Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-256-2011.pdf
PDF · 84.58 KB
Case nature
Subarea
26CoE/256/2011
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa Bratislava, pobočka Komárno, so sídlom Malá Jarková 18, Komárno, proti povinnej: O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, U., o vymoženie sumy 37,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k. 0Er/3969/2000-9 zo dňa 19. mája 2011, v časti trov exekúcie, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 0Er/3969/2000-9 zo dňa 19. mája 2011 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a konanie zastavil. Zároveň súdnemu exekútorovi JUDr. Gabrielovi Szénásimu, so sídlom exekútorského úradu Župná 6, Komárno, náhradu trov exekúcie nepriznal.
Svoje rozhodnutie v časti výroku o vyhlásení exekučného konania za neprípustné a zastavení konania odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a 47 ods. 4, § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 197 a § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva - Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70 a tiež aj rozhodnutie Ústavného súdu SR II ÚS 27/08.
Súd prvého stupňa uviedol, že preskúmaním skutkového stavu zistil, že Okresný súd Nitra uznesením sp. zn. 31K/34/2007 zo dňa 23.10.2007 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka - povinnej. Uvedené rozhodnutie je evidované na Okresnom súde Komárno pod Spr 601/2007. Následne Okresný súd Nitra v konaní 31 Nckr/8/2009 povolil odloženie dlžníčky N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, U.. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že konania o výkon rozhodnutia a exekučné konania, ktoré začali pred začatím konkurzného konania a ktoré sa zverejnením uznesenia o začatí exekučného konania ex lege prerušili, sa vyhlásením konkurzu ex lege zastavujú. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii zároveň zakazuje po vyhlásení konkurzu začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, teda tieto konania je potrebné zastaviť. Vyhlásenie konkurzu pred začatím exekučného konania je prekážkou začatia exekučného konania a preto je potrebné exekučné konanie zastaviť. S poukazom na skutočnosť, že exekučné konanie sa v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii zastavuje zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu, súd prvého stupňa exekučné konanie proti povinnej vyhlásil za neprípustné a exekučné konanie zastavil. Po vyhlásení konkurzu je v zásade vylúčené, aby veriteľ mohol byť individuálne uspokojený. Veriteľ, ktorý chce, aby jeho pohľadávka bola voči dlžníkovi uspokojená, nemá inú možnosť, ako si svoju pohľadávku uplatniť v konkurze. Takýmto veriteľom je aj súdny exekútor, ktorý pôsobil ako súdny exekútor v exekučnom konaní, ktoré sa podľa zákona o konkurze a vyrovnaní prerušilo a podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii prerušilo a potom zastavilo. Ak súdny exekútor má záujem, aby sa jeho pohľadávka uspokojila, nemá inú právnu možnosť
ako si prihlásiť pohľadávku v konkurznom konaní. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že konanie o trovách zastaveného exekučného konania nie je právne dovolené rozhodnúť a preto by po vyhlásení konkurzu mal návrh smerovať proti správcovi, nakoľko ide o pohľadávku, ktorá sa uspokojuje z konkurznej podstaty. V danom prípade má súdny exekútor vždy právo na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a na odmenu za úkony, ktoré vykonal, na tom nič nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 197 a § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si musí prihlásiť do konkurzu. V konečno dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, čo nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.
Proti tomuto uzneseniu podal súdny exekútor v časti výroku o trovách exekúcie v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súdnemu exekútorovi ním bola spôsobená škoda. Po obdržaní poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie s výzvou na vyhlásenie o majetku dňa 23.04.2001, ktoré bolo doručené povinnej 15.05.2001, na ktoré povinná nereagovala. Povinná neuhradila ani jednu splátku a v exekučnom konaní nebola vymožená žiadna suma. Keďže šetrením bolo zistené, že povinná nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá žiaden majetok, súdny exekútor prihlásil vymáhanú pohľadávku do dražby nehnuteľnosti k súdnemu exekútorovi JUDr. Štefanovi Galambosovi, avšak prihlásená pohľadávka uspokojená nebola. Po zistení vyhlásenia konkurzu, súdny exekútor už žiadne úkony nevykonával. Súd prvého stupňa mal exekučné konanie zastaviť na základe Exekučného poriadku, nie podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, t.j. podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 36 ods. 6 Exekučného poriadku. V tomto prípade nie je možné použiť ustanovenie § 47 a § 48 zákona č. 7/2005 Z.z., nakoľko v exekučnom konaní nebola uskutočnená žiadna úhrada, ktorú by bolo potrebné odvádzať správcovi konkurznej podstaty, ani úhrada na trovy exekúcie. Poukázal na nesprávne závery súdu povinnosti súdneho exekútora vymáhať trovy od povinného alebo o prihlásení pohľadávky do konkurzu, nakoľko zákon upravuje povinnosť súdu rozhodovať o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie, na úhradu zaviazať povinného, ak nie je oprávneného a keď nie je ani ten, trovy exekúcie musí uhradiť štát. Ďalej poukázal aj na to, že nemožno hovoriť o monopolnom postavení, keďže exekúciu vykonávajú nielen exekútori, ale aj pracovníci daňových úradov, colné orgány, orgány samospráv, dobrovoľné dražby a súkromné vymáhačské spoločnosti. Súdny exekútor pri vymenovaní do funkcie nebol uzrozumený o nebezpečenstve, že bude musieť bez úhrady vykonávať svoju prácu. Rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 27/08 je potrebné celé preštudovať najmä podmienky, za ktorých nároky súdneho exekútora nemusia byť uspokojené v plnej výške.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol priznanie špecifikovaných trov exekúcie a zaviazať oprávneného na ich náhradu vo výške 46,81 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
K odvolaniu súdneho exekútora sa vyjadril aj oprávnený, pričom uviedol, že nakoľko zo strany povinnej nedošlo k dobrovoľnej úhrade dlžnej sumy, boli dňa 13.12.2000 podané návrhy na začatie exekučného konania na dlžné poistné a zvlášť na poplatok z omeškania. Konanie v oboch veciach začalo upovedomením o začatí exekúcie, pričom dňa 18.11.2002 došlo k vymoženiu dlžného poistného. Dňa 12.11.2007 súdny exekútor informoval, že dňa 23.10.2007 bol uznesením Okresného súdu Nitra vyhlásený konkurz na povinnú. Na základe uvedenej informácie podala dňa 03.12.2007 Krajská pobočka VšZP prihlášku do konkurzného konania. Po skončení konkurzného konania na základe rozvrhového uznesenia Okresného súdu Nitra boli finančné prostriedky poukázané na účet oprávneného. Žiadne ďalšie informácie o priebehu vymáhania pohľadávky od súdneho exekútora oprávnený neeviduje.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP, t.j. vo výroku o trovách exekúcie a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 13.12.2000 kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 19.12.2000 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 13.03.2001 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Gabrielovi Szénásimu, so sídlom exekútorského úradu Dunajské nábrežie 12, Komárno, poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pobočky Komárno, č.k. 2111/2000/2 zo dňa 17.07.2000. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol napadnutým uznesením.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 30.11.2006, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 196 citovaného zákona, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17ba) zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 citovaného zákona, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 citovaného zákona, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 citovaného zákona, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 citovaného zákona, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 citovaného zákona, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že nie je vo výroku o náhrade trov exekúcie vecne správne. V predmetnej exekúcii došlo uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 31K/34/2007 zo dňa 23.10.2007 k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka - povinnej, podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V danom prípade podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením konkurzu došlo k zastaveniu exekúcie ex offo, t.j. zo zákona bez potreby vydania rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. Pri tomto spôsobe zastavenia exekúcie teda súd nevydáva rozhodnutie o zastavení exekúcie, nakoľko už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú (ako účinok vyhlásenia konkurzu). Preto vzniká otázka, či má súd povinnosť rozhodnúť v danej procesnej situácii o trovách exekúcie súdneho exekútora, nakoľko Exekučný poriadok ani zákon o konkurze a reštrukturalizácii túto otázku nerieši. Preto, ak súd prvého stupňa exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a konanie zastavil, jeho rozhodnutie je v tejto časti nadbytočné, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo priamo zo zákona.
Odvolací súd preto konštatuje, že je potrebné použiť zásadu analógie a v prípade, ak právny poriadok nemá výslovné ustanovenie zodpovedajúce danému skutkovému stavu, treba takýto skutkový stav ako právnu skutočnosť kvalifikovať ako rovnocennú iným právnym skutočnostiam, ktorým zodpovedá určité ustanovenie právneho poriadku (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 97/2008 zo dňa 25.09.2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 104/2008 zo dňa zo dňa 21.08.2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 23/2008 zo dňa 20.04.2009).
Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, aj dovolacieho súdu vysloveného v citovaných rozhodnutiach, súd prvého stupňa mal postupovať podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a aj v prípade zastavenia exekúcie ex lege podľa § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii mal rozhodnúť o tom, kto a v
akej výške platí trovy exekúcie. K uvedenému právnemu záveru dospel Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 104/2008 zo dňa zo dňa 21.08.2008, ktorého právna veta znie: „V prípade exekúcie zastavenej ex lege podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti pre analogiam)“ a ktorá bola schválená Občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR a uverejnená v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (60/2008).
Súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie postupuje podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto spôsobom zabezpečuje vykonateľnosť práva. Výkon verejnej moci prostredníctvom súdneho exekútora je výkonom súdnej moci a úkony súdneho exekútora sa považujú za úkony vykonané na základe poverenia súdu. Ustanovenia Exekučného poriadku ako aj vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov garantujú súdnemu exekútorovi za túto činnosť právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Na podklade vyššie uvedených skutočností by preto nemala nastať situácia, ktorá by viedla k tomu, že súdnemu exekútorovi, ktorý vykonal exekučnú činnosť, súd nepriznal náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinnosť nahradiť trovy exekúcie znáša v prvom rade povinný. Len výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby trovy exekúcie nahradil (§ 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Predmetné ustanovenie teda umožňuje súdu pri zastavení konania prelomiť zásadu ustanovenú v § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a povinnosť nahradiť trovy exekúcie uložiť oprávnenému. Podmienkou takéhoto postupu podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je však určitá forma procesného zavinenia oprávneného, príp. nedostatok majetku povinného. Odvolací súd preto poukazuje, že súd prvého stupňa vôbec neskúmal podmienky uvedené v citovaných ustanoveniach (§ 197 ods. 1 a § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku), nakoľko rozhodnutie odôvodnil len nemožnosťou vymoženia trov súdneho exekútora v exekučnom konaní podľa § 197 a § 200 ods. 2 Exekučného poriadku.
O tom, že v prípade zastavenia exekúcie ex lege z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka je potrebné rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, nasvedčuje aj zákon č. 348/2011 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2012 novelizovalo ustanovenie § 203 Exekučného poriadku a ktorým sa toto ustanovenie doplnilo o odsek 3, ktorí znie: „Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške“. Výkladová nejasnosť týkajúca sa náhrady nevyhnutných trov exekúcie súdneho exekútora v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka je tak odstránená novelou účinnou od 01.01.2012, z čoho možno usúdiť, že výklad smerujúci k uvedených záverom prijatým novelou bol v jej súlade a preto aj vzhľadom na jej účel bolo potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade boli splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pretože súd prvého stupňa súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal len s poukazom na jej nemožnosť vymoženia v exekučnom konaní, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.