Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/240/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu V. M. K., so sídlom v K.,

zastúpeného JUDr. V. K., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K., proti žalovanej

1/ MUDr. Ľ. K., bývajúcej v K., 2/ Mgr. L. B., bývajúcej v K., 3/ K. J. B., bývajúcej v B.,

4/ Z. B., bývajúcej v B., žalované 3/ a 4/ zastúpené JUDr. M. P., advokátom Advokátskej

kancelárie so sídlom v B., K., o zaplatenie 20 475,40 € (616 842,-- Sk), vedenej na

Okresnom súde Košice II pod sp.zn. , o dovolaní žalovaných 3/ a 4/ proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach

z 30. apríla 2009 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach

súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom zo 7. júna 2005, č.k. 17 C 446/1993–302 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 616 842,-- Sk proti žalovaným 1/ až 4/

z dôvodu plnenia zo zmluvy o nájme, a to konkrétne udržiavacích nákladov investičného

charakteru, ktorými sa zvyšuje trvalo hodnota prenajatých nehnuteľností. Žalobcovi zároveň

uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania na účet ich právnych zástupcov do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že uplatnená pohľadávka žalobcu je v zmysle

ustanovenia premlčaná. O trovách konania rozhodol

podľa ustanovenia

Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. augusta 2006 sp. zn. –348

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho

nepreskúmateľnosti.

Okresný súd Košice II rozsudkom z 28. septembra 2007, č.k. - 405

(v poradí druhým) žalobu v časti o zaplatenie 205 614,-- Sk zamietol; zvyšnú časť

uplatneného nároku považoval čo do základu za opodstatnenú a túto vylúčil na samostatné

konanie. Mal preukázané, že Dohodou o užívaní objektu domu z 30. decembra 1979

uzatvorenou medzi právnym predchodcom žalobcu a právnymi predchodcami žalovaných

vznikol právny vzťah, ktorý sa v súlade s ustanovením

o nájme a podnájme nebytových priestorov od 1. mája 1990 pretransformoval na nájom

nehnuteľností. Žalovaná 1/ (v zastúpení) uzavrela 25. septembra 1991 ďalšiu zmluvu o nájme

nebytových priestorov, ktorú 24. januára 1992 vypovedala v súlade s ustanovením § 9 ods. 2

písm. g) o nájme a podnájme nebytových priestorov. Nájom

nebytových priestorov na základe tejto výpovede sa mal ukončiť uplynutím 3–mesačnej

výpovednej doby, ktorá začala plynúť od prvého dňa mesiaca, nasledujúceho po doručení

výpovede, t.j. k 30. aprílu 1992. Nájomnú zmluvu z 25. septembra 1991 považoval

za neplatnú a vo vzťahu k pretransformovanej dohode o užívaní predmetných priestorov

z 30. decembra 1979 za právne neúčinnú. K tomuto záveru dospel na základe obsahového

výkladu výpovede, z ktorého uzavrel, že žalovaná vypovedala zmluvu z 25. septembra 1991

a nájomný pomer sa mal ukončiť k 30. aprílu 1992. Na túto výpoveď neprihliadol tiež

z dôvodu, že nebola daná všetkými prenajímateľmi (žalovanými 1/ až 4/). Uviedol, že

výpoveď má znaky absolútne neplatného právneho úkonu, pretože k nej nebol daný súhlas

príslušného orgánu (národného výboru). Na základe uvedených zistení právne vyhodnotil, že

nájomná zmluva pretransformovaná z dohody o užívaní nehnuteľností z 30. decembra 1979

bola platná aj po uplynutí výpovednej doby, teda po 30. apríli 1992. Na podklade správania

žalobcu (uvoľnenie nehnuteľnosti) a výpovede žalovanej ustálil, že vyprataním nehnuteľnosti

v období júla až augusta 1992 došlo k dohode o ukončení nájmu. Dospel k záveru, že

nájomný pomer, ktorý vznikol 30. decembra 1979 zanikol v júli až auguste 1992. Z ďalších

listinných dôkazov mal za preukázané, že žalobca počas trvania nájmu prenajatú

nehnuteľnosť rekonštruoval, vykonával práce udržiavacieho a investičného charakteru, bežné

opravy a úpravy, hoci žalovaná 1/ nesúhlasila s uvedeným rozsahom, kvalitou vykonaných

prác a spochybňovala aj ich dôvodnosť z dôvodu neudelenia súhlasu správcom

Dr. K.. Z článku 5 dohody o užívaní objektu domu z 30. decembra 1979 vyplynulo právo

žalobcu prevádzať také opravy a stavebné úpravy, ktorými sa vylepšuje terajší stav pre

plnenie jeho úloh len na vlastné náklady bez zmeny podstaty objektu. Drobné opravy a

obvyklé udržiavacie náklady súvisiace s užívaním priestorov mal povinnosť uhradiť žalobca.

Užívacie náklady investičného charakteru, ktorými sa trvalo zvyšuje hodnota domu, mohol

užívateľ (žalobca) realizovať na základe predchádzajúceho súhlasu správcu domu

a príslušného stavebného úradu s povinnosťou umožniť včasnú kontrolu faktúr za tieto

stavebné práce pre správcu domu. Medzi účastníkmi, resp. ich právnymi predchodcami došlo

pri uzatváraní zmluvy k dohode pre použitie sadzby podľa vyhlášky č.

v dolnej tretine za predpokladu, že udržiavacie náklady trvalého investičného charakteru

budú hradené v polovičnom pomere na ťarchu účtu nájomného domu a v polovičnom pomere

na ťarchu žalobcu. Prejednávaný spor posúdil v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

č. platného do 31. decembra 1992 a

Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Na základe skutočnosti, že nájomný vzťah

zanikol dohodou približne v polovici predpokladaného času užívania, nepriznal žalobcovi

sumu 205 614,-- Sk, ktorá predstavovala alikvotnú čiastku pri predpokladanom 25–ročnom

užívaní predmetných priestorov, pretože z obsahu dohody žalobcovi takéto právo

nevyplývalo. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k ukončeniu nájmu došlo v júli až

auguste r. 1992, teda žalobca mal možnosť po ukončení nájmu sa domáhať úhrady nákladov,

na ktoré sa prenajímateľ v nájomnej zmluve zaviazal. Z uvedeného ustálil, že žalobca si

mohol uplatniť žalobou 50 % investičných nákladov po ukončení nájmu, teda v júli alebo

auguste 1992. Keďže žalobca podal žalobu 14. júla 1992, nemohol súd prihliadať

na vznesenú námietku premlčania, nárok žalobcu, čo do základu považoval

za opodstatnený, o ktorom rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Na samostatné konanie

vylúčil určenie jeho výšky, a to s prihliadnutím na vznesené námietky žalovaných v 1/ až 4/,

čo sa týka kvality vykonaných prác, množstva vykonaných prác a posúdenia, ktoré

z vykonaných prác boli práce investičného charakteru a ktoré slúžili na vylepšenie terajšieho

stavu pre plnenie úloh organizácie. Posúdil, že za týmto účelom bude potrebné nariadiť aj

znalecké dokazovanie. S poukazom na takto zistený skutkový stav nerozhodoval o náhrade

trov konania.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. apríla 2009 sp. zn. odmietol

odvolanie žalovaných 1/ až 4/ proti rozsudku, t.j. smerujúce proti výroku rozsudku, v ktorej

súd prvého stupňa zvyšnú časť uplatneného nároku považoval čo do základu

za opodstatnenú ako aj proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie. Vychádzal

z toho, že pokiaľ súd prvého stupňa časť uplatneného nároku uznal do základu

za opodstatnenú a zároveň ju vylúčil na samostatné konanie, je nepochybné, že ide

o odvolanie proti uzneseniu, ktoré nie je možné preskúmavať v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/

odvolacím súdom, pretože ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Mal za to, že súd prvého stupňa mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, ale ak to

neurobil a považoval uplatnený nárok za opodstatnený a vylúčil ho na samostatné konanie,

bude to predmetom ďalšieho konania. Zdôraznil, že tento výrok nebolo možné napadnúť

odvolaním, pretože jednoznačne nedošlo k ujme na procesných právach žalovaných, vo veci

sa bude ďalej konať, pokiaľ ide o zvyšnú časť uplatneného nároku a všetky odvolacie

námietky, ktoré boli dávané do veci samej, budú predmetom ďalšieho konania a v prípade

neúspešnosti uplatneného nároku predmetom odvolacieho konania.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie žalované 3/ a 4/. Navrhli,

aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil súdu na ďalšie konanie.

V dovolaní uviedli, že odvolací súd považoval odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu

prvého stupňa o oprávnenosti základu nároku a jeho vylúčení na samostatné konanie

za uznesenie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, čím žalovaným odňal možnosť konať

pred súdom ( ), pretože vo vylúčenom konaní by sa neprihliadalo

na vznesené odvolacie námietky k základu nároku.

Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím odvolacieho

súdu a navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníčky konania ( ), zastúpené advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, preto

(odhliadnuc od prípustnosti dovolania v zmysle – k tomu viď ďalej)

pri posudzovaní jeho prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia V zmysle

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa V zmysle je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V preskúmavanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje

znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v a , preto dovolanie proti nemu

v zmysle týchto ustanovení nie je procesne prípustné.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku

a uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je

inak dovolanie z hľadiska vylúčené.

Dovolateľky netvrdili, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237

písm. a/ až e/ a g/ a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo;

namietali však, že konanie trpí vadou v zmysle , pretože odvolací súd

nesprávne odmietol ich odvolanie smerujúce proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým vyslovil, že „zvyšnú časť uplatneného nároku považuje, čo do základu

za opodstatnenú a vylučuje na samostatné konanie“, napriek tomu, že pre uvedený postup

neboli splnené zákonné podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti žalovaných konať pred

súdom.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi možnosť pred súdom konať

ide tiež vtedy, ak súd odmietne podanie (návrh na začatie konania, odvolanie a podobne), hoci

zákonné podmienky pre tento postup nie sú dané.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (). Pod spravodlivým súdnym procesom

(fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu.

Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní ().

Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach

rozhoduje občianskoprávny súd (, ). Pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú

stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich

ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci

účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného

procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to,

ktorý z účastníkov je žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (). Rovnosť

účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje , v zmysle ktorého

účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť

im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších

ustanoveniach , predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich

vedenie konania, priebeh dokazovania, konanie o riadnych i mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

So zreteľom na žalovanými 3/ a 4/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania (§ 237

písm. f/ ) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral v akom rozsahu

napadli žalované rozsudok súdu prvého stupňa, akú povahu mali výroky rozsudku súdu

napadnuté odvolaním žalovaných a či proti nim zákon pripúšťa riadny opravný prostriedok –

odvolanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalované 3/ a 4/ odvolaním napadli druhý výrok rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté, že zvyšná časť uplatneného nároku je

opodstatnená a túto súd vylučuje na samostatné konanie (č.l. 411–417 spisu).

V zmysle ustanovenia rozsudkom rozhoduje súd o veci samej.

Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

V zmysle ustanovenia rozsudkom má sa rozhodnúť o celej

prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej

časti alebo len o jej základe.

Ustanovenie z hľadiska rozsahu výroku rozoznáva tri formy rozsudkov –

rozsudok konečný, rozsudok čiastočný a rozsudok medzitýmny. Rozsudok konečný, ktorého

výrok rieši celý predmet konania, vyjadruje sa kladne alebo záporne o celom žalobnom petite.

Pri čiastočnom rozsudku sa rozhoduje iba o časti predmetu konania alebo obsah výroku sa

vzťahuje k niektorému zo samostatných spoločníkov. Jeho povaha však vylučuje aplikáciu

tohto ustanovenia, keď predmetom konania je nedeliteľné plnenie, alebo ide o nerozlučné

procesné spoločenstvo ( ), prípadne ak z hmotného práva vyplýva určitý

spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Ak je to účelné, môže súd vydať rozsudok

s výrokom len o základe veci, tzv. rozsudok medzitýmny. Rozhodovanie v tejto forme

rozsudku je obmedzené na situácie, keď je možné vo veci rozlišovať jej právny základ

a výšku. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je zistenie skutkového stavu

v takom rozsahu, ktorý umožní prijatie záveru o dôvodnosti základu uplatneného nároku.

V zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 O.s.p ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd

uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo

prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí

návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Okresný súd Košice II rozsudkom z 28. septembra 2007 č.k. 17 C 446/1993–405

žalobu v časti o zaplatenie 205 614,-- Sk zamietol (čiastočný rozsudok), vo zvyšnej časti

uplatnený nárok čo do jeho základu považoval za dôvodný (medzitímny rozsudok) a jeho

výšku vylúčil na samostatné konanie (uznesenie o vedení konania).

Odvolací súd nepostupoval správne, ak vychádzal z toho, že odvolanie žalovaných

smeruje len proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol nárok v prevyšujúcej časti

vylúčený na samostatné konanie, na základe čoho nesprávne dospel k záveru, že odvolanie

žalovaných je neprípustné a preto ho odmietol ( ). Odvolací súd

opomenul, že odvolanie žalovaných smeruje aj proti výroku, ktorým súd prvého stupňa

vyslovil, že nárok mimo jeho zamietajúcej časti čo do základu považuje za opodstatnený

(medzitímny rozsudok).

Podľa ustanovenia veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Odvolanie žalovaných smerujúce proti medzitímnemu rozsudku je prípustné.

Povinnosťou odvolacieho súdu bolo odvolanie v tejto časti prejednať; jeho odmietnutím

nedošlo k preskúmaniu vecných odvolacích námietok a uvedeným postupom bolo odvolacie

konanie zaťažené vadou v zmysle

Výskyt niektorej z vád uvedených v zakladá v každom prípade

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému v takto postihnutom konaní; zároveň je ale

tiež samostatným dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť,

lebo takéto rozhodnutie nemožno považovať za správne. So zreteľom na túto vadu Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému

súdu v Košiciach na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. apríla 2010

JUDr. Vladimír Magura , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská