Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
49e/385197.19947a.pdf
PDF · 108.97 KB
No categories available
6Ntd/14/2009
Najvyšší súd 6 Ndt 14/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Anny Markovej a Martina Vladika na neve-
rejnom zasadnutí konanom dňa 13. augusta 2009 v Bratislave, v trestnej veci obvineného
M. M. a spol., pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods.
4 písm. a/, písm. b/ Tr. zákona a iné o námietke zaujatosti obvineného voči všetkým sudcom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určených na rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu a Špecializovaného trestného súdu takto
rozhodol:
Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
JUDr. Štefan Harabin, JUDr. Harald Stiffel, JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš,
JUDr. Jozef Kandera, JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Juraj Majchrák, JUDr. Ing. Anton
Jakubík, JUDr. Milan Lipovský, JUDr. Jana Serbová, JUDr. Emil Bdžoch, JUDr. Martin
Piovartsy, JUDr. Milan Karabín, JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Peter Paluda,
JUDr. Štefan Michálik, JUDr. Peter Hatala, JUDr. Peter Szabo,
n i e s ú v y l ú č e n í
z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného M. M. a spol. , vedenej
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 12/2009.
O d ô v o d n e n i e :
Na Najvyššom súde Slovenskej republiky sa pod spisovou značkou 1 Tost 12/2009
vedie trestné stíhanie v trestnej veci proti obvinenému M. M. a spol. pre zločin poškodzovania
cudzej veci podľa § 245 ods.1, ods. 3 písm. c/, ods.4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. a iné. Najvyšší
súd má rozhodovať o sťažnosti podanej obvineným proti uzneseniu bývalého Špeciálneho
súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 16. júla 2009 sp. zn. Tp 9/2009, ktorým
bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby.
Obvinený M. M. v rámci sťažnosti zo dňa 2. augusta 2009 podanej prostredníctvom
svojho obhajcu, vzniesol zároveň námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky určených na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu a Špecializovaného trestného súdu. Podanú
námietku odôvodnil tým, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL.ÚS 17/08 bol vyslovený nesúlad ustanovení čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., § 14
ods. 1 a 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov; § 12
ods. 2, slovného spojenia „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14, § 69 ods. 2 a § 150a
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov; s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b/, čl. 144
ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad s čl. 148 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii. Mal za to,
že dôvody vyslovené v náleze, ktoré viedli Ústavný súd Slovenskej republiky k záveru
o narušení garancie sudcovskej nezávislosti sudcov Špeciálneho súdu sa vzťahujú aj na
sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiam Špeciálneho súdu a Špecializovaného trestného súdu. Z nedostatku nezávislosti
sudcov odvodzoval aj ich pomer k v danej trestnej veci. Zdôraznil, že závislosť týchto sudcov
od výkonnej moci je daná aj spôsobom ich kreovania, keď bola zachovaná kontinuita
v personálnom obsadení Špecializovaného trestného súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na rok 2009 v znení od 17. júla 2009, všetci sudcovia rozhodujú o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu a Špeciálneho súdu,
námietka zaujatosti obvineného M. M. smeruje voči všetkým sudcom trestného kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Po preskúmaní obsahu vznesenej námietky zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené ani u jedného zo sudcov
trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zákonné podmienky na jeho
vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci.
Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny
úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre
jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi,
zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.
Podľa § 31 ods. 4 Tr. por. námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania,
len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.
Podľa § 32 ods. 6 Tr. por. o vylúčení sudcu odvolacieho súdu a dovolacieho súdu
rozhodne iný senát toho istého druhu.
Všetci sudcovia trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom
na vznesenú námietku zaujatosti voči ich osobám predložili svoju písomné vyjadrenia,
z obsahu ktorých vyplýva, že ani jeden z nich sa necíti byť v predmetnej trestnej veci zaujatí
a nemá žiadny pomer k prejednávanej veci ani osobám, ktorý sa táto vec týka.
Inštitútom vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť
sa v trestnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci
nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa definuje spravidla ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak,
aby voči osobám, ktorých sa vec týka postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný
súd poskytuje všetkým osobám, ktorých sa vec týka rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestran-
ným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo k inému orgánu činnému v tomto konaní. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti
sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť
z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí
správanie sudcu (Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestran-
nosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.
Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ani subjektívne stanovisko
osoby namietajúcej nezaujatosť sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom
na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposu-
dzuje podľa subjektívneho stanoviska osoby namietajúcej nezaujatosť sudcu, ale podľa
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu,
že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca
je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných
a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu konkrétnemu prípadu a k osobám, ktorých
sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo k inému
orgánu činnému v tomto konaní. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava osoby namietajúcej nezaujatosť sudcu je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu
sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo).
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť
sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochyb-
ností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený
dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať
zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať
objektívne za oprávnenú.
Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
ku konkrétnemu prípadu a k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo k inému orgánu činnému v tomto konaní veci dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
V danom prípade nebola existencia takéhoto prípadného vzťahu alebo pomeru
k predmetnej veci alebo osobám, ktorých sa vec týka, preukázaná ani u jedného zo všetkých
sudcov trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Dôvodom na vylúčenie týchto sudcov nemôže byť preto ani existencia nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky a jeho dôvody, smerujúce k špeciálnemu súdu
ako inštitúcii. Dôvod pre vylúčenie sudcov nezakladá ani zriadenie Špecializovaného
trestného súdu a spôsob kreovania jeho personálneho substrátu.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
vznesenú námietku zaujatosti obvineného nepovažoval za opodstatnenú a dôvodnú, pretože
neboli preukázané a zistené žiadne skutočnosti nasvedčujúce na zaujatosť niektorého
zo sudcov trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci,
a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 13. augusta 2009
JUDr. Jana Bajánková
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová