Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4be/378966.a1531a.pdf
PDF · 108.91 KB
No categories available
2Tost/31/2007
N a j v y š š í s ú d 2 Tost 31/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra
Krajčoviča a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Ing. Antona Jakubíka vo veci
vydania M. L. do cudziny na neverejnom zasadnutí 22. januára 2008 v Bratislave
o sťažnosti vyžiadanej osoby – M. L. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 30. novembra 2007, sp. zn. 1 Ntc 2/2007 takto
rozhodol:
Podľa § 509 ods. 5 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) napadnuté
uznesenie sa z r u š u j e.
Na základe čl. 30 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou
a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou zo 04. februára 1981, uverejnenou
pod č. 17/1984 Zb. o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach
v y d a n i e
M. L., nar. X. v A., štátneho občana Alžírskej demokratickej a ľudovej
republiky, bytom X. C. B., A., v predbežnom zatknutí od 02. má-
ja 2007 a od 20. júna 2007 vo vydávacej väzbe v Ústave na výkon
väzby v Bratislave,
na trestné stíhanie do Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky pre skutky
právne posúdené ako trestný čin účasti v teroristickej skupine podľa § 87 Bis, § 87
Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 a trestný čin falšovania a používania falzifikátov podľa § 222
Alžírskeho trestného zákona, ktoré mal spáchať tak, že
M. L. patrí k ozbrojenej teroristickej skupine aktívnej v zahraničí a vnútroštátne
pod vedením E. H. H. nazývanej Salafistická skupina pre kázanie a boj (GSPC).
Menovaný je jej aktívnym členom, vojenský výcvik získal v Afganistane a po návrate
do Nemecka sa stretol s členmi teroristickej skupiny medzi ktorými boli aj A. D. B.
a D. A., ktorí pripravovali chemické látky na výrobu výbušnín, ktoré ukryli v kolese
a nechali u A. R. a potom odišiel do Spojených štátov amerických, pričom týchto
skutkov sa mal dopustiť počas roka 1992 a nasledujúcich rokov. Počas svojho
pobytu v Nemecku M. L. získal francúzsky falošný pas na meno D. D. obsahujúci
vstupné víza, vodičský preukaz a telefón na istého D., bytom P. A. a odovzdal tieto
doklady D. A., ktorý bol hľadaný tajnými službami a za použitia falošných dokladov
sa mu podarilo dostať sa do Afganistane
a pre ktoré bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri,
0
sp. zn. N175/05 z 01. júna 2005 na doživotie,
j e p r í p u s t n é.
O d ô v o d n e n i e:
Na základe návrhu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave Krajský súd
v Bratislave na verejnom zasadnutí uznesením z 30. novembra 2007, sp. zn.
1 Ntc 2/2007 podľa § 509 ods. 1, ods. 3 Tr. por. a čl. 30 Zmluvy medzi Česko-
slovenskou socialistickou republikou a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou
o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach rozhodol, že vydanie
M. L., nar. X. v A., štátneho občana Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky,
bytom X. C. B., A., v predbežnom zatknutí od 02. mája 2007 a od 20. júna 2007
vo vydávacej väzbe v Ústave na výkon väzby v Bratislave,
ktorý bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený rozsudkom súdu v Alžíri,
0
sp. zn. N175/05 z 01. júna 2005 pre trestný čin účasti v teroristickej skupine podľa
§ 87 Bis, § 87 Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 Alžírskeho trestného zákona a trestný čin
falšovania a používania falzifikátov podľa § 222 Alžírskeho trestného zákona na doži-
votie. M. L. patrí k ozbrojenej teroristickej skupine aktívnej v zahraniční
a vnútroštátne pod vedením E. H. H. nazývanej Salafistická skupina pre kázanie
a boj (GSPC). Menovaný je jej aktívnym členom, vojenský výcvik získal
v Afganistane a po návrate do Nemecka sa stretol s členmi teroristickej skupiny,
medzi ktorými boli aj A. D. B. a D. A., ktorí pripravovali chemické látky na výrobu
výbušnín, ktoré ukryli v kolese a nechali u A. R. a potom odišiel do Spojených štátov
amerických, pričom týchto skutkov sa mal dopustiť počas roka 1992 a nasledujúcich
rokov. Počas svojho pobytu v Nemecku M. L. získal francúzsky falošný pas na meno
D. D. obsahujúci vstupné víza, vodičský preukaz a telefón na istého D., bytom P. A.
a odovzdal tieto doklady D. A., ktorý bol hľadaný tajnými službami a za použitia
falošných dokladov sa mu podarilo dostať do Afganistanu, je prípustné.
Proti už citovanému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podal M. L.
v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil sám a tiež prostredníctvom svojho
obhajcu. M. L. v ním odôvodnenej sťažnosti poukázal na to, že Slovenská republika
ako právny štát by mala dodržiavať základné práva a slobody obsiahnuté
aj v medzinárodných zmluvách, ktoré sa zaviazala rešpektovať a aplikovať v praxi.
V jeho prípade však bol obídený inštitút extradície, pretože v rozpore s medziná-
rodným právom bol doslova unesený z Rakúska na územie Slovenskej republiky.
Jeho samotné zatknutie bez akéhokoľvek súdneho procesu bolo vykonané v rozpore
s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základ-
ných slobôd. Taktiež nebol rešpektovaný ani článok 3, citovaného dohovoru napriek
existujúcim podkladom (napr. správa Amnesty International) svedčiacim pre záver,
že v dožadujúcom štáte by mohol byť mučený alebo podrobený neľudskému, či poni-
žujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Rozhodnutie je nesprávne aj preto, že roz-
sudkom Francúzskej republiky bol odsúdený aj za používanie falzifikátov v Nemecku,
pričom uložený trest vykonal vo Francúzskej republike a vo Veľkej Británii. V tomto
smere platí pravidlo ne bis in idem, resp. rei iudicatae, neumožňujúce súdiť ho dva-
krát pre to isté. V podstate z uvedených dôvodov navrhol M. L. znovu preskúmať
v zmysle spravodlivého súdneho procesu prípustnosť jeho vydania do cudziny.
V sťažnosti odôvodnenej prostredníctvom obhajcu M. L. namietal, že nebol
zadržaný na základe žiadosti cudzích orgánov v zmysle § 504 Tr. por.,
ale bol odovzdaný slovenským útvarom Policajného zboru príslušníkmi Polície
Rakúskej republiky. So zreteľom na to, že mu bol v Slovenskej republike admini-
stratívne uložený trest vyhostenia na dobu desať rokov, nemali právo príslušníci
jej policajného zboru prevziať ho od rakúskej polície. Navyše pokiaľ ide o samotné
uznesenie je toho názoru, že nebolo možné meniť dôvody väzby ani jej dĺžku doda-
točne, dva dni pred uplynutím lehoty predbežnej väzby. Navrhol preto napadnuté
uznesenie zrušiť a prepustiť ho z väzby na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a to z hľadísk uvedených v ustanovení § 501 Tr. por. taxatívne vyme-
dzujúcom dôvody neprípustnosti vydania do cudziny, pretože proti rozhodnutiu
krajského súdu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania môže vyžiadaná osoba
(v posudzovanej veci je ňou M. L.) v zmysle § 509 ods. 4 Tr. por. podať sťažnosť
len pre niektorý z dôvodov neprípustnosti vydania podľa už spomenutého
ustanovenia § 501 Tr. por. ako sa to správne uvádza aj v poučení v napadnutom
uznesení.
Po splnení uvedenej prieskumnej povinnosti najvyšší súd zistil, že sťažnosť
M. L. je dôvodná, nie však čo do ním sledovaného zámeru, t.j. do vydania nového
rozhodnutia o neprípustnosti jeho vydania, ale preto, že v zásade správne
rozhodnutie krajského súdu o prípustnosti vydania do cudziny je vo vyhlásenej
podobe v podstate nevykonateľné, lebo v ňom absentuje, ktorému štátu
je prípustné vydanie M. L. a tiež účel vydania, t.j., či ide o vydanie na trestné stíhanie
alebo výkon už právoplatne uloženého trestu. Možnosť rozhodnutia o prípustnosti
vydania vyžiadanej osoby do cudziny pre niektorý z uvedených dvoch účelov pritom
rozlišuje nielen Trestný poriadok v ustanovení § 499 o extradičných trestných činoch,
ale aj krajským súdom dôvodne aplikovaná bilaterálna zmluva, uzavretá medzi
bývalou Československou socialistickou republikou a Alžírskou demokratickou
a ľudovou republikou o právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach
zo 04. februára 1981, uverejnená pod č. 17/1984 Zb. a to v článku 30, pričom článok
31 ods. 1, ods. 2 tejto zmluvy obsahuje definíciu extradičných trestných činov
pre účely trestného stíhania, resp. výkonu trestu (odsek 2, článku 31).
Z obsahu spisu je zrejmé, že dožadujúca strana – Alžírska demokratická
a ľudová republika napriek tomu, že M. L. bol v neprítomnosti právoplatne odsúdený
rozsudkom súdu v Alžíri, sp. zn. N175/05 z 01. júna 2005 za trestné činy účasti
v teroristickej skupine podľa § 87 Bis, § 87 Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 falšovania
a používania falzifikátov podľa § 222 Alžírskeho trestného zákona na doživotie,
nemôže podľa jej Trestného poriadku taký rozsudok považovať za definitívny,
a preto žiada o vydanie M. L. za účelom jeho kontradiktórneho súdenia, teda
na trestné stíhanie. Toto bolo ostatne potvrdené aj verbálnou nótou číslo
350/2007/AMB/Slov Veľvyslanectva Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky
zo 14. augusta 2007, ktorou bol Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
doručený list Ministerstva spravodlivosti Alžírskej demokratickej a ľudovej republiky
z 13. augusta 2007 ako sa to správne uvádza aj na strane 11, napadnutého
uznesenia krajského súdu.
V posudzovanej veci bol splnený základný predpoklad pozitívneho rozhod-
nutia o návrhu prokurátora na rozhodnutie o prípustnosti vydania M. L. do cudziny
a to obojstranná trestnosť skutkov, ktoré sú predmetom žiadosti o vydanie tak ako ju
definuje článok 31 ods. 1 už citovanej dvojstrannej zmluvy medzi Slovenskou
republikou (ako sukcesorom bývalej ČSFR) a Alžírskou demokratickou a ľudovou
republikou.
Skutky opísané v prílohách žiadosti o vydanie, ktoré boli podľa Alžírskeho
trestného zákona posúdené ako trestné činy účasti v teroristickej skupine podľa
§ 87 Bis, § 87 Bis 3 ods. 2, § 87 Bis 6 a falšovania a používania falzifikátov
podľa § 222, za ktoré je možné podľa právneho poriadku Alžírskej demokratickej
a ľudovej republiky uložiť trest odňatia slobody presahujúci dva roky ako to pred-
pokladá článok 31 ods. 1, dvojstrannej zmluvy s Alžírskou demokratickou a ľudovou
republikou, boli v dobe, kedy mali byť spáchané, trestné aj podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky a takými sú aj podľa od 01. januára 2006 účinného nového
Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), pričom
za ne možno uložiť trest odňatia slobody presahujúci dva roky.
Krajskému súdu v Bratislave však treba vytknúť nesprávny postup spočívajúci
v tom, že trestnosť skutkov M. L. posudzoval len podľa Trestného zákona účinného
od 01. januára 2006, hoci ide o skutky, ktoré mali byť spáchané pred nadobudnutím
jeho účinnosti (v roku 1992 a nasledujúcich rokoch).
V záujme vylúčenia neprípustného spätného pôsobenia Trestného zákona
(zákaz retroaktivity) § 2 ods. 1 Trestného zákona totožne so spomenutým ústavným
princípom zakotveným v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky stanovuje,
že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije len ak je to pre páchateľa priazni-
vejšie.
Pre trestnosť páchateľa sa vyžaduje, aby jeho konkrétny skutok bol trestný
od momentu jeho spáchania až do okamihu právoplatného rozhodnutia o ňom.
Zo zákazu retroaktivity vyplýva povinnosť skúmať, či skutok bol trestný v dobe
jeho spáchania. Pokiaľ tomu tak nebolo a trestnosť činu bola založená až neskorším
zákonom, je vylúčená trestná zodpovednosť, lebo inak by bol porušený ústavný prin-
cíp o neprípustnom spätnom pôsobení nepriaznivejšieho Trestného zákona.
V posudzovanej veci preto nebolo možné vystačiť so skúmaním trestnosti
skutkov M. L. len podľa Trestného zákona účinného od 01. januá-
ra 2006, ale bolo potrebné vychádzať z Trestného zákona účinného na území
Slovenskej republiky v dobe, kedy mali byť činy spáchané, t.j. zo zákona č. 140/1961
Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 01. januára 2006.
Skutky M. L., posudzované dožadujúcou stranou ako trestný čin účasti v
teroristickej skupine podľa § 87 Bis a ďalšie Alžírskeho trestného zákona
zodpovedajú síce znakom zločinu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej
skupiny podľa § 297 teraz účinného Trestného zákona, ovšem Trestný zákon
č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný v dobe spáchania skutkov
posudzovaných alžírskou stranou ako trestný čin účasti v teroristickej skupine analo-
gický trestný čin s podobnými či rovnakými znakmi skutkovej podstaty aké sú uve-
dené v § 297 Tr. zák. účinného od 01. januára 2006 nepoznal.
Napriek tomu uvedený skutok v jeho konkrétnej podobe bol v čase, kedy mal
byť spáchaný podľa zistenia najvyššieho súdu trestný aj podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky, a to ako príprava na trestný čin všeobecného ohrozenia podľa
§ 7 ods. 9, § 179 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Podľa opisu skutku dožadujúcou
stranou mal byť M. L. totiž členom teroristickej skupiny, ktorá podľa slovenského
právneho poriadku mala znaky organizovanej skupiny (zákonný znak uvedený
v odseku 2 písm. a/ ustanovenia § 179 Tr. zák.), ktorá pripravovala chemické látky
na výrobu výbušnín, ktoré ukryli v kolese a nechali u A. R.. Takéto prípravné konanie
organizovanej skupiny spočívajúce v zadovažovaní si prostriedkov na spáchanie
trestného činu (chemických látok na výrobu výbušnín) smerovalo k tomu, aby bol
spôsobený škodlivý účinok výbušnín s bezprostrednou hrozbou vydania ľudí
do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví alebo cudzieho majetku
do nebezpečenstva škody veľkého rozsahu (alternatívne znaky objektívnej stránky
základnej skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 179
ods. 1 Tr. zák.). Trestnosť prípravy je daná tým, že malo ísť o zadovažovanie
prostriedkov na spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, ktorým podľa § 41
ods. 2 Tr. zák. treba rozumieť trestné činy uvedené v § 62, a tie úmyselné trestné
činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou
trestnej sadzby najmenej osem rokov. Uvedená podmienka splnená je, lebo príprava
na trestný čin je trestná podľa trestnej sadzby ustanovenej za trestný čin, ku ktorému
smerovala, ak tento zákon v osobitnej časti neustanovuje niečo iné (§ 7 ods. 2
Tr. zák.), pričom za trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1, ods. 2
písm. a/ Tr. zák. možno páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od ôsmich
do pätnástich rokov.
Rovnako obojstranne trestný je aj skutok spočívajúci v zadovážení falošného
francúzskeho pasu a ďalších dokladov pre inú osobu. V dobe, kedy sa mal M. L.
tohto skutku dopustiť išlo podľa slovenského právneho poriadku o trestný čin
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa
§ 176 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., za ktorý zákon stanovoval trest odňatia slobody
vo výmere od jedného do piatich rokov, pričom taký čin je trestný aj podľa
v súčasnosti účinného Trestného zákona ako prečin falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky
podľa § 352 Tr. zák., ako to správne uvádza v napadnutom uznesení krajský súd,
s tým, že páchateľovi tohto trestného činu už pri naplnení jeho znakov v odseku 1
hrozí trest odňatia slobody až na tri roky.
Po zistení, že činy pre ktoré sa žiada vydanie M. L. do Alžírskej demokratickej
a ľudovej republiky, sú obojstranne trestné, najvyšší súd skúmal či existuje M. L.
v podanej sťažnosti uplatnený dôvod neprípustnosti vydania podľa § 501 písm. g/
Tr. por., prípadne iný v ustanovení § 501 Tr. por. vymenovaný dôvod neprípustnosti
vydania do cudziny pričom zistil, že žiadny z tam uvedených dôvodov (pozri ich
podrobné uvedenie na strane 19 napadnutého uznesenia) nie je naplnený. Zásada
ne bis in idem premietnutá do ustanovenia § 501 písm. g/, na ktorú poukazuje M. L.
v jeho sťažnosti nie je v posudzovanej veci aplikovateľná lebo zákonná úprava
uvedená v citovanom ustanovení predpokladá, že osoba pre trestný čin (presnejšie
by malo byť pre skutok), pre ktorý sa vydanie žiada, bola už právoplatne odsúdená
alebo oslobodená slovenským súdom a nie súdom tretej strany. Navyše predmetom
odsudzujúceho francúzskeho rozsudku zo 7. apríla 2006, číslo 9625339012, ktorého
obsah bol prečítaný na verejnom zasadnutí krajského súdu, nie sú identické skutky,
pre ktoré sa žiada vydanie M. L. do cudziny, a preto jeho sťažnostné námietky
v tomto smere sú neopodstatnené.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky vyžiadanej osoby treba zdôrazniť, že v rozhodo-
vanej veci okrem už citovanej bilaterálnej zmluvy, bolo potrebné postupovať
aj podľa piatej časti, druhej hlavy Trestného poriadku o právnom styku s cudzinou.
Konanie o vydanie do cudziny je konaním zmiešaného typu, lebo dotknuté ustanove-
nia Trestného poriadku (§ 509 a § 510) rozlišujú medzi konaním o prípustnosti
vydania, ktoré je zverené súdu a samotným konaním o povolenie vydania osoby
do cudziny, o ktorom podľa § 510 ods. 1 Tr. por. rozhoduje orgán výkonnej moci
- minister spravodlivosti. Súdne rozhodnutie o prípustnosti vydania je podmienkou
možnosti kladného rozhodnutia ministra spravodlivosti o žiadosti cudzieho štátu
na vydanie vyžiadanej osoby. Iba ministrovi spravodlivosti a nie súdu, vzhľadom
na zákonnú úpravu uvedenú v § 510 ods. 2 Tr. por., prináleží skúmať aj to, či trestné
konanie v dožadujúcom štáte by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. aj to, či vyžiadanej osobe hrozí
uloženie trestu smrti. V prípade existencie dôvodnej obavy, že spomenuté zásady
dodržané neboli, resp. by v novom konaní neboli dodržané a rovnako tak dôvodnej
obavy, že by vyžiadanej osobe hrozilo uloženie trestu smrti, je oprávnením ministra
spravodlivosti rozhodnúť o nepovolení vydania vyžiadanej osoby napriek rozhodnutiu
súdu o prípustnosti vydania. Iba v prípade, že by zákonná úprava tieto kompetencie
nezverovala ministrovi spravodlivosti bolo by povinnosťou súdu posúdiť aj M. L.
v sťažnosti osobitne zdôraznenú obavu o porušení článku 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Ostatne uvedená námietka M. L. teda presahovala rámec prieskumnej
povinnosti najvyššieho súdu a zároveň aj dôvodov, pre ktoré môže podať sťažnosť
proti rozhodnutiu krajského súdu o prípustnosti vydania, a preto sa ňou najvyšší súd
zaoberať nemohol, pričom tak ale nemal robiť ani krajský súd.
Mimo rámca dôvodov, pre ktoré možno opravným prostriedkom napadnúť
rozhodnutie súdu prvého stupňa o prípustnosti vydania sú tiež námietky uplatnené
proti rozhodnutiam o vzatí M. L. do predbežnej väzby, resp. o jeho predbežnom
zatknutí a do vydávacej väzby, o ktorých otázkach bolo rozhodnuté právoplatne
v skorších fázach konania o vydanie do cudziny aj sťažnosti M. L. zamietajúcimi
uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. jú-na 2007, sp. zn.
1 Tost 27/2007, reps. zo 07. augusta 2007, sp. zn. 3 Tost 29/2007.
Vyžiadaný M. L. nemožnosť obmedzenia jeho osobnej slobody a vykonania
konania o vydanie do cudziny namietal, podľa obsahu procesného spisu, už
v úvodnej fáze tohto konania s tým, že na územie Slovenskej republiky bol
dopravený v rozpore s medzinárodným právom, a preto sa musí uplatniť právna
zásada, že „z bezprávia nemôže vzniknúť právo“.
Právoplatné rozhodnutia súdov o väzbe M. L. najvyšší súd nemôže skúmať
v tejto fáze konania o prípustnosti vydania do cudziny. Ich preskúmanie aj na základe
námietky o nemožnosti vykonania vydávacieho konania z dôvodu prerušenia
uvedenej právnej zásady, ktorú Slovenská republika, ako právny štát rešpektuje, bolo
možné len na základe mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Na jeho
podanie je podľa § 371 ods. 2 Tr. por. oprávnený minister spravodlivosti na podnet
strany (§ 369 ods. 1 Tr. por.), ktorou treba rozumieť aj vyžiadaného M. L., a to
v lehote troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu (§ 370 ods. 2 Tr. por.).
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o prí-
pustnosti vydania M. L. na trestné stíhanie do Alžírskej demokratickej a ľudovej
republiky. Vzhľadom na toto rozhodnutie vydávacia väzba musí trvať
až do doby pokiaľ nenastane niektorá z okolnosti uvedených v § 506 ods. 3 Tr. por.
Až v takom prípade rozhodne predseda senátu krajského súdu príkazom o prepuste-
ní vyžiadanej osoby z vydávacej väzby.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.
V Bratislave 22. januára 2008
JUDr. Peter K r a j č o v i č , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: