Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)7e0/368778.f0aafc.pdf
PDF · 275.35 KB
No categories available
1Sža/18/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/18/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a z členov JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej
PhD., v právnej veci navrhovateľa: M., nar. X., v A., naposledy bytom v zahraničí: A., t. č.
Ú., zast. Advokátskou kanceláriou Š., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-475-81/PO-Ž-2008 zo dňa 5. júna 2009, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 42/2009-90 zo dňa 28.
októbra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 42/2009-90 zo dňa 28. októbra 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Predmet konania
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-475- 81/PO-Ž-2008 zo dňa 5. júna 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
(účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území
Slovenskej republiky, podľa § 13c ods. 2 písm. d/ a e/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol
o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi.
II. Argumentácia rozhodnutia Krajského súdu
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom
udávané dôvody žiadosti nie sú dôvodmi pre udelenie azylu.
Krajský súd k námietkam týkajúcim sa neudelenia azylu uviedol, že navrhovateľ
požiadal o azyl z dvoch dôvodov. Z dôvodu, že chce žiť na Slovensku so svojou manželkou
a synom, a z dôvodu obavy, že mu v krajine jeho pôvodu (Alžírsko) hrozí trestné stíhanie,
smrť, neľudské zaobchádzanie alebo väzenie, nakoľko je obvinený z členstva v islamských
teroristických organizáciách.
Voči neudeleniu azylu z dôvodu, že chce žiť na Slovensku so svojou manželkou
a synom, ktorí sú štátnymi občanmi SR, resp. voči neposkytnutiu doplnkovej ochrany
z dôvodu zlúčenia rodiny navrhovateľ námietky nepodal. Krajský súd poukázal na to,
že odporca správne konštatoval v napadnutom rozhodnutí, že tento dôvod jeho žiadosti je
irelevantný, pretože v osobe jeho manželky či syna nejde o azylantov (resp. vo vzťahu
k neposkytnutiu doplnkovej ochrany o osoby).
K druhému prezentovanému dôvodu krajský súd uviedol, že navrhovateľ neopustil
Alžírsko z dôvodu hrozby perzekúcie. O azyl požiadal z dôvodu až následne vzniknutého
(počas jeho neprítomnosti v Alžírku), ktorým je jeho obvinenie v Alžírsku z členstva
v teroristických organizáciách, resp. odsúdenie k doživotnému trestu za príslušnosť
k teroristickej organizácii v zahraničí a na území Alžírska a za výrobu a používanie
falzifikátov.
V osobe navrhovateľa teda ide o žiadateľa o azyl „na mieste“.
Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť, predpokladom udelenia azylu je podľa krajského
súdu existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, pričom vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv
a slobôd (§ 8 zákona o azyle). Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl
„na mieste“, pre udelenie azylu je potrebné, aby v čase podania žiadosti o azyl (resp. v čase
vydania rozhodnutia o jeho žiadosti) boli naplnené všetky požadované predpoklady udelenia
azylu, t. j. opodstatnenosť, obavy ako také – prenasledovanie, resp. jeho hrozba, dôvody
prenasledovania uvedené v § 8 zákona o azyle.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ namietal, že mal opodstatnené obavy
z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých politických názorov, pričom opodstatnenosť
obáv odôvodňoval rozhodnutím NS SR 2Tost/13/2008 zo 7.8.2008, podľa ktorého existujú
vážne dôvody pre domnienku, že mu v Alžírsku hrozí smrť, neľudské zaobchádzanie alebo
väzenie. Poukázal na skutočnosť, že jeho vydaním by došlo k porušeniu článku 3. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor).
Zastávanie určitých politických názorov odôvodňoval tým, že bol odsúdený
pre politické trestné činy namierené proti alžírskej vláde – pre jeho príslušnosť k salafistom –
Salafistickej skupine pre výzvu a boj, ktorej cieľom je vytvorenie fundamentalistického
islamského štátu v Alžírsku, čo je cieľ politický, pričom poukázal na skutočnosť, že nie je
rozhodujúcim, či tieto ciele skutočne zastával, alebo mu boli iba prisudzované.
Navrhovateľ vyjadril v opravnom prostriedku – návrhu svoj názor, že splnil
podmienky pre udelenie azylu podľa ust. § 8 (a) zákona o azyle, keďže má opodstatnené
obavy z prenasledovania z dôvodov zastávania určitých politických názorov a vzhľadom
na tieto obavy sa nemôže a nechce vrátiť do Alžírska.
K existencii obáv krajský súd konštatoval, že navrhovateľ v priebehu azylového
konania pred odporcom prezentoval svoje obavy, ako subjektívne pocity. V danom prípade je
však potrebné rozlíšiť obavy z prenasledovania z (prezentovaného) politického dôvodu (t. j.
obvinenie či odsúdenie) – tieto obavy sa priamo viažu k predpokladom udelenia azylu –
od obáv z prípadného zlého zaobchádzania, ku ktorému by evidentne došlo v priebehu
(v danom prípade) výkonu doživotného trestu odňatia slobody – tieto obavy sa viažu
k predpokladu poskytnutia doplnkovej ochrany.
K existencii opodstatnenosti prezentovaných obáv krajský súd uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť deklarovaných obáv z prenasledovania.
Navrhovateľ nebol v minulosti v Alžírsku nikdy trestne stíhaný a ani prenasledovaný a to
zo žiadneho dôvodu. Pokiaľ sa obáva výkonu uloženého trestu, resp. neľudského
zaobchádzania v jeho priebehu, táto jeho obava smeruje do budúcnosti a za určitých okolností
by bola rozhodujúcou pri posúdení otázky existencie vážneho bezprávia, ktoré by mohlo
navrhovateľa postretnúť po prípadnom návrate do krajiny jeho pôvodu. Z tohto pohľadu je
podľa krajského súdu potrebné vysvetľovať právny názor – rozhodnutie NS SR
2Tost/13/2008 zo 7.8.2008, ktorým navrhovateľ odôvodňoval svoju námietku voči výroku
o neudelení azylu. Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, že sám navrhovateľ počas
pojednávania na Najvyššom súde Slovenskej republiky (3.3.2009) a počas doplňujúceho
pohovoru u odporcu (6.5.2009) o. i. uviedol, že A. (súdený spolu s navrhovateľom v Alžírsku)
bol prepustený na slobodu a nachádzal sa v Alžírsku. Aj táto skutočnosť svedčí v neprospech
preukázania opodstatnenosti obavy navrhovateľa z perzekúcie z politických dôvodov. Krajský
súd poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ bol v Alžírsku odsúdený v roku 2005 a vo
Francúzsku v roku 2006, kedy uložený trest odňatia slobody aj vykonal. V prípade návratu do
Alžírska má právo na nový kontradiktórny proces, pričom navrhovateľ sa môže úspešne
brániť trestnému stíhaniu či uloženiu trestu (v Alžírsku) s poukazom na to, že vo Francúzsku
už má vykonaný trest. Teda aj z tohto dôvodu obava navrhovateľa nie je opodstatnenou.
Naviac keďže navrhovateľ nepreukázal prenasledovanie – perzekúciu, nemôže ísť podľa
krajského súdu v jeho prípade o opodstatnenú obavu z nej.
K námietke hrozby prenasledovania krajský súd uviedol, že podľa platného
slovenského práva sa ním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne
porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje
jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v:
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú
diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačných spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému
potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase
konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené
v § 13 ods. 2/,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
Perzekúcia v zmysle citovanej charakteristiky podľa krajského súdu v konaní
preukázaná nebola. Skutočnosť, že navrhovateľ bol súdený za spáchanie kriminálnych
trestných činov (ako to je zrejmé z výroku odsudzujúceho rozsudku alžírskeho súdu) nie je
porušením jeho základných ľudských práv, nakoľko ide o výkon štátnej moci na poli boja
proti kriminalite, resp. na poli udeľovania trestov za spáchanie protiprávneho – kriminálneho
činu.
Podľa názoru krajského súdu vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ bol odsúdený
za účasť v aktívne pôsobiacej teroristickej organizácii a spáchanie ďalších kriminálnych
činov, ani vymerania zákonom stanoveného doživotného trestu nie je možné posudzovať
ako neprimeraný trest i keď ide o trest nie zanedbateľný, s poukazom na uvedené konštatoval,
že v prípade navrhovateľa nebolo preukázané jeho prenasledovanie, t. j. perzekúcia. Naviac
krajský súd poukázal na obsah spisu odporcu, resp. v ňom obsiahnutých materiálov z ktorých
vyplýva, že podľa alžírskeho práva, čo bolo potvrdené aj oficiálne, cestou alžírskych štátnych
orgánov, rozsudok vyhlásený v neprítomnosti nie je definitívnym. Po prípadnom návrate
navrhovateľa do Alžírska sa totižto vykoná nový kontradiktórny proces so všetkými
zákonnými znakmi (za účasti obžalovaného – navrhovateľa) v ktorom má právo za účasti
zvoleného či ustanoveného advokáta obhajovať sa a proti prípadnému rozsudku má možnosť
podania riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov.
K námietke, že v prípade navrhovateľa ide o prenasledovanie z politických dôvodov
krajský súd uviedol, že ani tento predpoklad nebol preukázaný a teda naplnený. Navrhovateľ
bol v Alžírsku odsúdený za kriminálne trestné činy a nie za uplatňovanie svojich politických
názorov. V tejto súvislosti súd, nad rámec tejto argumentácie, poukázal na to, že ak je osoba
stíhaná za trestný čin spáchaný z politických dôvodov a trest, ktorý jej hrozí, zodpovedá
rozsahom trestu stanovenému podľa právneho poriadku danej krajiny, potom samotná obava
z takéhoto stíhania, resp. trestu nekvalifikuje danú osobu za utečenca.
Súd tiež poznamenal, že argumentácia navrhovateľa, že odsúdenie v neprítomnosti je
v demokratickej európskej krajine neprípustné, neobstojí, nakoľko tento inštitút sa bežne
používa tak v krajinách EÚ, ako aj na Slovensku. Podobne neobstojí argumentácia, že voči
odsudzujúcemu rozsudku vydanému vo Francúzsku sa neodvolal iba preto, lebo by musel
vo väzbe zotrvať do rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak sa navrhovateľ cítil byť nespravodlivo
odsúdeným, teda nevinným, mal využiť všetky dostupné právne prostriedky na preukázanie
svojej neviny. Takéto jeho konanie by navonok svedčilo o proklamovanej nevine. Prijatie
viny a trestu navrhovateľom svedčí však o opaku.
Na záver tejto časti odôvodnenia krajský súd zdôraznil, že v prípade navrhovateľa
tento bol v Alžírsku odsúdený za kriminálne činy (účasť v teroristickej organizácii, výroba
a používanie falošných dokumentov) a jeho prípadná obava z trestného stíhania či výkonu
uloženého trestu nie je dôvodom na udelenie azylu.
K námietke, týkajúcej sa neposkytnutia doplnkovej ochrany uviedol, že odporca
rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c, ods. 2/ písm. d), e) zákona o azyle,
z ustanovenia ktorého vyplýva, že ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je
dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej
republiky alebo predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
Navrhovateľ namietal, že sám odporca deklaroval istú možnosť, že v prípade jeho
návratu do Alžírska, bude vystavený hrozbe neľudského zaobchádzania. Namietal, že odporca
postavil svoje odôvodnenie na dvoch súdnych rozhodnutiach (vydaných vo Francúzsku v roku
2006 a v Alžírsku v roku 2005), pričom pokiaľ ide o francúzsky rozsudok, tento neobsahuje
žiadne priame dôkazy usvedčujúce jeho z účasti v teroristickej skupine a pokiaľ ide o alžírsky
rozsudok, tento bol vydaný v jeho neprítomnosti, čo je neprípustné. Ďalej argumentoval
prednosťou Dohovoru (konkrétne čl. 3.) pred zákonom a platnou judikatúrou ESĽP,
týkajúcou sa vydávania osôb do iných štátov v rámci extradície, či ich vyhosťovania.
Krajský súd uviedol, že zákon o azyle je v časti poskytovania doplnkovej ochrany
konštruovaný tak, že za splnenia podmienok existencie hrozby vážneho bezprávia v prípade
návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, sa tomuto udeľuje ako forma medzinárodnej
ochrany tzv. doplnková ochrana ako určitý stupeň medzinárodnej ochrany. Z tejto zákonnej
úpravy však existujú výnimky, ktoré možno nazvať vylučovacími klauzulami. Okrem iného
sa tento druh ochrany neposkytne (teda priamo odporcu zaväzuje k takémuto rozhodnutiu),
ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej
republiky alebo predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. A to i v prípade, ak by všeobecne
existovali dôvody k poskytnutiu doplnkovej ochrany.
Podľa krajského súdu nebolo jeho úlohou posudzovať navrhovateľa z pohľadu,
či je alebo nie je teroristom. Avšak vzhľadom na informácie v spise založené z verejne
prístupných zdrojov, ktoré sú v súlade aj s obsahom súdom vykonaného doplnenia
dokazovania, predovšetkým však vzhľadom k obsahu výpovedí navrhovateľa, uskutočnených
pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, je potrebné poukázať na skutočnosť, že tak
navrhovateľ, ako aj osoby s ktorými sa stýkal, sú v týchto verejne prístupných zdrojoch
(ktorých sú počtom tisíce) označované za teroristov resp. za príslušníkov teroristickej
organizácie GIA (Ozbrojená islamská skupina), resp. GSPC (Salafistická skupina pre výzvu
a boj), resp. (podľa najnovšieho označenia) AQIM (Al Kaida pre islamský Magreb).
Príslušníci tejto organizácie v minulosti pripravovali, páchali a aj v súčasnosti páchajú
teroristické činy tak na teritóriu Európy, Ameriky a Afriky. Totožná argumentácia sa týka
osôb s ktorými sa preukázateľne stýkal, napr.: A.D. – kľúčová postava Al - Kaidy v Európe,
známy pobočník U. B.L., organizátor plánovaného bombového útoku na medzinárodné
letisko v Los Angeles počas osláv milénia, R. K. – po zatknutí A. D. prevzal velenie skupiny,
A. R. – odsúdený za plánovanie bombového útoku na letisko v Los Angeles, A. B. –
plánovanie bombového útoku na letisko v Los Angeles, F. K. – vedúci organizácie v Kanade,
odsúdený za plánovanie a vykonávanie ozbrojených prepadov vo Francúzsku v rokoch 1995 –
1996, A. Z. – kontaktná osoba organizácie.
Ako to vyplýva z obsahu rozsudku francúzskeho súdu, obsahu obžaloby a z rozsudku
alžírskeho súdu a aj z výpovedí navrhovateľa na polícii, navrhovateľ mal s týmito osobami
osobné styky a podieľal sa na zabezpečovaní ich činnosti rôznymi spôsobmi, ktoré možno
podľa krajského súdu nazvať logistickými.
Z obsahu spisu – prednesu navrhovateľa je tiež zrejmé, že navrhovateľ odišiel
z Alžírska v roku 1991 do Talianska, Španielska, Švajčiarska, Kanady, Pakistanu,
Afganistanu, Anglicka, NSR a následne opätovne do Anglicka, kde bol po druhý raz zadržaný
a následne vydaný na trestné stíhanie do Francúzska, odkiaľ cez NSR a Rakúsko pricestoval
na Slovensko. Všetky tieto cesty (až na vycestovanie z Alžírska) absolvoval na falšované
dokumenty.
Z obsahu spisu odporcu a aj z verejne prístupných informácií je podľa krajského súdu
jednoznačne zadokumentovaná činnosť navrhovateľa počas jeho pôsobenia – pobytu
v Kanade, kde zabezpečoval logistickú činnosť tamojšej teroristickej organizácie. Podľa
týchto informácií bol v júli 1998 vydaný na neho zatykač. Bol tiež podozrivý z trénovania
únoscov lietadiel.
Počas pobytu v NSR, kde vystupoval pod 24 rôznymi identitami, bol odsúdený
za falšovanie kreditnej karty.
Krajský súd poukázal na to, že z rozsudku francúzskeho súdu zo dňa 7.4.2006,
vyplýva, že bol odsúdený za účasť v organizovanej zločineckej skupine s cieľom prípravy
teroristického činu v rokoch 1996 – 1998 v Roubaix (Nord) vo Francúzsku, ako aj v Kanade,
Turecku, Bosne a v Belgicku a za falšovanie a používanie úradných dokumentov – dokladov
totožnosti v roku 1996. Za tieto trestné činy mu bol uložený trest odňatia slobody slobody
na 5 rokov. Voči rozsudku sa neodvolal.
V roku 1998 sa dobrovoľne zúčastnil vojenského výcviku vo výcvikovom tábore
Al Kaidy „Khaldan“ v Afganistane.
S poukazom na uvedené skutočnosti, ako aj s poukazom na existujúce aktivity
Al – Kaidy je podľa krajského súdu plne odôvodnený záver odporcu, že navrhovateľ
predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, ako aj pre spoločnosť.
Nie je totižto možné vylúčiť, že – najmä s poukazom na uvedené aktivity navrhovateľa
v minulosti – tento nebude v týchto aktivitách pokračovať aj na slovenskom území. Krajský
súd pritom poznamenal, že pre aplikáciu použitého ust. § 13c ods. 2/, písm. d), e) zákona
o azyle tento zákon nevyžaduje, aby na slovenskom území došlo (priamo) ku konaniu, ktoré
možno označiť za nebezpečné pre bezpečnosť Slovenskej republiky alebo pre spoločnosť.
Postačuje iba dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre atribút
bezpečnosti Slovenskej republiky alebo nebezpečenstvo pre spoločnosť. S poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu, je aplikácia vylučovacej klauzuly odôvodnenou a zákonnou.
Pokiaľ ide o konkrétne námietky navrhovateľa voči neposkytnutiu doplnkovej
ochrany:
1/ S poukazom na využitie vylučovacej klauzule je existencia prípadne hroziaceho
vážneho bezprávia bezpredmetnou.
2/ Odvolanie sa odporcu na konkrétne súdne rozhodnutia je dôvodným, nakoľko ide
o právoplatné rozsudky (v prípade francúzskeho vydaného členskou krajinou EU voči
ktorému sa navrhovateľ ani neodvolal), pričom uvedené argumenty korešpondujú s verejne
prístupnými informáciami založenými v spise. Naviac navrhovateľ o stykoch s vyššie
spomenutými osobami vypovedal počas svojho pobytu na Slovensku pred orgánmi polície.
3/ Pokiaľ ide o námietku prednosti Dohovoru a o judikatúru ESĽP krajský súd
poznamenal, že neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi odporca nerozhodol
o jeho vyhostení z územia Slovenskej republiky, teda nemohol porušiť citované ustanovenie
Dohovoru.
S poukazom na uvedené krajský súd tieto námietky považoval za nedôvodné.
Krajský súd poukázal tiež na skutočnosť, že navrhovateľ vznesenými námietkami
v podstate nenamietal, že by hodnotenie jeho osoby ako nebezpečnej pre bezpečnosť
Slovenskej republiky, ako aj pre spoločnosť bolo nesprávnym, ale iba to, že mu doplnková
ochrana mala byť poskytnutá, resp. že by nemal byť z územia Slovenskej republiky
vyhostený. Podľa krajského aj prípadná existencia vážneho bezprávia je z pohľadu výroku
napadnutého rozhodnutia (o neposkytnutí doplnkovej ochrany) irelevantnou, pretože odporca
aplikoval vylučovaciu klauzulu jej poskytnutia. Obdobne súd poukázal na skutočnosť,
že odporca nerozhodoval o administratívnom vyhostení navrhovateľa a ani o jeho vydaní
na stíhanie do krajiny jeho pôvodu.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany ako rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom potvrdil.
III. Dôvody odvolania navrhovateľa
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že krajský
súd namiesto toho, aby skúmal zákonnosť rozhodnutia odporcu, sám posudzoval pri výroku
a odôvodnení rozhodnutia o neudelení azylu, či navrhovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky
na udelenie azylu. Vôbec sa nezaoberal tým, či odporca vydal zákonné rozhodnutie
a či postupoval v súlade so zákonom.
Krajskému súdu vyčítal, že sa nezaoberal jeho námietkou, že obsah odôvodnenia
rozhodnutia odporcu (odôvodňoval skutočnosťami podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle)
nekorešponduje s výrokom rozhodnutia odporcu, ktorý rozhodol podľa § 13 ods. 1 zákona
o azyle.
Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, že za prenasledovanie v krajine
pôvodu označil pred odporcom jeho súdenie za spáchanie kriminálnych trestných činov.
Zdôraznil, že pred odporcom ako aj krajským súdom tvrdil, že mu v krajine dôvodu hrozí
mučenie alebo kruté, neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie, čo je podľa jeho názoru
nepochybne prenasledovaním v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle.
Krajskému súdu vyčítal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nezdôvodnil,
prečo nepovažuje mučenie alebo kruté, neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie
za prenasledovanie.
Keďže sa krajský súd nezaoberal mučením alebo krutým, neľudským, či ponižujúcim
zaobchádzaním, nezaoberal sa ani opodstatnenosťou obáv z takéhoto prenasledovania.
V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR 2Tost 13/2008 zo dňa 7.8.2008,
z ktorého vyplýva, že navrhovateľ má opodstatnené obavy z prenasledovania - závažného
porušenia základného ľudského práva nebyť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému ,
či ponižujúcemu zaobchádzaniu.
Navrhovateľ vyjadril obavy, ktorým podľa jeho názoru krajský súd nevenoval
dostatok pozornosti, a to, že mu hrozí nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu preto, že bol v Alžírsku v neprítomnosti
odsúdený na doživotný trest odňatia slobody pre jeho príslušnosť k saláfistom - Salafistickej
skupine pre výzvu a boj, ktorej cieľom je vytvorenie „fundamentalistického islamského štátu
v Alžírsku“. Tento cieľ je podľa navrhovateľa cieľom politickým.
Podľa navrhovateľa existujú u neho dôvody na udelenie azylu v zmysle § 8 písm. a/
zákona o azyle, keďže má opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov zastávania
určitých politických názorov a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže a nechce vrátiť
do Alžírska.
Vo vzťahu k posúdeniu a odôvodnenia rozhodnutia odporcu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany súdom, podľa navrhovateľa zo strany krajského súdu došlo k prekročeniu
rámca pôsobnosti, keď nepreskúmateľné a nedostatočne zdôvodnené rozhodnutie nezrušil,
ale doplnil dokazovanie o ďalšie dôkazy, čím nahrádzal povinnosti odporcu.
Aj tento postup krajského súdu spočívajúci v zabezpečovaní ďalších dôkazov svedčí
podľa navrhovateľa o tom, že rozhodnutie odporcu bolo nedostatočne odôvodnené. V prípade
opaku by nemal súd potrebu vykonať pomerne obšírne dokazovanie.
Navyše dôkazy, ktoré súd zabezpečil pochádzajú z webovej stránky, ktorá hneď
vo svojom úvode uvádza, že ide o slobodnú encyklopédii, ktorú môže upravovať každý.
Navrhovateľ trval na tom, že alžírsky rozsudok nemožno použiť ako relevantný dôkaz
v akomkoľvek konaní. Zdôraznil, že predmetný rozsudok bol vydaný v neprítomnosti
navrhovateľa a v súvislosti s ním, nie je možné hovoriť o spravodlivom súdnom procese.
V súvislosti s rozsudkom z Francúzska z roku 2006, navrhovateľ uviedol, že rozsudok
prijal s tým, že v čase jeho vynesenia už absolvoval takmer celý trest, na ktorý bol odsúdený.
Preto sa rozhodol trest bez ďalšieho prijať, keďže v tej chvíli bolo pre neho dôležité len to,
aby bol čo najskôr so svojou rodinou. Toto rozhodnutie však neobsahuje žiadne priame
dôkazy usvedčujúce ho z účasti v teroristickej skupine.
Podľa navrhovateľa je potrebné aj v súvislosti s rozhodnutím Ahmed proti Rakúsku
(sťažnosť č. 25964/94) ako aj rezolúciou Výboru ministrov ResDH (2002)99 zo dňa
7.10.2002 týkajúcej sa rozsudku v prípade Ahmed proti Rakúsku aj v súvislosti s otázkou
poskytnutia doplnkovej ochrany brať do úvahy ustanovenie článku 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Navrhovateľ uviedol, že z konštantnej judikatúry ESĽP vyplýva, že neexistujú žiadne
výnimky na ospravedlnenie konania štátu v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Judikatúra ESĽP
vykladá článok 3 Dohovoru v súvislosti s otázkou vydania osôb na základe extradičného
konania alebo vyhostenia osôb tak, že zmluvné štáty Dohovoru majú záväzok nevydať/
nevyhostiť danú osobu do krajiny, kde môže byť daná osoba vystavená riziku takého
zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
Navrhovateľ poukázal na to, že aj podľa rozhodnutia odporcu mu hrozí v Alžírsku
neľudské zaobchádzanie. S inou krajinou nemá žiaden právny vzťah, preto nie je
predstaviteľné, že by bol Slovenskou republikou vyhostený do inej krajiny a táto by to
akceptovala.
Podľa navrhovateľa je nevyhnutné, aby bez ohľadu na to, či je v prípade navrhovateľa
uplatniteľný § 13c/ ods. 2 zákona o azyle, mu bola vzhľadom na prednosť Dohovoru
pred zákonmi poskytnutá doplnková ochrana.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhol zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
IV. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný
z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle.
Odporca k odvolacím námietkami navrhovateľa uviedol, že napadnutým rozhodnutím
o neudelení azylu nevyslovil výrok o vydaní navrhovateľa do Alžírska, čo mu zo zákona
ani neprislúcha. Vydaním napadnutého rozhodnutia teda nemohlo dôjsť podľa odporcu
k porušeniu ľudských práv a slobôd v zmysle článku 3 Dohovoru, tak ako to uvádza
navrhovateľ.
V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany navrhovateľovi odporca poukázal
na to, že vychádzal z § 13c/ ods. 2 písm. d/ a e/ zákona o azyle, z ustanovenia ktorých
vyplýva, že ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie,
že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR alebo predstavuje nebezpečenstvo
pre spoločnosť, čo je v súlade so smernicou Rady 2004/83/ES.
Podľa odporcu bolo nepochybne zistené, že navrhovateľ je členom alžírskej ozbrojenej
teroristickej skupiny pôsobiacej vnútroštátne aj v zahraničí nazývanej „Salafistická skupina
pre kázanie a boj“.
Navrhovateľ je jej aktívnym členom, počas príslušnosti k tejto organizácii získal
vojenský výcvik v Afganistane, stýkal sa s aktívnymi teroristami, ktorí pripravovali chemické
látky na výrobu výbušnín, a v súvislosti s touto činnosťou získaval falšoval osobné a iné
doklady. Pre tieto činy bol právoplatným rozsudkom súdu v Alžírsku v neprítomnosti
odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo,
že do vojenského výcvikového tábora v Afganistane išiel dobrovoľne. Cestu a výcvik
absolvoval pod iným menom tak, aby nebola spoznaná jeho identita, teda s cieľom utajenia
vojenského výcviku a jeho využitia v budúcnosti.
Odporca poukázal na to, že tiež je preukázané, že navrhovateľ bol právoplatne
odsúdený Súdom vyššej inštancie v Paríži na 5 rokov odňatia slobody za členstvo v skupine
páchateľov, ktorá sa zameriavala na prípravu teroristického činu, za spolupáchateľstvo
pri falšovaní a používaní sfalšovaných verejných listín. Aj podstata jeho obvinenia
a odsúdenia súdom v Alžírsku spočíva v tom, že sa kontaktoval s členmi teroristických
skupín, sám absolvoval teroristický výcvik v Afganistane a bol nápomocný pri zabezpečovaní
logistickej činnosti, zadovažovaní sfalšovaných dokladov, pasov, kreditných kariet, ubytovaní
a organizácii odchodu jednotlivých členov týchto skupín do Afganistanu. Tiež
z predchádzajúcich azylových konaní je zrejmé, že navrhovateľ sa aktívne zapájal do činnosti
teroristickej skupiny, napomáhal jej členom pri zaobstarávaní dokladov a poskytovaní
informácie o kontaktoch v Pakistane a napojení na vojenské výcvikové tábory v tejto oblasti.
Bolo tiež preukázané, že navrhovateľ žiadal o udelenie azylu v Kanade a vo Veľkej Británii.
Obe jeho žiadosti boli imigračnými úradmi týchto štátov zamietnuté.
Odporca poukázal na to, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia posudzoval všetky
relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci a prihliadnuc na príslušné právne predpisy
skonštatoval, že konanie navrhovateľa súvisiace s jeho aktivitami, ktoré jednoznačne
podporujú medzinárodný terorizmus, je v rozpore s účelmi a zásadami Organizácie Spojených
národov, ohrozuje vnútornú bezpečnosť Slovenskej republiky a predstavuje nebezpečenstvo
pre spoločnosť.
K námietke navrhovateľa, že krajský súd neposudzoval zákonnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu, ale sám posudzoval, či navrhovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky
na udelenie azylu, odporca uviedol, že túto námietku považuje za neopodstatnenú a účelovú,
nakoľko odporca sám v azylovom konaní dospel k záveru, ktorý prezentoval aj vo svojom
rozhodnutí, že v priebehu konania sa nepreukázali dôvody opodstatnených obáv
z prenasledovania, tak ako to má na mysli ustanovenie § 8 zákona o azyle.
Odporca na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1/ ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
Podľa § 13c ods. 2 písm. d/ zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú
ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť
Slovenskej republiky alebo predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť (písm. e/).
V. Argumentácia Najvyššieho súdu SR
V prejednávanej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území Slovenskej republiky a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,
či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku
a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o dodržiavaní ľudských práv v Alžírsku za rok 2006, materiál
predložený Úradom boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ, články uverejnené
v denníkoch SME: “Severoafrické krídlo Al Kaidy zabilo britského občana“ z 3.6.2009, „Nosí
burku, Francúzi odmietli občianstvo“ z 15.7.2008, sobášny list navrhovateľa a občianky
Slovenskej republiky T., rodný list dieťaťa A., rozhodnutie anglického rodinného súdu o tom,
že súd vyhovel D., ako starej matke mal. A., aby natrvalo odsťahovala mal. z Veľkej Británie
a o zverení mal. do jej starostlivosti, návrh na rozvod manželstva v mene svojej dcéry zo dňa
29.5.2008 vedený na OS Bratislava IV, rozsudok OS BA IV sp. zn. 25Ps 31/2006 zo dňa
10.9.2007 o pozbavení T., rod. J. spôsobilosti na právne úkony a ustanovení D. J. za
opatrovníčku, rozsudok 16. senátu prvostupňového súdu v Paríži č. 9625339012 zo dňa
7.4.2006 o odsúdení navrhovateľa za členstvo v skupine páchateľov, ktorá sa zameriavala na
prípravu teroristického činu, spolupáchateľstvo pri falšovaní a používaní verejných listín
na 5 rokov odňatia slobody, rozhodnutie alžírskeho obžalovacieho senátu o postúpení
trestnému súdu v Alžíri č. 1836/2002 zo dňa 19.11.2002 a rozsudok súdu v Alžíri č. 175/05 zo
dňa 1.6.2005, ktorým bol v neprítomnosti odsúdený za príslušnosť k teroristickej organizácii
činnej v zahraničí a na území štátu ako aj z výroby a používania falzifikátov na doživotný
trest odňatia slobody), z ktorých vyhodnotil a rozsiahle popísal súčasnú politicko-spoločenskú
situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie
azylu resp. doplnkovej ochrany.
Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 10.7.2007 vyplynulo, že navrhovateľ uviedol,
že dôvodom jeho žiadosti o azyl je skutočnosť, že na Slovensku má manželku, ktorá je chorá
a potrebuje opateru. Na Slovensku má aj maloletého syna, o ktorého sa chce postarať.
Má obavu, že keby bol vrátený do Alžírska, tak by mu hrozil trest, možno aj trest smrti.
Až na Slovensku sa dozvedel, že v Alžírsku je na neho vydaný zatykač vyšetrujúcim súdom
v Sidi M Hamed pre trestný čin členstva v teroristickej skupine a pre falšovanie dokumentov
a ich používanie. Uviedol, že nemá vedomosť o tom, na základe čoho rozhodol alžírsky súd.
Má za to, že za tieto trestné činy už bol odsúdený francúzskym súdom, ktorý započítal
do trestu aj jeho väzenie v Anglicku. Na otázku, či vie, aký trest by mu po vydaní do Alžírska
hrozil, uviedol, že najprv by bolo mučenie, znásilnenie vo väzení a nakoniec trest smrti.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že na otázky položené
odporcom počas výsluchu navrhovateľ odpovedal nasledovne:
Na otázku, z akých dôvodov požiadal o azyl v Kanade, navrhovateľ odpovedal,
že vtedy bola situácia v Alžírsku nebezpečná, ako dôvod uviedol, že žije v jednej islamskej
štvrti v Alžíri, kde v tejto štvrti je veľmi nebezpečný život, nielen zo strany vlády, ale aj
zo strany radikálnych skupín. Do Kanady vstúpil na falošný francúzsky pas.
Po vyhostení zo Slovenska do Rakúska v lete 2006 požiadal o azyl, po troch mesiacoch
mal možnosť voľného pohybu. Po jednom mesiaci dostal vyrozumenie o tom, že o jeho
žiadosti o azyl rozhoduje Slovenská republika.
Na otázku odporcu, aby objasnil v akom čase a z akého dôvodu bol v Pakistane
a Afganistane, navrhovateľ uviedol, že podmienky pokračovania azylového konania
v Kanade boli také, že musí odísť z Kanady a potom sa môže vrátiť. Išiel na belgický pas
do Pakistanu oficiálne po získaní pakistanského víza na dva mesiace do Pakistanu,
pricestoval tam koncom roku 1998. Pas, na ktorý pricestoval do Pakistanu majú Angličania
vo Veľkej Británii. V Pakistane bol v meste Lahore. Z Pakistanu odišiel do Afganistanu
na jeden mesiac, bol v meste Chóst. Do Pakistanu šiel na sviatok ramadán, ale strávil tam
dva mesiace a pred koncom pobytu v Pakistane sa zoznámil s jedným Alžírčanom, ktorý
mu poradil, aby šiel do Afganistanu cvičiť na použitie zbraní. Po mesiaci cvičenia ochorel,
dostal maláriu a mal problémy s kĺbmi. Tak sa vrátil do Pakistanu, dva týždne sa tam liečil
a vrátil sa do Veľkej Británie. Na druhý deň mal pokračovať v ceste do Kanady a pri ceste
späť na letisku ho zadržala britská polícia na letisku. Bol zadržaný tri mesiace z dôvodu
zadržania falošného pasu. Potom ho prepustili, ale počas zadržania im rozprával všetko,
čo bolo v Pakistane a v Afganistane. Prepustili ho a radili mu, aby požiadal o azyl. Žiadosť
o azyl nepodal, žil v jednom byte v Londýne rok a pol a brigádoval v reštaurácii ako predavač
na trhu.
Na otázku, prečo sa šiel učiť narábať so zbraňami, odpovedal, že bola to možnosť
a tak ju využil. V Británii sa to musí platiť, v USA na školách učia používať zbrane. Zaujímal
sa o to. Vtedy nebol na svete nejaký zákon, ktorý by zakazoval navštíviť Afganistan a učiť sa
narábať so zbraňami. Inštruktormi boli Afganci, Pakistanci, Indovia, z Dagestanu, Arabi,
Palestínčania, ale aj z Európy.
Navrhovateľ uviedol, že v Rakúsku boli za ním viacerí pracovníci tajných služieb
a pýtali sa ho na jeho pobyt v Afganistane a Pakistane, vôbec mu nepovedali, že na jeho
osobu je v Alžírsku vydaný zatykač. Povedali mu, že ho žiada slovenská strana , ale prečo,
mu nevysvetlili.
Na otázku, z akého dôvodu bol v Nemecku vo vyšetrovacej väzbe, navrhovateľ
odpovedal, že v roku 2000 bol na jeho priateľa vydaný zatykač za krádež kreditnej karty, on
sa tiež pohyboval na falošný francúzsky pas. Po 6 mesiacoch súd v Berlíne konštatoval,
že je nevinný a potom odišiel do Veľkej Británie.
Na otázku, aby vysvetlil, či bol členom salafistickej organizácie, za čo má byť
obviňovaný zo strany Alžírska, odpovedal, že nebol a nie je členom tejto skupiny,
ale Alžírsko ho z toho obviňuje. Je pravidlom, že ak nejaký občan arabskej krajiny má nejaké
problémy v iných štátoch, hlavne v Európe, a píše sa o tom, tak táto osoba po návrate
do krajiny pôvodu má veľké problémy. Okrem toho, on z Alžírska odišiel v roku 1991,
salafistická skupina vznikla až v roku 1998 a on s ňou nemá žiadne spojenie.
Navrhovateľ uviedol, že sa obáva návratu do Alžírska, lebo pozná následky. Obáva
sa mučenia, väznenia a nakoniec smrti. Hrozí mu to zo strany alžírskych vládnych orgánov.
Alžírsko je známe mučením svojich občanov, nie je tam zákon, ktorý by ochraňoval väzňov.
V Alžírsku v roku 1999 bez dôvodu zabili aj bez súdu 16 000 mladíkov a v roku 2001 zabili
130 väzňov, čo bolo zverejnené aj v Európe.
Na otázku, či mu je známe, z čoho bol v Alžírsku obvinený, odpovedal, že vie,
za tento skutok bol odsúdený vo Veľkej Británii aj vo Francúzsku. Odpykal si 5 rokov
a tri mesiace.
Na otázku, či bol v niektorej z európskych krajín aj vyhostený, odpovedal,
že jedine na Slovensku, trest vyhostenia nebol súčasťou trestu v Anglicku a ani
vo Francúzsku.
Ako vyplynulo z doplňujúceho pohovoru so žiadateľom o azyl zo dňa 6.5.2009
na otázky odporcu, či je schopný predložiť nejaké doklady svojej totožnosti, prípadne
nejaké podklady na zdôvodnenie svojej žiadosti navrhovateľ odpovedal, že nemá žiadne
doklady ani materiály.
Na otázku odporcu, aké dôvody žiadosti o azyl uvádzal v Kanade a Veľkej
Británii, odpovedal, že v Kanade žiadal o azyl vychádzajúc z vtedy platného stavu v Alžírsku.
Vo Veľkej Británii žiadal o azyl preto, lebo tam býval, mal manželku a syna a Francúzi
ho chceli, ale on tam nechcel ísť, lebo sa obával, že ho vydajú do Alžírska. V Rakúsku žiadal
o azyl z dôvodu jeho záležitosti z Alžírska a osudu jeho známeho, ktorý v USA dopadol zle
vo vzťahu k Alžírsku.
Na otázku, aby sa vyjadril k informáciám Interpolu SRN, podľa ktorých ho
v tejto krajine evidujú pod rôznymi menami a ďalšími aliasmi, odpovedal, že tieto mená
sú klamstvá, nemá žiaden vzťah k týmto menám, v zahraničí je už 17 rokov.
Na otázku, aby sa vyjadril, či bol v Nemecku v čase od 24.2.2000 do 18.8. 2000
vo vyšetrovacej väzbe pre t. č. falšovania cenín pod menom A., nar. X., odpovedal, že je
pravdou, že bol 6 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, na meno A. si pamätá, ale meno M. mu nič
nehovorí, dátum narodenia je jeho.
Pas kúpil v libanonskej reštaurácii v Berlíne za 300 Eur, v Nemecku je to bežná
záležitosť.
Na otázku, aby uviedol, ktoré osoby mal na mysli počas pojednávania
pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v PT Opatovská Nová Ves dňa 3.3.2009,
keď spomínal, že osoby, s ktorými sa v minulosti stýkal sú podozrivé z terorizmu
a pritom voľne žijú v Alžírsku, odpovedal, že mal na mysli muža menom B. A., tento má
kanadské občianstvo, je správca kaviarne v Kanade. Tento šiel v minulosti do
Alžírska ako kanadský občan, Alžírsko ho zadržalo na 5 rokov, lebo chceli USA ukázať, ako
bojujú proti terorizmu, ale po 5 rokoch ho prepustili ako nevinného.
Ďalej sa jedná o F. K., o ktorom hovorili, že je jeho šéf a on patrí do jeho skupiny.
Vycestoval do Kanady a má kanadské občianstvo, pracuje ako taxikár.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že počas jeho zadržania v Rakúsku prišli k nemu kanadskí
muži v civile, pýtali sa ho na uvedených mužov a jeho prítomnosť v Kanade a krátko na to,
ho rakúske úrady prepustili na slobodu.
Na otázku, na aký doklad a prostriedky pricestoval z Francúzska na Slovensko
po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v roku 2006, uviedol, že mal francúzsky
občiansky preukaz, kúpil si ho v Paríži na mieste Barabas. Navrhovateľ uviedol, že je to taká
ľahká záležitosť, zabezpečiť si doklad, že to ani nestojí za reč. Peniaze získal tak, že mu ich
brat poslal z Anglicka (1000,-Eur).
Na otázku ako dlho pred uzavretím manželstva sa poznal s T., odpovedal, že ako
moslimovia, nepreferujú dlhší čas spolužitia pred uzavretím manželstva. Manželku poznal asi
9 dní pred uzavretím manželstva. Je zakázané, aby sa stýkali pred manželstvom, a teda to
trvalo veľmi krátko. Boli príkladom pre iných.
Na otázku, či má ešte nejaké dôvody žiadosti o udelenie azylu alebo doplnkovej
ochrany, odpovedal, že z jeho strany je možné zápisnicu uzavrieť, aj keby dostal 1000 otázok,
je ochotný odpovedať a nebude klamať.
VI. Argumentácia rozhodnutia odporcu
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle.
Po prvýkrát požiadal o azyl dňa 19.6.2006 počas zaistenia a umiestnenia v ÚPZ
na základe rozhodnutia OCP PZ Bratislava č. p. PPZ -106-8/HCP-BA-OCP-AV zo dňa
26.4.2006, potom, čo nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky z Rakúska
a pri cestnej kontrole nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Rozhodnutím OCP
Bratislava č. p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV/2006 zo dňa 20.7.2006 bolo rozhodnuté
o jeho administratívnom vyhostení a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR.
Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č. p. MU-875-25/PO-Ž/2006 zo dňa
18.7.2006 bola jeho prvá žiadosť o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Opravný
prostriedok navrhovateľa proti rozhodnutiu bol krajským súdom odmietnutý, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 10.2.2007.
Druhýkrát požiadal o azyl dňa 28.6.2007 počas svojho umiestnenia v predbežnej
väzbe v ústave na výkon väzby v Bratislave, z dôvodu, že príslušné štátne orgány Alžírska
ho obviňujú z toho, že ako člen salafistickej organizácie patrí k hľadaným teroristom.
Do predbežnej väzby bol vzatý na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa
4.5.2007 sp. zn. 1Ntc 2/2007 podľa § 505 ods. 1 Trestného poriadku. Dôvodom vzatia
do väzby bol zatýkací rozkaz na účel zadržania a dodania do výkonu väzby, pretože
v Alžírsku je trestne stíhaný pre trestný čin členstva v teroristickej skupine a trestný čin
falšovania dokumentov a ich používania podľa § 87 ods. 3 a ods. 6 a podľa § 222 Trestného
zákona Alžírskej ľudovej a demokratickej republiky. Vo väzbe zotrval do 7.8.2008, kedy bol
na základe uznesenia NS SR sp. zn. 2Tost 13/2008 zo dňa 7.8.2008 prepustený na slobodu.
NS SR v predmetnej veci rozhodol, že vydanie navrhovateľa do Alžírska na trestné
stíhanie je neprípustné, nakoľko v jeho prípade hrozí porušenie zákazu mučenia alebo
neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, čo je nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR.
Po prepustení z väzby bol na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom
vyhostení a z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR zaistený a umiestnený v UPZ
Medveďov na výkon administratívneho vyhostenia. Najvyšší súd SR rozsudok Krajského
súdu v Trnave, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zaistení navrhovateľa a o jeho umiestení
v UPZ potvrdil.
V prípade druhej žiadosti o azyl odporca rozhodol tak, že navrhovateľovi azyl neudelil
a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, súčasne rozhodol,
že v prípade navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Alžírska
(rozhodnutím č. p.: MU-1405/PO-Ž-2007 zo dňa 24.9.2007). Rozhodnutie bolo dňa 1.10.2007
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa, ktorý sa písomne dňa 30.10.2007 vzdal práva
na podanie opravného prostriedku, čím rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
V prípade tretej žiadosti o azyl dňa 6.10.2008 odporca rozhodol tak, že žiadosť
navrhovateľa o azyl zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd v Bratislave dňa
4.2.2009 rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uložil
odporcovi vyhľadať a do spisu založiť všetky dostupné dôkazy, podklady a písomnosti
vzťahujúce sa na prejednávanú vec, ako aj relevantné správy o krajine pôvodu a po ich
získaní uložil odporcovi rozhodnutie náležitým a zákonným spôsobom odôvodniť.
Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že po zrušení a vrátení veci na ďalšie
konanie, boli do spisu zabezpečené aktuálne informácie o Alžírsku spracované odborom
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ, vrátane aktuálnej správy o ľudských právach
v Alžírsku za rok 2008 vydanej Úradom pre demokraciu a ľudské práva USA z 25.2.2009,
opätovne bol vo veci vypočutý navrhovateľ.
Odporca konštatoval, že pri vyhodnocovaní žiadosti navrhovateľa o azyl vychádzal
z dôvodov jeho žiadosti, a to, že chce na Slovensku žiť a s manželkou a maloletým synom
a že v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu sa obáva o svoj život, lebo je obvinený
z členstva v islamskej teroristickej skupine a bol v krajine pôvodu odsúdený na trest
doživotia.
Odporca uviedol, že sa oboznámil z rozsudkom 16. senátu prvostupňového súdu
v Paríži č. 9625339012 zo dňa 7.4.2006, ktorý ho za členstvo v skupine páchateľov, ktorá sa
zameriavala na prípravu teroristického činu, ďalej za spolupáchateľstvo pri falšovaní
a používaní verejných listín odsúdil na 5 rokov odňatia slobody a bol mu uložený zákaz
vstupu na francúzske územie. Podľa rozsudku francúzskeho súdu odišiel na výcvik
do Afganistanu s A. R., ktorý bol 14.12.1999 zadržaný v blízkosti Seattle so 60 kg výbušnín
a detonátorom vo svojom vozidle. Hrozilo mu 130 rokov väzenia, avšak dohodol sa
s americkými úradmi na skrátení trestu na 27 rokov, keďže im poskytol podrobené informácie
o pláne atentátu a islamistickej siete, ku ktorej patril. Okrem iného vypovedal, že M. L. sa
k nemu pripojil v Kanade, aby spoločne pripravili a uskutočnili atentát v USA, ale zadržanie
L. na letisku v Heatrhow dňa 5.11.1998 tomu zabránilo. Ďalším dôkazom boli dva listy od M.
L., ktoré napísal tajným písmom v londýnskej väznici v novembri a decembri 1998, kde
hovorí o svojom pobyte v Afganistane a vyjadruje ľútosť nad tým, že ho uväznenie zastavilo,
lebo návrat do Kanady mal priniesť prekvapenie. Z bytu na námestí Malicorne v Montreali,
o ktorom M. L. na pojednávaní vo Francúzsku uviedol, že to bol jeho byt, boli uskutočnené
a prijaté viaceré telefonické hovory s aktivistami činnými v radikálnom islamskom
medzinárodnom terorizme, osobitne z Bosny, kde boli pripravované atentáty spáchané v čase
od januára do marca 1996 na severe Francúzska ako aj počas summitu G7 v meste Lille.
Odporca ohľadne výchovy maloletého syna do spisu zabezpečil doklady ako sobášny
list navrhovateľa a T. - občianky SR, rodný list dieťaťa A., rozhodnutie anglického rodinného
súdu o tom, že súd vyhovel D., ako starej matke mal. A., aby natrvalo odsťahovala mal.
z Veľkej Británie a o zverení mal. do jej starostlivosti, návrh na rozvod manželstva v mene
svojej dcéry zo dňa 29.5.2008 vedený na OS Bratislava IV, rozsudok OS BA IV sp.zn. 25Ps
31/2006 zo dňa 10.9.2007 o pozbavení T., rod. J. spôsobilosti na právne úkony a ustanovení
D. J. za opatrovníčku.
Odporca poukázal na to, že do spisu založil úradné preklady rozhodnutia alžírskeho
obžalovacieho senátu o postúpení trestnému súdu v Alžíri č. 1836/2002 zo dňa 19.11.2002
a rozsudok súdu v Alžíri č. 175/05 zo dňa 1.6.2005, ktorým bol v neprítomnosti odsúdený
za príslušnosť k teroristickej organizácii činnej v zahraničí a na území štátu ako aj z výroby
a používania falzifikátov na doživotný trest odňatia slobody. Poukázal na to, že podstata
obvinenia spočívala v tom, že navrhovateľ sa kontaktoval s členmi teroristických skupín, sám
absolvoval teroristický výcvik v Afganistane a bol nápomocný pri zabezpečovaní dokladov,
pasov, kreditných kariet, ubytovania a pri organizácii odchodu jednotlivých členov týchto
skupín do Afganistanu.
V súvislosti s navrhovateľom uvedeným dôvodom žiadosti o azyl, (že chce žiť
na Slovensku so svojou manželkou a maloletým synom, ktorí sú občanmi SR), odporca
uviedol, že vychádzal z článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého dieťa nemôže
byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady
na základe súdnych rozhodnutí v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia,
že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme maloletého.
V tejto súvislosti odporca vychádzal zo skutočnosti, že počas pobytu navrhovateľa
vo väzbe v Anglicku, už anglický súd rozhodol o zverení maloletého do opatery jeho starej
matky a následne potvrdil aj Okresný súd Bratislava IV, že po tom, ako sa matka maloletého
pre psychickú chorobu nemohla postarať o jeho výchovu, rozhodol o zverení maloletého
do opatery starej matky. Podľa odporcu je teda dôvodný predpoklad, že je v najlepšom
záujme maloletého, ak bude do vyliečenia svojej matky vychovávaný starou matkou.
Odporca v napadnutom rozhodnutí ďalej poukázal na čl. 8 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva právo každého
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, avšak upriamil pozornosť na ods. 2
tohto článku, z ktorého vyplýva, že štátny orgán môže do tohto práva zasahovať, ak je to
v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti a predchádzania nepokojom a zločinnosti.
Odporca síce pripustil, že otázku rešpektovania rodinného života v zmysle uvedeného
medzinárodného dohovoru upravuje aj zákon o azyle (§ 10, 13b/, 31a/ a 47), avšak tieto
ustanovenia nebolo možné aplikovať v prípade navrhovateľa, keďže jeho rodinní príslušníci
(manželka a syn) sú štátnymi občanmi SR.
Navyše s prihliadnutím na predchádzajúce aktivity navrhovateľa, akými sú jeho
nelegálny vstup a neoprávnený pobyt na území SR, popísaná kriminálna minulosť
či príslušnosť k medzinárodnej teroristickej skupine, ktoré boli preukázané, možno podľa
odporcu odôvodnene predpokladať, že navrhovateľ predstavuje reálne nebezpečenstvo
pre bezpečnosť SR a nebezpečenstvo pre spoločnosť.
K druhému dôvodu jeho žiadosti o azyl (obava z trestného postihu a uväznenia
za terorizmus v prípade návratu do krajiny pôvodu) odporca uviedol, že takýto dôvod, a to ani
s odkazom navrhovateľa na rozhodnutie NS SR o neprípustnosti jeho vydania na trestné
stíhanie do Alžírska, nepovažoval za dôvod relevantný na udelenie azylu podľa § 8 zákona
o azyle.
Podľa odporcu žiadnemu štátu nemožno uprieť právo na trestné stíhanie osôb za činy,
ktoré sa vo všeobecnosti kvalifikujú ako trestné činy. Podľa odporcu v prípade navrhovateľa
nenastali také skutočnosti, ktoré by v spojení s niektorým z dôvodov uvedeným v § 8 zákona
o azyle mohli byť priradené pod pojem prenasledovania, tak ako je tento pojem vymedzený
v § 2 písm. d/ zákona o azyle.
Snahu navrhovateľa, aby tento dôvod (keďže sa navrhovateľovi v krajine pôvodu
kladie za vinu príslušnosť k salafistom, ktorých cieľom má byť vytvorenie
fundamentalistického islamského štátu, teda tento cieľ je cieľom politickým) bol vyhodnotený
za dôvod politický, odporca uviedol, že za prostriedky politického boja nepovažuje ozbrojené
útoky a atentáty, ktoré vykonáva salafistická organizácia v Alžírsku, či iná teroristická
organizácia kdekoľvek na svete.
Podľa odporcu navrhovateľ v priebehu správneho konania nepreukázal
opodstatnenosť, ani existenciu obáv z prenasledovania na základe rasy, národnosti,
náboženstva, zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine. Navrhovateľova príslušnosť k salafistickej islamskej organizácii ako odnoži
Al Kaidy, ktorá sa preukázala v predchádzajúcom trestnom konaní, a z ktorej je obvinený
aj v krajine jeho pôvodu, nezodpovedá obavám z prenasledovania na základe určitých
politických názorov, pretože dosahovanie politických cieľov kriminálnymi a teroristickými
akciami nie je adekvátne poskytovaniu medzinárodnej ochrany tým, ktorí tieto činy
vykonávajú alebo podporujú.
Aktivity navrhovateľa nezlučiteľné s princípmi demokracie, jeho kontakty s osobami,
ktoré sú podozrivé alebo právoplatne odsúdené z teroristických akcií, sú podľa odporcu
činnosťami, ktoré boli v rámci azylového konania dôsledne posudzované a ktoré doviedli
odporcu k rozhodnutiu o neudelení azylu navrhovateľovi.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona
o azyle.
V nadväznosti na definíciu vážneho bezprávia ako predpokladu pre poskytnutie
doplnkovej ochrany (§ 2 písm. f/ bod 2/ zákona o azyle, podľa ktorého za vážne bezprávie
možno považovať mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie), odporca
aj s poukazom na správy o krajine pôvodu pripustil, že v prípade navrhovateľa, ktorý je
v krajine jeho pôvodu odsúdený za terorizmus, je možnosť, že v prípade jeho návratu
do Alžírska by mohol byť vystavený reálnej hrozbe neľudského zaobchádzania.
V tejto súvislosti však odporca poukázal na Smernicu Rady 2004/83/ES z 29.4.2004
(tzv. kvalifikačná smernica), z ktorej vyplýva, štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú
vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo
bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná.
Rozhodnutie, ktorým odporca neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu,
odôvodnil ustanovením § 13c/ ods. 2 písm. d/ a e/ zákona o azyle, z ktorého vyplýva,
že ministerstvo vnútra neposkytne doplnkovú ochranu ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ
predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.
Podľa odporcu toto nebezpečenstvo navrhovateľa vyplýva z jeho súdne preukázanej
príslušnosti k teroristickým skupinám. Pohyboval sa v takýchto skupinách, dobrovoľne odišiel
do Afganistanu, kde absolvoval výcvik, ktorý pozostával z cvičenia s rôznymi druhmi zbraní
a výbušnín, vrátane náboženskej prípravy. S takýmito osobami je aj naďalej v kontakte,
pričom v minulosti im aj aktívne pomáhal. Podľa odporcu je dôvodné podozrenie,
že navrhovateľ by mohol z územia Slovenskej republiky poskytovať osobám podozrivým
zo zapojenia sa do celosvetových teroristických operácií logistickú podporu, spočívajúci
v materiálnom zabezpečení, ubytovaní, vybavovaní dokladov, prechodov cez hranice,
spôsobov komunikácie, kontaktov a iných prostriedkov potrebných pre činnosť príslušníkov
teroristických skupín.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
VII. Zhrnutie
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie
relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom
bolo potrebné súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu, že chce žiť
na Slovensku pre rodinné väzby (manželka je chorá a potrebuje opateru a o maloletého syna
sa chce starať). Má obavu, že keby bol vrátený do Alžírska, tak by mu hrozil trest, možno
aj trest smrti, obáva sa mučenia, znásilnenia vo väzení a nakoniec trestu smrti.
Neobstojí námietka navrhovateľa, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Tvrdenie navrhovateľa, že odporca síce rozhodol o neudelení azylu pre nesplnenie
zákonných podmienok, rozhodnutie však odôvodňoval, akoby rozhodol o použití vylučovacej
klauzuly ohľadne neudelenia azylu, sa nepreukázalo ako pravdivé.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž vyplynulo, že odporca venoval
dôvodom žiadosti navrhovateľa o azyl, a to každému osobitne, náležitú pozornosť, vo veci
vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu,
ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol, pričom z rozhodnutia
odporcu je zrejmé, prečo dôvody navrhovateľa nepovažoval za relevantné na udelenie azylu
v zmysle zákona o azyle s citáciou príslušných ustanovení zákona o azyle, na základe ktorých
rozhodol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktoré požiadal navrhovateľ o azyl.
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva
z ust. § 250 l ods. 2 OSP) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť
tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria
vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho
plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Predovšetkým namietal, že z uznesenia NS SR
2Tost 13/2008 zo dňa 7.8.2008 vyplýva, že navrhovateľ má opodstatnené obavy
z prenasledovania - závažného porušenia ľudského práva nebyť mučený alebo podrobený
krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu. Navrhovateľovi hrozí toto
nebezpečenstvo preto, že bol v Alžírsku v neprítomnosti odsúdený na doživotný trest odňatia
slobody pre jeho príslušnosť k salafistom. Tento cieľ je podľa neho cieľom politickým.
Navrhovateľ namietal proti rozhodnutiu o neposkytnutí doplnkovej ochrany, pretože
sú vážne dôvody sa domnievať, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Podľa navrhovateľa je nevyhnutné, aby bez ohľadu na to,
či je v jeho prípade uplatniteľný § 13c/ ods. 2 zákona o azyle, mu bola vzhľadom na prednosť
Dohovoru poskytnutá doplnková ochrana.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval jednak
skutkové zistenia správneho orgánu za správne vrátane záveru odporcu o nepreukázaní
relevantných dôvodov o udelenie azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi
za zákonné.
Krajský súd v prejednávanej veci doplnil dokazovanie vyhľadaním informácií
z verejne prístupných internetových zdrojov, zameraných na zistenie postavenia samotného
navrhovateľa, ako aj osôb, s ktorými sa navrhovateľ stýkal.
Záver krajského súdu o správnosti skutkových zistení odporcu aj po vykonaní dôkazov
samotným súdom v preskúmavacom konaní totiž vypovedá o správnosti postupu krajského
súdu, ktorý takto postupoval v súlade s § 250i ods. 1 vety druhej OSP.
Krajský súd bol viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil
v opravnom prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia,
z ktorých vychádzal odporca. Z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP síce nevyplýva povinnosť
súdu vykonať dôkazy, pokiaľ však súd dospeje k záveru o potrebe vykonania dôkazov, ktoré
považuje za nevyhnutné na preskúmanie rozhodnutia odporcu, nemožno takýto postup súdu
považovať za postup, ktorým súdom nahrádza činnosť správneho orgánu, tak ako to namietal
navrhovateľ.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie
byť aj v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, (ktorý vyžaduje u súdneho orgánu uplatnenie
úplnej apelačnej jurisdikcie vrátane vykonávania dokazovania, ak to považuje
za nevyhnutné v správnom súdnictve) obmedzovaný v skutkových otázkach len tým,
čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani čo do ich
obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti.
Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení
učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne
nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie,
nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.
Týmto požiadavkám, postup krajského súdu v predmetnej veci zodpovedá.
Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodmi, pre ktoré požiadal navrhovateľ o azyl, svoje stanovisko
k jednotlivým námietkam, ako aj k zisteniam, ktoré čerpal jednak z dôkazov vykonaných
v správnom konaní a doplnených v súdnom konaní, podrobne analyzoval aj so svojim
právnymi závermi, pričom odvolací súd v takomto postupe krajského súdu nevidel
navrhovateľom tvrdené prekročenie rámca súdneho prieskumu rozhodnutia, resp. nahradenie
činnosti odporcu pri zisťovaní skutkového stavu veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou.
Dôvod žiadosti o azyl spočívajúci v snahe žiadateľa o azyl o vedenie súkromného
a rodinného života s osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi krajiny, na území ktorej
sa domáha udelenia azylu nie je relevantným dôvodom pre udelenie azylu. Takýto
dôvod žiadosti vôbec nevychádza z tvrdenia žiadateľa o prenasledovaní resp. hrozbe
prenasledovania niektorého z taxatívne vymedzených dôvodov v zmysle zákona o azyle
a je z hľadiska posudzovania dôvodnosti jeho žiadosti o azyl irelevantný.
Vzhľadom k tomu, že v prípade manželky a maloletého syna navrhovateľa sa jedná
o štátnych príslušníkov Slovenskej republiky, neprichádza do úvahy ani aplikácia odporcom
citovaných ustanovení zákona o azyle, ktoré riešia otázku zlúčenia rodiny, avšak iba
v prípade, že by sa jednalo o žiadateľov o azyl, ktorí sú žiadateľmi o azyl, pričom v danom
prípade sa o takýto prípad nejedná.
Pokiaľ žiadateľ namietal, že jeho druhý dôvod (obava z trestného postihu a uväznenia
za terorizmus, keďže sa navrhovateľovi v krajine pôvodu kladie za vinu príslušnosť
k salafistom, ktorých cieľom má byť vytvorenie fundamentalistického islamského štátu,) mal
byť vyhodnotený za dôvod politický, odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú.
Odhliadnuc od toho, že takýto dôvod navrhovateľ v žiadosti o azyl neuvádzal, preto
ani nemôže odporcovi, resp. krajskému súdu následne vyčítať, že nesprávne posúdili jeho
žiadosť o udelenie azylu. Jeho snaha o dodatočné posúdenie jeho žiadosti ako žiadosti
politickej nie je možná nielen z hľadiska existencie rozporov v tvrdeniach navrhovateľa,
ktorý na jednej strane popiera, že bol členom salafistickej organizácie a na strane
druhej žiada, aby vzhľadom na ciele tejto organizácie (dosiahnutie fundamentalistickej
islamskej krajiny, ktoré považuje za ciele politické), bola jeho žiadosť o udelenie azylu
posudzovaná ako žiadosť z politických dôvodov.
Ale primárne žiadosť navrhovateľa nemohla byť dôvodne vyhodnotená
za politickú žiadosť, pretože navrhovateľ bol v Alžírsku odsúdený za kriminálne trestné
činy a nie za uplatňovanie svojich politických názorov. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ustálený výklad Ženevskej konvencie (1951), podľa ktorého je nutné rozlišovať
stíhanie za politické názory a za politicky motivované trestné činy. Za prostriedky
politického boja, ktoré požívajú ochranu žiadateľa o azyl v podobe azylu nie je možné
považovať ozbrojené útoky a atentáty, ktoré vykonáva salafistická organizácia, v ktorej
svoje členstvo navrhovateľ naviac popiera.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca ani krajský súd nevenovali náležitú
pozornosť hrozbe mučenia alebo neľudského ponižovania, ktorá vyplýva pre navrhovateľa
z rozhodnutia NS SR o neprípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do Alžírska,
nepovažoval odvolací súd túto námietku za dôvodnú, a to ani v súvislosti s požiadavkou
navrhovateľa, aby správny orgán pri úvahe o poskytnutí doplnkovej ochrany bral na zreteľ
ustanovenie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ako totiž navrhovateľ správne uviedol, z judikatúry ESĽP vyplýva, že súd vykladá
článok 3 Dohovoru v súvislosti s otázkou vydania osôb na základe extradičného konania
alebo vyhostenia osôb, nie však v súvislosti s rozhodovaním o azyle, resp. doplnkovej
ochrany.
Právo na azyl nie je zahrnuté medzi práva a slobody, ktoré sú obsiahnuté v texte
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani v protokoloch k nemu. Uvedené
bolo potvrdené viacerými odporúčaniami zhromaždenia Rady Európy o práve azylu
(odporúčanie 293 (1961), Prijaté texty, 30. riadne zasadnutie, 21.- 8.9.1961 a odporúčanie 434
(1965), Ročenka Dohovoru, 1965, zv. 8, s. 56-57 (1965 a následné rezolúcie a deklarácie
Výboru ministrov (rezolúcia 67/14/, Ročenka Dohovoru, 1967, zv. 10, s. 104-105, Deklarácia
týkajúca sa územného azylu, prijatá 18.11.1977, Zozbierané texty, 1987, s. 202).
Z judikatúry ESĽP (Soering v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo dňa 7.8.1989,
Karalevičius v. Litva, rozsudok zo dňa 7.4.2005) vyplýva, že vyhostenie žiadateľa o azyl
zmluvným štátom však môže nastoliť otázky vo vzťahu k čl. 3 Dohovoru a založiť
zodpovednosť štátu podľa Dohovoru, ak existujú vážne a preukázané dôvody vedúce
k presvedčeniu, že daná osoba je vystavená v krajine návratu reálnemu riziku mučenia,
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania (rozsudok Cruz Varas v. Švédsko
z 20.3.1991).
ESĽP v rozsudku Ahmed proti Rakúsku (zo dňa 17.12.1996) na ktorý sa navrhovateľ
odvoláva, pripomenul, že čl. 3 Dohovoru absolútne zakazuje mučenie alebo neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie alebo trest bez ohľadu na správanie obete a na rozdiel od väčšiny
hmotných ustanovení Dohovoru a Protokolu č. 1 a 4, čl. 3 nepripúšťa žiadne výnimky
ani odstúpenie podľa čl. 15, dokonca ani v prípade verejného ohrozenia štátnej existencie,
uvedený princíp podľa rozsudku však platí v prípadoch vyhostenia, ktorých sa dotýka čl. 3
a nie v prípade rozhodovania o udelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany.
Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že zmluvné štáty Dohovoru majú záväzok nevydať/
nevyhostiť danú osobu do krajiny, kde môže byť daná osoba vystavená riziku takého
zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
V danom prípade však predmetom súdneho preskúmavania nebolo rozhodnutie
o vyhostení navrhovateľa, ale rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany, na žiadosť navrhovateľa.
Obe formy poskytnutia ochrany prichádzajú do úvahy len za splnenia podmienok
ustanovených zákonom o azyle, pričom ani z rozhodovacej činnosti ESĽP (k výkladu čl. 3
Dohovoru) nevyplýva bez ďalšieho povinnosť zmluvného štátu (Dohovoru) udeliť azyl,
resp. doplnkovú takému žiadateľovi o azyl, u ktorého existujú dôvody vedúce k presvedčeniu,
že žiadateľ o azyl je osobou, ktorá je vystavená v krajine pôvodu reálnemu riziku mučenia,
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.
Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že odporca, resp. krajský súd mal vyhodnotiť
hrozbu mučenia alebo neľudského zaobchádzania, za prenasledovanie, a to v zmysle § 2
písm. d/ zákona o azyle uvádza, že zákon o azyle za prenasledovanie považuje závažné alebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú
diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo
diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase
konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy
uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že za prenasledovanie zákon o azyle (expressis
verbis) považuje mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Mučenie alebo
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie je uvedené pod bodom 2/ definície vážneho
bezprávia v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Ustanovenie § 2 písm. f/ zákona, ktoré definuje vážne bezprávie je významné
z hľadiska posúdenia dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany a nie pre udelenie
azylu, ako nesprávne argumentoval navrhovateľ.
Ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle, ktoré definuje konkrétne situácie, ktoré
je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žiadateľa
o azyl bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia
azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 zákona o azyle).
Podľa odvolacieho súdu odporca dospel k správnemu záveru, ktorý si osvojil
aj krajský súd, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov
taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie.
V predmetnej veci odporca aj s poukazom na správy o krajine pôvodu pripustil,
že v prípade navrhovateľa, ktorý je v krajine jeho pôvodu odsúdený za terorizmus,
je možnosť, že v prípade jeho návratu do Alžírska by mohol byť vystavený reálnej hrozbe
neľudského zaobchádzania. Na strane druhej vzhľadom na okolnosti daného prípadu uplatnil
tzv. vylučovaciu klauzulu.
Vylučovacie klauzuly sú taxatívne vymedzené v čl. 12 (vo vzťahu k azylu)
a v čl. 17 kvalifikačnej smernice (vo vzťahu k doplnkovej ochrane), ako aj v citovanom
ustanovení § 13c/ ods. 2 písm. d/ a e/ zákona o azyle, ktoré odporca na prípad
navrhovateľa aplikoval.
Teda aj v prípade, že žiadateľ o azyl spĺňa podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany, je vylúčený z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú
vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo
bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný.
Odporca vo svojom rozhodnutí podrobne popísal z akých podkladov pre záver
o nebezpečenstve navrhovateľa pre bezpečnosť krajiny, v ktorej žiada o azyl resp. doplnkovú
ochranu, vychádzal a podrobne popísal, ako dospel k záveru o preukázanej príslušnosti
navrhovateľa k teroristickým skupinám.
Námietka navrhovateľa, že v konaní pred súdom v Paríži sa neodvolal vzhľadom
na dĺžku jeho väzby, ktorá sa zhodovala s dĺžkou vymeraného trestu neobstojí a vo vzťahu
k jeho tvrdeniam o nevine v skutkoch, za spáchanie ktorých mu bol uložený trest a z ktorých
okrem iného odporca pri posudzovaní jeho nebezpečnosti pre spoločnosť vychádzal,
je irelevantnou.
Z pohľadu súdne preukázanej viny navrhovateľa za aktivity v teroristickej
organizácii (rozsudok 16. senátu prvostupňového súdu v Paríži č. 9625339012 zo dňa
7.4.2006 a rozsudok súdu v Alžíri č. 175/05 zo dňa 1.6.2005), ako aj vzhľadom na poznatky
odporcu získané výsluchom navrhovateľa k jeho výcviku boja so zbraňami a výbušninami
absolvovanému v Afganistane, ako aj na poznatky získané z Úradu boja proti organizovanej
kriminalite Prezídia PZ SR), je podľa odvolacieho súdu namieste dôvodnosť odporcom
vysloveného podozrenia z obavy, že navrhovateľ by mohol z územia Slovenskej
republiky poskytovať osobám podozrivým zo zapojenia sa do celosvetových
teroristických operácií logistickú podporu pre činnosť príslušníkov teroristických
skupín, a preto krajský súd nepochybil, keď rozhodnutie v časti o neposkytnutí
doplnkovej ochrany navrhovateľovi, považoval za zákonné.
Podľa odvolacieho súdu samotný fakt, že navrhovateľ v štádiu súdneho konania
o preskúmanie rozhodnutia odporcu, opustil územie Slovenskej republiky, a že o azyl
dokonca požiadal aj v Rakúsku, kam nelegálne vycestoval, nasvedčuje tomu, že o skutočnú
ochranu krajiny, kde pôvodne žiadal o azyl, nejavil reálny záujem.
Odvolací súd má za to, že stav vo veci bol spoľahlivo zistený, odporca si zabezpečil
potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, k dokazovaniu použil všetky prostriedky, ktorými
je možné zistiť a objasniť skutočný stav veci. Rozhodnutie odporcu vychádza zo zistených
podkladov a je dostatočne odôvodnené. Skutková podstata má náležitú oporu
v administratívnom spise odporcu, pri zisťovaní nebol porušený zákon v ustanoveniach
o konaní pred správnym orgánom takým spôsobom, že by to mohlo ovplyvniť jeho
zákonnosť.
Za situácie, keď krajský súd po doplnení dokazovania nemal pochybnosti o zistenom
skutkovom stave a dospel k záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia a odvolací súd
nezistil dôvody pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. marca 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová