Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Csp/103/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Luciou Šupenovou v spore žalobcu: C. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: P. T.. XXXX/XX, XXX XX L., zast.: Mgr. Jaroslav Plžik, advokát, so sídlom: Nám. Š. Moysesa 17/ A, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Z . BIAL M & K, spol. s r. o., so sídlom: Hviezdoslavova 13, 986 01 Fiľakovo, IČO: 36 037 273, zast.: VARINSKÝ & Partners, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom: Námestie SNP č. 13, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 14.005,69 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 5.188,56 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne

- zo sumy 5.488,56 Eur od 02.07.2013 do 27.08.2013,

- zo sumy 5.288,56 Eur od 28.08.2013 do 03.10.2013,

- zo sumy 5.188,56 Eur od 04.10.2013 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd konanie v časti o zaplatenie 300,-Eur z a s t a v u j e.

III. Súd žalobu v časti o zaplatenie 8.517,13 Eur z a m i e t a.

IV. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 25,90 %. v lehote troch dní od právoplatnosti samostatného uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalovaného.

odôvodnenie:

1. Právny zástupca žalobcu sa svojim návrhom na vydanie platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania na Okresnom súde Banská Bystrica doručeným tamojšiemu súdu dňa 13.06.2019 domáhal zaplatenia 14.005,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 14.005,69 Eur od 02.07.2013 do zaplatenia.

2. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 10.08.2010 zmluvu o pôžičke podľa a nasl. , na základe ktorej žalobca riadne a včas poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.500,- Eur (ďalej len ako „zmluva č. 1“). Zároveň dňa 11.08.2010 uzatvorili podľa ustanovenia a nasl. žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník ďalšiu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca riadne a včas poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 15.705,69 Eur (ďalej len ako „zmluva č. 2“). Spolu tak žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 21.205,69 Eur (ďalej len ako „pôžička“). Žalovaný sa zaviazal pôžičku vrátane dohodnutého úroku vrátiť žalobcovi najneskôr do 31.12.2010. Nakoľko sa žalovaný s vrátením pôžičky dostal do omeškania, bola medzi žalobcom a žalovaným dňa 08.11.2012 uzatvorená dohoda o uznaní a urovnaní dlhu (ďalej len ako “dohoda“), na základe ktorej žalobca a

žalovaný svojimi podpismi na dohode potvrdili, že žalobca riadne a včas poskytol žalovanému pôžičku, pričom ku dňu podpisu dohody uhradil žalovaný žalobcovi sumu 5.600,-Eur. Celková výška záväzku žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy č. 1 a zmluvy č. 2 predstavovala ku dňu podpisu dohody čo do istiny sumu 15.605,69 Eur (ďalej len ako „Záväzok“), ktorý žalovaný v bode II. dohody v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky uznal, pričom sa zaviazal že záväzok zaplatí žalobcovi v nasledujúcich splátkach:

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.11.2012,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.12.2012,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.01.2013,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.02.2013,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.03.2013,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.04.2013,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.05.2013,

- splátka v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.06.2013,

- splátka v sume 14.005,69 Eur splatná najneskôr do 30.06.2013. Napriek dodatočne poskytnutej lehote na vysporiadanie záväzku v podobe splátok, žalovaný uhradil žalobcovi v lehote splatnosti len prvých 8 splátok, spolu v sume 1.600,- Eur, pričom s úhradou poslednej splátky v sume 14.006,69 Eur sa dostal do omeškania. Nakoľko žalovaný do dňa podania návrhu neuhradil poslednú dohodnutú splátku ani len čiastočne, záväzok v jeho zostávajúcej výške sa stal splatným dňa 01.07.2013. Z dôvodu právnej istoty právny zástupca žalobcu uviedol v zmysle , že nárok žalobcu nie je premlčaný, nakoľko zo strany žalovaného došlo k jeho písomnému uznaniu čo do výšky a dôvodu. Žalobca prostredníctvom spoločnosti A. A. O. Q. J. s. r. o., so sídlom: O., XXX XX L. vyzval žalovaného na úhradu jeho splatného záväzku, a to listinou označenou ako výzva na zaplatenie zo dňa 11.04.2019, na ktorú žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval Stanoviskom k výzve zo dňa 18.04.2019. Vychádzajúc z obsahu spomínaného stanoviska, žalovaný pohľadávku, bližšie špecifikovanú splnomocneným zástupcom žalobcu neuznal, pričom žiadal o predloženie dokumentácie preukazujúcej jej existenciu. Právny zástupca žalobcu z tohto dôvodu zaslal právnemu zástupcovi žalovaného vyjadrenie k stanovisku a výzvu na zaplatenie, v ktorej právny dôvod pohľadávky žalobcu voči žalovanému ako aj jej výšku dostatočne špecifikoval a opätovne vyzval žalovaného na úhradu splatného záväzku. Prílohou predmetného vyjadrenia bola aj fotokópia dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012. Žalovaný opätovne prostredníctvom svojho právneho zástupcu pohľadávku žalobcu poprel a oznámil žalobcovi, že túto dobrovoľne neuspokojí. Na základe skutočnosti, že žalovaný svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv ako aj dohody nesplnil riadne a včas, a to ani napriek dodatočne poskytnutej lehote, pohľadávka žalobcu voči žalovanému tak po zohľadnení čiastočných úhrad v súlade so splátkovým kalendárom predstavuje čo do istiny sumu 14.005,69 Eur. Žalobca a žalovaný sa nedohodli na výške úrokov z omeškania. V súlade s Nariadením vlády Slovenskej republiky číslo , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobca si preto uplatňuje zákonný úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 14.005,69 Eur od 02.07.2013 do zaplatenia. Zároveň so žalobca voči žalovanému uplatňuje náhradu trov súdneho konania, ktoré žalobcovi s uplatnením jeho pohľadávky na súde vznikli.

3. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 02.07.2019 platobný rozkaz sp. zn. XXUp/XXX/XXXX-X, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 14.005,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 14.005,69 Eur od 02.07.2013 do zaplatenia a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania vo výške 1.172,50 Eur žalobcovi prostredníctvom jeho zástupcu v konaní. (č.l. 21-22 spisu)

4. Voči predmetnému platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote právny zástupca žalovaného odpor, ktorý odôvodnil tým, že právo žalobcu, uplatnené v konaní robí sporným tak čo do právneho základu, ako aj čo do výšky, t. j. ani čiastočne ho neuznáva. Žalovaný predovšetkým nerozporuje, že dňa 10.08.2010 sporové strany skutočne uzatvorili zmluvu o pôžičke, označenú ako: „Zmluva o pôžičke peňazí“, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.500,- Eur (ďalej len Zmluva č. 1). Žalovaný nepopiera, že dňa 11.08.2010 sporové strany uzatvorili aj ďalšiu zmluvu o pôžičke, označenú ako: „Zmluva o pôžička peňazí“ (ďalej len Zmluva č. 2), na základe ktorej však žalobca nepožičal žalovanému peňažné prostriedky vo výške 15.705,69 Eur tak, ako to nepravdivo uvádza vo svojom žalobnom návrhu žalobca, ale poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 5.200,- Eur. V ustanovení čl. I Zmluvy č. 2 sa konštatuje, že žalobca požičiava žalovanému peňažnú hotovosť

vo výške 5.200,-Eur plus sumu uhradenej faktúry na 10.000 litrov. Z obsahu označenej zmluvy č. 2 je teda zrejmé len to, že žalobca požičal žalovanému sumu vo výške 5.200,- Eur. Zmluva č. 2 je však neurčitá a nezrozumiteľná v časti týkajúcej sa poskytnutia akejsi sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov, keď z tohto ustanovenia nie je zrejmé:

- za akú komoditu o objeme 10.000 litrov mala byť žalobcom uhradená faktúra,

- aká faktúra mala byť uhradená,

- v akej výške,

- či sa teda jednalo o plnenie záväzku žalobcom inému veriteľovi žalovaného, ktorý záväzok mal plniť žalovaný sám (úhrada faktúry na 10.000 litrov). Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný nerobí spornou skutočnosť, že žalobca na základe Zmluvy č. 2 požičal žalovanému sumu vo výške 5.200,- Eur. Na strane druhej žalovaný popiera, že by žalobca týmto právnym úkonom prenechal (požičal) žalovanému aj ďalšie peňažné prostriedky vo výške prevyšujúcej sumu 5.200,- Eur, pričom žalovaný zároveň nemá vedomosť o tom, že by žalobca plnil za žalovaného záväzky, spočívajúce v úhrade faktúr za dodanie akejsi komodity o objeme 10.000 litrov. S poukazom na uvedené je zrejmé, že Zmluva č. 2 (v časti týkajúcej sa poskytnutia bližšie neurčenej sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov) je nezrozumiteľná, neurčitá, zmätočná, teda nespĺňajúca podstatné náležitosti vyžadované zákonom pre platný právny úkon, čo má v konečnom dôsledku za následok, že táto je v tejto časti nepochybne právnym úkonom absolútne neplatným. S prihliadnutím na uvedené je teda zrejmé (a to žalovaný nepopiera), že žalobca požičal žalovanému na základe zmluvy č. 1 peňažné prostriedky vo výške 5.500,-Eur a na základe zmluvy č. 2 peňažné prostriedky vo výške 5.200,-Eur. Žalobca teda požičal žalovanému peňažné prostriedky spolu len vo výške 10.700,-Eur, teda nie vo výške 21.205,69 Eur tak, ako to nesprávne tvrdí žalobca. Skutočnosť, že žalobca evidoval voči žalovanému na základe označených zmlúv o pôžičke pohľadávku len vo výške 10.700,- Eur je pritom evidentná aj z postupu samotného žalobcu, ktorý prostredníctvom svojho pôvodného právneho zástupcu písomnosťou zo dňa 22.10.2012 vyzýval žalovaného na uspokojenie peňažnej pohľadávky len vo výške 10.700,- Eur, pričom z označenej korešpondencie je zrejmé, že právnym dôvodom vzniku tejto pohľadávky je právo na vrátenie pôžičky vo výške 5.500,-Eur poskytnutej na základe zmluvy č. 1 a právo na vrátenie pôžičky vo výške 5.200,-Eur poskytnutej na základe zmluvy č. 2 bez toho, aby žalobca vyzýval žalovaného na vrátenie vyššie popísanej spornej sumy, údajne uhradenej faktúry na 10.000 litrov. Pohľadávka žalobcu vo výške 10.700,-Eur, spočívajúca v práve žalobcu na vrátenie pôžičky, poskytnutej žalovanému na základe zmluvy č. 1 a zmluvy č. 2, bola pritom žalovaným v celom jej rozsahu uspokojená. Žalobca vo svojom žalobnom návrhu potvrdil, že časť tejto pohľadávky vo výške 5.600,-Eur bola žalovaným uspokojená pred 08.11.2012 a časť pohľadávky vo výške 1.600,-Eur bola uspokojená v splátkach do 25.06.2013. Žalobca však už neuviedol, že žalovaný uspokojil pohľadávku žalobcu aj v jej zostávajúcej časti, keď:

- dňa 31.12.2010 v hotovosti uhradil sumu 4.124,31 Eur,

- dňa 25.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 1.447,32 Eur,

- dňa 23.04.2012 v hotovosti uhradil sumu 200,- Eur,

- dňa 22.06.2012 v hotovosti uhradil sumu 100,- Eur,

- dňa 31.08.2012 v hotovosti uhradil sumu 300,- Eur,

- dňa 27.08.2013 bezhotovostne uhradil sumu 200,- Eur,

- dňa 04.10.2013 bezhotovostne uhradil sumu 100,- Eur. Žalovaný vrátil žalobcovi teda sumu v celkovej výške 13.671,63 Eur (5.600,- Eur + 1.600,- Eur + 6.471,63 Eur), teda o 2.971,63 Eur viac, než mu žalobca v skutočnosti požičal. V nadväznosti na uvedené je evidentné, že žalobca evidoval voči žalovanému peňažnú pohľadávku predstavujúcu právo žalobcu na vrátenie mu pôžičky, poskytnutej žalovanému na základe Zmluvy č. 1 a Zmluvy č. 2 len vo výške 10.700,- Eur, ktorým právom však žalobca ku dňu podania žalobného návrhu nedisponoval z dôvodu jeho zániku splnením. Peňažné prostriedky vo výške 2.971,63 Eur, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi a ktorá suma prevyšovala výšku skutočne prenechaných peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému na základe Zmluvy č. 1 a Zmluvy č. 2 pritom žalovaný považuje za plnenie poskytnuté žalobcovi bez právneho dôvodu, teda za bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu, čomu potom zodpovedá právo žalovaného na jeho vydanie. Hoci žalovaný právo uplatnené žalobcom v tomto konaní v časti prevyšujúcej sumu 10.700,-Eur považuje za nedôvodné, tak ako to vyplýva z nasledujúcej časti tohto podania, žalovaný si z opatrnosti voči žalobcovi ako prostriedok procesnej obrany uplatňuje na započítanie svoju pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.971,63 Eur proti pohľadávke žalobcu, uplatnenej v tomto konaní. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že dňa 08.11.2012 bola medzi sporovými stranami uzatvorená dohoda o uznaní a urovnaní dlhu, ktorým právnym úkonom mal žalovaný uznať svoj záväzok voči žalobcovi vo výške 15.605,69 Eur, spočívajúci v povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi pôžičku,

poskytnutú mu na základe Zmluvy č. 1 a č. 2, žalovaný túto dohodu považuje za právny úkon absolútne neplatný a bez právnych účinkov v podobe pretrhnutia plynutia premlčacej doby. Označenou dohodou mal totiž žalovaný uznať svoj záväzok voči žalobcovi z právneho dôvodu, údajne založeného Zmluvou č. 2 (t. j. zmluvou o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010) v jej časti, týkajúcej sa údajného poskytnutia akejsi sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov. Ako už bolo podrobne popísané v predchádzajúcej časti tohto podania, Zmluva č. 2 je prinajmenšom v dotknutej časti absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda právnym úkonom neexistujúcim, bez akýchkoľvek právnych účinkov. Pokiaľ teda Zmluva č. 2 bola/je (prinajmenšom v dotknutej časti) absolútne neplatným právnym úkonom je zrejmé, že žalovaný nemohol platne uzatvoriť ani dohodu (prinajmenšom v týkajúcej sa časti), ktorou by uznal svoj záväzok z neplatného právneho úkonu. Ak totiž z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy č. 2 v dotknutej časti neexistoval záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi údajne mu poskytnutú pôžičku je zrejmé, že žalovaný nemohol s právnymi účinkami uznať takýto neexistujúci záväzok. Aj v prípade, ak by žalobca z dôvodu absolútnej neplatnosti Zmluvy č. 2 (v dotknutej časti) predsa len evidoval voči žalovanému určitú pohľadávku z titulu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (za predpokladu, že by žalobca na základe tohto právneho úkonu skutočne žalovanému určité plnenie poskytol) je zrejmé, že žalovaný nemohol platne uzatvoriť dohodu, pokiaľ touto uznal svoj záväzok spočívajúci v povinnosti vrátiť pôžičku a nie záväzok spočívajúci v povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, teda pokiaľ žalovaný uznal svoj záväzok z úplne iného právneho dôvodu, založeného úplne inou právnou skutočnosťou, než tomu v skutočnosti tak mohlo byť. Čo je však kľúčové, zo Zmluvy č. 2 nie je zrejmé, že by žalobca touto Zmluvou č. 2 poskytol žalovanému akúsi pôžičku, ale len to, že došlo k uhradeniu faktúry na 10.000 litrov bez toho, aby bolo zrejmé v akej výške, akú faktúru a za akú komoditu. Ak by súd napriek skutočnostiam dospel k záveru, že zmluva č. 2 bola uzatvorená platne, z jej obsahu nie je možné výkladom dospieť k záveru, že by jej obsahom mala byť povinnosť žalobcu prenechať žalovanému peniaze a tomu zodpovedajúcu povinnosť žalovaného takto požičané peniaze vrátiť. Výkladom obsahu Zmluvy č. 2 je totiž možné dospieť len k takému záveru, že žalobca mal údajne uhradiť za žalovaného záväzok, faktúru, pravdepodobne za dodanie bližšie neurčenej komodity o objeme 10.000 litrov, ktoré plnenie potom žalovaný mal povinnosť žalobcovi nahradiť. Je evidentné, že vyššie popísaný záväzok žalovaného, spočívajúci v povinnosti vrátiť plnenie tomu, kto za neho plnil záväzok, ktorý mal plniť sám, nemohol vzniknúť z právneho úkonu zmluvy o pôžičke, ale z iného právneho dôvodu - bezdôvodného obohatenia v zmysle . V nadväznosti na uvedené žalovaný dáva do pozornosti súdu znenie , v zmysle ktorého: „Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.“ S prihliadnutím na citované ustanovenie je zrejmé, že s právnym úkonom uznania dlhu môžu byť spojené právne účinky len za splnenia zákonnej podmienky, že dlžník svoj dlh uzná, okrem iného čo do právneho dôvodu. Z dohody predloženej žalobcom však vyplýva, že žalovaný mal predmetný záväzok uznať z právneho dôvodu vrátenia pôžičky a nie z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia. Inak povedané, žalovaný nikdy neuznal svoj záväzok, ktorý by spočíval v jeho povinnosti vydať žalobcovi plnenie zodpovedajúce plneniu údajne poskytnutému žalobcom iným veriteľom žalovaného. Pokiaľ žalovaný dohodou uznal spornú časť záväzku z neexistujúceho právneho dôvodu je zrejmé, že dohoda ako právny úkon je v tejto časti právnym úkonom neplatným nielen z dôvodu neplatnosti Zmluvy č. 2, ale aj z dôvodu rozporu dohody so zákonným ustanovením , teda právnym úkonom nulitným bez nasledovných účinkov:

- vznik právnej domnienky, že dlh v čase uznania trval,

- prerušenie plynutia premlčacej doby a začatie plynutia premlčacej doby novej. Žalovaný nad rámec ešte upriamil pozornosť súdu aj na znenie druhá veta , ktoré zakotvuje: „Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.“. Výkladom tohto zákonného ustanovenia je pritom možné dospieť k právnemu záveru, že aj platne urobený právny úkon dlžníka, ktorým tento písomne uzná svoj dlh, môžu byť spojené právne účinky, týkajúce sa trvania premlčacej doby a začiatku jej plynutia len za splnenia zákonnej podmienky, že dlžník svoj dlh uzná tak čo do výšky, ako aj čo do právneho dôvodu. Nakoľko v uznávacom prejave žalovaného absentuje uznanie čo do právneho dôvodu, takýto prejav vôle nemôže spôsobiť prerušenie premlčania v zmysle . S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je potom zrejmé, že s uzavretím dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 nie sú a nemôžu byť spojené žiadne právne účinky vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby, a to jednak z dôvodu absolútnej neplatnosti tejto dohody, ako aj z dôvodu absencie uznania dlhu

žalovaného čo do právneho dôvodu. Právny zástupca žalovaného navrhuje žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcu k náhrade trov konania v prospech žalovaného vo výške 100%. (č.l. 27-29 spisu)

5. Právny zástupca žalobcu svojim písomným podaním zo dňa 26.08.2019 sa vyjadril k odporu voči platobnému rozkazu zo strany žalovaného. Hneď v úvode z dôvodu právnej istoty zdôraznil, že medzi účastníkmi konania nie je sporné poskytnutie pôžičky žalovanému v sume 5.500,-Eur dňa 10.08.2010 a zároveň poskytnutie pôžičky žalovanému v sume 5.200,-Eur dňa 11.08.2010. Právny zástupca žalovaného poukazuje len na skutočnosť, že zmluva o pôžičke v časti týkajúcej sa rozdielu medzi žalobkyňou uplatneným nárokom z tejto zmluvy o pôžičke vo výške 10.505,69 Eur je neurčitá a nezrozumiteľná, nakoľko obsahuje len špecifikáciu, že sa jedná o sumu uhradenej faktúry na 10.000 litrov, a teda nie je zrejmé o akú komoditu sa jedná, aká faktúra má byť uhradená, v akej výške a či sa jednalo o plnenie záväzku žalobkyňou inému veriteľovi žalovaného, ktorý mal plniť žalovaný sám. V tejto súvislosti je nutné ozrejmiť, že žalovaný vykonával a vykonáva cestnú nákladnú prepravu, pričom prostredníctvom manžela žalobkyne, si na svoju podnikateľskú činnosť zabezpečoval odber pohonných hmôt za zvýhodnenú cenu. Zmluvné strany pri uzatváraní zmluvy o pôžičke č. 2 mali z tohto dôvodu vedomosť o akú faktúru bude žalobkyňa za žalobcu uhrádzať, na koho bude vystavená a za aký tovar. Aj z tohto dôvodu zmluva o pôžičke č. 2 nie je a v čase uzatvárania nebola ani len čiastočne nezrozumiteľná a neurčitá. V tejto súvislosti je podstatné poukázať na to, že žalobkyňa mala na základe dohody plniť záväzok žalobcu a práve táto suma mala predstavovať a aj predstavuje druhú časť poskytnutej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke č. 2. Vychádzajúc z uvedených skutočností, pôžičku predstavovala jednak odovzdaná peňažná suma v hotovosti vo výške 5.200,- Eur a zároveň suma zodpovedajúca v povinnosti úhrady za v zmluve uvedené množstvo odobratých pohonných hmôt dodatočne vyúčtovaných faktúrou tvoriacou prílohu zmluvy vo výške 10.505,69 Eur. Nakoľko žalobkyňa predmetnú faktúru v zmysle dohody so žalobcom riadne a včas uhradila, o čom predložila príslušnému súdu doklad, došlo z jej strany k poskytnutiu pôžičky žalovanému aj v sume 10.505,69 Eur, t. j. spolu v sume 15.705,69 Eur. V článku I. predmetnej zmluvy je výslovne uvedené, že uhradená faktúra bude prílohou zmluvy, v dôsledku čoho má žalobca nepochybne za to, že predmet pôžičky bol a je jasne a zrozumiteľne zadefinovaný. Zdôraznil, že návrh jednotlivých zmlúv o pôžičke predkladal žalovaný, v dôsledku čoho žiadal súd, aby v prípade pochybnosti o obsahu jednotlivých zmlúv tieto pričítal na ťarchu žalovaného ako subjektu, ktorý text jednotlivých zmlúv navrhol. Vo vzťahu k údajnému vzniku bezdôvodného obohatenia zdôraznil, že žalobkyňa uhrádzala predmetnú faktúru na základe dohody so žalovaným, a teda v žiadnom prípade sa nejednalo o plnenie, čo podľa práva mal žalovaný plniť sám, ako to tvrdí vo svojom písomnom podaní právny zástupca žalovaného. Predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia sú totiž dve kumulatívne splnené podmienky, a to: a) musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt na základe svojej povinnosti plniť sám, b) ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť. Práve vo vzťahu k podmienke uvedenej vyššie pod písmenom b) vyplýva, že poskytnutie pôžičky v sume zodpovedajúcej úhrade faktúry za odobraté množstvo pohonných hmôt, spočívalo v záväzku žalobkyne vykonať túto platbu riadne a včas v mene žalovaného. Len pre úplnosť uviedol, že žalobkyňa tak robila v zmysle dohody so žalovaným, na základe ktorej jej vznikla spomínaná povinnosť voči dodávateľovi pohonných hmôt. Vzhľadom na uvedené považuje právny zástupca žalobcu argumentáciu žalovaného, že zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom za právne bezvýznamnú, nemajúcu vplyv na nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní, z titulu vrátenia poskytnutej pôžičky. Na základe predložených dôkazov je zároveň nesporné, že žalobkyňa na základe vzájomnej dohody so žalovaným riadne a včas uhradila záväzok žalovaného a táto skutočnosť nesmie byť vykladaná v jej neprospech. Právny zástupca žalovaného okrem iného poukázal na skutočnosť, že žalovaný mal uspokojiť nerozporovanú pohľadávku žalobkyne v celom rozsahu, a to čiastočnými úhradami zo

- dňa 31.10.2010 v sume 4.124,31 Eur,

- dňa 25.05.2011 v sume 1.447,32 Eur,

- dňa 23.04.2012 v sume 200,- Eur,

- dňa 22.06.2012 v sume 100,- Eur,

- dňa 31.08.2012 v sume 300,- Eur,

- dňa 27.08.2013 v sume 200,- Eur a

- dňa 04.10.2013 v sume 100,- Eur, o čom predložil do tohto konania výdavkové pokladničné doklady. K týmto úhradám zároveň z nepochopiteľného dôvodu pripočítal aj čiastočné úhrady spomenuté v dohode o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 v sume 5.600,-Eur, o ktorých zaplatení nepredložil žiadny ďalší doklad a zároveň čiastočné úhrady v sume 1.600,-Eur zaplatené na základe poskytnutého splátkového kalendára, ktorých prijatie, nie však dátum prijatia, potvrdila žalobkyňa vo svojom návrhu.

Pre úplnosť doplnil, že podľa predložených výdavkových pokladničných dokladov uhradil žalovaný ku dňu podpísania dohody o uznaní a urovnaní dlhu sumu 6.171,63 Eur. Predmetná suma sa kryje s čiastočnými úhradami spomenutými v dohode o uznaní a urovnaní dlhu v sume 5.600,-Eur. Zároveň je však nutné poukázať na skutočnosť, že vychádzajúc z obsahu článku II. dohody o uznaní a urovnaní dlhu, účastníci tohto konania svojim podpisom na predmetnej listine výslovne potvrdili, že ku dňu 08.11.2012 žalovaný uhradil svoj záväzok vyplývajúci z jednotlivých zmlúv o pôžičke čiastočne, a to len v sume 5.600,-Eur, v dôsledku čoho rozporuje skutočnosť, že suma 571,63 Eur bola určená na vrátenie pôžičiek poskytnutých na základe zmluvy o pôžičke č. 1 a č. 2. Pokiaľ by totiž mal žalovaný vedomosť, že v súvislosti s vrátením pôžičiek žalobkyni uhradil o 571,63 Eur viac, mal túto skutočnosť namietať a žiadať o opravu v dohode, pričom žiadal príslušný súd, aby v súčasnosti dodatočne prihliadol na takto vykonané úhrady čo považuje za neprípustné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti trvá aj naďalej na tvrdení, že z postupne poskytnutých pôžičiek žalobkyňou žalovanému v celkovej sume 21.205,69 Eur, žalovaný k dnešnému dňu vrátil žalobkyni len sumu 7.200,- Eur, v dôsledku čoho predstavuje záväzok žalovaného voči žalobkyni k dnešnému dňu čo do istiny sumu 14.005,69 Eur. Nárok žalovaného v sume 2.971,63 Eur uplatnený ako prostriedok procesnej obrany na započítanie z titulu vydania bezdôvodného obohatenia považuje právny zástupca žalobcu za sporný a neopodstatnený v celom rozsahu, pričom žalovaná ho žiadnymi relevantnými dôkazmi dostatočne nepreukázala. V neposlednom rade nie je sporné, že uplatnený nárok žalovanej je v zmysle ustanovenia v celom rozsahu premlčaný. Z dôvodu právnej istoty v súvislosti s ním, vzniesol právny zástupca žalobcu námietku premlčania a navrhol príslušnému súdu, aby naň v žiadnom prípade neprihliadal. Právny zástupca žalovaného, s prihliadnutím na argumentáciu v súvislosti s neplatnosťou Zmluvy o pôžičke č. 2 (nezrozumiteľnosť, neurčitosť a zmätočnosť s dôrazom na skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje podstatné náležitosti vyžadované zákonom pre platný právny úkon), považuje aj dohodu o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 za absolútne neplatný právny úkon. Uvádza, že prinajmenšom v dotknutej časti je zmluva o pôžičke č. 2 neurčitá a nezrozumiteľná, pričom poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nemohol uznať neexistujúci záväzok. Právny zástupca žalovaného taktiež v súvislosti s prípadným vydaním bezdôvodného obohatenia uvádza, že žalovaný nemohol dohodu o uznaní a urovnaní dlhu platne uzatvoriť, a to z toho dôvodu, že svojim podpisom uznal záväzok spočívajúci v povinnosti vrátiť pôžičku a nie v povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti si právny zástupca žalobcu dovolil poukázať na preambulu predmetnej dohody a z nej vyplývajúcu skutočnosť, že účastníci konania medzi sebou uzatvorili dohodu v súlade s , a v zmysle ustanovenia 516 ods. 1 a najmä podľa ustanovenia . Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že účastníci konania uzatvorením dohody v zmysle ustanovenia mali záujem zmeniť vzájomné práva a povinnosti, pričom vychádzajúc z obsahu ustanovenia došlo k nahradeniu doterajšieho záväzku novým, ktorý vyplynul z dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012, a to tak, že sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 15.605,69 Eur v splátkach, a to:

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.11.2012,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.12.2012,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.01.2013,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.02.2013,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.03.2013,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.04.2013,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.05.2013,

- v sume 200,- Eur splatná najneskôr do 25.06.2013,

- v sume 14.005,69 Eur splatná najneskôr do 30.06.2013. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť záväzok čo do istiny v sume 15.605,69 Eur formou vyššie uvedených splátok, pričom zobral na vedomie, že omeškaním úhrady čo i len jednej dohodnutej splátky sa stane splatným celý dlh vrátane príslušenstva. Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že uzatvorením dohody o uznaní a urovnaní dlhu dňa 08.11.2012 došlo k nahradeniu pôvodného záväzku, resp. záväzkov žalovaného voči žalobkyni novým záväzkom, vyplývajúcim z uzatvorenej dohody, v dôsledku čoho sú akékoľvek námietky právneho zástupcu žalovaného v súvislosti splatnosťou zmluvy o pôžičke č. 2 alebo vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia úplne bezpredmetné. Napriek tejto skutočnosti má za to, že zmluva o pôžičke č. 1, tak aj zmluva o pôžičke č. 2 boli uzatvorené v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Na ich základe poskytla žalobkyňa žalovanému pôžičky, ktoré sa v dohodnutých termínoch žalovaný zaviazal vrátiť. Nakoľko sa žalovaný s ich vrátením dostal do omeškania, bola medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 08.11.2012 uzatvorená dohoda o uznaní a urovnaní

dlhu, ktorou došlo k zmene vzájomných práv a povinností a nahradeniu pôvodných záväzkov novým, jednoznačne, určito a zrozumiteľne zadefinovaným. (č.l. 42-44 spisu)

6. Písomným podaním označeným ako Postúpenie veci zo dňa 28.08.2019 Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec Okresnému súdu Lučenec ako príslušnému súdu na jej prejednanie podľa v spojení s , nakoľko žalobca v zákonom stanovenej lehote navrhol pokračovanie v konaní na príslušnom súdu v zmysle o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov. (č.l. 66-67 spisu)

7. Okresný súd Lučenec uznesením č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 28.10.2019 vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalobkyne, doručenému súdu v upomínacom konaní zo dňa 26.08.2019, uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

8. Právny zástupca žalovaného doručil tunajšiemu súdu dňa 25.11.2019 svoje stanovisko k vyjadreniu žalobcu, ktoré odôvodnil tak, že žalobný návrh považuje za nedôvodný, nemajúci oporu tak v platnej právnej úprave ako aj v predložených dôkazoch. Žalobca vo svojom podaní, okrem iného tvrdí, že z postupne žalobcom poskytnutých pôžičiek žalovanému v celkovej sume 21.205,69 Eur žalovaný vrátil žalobkyni len sumu 7.200,-Eur. Pokiaľ teda žalovaný predložil súdu pokladničné doklady, preukazujúce vrátenie pôžičky v rozsahu sumy 6.171,63 Eur, má sa jednať o úhrady, ktoré sú totožné (kryjú sa) s čiastočnými úhradami zmienenými v dohode o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 v sume 5.600,-Eur, prijatie ktorých čiastkových úhrad žalobca už potvrdil. Inak povedané žalobca nepopiera, že týmito čiastočnými úhradami žalovaný postupne vracal pôžičku, ktorá je predmetom tohto konania, zároveň však tvrdí, že žalovaný predložením pokladničných dokladov preukázal len to, že žalovaný týmito vracal žalobcovi práve sumu 5.600,- Eur, ktoré vrátenie žalobca nerobí sporným a že pokiaľ žalovaný nepredložil ďalšie dôkazy preukazujúce vrátenie pôžičky v celom žalovaným prezentovanom rozsahu, jednotlivé čiastkové úhrady žalovaný započítava duplicitne. V nadväznosti na uvedené žalovaný uvádza, že tieto pokladničné doklady, preukazujúce vrátenie pôžičky v rozsahu sumy 5.600,-Eur (v rozsahu sumy 1.600,- Eur) nepredkladal súdu z toho dôvodu, že žalobca sa vrátania tejto časti pôžičky v tomto konaní nedomáha a že tento jej vrátenie v tejto časti nerobí sporným a že týmito dôkaznými prostriedkami žalobca nepochybne disponuje. Z uvedeného dôvodu potom žalovaný predkladal súdu len tie dôkazy, preukazujúce vrátenie pôžičky v časti sumy, ktorej vrátenie žalobca robí sporným. Vzhľadom na postoj žalobcu však žalovaný touto cestou z opatrnosti predkladá všetky podklady, preukazujúce vrátenie pôžičky v celom jej poskytnutom rozsahu, teda podklady preukazujúce nielen vrátenie tej časti poskytnutej pôžičky, ktorú skutočnosť žalobca nerozporuje, teda v rozsahu sumy 5.600,- Eur a 1.600,- Eur, ale zároveň podklady preukazujúce vrátenie pôžičky v zostávajúcej časti, ktoré všetky podklady v konečnom dôsledku preukazujú, že žalovaný vrátil žalobcovi poskytnutú mu pôžičku v rozsahu, výrazne prevyšujúcom výšku pôžičky mu žalobcom poskytnutej. V tejto súvislosti žalovaný pre vysvetlenie uvádza, že tento žalobcovi pôžičku v rozsahu sumy 5.600,- Eur vrátil po častiach, keď:

- dňa 22.12.2010 uhradil v hotovosti sumu 1.500,- Eur;

- dňa 27.03.2011 uhradil v hotovosti sumu 3.500,- Eur;

- dňa 30.07.2012 uhradil v hotovosti sumu 300,- Eur;

- dňa 31.08.2012 uhradil v hotovosti sumu 300,- Eur. Žalovaný následne vrátil žalobcovi časť pôžičky v rozsahu sumy 1.600,- Eur, a to nasledovným spôsobom:

- dňa 23.11.2012 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 21.12.2012 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 25.01.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 25.02.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 25.03.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 25.04.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 24.05.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur;

- dňa 25.06.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur. Nad rámec vyššie uvedeného žalovaný uspokojoval pohľadávku žalobcu nasledovne:

- dňa 31.12.2010 v hotovosti uhradil sumu 4.124,31 Eur,

- dňa 25.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 1.447,32 Eur,

- dňa 23.04.2012 v hotovosti uhradil sumu 200,- Eur,

- dňa 23.04.2012 v hotovosti uhradil sumu 200,- Eur,

- dňa 22.06.2012 v hotovosti uhradil sumu 100,- Eur,

- dňa 22.06.2012 v hotovosti uhradil sumu 100,- Eur,

- dňa 27.08.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 200,- Eur,

- dňa 04.10.2013 uhradil hotovostným vkladom sumu 100,- Eur, ktorými úhradami žalovaný vrátil žalobcovi časť pôžičky v rozsahu sumy 6.471,63 Eur. Napokon žalovaný čiastočne uspokojil pohľadávku žalobcu nad rámec vyššie uvedeného aj v rozsahu sumy 2.045,50 Eur, keď žalobcovi:

- dňa 30.08.2010 v hotovosti uhradil sumu 105,- Eur,

- dňa 03.09.2010 v hotovosti uhradil sumu 82,- Eur,

- dňa 09.09.2010 v hotovosti uhradil sumu 84,- Eur,

- dňa 17.09.2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 27.09.2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 01.10.2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 08.10.2010 v hotovosti uhradil sumu 166,- Eur,

- dňa 20.10.2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 25.10.2010 v hotovosti uhradil sumu 85,- Eur,

- dňa 28.10.2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 08.11.2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 11.11. 2010 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 19.11.2010 v hotovosti uhradil sumu 84,- Eur,

- dňa 25.11.2010 v hotovosti uhradil sumu 84,- Eur,

- dňa 10.12.2010 v hotovosti uhradil sumu 85,- Eur,

- dňa 16.02.2011 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- dňa 18.02.2011 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- dňa 18.02.2011 v hotovosti uhradil sumu 85,- Eur,

- dňa 01.04.2011 v hotovosti uhradil sumu 85,- Eur,

- dňa 13.04.2011 v hotovosti uhradil sumu 83,- Eur,

- dňa 04.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- dňa 04.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 84,- Eur,

- dňa 20.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- dňa 20.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 90,- Eur,

- dňa 20.05.2011 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur, ktoré úhrady žalobca potvrdil podpisom tak, ako to vyplýva z písomného záznamu, ktorý v prílohe podania žalovaný predložil súdu. Žalovaný pre vysvetlenie údajov uvedených v predloženom písomnom zázname uvádza, že tento sa v Zmluve 2 zaviazal, okrem vrátenia peňažnej pôžičky vo výške 5.200,- Eur, zaplatiť žalobcovi odplatu v podobe úroku vo výške 1,00%, počítaného mesačne z uvedenej sumy až do 31.12.2010, ktorý úrok žalovaný uhradil žalobcovi tak, že:

- 13.09.2010 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- 08.10.2010 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- 11.11.2010 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur,

- 10.12.2010 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur, -19.01.2011 v hotovosti uhradil sumu 52,50 Eur, ktorá skutočnosť takisto vyplýva z predloženého písomného záznamu. Ako sa už žalovaný vyjadril vo svojom odpore, nerobí sporným, že žalobca na základe zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 10.08.2010 požičal žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.500,- Eur a na základe zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010 požičal žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.200,- Eur. Na druhej strane ale žalovaný popiera, že by žalobca týmto právnym úkonom prenechal žalovanému aj ďalšie peňažné prostriedky vo výške prevyšujúcej sumu 5.200,- Eur, teda že požičal žalovanému peňažné prostriedky spolu len vo výške 10.700,-Eur, a teda nie vo výške 21.205,69 Eur tak, ako to nesprávne tvrdí žalobca. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a predložené dôkazy je zrejmé, že pohľadávka žalobcu vo výške 10.700,-Eur spočívajúca v práve žalobcu na vrátenie pôžičky, poskytnutej žalovanému na základe zmluvy č. 1 a zmluvy č. 2, bola žalovaným v celom jej rozsahu uspokojená, keď žalovaný vrátil žalobcovi sumu v celkovej výške 15.717,13 Eur (5.600,-Eur + 1.600,-Eur + 6.471,63 Eur + 2.045,50 Eur), teda o 5.017,13 Eur viac, než mu žalobca v skutočnosti požičal. Inak povedané, ak by žalovaný hypoteticky pripustil, že žalobca pôvodne evidoval voči žalovanému z titulu zmluvy 1 a zmluvy 2 pohľadávku v

celkovej výške 21.205,69 Eur (čo žalovaný opakovane popiera) je zrejmé, že žalobca ku dňu podania žalobného návrhu pohľadávkou v takejto výške nedisponoval z dôvodu jej zániku v rozsahu sumy 15.717,13 Eur. Žalobca teda mohol ku dňu podania žalobného návrhu disponovať pohľadávkou len vo výške 5.488,56 Eur (teda nie pohľadávkou vo výške 14.005,69 Eur, ktorej uspokojenia sa v tomto konaní domáha). V súvislosti s namietanou platnosťou, či existenciou zmluvy číslo 2/ v jej časti, týkajúcej sa poskytnutia bližšie neurčenej sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov žalobca vo svojom vyjadrení argumentuje tým, že táto nebola ani sčasti neurčitá či nezrozumiteľná, nakoľko sporové strany pri uzatváraní zmluvy o pôžičke číslo 2 mali vedomosť, akú faktúru bude žalobca hradiť za žalovaného, na koho bude vystavená a za aký tovar. Pôžička tak mala pozostávať jednak z prenechanej peňažnej hotovosti vo výške 5.200,- Eur a sumy vo výške 10.505,69 Eur, zodpovedajúcej výške úhrady za pohonné hmoty dodatočne vyúčtovaných faktúrou, tvoriacou prílohu zmluvy číslo 2/, ktorú faktúru mal žalobca riadne a včas uhradiť, ktorým konaním žalobcu malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky žalovanému v sume 10.505,69 Eur (spolu 15.705,69 Eur). V tejto súvislosti žalobca zároveň predložil súdu faktúru č. XXXXXXXXXX, dodací list č. V a doklad o úhrade faktúry č. O Žalovaný predovšetkým označuje za nepravdivé skutkové tvrdenia žalobcu, spočívajúce v tvrdení, že prílohou zmluvy číslo 2/ mala byť žalobcom predložená faktúra, na základe ktorej malo byť zmluvným stranám zrejmé, akú faktúru bude žalobca hradiť za žalovaného, na koho bude vystavená a za aký tovar, teda akú pôžičku žalobca poskytuje žalovanému. Žalovaný v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že faktúra bola vystavená až dňa 17.08.2010, t. j. 6 dní po uzatvorení zmluvy o pôžičke, a to za dodanie nafty, ktoré zdaniteľné plnenie sa malo žalovanému poskytnúť až dňa 12.08.2010 (t. j. po uzavretí zmluvy o pôžičke číslo 2/). Z konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je zrejmé, že podstatnou náležitosťou obsahu zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). V nadväznosti na uvedené žalovaný pripomína, že v ustanovení čl. I zmluvy o pôžičke 2/ sa konštatuje, že žalobca dňom podpísania tejto zmluvy požičiava žalovanému peňažnú hotovosť vo výške 5.200,- Eur + „suma uhradenej faktúry na 10.000 litrov“. Z obsahu označenej zmluvy o pôžičke 2/ je teda zrejmé len to, že žalobca požičal žalovanému sumu vo výške 5.200,- Eur. Nakoľko súčasťou zmluvy o pôžičke 2/ nebola žiadna príloha, ktorá by bližšie ozrejmovala jej obsah, táto je neurčitá a nezrozumiteľná v časti týkajúcej sa poskytnutia akejsi sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov, keď z tohto ustanovenia nie je zrejmé:

- aké veci určené podľa druhu sa žalobca zaviazal prenechať žalovanému, t. j. peňažné prostriedky alebo 10.000 litrov bližšie neurčenej komodity, faktúru za dodanie ktorej komodity žalobca už mal uhradiť, čo však nepochybne neurobil,

- za akú komoditu o objeme 10.000 litrov mala byť uhradená faktúra,

- aká faktúra mala byť uhradená, kedy a komu,

- či sa žalobca zaviazal prenechať žalovanému peňažné prostriedky, určené na úhradu bližšie neurčenej faktúry, alebo sa zaviazal túto faktúru za žalovaného uhradiť,

- no predovšetkým peňažné prostriedky v akej výške, resp. neurčenú komoditu v akom množstve sa žalobca zaviazal prenechať žalovanému. S poukazom na uvedené žalovaná pre úplnosť dodáva, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke číslo 2 na jej strane neexistoval záväzok uhradiť cenu za žalobcom prezentovanú motorovú naftu, žalobca nemohol takúto faktúru v danom čase uhradiť (faktúra neexistovala) a žalovaný zmluvou o pôžičke číslo 2 nemohol platne potvrdiť prevzatie takejto pôžičky a platne sa zaviazať takúto neexistujúcu pôžičku vrátiť, z ktorého ďalšieho dôvodu potom zmluvu o pôžičke 2/ nie je možné vyhodnotiť inak, než nezrozumiteľnú a nedostatočne určitú. Za takejto neurčitosti znenia zmluvy o pôžičke číslo 2/ totiž mohol žalobca k zmluve priložiť akúkoľvek faktúru a domáhať sa jej preplatenia žalovaným. S poukazom na vyššie uvedené zmluva o pôžičke 2 je v časti týkajúcej sa poskytnutia bližšie neurčenej sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov nezrozumiteľná, neurčitá, zmätočná, teda nespĺňajúca podstatné náležitosti vyžadované zákonom pre platný právny úkon, čo má v konečnom dôsledku za následok, že táto je v tejto časti nepochybne právnym úkonom absolútne neplatným. S poukazom na uvedené je zrejmé, že žalobca nepreukázal nielen tú skutočnosť, že by žalovanému reálne odovzdal sporný predmet pôžičky či už k jeho rukám (10.000 litrov neurčitej komodity alebo hotovostné peňažné prostriedky) alebo bezhotovostne pripísaním v prospech jeho bankového účtu, ale ani len tú skutočnosť, že by tento uspokojil pohľadávku veriteľa žalovaného. Pokiaľ teda žalobca reálne neodovzdal žalovanému predmet pôžičky a zároveň nepoukázal peňažnú čiastku na účet veriteľa žalovaného je zrejmé, že reálna podstata spornej zmluvy o pôžičke naplnená nebola, čo v konečnom dôsledku má za následok, že zmluva o pôžičke 2 v spornej časti a s tým súvisiaci záväzkový vzťah nevznikol. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, týkajúcu sa dohody o uznaní a urovnaní

dlhu zo dňa 08.11.2012, žalovaný má zato, že ide o právny úkon absolútne neplatný a bez právnych účinkov v podobe pretrhnutia plynutia premlčacej doby. Pokiaľ teda s prihliadnutím na vyššie uvedené je zmluva o pôžičke číslo 2, prinajmenšom v dotknutej časti, absolútne neplatným právnym úkonom, resp. právnym úkonom neexistujúcim, je zrejmé, že žalovaný nemohol platne uzatvoriť ani dohodu, ktorou by uznal svoj záväzok z neplatného právneho úkonu (vychádzajúc pritom z akcesorickej povahy uznania dlhu). Ak totiž z dôvodu absolútnej neplatnosti, resp. neexistencie, zmluvy o pôžičke číslo 2 neexistoval záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi údajne mu poskytnutú pôžičku je zrejmé, že žalovaný nemohol s právnymi účinkami uznať takýto neexistujúci záväzok. Čo je však v tejto súvislosti podstatné, zmluva o pôžičke číslo 2 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, resp. právnym úkonom neexistujúcim, a pokiaľ žalobca na základe tohto skutočne poskytol plnenie je zrejmé, že žalobca plnil na základe neplatného právneho úkonu, resp. bez právneho dôvodu, za ktorej situácie by potom žalobca mohol evidovať voči žalovanému pohľadávku len z právneho titulu (právneho dôvodu) práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ teda žalovaný dohodou uznal spornú časť záväzku z neexistujúceho právneho dôvodu je zrejmé, že dohoda ako právny úkon je v tejto časti právnym úkonom neplatným nielen z dôvodu neplatnosti (neexistencie) zmluvy číslo 2, ale aj z dôvodu rozporu dohody so zákonným ustanovením (z dôvodu absencie naplnenia zákonnej podmienky, že dlžník svoj dlh uzná - okrem iného čo do právneho dôvodu), teda právnym úkonom nulitným bez nasledovných účinkov:

- vznik právnej domnienky, že dlh v čase uznania trval,

- prerušenie plynutia premlčacej doby a začatie plynutia premlčacej doby novej, z ktorého dôvodu potom žalovaný zotrváva na svojej námietke premlčania práva žalobcu, uplatneného v tomto konaní, v zmysle . Z obsahu predloženej dohody pritom akákoľvek vôľa sporových strán, smerujúca k zániku pôvodného záväzku a jeho nahradenia záväzkom novým, v žiadnom prípade nevyplýva. Práve naopak, z obsahu dohody (bod II. dohody) je nepochybné, že žalovaný touto uznal svoj dlh voči žalobcovi z právneho dôvodu zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 10.08.2010 a zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010, odkazujúc pritom na ustanovenie (uznanie dlhu), ktorý svoj dlh sa zaviazal uhradiť určitým spôsobom. O akejkoľvek vôli sporových strán o tom, že by takto uznaný záväzok mal byť nahradený záväzkom novým, nie je v dohode ani zmienky. Uznaním dlhu podľa pritom nevzniká namiesto pôvodného záväzkového vzťahu nový záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom. Zakladá sa ním len právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Zároveň kumulatívnou obnovou záväzku podľa dochádza len k zmene obsahu existujúceho záväzku bez toho, aby tým dochádzalo k zániku doterajšieho záväzku a k jeho nahradeniu novým záväzkom, v ktorom prípade je dlžník povinný plniť na základe pôvodného právneho dôvodu. Výkladom obsahu dohody je teda možné dospieť k jedinému správnemu právnemu záveru, a to, že sporové strany nemali akýkoľvek úmysel zrušiť pôvodný záväzok založený Zmluvou o pôžičke 1 a Zmluvou o pôžičke 2 a tento nahradiť záväzkom novým (teda meniť právny dôvod záväzku) nehovoriac o tom, že záväzok neexistujúci alebo vzniknutý z neplatného právneho úkonu nie je možné urovnať, či privatívne obnoviť (ani uznať tak, ako bolo uvedené vyššie) ale naopak, že sporové strany dohodou mienili docieliť účinky uznania existujúceho dlhu, prípadne si upraviť spôsob jeho úhrady. Žalovaný v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že obsah dohody navrhol žalobca, z ktorého dôvodu je potrebné v prípade pochybností o jej obsahu túto vykladať v neprospech žalobcu. Napokon v prípade, ak by súd bol toho názoru, že účastníci konania dohodou pôvodný záväzok nahradili záväzkom novým, žalovaný dáva do pozornosti, že z obsahu dohody vyplýva, že tento uznal len pôvodný záväzok založený zmluvou o pôžičke 1 a zmluvou o pôžičke 2 bez toho, aby týmto právnym úkonom zároveň uznal aj údajný nový záväzok, z ktorého dôvodu potom žalovaný takisto zotrváva na svojej námietke premlčania práva žalobcu, uplatneného v tomto konaní. Pre úplnosť žalovaný dodáva, že sporové strany si v čl. II zmluvy o pôžičke 2 dohodli zmluvný úrok z omeškania vo výške 0,01% počítaný denne od 01.12.2010, teda vo výške 3,65% ročne. Žalobca si však v tomto konaní uplatňuje namiesto zmluvného úroku z omeškania zákonný úrok z omeškania vo výške 5,50% ročne, ktorý uplatnený nárok žalobcu potom nemá oporu v dohode so žalovaným. (č.l. 86-90 spisu)

9. Súd vytýčil prvé pojednávanie na deň 21.08.2020, ktoré ale odročil z dôvodu, že právny zástupca žalobcu a žalovaného prejavili záujem o uzavretie zmieru. Dokonca sami navrhli buď odročenie pojednávania, resp. prerušenie pojednávania na základe čoho súd odročil pojednávanie na 30 dní. (č.l. 124-125 spisu)

Právny zástupca žalobcu písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 11.09.2020 skonštatoval, že mimosúdne rokovanie s protistranou bolo neúspešné. Zároveň právny zástupca žalobcu požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu uzatvorenia manželstva. (č.l. 128 spisu)

10. Súd vytýčil následne termín ďalšieho pojednávania na deň 04.12.2020, na ktorom právny zástupca žalobcu poukázal na skutočnosť, že odhliadnuc na právny titul uplatneného nároku, účastníci tohto konania dňa 08.11.2012 zhodne skonštatovali a svojim podpisom na dohode o uznaní a urovnaní dlhu potvrdili určitý skutkový stav. Uzatvorenie tejto dohody žalovaný nikdy nespochybnil a túto skutočnosť nespochybňuje ani v súčasnosti, pričom namieta len platnosť dohody ako takej v súvislosti s možnými zákonnými dôsledkami na uplatňovaný nárok žalobcu. Z dôvodu právnej istoty uviedol, že názor ohľadom údajnej neplatnosti nezdieľa. Žalobca a žalovaný v spomínanej dohode potvrdili, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému predstavovala pôvodne sumu 21.205,69 Eur a pozostávala zo sumy pôžičky vo výške 5.500,- Eur a sumy pôžičky vo výške 15.705,69 Eur. Pre úplnosť uviedol, že predmetom tohto konania sú výlučne záväzky zadefinované v spomínanej dohode, t. j. pôžička na základe zmluvy zo dňa 10.08.2010 a pôžička na základe zmluvy zo dňa 11.08.2010. Čo je pre toto konanie dôležité a účastníci tohto konania zároveň potvrdili, že ku dňu 08.11.2012 žalovaný na spomínané záväzky uhradil sumu 5.600,-Eur. Napriek uvedeným skutočnostiam právny zástupca žalovaného vo svojom podaní tvrdí, že na záväzky, ktoré sú predmetom tohto konania vynaložil žalovaný finančné prostriedky v sume 15.717,13 Eur, a teda záväzok zadefinovaný v dohode by mal k dnešnému dňu predstavovať len sumu 5.488,56 Eur a nie žalovaných 14.005,69 Eur. V tejto súvislosti zdôraznil, že podľa predložených dokladov, na ktoré sa odvoláva právny zástupca žalovaného boli zo strany žalovaného v období od poskytnutia pôžičiek až do uzatvorenia spomínanej dohody vykonané úhrady spolu v sume 13.817,13 Eur. Považuje teda za nemožné, že žalovaný v čase uzatvárania dohody nenamietal, že neuhradil len sumu 5.600,- Eur ako to potvrdil svojim podpisom, ale až sumu 13.817,13 Eur a dohodu s takýmto obsahom bez akýchkoľvek námietok podpísal. Má za to, že predložené doklady o úhradách zo strany žalovaného zo dňa 08.11.2012 nad rámec oboma zmluvnými stranami potvrdenej sumy vo výške 5.600,- Eur v žiadnom prípade nesúvisia s týmto konaním a boli určené na úhradu iných pohľadávok žalobcu voči žalovanému, nevynímajúc skutočnosť, že mnoho predložených pokladničných dokladov bolo vystavených na pána J. ako manžela, a teda nie na žalobcu samotného. Domnieva sa, že niektoré z nich mohli byť aj dodatočne upravované podľa potrieb žalovaného na účely tohto konania. V tejto súvislosti zdôraznil, že ku dňu 08.11.2012 predstavoval záväzok žalovaného voči žalobcovi sumu 15.605,69 Eur a výšku tohto záväzku účastníci konania aj potvrdili svojim podpisom na dohode o uznaní a urovnaní dlhu. Nie je teda možné a logicky prípustné, aby žalovaný uhradil ku dňu 08.11.2012 sumu 13.817,13 Eur, pričom bez akýchkoľvek výhrad podpísal a odsúhlasil skutkový stav, v zmysle ktorého na špecifikované záväzky uhradil len sumu 5.600,- Eur, čo znamená o viac ako 8.000,- Eur menej. Pokiaľ by aj pripustil, že všetky predložené doklady o úhradách žalovaného vykonaných po dni 08.11.2012, boli určené len na úhradu záväzku, ktorý je predmetom tohto konania, výška nároku žalobcu voči žalovanému by predstavovala sumu 13.705,69 Eur, nakoľko žalobca nezohľadnil vo svojom podaní, resp. vo svojich podaniach len čiastočné úhrady zo dňa 27.08.2013 v sume 200,- Eur a zo dňa 04.10.2013 v sume 100,- Eur. Vzhľadom na konanie žalovaného a s tým súvisiace predkladanie dokladov, ktoré nesúvisia s predmetom tohto konania však nevie s určitosťou túto skutočnosť ani vyvrátiť ani potvrdiť. Z dôvodu právnej istoty týmto zobral podanú žalobu čiastočne späť v dôsledku čoho navrhol, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 13.705,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne:

- zo sumy 14.005,69 Eur od 02.07.2013 do 26.08.2013,

- zo sumy 13.805,69 Eur od 27.08.2013 do 03.10.2013 a

- zo sumy 13.705,69 Eur od 04.10.2013 do zaplatenia. V súvislosti s napádanou platnosťou zmluvy o pôžičke zo dňa 11.08.2010 z dôvodu jej údajnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti právny zástupca žalobcu uviedol, že výška pôžičky, resp. spôsob jej určenia bol pre zmluvné strany v čase uzatvárania dostatočne určitý a zrozumiteľný. Obchodný vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený na základe priateľských vzťahov rodinných príslušníkov žalobcu a žalovaného, najmä pána J. a nebohého pána K.. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný potreboval motorovú naftu na výkon svojej podnikateľskej činnosti a žalobca disponoval potrebnou finančnou hotovosťou, spomínané osoby im sprostredkovali uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ktorej predmetom bola jednak konkrétna suma 5.200,- Eur a suma určená na úhradu faktúry za dodanie tovaru, ktorý si v deň uzatvorenia zmluvy o pôžičke objednal žalovaný od spoločnosti A. Q. V. L., a. s. V tejto súvislosti predložil súdu aj protistrane predmetnú objednávku, ktorú spomínal, číslo XXX/XXXX. zo dňa 11.08.2010. Žalovaný nedisponoval finančnými

prostriedkami na úhradu objednaného tovaru, v dôsledku čoho mu bola cez manžela žalobcu a otca žalovanej sprostredkovaná pôžička od žalobcu. Ani jeden z účastníkov zmluvného vzťahu nemal mať odkiaľ vedomosť o presnej výške požičiavanej sumy na úhradu objednaného tovaru, nakoľko presné množstvo a hodnota objednaného tovaru nebolo možné určiť, avšak každý z nich mal vedomosť na čo poskytnuté finančné prostriedky budú v čase vystavenia faktúry od dodávateľa určené. Z tohto dôvodu sa zmluvné strany dohodli na takej špecifikácii časti predmetu pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá dodatočne s vedomím všetkých účastníkov zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho s prihliadnutím na opísané okolnosti jej uzatvorenia považuje zmluvu o pôžičke za určitú a zrozumiteľnú. Pre úplnosť dodal, že určiteľná časť pôžičky zodpovedajúca výške dodatočne vystavenej faktúry na základe objednávky bola poskytnutá s vedomím zmluvných strán dodatočne, a to ku dňu splatnosti spomínanej faktúry. Skutočnosť, že predmetné finančné prostriedky boli poskytnuté neskôr ako bola uzatvorená zmluva o pôžičke nespôsobuje automaticky jej neplatnosť a už vonkoncom nie pre jej nezrozumiteľnosť a neurčitosť ako to tvrdí žalovaný. Zároveň zdôraznil skutočnosť, že návrh jednotlivých zmlúv o pôžičke predkladali žalovaní alebo predkladal žalovaný, v dôsledku čoho žiadal príslušný súd, aby v prípade pochybnosti o obsahu jednotlivých zmlúv tieto pripočítaval na ťarchu žalovaného ako subjektu, ktorý text jednotlivých zmlúv navrhol. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že peňažné prostriedky určené na úhradu objednaného tovaru neboli nikdy odovzdané žalovanému zo strany žalobcu uviedol, že tieto na základe vzájomnej dohody a ústneho poverenia žalovaného žalobca odovzdal manželovi žalobcu, aby splnil žalovaným zadaný pokyn pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, t. j. uhradil bezodkladne faktúru vystavenú spoločnosťou A. Q. V. L., a. s. Z úmyslu strán je zrejmé, že miesto poskytnutia pôžičky bolo dohodnuté medzi zmluvnými stranami u dodávateľa objednaného tovaru. Žalovaný tak mal možnosť prevziať časť pôžičky určenej na úhradu predmetnej faktúry, v zmysle predchádzajúcej dohody a jeho pokynov, s prihliadnutím na priateľské vzťahy rodinných príslušníkov však žalobca zabezpečil v zmysle požiadavky bezodkladnú úhradu vystavenej faktúry. Skutočnosť, že úhradu faktúry zabezpečoval pán J. a nie priamo žalobca je pre účely tohto konania nepodstatná. Žalobca nemal povinnosť splniť pokyn žalovaného dohodnutý pri uzatváraní zmluvy o pôžičke osobne, v dôsledku čoho na splnenie tejto svojej povinnosti využil tretiu osobu - pána J. - manžela žalobcu. V súvislosti s argumentáciu žalovaného, že úhradu dodatočne vystavenej faktúry možno považovať výlučne za bezdôvodné obohatenie upriamil pozornosť súdu na samotný úmysel strán. Je zjavné a nesporné, že tieto mali záujem uzatvoriť zmluvu o pôžičke, a to ako na konkrétnu sumu, tak aj na sumu, ktorej výška, resp. spôsob jej určenia boli pre obe zmluvné strany jednoznačne a zrozumiteľne dané. Zo spomínaného úmyslu strán možno nepochybne vyvodiť záver, že v prípade konkrétnej sumy pôžičky bolo miesto za objednaný tovar k rukám dodávateľa tohto tovaru. Nemožno tak tvrdiť, že žalobca žalovanému nepožičal na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 11.08.2010 aj sumu zodpovedajúcu vystavenej faktúre za tovar, ktorý si žalovaný v deň uzatvorenia predmetnej zmluvy objednal a ktorý mal zaplatiť na základe jeho pokynu žalobca práve z poskytnutých finančných prostriedkov. Žalovaný sa na úkor žalobcu v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatil, nakoľko žalobca mal na základe vzájomnej dohody povinnosť bezodkladne uhradiť predmetnú faktúru za žalovaného. Zdôraznil, že predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia, na ktoré sa odvoláva žalovaný majú byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to: a) musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt na základe svojej povinnosti plniť sám, b) ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nepovažuje zmluvu o pôžičke zo dňa 11.08.2010 za absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku čoho nemôže byť spochybňovaná ani platnosť samotnej dohody o uznaní a urovnaní dlhu. Záväzok žalovaného voči žalobcovi v rozhodnom čase existoval, žalovaný ho čo dôvodu a výšky uznal a zaviazal sa ho splácať v dohodnutých splátkach, z ktorých úhradou sa dostal opätovne do omeškania. V súvislosti s namietanou výškou úroku z omeškania uviedol, že zákonný úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený z dôvodu právnej istoty. Po preštudovaní jednotlivých zmlúv o pôžičkách sa domnieva, že v oboch prípadoch nebol medzi zmluvnými stranami úrok z omeškania dohodnutý určitým spôsobom, nakoľko v predmetných článkoch jednotlivých zmlúv nie je určená suma, z ktorej sa úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne má počítať. Pokiaľ však súd na základe predbežného posúdenia veci určí, že úrok z omeškania mal byť uplatnený podľa príslušných článkov jednotlivých zmlúv, žalobca bezodkladne svoje podanie opraví. S prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby vykonané na pojednávaní z postupne poskytnutých pôžičiek v celkovej sume 21.205,69 Eur, žalovaný ku dňu pojednávania vrátil žalobcovi len sumu 7.500,- Eur v dôsledku čoho predstavuje záväzok žalovaného voči žalobcovi ku dňu pojednávania čo do istiny sumu 13.705,69 Eur. Právny zástupca žalovaného na základe uvedeného na pojednávaní skonštatoval, že sa pridržiava svojich písomných prednesov. Pokiaľ ide o skutkové námietky alebo výhrady zo strany právneho

zástupcu žalobcu dohodu o uznaní dlhu nerobí sporným, že takýto právny úkon bol uzavretý. Na druhej strane ale je tu možné uplatniť dôkaz opaku len s tým rozdielom, že v podstate dôkazné bremeno je na strane v tomto prípade žalovaného, a to je jedným z účelov tohto konania, aby tento súd dokazovaním zistil, či skutočne došlo k uznaniu dlhu a ak došlo, či tá skutočnosť nebola iná, než bola prezentovaná v tomto písomnom právnom úkone. Zároveň na pojednávaní navrhol vypočuť strany sporu ako aj predvolal svedka, t. j. manžela žalobkyne na základe čoho súd uznesením odročil pojednávanie. (č.l. 140-143 spisu) Na pojednávaní vytýčenom na deň 25.02.2022 neuniklo pozornosti súdu, že samotný žalobca v rámci výsluchu nevedel uviesť presnú sumu dlžnej pohľadávky, ani spôsob jednotlivých úhrad zo strany žalovaného, ktoré podpisoval jeho manžel, keďže ho na to splnomocnil. Na pojednávaní bol realizovaný aj výsluch žalovaného, ktorý uviedol, že okrem v tomto prípade uvedených dvoch zmlúv o pôžičke a dohody o uznaní dlhu nemal voči žalobcovi žiadne iné záväzky. Predmetné zmluvy boli spísané u nich vo firme. V tom čase mali finančné problémy, keď prišiel za nimi manžel žalobcu a ponúkol im pomoc vo forme pôžičky. Keď sa žalovaný zaujímal o spôsob vracania pôžičky bolo mu zo strany žalobcu povedané, že jeho manžel k nim chodí v inej záležitosti, tak jemu môžu dávať jednotlivé splátky. Výdavkové doklady na jednotlivé sumy podpisoval manžel žalobcu. Po uznaní dlhu boli peňažné prostriedky vracané na účet syna žalobcu. Čo sa týka uzavretia dohody o uznaní dlhu, tá sa spisovala u advokáta žalobcu. V tom čase žalovaný prechádzal ťažkým životným obdobím, advokát žalobcu vystupoval pri podpise dohody voči nemu podľa jeho slov dosť rázne. Pred podpisom dohody žalobcovi predkladal ďalšie výdavkové pokladničné doklady preukazujúce ďalšie úhrady dlhu. Nechcel podpísať danú dohodu, keďže tam nebola pripočítaná suma cca 5.000,-Eur, ktoré uhradil nad rámec uvedenej sumy v dohode, pričom manžel žalobcu mu povedal, že to vybaví neskôr. Od manžela žalobcu žalovaný ako od zamestnanca A. odoberal naftu už v dobe pred podpisom zmlúv o pôžičke. Žalovaný v rámci výsluchu uviedol, že vedel čo je obsahom zmlúv o pôžičke a dohody o uznaní dlhu, mal vedomosť o význame pojmu „10.000 litrov“ a sume, ktorú inkorporuje. Z výsluchu manžel žalobcu v pozícii svedka na pojednávaní súd zistil, že mal veľmi dobré a korektné vzťahy s otcom žalovaného, ktorý ho požiadal o pôžičku. Na základe priateľského vzťahu požiadal teda manželku, či by im nepomohli. V kancelárii žalovaného vypracovali zmluvy o pôžičke. Časť pohľadávky im bola vrátená, problémy začali po smrti otca žalovaného. Poukázal na to, že nikdy nežiadali od žalovaného žiadny úrok. Išlo im len o to aby vymohli od žalovaného istinu. Zdôraznil, že okrem predmetnej pohľadávky voči žalovanému už inú nemajú, žiadnu peňažnú sumu im žalobca nedlhuje. Pri podpise zmlúv bol prítomný s manželkou a žalovaný so sestrou a otcom. Mal vedomosť, že z dlžnej sumy žalovaný uhradil 5.000,-Eur a 8 splátok po 200,-Eur, nevedel ale uviesť, akým spôsobom úhrady prebehli. Na otázku právneho zástupcu žalovaného po predložení výdavkových pokladničných dokladov s uvedeným účelom „vrátenie pôžičky“ a vlastnoručným podpisom samotného svedka - manžela žalobcu, tento nevedel s určitosťou povedať, či sa takouto formou potvrdzovalo vracanie pôžičky v splátkach. Pri výsluchu manžela žalobcu sudca poukázal na listinu č.l. 46 spisu, o výbere sumy 10.505,69 Eur zo Slovenskej sporiteľne, a.s. VS: XXXXXXXXXX, po vzhliadnutí ktorej svedok skonštatoval na otázku sudcu a potvrdil, že na listine je jeho podpis za úhradu PHM, ktoré si objednal otec žalovaného a suma, ktorá bola inkorporovaná v celkovej sume pôžičky. Nevedel presne uviesť, koľko im už žalovaný z danej pôžičky splatil, pamätal si len sumu, ktorá bola uvedená v dohode o uznaní dlhu. Po uznaní dlhu podľa jeho slov žalovaný uhradil ešte sumu 8 x 200,-Eur. Nevedel uviesť, či jednotlivé výdavkové pokladničné doklady sa odlišovali účelom úhrady. On ich totiž nevypisoval, prevzal len peniaze.

11. Z dohody o uznaní a urovnaní dlhu vo výške 21.205,69 Eur s príslušenstvom zo dňa 08.11.2012 medzi stranami sporu žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, má súd za preukázané, že veriteľ mal v tom čase voči dlžníkovi pohľadávku v celkovej výške 21.205,69 Eur, čo predstavuje sumu podľa zmlúv o pôžičke peňazí veriteľa poskytnutých dlžníkovi, a to podľa Zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 10.08.2010 na sumu 5.500,-Eur bezúročne a tiež podľa Zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010 na sumu úhrnom vo výške 15.705,69 Eur s dohodnutým úrokom vo výške 1,00 % mesačne do 31.12.2010 zo sumy 5.200,-Eur. Z predmetnej dohody eklatantne vyplýva, že lehota na vrátenie poskytnutej pôžičky peňazí už uplynula márne, pričom dlžník túto skutočnosť akceptuje a ku dňu podpísania tejto dohody je s ňou uzrozumený bez výhrad. Dlžník popísaný dlh voči veriteľovi ku dňu podpísania tejto dohody uhradil len čiastočne, a to sumou úhrnom vo výške 5.600,-Eur. Zostatok dlhu ku dňu podpisu dohody vo výške 15.605,69 Eur s príslušenstvom dlžník uznal čo dôvodu a výšky.

V plnej výške istinu, teda sumu vo výške 15.605,69 Eur podľa bodu I. a II. tejto dohody, počnúc mesiacom november 2012 mal uhradiť dlžník v pravidelných splátkach mesačne vo výške 200,- Eur vždy najneskôr do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca poukázaním na účet veriteľa a tieto splátky mal poukazovať do 25.06.2013. Zostatok dlhu vo výške 14.005,69 Eur po odpočítaní vyššie dohodnutých splátok predpokladom vo výške 1.600,- Eur v plnej sume 14.005,69 Eur mal uhradiť do 30.06.2013 s tým, že obe zmluvné strany vlastnoručne podpísali predmetnú dohodu. Bod III. dohody ustanovuje, že pokiaľ dlžník dodrží vyššie uvedené dojednania tejto dohody, veriteľ je ochotný upustiť od vymáhania dohodnutého úroku z omeškania. Pokiaľ dlžník nedodrží ujednania tejto dohody, to znamená, že nezaplatením čo i len jednej dohodnutej splátky v dohodnutej výške a lehote, berie dlžník na vedomie, že celý dlh sa stáva zročným vrátane príslušenstva - úrok z omeškania. V bode VII. je eklatantne uvedené, že zúčastnené strany porozumeli jej obsahu, prehlasujú, že dohoda nebola ujednaná v tiesni ani za jednostranne nevýhodných podmienok a zna znak súhlasu ju vlastnoručne podpisujú. (č.l. 12 spisu)

12. Z listiny označenej ako „Informácie o záväzku“ číslo spisu XXX/XXXX. zo dňa 11.04.2019 adresovanej žalovanému A. A. O. Q. J. s. r. o. má súd za preukázané, že táto oznámila žalovanému, že bola poverená inkasom a inventarizáciou pohľadávok spoločnosti žalovaného, z ktorých vyplýva, že ku dňu tejto informácie má voči nemu záväzok v celkovej výške istiny 21.205,69 Eur, príslušenstva 15.801,44 Eur, spolu 37.007,13 Eur. Na základe fakturovanej sumy zo dňa 10.08.2010, splatnej dňa 31.12.2010 v sume 5.500,- Eur neuhradené v celkovej výške a zo dňa 11.08.2010, splatnej 31.12.2010 vyfakturovanej sume 15.705,69 Eur, neuhradených v plnej výške. (č.l. 14 spisu)

13. Zo stanoviska právneho zástupcu žalovaného k predmetnej výzve má súd za preukázané, že predmetná A. A. O. Q. J. s. r. o. nepredložila akúkoľvek plnú moc, či iné písomné hodnoverne preukazujúce poverenie spoločnosti konať a jednať v mene veriteľa, t. j. žalobcu. Odhliadnuc od uvedeného oznámil, že pohľadávku robí spornou tak čo do jej právneho základu, ako aj do výšky. Túto teda ani len z časti neuznáva a dobrovoľne uspokojiť ju nemieni. (č.l. 15)

14. Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.05.2019 k stanovisku právneho zástupcu žalovaného právny zástupca žalobcu skonštatoval, že listinou zo dňa 11.04.2019 s označením „Informácia o záväzku“ informoval spoločnosť A. A. O. Q. J. s. r. o. v mene žalovaného o existencii jeho záväzku, s ktorého úhradou sa dostal do omeškania. Na predmetnú listinu reagoval právny zástupca žalovaného stanoviskom zo dňa 18.04.2019, v zmysle ktorého pohľadávku robí spornou tak čo do jej právneho základu ako aj výšky a ani len z časti ju neuznáva. V súvislosti s pohľadávkou žalobkyne predložil fotokópiu dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 uzatvorenú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom. Vychádzajúc z obsahu dohody ich klient poskytol dlžníkovi dňa 10.08.2010 pôžičku vo výške 5.500,- Eur a dňa 11.08.2010 vo výške 15.705,69 Eur. Spolu tak žalobca poskytol spoločnosti žalovanej pôžičku v celkovej výške 21.205,69 Eur, z ktorej ku dňu uzatvorenia dohody žalovaný ako dlžník vrátil žalobcovi ako veriteľovi sumu 5.600,- Eur. V bode II. dohody dlžník v celom rozsahu uznal čo do dôvodu aj výšky zostatok dlhu. Čo do istiny vo výške 15.605,69 Eur a zaviazal sa ju uhradiť vo ôsmych mesačných splátkach po 200,- Eur od 25.11.2012 do 25.06.2013, ako aj v splátke v sume 14.005,69 Eur najneskôr do 30.06.2013. Napriek dodatočne poskytnutej lehote na vysporiadanie záväzku v podobe splátok dlžník-žalovaný uhradil žalobcovi len sumu 1.600,- Eur v dôsledku čoho predstavuje jeho záväzok ku dňu 14.05.2019 sumu 14.005,69 Eur. Zároveň žalovaného vyzval, aby v lehote do 7 dní od doručenia tejto výzvy zaplatil na účet žalobcu dlžnú pohľadávku vo výške 14.005,69 Eur spolu s príslušenstvom. (č.l. 17 spisu)

15. Z písomného stanoviska právneho zástupcu žalovaného zo dňa 05.06.2019 k výzve na zaplatenie zo dňa 14.05.2019 právny zástupca žalovaného reflektoval na písomné vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu, v ktorom konštatoval opakovane, že dohoda je podľa jeho názoru neurčitá, nezrozumiteľná, zmätočná. Nie je dostatočne dohoda určitá aj z dôvodu neurčitosti samotnej zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010, z textu ktorej vyplýva, že predmetom pôžičky má byť suma uhradenej faktúry za 10.000 litrov, pričom nie je zrejmé akej komodity, nehovoriac o tom, že zmluva o pôžičke je reálnym typom zmluvy, pri ktorej platná právna úprava vyžaduje reálne plnenie, t. j. v tomto prípade poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi, k čomu evidentne nedošlo, čo má za následok neplatnosť samotnej zmluvy o

pôžičke, v konečnom dôsledku aj neplatnosť dohody nehovoriac o tom, že táto bola spísaná advokátom žalobcu ako veriteľa, teda osobou nie nestrannou keď presadzovala výlučne záujmy žalobcu na úkor žalovaného. Dohoda je neurčitá, teda nie je zrejmý rozsah záväzku žalovaného. Je pri tom podporená aj samotným postupom veriteľa, ktorý opakovane vyzýval žalovaného na uspokojenie jeho údajnej pohľadávky, no zakaždým z iného právneho dôvodu a v inej výške, keď 1. listom zo dňa 22.10.2012 v zastúpení svojho advokáta si uplatňoval žalobca právo na zaplatenie vo výške 10.700,- Eur, 2. listom zo dňa 19.04.2017 si v zastúpení spoločnosťou X. O. T. O. s. r. o. uplatňoval právo na zaplatenie vo výške 15.605,69 Eur, 3. listom zo dňa 11.04.2019 si v zastúpení spoločnosťou A. A. O. Q. J. s.r.o. uplatňoval právo na zaplatenie vo výške 21.205,69 Eur z titulu neuhradenia faktúr a po 4. napokon ďalším listom z toho istého dňa od tej istej spoločnosti si uplatňoval peňažnú pohľadávku vo výške 14.005,69 Eur. Opätovne z titulu neuhradených faktúr. Je zrejmé teda, že predmetná dohoda je právnym úkonom neurčitým, právnym úkonom absolútne neplatným, teda neexistujúcim bez akýchkoľvek právnych účinkov, z ktorého dôvodu žalovaný z opatrnosti vznáša námietku premlčania práva uplatneného žalobcom. Žalovaný ku dňu podania tejto výzvy neeviduje žiadny neuhradený záväzok voči žalobcovi. Má za to, že žalobca si musí byť vedomý skutočnosti, že všetky peňažné prostriedky, ktoré boli poskytnuté žalovanému boli žalovaným v celom rozsahu vrátené. (č.l. 18 spisu)

16. Z písomnej listiny označenej ako „Zmluva o požičaní peňazí“ uzavretá v súlade s ustanovením nasl. zo dňa 10.08.2010 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom má súd za preukázané, že žalobca požičal žalovanému peňažnú hotovosť vo výške 5.500,- Eur. Dlžník podpísaním zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 5.500,- Eur s tým, že sa zaviazal vrátiť celú požičanú sumu v hotovosti bez úroku do 30.11.2010. V prípade, že svoj dlh riadne a včas nesplní, má veriteľ právo požadovať od dlžníka v súlade s ustanovením , úrok z omeškania, omeškanie počítať od nasledujúceho dňa ako mal dlžník svoju povinnosť splniť, a to vo výške 0,01 % denne od 01.12.2010. Zároveň žalovaný ako dlžník zobral na vedomie, že v prípade nesplatenia pôžičky za podmienok určených v bode II. tejto zmluvy sa bude domáhať splnenia záväzku žalobca súdnou cestou, žiadosťou o vydanie platobného rozkazu. Predmetné potvrdili svojimi vlastnoručnými podpismi na zmluve. (č.l. 31 spisu)

17. Z listiny označenej ako Zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010, uzatvorenej medzi identickými zmluvnými stranami ako pri Zmluve o pôžičke peňazí zo dňa 10.08.2010, z ktorej má súd za preukázané, že žalovanému bola poskytnutá žalobcom pôžička vo výške 5.200,-Eur s úrokom 1,00 % na mesiac do 31.12.2010 a suma uhradenej faktúry na 10.000 litrov. Žalovaný podpísaním tejto zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 5.200,-Eur a sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov, pričom sa zaviazal vrátiť celú požičanú sumu v hotovosti podľa dohody. Pre prípad, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, má veriteľ právo požadovať od dlžníka úrok z omeškania, ktorý bude počítať od nasledujúceho dňa ako mal žalovaný ako dlžník svoju povinnosť splniť, a to vo výške 0,01 % denne od 01.12.2010. Dlh sa bude plniť v mieste určenom dohodou zmluvných strán, v mieste sídla firmy. Predmetné je vlastnoručne podpísané sporovými stranami. (č.l. 32 spisu)

18. Z písomnej listiny zo dňa 22.10.2012 spísanej právnym zástupcom žalobcu má súd za preukázané, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu požiadal o vrátenie finančnej pôžičky vo výške 10.700,- Eur. Dôvodom pre vrátenie uvedenej zmluvy sú sumy o pôžičke, a to zo dňa 10.08.2010 na sumu 5.500,- Eur a zo dňa 11.08.2010 na sumu 5.200,- Eur, podľa ktorých žalobca požičal úhrnom sumu 10.700,- Eur žalovanému, z ktorej sumy žalovaný nič nevrátil. Zároveň vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní po obdržaní tejto výzvy uhradil žalobcovi sumu 10.700,-Eur v prospech jeho bankového účtu alebo osobne v sídle advokátskej kancelárie žalobcu. V opačnom prípade právny zástupca žalobcu, že bude nútený žalobou na príslušnom súde sa domáhať zaplatenia istiny, žalobou s príslušnými úrokmi pre prípad omeškania. (č.l. 33 spisu)

19. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 23.04.2012 vystaveného spoločnosťou žalovaného v prospech žalobcu má súd za preukázané, že v prospech žalobcu žalovaným bola uhradená suma 200,- Eur za účelom vrátenia pôžičky. Detto aj dňa 22.06.2012 v sume 100,-Eur, dňa 31.08.2012 v sume 300,- Eur, dňa 31.12.2010 v sume 4.124,31 Eur. (č.l 34 spisu)

Detto dňa 25.05.2011 v sume 1.447,32 Eur. (č.l. 34 z opaku)

20. Z hotovostných vkladov v počte 2 (kópie) má súd za preukázanú realizáciu vkladov zo strany žalovaného, a to v sume 100,-Eur dňa 04.10.2013 a dňa 27.08.2013 v sume 200,-Eur, oba bez uvedenia účelu. (č.l. 35 spisu)

21. Z faktúry č. XXXXXXXXXX má súd za preukázané, že dodávateľ A. Q. V. L., a. s., žalovaný ako odberateľ, ktorý má uhradiť za naftu v množstve 9.953 litrov sumu 10.505,69 Eur, dátum splatnosti faktúry dňa 24.08.2010, dátum vystavenia faktúry dňa 17.08.2010. (č.l. 44a spisu)

22. Z pokladničného dokladu Slovenskej sporiteľne, a.s. má súd za preukázané, že bola manželom žalobcu poukázaná suma bezhotovostne v prospech A. Q. V. L., a. s. v sume 10.505,69 Eur, ktorý je opatrený vlastnoručným podpisom manžela žalobcu. (č.l. 46 spisu)

23. Z výdavkového pokladničného dokladu č. XXXXXXX zo dňa 22.12.2010 má súd za preukázané, že žalovaný vrátil žalobcovi sumu 1.500,-Eur za účelom vrátenia pôžičky, čo potvrdil manžel žalobcu svojim podpisom. (č.l. 91 spisu)

24. Z výdavkového pokladničného dokladu č. XXXXXXX zo dňa 27.03.2011 má súd za preukázané, že žalovaný manželovi žalobcu uhradil sumu 3.500,-Eur za účelom vrátenia pôžičky, čo potvrdil manžel žalobcu svojim podpisom. (č.l. 92 spisu)

25. Z výdavkového pokladničného dokladu č. XXXXXXX zo dňa 30.07.2012 má súd za preukázané, že kolónka firma neuvedené uhradila žalobcovi sumu 300,-Eur za účelom vrátenia pôžičky, výdavkový list je podpísaný manželom žalobcu. (č.l. 93 spisu)

26. Z výdavkového pokladničného dokladu č. XXXXXXX zo dňa 31.08.2012 od firmy žalovaného bolo vyplatená suma 300,-Eur za účelom vrátenia pôžičky, čo potvrdil manžel žalobcu svojim vlastnoručným podpisom. (č.l. 94 spisu)

27. Z hotovostného vkladu v sume 200,- Eur zo dňa 21.12.2012 má súd za preukázané, že žalovaný vložil sumu 200,-Eur bez uvedenia účelu na účet žalobcu. Z hotovostného vkladu v sume 200,- Eur súd má za preukázané, že žalovaný vložil sumu 200,- Eur dňa 23.11.2012, účel neuvedený na účet žalobcu. (č.l. 95 spisu) Z hotovostného vkladu zo dňa 25.02.2012 má súd za preukázané, že žalovaný vložil na účet žalobcu sumu 200,- Eur, účel neuvedený. Z hotovostného vkladu zo dňa 25.01.2013 má súd za preukázané, že žalovaný vložil 200,-Eur, účel neuvedený na účet žalobcu. (č.l. 96 spisu) Z hotovostného vkladu zo dňa 25.04.2013 vložil žalovaný 200,- Eur na účet žalobcu a detto dňa 25.03.2013. Oba bez uvedenia účelu. (č.l. 97 spisu) Z hotovostné vkladu zo dňa 25.06.2013 má súd za preukázané, že žalovaný hotovostne vložil sumu 200,- Eur v prospech účtu žalobcu a detto aj dňa 24.05.2013. Obe bez uvedenia účelu. (č.l. 98 spisu)

28. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 31.12.2010 (doloženého 2 x) podpísané manželom žalobcu má súd za preukazné, že žalovaný poukázala za účelom vrátenia pôžičky žalobcovi sumu 4.124,31 Eur. (č.l. 99 a 100 spisu)

29. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 25.05.2011 má súd za preukázané, že žalovaný v prospech žalobcu poukázal sumu 1.447,32 Eur za účelom vrátenia pôžičky. (č.l. 101 spisu)

30. Výdavkovým pokladničným dokladom zo dňa 23.04.2012 má súd za preukázané, že žalovaný poukázala manželovi žalobcu sumu 200,- Eur, účel neuvedený. (č.l. 102 spisu)

31. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 23.04.2012 má súd za preukázané, že žalovaný za účelom vrátenia pôžičky poukázal sumu 200,- Eur žalobcovi. (č.l. 103 spisu)

32. Z výdavkových pokladničných dokladov zo dňa 22.06.2012 má súd za preukázané, že žalovaný za účelom vrátenia pôžičky poukázal 2 x sumu 100,- Eur žalobcovi za účelom vrátenia pôžičky. (č.l. 104 a 105 spisu)

33. Z hotovostného vkladu na účet žalobcu má súd za preukázané, že žalovaný vložil sumu 100,- Eur dňa 04.10.2013 bez uvedenia účelu a sumu 200,- Eur dňa 27.08.2013 bez uvedenia účelu. (č.l. 106 spisu)

34. Z výdavkového pokladničného dokladu č. Z./XXXX, dátum vyhotovenia 22.12.2010, dátum platby 22.12.2010 spoločnosťou žalovaného bolo v prospech A. Q. V. L., a. s. realizovaná úhrada faktúry č. O v sume 4.451,75 Eur. (č.l. 183 spisu)

35. Z výdavkového pokladničného dokladu č. XXXXXXX zo dňa 22.12.2020 má súd za preukázané, že manželovi žalobcu bola vyplatená suma 5.000,-Eur ako úhrada PHM žalovaným. (č.l. 184 spisu)

ZMLUVA O POŽIČKE

36. Podľa (ďalej len „“), zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

37. Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. ), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel dve zmluvy o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 16.1.2002 sp.zn. ). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. ). V zmysle platnej právnej úpravy zmluvou o pôžičke ( ) prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), o druhovom určení veci, o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a o určení času vrátenia. Predmetom zmluvy o pôžičke môže byť akákoľvek druhovo určená vec ( ), ktorá je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, druhové určenie veci na účely tohto vzťahu nemožno vyvodiť z podstaty veci samej, ale v znení určenia účastníkmi vzťahu. Musí pritom ísť o dohodu v tom, že dlžník vráti ten istý druh veci. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť aj povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej dočasnosť. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v , ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznú povinnosť veriteľa ďalej vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej čiastky má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa vyplýva dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal

dlžníkovi finančné prostriedky. Povinnosťou dlžníka je zase uniesť bremeno preukázania tvrdenia, že požičané peniaze veriteľovi podľa dohody vrátil, prípadne, že táto povinnosť zanikla iným spôsobom alebo ani vôbec neexistovala

38. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca a žalovaný uzavreli a podpísali dňa 10.08.2010 Zmluvu o pôžičke peňazí, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému sumu 5.500,- Eur, ktorú mal žalobcovi vrátiť bez úrokov do 30.11.2010. Súd kladie akcent na tú skutočnosť, že žalovaný dňom podpísania tejto zmluvy zároveň potvrdil podľa obsahu zmluvy prevzatie pôžičky v požičanej sume. ( ďalej len „Zmluva 1“ - č.l. 31 spisu) Dňa 11.08.2010 žalobca a žalovaný podpísali ďalšiu Zmluvu o pôžičke peňazí, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému sumu 5.200,-Eur a sumu uhradenej faktúry na 10.000 litrov do 31.12.2010. V tejto zmluve podpísanej žalobcom a žalovaným, žalovaný taktiež svojim podpisom zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 5.200,-Eur, a sumy uhradenej faktúry na 10.000 litrov. (ďalej len „Zmluva č. 2“ - č.l. 32 spisu) Hoci právny zástupca žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení v rámci repliky považoval pojem 10.000 litrov v Zmluve č. 2 bez bližšie neurčenej sumy za nezrozumiteľný, neurčitý, zmätočný, hoc est nespĺňajúci podstatné náležitosti vyžadované zákonom pre platný právny úkon, čo má v konečnom dôsledku za následok podľa jeho názoru, že „ Zmluva 2“ je v tejto časti neplatná, súd sa s touto argumentáciou nestotožňuje z nižšie uvedených dôvodov. Z vykonaného dokazovania mal totiž súd jednoznačne za preukázané, že žalovaný mal vedomosť, čo tento pojem uvedený v „Zmluve 2“ inkorporuje, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.02.2022, keďže vo výsluchu vedenom sudcom uviedol, že si bol vedomý toho, čo tento pojem znamená a mal o tom vedomosť aj pri podpisovaní zmluvy. Nadôvažok z listinných dôkazov vyplýva, že práve žalovaný ako odberateľ v prospech dodávateľ A., a.s. L. vystavil následne dňa 17.08.2010 Faktúru č. XXXXXXXXXX, splatnej dňa 24.08.2010, v ktorej eklatantne je ako dátum dodania NAFTY v množstve 9.953 l („10.000 litrov“) uvedený deň 12.08.2010, hoc est nasledujúci deň po podpise „Zmluvy 2“. Okrem toho návrh jednotlivých zmlúv o pôžičke predkladal žalovaný, čo na pojednávaní popreté nebolo. Faktúra bola vystavená na sumu v celkovej výške 10.505,69 Eur, ktorú uhradil prostredníctvom Slovenskej sporiteľne, a.s. manžel žalobcu, čo potvrdzuje kópia úhrady prostredníctvom Slovenskej sporiteľne, a.s. vyššie uvedenej sumy, na ktorej je identický variabilný symbol ako vo faktúre vystavenej žalovaným. (č.l. 44a a 46 spisu)

39. V danom prípade bolo pre posúdenie otázky platnosti zmlúv o pôžičke uzavretých medzi žalobcom a žalovaným písomne dňa 10.08.2010 a dňa 11.08.2010 rozhodujúcim zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému. Ako už bolo vyššie uvedené, k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke podľa 657 nedochádza len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Podľa názoru súdu bolo preukázané, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému žalobcom, ako aj k objasneniu a vedomosti žalovaného ohľadne pojmu sumy z faktúry na „10.000 litrov“. Predmetné prehlásil v zmluvách samotný žalovaný, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom, a ktorý predmetné ani nerozporoval. K pojmu „10.000 litrov“ súd ešte poukazuje na to, že sankcia neplatnosti právneho úkonu v zmysle sa viaže k náležitostiam prejavu vôle. Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Prejav vôle je nezrozumiteľný, ak sa konajúcemu nepodarilo dosiahnuť, či už vadným slovným, alebo iným sprostredkovaným spôsobom, jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu prejaviť. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase, kedy došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou výkladu prejavu vôle. Povinnosťou súdu je z úradnej povinnosti (ex offo), skúmať splnenie zákonných ustanovení prejavu vôle účastníkov zmluvného vzťahu, a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle . Takýto výklad obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaný za nahradzovanie už urobených prejavov vôle, ak použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe zmluvného konania. Len v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú natoľko nejednoznačné alebo nejasné, že z nich nie je možné ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu podľa . Súd ešte doplňuje, že z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral,

nie je postačujúce (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. , ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Zastáva sa však i názor, že nároky veriteľa zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke, vrátane prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Najmä pri pôžičke vecí a peňazí odovzdávaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najjednoduchším dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. II. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 2281 s., rovnaký názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. , podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím podpisom na zmluve (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo), odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dohôd nemožno vyvrátiť na základe jeho jednoduchého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.6.2012 sp. zn. ).

UZNANIE DLHU A PREMLČANIE

40. Podľa ustanovenia , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

41. Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

42. Podľa , právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

43. Podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

44. Podľa , ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

45. Uznanie dlhu v zmysle , nie je novým právnym titulom (dôvodom) záväzku, ale je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu (záväzku) v čase jeho uznania; táto domnienka je však vyvrátiteľná dôkazom opaku, čo znamená, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd preukázanú dovtedy, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným následkom uznania dlhu (záväzku) je to, že dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka. Tým sa v spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, lebo nemusí dokazovať vznik a výšku dlhu, ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak; tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo (t.j. ak unesie dlžník vo vzťahu k nim dôkazné bremeno), vyvrátiť obsah domnienky. Vzhľadom na to, že uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom už existujúceho dlhu, zakladajúcim vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu, ktorého procesným následkom je presun dôkazného bremena o jeho existencii resp. neexistencii z veriteľa na dlžníka, môže žalovaný ako dlžník v konaní namietať nielen neplatnosť uznania dlhu, ale aj to, že záväzok v čase uznania neexistoval. Túto skutočnosť aj žalobca namietal, z dôvodu neplatnosti Zmluvy 2 o pôžičke prinajmenšom v časti 10.000 litrov, keďže fakticky tento sporný predmet žalovanému neodovzdal a to ani v hotovosti a ani v prospech bankového účtu, keďže žalobca podľa jeho tvrdení faktúru uhradil tretej strane. Súd sa s predmetným zaoberal

vyššie, pričom argument právneho zástupcu nepovažoval za dôvod neplatnosti Zmluvy 2 v namietanej časti, čo súd vyššie aj odôvodnil. Podstata uznania dlhu tkvie v tom, že ním dochádza k predĺženiu zákonnej premlčacej doby. Z hľadiska obsahových náležitostí pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje označenie veriteľa, označenie dlžníka, určenie dôvodu dlhu - spravidla jeho právne kvalifikovanie, uvedenie výšky dlhu a skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti plniť. Nie je rozhodujúce, či uznanie dlhu je vyhotovené ako samostatný prejav alebo je súčasťou viacstranného právneho úkonu. Tiež nie je významné, či v prejave je správne kvalifikovaný právny dôvod, stačí, ak je z prejavu dôvod zrejmý. Pre platnosť uznávacieho prejavu je rozhodujúce, aby v ňom bol uvedený dôvod dlhu, teda označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva. V prípade premlčaného dlhu má prejav o uznaní dlhu účinky uznania len vtedy, ak ten, kto dlh uznal o premlčaní vedel. Pre platné uznanie dlhu podľa je preto okrem všeobecných náležitostí potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou a v nej vyjadril prísľub zaplatenia dlhu, dôvod tohto dlhu a jeho výšku. Uznanie dlhu nemôže jednostranne meniť pôvodne dohodnutý rozsah práv a povinností, a teda ani pôvodnú dohodu o splatnosti. Uznaním dlhu podľa sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka o existencii už známeho záväzku v čase uznania a jej dôsledkom je presun dôkaznej povinnosti, teda dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, na ktorom je potom, aby preukázal, že záväzok nevznikol, zanikol alebo bol prevedený na iného. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka ani nevzniká nový záväzok. Jeho právny následok spočíva v tom, že sa ním zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že uznaný dlh tu bol v čase, keď k uznaniu došlo. Účinky uznania, t. j. vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu, sa viaže k dátumu, kedy k písomnému uznaniu došlo a ak je v písomnom vyhotovení prejavu uvedená lehota na plnenie, premlčacia doba začína jej uplynutím. Inštitút uznania dlhu podľa zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania a tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo a je na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol alebo že bol splnený či zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremena z veriteľa na dlžníka. Uznanie dlhu musí byť urobené v písomnej forme a musí spĺňať požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti podľa . Určitosť musí byť daná obsahom listín prejavu vôle čo do dôvodu a výšky, na ktorej je úkon zaznamenaný. Nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol uvedený úkon adresovaný, boli dôvod a výška uznaného práva jasné, ak nie sú poznateľné z obsahu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Uznanie práva čo do dôvodu a výšky znamená, že nemusí byť síce tento dôvod vždy v listine obsahujúci uznanie práva uvedený výslovne, ale musí byť jednoznačne odvoditeľný z inej listiny, na ktorej je v listine o uznanie dlhu výslovný odkaz. To platí aj pre uznanie práva čo do výšky, ktorá musí byť vyjadrená tak, aby výška bola objektívne určiteľná. Určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav zaznamenaný a nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon urobil, príp. veriteľovi, ktorému bol tento úkon adresovaný, bol prejav vôle jasný ako dôvod uznávaného dlhu, ako aj jeho výška, ak to nie je poznateľné z textu listiny. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa objektívne pochopiteľný, t. j. nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Rozhodovacia prax pripúšťa pri uznaní dlhu možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu. Predpokladom existencie dlhu je jeho vznik a pokiaľ je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť je spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť, pretože je jej opakom.

46. Okrem uzatvorenia zmlúv o pôžičkách žalovaný písomne uznal svoj dlh voči žalobcovi písomnou Dohodou o uznaní a urovnaní dlhu vo výške 21.205,69 Eur s prísl., ktorá bola podpísaná sporovými stranami dňa 08.11.2012. Z doloženej dohody vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník v advokátskej kancelárii JUDr. B. Z., právnej zástupkyne veriteľa, majúc snahu urovnať mimosúdne pohľadávku veriteľa z titulu nevyrovnanej splatnej pôžičky poskytnutej dlžníkovi veriteľom v úhrnnej výške 21.205,69 Eur s prísl., ktorá predstavovala sumu podľa zmlúv o pôžičke zo dňa 10.08.2010 na 5.500,-Eur, bezúročne a tiež podľa Zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 11.08.2010 sumu úhrnom vo výške 15.705,69 Eur. V dohode sa konštatovalo, že lehota na úhradu poskytnutej pôžičky peňazí už uplynula márne, pričom dlžník túto skutočnosť akceptuje a ku dňu podpísania tejto dohody je s ňou uzrozumený. Dlžník popísaný dlh voči veriteľovi ku dňu podpísania tejto dohody uhradil len čiastočne, a to sumou úhrnom vo výške 5.600,-Eur. Zostatok dlhu ku dňu podpisu dohody vo výške 15.605,69 Eur s príslušenstvom dlžník uznáva čo dôvodu a výšky sa dlžník zaväzuje uhradiť v plnej výške istinu, teda sumu vo výške 15.605,69 Eur podľa bodu I. a II. tejto dohody, počnúc mesiacom november

2012 v pravidelných splátkach mesačne vo výške 200,-Eur vždy najneskôr do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca poukázaním na účet veriteľa, ktoré bude poukazovať do 25.06.2013. Zostatok dlhu vo výške 14.005,69 Eur (po odpočítaní vyššie dohodnutých splátok predpokladom vo výške 1.600,- Eur) v plnej sume 14.005,69 Eur uhradí do 30.06.2013 s tým, že obe zmluvné strany vlastnoručne podpísali predmetnú dohodu. V bode III. je eklatantne uvedené, že pokiaľ dlžník dodrží vyššie uvedené dojednania tejto dohody, veriteľ je ochotný upustiť od vymáhania dohodnutého úroku z omeškania. Pokiaľ dlžník nedodrží ujednania tejto dohody, to znamená, že nezaplatením čo i len jednej dohodnutej splátky v dohodnutej výške a lehote, berie dlžník na vedomie, že celý dlh sa stáva zročným vrátane príslušenstva - úrok z omeškania. V bode VII. je eklatantne uvedené, že zúčastnené strany porozumeli jej obsahu, prehlasujú, že dohoda nebola ujednaná v tiesni ani za jednostranne nevýhodných podmienok na znak súhlasu ju vlastnoručne podpisujú. (č.l. 12 spisu)

47. Podľa , účastníci konania môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti.

48. Ako vyplýva zo samotného obsahu Dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, ide o kumulatívnu nováciu, hoc est o kumulatívnu obnovu záväzku, ktorú možno vymedziť ako dohodu medzi doterajším dlžníkom a doterajším veriteľom, ktorým zostáva zachovaný doterajší záväzkový vzťah s tým, že dochádza iba k zmene niektorých vedľajších ustanovení zmluvy. Nemení sa najmä právny dôvod záväzku, ten zostáva zachovaný aj po zmene obsahu. Podstatou kumulatívnej novácie je zachovanie existujúceho záväzkového vzťahu a najmä právneho dôvodu jeho vzniku. Inštitút zmeny záväzku spočíva v tom, že k pôvodnej právnej skutočnosti zakladajúcej záväzkový vzťah pristupuje ďalšia právna skutočnosť spôsobujúca zmenu jeho obsahu, pričom obe tieto právne skutočnosti obstoja vedľa seba a určujú obsah zmeneného záväzku. Doterajší záväzkový vzťah teda nezaniká ale mení sa. Právnym dôvodom zmeneného záväzku je ako pôvodná právna skutočnosť, ktorej záväzok vznikol, tak aj dohoda strán o zmene jeho obsahu. Pri uzatváraní dohody podľa , nie sú strany nijako obmedzené v rozsahu, v akom môžu zmeniť doterajšie práva a povinnosti, ktoré sú obsahmi záväzkového právneho vzťahu. Ak sa týka zmena záväzku doby plnenia, potom nové dojednanie zmluvných strán o termíne splatnosti znamená síce zánik povinnosti dlžníka splniť dlh tak ako bolo pôvodne dohodnuté, nie však zánik jeho povinnosti plniť. Menia sa len jednotlivé práva a povinnosti v existujúcom právnom vzťahu. Je totiž potrebné rozlišovať záväzok ku konkrétnemu plneniu, t. j. jednotlivé povinnosti a celý záväzkovo- právny vzťah (poznámka: rovnako sp. zn. - Najvyšší súd Českej republiky). Kumulatívna novácia sa nemôže týkať záväzku absolútne neplatného alebo záväzku, ktorý už zanikol. Ak ide o dohodu o zmene obsahu záväzku a dôjde k zmene lehoty na plnenie, posudzuje sa premlčanie vrátane začiatku plynutia premlčacej doby podľa novej doby splatnosti záväzku aj v prípade, že premlčacia doba podľa pôvodnej splatnosti už začala plynúť. Zmena obsahu záväzku dohodou strán, tzv. kumulatívna novácia je zmenou za trvania existujúceho záväzkového právneho vzťahu, ktorá spočíva v zániku niektorých doterajších vzájomných práv a povinností a ich nahradenie novodojednanými právami a povinnosťami alebo vo vzniku ďalších práv a povinností strán podľa doteraz existujúcich. Doterajší záväzkový vzťah teda nezaniká ale mení sa. Právnym dôvodom zmeneného záväzku je ako pôvodná právna skutočnosť, z ktorej záväzok vznikol, tak aj dohoda strán o zmene jej obsahu. Pri uzatváraní dohody podľa nie sú strany nijako obmedzované v rozsahu, v akom môžu zmeniť doterajšie práva a povinnosti, ktoré sú obsahom záväzkovo-právneho vzťahu. Ak sa týka zmena záväzku doby plnenia, potom nové dojednanie zmluvných strán o termíne splatnosti znamená síce zánik povinnosti dlžníka splniť dlh tak ako bolo pôvodne dohodnuté, nie však zánik jeho povinnosti plniť. Menia sa len jednotlivé práva a povinnosti v existujúcom právnom vzťahu. Je totiž potrebné rozlišovať záväzok na konkrétne plnenie a celý záväzkovo-právny vzťah (poznámka: rozsudok Najvyššieho súdu z 13.12.2006, sp. zn. , obdobné, rovnako Najvyšší súd Českej republiky).

49. Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 02. 2008, sp. zn. , z ktorého vyplýva: ,,Podľa prvá veta , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Ide o samostatný zabezpečovací inštitút, ktorý svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v čase

uznania. Uznanie dlhu posilňuje pôvodný záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, keďže dlžník nezávisle od pôvodného právneho dôvodu vzniku záväzku dáva prísľub na splnenie dlhu bez toho, aby sa súčasne urobila novácia ( ). Na to, aby písomné uznanie práva veriteľa dlžníkom malo právne dôsledky uvedené (t.j. dôsledky v podobe prerušenia plynutia premlčacej doby takým spôsobom, že začína plynúť vždy nová premlčacia doba, ktorá je podľa desaťročná a jej plynutie sa začína dňom, keď došlo k uznaniu dlhu, alebo ak v uznaní bola uvedená lehota na plnenie, keď uplynula lehota na plnenie), je potrebné, aby došlo k uznaniu tohto práva, čo do dôvodu aj výšky, pričom pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, nemusí byť tento dôvod v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený vždy výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný z inej skutočnosti, ktorá je v listine o uznaní dlhu nesporná. Výška dlhu musí byť vyjadrená tak, aby bola objektívne určiteľná.“

50. Ak uznanie dlhu založilo jednoduchú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v čase uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa (veriteľ) žalobca domáha splnenia tohto záväzku spočíva dôkazné bremeno neexistencie záväzku na (dlžníka) žalovanom. Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno alebo nie, však nemôže byť založené na obyčajnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, keď akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky. (NS ČR z 29.05.2013, sp. zn. ) Dôsledkom uznania dlhu je presun dôkaznej povinnosti (dôkazného bremena) z veriteľa na dlžníka, na ktorom tak je, aby preukázal, že záväzok nevznikol, resp. zanikol.

51. Účinky uznania dlhu, t.j. vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu sa viaže k dátumu, kedy došlo k jeho uznaniu (vyhotovenie) a nie kedy bolo doručené. Pokiaľ je však v písomnom vyhotovení uvedená lehota na plnenie, premlčacia doba začína plynúť jej uplynutím.

52. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej právnym zástupcom žalovaného z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy 2 pre neurčitosť pojmu „10.000 litrov“ súd neakceptoval, keďže žalovanému tento pojem vzhľadom na vyššie uvedené bol dostatočne určitý, čo súd má v rámci dokazovania za preukázané. Súd konštatuje, že žalovaný na základe Zmluvy 1 mal plniť do 30.11.2010 a Zmluvy 2 do 31.12.2010, pri Zmluve 1 začala plynúť premlčacia lehota v trvaní troch rokov dňa 01.12.2010 (uplynutie dňa 01.12.2013) a pri Zmluve 2 dňa 01.01.2011 (uplynutie dňa 01.01.2014). Dohoda o uznaní a urovnaní dlhu bola sporovými stranami podpísaná dňa 08.11.2012, teda v rámci premlčacej lehoty. Odo dňa ako došlo k uznaniu dlhu začne plynúť nová desaťročná premlčacia lehota ( ). Podľa názoru súdu prejav vôle uznať dlh, čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Uznanie dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom z dôvodu uznania. Ako už súd konštatoval vyššie a čo vyplýva aj zo samotnej zápisnice z pojednávania, žalovaný vedel čo je obsahom dohody čo do dôvodu a výšky, bol si vedomý čo podpisuje, hoci si uvedomoval a poukazoval na to aj pri podpise, že uhradil vyššiu sumu žalovanému. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Naopak na dlžníkovi leží bremeno, pokiaľ chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh zanikol, bol splnený, nevznikol.

53. Nespornou bola medzi sporovými stranami suma 5.600,-Eur, ktorú žalovaný uhradil jednotlivými platbami:

- dňa 22.12.2010 v sume 1.500,-Eur,

- dňa 27.03.2011 v sume 3.500,-Eur,

- dňa 30.07.2012 v sume 300,-Eur,

- dňa 31.08.2012 v sume 300,-Eur, in summa 5.600 Eur (pred spísaním Dohody o uznaní a urovnaní dlhu) (č.l. 91-94 spisu) Po podpise Dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 v súlade s čl. II. dohody uhradil žalovaný hotovostným vkladom v počte 8 po 200,-Eur, in summa 1.600,-Eur, a to dňa 23.11.2012, 21.12.2012, 25.01.2012, 25.01.2013, 25.02.2013, 25.03.2013, 25.04.2013, 24.05.2013, 25.06.2013, čo taktiež nebolo medzi sporovými stranami sporné a to pred dátumom splatnosti určenom v dohode do 25.06.2013. (č.l. 95-98 spisu)

54. Spornou medzi sporovými stranami ostala suma 14.005,69 Eur. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi:

- dňa 31.12.2010 sumu 4.124,31 Eur prostredníctvom výdavkového pokladničného dokladu (s účelom uvedeným ako vrátenie pôžičky) (č.l. 99 a 100 spisu evidentné z absolútnej totožnosti písma a podpisu jedná sa o kópiu),

- dňa 25.05.2011 sumu 1.447,32 Eur (s uvedením dôvodu vrátenia pôžičky (č.l. 101 spisu)

- dňa 23.04.2012 2 x sumu 200,-Eur (1x s uvedením dôvodu vrátenia pôžičky a 1x bez uvedenia dôvodu) (č.l. 103-104 spisu)

- dňa 22.06.2012 2 x sumu 100,-Eur ( 2x s uvedením dôvodu vrátenia pôžičky) (č.l. 104-105 spisu) - všetko pred podpisom Dohody o uznaní dlhu. Po podpise Dohody o uznaní dlhu a urovnaní uhradil žalovaný:

- dňa 27.08.2013 sumu 200,-Eur hotovostným vkladom (č.l. 106 spisu)

- dňa 04.10.2013 sumu 100,-Eur hotovostným vkladom, in summa 6.471,63 Eur. Súd poukazuje na skutočnosť, že platby dňa 27.08.2013 a dňa 04.10.2013 boli žalovaným uhradené po lehote stanovenej dohode o uznaní dlhu, hoc est po 30.06.2013, na základe čoho sa celý dlh stal splatným vrátane príslušenstva - úrokov z omeškania. Súd v spojitosti s touto skutočnosťou poukazuje na to, že len tieto dve platby boli uhradené po stanovenej lehote splatnosti v dohode o uznaní dlhu. Čo sa týka úhrady vo výške 2.045 Eur hotovostne žalovaného v prospech žalobcu súd konštatuje, že mal za preukázané, že sa jednotlivými úhradami hradila dlžná pohľadávka za naftu 10.000 l v sume 10.505,69 Eur. Ručne spisovaný zoznam je datovaný v záhlaví dňom 11.08.2010 (deň podpisu Zmluvy 2) a hneď pri prvej platbe dňa 30.08.2010 je uvedené 50 % z 6.325 lit. x 0,50. (č.l. 107 spisu). Každú platbu podpísal manžel žalobcu, tieto boli realizované v hotovosti nasledovne:

- dňa 30.08.2010 v sume 105,-Eur,

- dňa 30.09.2010 v sume 82,-Eur,

- dňa 09.09.2010 v sume 84,-Eur,

- dňa 17.09.2010 v sume 83,-Eur,

- dňa 27.09.2010 v sume 83,-Eur,

- dňa 01.10.2010 v sume 83,-Eur

- dňa 08.10.2010 v sume 166,-Eur,

- dňa 20.10.2010 v sume 83,-Eur,

- dňa 25.10.2010 v sume 85,-Eur

- dňa 28.10.2010 v sume 83,-Eur,

- dňa 08.11.2010 v sume 83,-Eur,

- dňa 11.11.2010 v sume 83,-Eur,

- dňa 19.11.2010 v sume 84,-Eur,

- dňa 25.11.2010 v sume 84,-Eur,

- dňa 10.12.2010 v sume 85,-Eur,

- dňa 16.02.2011 v sume 52,50 Eur,

- dňa 18.02.2011 v sume 52,50 Eur,

- dňa 18.02.2011 v sume 85,-Eur,

- dňa 01.04.2011 v sume 85,-Eur,

- dňa 13.04.2011 v sume 83,-Eur,

- dňa 04.05.2011 v sume 52,50 Eur,

- dňa 04.05.2011 v sume 84,-Eur

- dňa 20.05.2011 v sumách 52,50 Eur, 90,-Eur a 52,50 Eur, in summa 2.045,50 Eur. Z písomného záznamu eklatantne vyplýva aj úhrada žalovaného v podobe úroku 1 % počítaného mesačne zo sumy 5.200 Eur do 31.12.2010 a to v hotovosti v sume 6 x 52,50 Eur, dňa 13.09.2010, 08.10.2010, 11.11.2010, 10.12.2010, 19.01.2010. (č.l. 107-109 spisu) Celkovo žalovaný na základe doložených listinných dôkazov uhradil žalobcovi preukázateľne sumu 15.717,13 Eur. Súd ako už uviedol vyššie má za to, že žalobca požičal žalovanému sumu v celkovej výške 21.205,69 Eur (5.500 + 5.200 + 10.505,69 Eur). Žalovaný uhradil žalobcovi sumu 15.717,13 Eur, (21.205,69 Eur - 15.717,13 Eur), na základe čoho dlžná suma by predstavovala 5.488,56 Eur. Vzhľadom ale k tomu, že žalovaný vzal žalobu v časti 300,-Eur späť, dlžná suma činí 5.188,56 Eur. Súd žalobu na základe uvedeného vo zvyšnej časti o zaplatenie 8.517,13 Eur zamietol.

55. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zobral žalobu v časti o zaplatenie 300,-Eur späť, in concreto v sume 200,-Eur uhradenej dňa 27.08.2013 a v sume 100,-Eur uhradenej dňa 04.10.2013 (obe po dátume splatnosti uhradené). Na základe tohto súdu navrhol úpravu petitu rozsudku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 13.705,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50

% ročne zo sumy 14.005,69 Eur od 02.07.2013 do 26.08.2013 a zo sumy 13.805,69 Eur od 27.08.2013 do 03.10.2013 a zo sumy 13.705,69 Eur od 14.10.2013 do zaplatenia.

56. Vykonaným dokazovaním má súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli Zmluvu o pôžičke peňazí dňa 10.08.2010, ktorou žalobca požičal žalovanému sumu 5.500,- Eur, ktorú mal žalovaný žalobcovi vrátiť v hotovosti do 30.11.2010. Dňa 11.08.2010 došlo medzi sporovými stranami v rovnakom zmluvnom postavení k uzatvoreniu Zmluvy o pôžičke, ktorou žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi sumu 5.200,-Eur a sumu uhradenej faktúry na „10.000 litrov“ (t.j. 10.505,69 Eur), ktoré mal žalovaný vrátiť do 01.12.2010. Dňa 08.11.2012 žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili Dohodu o uznaní a urovnaní dlhu vo výške 21.205,69 Eur s prísl., z obsahu ktorej vyplýva, že dlh žalovaného voči žalobcovi činil in summa 21.205,69 Eur na základe zmlúv o pôžičke zo dňa 10.08.2010 a 11.08.2010. Ku dňu podpisu dohody žalovaný uhradil žalobcovi sumu 5.600,-Eur. Zvyšnú istinu v sume 15.605,69 Eur mal žalovaný uhradiť jednak vo forme 8 x mesačných splátok do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca vo výške 200,-Eur počnúc mesiacom november 2012 a zostatok dlhu vo výške 14.005,69 Eur mal uhradiť do 30.06.2013. Zároveň v bode III. predmetnej dohody bolo konštatované, že žalobca upustí od vymáhania úrokov z omeškania, pokiaľ jeho dlh bude plnený podľa dojednania. V prípade opaku, nezaplatením čo len jednej splátky v dohodnutej výške sa stane celý dlh zročným v rátane príslušenstva - úrokov z omeškania. Súd mal z predložených listinných dôkazov žalovaným za preukázané, že žalovaný jednotlivými platbami uhradil žalobcovi celkovo sumu 15.717,13 Eur z požičanej sumy 21.205,69 Eur, hoc est dlžná suma predstavovala výšku 5.488,56 Eur pred odpočítaním sumy 300,-Eur, v ktorej žalobca vzal žalobu späť. V prevyšujúcej časti v sume 8.517,13 Eur súd žalobu zamietol. Súd mal za preukázané, že pred uzavretím Dohody o uznaní a urovnaní dlhu zo dňa 08.11.2012 uhradil žalovaný žalobcovi sumu 15.417,13 Eur (5.600,-Eur + 1600,-Eur + 6.171,63 Eur a sumu 2.045,50 Eur), jedine sumu 200,-Eur uhradil dňa 27.08.20132 a sumu 100,-Eur uhradil dňa 04.10.2013, hoc est po lehote stanovenej v dohode, vrátane neuhradenej istiny v sume 5.188,56 Eur. Súd má za to, že dlh žalovaného v čase jeho uznania existoval z uvedeného dôvodu, ale nie v uznanej výške, čo žalovaný vyvrátil doloženými listinnými dôkazmi, na základe ktorých uniesol dôkazné bremeno čiastočného plnenia vo vyššej sume z jeho strany.

57. Podľa , dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

58. Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

59. Podľa nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 41. Žalovaný je v omeškaní so zaplatením faktúr po lehote splatnosti, preto súd priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých faktúr.

60. Na základe toho, že žalovaný je v omeškaní s úhradou v sume 5.188,56 Eur, ako aj s úhradami v sume 300,-Eur súd priznal žalobcovi v tejto časti zákonné úroky z omeškania, tak ako je vo výrokovej časti rozsudku.

61. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

62. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

63. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

64. Žalobca si žalobou uplatnil sumu 14.005,69 Eur, z toho v sume 300,-Eur vzal žalobu späť, t.j. súd konanie v tejto časti zastavil a priznal mu sumu vo výške 5188,56,-Eur. Úspech žalobcu predstavuje v tomto prípade 37,05 % a úspech žalovaného 62,95 % (5188,56 x 100= 518856:14.005,69 = 37,05 % - 100 % = 62,95 % - 37,05 % = 25,90 %). Čistý úspech žalovaného tak predstavuje 25,90 %.

65. Žalovaný bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 25,90 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.

66. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť vykonateľné, súd tiež vyslovil, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, nakoľko len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania je splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, hoc est aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp.zn. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Fiľakovská cesta 287, 984 01 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa , v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa , rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa , odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa , prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa , ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa , ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa , právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa , osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa , dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa , ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.

Podľa , ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa , ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( z.č. ).

Podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať: a) zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, b) prikázaním pohľadávky, c) predajom hnuteľných vecí, d) predajom cenných papierov, e) predajom nehnuteľnosti, f) predajom podniku, g) príkazom na zadržanie vodičského preukazu.