Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)9cc/378401.7da535.pdf
PDF · 113.7 KB
No categories available
4Cdo/81/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Rudolfa Čirča v právnej veci
žalobcu Ing. I. P., bývajúceho v B., proti žalovanému P., zastúpenému JUDr. B. T.,
advokátkou v K., o zaplatenie 30 135 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp.zn. 10 C 343/00, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre zo 4. októbra 2006 sp.zn. 11 Co 189/2005, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Komárno rozsudkom z 5. októbra 2005, č.k. 10 C 343/00-154 žalobu
o zaplatenie 30 135 Sk s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 1. decembra 1995 do
30. septembra 1997 zamietol. V ostatnej časti konanie zastavil s tým, že o náhrade trov
konania rozhodne osobitným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že účastníci konania uzavreli 31. augusta 1992 nájomnú
zmluvu, ktorou žalobca prenajal P. H. svoju poľnohospodársku pôdu o výmere X. ha na dobu
určitú a to na hospodárske roky 1992 až 1993. Výšku nájomného v bode III. zmluvy určili na
rok 1992 v sume 500 Sk na 1 ha pôdy v naturálnej forme, prípadne vo forme poskytnutia
služieb. Celkové nájomné na rok 1992 predstavovalo 10 045 Kčs. Vyporiadanie nájomného
v naturálnej forme bolo splatné do 11. decembra 1992, vo forme služieb do 31. augusta 1993.
Zároveň sa dohodli, že výška nájomného na rok 1993 bude predmetom dodatku ku zmluve
o nájme. Dodatok ani novú nájomnú zmluvu však neuzavreli ani písomne, ani ústne. Napriek
tomu žalovaný naďalej užíval prenajaté pozemky žalobcu a žalobca nepodal súdu návrh na
vypratanie nehnuteľností. Tak s poukazom na ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho
zákonníka došlo k obnoveniu nájomnej zmluvy z 31. augusta 1992 aj na rok 1993. Nakoľko
platnú nájomnú zmluvu na obdobie rokov 1995 až 1997 účastníci neuzavreli, žalobca nemá
nárok na nájomné, ale iba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa oboch účastníkov
konania dohodnuté nájomné na rok 1992, 1993 bolo primerané aj za nasledujúce roky. Z toho
vyplýva, že užívaním pozemkov žalobcu sa žalovaný bezdôvodne obohatil ročne o sumu
10 045 Sk. Následne súd prvého stupňa uzavrel, že právny úkon účastníkov nazvaný ako
“pamätný zápis“ nemá zákonom predpísané náležitosti uznania dlhu, predovšetkým
neobsahuje výšku uznanej pohľadávky a zo strany žalovaného ho neurobila osoba na to
oprávnená. Konštatoval, že pohľadávka žalobcu vrátane úrokov z omeškania je podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka premlčaná a pre vznesenú námietku
premlčania bolo potrebné žalobu zamietnuť.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 4. októbra 2006 sp.zn.
11 Co 189/2005 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (ktorou bola zamietnutá
žaloba o zaplatenie 30 135 Sk s príslušenstvom) zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 30 135 Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania od 1. decembra 1998 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 5 316 Sk na (bližšie
nešpecifikovaný) účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Zmenu rozsudku v napadnutej časti odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci súdom
prvého stupňa. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, na rozdiel
od ním vysloveného právneho názoru vyslovil názor, podľa ktorého právny vzťah medzi
účastníkmi nevyplýva z bezdôvodného obohatenia, ale ide o nájomný vzťah v zmysle § 663
až § 684 Občianskeho zákonníka. V súvislosti so spornou otázkou, či došlo k uznaniu dlhu
v nadväznosti na uplatnenie si nároku žalobcu za roky 1995 až 1997 až podaním žaloby na
súd v novembri 2000 uzavrel, že “pamätný zápis“ je písomným uznaním dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka, ktorý jednostranný právny úkon (žalovaného) bol oprávnený
podpísať predseda družstva v rámci poverenia organizovať a riadiť bežnú činnosť družstva.
V pamätnom zápise je stanovený aj nový termín splatnosti nájomného do konca novembra
1998, preto ak žalobca podal žalobu na zaplatenie dlžného nájomného za roky 1995 až 1997
v celkovej výške 30 135 Sk v novembri 2000, nárok si uplatnil na súde včas. Nakoľko
žalovaný sa dostal do omeškania splnením peňažného dlhu až od 1. decembra 1998, žalobcovi
až od tohto dňa bolo možné priznať úrok z omeškania a v časti o jeho priznanie za obdobie od
1. decembra 1995 do 30. novembra 1997 bolo potrebné žalobu zamietnuť. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), keď
odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia tzv. “pamätného zápisu“ ako
uznania záväzku žalovaného voči žalobcovi. Tento pamätný zápis mal byť iba ponukou
žalobcu na uzavretie kúpnej zmluvy inému právnemu subjektu (A., s.r.o.) a nie družstvu,
a hoci aj žalobca v ňom spísal svoje požiadavky voči zástupcovi družstva, nie je ho možné
podľa obsahu posúdiť ako uznanie záväzku žalovaného voči žalobcovi. Pamätný zápis ako
uznanie záväzku žalovaného nie je platným právnym úkonom, keďže nebol prejednaný
štatutárnym orgánom družstva, ktorým je predstavenstvo a následne jeho písomné
vyhotovenie by malo byť podpísané dvoma členmi predstavenstva. Uznanie záväzku totiž nie
je možné považovať za právny úkon, ktorý môže urobiť svojvoľne predseda družstva ako
bežnú činnosť družstva spojenú s prevádzkou družstva. V závere dovolania vyslovil názor, že
žalobcovi nič nebránilo v tom, aby v lehote pred premlčaním uplatnil svoje nároky súdnou
cestou a pokiaľ tak neurobil, bolo povinnosťou súdu prihliadnuť na žalovaným vznesenú
námietku premlčania nájomného a žalobu zamietnuť.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý (v časti
výroku o vyhovení žalobe žalobcu) vykazuje znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.
a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
V prejednávanej veci dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p., t.j. namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) potrebné pre
posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie sumy 30 135 Sk s príslušenstvom titulom nájomného
z poľnohospodárskych pozemkov za obdobie rokov 1995 až 1997, z ktorých vychádzal
odvolací súd pri rozhodovaní veci sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie
dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého umožňujú záver, že dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je vecne správny. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom
odvolacieho súdu, že zo strany žalovaného došlo k platnému uznaniu dlhu, v dôsledku čoho si
žalobca svoj nárok na zaplatenie dlžného nájomného za roky 1995, 1996 a 1997 na súde
uplatnil včas.
Podľa § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, uznanie dlhu zákon vymedzuje ako
jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi
najavo, že svoj záväzok uznáva. Ide o samostatný zabezpečovací inštitút, ktorý svoju
zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu
v dobe uznania. Uznanie dlhu posilňuje pôvodný záväzkový vzťah medzi dlžníkom
a veriteľom, nakoľko dlžník nezávisle od pôvodného právneho dôvodu vzniku záväzku dáva
prísľub na splnenie dlhu bez toho, aby sa súčasne urobila novácia (§ 570 Občianskeho
zákonníka). Na to, aby písomné uznanie práva veriteľa dlžníkom malo právne dôsledky
uvedené v § 558 Občianskeho zákonníka (t.j. dôsledky v podobe prerušenia plynutia
premlčacej doby takým spôsobom, že začína plynúť vždy nová premlčacia doba, ktorá je
podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka desaťročná a jej plynutie začína dňom, keď došlo
k uznaniu dlhu alebo ak v uznaní bola uvedená lehota na plnenie, keď uplynula lehota na
plnenie), je potrebné, aby došlo k uznaniu tohto práva čo do dôvodu, ako aj čo do výšky,
pričom pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, nemusí byť tento dôvod v listine
obsahujúcej uznanie práva uvedený vždy výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný
z inej skutočnosti, ktorá je v listine o uznaní dlhu nesporná. Výška dlhu musí byť vyjadrená
tak, aby bola objektívne určiteľná.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd zhodne s odvolacím súdom konštatuje, že
“pamätný zápis“ spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti uznania dlhu v zmysle
ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Je v ňom totiž obsiahnuté písomné uznanie
žalovaného, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, keď je nesporné, že pôvodným
právnym dôvodom vzniku záväzku bola “Zmluva o prenájme“ poľnohospodárskej pôdy
uzavretá medzi účastníkmi konania 31. augusta 1992, na základe ktorej vlastník
poľnohospodárskej pôdy (žalobca) prenajal žalovanému (jeho právnemu predchodcovi)
poľnohospodársku pôdu o celkovej výmere X. ha za účelom poľnohospodárskeho využitia pre
zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, s určenou ročnou výškou nájomného 500 Kčs za
jeden hektár, čo celkovo predstavuje nájomné 10 045 Kčs (Sk)/rok.
Pokiaľ ide o druhú námietku dovolateľa, a síce, že “pamätný zápis“ ako uznanie
záväzku žalovaného nie je platným právnym úkonom, keďže nebol prejednaný štatutárnym
orgánom družstva, ktorým je predstavenstvo a následne jeho písomné vyhotovenie by malo
byť podpísané dvomi členmi predstavenstva, táto námietka taktiež nie je dôvodná. Je
nesporné, že predmetný “pamätný zápis“ z 10. júna 1998, ktorého obsahom (okrem iného) je
uznanie dlhu, za žalovaného podpísal predseda družstva Ing. S. K. (K.).
Podľa § 243 ods. 2 Obchodného zákonníka predstavenstvo je štatutárnym orgánom
družstva.
Podľa § 243 ods. 3 Obchodného zákonníka predstavenstvo plní uznesenia členskej
schôdze a zodpovedá jej za svoju činnosť. Ak zo stanov nevyplýva niečo iné, za
predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda. Ak je však pre právny úkon, ktorý
robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov
predstavenstva.
Z citovaného ustanovenia § 243 ods. 3 vety tretej Obchodného zákonníka teda
vyplýva, že podpis aspoň dvoch členov predstavenstva je potrebný iba pre ten právny úkon,
ktorý robí predstavenstvo a pre ktorý je zákonom predpísaná písomná forma. Aj keď je na
jednej strane pravdou, že pre uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je pod
sankciou neplatnosti stanovená písomná forma (obdobne obligatórne písomnú formu uznania
záväzku predpisuje Obchodný zákonník v § 323 ods. 1), na druhej strane z ničoho nevyplýva,
že uznanie dlhu je právnym úkonom predstavenstva a teda, že pre jeho platnosť, okrem
dodržania písomnej formy sa vyžadujú podpisy aspoň dvoch členov predstavenstva družstva.
Preto aj v tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom, že v prípade uznania dlhu išlo o právny úkon pri bežnej činnosti družstva,
ktorú v rámci poverenia organizuje a riadi predseda družstva, preto pre platnosť takéhoto
právneho úkonu stačí podpis iba predsedu družstva. Na podporu tohto názoru dovolací súd
poukazuje na skutočnosť, že by bolo aj v logickom rozpore, keď na jednej strane družstvo
nespochybňuje platnosť nájomnej zmluvy, ktorou sa výhradne v mene predsedu družstva (nie
predstavenstva) zaviazalo platiť určené nájomné za poľnohospodársku pôdu, ktorú má
v nájme, no na druhej strane pri porušení vlastnej zmluvnej povinnosti by si následné uznanie
dlhu už osobovalo predstavenstvo. Inými slovami, ak podpisovanie nájomných zmlúv spadá
do právomoci predsedu družstva v rámci jeho poverenia organizovať a riadiť bežnú činnosť
družstva, pri nespornosti pôvodného právneho dôvodu vzniku záväzku spadá taktiež do
právomoci predsedu družstva pri riadení bežnej činnosti družstva aj uznanie, že (družstvo)
zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky.
Pokiaľ teda v prejednávanej veci “pamätný zápis“ obsahuje písomné uznanie
žalovaného, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky v zmysle § 558 Občianskeho
zákonníka, toto uznanie dlhu je podpísané osobou na to oprávnenou (predsedom družstva),
pričom v uznaní bola uvedená lehota na plnenie “do konca novembra 1998“, žaloba na
zaplatenie dlžného nájomného za roky 1995, 1996 a 1997 v celkovej výške 30 135 Sk (3 x
10 045 Sk) bola na súde podaná včas, preto sa žalovaný (dlžník) nemohol úspešne premlčania
dovolať.
Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu
zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Nakoľko však úspešnému účastníkovi v tomto konaní žiadne trovy
nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :