Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
70a/374441.f00ac8.pdf
PDF · 122.29 KB
No categories available
2Tost/13/2008
N a j v y š š í s ú d 2 Tost 13/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra
Krajčoviča a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Ing. Antona Jakubíka vo veci
vydania M. L. do cudziny na neverejnom zasadnutí 07. augusta 2008 v Bratislave
o sťažnosti vyžiadanej osoby – M. L. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 30. novembra 2007, sp. zn. 1 Ntc 2/2007 takto
rozhodol:
Podľa § 509 ods. 5 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) napadnuté
uznesenie sa z r u š u j e.
Na základe článku 33 písm. c/ Zmluvy medzi Československou socialistickou
republikou a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februára 1981,
uverejnenou pod č. 17/1984 Zb. o právnej pomoci v občianskych, rodinných
a trestných veciach, vzhľadom na článok 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v y d a n i e
M. L., nar. X. v A, štátneho občana A.
D. A. Ľ R, bytom X. R.
C. B., A., v predbežnom zatknutí
od 02. mája 2007 a od 20. júna 2007 vo vydávacej väzbe
v Ústave na výkon väzby v Bratislave,
na trestné stíhanie do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky pre skutky právne
posúdené ako trestný čin účasti v teroristickej skupine podľa § 87 Bis, § 87 Bis 3
ods. 2, § 87 Bis 6 a trestný čin falšovania a používania falzifikátov podľa § 222
Alžírskeho trestného zákona, ktoré mal spáchať tak, že
M. L. patrí k ozbrojenej teroristickej skupine aktívnej v zahraničí a vnútroštátne
pod vedením E. H. H. nazývanej Salafistická skupina pre kázanie a boj (GSPC).
Menovaný je jej aktívnym členom, vojenský výcvik získal v Afganistane a po návrate
do Nemecka sa stretol s členmi teroristickej skupiny medzi ktorými boli aj A. D. B.
a D. A., ktorí pripravovali chemické látky na výrobu výbušnín, ktoré ukryli v kolese
a nechali u A. R. a potom odišiel do Spojených štátov amerických, pričom týchto
skutkov sa mal dopustiť počas roka 1992 a nasledujúcich rokov. Počas svojho
pobytu v Nemecku M. L. získal francúzsky falošný pas na meno D. D. obsahujúci
vstupné víza, vodičský preukaz a telefón na istého D., bytom P. A. a odovzdal tieto
doklady D. A., ktorý bol hľadaný tajnými službami a za použitia falošných dokladov
sa mu podarilo dostať do A.,
pre ktoré bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri,
0
sp. zn. N175/05 z 01. júna 2005 na doživotie,
j e n e p r í p u s t n é.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. novembra 2007, sp. zn.
1 Ntc 2/2007 na verejnom zasadnutí na základe návrhu prokurátorky Krajskej
prokuratúry v Bratislave podľa § 509 ods. 1, ods. 3 Tr. por. a čl. 30 Zmluvy medzi
Československou socialistickou republikou a Alžírskou demokratickou a ľudovou
republikou o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach rozhodol,
že vydanie M. L., nar. X. v A., štátneho občana A. D. Ľ. R., bytom X. R. C. B., A.,
v predbežnom zatknutí od 02. mája 2007 a od 20. júna 2007 vo vydávacej väzbe
v Ústave na výkon väzby v Bratislave,
ktorý bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri,
0
sp. zn. N175/05 z 01. júna 2005 pre trestný čin účasti v teroristickej skupine podľa
§ 87 Bis, § 87 Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 Alžírskeho trestného zákona a trestný čin
falšovania a používania falzifikátov podľa § 222 Alžírskeho trestného zákona na doži-
votie. M. L. patrí k ozbrojenej teroristickej skupine aktívnej v zahraniční
a vnútroštátne pod vedením E. H. H. nazývanej Salafistická skupina
pre kázanie a boj (GSPC). Menovaný je jej aktívnym členom, vojenský výcvik získal
v Afganistane a po návrate do Nemecka sa stretol s členmi teroristickej skupiny,
medzi ktorými boli aj A. D. B. a D. A., ktorí pripravovali chemické látky na výrobu
výbušnín, ktoré ukryli v kolese a nechali u A. R. a potom odišiel do Spojených štátov
amerických, pričom týchto skutkov sa mal dopustiť počas roka 1992 a nasledujúcich
rokov. Počas svojho pobytu v Nemecku M. L. získal francúzsky falošný pas na meno
D. D. obsahujúci vstupné víza, vodičský preukaz a telefón na istého D., bytom P. A.
a odovzdal tieto doklady D. A., ktorý bol hľadaný tajnými službami a za použitia
falošných dokladov sa mu podarilo dostať do Afganistanu, je prípustné.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť M. L. ako osoba,
ktorej sa uznesenie priamo dotýka, pričom ju odôvodnil sám a tiež prostredníctvom
svojho obhajcu.
Na jej podklade Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí
uznesením z 22. januára 2008, sp. zn. 2 Tost 31/2007 podľa § 509 ods. 5 Tr. por.
zrušil citované uznesenie krajského súdu z dôvodu, že jeho výrok v danom znení bol
nevykonateľný (tento neobsahoval účel vydania ani to, komu sa M. L. vydáva)
a zároveň podľa článku 30 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou
a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februára 1981 uverejnenou
pod č. 17/1984 Zb. o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach
sám rozhodol o prípustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie do Alžírskej
demokratickej a ľudovej republiky pre totožné skutky ako ich uviedol v napadnutom
uznesení krajský súd, ktoré boli právne posúdené ako trestný čin účasti v teroristickej
skupine podľa § 87 Bis, § 87 Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 a trestný čin falšovania
a používania falzifikátov podľa § 222 Alžírskeho trestného zákona, pre ktoré bol M. L.
0
v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri, sp. zn. N175/05
z 01. júna 2005 na doživotie.
V citovanom uznesení sa najvyšší súd nezaoberal sťažnostnou námietkou M.
L., že jeho vydaním by nebol rešpektovaný článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a to s poukazom na zákonnú úpravu konania o vydanie
do cudziny, podľa ktorej nie súdu, ale ministrovi spravodlivosti prináleží skúmať,
či trestné konanie v dožadujúcom štáte by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (§ 510 ods. 2 písm. a/
Tr. por.).
Proti uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal M.
L. ústavnú sťažnosť, v ktorej uviedol, že napadnuté rozhodnutie je svojvoľné
a arbitrárne. Najvyšší súd nereagovaním na ľudskoprávne argumenty kvôli
doslovnému výkladu vybraných ustanovení Trestného poriadku a teda kvôli výkladu
nekonformnému s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, porušil
jeho právo na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa mal zaoberať námietkou možného
porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože to
vyplýva z § 477 písm. a/ a § 478 Tr. por., čl. 144, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy
Slovenskej republiky. Porušením procedurálneho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zároveň došlo k porušeniu hmotného práva podľa čl. 16 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 26. júna 2008, sp. zn.
II. ÚS 111/08-101 rozhodol, že základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani
podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručené čl. 3 Do-
hovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 16 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2 Tost 31/2007 z 22. januára 2008 o prípustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie
do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky porušené bolo.
Súčasne ústavný súd citované uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a napokon (bod 3/ výroku nálezu) rozhodol o trovách
právneho zastúpenia.
Podľa citovaného nálezu ústavného súdu aj keď Slovenská republika má
zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie
o extradícii rozdelené medzi súdy aj ministra spravodlivosti, sú aj všeobecné súdy
pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudskoprávnymi normami. Podmienky
prípustnosti vydania (extradičné právo hmotné), ktoré sú povinné zvažovať súdy
sa teda rozširujú o podmienku ľudskoprávnu, jadrom ktorej je naplnenie textu
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry k nemu.
Uvedené vyplýva z nezastupiteľnej úlohy súdov brániť ľudskú slobodu pred inými
mocami. V materiálnom právnom štáte sú súdy vzhľadom na svoju nezávislosť
(čl. 141 ods. 1 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy), viazanosť len právom a znalosť práva
na prvom mieste povolané brániť základné práva a slobody, v extradičnom prípade
pred prokurátorom krajskej prokuratúry (§ 502 ods. 1 Tr. por.) a mocou dožadujúceho
štátu. Dôsledkom rozšírenia dôvodov neprípustnosti vydania podľa § 501 Tr. por.
sa rozširuje aj prieskum podľa § 509 ods. 4 Tr. por. z teoretického hľadiska
ide o aplikačnú prednosť ústavy a medzinárodných zmlúv v situácii, v ktorej sú práv-
nymi normami stanovujúcimi „niečo viac“ ako zákon, čím rozširujú zdanlivo taxatívnu
úpravu v zákone. Inštitút ministrovho povolenia, resp. nepovolenia vydania nemožno
považovať za plnohodnotný, resp. účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 3
v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z vnútroštátneho pohľadu, berúc do úvahy nezvratnosť extradície, môže byť účinným
prostriedkom nápravy porušenia základných práv (najmä čl. 3 Dohovoru a čl. 16
ods. 2 ústavy) v zmysle a v spojení s čl. 13 dohovoru len rozhodnutie súdu. Ide
o porušenie ľudských práv, teda už súdy musia o nich rozhodovať (napr. rozsudok
ESĽP Chahal v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22414/93, § 151, § 153).
Z uvedeného vyplýva povinnosť súdov vykonať test domnienky závažných dôvodov
(substantial ground test), t.j., či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by v dožadu-
júcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Najvyšší súd nevykonaním spomenutého testu, kritikou postupu krajského
súdu a nevšímaním si potenciálneho porušenia ľudských práv sťažovateľa porušil
procesný komponent čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. So zreteľom na to,
že ochrana ľudských práv je vecou všetkých súdov, pričom ľudskými právami
sťažovateľa sa zaoberal len krajský súd, ale nie dokonalo z hľadiska štrasburgských
kritérií testu domnienky vážnych dôvodov, ústavný súd nariadil, že všeobecné súdy
sa musia vysporiadať s dokumentmi predloženými sťažovateľom, môžu si tiež
z vlastnej iniciatívy zabezpečiť aj ďalšie obvyklé dokumenty (napr. Úrad vysokého
komisára OSN pre utečencov, Amnesty International, Human Rigths Watsch, správy
MZV USA, pripomienky Výboru OSN proti mučeniu k správe Alžírska z 28. aprí-
la – 16. mája 2008 a pod.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec citovaným nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky prikázaná, opätovne podľa § 192 ods. 1
písm. a/, písm. b/ preskúmal správnosť výroku sťažnosťou M. L. napadnutého
uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2007, sp. zn. 1 Ntc 2/2007
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to nielen z hľadísk taxatívne uvedených
v § 501 Tr. por. (neprípustnosť vydania), ale aj z pohľadu možného porušenia
základných práv a slobôd M. L. jeho vydaním na trestné stíhanie do Alžírska.
Vzhľadom na zákonnú úpravu rozhodovania o podanom opravnom prostriedku podľa
§ 509 ods. 5 Tr. por., ktorá vylučuje po zrušení napadnutého uznesenia vec vrátiť
krajskému súdu, najvyšší súd doplnil konanie vykonaním testu vážnych dôvodov
v zmysle príkazu obsiahnutého v náleze ústavného súdu a to na podklade
dokumentov predložených sťažovateľom, pričom vychádzal aj z vyjadrenia
sťažovateľa predloženého prostredníctvom obhajkyne najvyššiemu súdu 18. jú-
la 2008 a doplneného 05. augusta 2008 ako aj jeho príloh, najmä zo správy Výboru
OSN proti mučeniu, Štyridsiate zasadanie 28. apríl – 16. máj 2008, Preskúmanie
správ, ktoré mu predložili zmluvné štáty v súlade s článkom 19 Dohovoru, Záverečné
pripomienky Výboru proti mučeniu z 13. mája 2008 k tretej pravidelnej správe
Alžírska (príloha č. 2), dokumentu Výboru OSN pre ľudské práva, 15. október
– 2. november 2007 Ženeva, Preskúmanie správ, ktoré predložili zmluvné štáty
v súlade s článkom 40 Dohovoru, Záverečné pripomienky Výboru pre ľudské práva,
Alžírskeho, vo francúzskom jazyku s úradným prekladom (príloha č. 3a), správy pre
Výbor pre ľudské práva od Amnesty International ohľadom situácie v Alžírsku,
vydaný v októbri 2007 (príloha č. 4), správy o dodržiavaní ľudských práv
v jednotlivých krajinách – 2006, vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva
a práva Ministerstva zahraničných vecí USA, 06. marec 2007 (príloha č. 7),
dokumentu Amnesty International, Alžírsko: Držanie incommunicado/obavy
z mučenia alebo zlého zaobchádzania: Fethi Hamaddouche, zverejnené 25. má-
ja 2007 (príloha č. 9), dokumentu Amnesty International, Alžírsko – Mučenie
vo „vojne proti terorizmu“: Memorandum alžírskemu prezidentovi, publikované
18. apríla 2006 (príloha č. 10), dokumentu Amnesty International, Neobmedzená
moc: Mučenie alžírskou Vojenskou bezpečnosťou, publikované 10. júla 2006 (príloha
č. 11), dokumentu Human Rights Watch: v mene prevencie, Nedostatočné záruky pri
vyhosťovaní v záujme národnej bezpečnosti, publikované v júni 2007 (príloha
č. 12), z referenčného materiálu vypracovaného UNHCR v Ženeve pre účely
azylového konania M. L. ako informácia o Alžírsku ako krajine pôvodu M. L.
a referenčného materiálu vypracovaného UNHCR, Národným úradom v Slovenskej
republike pre účely Generálnej prokuratúry ako informácia o Alžírsku ako krajine
pôvodu M. L. pod názvom „Ďalšie informácie o krajine pôvodu“: Alžírsko (príloha
č. 13). Okrem uvedených podkladov bral najvyšší súd do úvahy aj rozsudok Veľkého
senátu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 28. februára 2008 vo vec
Saadi v. Taliansko (sťažnosť 37 201/06), kde tento súd potvrdil svoju judikatúru
týkajúcu sa vzťahu čl. 3 dohovoru a extradície.
Na základe uvedeného dokazovania najvyšší súd dospel k záveru, že existujú
vážne dôvody pre domnienku, že M. L. by v dožadujúcom štáte hrozilo
nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia krutému neľudskému, či ponižujúcemu
zaobchádzaniu. Preto vzhľadom na existenciu spomenutej obavy je vydanie
menovaného do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky na trestné stíhanie
neprípustné. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tiež vnútroštátneho práva (čl. 16 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Z procesného hľadiska je potom extradícia v posudzovanej
veci neprípustná s prihliadnutím na ustanovenie čl. 33 písm. c/ už skôrcitovanej
bilaterálnej zmluvy uverejnenej pod č. 17/1984 Zb., podľa ktorého je vydanie
neprípustné, ak právny poriadok jednej zo strán vydanie nepripúšťa.
Pri svojom rozhodovaní najvyšší súd prihliadal aj na princípy, ktorými sa riadil
ESĽP v už spomenutej veci Saadi v. Taliansko:
- Tam kde sú podstatné skutočnosti na uverenie, že dotknutá osoba v prípade
deportovania čelí skutočnému riziku, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore
s čl. 3 Dohovoru, zmluvné štáty majú záväzok nedeportovať túto osobu do danej
krajiny.
- Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania
alebo trestania je absolútny a to bez ohľadu na správanie sa obete (Chachal v. Veľká
Británia), a preto povaha konania, ktoré mala dotknutá osoba spáchať je irelevantná
s ohľadom na účel čl. 3. Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozsudku
zdôraznil, že vníma hrozbu medzinárodného terorizmu a obrovské ťažkosti štátov
pri ochrane ich spoločnosti od neho. Ani to však nesmie spochybňovať absolútnu
povahu čl. 3 Dohovoru.
- Keďže ochrana proti zakázanému zaobchádzaniu podľa čl. 3 je absolútna,
toto ustanovenie ukladá povinnosť nevydať alebo nevyhostiť žiadnu osobu, ktorá by
v prijímajúcej krajine mohla čeliť skutočnému riziku takého zaobchádzania. Európsky
súd pre ľudské práva ďalej konštatoval, že nemožno vyvažovať riziko zlého
zaobchádzania hrozbou, ktorú dotknutá osoba predstavuje pre spoločnosť a argu-
ment o vyvažovaní rizika označil za neprijateľný.
- Pri vyhodnotení otázky, či boli preukázané podstatné skutočnosti na uvere-
nie, že existuje skutočné riziko zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru je potrebné
brať do úvahy všetky predložené podklady, ak je to potrebné súd si ich zabezpečí
sám proprio motu. V zásade je povinnosťou sťažovateľa predložiť dôkazy spôsobilé
na preukázanie, že sú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v prípade uskutočnenia
namietaného úkonu bude sťažovateľ vystavený skutočnému riziku zaobchádzania
v rozpore s čl. 3 Dohovoru. Ak také dôkazy predložené sú, je úlohou vlády rozptýliť
akékoľvek pochybnosti o tom.
- V súvislosti s praxou o poskytnutie diplomatických záruk ESĽP konštatoval,
že existencia vnútroštátneho práva a pristúpenie k medzinárodným zmluvám garan-
tujúcim rešpektovanie základných práv nie sú vo svojej podstate dostatočné
pre zabezpečenie primeranej ochrany proti riziku zlého zaobchádzania, pokiaľ
dôveryhodné zdroje v konkrétnom prípade oznámili postupy používané alebo tolero-
vané úradmi daného štátu, ktoré sú v rozpore so zásadami Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
- Za účelom určenia, či existuje nebezpečenstvo zlého zaobchádzania má súd
povinnosť preskúmať predvídateľné dôsledky vydania sťažovateľa do prijímajúcej
krajiny, berúc do úvahy všeobecnú situáciu v nej na základe informácií obsiahnutých
v aktuálnych správach nezávislých medzinárodných ľudskoprávnych organizácií
ako aj napr. Amnesty International alebo v správach z vládnych zdrojov alebo medzi-
národných organizácií a osobnú situáciu dotknutej osoby, ktorá má byť vydaná.
Pri vyslovení výroku o neprípustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie
do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky prihliadol najvyšší súd na informácie
uvedené v už spomenutých vládnych a mimovládnych zdrojoch a hodnotiacich
správach medzinárodných organizácií, ktoré napriek existujúcej kriminalizácii
mučenia podľa Alžírskeho trestného zákona svedčia dôvodnej obave z toho, že proti
M. L. počas nového trestného konania za účelom priznania sa k teroristickým
trestným činom, za ktoré už bol v neprítomnosti uznaný za vinného a odsúdený
na doživotie, by mohli byť použité metódy nezlučiteľné s článkom 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 16 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Z aktuálnej hodnotiacej správy Výboru OSN proti mučeniu, ktorý na svojom
štyridsiatom zasadaní 28. apríla až 16. mája 2008 preskúmal tretiu pravidelnú správu
Alžírska (CAT/C/DZA/3), mimochodom predloženú s osemročným meškaním
a zo záverečných pripomienok k nej z 13. mája 2008 celkom zreteľne vyplývajú
skutočnosti odôvodňujúce existenciu rizika o zaobchádzaní so sťažovateľom spôso-
bom, ktorý je v rozpore s už spomenutým ústavným článkom a článkom 3 Dohovoru.
Výbor v časti C (oblasti vyvolávajúce obavy a odporúčania) uviedol, že je zne-
pokojený pokračovaním výnimočného stavu vyhláseného v roku 1992 aj napriek
informáciám poskytnutých samotným zmluvným štátom o významnom zlepšovaní
bezpečnostnej situácie. Udržiavanie výnimočného stavu sa naďalej prejavuje okrem
iného delegovaním funkcií justičnej polície na pracovníkov Úseku správy a bez-
pečnosti (DRS), ktorí podľa získaných informácií by mohli byť zodpovední za početné
prípady mučenia a krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania na území
zmluvného štátu (Alžírska).
Pokiaľ ide o tajné väzenské centrá výbor konštatoval, že berie do úvahy
ubezpečenia zmluvného štátu podľa ktorých sú pracovníci Úseku správy o bezpeč-
nosti (DRS) pod dohľadom generálnej prokuratúry a podľa ktorých väzenské centrá
v Alžírsku neexistujú už od novembra 1996. Napriek tomu, ale zostáva znepokojený
získanými informáciami, ktoré potvrdzujú existenciu tajných väzenských centier,
ktoré spravuje DRS a ktoré by sa mali nachádzať vo vojenských kasárňach DRS
v Antar, v okrese Hydra a ktoré unikajú súdnej kontrole. Výbor je tiež znepokojený
nedostatkom informácii hovoriacich o tom, že príslušné súdy prijali opatrenia
s cieľom preveriť tieto tvrdenia.
Čo sa týka beztrestnosti členov ozbrojených skupín a štátnych úradníkov
zmluvný štát by mal pozmeniť kapitolu 2 a článok 45 Nariadenia č. 06-01, ktorým
sa uplatňuje Charta pre mier a národné zmierenie a to s cieľom špecifikovať,
že oslobodenie od trestného stíhania sa nevzťahuje v žiadnom prípade na trestné
činy ako mučenie, vrátane znásilnenia a násilného zmiznutia, ktoré sú nepremlčateľ-
nými trestnými činmi. Zmluvný štát by mal bezodkladne zabezpečiť, aby minulé
i súčasné prípady mučenia, vrátane prípadov znásilnenia a nedobrovoľného zmiznu-
tia boli predmetom dôkladného a nestranného vyšetrovania.
Výbor zobral na vedomie priznanie násilného zmiznutia tisícok osôb v Alžírsku
od začiatku deväťdesiatych rokov (4 000 až 7 000 podľa údajov vlády) a je znepo-
kojený faktom, že napriek týmto skutočnostiam príslušné súdne orgány nezačali
verejnú žalobu s cieľom vyšetriť osud zmiznutých osôb, identifikovať, trestne stíhať
a potrestať páchateľov nedobrovoľných zmiznutí. Táto skutočnosť predstavuje poru-
šenie článkov 12, 13 a 14 Dohovoru.
Napriek ubezpečeniu alžírskej delegácie, že priznanie je v súlade s článkom
215 Trestného zákona používané výhradne len pre informáciu v súdnom konaní,
Výbor naďalej zostáva znepokojený faktom, že v legislatíve Alžírska chýba ustano-
venie jasne stanovujúce, že nie je možné odvolávať sa na vyhlásenia, ktoré boli
získané na základe mučenia ako na dôkazný prostriedok v konaní v súlade
s článkom 15 Dohovoru. Výbor je ďalej znepokojený skutočnosťou, že článok 213
Trestného zákona stanovuje, že „priznanie ako každý dôkazný prostriedok je
ponechané na voľnom uvážení sudcu“ ako aj získanými informáciami podľa ktorých
priznania dosiahnuté mučením sú v rámci súdnych konaní prípustné.
V kontexte s vyslovenými obavami Výbor OSN proti mučeniu dôrazne apeloval
na Alžírsko, aby spolupracovalo so špeciálnymi orgánmi Rady pre ľudské práva OSN
a aby povolilo návštevu špeciálneho spravodajcu pre mučenie a iné tresty
alebo kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, návštevu špeciálneho spravo-
dajcu pre mimosúdne, rýchle alebo nezákonné popravy, návštevu pracovnej skupiny
pre násilné alebo nedobrovoľné zmiznutia a návštevu špeciálneho spravodajcu
pre podporu a ochranu ľudských práv a základných slobôd v boji proti terorizmu,
pri plnom rešpektovaní mandátu zrýchlených vyšetrovacích úloh v zmysle špeciál-
nych postupov OSN.
S uvedenými apelmi Výboru OSN proti mučeniu plne korešpondujú správy
Amnesty International, že po vykonaní hĺbkového výskumu v Alžírsku v rokoch 2003
a 2005 ohľadom mučenia ako aj iných obáv z porušovania ľudských práv nedostala
táto medzinárodná ľudskoprávna organizácia žiadnu odpoveď od alžírskej vlády
na jej žiadosť z mája 2006 o umožnenie opätovnej návštevy Alžírska. Podobne
aj výskumník Human Rights Watch nebol schopný získať víza do Alžírska
za účelom výskumu v rámci pripravovanej správy. Namiesto toho konzultant Human
Rights Watch vykonal v novembri 2006 rozhovory s dvanástimi Alžírčanmi vrátenými
do Alžírska z Francúzska. Tieto rozhovory potvrdili, že vrátené osoby, podozrivé
z terorizmu sú veľmi pravdepodobne zadržané Oddelením pre informácie
a bezpečnosť – Department for Information and Security (DRS). Podľa Organizácie
rozvojového programu OSN – UN Development Program, vláda umožnila
Medzinárodnému výboru Červeného kríža a Spoločenstvu Červeného polmesiaca
návštevy riadnych nevojenských väzníc, ale odmietla prístup do vojenských väzníc
a zaisťovacích zariadení ako aj zariadení so zvýšenou bezpečnosťou. Od roku 1997
alžírska vláda priebežne odmietala žiadosti od pracovnej skupiny OSN k násilným
a nedobrovoľným zmiznutiam ako aj špeciálneho spravodajcu OSN k otázke
mučenia.
Zo správy spracovanej Ministerstvom vnútra Veľkej Británie ohľadom situácie
v Alžírsku, vydanej 02. novembra 2007 okrem iného vyplýva, že mučenie a iné
neľudské zaobchádzanie sa systematicky používa spravodajskou agentúrou Military
Security – DRS, ktorá sa špecializuje na výsluchy jednotlivcov o ktorých verí, že majú
informácie o teroristických aktivitách. Najčastejšími metódami mučenia podľa správ
sú bitie, elektrické šoky a metóda nazývaná šifón, počas ktorej je obeť zviazaná
a nútená prehĺtať veľké množstvá špinavej vody, moču alebo chemikálií cez látku
napchanú v jej ústach.
V správach Amnesty International z rokov 2006 a 2007 sa konštatuje, že táto
organizácia dostala vo viacerých prípadoch informácie, kedy zadržiavané osoby boli
držané bez akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom po dobu viacerých mesiacov
v rozpore s alžírskym aj medzinárodným právom s tým, že počas toho sú údajne
vystavení nebezpečenstvu mučenia alebo iného zlého zaobchádzania. Alžírske
civilné úrady nemajú efektívnu kontrolu nad aktivitami DRS. Niektoré krajiny podľa
všetkého dostali ubezpečenie od alžírskych úradov, že navrátilci nebudú mučení,
ani s nimi nebude neľudsky zaobchádzané, ale Alžírsko odmietlo nezávislé monito-
rovanie zaistených osôb vrátených z iných krajín. Z uvedeného dôvodu existujú
hlboké obavy z využívania diplomatických záruk alebo diplomatických kontaktov.
Ďalej Amnesty International vo svetle už spomenutých skutočností vyslovila názor,
že každý vrátený na základe týchto dohôd zostáva naďalej v nebezpečenstve
mučenia a iného zlého zaobchádzania a to bez ohľadu na akékoľvek záruky dané
civilnými úradmi, pretože boli dokumentované aj prípady, keď zaistení skôr ako boli
predvedení pred sudcu boli nútení podpísať vyhlásenia, že počas zaistenia bolo
s nimi dobre zaobchádzané a že sa nestali obeťou mučenia alebo iného neľudského
zaobchádzania.
Po vykonaní uvedeného dokazovania v zmysle judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ale aj v zmysle čl. 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (vyhláseného pod č. 143/1988 Zb.)
a prihliadajúc aj na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 716/2002 Z.z.,
ktoré Alžírsko nezaradilo medzi bezpečné krajiny pôvodu, najvyšší súd zisťuje,
že sú podstatné dôvody domnievať sa, že vydaním M. L. do Alžírska na trestné
stíhanie hrozí porušenie zákazu mučenia alebo neľudského či ponižujúceho
zaobchádzania, ktoré konanie je nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V predmetnej veci stoja proti sebe dva medzinárodné záväzky Slovenskej
republiky. Na jednej strane je to záväzok Slovenskej republiky podľa článku 30
dvojstrannej zmluvy s Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februá-
ra 1981 (uverejnenej pod č. 17/1984 Zb.), že zmluvné štáty si navzájom vydajú
osoby, ktoré sa zdržiavajú na ich území a ktoré majú byť trestne stíhané alebo majú
vykonať trest. Na druhej strane je však Slovenská republika viazaná už spomenutou
zmluvou (Dohovorom o ľudských právach a slobodách).
Najvyšší súd je toho názoru, že v takom prípade je namieste dať prednosť
záväzkom zo zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Prednosť záväzkov zo zmlúv o ochrane ľudských práv v prípade kolízie
záväzkov z medzinárodných zmlúv vyplýva predovšetkým z obsahu týchto zmlúv
v nadväznosti na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je
Slovenská republika okrem iného aj právnym štátom. Rešpekt a ochrana základných
práv sú definičnými znakmi materiálne chápaného právneho štátu, preto za situácie,
keď vedľa seba existuje zmluvný záväzok chrániaci základné právo a zmluvný
záväzok, ktorý smeruje k ohrozeniu tohto práva, musí prvý záväzok prevážiť.
Z týchto dôvodov preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.
V Bratislave 07. augusta 2008
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: