Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/97/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Obec O. proti

povinnému JUDr. I. B., so sídlom vo V., správcovi konkurznej podstaty P. D. P. S.

v konkurze, so sídlom v S., o vymoženie 4 586,03 eur (138 159 Sk) s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. , na dovolanie súdnej

exekútorky JUDr. I. T., Exekútorský úrad so sídlom vo V., proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 19. februára 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 19. februára 2008 sp.zn. a uznesenie Okresného súdu

Veľký Krtíš z 28. augusta 2007 č.k. -13 a vec vracia Okresnému súdu Veľký

Krtíš na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 28. augusta 2007 č.k. -13

zamietol žiadosť súdnej exekútorky, ktorou sa domáhala, aby bolo rozhodnuté o trovách

exekúcie. Vychádzal z toho, že na majetok P. P. D. S. bol uznesením Okresného súdu Banská

Bystrica zo 16. mája 2006 sp.zn. vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho podľa § 48

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) došlo k zastaveniu predmetného

exekučného konania. Uviedol, že právna úprava obsiahnutá v § 48 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii výslovne nerieši otázku náhrady trov exekúcie, ak nie sú v čase zastavenia

exekúcie uhradené alebo ak ich nemožno uhradiť z výťažku. V zmysle § 200 ods. 2 zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd rozhoduje o tom, kto a v akej

výške platí trovy exekúcie len vtedy, ak súčasne rozhoduje o jej zastavení. V danom prípade

ale došlo k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona, a nie rozhodnutím súdu. Pritom

oprávneného môže súd zaviazať na úhradu trov exekúcie len ak zastavenie exekúcie procesne

zavinil alebo ak bola exekúcia zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného. Vzhľadom na

uvedené dospel súd prvého stupňa k záveru, že nemôže vyhovieť žiadosti súdnej exekútorky

a rozhodnúť o trovách exekúcie. Dodal, že súdna exekútorka musí prihlásiť svoju pohľadávku

na úhradu trov exekúcie do konkurzu.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. februára 2008 sp.zn.

potvrdil odvolaním súdnej exekútorky napadnuté uznesenie exekučného súdu a oprávnenému

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodol tak podľa , majúc za to, že

rozhodnutie exekučného súdu je správne. K jeho dôvodom dodal, že nie je možné považovať

za zavinenie oprávneného zakladajúceho jeho povinnosť nahradiť trovy exekúcie skutočnosť,

že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a rovnako nie je možné konštatovať

nemajetnosť povinného, teda za tohto stavu nie je daný žiadny zo zákonných dôvodov podľa

§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku, aby bola oprávnenému uložená povinnosť zaplatiť trovy

exekúcie. Vzhľadom na uvedené, súdny exekútor nemá v takejto situácii inú možnosť než

nárok na náhradu trov exekučného konania, ktorý mu vznikol voči povinnému, uplatniť

prihláškou v konkurznom konaní.

Rozhodnutie odvolacieho súdu súdna exekútorka napadla dovolaním z dôvodu, že

postupom súdu a jeho rozhodnutím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

Podľa súdnej exekútorky spočíva odňatie jej možnosti konať pred súdom

v tom, že súdy odmietli zaoberať sa s jej žiadosťou o rozhodnutie o trovách exekúcie

bez zákonného podkladu. S poukazom na ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku

uviedla, že aj keď súd o zastavení exekúcie nerozhodol, mal rozhodnúť o náhrade trov

exekúcie, prípadne mal (napriek zastaveniu exekúcie zo zákona) vydať rozhodnutie

o zastavení exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku) a v súvislosti s tým tiež

o povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekučného konania (analogicky podľa § 200 ods. 2

Exekučného poriadku). Súdna exekútorka poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 12. decembra 2004 sp.zn. , najmä tú jeho časť, v zmysle ktorej

„výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať alebo brániť v reálnom uplatnení základného

práva; medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva

sťažovateľa garantovaného ; v takom prípade je potrebné

použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval“.

Trovy exekúcie vznikajú na ťarchu účastníkov konania, nie na ťarchu súdneho exekútora

(ktorý je účastníkom konania iba ak sa rozhoduje o trovách exekúcie). Súdna exekútorka

vyslovila súhlas s názorom, že trovy exekúcie má hradiť povinný, zdôraznila však, že to platí

len vtedy, ak je trovy exekúcie možné od neho vymôcť alebo ak ich sám dobrovoľne zaplatí.

Ak však nastane situácia, v ktorej povinný nemôže z akýchkoľvek príčin nahradiť exekútorovi

trovy, musí ich zaplatiť oprávnený – táto jeho povinnosť vyplýva aj z práva súdneho

exekútora požadovať od oprávneného preddavok na trovy exekúcie. Náhrada trov exekúcie

patriaca súdnemu exekútorovi za ním vykonanú prácu v prospech oprávneného je majetkom

exekútora, ktorého zbavený môže byť len vo verejnom záujme a za podmienok stanovených

zákonom ( a Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd). V procesnej situácii, ktorá nastala zastavením

exekučného konania podľa , oprávnený nenesie žiadne procesné

zavinenie (nemohol predpokladať, že na majetok povinného bude vyhlásený konkurz) a nejde

ani o nemajetnosť povinného, kedy by bolo možné oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť

exekútorovi trovy exekúcie. Z pohľadu súdnej exekútorky je otázne, prečo má „niesť

financovanie exekúcie pre iného“, keď exekučné konanie neiniciovala a nežiadala, aby u nej

bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Nie je veriteľom povinného, preto neopodstatnený

je názor, že náhrady trov exekučného konania sa má domáhať v konkurznom konaní.

So žiadosťou o vykonanie exekúcie sa na ňu obrátil oprávnený, preto jej má aj nahradiť trovy

exekúcie. Z týchto dôvodov súdna exekútorka žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších

stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa ( a nasl. ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle platí,

že dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu ( v znení do 15. októbra 2008). Dovolanie je prípustné

tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu

uzneseniu uvedenému v až c/ Dovolanie preto podľa

a 2 prípustné nie je.

Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania súdnej exekútorky prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie pritom nemá žiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné.

Súdna exekútorka vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní

nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej

opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

V dovolaní súdna exekútorka namieta, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia Odňatím možnosti

konať pred súdom podľa predmetného ustanovenia je taký nesprávny, procesné ustanovenia

porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konaním a rozhodnutím

odvolacieho súdu bola súdnej exekútorke odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný;

iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento

zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona

patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

V danom prípade nedošlo k zastaveniu exekučného konania rozhodnutím súdu, ale ex

lege – vyhlásením konkurzu (viď § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Exekučný súd

pri tomto spôsobe zastavovania exekúcie nevydáva rozhodnutie o zastavení exekučného

konania. V súvislosti s tým vzniká otázka, či má súd v danej procesnej situácii rozhodnúť

o trovách exekúcie. Túto otázku nerieši zákon o konkurze a reštrukturalizácii a výslovne ani

Exekučný poriadok.

Pokiaľ existujúci právny poriadok nemá výslovné ustanovenie plne zodpovedajúce

danému skutkovému stavu alebo procesnej situácii, treba takýto skutkový stav alebo procesnú

situáciu kvalifikovať ako právnu skutočnosť rovnocennú iným právnym skutočnostiam,

ktorým plne zodpovedá určité výslovné ustanovenie právneho poriadku. Uvedenú právnu

skutočnosť treba potom podriadiť určitému ustanoveniu zákona za použitia zásad analógie.

Vychádzajúc z uvedeného je podľa dovolacieho súdu potrebné na základe analógie

procesného práva postupovať aj v tomto prípade podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku.

Možno preto uzavrieť, že aj v prípade exekúcie zastavenej ex lege podľa § 48 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí

trovy exekúcie (analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu) – porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2008 sp.zn. ,

ktorý bude uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky.

Právne závery, ktoré zaujal dovolací súd v predchádzajúcich odsekoch (o povinnosti

exekučného súdu rozhodnúť o trovách exekúcie aj v prípade zastavenia exekúcie ex lege

a o procesnom oprávnení súdneho exekútora domáhať sa v exekučnom konaní rozhodnutia

súdu o trovách aj v prípade takto zastavenej exekúcie), sa neprieči právnym záverom

vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku z 27. augusta 2003 sp.zn.

Obdo V 43/2002 (viď R 60/2004). V označenom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky

pri riešení právnych otázok súvisiacich s vyhlásením konkurzu (podľa

o konkurze a vyrovnaní) a náhradou trov súdneho exekútora poukázal na to, že samotné

prerušenie exekučného konania (podľa

o konkurze a vyrovnaní) nemení nič na tom, že súdny exekútor má právo na náhradu trov,

ktoré mu vznikli výkonom exekučnej činnosti. I keď bol o konkurze

a vyrovnaní s účinnosťou od 1. januára 2006 zrušený zákonom o konkurze

a reštrukturalizácii, ktorý už s vyhlásením konkurzu nespája prerušenie skôr začatého

exekučného konania, ale zastavenie takéhoto konania (viď § 48 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii), podstata právnych záverov vyjadrených v rozhodnutí R 60/2004

zodpovedá aj právnemu stavu po 1. januári 2006.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že návrh súdnej

exekútorky, ktorým sa po zastavení exekučného konania podľa § 48 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii domáhala vydania rozhodnutia súdu o trovách exekúcie, zodpovedal

analogickému použitiu § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Tým, že sa súd prvého stupňa

odmietol vecne zaoberať jej návrhom (odmietol rozhodnúť o trovách konania – či už o ich

priznaní alebo nepriznaní), odňal jej možnosť pred súdom konať ( ).

Rovnakou procesnou vadou zaťažil konanie tiež odvolací súd, ktorý túto vadu súdu prvého

stupňa nepostrehol a stotožnil sa s jeho procesným postupom. Uvedená procesná vada zakladá

vždy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesením

( v znení ) zrušil dovolaním dôvodne napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a pre rovnaké vady i uznesenie exekučného súdu (§ 243b ods. 2,

prvá veta, ods. 3, prvá veta v znení ) a vec vrátil exekučnému

súdu na ďalšie konanie (, druhá veta v znení ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ods. l ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. septembra 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková