

25. Krajský súd napadnutým rozsudkom z 11. júla 2018 potvrdil rozsudok okresného

súdu v časti, ktorou zamietol žalobu sťažovateľa o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť

sťažovateľovi 1000 € ako náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia. Krajský súd

v napadnutom rozsudku poukázal na priebeh konania a na jednotlivé rozhodnutia,

ktoré v uvedenej veci boli vydané. Je relevantné, že krajský súd rozhodoval vo vymedzenej

časti konania po tom, ako najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o dovolaní žalovaného

tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 30. septembra 2015 v časti, v ktorej zmenil

rozsudok okresného súdu a žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 1000 € z titulu

náhrady trov právneho zastúpenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší

súd vo svojom uznesení z 12. decembra 2017 uviedol, že sťažovateľ vyvodzoval svoj nárok

na náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) z rozhodnutia o väzbe,

a nie z inej skutočnosti, napr. z uznesenia o vznesení obvinenia. Najvyšší súd dospel

k záveru, že krajský súd neposúdil tento nárok so „zreteľom na existenciu špeciálnej

právnej úpravy o škodových nárokoch v súvislosti s väzbou, odvolací súd neposúdil

uplatnený nárok na náhradu trov obhajoby žalobcu z aspektu ustanovení § 8 ods. 5 písm. b)

a ods. 6 písm. a) ..“. Krajský súd po vrátení veci bol

pri rozhodovaní viazaný právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

26. S poukazom na právny názor dovolacieho súdu krajský súd poukázal

na to, že upravuje v rozhodnutie o väzbe ako špecifický

typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody. Uvedené ustanovenie je špeciálnou

úpravou odlišnou od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím podľa a Pre vznik práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a § 6 sa vyžaduje

zrušenie rozhodnutia po nadobudnutí právoplatnosti. Pri rozhodnutí o väzbe nedochádza

priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody

zakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania)

v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané. Právo na náhradu škody

nevznikne, ak si osoba uloženie trestu ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama

[ ]

27. Krajský súd poukázal na to, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody

rozhodnutím o väzbe sú vymedzené pozitívne ( )

a tiež negatívne ( ). Použitím logického a systematického

výkladu týchto ustanovení krajský súd dospel k záveru, že pri naplnení

niektorého z predpokladov podľa § 8 ods. 5 a pri súčasnom naplnení aspoň jedného

z negatívnych predpokladov vymedzených v § 8 ods. 6 nárok na náhradu škody nevznikne.

V rámci týchto úvah krajský súd poukázal na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 3. októbra 2012.

28. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku vymedzenú v § 8 ods. 6 písm. a) zákona

č. , t. j. ak si osoba väzbu zavinila sama, krajský súd uviedol, že výklad

tejto podmienky je úlohou všeobecného súdu, vychádzajúc z konkrétnych okolností

každého prípadu. Krajský súd, vychádzajúc zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa

v prípravnom konaní z 3. apríla 2009 sp. zn. 17/2009, dospel k záveru, že bolo

nepochybné, že v rozhodnej dobe – vzhľadom na vtedajšie správanie sťažovateľa –

existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal

dopúšťať v súvislosti s výrobou, držaním a obchodovaním s omamnými a psychotropnými

látkami. Sťažovateľ pri výsluchu sudcovi pre prípravné konanie uviedol, „že bol požiadaný

zabezpečiť drogu, konkrétne heroín pre známeho, ktorému uviedol, že pozná osobu,

ktorá by mu drogu predala, za ktorou spolu išli na dohodnuté miesto, keď on sám vystúpil

z auta, kde ho už čakala osoba, ktorá mu heroín odovzdala, za ktorý zaplatil 1.000,- Eur,

ktoré mu tento známy dal. Za túto pomoc mu bolo sľúbených 5 gr. heroínu, teda nemal

sľúbené peniaze ale drogy. Ďalej uviedol aj to, že osobne užíva heroín denne počas

10 rokov, prístup k droge si zabezpečuje cez rôzne osoby. Peniaze na drogy si zabezpečuje

z rôznych zdrojov, predtým ako bol nezamestnaný aj pracoval, teraz vozí ľudí pre drogy.

V minulosti bol trestne stíhaný za majetkovú trestnú činnosť...“.

29. Podľa krajského súdu zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie –

úmyselné alebo nedbanlivostné – bolo dôvodom na podanie návrhu na vzatie do väzby

a tiež dôvodom vyhovenia tomuto návrhu. Teda nejde o to, či jeho zavinené konanie

vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného

činu, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Relevantné je to, či jeho konanie bolo dôvodom

k obave, že v danej veci bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný.

V uvedenom prípade „preventívny charakter väzby spočíval v obave pokračovania konania

žalobcu obdobným spôsobom ako predchádzal jeho zadržaniu, ako i to, že vzhľadom na ním

popísaný spôsob zabezpečovania si drogy, na ktorej je závislý a bez pravidelného príjmu

bude postupovať obdobným spôsobom. Teda v danom prípade je podľa odvolacieho súdu

dané zavinenie žalobcu na vzatí ho do preventívnej väzby. Samotné následné oslobodenie

spod obžaloby ako výsledok trestného konania je základnou podmienkou z hľadiska

pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie,

či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, si väzbu zavinil sám. To, že neskôr bolo v trestnom

konaní konštatované, že prehliadka motorového vozidla, pri ktorej boli zaistené drogy,

nebola vykonaná podľa príslušných ustanovení a jej vykonaním došlo

k porušeniu základnej zásady trestného konania uvedenej v

a týmto aj k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, pričom výsledky tejto prehliadky

preto nemožno v zmysle použiť v trestnom stíhaní

proti obžalovanému ako dôkaz a následne sú potom právne irelevantné aj všetky

ďalšie dôkazy na tento dôkaz nadväzujúce, čím na základe výsledkov takto vykonaného

dokazovania, nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený

v obžalobe, preto bol aj žalobca spod obžaloby oslobodený nič nemení na tom, že zavinené

konanie bolo príčinou jeho vzatia do väzby podľa ods. l písm. c) .“.

30. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne

závery krajského súdu vo vzťahu k nesplneniu podmienok pre vznik nároku na náhradu

škody z titulu vzniknutých trov právneho zastúpenia (trov obhajoby) sú logické, rešpektujú

účel vo veci aplikovaných právnych noriem – príslušných ustanovení zákona

č. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočným podkladom

pre výrok, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, ktorou zamietol

žalobu sťažovateľa o náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia v sume 1 000 €,

preto tieto právne závery nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a sú tak ústavne

akceptovateľné.

31. Ústavný súd dodáva, že krajský súd vychádzal zo správnej úvahy,

že zodpovednosť štátu za škodu v zmysle predmetného zákona je objektívna,

pričom pozitívne predpoklady na vznik nároku na náhradu škody pri rozhodnutí o väzbe

sú vymedzené v ustanovení Napriek tomu, že sťažovateľ

naplnil jednu z podmienok v zmysle § 8 ods. 5 písm. b), t. j. bol oslobodený spod obžaloby,

rozhodujúcim bolo aj hodnotenie, či súčasne nenaplnil aj niektorú z negatívnych podmienok

vymedzených v § 8 ods. 6. Právny záver krajského súdu v tomto smere, že sťažovateľ

si väzbu zavinil sám, je konzistentný a logický. Ako podklad pre tento záver krajský súd

použil predovšetkým výpoveď sťažovateľa v prípravnom konaní, z ktorej je zrejmé

zavinené konanie sťažovateľa, ktoré z časti predchádzalo jeho vzatiu do väzby

a ktoré zároveň viedlo k obave, že bude pokračovať v špecifikovanej trestnej činnosti

(zadovažovanie drogy pre seba a iné osoby). Uvedený skutkový podklad je dostatočným

podkladom pre formulovanie uvedeného právneho záveru o zavinení väzby sťažovateľom.

Vyvodenie uvedeného právneho záveru zo špecifikovaného skutkového stavu nemožno

považovať za svojvoľné. Z uvedeného vyplýva absencia príčinnej súvislosti

medzi namietaným porušením základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

32. Predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je naplnenie

niektorej z podmienok podľa a zároveň nenaplnenie

niektorej z negatívnych podmienok vymedzených v

Pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle uvedených ustanovení nie je potrebné

preukázať, že rozhodnutie o väzbe, resp. väzba bola v rozpore s hmotnoprávnymi

alebo procesnoprávnymi predpismi, alebo že bola svojvoľná (porovnaj m. m. Osváthová

proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, bod 93). Vyslovenie porušenia práva

podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru predpokladá, že porušenie niektorého z ustanovení

čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru konštatoval vnútroštátny orgán alebo Európsky súd

pre ľudské práva (porovnaj N.C. proti Taliansku z 8. 12. 2002, Bogdanovski proti Taliansku

zo 14. 12. 2006). Ak porušenie nebolo konštatované, je čl. 5 ods. 5 dohovoru ratione

materiae neaplikovateľný. Pokiaľ ide o vnútroštátne orgány, nie je nutné, aby vyslovili

priamo porušenie konkrétneho ustanovenia dohovoru, lebo postačuje, ak je zrejmé,

že ich záver sa materiálne týka práva zaručeného dohovorom (Perksa ďalší proti Spojenému

kráľovstvu z 12. 10. 1999, Danev proti Bulharsku z 2. 9. 2010).

33. Uvedené závery vo vzťahu k právu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru možno zhrnúť

tak, že k aplikácii čl. 5 ods. 5 dohovoru môže dôjsť iba v prípade, ak porušenie čl. 5

ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru bolo vyslovené vo vnútroštátnom konaní, resp. v konaní

pred Európskym súdom pre ľudské práva. Vo vnútroštátnom konaní to prichádza do úvahy

na základe sťažnosti podanej ústavnému súdu proti právoplatnému rozhodnutiu o väzbe,

prípadne na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

(). Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza, že rozhodnutie,

ktorým bol vzatý do väzby, prípadne iné nadväzujúce rozhodnutie týkajúce sa väzby,

bolo predmetom ústavnoprávneho prieskumu ústavným súdom, resp. že proti týmto

rozhodnutiam podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky dovolanie. Takto

je zrejmé, že vo veci sťažovateľovej väzby absentuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo

porušenie niektorých z garancií obsiahnutých v čl. 5 ods. 1, 2, 3 a 4 dohovoru, prípadne

ich ekvivalentu podľa právneho poriadku Slovenskej republiky (napr. v ).

Z uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o vyslovení porušenia práva podľa čl. 5

ods. 5 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

34. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

III.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

36. Predpokladom pre vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

je kumulatívne splnenie troch podmienok: (i) existencia žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť a to, že (iii) nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku

vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto

je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie

ústavnej sťažnosti, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.

37. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že v danej

veci nie je daná jeho právomoc, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne

neopodstatnená, uvedený záver zároveň znamená, že v danej veci ide o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden z predpokladov

na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

38. Pretože ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú, je zjavné, že v danej veci ide zároveň o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , , ).

Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu