Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tost/13/2008

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra

Krajčoviča a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Ing. Antona Jakubíka vo veci

vydania M. L. do cudziny na neverejnom zasadnutí 07. augusta 2008 v Bratislave

o sťažnosti vyžiadanej osoby – M. L. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 30. novembra 2007, sp. zn. takto

rozhodol:

Podľa (ďalej len ) napadnuté

uznesenie sa z r u š u j e.

Na základe článku 33 písm. c/ Zmluvy medzi Československou socialistickou

republikou a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februára 1981,

uverejnenou pod č. o právnej pomoci v občianskych, rodinných

a trestných veciach, vzhľadom na

a článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v y d a n i e

M. L., nar. X. v A, štátneho občana A.

D. A. Ľ R, bytom X. R.

C. B., A., v predbežnom zatknutí

od 02. mája 2007 a od 20. júna 2007 vo vydávacej väzbe

v Ústave na výkon väzby v Bratislave,

na trestné stíhanie do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky pre skutky právne

posúdené ako trestný čin účasti v teroristickej skupine podľa § 87 Bis, § 87 Bis 3

ods. 2, § 87 Bis 6 a trestný čin falšovania a používania falzifikátov podľa § 222

Alžírskeho , ktoré mal spáchať tak, že

M. L. patrí k ozbrojenej teroristickej skupine aktívnej v zahraničí a vnútroštátne

pod vedením E. H. H. nazývanej Salafistická skupina pre kázanie a boj (GSPC).

Menovaný je jej aktívnym členom, vojenský výcvik získal v Afganistane a po návrate

do Nemecka sa stretol s členmi teroristickej skupiny medzi ktorými boli aj A. D. B.

a D. A., ktorí pripravovali chemické látky na výrobu výbušnín, ktoré ukryli v kolese

a nechali u A. R. a potom odišiel do Spojených štátov amerických, pričom týchto

skutkov sa mal dopustiť počas roka 1992 a nasledujúcich rokov. Počas svojho

pobytu v Nemecku M. L. získal francúzsky falošný pas na meno D. D. obsahujúci

vstupné víza, vodičský preukaz a telefón na istého D., bytom P. A. a odovzdal tieto

doklady D. A., ktorý bol hľadaný tajnými službami a za použitia falošných dokladov

sa mu podarilo dostať do A.,

pre ktoré bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri,

0

sp. zn. z 01. júna 2005 na doživotie,

j e n e p r í p u s t n é.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. novembra 2007, sp. zn.

na verejnom zasadnutí na základe návrhu prokurátorky Krajskej

prokuratúry v Bratislave podľa , a Zmluvy medzi

Československou socialistickou republikou a Alžírskou demokratickou a ľudovou

republikou o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach rozhodol,

že vydanie M. L., nar. X. v A., štátneho občana A. D. Ľ. R., bytom X. R. C. B., A.,

v predbežnom zatknutí od 02. mája 2007 a od 20. júna 2007 vo vydávacej väzbe

v Ústave na výkon väzby v Bratislave,

ktorý bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri,

0

sp. zn. z 01. júna 2005 pre trestný čin účasti v teroristickej skupine podľa

Bis, Bis 3 ods. 2, Bis 6 Alžírskeho a trestný čin

falšovania a používania falzifikátov podľa Alžírskeho na doži-

votie. M. L. patrí k ozbrojenej teroristickej skupine aktívnej v zahraniční

a vnútroštátne pod vedením E. H. H. nazývanej Salafistická skupina

pre kázanie a boj (GSPC). Menovaný je jej aktívnym členom, vojenský výcvik získal

v Afganistane a po návrate do Nemecka sa stretol s členmi teroristickej skupiny,

medzi ktorými boli aj A. D. B. a D. A., ktorí pripravovali chemické látky na výrobu

výbušnín, ktoré ukryli v kolese a nechali u A. R. a potom odišiel do Spojených štátov

amerických, pričom týchto skutkov sa mal dopustiť počas roka 1992 a nasledujúcich

rokov. Počas svojho pobytu v Nemecku M. L. získal francúzsky falošný pas na meno

D. D. obsahujúci vstupné víza, vodičský preukaz a telefón na istého D., bytom P. A.

a odovzdal tieto doklady D. A., ktorý bol hľadaný tajnými službami a za použitia

falošných dokladov sa mu podarilo dostať do Afganistanu, je prípustné.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť M. L. ako osoba,

ktorej sa uznesenie priamo dotýka, pričom ju odôvodnil sám a tiež prostredníctvom

svojho obhajcu.

Na jej podklade Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí

uznesením z 22. januára 2008, sp. zn. podľa

zrušil citované uznesenie krajského súdu z dôvodu, že jeho výrok v danom znení bol

nevykonateľný (tento neobsahoval účel vydania ani to, komu sa M. L. vydáva)

a zároveň podľa článku 30 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou

a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februára 1981 uverejnenou

pod č. o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach

sám rozhodol o prípustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie do Alžírskej

demokratickej a ľudovej republiky pre totožné skutky ako ich uviedol v napadnutom

uznesení krajský súd, ktoré boli právne posúdené ako trestný čin účasti v teroristickej

skupine podľa § 87 Bis, § 87 Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 a trestný čin falšovania

a používania falzifikátov podľa Alžírskeho , pre ktoré bol M. L.

0

v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri, sp. zn.

z 01. júna 2005 na doživotie.

V citovanom uznesení sa najvyšší súd nezaoberal sťažnostnou námietkou M.

L., že jeho vydaním by nebol rešpektovaný článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a to s poukazom na zákonnú úpravu konania o vydanie

do cudziny, podľa ktorej nie súdu, ale ministrovi spravodlivosti prináleží skúmať,

či trestné konanie v dožadujúcom štáte by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (§ 510 ods. 2 písm. a/

).

Proti uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal M.

L. ústavnú sťažnosť, v ktorej uviedol, že napadnuté rozhodnutie je svojvoľné

a arbitrárne. Najvyšší súd nereagovaním na ľudskoprávne argumenty kvôli

doslovnému výkladu vybraných ustanovení a teda kvôli výkladu

nekonformnému s a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, porušil

jeho právo na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa mal zaoberať námietkou možného

porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože to

vyplýva z a , , a c

Slovenskej republiky. Porušením procedurálneho práva podľa

Slovenskej republiky zároveň došlo k porušeniu hmotného práva podľa čl. 16 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 26. júna 2008, sp. zn.

-101 rozhodol, že základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani

podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu zaručené čl. 3 Do-

hovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 22. januára 2008 o prípustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie

do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky porušené bolo.

Súčasne ústavný súd citované uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a napokon (bod 3/ výroku nálezu) rozhodol o trovách

právneho zastúpenia.

Podľa citovaného nálezu ústavného súdu aj keď Slovenská republika má

zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie

o extradícii rozdelené medzi súdy aj ministra spravodlivosti, sú aj všeobecné súdy

pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudskoprávnymi normami. Podmienky

prípustnosti vydania (extradičné právo hmotné), ktoré sú povinné zvažovať súdy

sa teda rozširujú o podmienku ľudskoprávnu, jadrom ktorej je naplnenie textu

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry k nemu.

Uvedené vyplýva z nezastupiteľnej úlohy súdov brániť ľudskú slobodu pred inými

mocami. V materiálnom právnom štáte sú súdy vzhľadom na svoju nezávislosť

( ods. 2, ), viazanosť len právom a znalosť práva

na prvom mieste povolané brániť základné práva a slobody, v extradičnom prípade

pred prokurátorom krajskej prokuratúry ( ) a mocou dožadujúceho

štátu. Dôsledkom rozšírenia dôvodov neprípustnosti vydania podľa

sa rozširuje aj prieskum podľa z teoretického hľadiska

ide o aplikačnú prednosť a medzinárodných zmlúv v situácii, v ktorej sú práv-

nymi normami stanovujúcimi „niečo viac“ ako zákon, čím rozširujú zdanlivo taxatívnu

úpravu v zákone. Inštitút ministrovho povolenia, resp. nepovolenia vydania nemožno

považovať za plnohodnotný, resp. účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 3

v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z vnútroštátneho pohľadu, berúc do úvahy nezvratnosť extradície, môže byť účinným

prostriedkom nápravy porušenia základných práv (najmä čl. 3 Dohovoru a čl. 16

ods. 2 ) v zmysle a v spojení s dohovoru len rozhodnutie súdu. Ide

o porušenie ľudských práv, teda už súdy musia o nich rozhodovať (napr. rozsudok

ESĽP Chahal v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22414/93, § 151, § 153).

Z uvedeného vyplýva povinnosť súdov vykonať test domnienky závažných dôvodov

(substantial ground test), t.j., či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by v dožadu-

júcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Najvyšší súd nevykonaním spomenutého testu, kritikou postupu krajského

súdu a nevšímaním si potenciálneho porušenia ľudských práv sťažovateľa porušil

procesný komponent a dohovoru. So zreteľom na to,

že ochrana ľudských práv je vecou všetkých súdov, pričom ľudskými právami

sťažovateľa sa zaoberal len krajský súd, ale nie dokonalo z hľadiska štrasburgských

kritérií testu domnienky vážnych dôvodov, ústavný súd nariadil, že všeobecné súdy

sa musia vysporiadať s dokumentmi predloženými sťažovateľom, môžu si tiež

z vlastnej iniciatívy zabezpečiť aj ďalšie obvyklé dokumenty (napr. Úrad vysokého

komisára OSN pre utečencov, Amnesty International, Human Rigths Watsch, správy

MZV USA, pripomienky Výboru OSN proti mučeniu k správe Alžírska z 28. aprí-

la – 16. mája 2008 a pod.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec citovaným nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky prikázaná, opätovne podľa § 192 ods. 1

písm. a/, písm. b/ preskúmal správnosť výroku sťažnosťou M. L. napadnutého

uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2007, sp. zn.

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to nielen z hľadísk taxatívne uvedených

v (neprípustnosť vydania), ale aj z pohľadu možného porušenia

základných práv a slobôd M. L. jeho vydaním na trestné stíhanie do Alžírska.

Vzhľadom na zákonnú úpravu rozhodovania o podanom opravnom prostriedku podľa

, ktorá vylučuje po zrušení napadnutého uznesenia vec vrátiť

krajskému súdu, najvyšší súd doplnil konanie vykonaním testu vážnych dôvodov

v zmysle príkazu obsiahnutého v náleze ústavného súdu a to na podklade

dokumentov predložených sťažovateľom, pričom vychádzal aj z vyjadrenia

sťažovateľa predloženého prostredníctvom obhajkyne najvyššiemu súdu 18. jú-

la 2008 a doplneného 05. augusta 2008 ako aj jeho príloh, najmä zo správy Výboru

OSN proti mučeniu, Štyridsiate zasadanie 28. apríl – 16. máj 2008, Preskúmanie

správ, ktoré mu predložili zmluvné štáty v súlade s článkom 19 Dohovoru, Záverečné

pripomienky Výboru proti mučeniu z 13. mája 2008 k tretej pravidelnej správe

Alžírska (príloha č. 2), dokumentu Výboru OSN pre ľudské práva, 15. október

– 2. november 2007 Ženeva, Preskúmanie správ, ktoré predložili zmluvné štáty

v súlade s článkom 40 Dohovoru, Záverečné pripomienky Výboru pre ľudské práva,

Alžírskeho, vo francúzskom jazyku s úradným prekladom (príloha č. 3a), správy pre

Výbor pre ľudské práva od Amnesty International ohľadom situácie v Alžírsku,

vydaný v októbri 2007 (príloha č. 4), správy o dodržiavaní ľudských práv

v jednotlivých krajinách – 2006, vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva

a práva Ministerstva zahraničných vecí USA, 06. marec 2007 (príloha č. 7),

dokumentu Amnesty International, Alžírsko: Držanie incommunicado/obavy

z mučenia alebo zlého zaobchádzania: Fethi Hamaddouche, zverejnené 25. má-

ja 2007 (príloha č. 9), dokumentu Amnesty International, Alžírsko – Mučenie

vo „vojne proti terorizmu“: Memorandum alžírskemu prezidentovi, publikované

18. apríla 2006 (príloha č. 10), dokumentu Amnesty International, Neobmedzená

moc: Mučenie alžírskou Vojenskou bezpečnosťou, publikované 10. júla 2006 (príloha

č. 11), dokumentu Human Rights Watch: v mene prevencie, Nedostatočné záruky pri

vyhosťovaní v záujme národnej bezpečnosti, publikované v júni 2007 (príloha

č. 12), z referenčného materiálu vypracovaného UNHCR v Ženeve pre účely

azylového konania M. L. ako informácia o Alžírsku ako krajine pôvodu M. L.

a referenčného materiálu vypracovaného UNHCR, Národným úradom v Slovenskej

republike pre účely Generálnej prokuratúry ako informácia o Alžírsku ako krajine

pôvodu M. L. pod názvom „Ďalšie informácie o krajine pôvodu“: Alžírsko (príloha

č. 13). Okrem uvedených podkladov bral najvyšší súd do úvahy aj rozsudok Veľkého

senátu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 28. februára 2008 vo vec

Saadi v. Taliansko (sťažnosť 37 201/06), kde tento súd potvrdil svoju judikatúru

týkajúcu sa vzťahu čl. 3 dohovoru a extradície.

Na základe uvedeného dokazovania najvyšší súd dospel k záveru, že existujú

vážne dôvody pre domnienku, že M. L. by v dožadujúcom štáte hrozilo

nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia krutému neľudskému, či ponižujúcemu

zaobchádzaniu. Preto vzhľadom na existenciu spomenutej obavy je vydanie

menovaného do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky na trestné stíhanie

neprípustné. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tiež vnútroštátneho práva (

Slovenskej republiky). Z procesného hľadiska je potom extradícia v posudzovanej

veci neprípustná s prihliadnutím na ustanovenie čl. 33 písm. c/ už skôrcitovanej

bilaterálnej zmluvy uverejnenej pod č. , podľa ktorého je vydanie

neprípustné, ak právny poriadok jednej zo strán vydanie nepripúšťa.

Pri svojom rozhodovaní najvyšší súd prihliadal aj na princípy, ktorými sa riadil

ESĽP v už spomenutej veci Saadi v. Taliansko:

- Tam kde sú podstatné skutočnosti na uverenie, že dotknutá osoba v prípade

deportovania čelí skutočnému riziku, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore

s čl. 3 Dohovoru, zmluvné štáty majú záväzok nedeportovať túto osobu do danej

krajiny.

- Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania

alebo trestania je absolútny a to bez ohľadu na správanie sa obete (Chachal v. Veľká

Británia), a preto povaha konania, ktoré mala dotknutá osoba spáchať je irelevantná

s ohľadom na účel čl. 3. Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozsudku

zdôraznil, že vníma hrozbu medzinárodného terorizmu a obrovské ťažkosti štátov

pri ochrane ich spoločnosti od neho. Ani to však nesmie spochybňovať absolútnu

povahu čl. 3 Dohovoru.

- Keďže ochrana proti zakázanému zaobchádzaniu podľa čl. 3 je absolútna,

toto ustanovenie ukladá povinnosť nevydať alebo nevyhostiť žiadnu osobu, ktorá by

v prijímajúcej krajine mohla čeliť skutočnému riziku takého zaobchádzania. Európsky

súd pre ľudské práva ďalej konštatoval, že nemožno vyvažovať riziko zlého

zaobchádzania hrozbou, ktorú dotknutá osoba predstavuje pre spoločnosť a argu-

ment o vyvažovaní rizika označil za neprijateľný.

- Pri vyhodnotení otázky, či boli preukázané podstatné skutočnosti na uvere-

nie, že existuje skutočné riziko zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru je potrebné

brať do úvahy všetky predložené podklady, ak je to potrebné súd si ich zabezpečí

sám proprio motu. V zásade je povinnosťou sťažovateľa predložiť dôkazy spôsobilé

na preukázanie, že sú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v prípade uskutočnenia

namietaného úkonu bude sťažovateľ vystavený skutočnému riziku zaobchádzania

v rozpore s čl. 3 Dohovoru. Ak také dôkazy predložené sú, je úlohou vlády rozptýliť

akékoľvek pochybnosti o tom.

- V súvislosti s praxou o poskytnutie diplomatických záruk ESĽP konštatoval,

že existencia vnútroštátneho práva a pristúpenie k medzinárodným zmluvám garan-

tujúcim rešpektovanie základných práv nie sú vo svojej podstate dostatočné

pre zabezpečenie primeranej ochrany proti riziku zlého zaobchádzania, pokiaľ

dôveryhodné zdroje v konkrétnom prípade oznámili postupy používané alebo tolero-

vané úradmi daného štátu, ktoré sú v rozpore so zásadami Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

- Za účelom určenia, či existuje nebezpečenstvo zlého zaobchádzania má súd

povinnosť preskúmať predvídateľné dôsledky vydania sťažovateľa do prijímajúcej

krajiny, berúc do úvahy všeobecnú situáciu v nej na základe informácií obsiahnutých

v aktuálnych správach nezávislých medzinárodných ľudskoprávnych organizácií

ako aj napr. Amnesty International alebo v správach z vládnych zdrojov alebo medzi-

národných organizácií a osobnú situáciu dotknutej osoby, ktorá má byť vydaná.

Pri vyslovení výroku o neprípustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie

do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky prihliadol najvyšší súd na informácie

uvedené v už spomenutých vládnych a mimovládnych zdrojoch a hodnotiacich

správach medzinárodných organizácií, ktoré napriek existujúcej kriminalizácii

mučenia podľa Alžírskeho svedčia dôvodnej obave z toho, že proti

M. L. počas nového trestného konania za účelom priznania sa k teroristickým

trestným činom, za ktoré už bol v neprítomnosti uznaný za vinného a odsúdený

na doživotie, by mohli byť použité metódy nezlučiteľné s článkom 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 16 ods. 2

Slovenskej republiky.

Z aktuálnej hodnotiacej správy Výboru OSN proti mučeniu, ktorý na svojom

štyridsiatom zasadaní 28. apríla až 16. mája 2008 preskúmal tretiu pravidelnú správu

Alžírska (CAT/C/DZA/3), mimochodom predloženú s osemročným meškaním

a zo záverečných pripomienok k nej z 13. mája 2008 celkom zreteľne vyplývajú

skutočnosti odôvodňujúce existenciu rizika o zaobchádzaní so sťažovateľom spôso-

bom, ktorý je v rozpore s už spomenutým ústavným článkom a článkom 3 Dohovoru.

Výbor v časti C (oblasti vyvolávajúce obavy a odporúčania) uviedol, že je zne-

pokojený pokračovaním výnimočného stavu vyhláseného v roku 1992 aj napriek

informáciám poskytnutých samotným zmluvným štátom o významnom zlepšovaní

bezpečnostnej situácie. Udržiavanie výnimočného stavu sa naďalej prejavuje okrem

iného delegovaním funkcií justičnej polície na pracovníkov Úseku správy a bez-

pečnosti (DRS), ktorí podľa získaných informácií by mohli byť zodpovední za početné

prípady mučenia a krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania na území

zmluvného štátu (Alžírska).

Pokiaľ ide o tajné väzenské centrá výbor konštatoval, že berie do úvahy

ubezpečenia zmluvného štátu podľa ktorých sú pracovníci Úseku správy o bezpeč-

nosti (DRS) pod dohľadom generálnej prokuratúry a podľa ktorých väzenské centrá

v Alžírsku neexistujú už od novembra 1996. Napriek tomu, ale zostáva znepokojený

získanými informáciami, ktoré potvrdzujú existenciu tajných väzenských centier,

ktoré spravuje DRS a ktoré by sa mali nachádzať vo vojenských kasárňach DRS

v Antar, v okrese Hydra a ktoré unikajú súdnej kontrole. Výbor je tiež znepokojený

nedostatkom informácii hovoriacich o tom, že príslušné súdy prijali opatrenia

s cieľom preveriť tieto tvrdenia.

Čo sa týka beztrestnosti členov ozbrojených skupín a štátnych úradníkov

zmluvný štát by mal pozmeniť kapitolu 2 a článok 45 Nariadenia č. 06-01, ktorým

sa uplatňuje Charta pre mier a národné zmierenie a to s cieľom špecifikovať,

že oslobodenie od trestného stíhania sa nevzťahuje v žiadnom prípade na trestné

činy ako mučenie, vrátane znásilnenia a násilného zmiznutia, ktoré sú nepremlčateľ-

nými trestnými činmi. Zmluvný štát by mal bezodkladne zabezpečiť, aby minulé

i súčasné prípady mučenia, vrátane prípadov znásilnenia a nedobrovoľného zmiznu-

tia boli predmetom dôkladného a nestranného vyšetrovania.

Výbor zobral na vedomie priznanie násilného zmiznutia tisícok osôb v Alžírsku

od začiatku deväťdesiatych rokov (4 000 až 7 000 podľa údajov vlády) a je znepo-

kojený faktom, že napriek týmto skutočnostiam príslušné súdne orgány nezačali

verejnú žalobu s cieľom vyšetriť osud zmiznutých osôb, identifikovať, trestne stíhať

a potrestať páchateľov nedobrovoľných zmiznutí. Táto skutočnosť predstavuje poru-

šenie článkov 12, 13 a 14 Dohovoru.

Napriek ubezpečeniu alžírskej delegácie, že priznanie je v súlade s článkom

215 používané výhradne len pre informáciu v súdnom konaní,

Výbor naďalej zostáva znepokojený faktom, že v legislatíve Alžírska chýba ustano-

venie jasne stanovujúce, že nie je možné odvolávať sa na vyhlásenia, ktoré boli

získané na základe mučenia ako na dôkazný prostriedok v konaní v súlade

s článkom 15 Dohovoru. Výbor je ďalej znepokojený skutočnosťou, že článok 213

stanovuje, že „priznanie ako každý dôkazný prostriedok je

ponechané na voľnom uvážení sudcu“ ako aj získanými informáciami podľa ktorých

priznania dosiahnuté mučením sú v rámci súdnych konaní prípustné.

V kontexte s vyslovenými obavami Výbor OSN proti mučeniu dôrazne apeloval

na Alžírsko, aby spolupracovalo so špeciálnymi orgánmi Rady pre ľudské práva OSN

a aby povolilo návštevu špeciálneho spravodajcu pre mučenie a iné tresty

alebo kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, návštevu špeciálneho spravo-

dajcu pre mimosúdne, rýchle alebo nezákonné popravy, návštevu pracovnej skupiny

pre násilné alebo nedobrovoľné zmiznutia a návštevu špeciálneho spravodajcu

pre podporu a ochranu ľudských práv a základných slobôd v boji proti terorizmu,

pri plnom rešpektovaní mandátu zrýchlených vyšetrovacích úloh v zmysle špeciál-

nych postupov OSN.

S uvedenými apelmi Výboru OSN proti mučeniu plne korešpondujú správy

Amnesty International, že po vykonaní hĺbkového výskumu v Alžírsku v rokoch 2003

a 2005 ohľadom mučenia ako aj iných obáv z porušovania ľudských práv nedostala

táto medzinárodná ľudskoprávna organizácia žiadnu odpoveď od alžírskej vlády

na jej žiadosť z mája 2006 o umožnenie opätovnej návštevy Alžírska. Podobne

aj výskumník Human Rights Watch nebol schopný získať víza do Alžírska

za účelom výskumu v rámci pripravovanej správy. Namiesto toho konzultant Human

Rights Watch vykonal v novembri 2006 rozhovory s dvanástimi Alžírčanmi vrátenými

do Alžírska z Francúzska. Tieto rozhovory potvrdili, že vrátené osoby, podozrivé

z terorizmu sú veľmi pravdepodobne zadržané Oddelením pre informácie

a bezpečnosť – Department for Information and Security (DRS). Podľa Organizácie

rozvojového programu OSN – UN Development Program, vláda umožnila

Medzinárodnému výboru Červeného kríža a Spoločenstvu Červeného polmesiaca

návštevy riadnych nevojenských väzníc, ale odmietla prístup do vojenských väzníc

a zaisťovacích zariadení ako aj zariadení so zvýšenou bezpečnosťou. Od roku 1997

alžírska vláda priebežne odmietala žiadosti od pracovnej skupiny OSN k násilným

a nedobrovoľným zmiznutiam ako aj špeciálneho spravodajcu OSN k otázke

mučenia.

Zo správy spracovanej Ministerstvom vnútra Veľkej Británie ohľadom situácie

v Alžírsku, vydanej 02. novembra 2007 okrem iného vyplýva, že mučenie a iné

neľudské zaobchádzanie sa systematicky používa spravodajskou agentúrou Military

Security – DRS, ktorá sa špecializuje na výsluchy jednotlivcov o ktorých verí, že majú

informácie o teroristických aktivitách. Najčastejšími metódami mučenia podľa správ

sú bitie, elektrické šoky a metóda nazývaná šifón, počas ktorej je obeť zviazaná

a nútená prehĺtať veľké množstvá špinavej vody, moču alebo chemikálií cez látku

napchanú v jej ústach.

V správach Amnesty International z rokov 2006 a 2007 sa konštatuje, že táto

organizácia dostala vo viacerých prípadoch informácie, kedy zadržiavané osoby boli

držané bez akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom po dobu viacerých mesiacov

v rozpore s alžírskym aj medzinárodným právom s tým, že počas toho sú údajne

vystavení nebezpečenstvu mučenia alebo iného zlého zaobchádzania. Alžírske

civilné úrady nemajú efektívnu kontrolu nad aktivitami DRS. Niektoré krajiny podľa

všetkého dostali ubezpečenie od alžírskych úradov, že navrátilci nebudú mučení,

ani s nimi nebude neľudsky zaobchádzané, ale Alžírsko odmietlo nezávislé monito-

rovanie zaistených osôb vrátených z iných krajín. Z uvedeného dôvodu existujú

hlboké obavy z využívania diplomatických záruk alebo diplomatických kontaktov.

Ďalej Amnesty International vo svetle už spomenutých skutočností vyslovila názor,

že každý vrátený na základe týchto dohôd zostáva naďalej v nebezpečenstve

mučenia a iného zlého zaobchádzania a to bez ohľadu na akékoľvek záruky dané

civilnými úradmi, pretože boli dokumentované aj prípady, keď zaistení skôr ako boli

predvedení pred sudcu boli nútení podpísať vyhlásenia, že počas zaistenia bolo

s nimi dobre zaobchádzané a že sa nestali obeťou mučenia alebo iného neľudského

zaobchádzania.

Po vykonaní uvedeného dokazovania v zmysle judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ale aj v zmysle čl. 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (vyhláseného pod č. )

a prihliadajúc aj na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. ,

ktoré Alžírsko nezaradilo medzi bezpečné krajiny pôvodu, najvyšší súd zisťuje,

že sú podstatné dôvody domnievať sa, že vydaním M. L. do Alžírska na trestné

stíhanie hrozí porušenie zákazu mučenia alebo neľudského či ponižujúceho

zaobchádzania, ktoré konanie je nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a .

V predmetnej veci stoja proti sebe dva medzinárodné záväzky Slovenskej

republiky. Na jednej strane je to záväzok Slovenskej republiky podľa článku 30

dvojstrannej zmluvy s Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februá-

ra 1981 (uverejnenej pod č. ), že zmluvné štáty si navzájom vydajú

osoby, ktoré sa zdržiavajú na ich území a ktoré majú byť trestne stíhané alebo majú

vykonať trest. Na druhej strane je však Slovenská republika viazaná už spomenutou

zmluvou (Dohovorom o ľudských právach a slobodách).

Najvyšší súd je toho názoru, že v takom prípade je namieste dať prednosť

záväzkom zo zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Prednosť záväzkov zo zmlúv o ochrane ľudských práv v prípade kolízie

záväzkov z medzinárodných zmlúv vyplýva predovšetkým z obsahu týchto zmlúv

v nadväznosti na , podľa ktorého je

Slovenská republika okrem iného aj právnym štátom. Rešpekt a ochrana základných

práv sú definičnými znakmi materiálne chápaného právneho štátu, preto za situácie,

keď vedľa seba existuje zmluvný záväzok chrániaci základné právo a zmluvný

záväzok, ktorý smeruje k ohrozeniu tohto práva, musí prvý záväzok prevážiť.

Z týchto dôvodov preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.

V Bratislave 07. augusta 2008

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: