Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d74/374907.78eafb.pdf
PDF · 106.41 KB
No categories available
3Cdo/14/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 14/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej maloletej V., bývajúcej
v B., zastúpenej matkou J., bývajúcou v B., proti povinnému D., bývajúcemu u E., bytom B.,
zastúpenému JUDr. B., advokátom so sídlom V. 9, o vymoženie výživného, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 39 Er 2699/2005, o dovolaní povinného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 8. februára 2007 sp. zn. 5 CoE 69/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Oprávnenej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava II uznesením z 21. marca 2006 č.k. 39 Er 2699/2005-54 zamietol
návrh povinného na zastavenie exekúcie. Vychádzal z toho, že exekúcii nebráni prekážka skôr
začatého konania, lebo vo veci Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Er 1180/2003 išlo
o vymoženie výživného na maloletú oprávnenú za obdobie od júla 2002 do apríla 2003
a v danom prípade ide o vymoženie výživného za mesiace máj až august 2003. Návrhu na
zastavenie exekúcie nevyhovel, lebo nebol zistený žiadny z dôvodov pre zastavenie exekúcie
v zmysle § 57 ods. 1 zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Na odvolanie povinného Krajský súd v Bratislave uznesením z 8. februára 2007 sp. zn.
5 CoE 69/2006 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Vychádzal z výsledkov
vykonaného dokazovania, na základe ktorých dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je
dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné zohľadniť, že povinný svoje platby
neuskutočnil tak, ako bolo určené v exekučnom titule. Z týchto dôvodov prvostupňové
rozhodnutie potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.).
-2-3 Cdo 14/2008
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie povinný. Na odôvodnenie jeho
prípustnosti uviedol, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) tým, že súdy nevytvorili obom účastníkom konania rovnaké podmienky pre vyjadrenie
sa k dôkazom, zároveň nevytvorili obom účastníkom rovnaké možnosti argumentovať
a uplatniť svoje tvrdenia. Dovolateľ podal dovolanie tiež „z dôvodu § 239 ods. 2 písm. c/
O.s.p.“ a § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. Dodal, že v danom prípade „je naplnená podmienka
§ 238 O.s.p.“. V dovolaní tvrdil, že na informatívnom výsluchu dňa 16. marca 2006 „reálne
uplatnila svoje právo tvrdenia“ len oprávnená, pričom realizácia toho istého práva nebola
povinnému umožnená, lebo „súd odmietol zaznamenať tvrdenia povinného, odmietol založiť
do spisu dôkazy, svedčiace o rozporoch v tvrdeniach oprávnenej“. Zopakoval, že súd prvého
stupňa sa dostatočne nezaoberal jeho procesným úkonom, ktorým navrhol zastavenie
exekúcie, a vytkol mu, že prehliadol uskutočnené platby, ktorými si už raz riadne splnil
uloženú povinnosť. Oprávnená neopodstatnene a nepodložene popiera vykonanie týchto
platieb výživného. Poškodzuje povinného, lebo zamestnávateľ mu v zmysle exekučného
príkazu zadržiava sumu 45 300 Sk. Povinný súdom znovu vytkol, že nepostrehli stratu
účinnosti exekučného titulu (rozhodnutia o úprave práv a povinností rodičov k maloletému
dieťaťu) neskorším rozsudkom (o rozvode manželstva rodičov oprávnenej). Návrh na
vykonanie exekúcie nemal podklad v exekučnom titule, ktorý by bol vykonateľný tak po
stránke formálnej, ako aj materiálnej. Jeho návrhu na zastavenie exekúcie preto malo byť
vyhovené. Z týchto dôvodov žiadal zrušiť tak potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ako
aj ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie Okresnému
súdu Bratislava II.
Oprávnená vo vyjadrení k dovolaniu poprela opodstatnenosť opravného prostriedku
povinného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal
najskôr, či je tento opravný prostriedok procesne prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu upravuje Občiansky súdny
-3-3 Cdo 14/2008
poriadok v ustanovení § 239 O.s.p. (povinný z neznámeho dôvodu poukazuje aj na
ustanovenie § 238 O.s.p., ktoré sa týka prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku).
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu nemá znaky týchto uznesení, preto prípustnosť dovolania povinného
z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nemožno vyvodiť. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní
poukazuje na § 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p., je jeho odkaz nepatričný (toto ustanovenie, ako už
vyplýva z citácie zákona, sa týka prípustnosti dovolania proti uzneseniu, o ktoré
v prejednávanej veci nejde.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania povinného podľa
ustanovení § 239 O.s.p., lebo zo zákona (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) má povinnosť
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 O.s.p. O procesnú vadu v zmysle tohto
ustanovenia ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p.
nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých inak
dovolanie nie je prípustné.
-4-3 Cdo 14/2008
Zo spisu vyplýva, že dovolateľ tvrdí existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na
uplatnenie ich práv, napríklad práva vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na
súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk
(§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, že by konanie
pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou povinnému
realizáciu jeho procesných práv.
Podstatnú časť dovolania tvoria námietky povinného, ktoré sa z hľadiska obsahového
týkajú práva na spravodlivý súdny proces. Treba uviesť, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní (II. ÚS 383/06).
Formuláciami, zvolenými v danom prípade povinným, je naznačený jeho názor, že súdy
porušili zásadu rovnosti účastníkov konania. Táto zásada sa má uplatňovať vytváraním
-5-3 Cdo 14/2008
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu nesvedčí o tom, že by predmetná
námietka bola opodstatnená. Z formulácií dovolateľa možno vyvodiť, že k názoru o porušení
rovnosti strán nedospel na základe nerovnakého prístupu súdu k obsahu procesných práv
účastníkov konania alebo na základe diferencovaného či diskriminačného prístupu k ich
procesným právam alebo z dôvodu nevytvorenia rovnakých procesných možností realizácie
ich práv, ale na základe toho, ako súdy vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, a na
základe toho, že vyšší stupeň preukaznosti a presvedčivosti priznali dôkazom svedčiacim
v prospech oprávnenej. Ani z informatívneho výsluchu uskutočneného súdom 16. marca 2006
nevyplýva opodstatnenosť tvrdenia dovolateľa o nerovnakom prístupe súdu k účastníkom
konania a o tom, že pred súdom „reálne uplatnila svoje právo tvrdenia“ len oprávnená a že
realizácia toho istého práva nebola povinnému umožnená. Zápisnica súdu prvého stupňa
z uvedeného dňa (viď č.l. 43 spisu) to v ničom nepotvrdzuje.
Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy a že
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých
navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná,
môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj
k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,
že k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý
dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 3 O.s.p.). Ak súd rozhodne, že
navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné),
nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom. K uvedenej námietke treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním
konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho
rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte nevedie k zmätočnosti
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (konkrétne v otázke „straty účinnosti exekučného titulu“, rozporov
medzi návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom, oprávnenosti matky maloletej
-6-3 Cdo 14/2008
prijímať platby adresované oprávnenej, právnych dôsledkov neposkytnutia súčinnosti matkou
maloletej pri plnení vyživovacej povinnosti povinným, riadneho splnenia vyživovacej
povinnosti povinným, splnenia formálnych a materiálnych náležitostí exekučného titulu),
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci sa účastníkovi neznemožňuje realizácia
niektorého z jeho procesných oprávnení (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005
a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení
veci boli opodstatnené, nesprávne právne posúdenie veci by nezakladalo prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie povinného podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.
-7-3 Cdo 14/2008
V dovolacom konaní procesne úspešnej oprávnenej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal oprávnenej náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková