Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3c3/374810.5f84c1.pdf
PDF · 119.63 KB
No categories available
3Cdo/29/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 29/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E., bývajúcej v P., zastúpenej
JUDr. E., advokátkou so sídlom v P., proti žalovanému M., s.r.o., so sídlom v P.,
zastúpenému JUDr. B., advokátom so sídlom v S., o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17 C
304/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. novembra
2007 sp. zn. 2 Co 198/2006, 2 Co 199/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
1 655 Sk do rúk JUDr. E., advokátky so sídlom v P..
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov čiastočným rozsudkom z 3. februára 2006 č.k. 17 C 304/2004-425
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 29. novembra 2004 je neplatné a že
pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá. Konanie o náhradu mzdy za obdobie od
1. decembra 2004 do budúcna vylúčil na samostatné konanie.
Uznesením z 12. mája 2006 č.k. 17 C 304/2004-440 Okresný súd Prešov uložil
žalovanému povinnosť uhrádzať žalobkyni mesačne časť pracovnej odmeny vo výške
12 000 Sk od 4. mája 2006 do skončenia súdneho sporu vo veci samej.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 7. novembra 2007 sp. zn.
2 Co 198/2006, 2 Co 199/2006 potvrdil rozsudok vo veci samej a zastavil konanie o odvolaní
žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 12. mája 2006 č.k. 17 C 304/2004-440
(žalovaný toto odvolanie vzal späť, lebo súd vyhovel jeho návrhu na zrušenie predbežného
opatrenia ešte pred začatím odvolacieho konania). Odvolací súd vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého
odôvodnil poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p., čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. Podľa názoru žalovaného boli v konaní porušené
zásady spravodlivého procesu tým, že odvolací súd mu (v rozpore s § 42 ods. 3 O.s.p.)
nedoručil písomné vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu. Toto vyjadrenie žalobkyne
poukazovalo na nové skutočnosti a zo strany súdu bolo iba oboznámené na odvolacom
pojednávaní; tým bola sťažená možnosť žalovaného riadne sa pripraviť na odvolacie
pojednávanie. Odvolaciemu súdu vytkol, že podrobne nevysvetlil, z akých dôvodov
nevykonal všetky ním navrhované dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.), nevyporiadal sa tiež so
všetkými jeho odvolacími námietkami a tým zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Opodstatnenosť dovolania vyvodzoval aj z dovolacích dôvodov v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Odvolací súd prehliadol, že súd prvého stupňa rozhodol na základe
neprávoplatného rozhodnutia Inšpektorátu práce v Prešove, nesprávne aplikoval
a interpretoval právne normy a pri rozhodovaní vychádzal z právnej úpravy, ktorá v čase
skončenia pracovného pomeru neplatila (podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce platného
v čase rozviazania pracovného pomeru zamestnávateľ mohol skončiť okamžite pracovný
pomer vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, teda nie iba výnimočne, ak
zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom). Odvolací súd nesprávne
posúdil vec aj v otázke stupňa závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou
a nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Z uvedených dôvodov žalovaný
žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalovaného ako neprípustné
odmietnuť. Žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo súdy vykonali
dokazovanie v potrebnom rozsahu, vec preskúmali tak, aby ju mohli zodpovedne posúdiť, zo
zistení vyvodili správne právne závery v súlade s právnymi predpismi a rozsudky aj správne
a úplne odôvodnili. Žalobkyňa žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, (len vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Prípustnosť dovolania žalovaného
v danom prípade nemožno vyvodiť z vyššie uvedených ustanovení, lebo napadnutý nie je
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ
nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku
odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie žalovaného mohlo byť procesne prípustné, len ak by
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou vadou
v zmysle § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158
ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred
súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému
realizáciu jeho procesných práv.
Podstatná časť dovolania obsahuje námietku žalovaného, že mu v odvolacom konaní bolo
upreté právo na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom
(fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Žalovaný namieta, že súdy v prejednávanej veci popreli zásadu rovnosti účastníkov
konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením
účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý
proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich
ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci
účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného
procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to,
ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., v zmysle
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich
vedenie konania a priebeh dokazovania. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu
nesvedčí o tom, že by predmetná námietka žalovaného bola opodstatnená. Z toho, ako ju
dovolateľ naformuloval, možno vyvodiť, že k názoru o porušení rovnosti strán nedospel na
základe nerovnakého prístupu súdu k obsahu procesných práv účastníkov konania alebo na
základe diferencovaného či diskriminačného prístupu k ich procesným právam alebo
z dôvodu nevytvorenia rovnakých procesných možností realizácie týchto ich práv, ale na
základe toho, ako súdy vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Podľa žalovaného
totiž súdy pripísali vyšší stupeň preukaznosti a presvedčivosti dôkazom svedčiacim
v prospech žalobkyne. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti účastníkov
konania ani práva na spravodlivý súdny proces.
Dovolateľ ďalej namieta, že v predmetnom konaní bol porušený princíp kontradiktórnosti
konania. Podstatou tohto princípu je právo účastníkov konania reagovať na argumenty
a námietky protistrany. K naplneniu princípu kontradiktórnosti je potrebné, aby účastník mal
k dispozícii stanovisko protistrany a zároveň, aby mal možnosť a priestor podať k takémuto
stanovisku svoje vyjadrenie, ktoré zas dostane k dispozícii protistrana. Z obsahu zápisnice
o pojednávaní na odvolacom súde 7. novembra 2007 vyplýva, že na tomto pojednávaní bolo
vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného v primeranom rozsahu oboznámené a k jeho
obsahu sa ešte podrobne vyjadrila aj právna zástupkyňa žalobkyne. Právny zástupca
žalovaného, ktorý bol na tomto pojednávaní osobne prítomný, nemal k oboznámeniu
vyjadrenia žalobkyne, ale ani k obsahu oboznámeného vyjadrenia žiadne pripomienky. Pritom
z § 114 O.s.p. ani žiadneho iného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu doručiť
odvolateľovi vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu. Dovolací súd po posúdení priebehu
tohto odvolacieho konania dospel k záveru, že princíp kontradiktórnosti porušený nebol.
Krajský súd na odvolacom pojednávaní za osobnej účasti právnych zástupcov oboch
účastníkov oboznámil vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného; žalovaný (ktorý aj
v dovolaní potvrdil, že mu bolo prečítané) mal teda toto vyjadrenie v zmysle vyššie
uvedeného „k dispozícii“ a pri svojom prednese (prednese jeho právneho zástupcu) na
odvolacom pojednávaní mal možnosť zaujať stanovisko aj k tomuto vyjadreniu žalobkyne.
Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, treba uviesť, že
právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru,
že právo žalovaného na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel
odvolací súd, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov (k otázke správnosti
právneho posúdenia veci a jej vplyvu na prípustnosť dovolania viď ďalej).
Žalovaný správne poukázal na zásadu, v zmysle ktorej z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Treba však zdôrazniť, že i keď čl. 6 ods. 1 dohovoru
súdy zaväzuje, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali, tento záväzok nemôže byť chápaný tak,
že by vyžadoval podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (viď Van Hurk
v. Holandsko, 1994), a preto rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu (viď Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko, 1994). Žalovaný v danom prípade do svojho odvolania zaradil viaceré
námietky (že prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie o neprávoplatné rozhodnutie
inšpektorátu práce a súd zohľadnil dokazovaním nepreukázaný ekonomický nátlak na
žalobkyňu, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nevykonaných alebo nesprávne
vykonaných dôkazov alebo dôkazov nepreukazujúcich jeho zistenia, žalobkyňa mu svojim
konaním spôsobila škodu a jej konanie nebolo v danej situácii bežné). Z hľadiska obsahového
je zrejmé, že odvolací súd tieto odvolacie námietky odvolateľa nielenže zapracoval do svojho
rozhodnutia (uviedol ich výpočet), ale ich mal aj na zreteli a zaoberal sa nimi (viď text na
str. 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku začínajúci slovami: „k odvolacím námietkam
žalovaného odvolací súd dodáva...“). Pokiaľ vysvetlenie posúdenia týchto námietok zo strany
odvolacieho súdu nie je presvedčivé alebo úplné, či výstižné, ide o okolnosť majúcu význam
z hľadiska preskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia (k otázke
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a jej vplyvu na prípustnosť dovolania viď ďalej).
Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy a že
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých
navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná,
môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj
k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,
že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľ mylne domnieva, aby bol súdom
vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211
ods. 3 O.s.p.). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec
nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke žalovaného treba dodať, že súd
neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne
nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti a nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali
z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv.
inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola
síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe by ale
nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolateľ v mimoriadnom opravnom prostriedku namieta aj to, že rozsudky súdov oboch
nižších súdov nie sú dostatočne preskúmateľné. K tomu treba uviesť, že tak odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia mať
náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súdy sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na
všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery,
ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.
Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní
rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť
preskúmateľné. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia je v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za relevantný dovolací dôvod v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; nepreskúmateľnosť ale nevedie k procesnej vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nezakladá procesnú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 75/2005 alebo sp. zn. 3 Cdo 178/2006).
K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľa o založení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky vzniku škody, účinkov rozhodnutia
inšpektorátu práce, stupňa závažnosti konania žalobkyne alebo o „nelogických záveroch
odvolacieho súdu“, či o nesprávnej aplikácii niektorého ustanovenia Zákonníka práce
(v znení, ktoré nebolo účinné v čase prejavu vôle okamžite skončiť pracovný pomer) boli
prípadne aj opodstatnené, dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú
v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalobkyni vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu žalovaného (§ 14 ods. l písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil
podľa § 11 ods. l tejto vyhlášky vo výške 1 465 Sk, čo s náhradou výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16
ods. 3 vyhlášky), t.j. vo výške 190 Sk, predstavuje spolu 1 655 Sk.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: