Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b25/360746.96df29.pdf
PDF · 124.69 KB
No categories available
5Nc/12/2010
Najvyšší súd 5 Nc 12/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa MUDr. D. B.,
bývajúceho v B., proti odporcovi npor. Mgr. K. S., pracovisko O. R. P. Z. B., o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 50 C 243/2008, o návrhu na vylúčenie sudkýň Krajského súdu
v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 14 Co 118/2010, takto
rozhodol:
Sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J.
n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 14 Co
118/2010 (vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50 C 243/2008).
O d ô v o d n e n i e
Sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J. (predsedníčka senátu) Mgr. B. B. a
JUDr. B. J. dňa 16. apríla 2010 predložili vec predsedníčke súdu s oznámením o dôvodoch,
pre ktoré sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci. Uviedli, že osoba navrhovateľa v
predmetnom konaní je totožná s osobou, ktorá dňa 13.10.2009 podala na Okresnom súde
Bratislava II žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy proti ním ako
členkám senátu 14 Co ako aj proti sudkyni Okresného súdu Bratislava II. Konanie je vedené
pod sp. zn. 19 C 97/2009 a nebolo ukončené.
Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave predložila vec podľa § 15 ods. 1 O.s.p.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti z dôvodu, že
nie je dôvod pochybovať o zaujatosti sudkýň. V tejto súvislosti poukázala aj na stanovisko
predsedníčky občianskoprávneho kolégia zo dňa 19. apríla 2010, ktoré vo fotokópii pripojila
a z ktorého vyplynulo, že v konaní proti ním vedenom, uvedené sudkyne nevystupovali
aktívne, inak by poznali stav konania, pretože označená vec bolo právoplatne ukončená dňa
22.2.2010, preto je otázne, či im vôbec bol doručený návrh na začatie konania a rozhodnutie
vo veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený v zmysle § 16 ods.1 O.s.p.
posudzoval predloženú vec z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p.,
v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti.
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až
§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ústavy). Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa platnej a účinnej právnej
úpravy možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
35 Nc 12/2010
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa
tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be
done")], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p.
predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z
prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných
dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a
spravodlivo.
Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie
a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk
pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti
Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov
z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom
alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne
rozhodovať (II ÚS 105/01, Sbírka nálezú a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlišuje aj
pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z
tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska
správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie
sudcu (Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje
judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.
Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení
subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či
možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú
také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo).
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť
sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
55 Nc 12/2010
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Pri posudzovaní dôvodnosti namietanej zaujatosti sudkýň vyplývajúcich z ich
oznámenia o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov
a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž
vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky analýza skutočností uvádzaných
v oznámení sudkýň, neumožňujú objektívne a ani subjektívne prijatie záveru, že
JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje predovšetkým na to, že každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1
ústavy). Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 veta prvá ústavy).
V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy (čl. 141
ods. 1 ústavy). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych
orgánov (čl. 141 ods. 2 ústavy). Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sudca skladá do rúk prezidenta
Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať
ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať
zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“ (čl. 144
ods. 1 ústavy).
Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať
sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie
súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne
spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.
Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanému prípadu,
účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti
sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania
a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej
a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.
O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať
vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje
konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá
skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so zreteľom
na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného vecného
prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť vyrovnať sa
vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s eventuálnou kritikou
jeho konania (napríklad aj zo strany médií).
V danom prípade z námietky zaujatosti zo strany sudkýň vyplýva, že existenciu
vzťahu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci vidia v okolnostiach obdobnej
(rovnakej) povahy. Skutočnosti uvedené v oznámení, z ktorých vyvodzujú označené sudkyne
svoju zaujatosť, spočívajúce v tom, že navrhovateľ v tomto konaní podal proti ním v inom
súdnom konaní návrh na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorého konania
sa osobne ani nezúčastnili a toto konanie bolo bez ich vedomosti (viď stanovisko
predsedníčky občianskoprávneho kolégia zo dňa 19. apríla 2010), právoplatne ukončené dňa
22. februára 2010, t.j. temer dva mesiace pred oznámením o ich zaujatosti predsedníčke
krajského súdu, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemôžu objektívne
spôsobiť vznik pochybnosti o nezaujatosti v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že sama skutočnosť, že sudca sa
zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi alebo že sa
zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade môžu vznikať pochybnosti o jeho
nezaujatosti vo vzťahu k účastníkovi, nezakladá ale bez ďalšieho dôvod pre vylúčenie tohto
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých
sudca subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú
ničím objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho
nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom
na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej
situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku
nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné záruky takéhoto charakteru vyplývajú
v právnom poriadku Slovenskej republiky predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého
postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej moci v demokratickej spoločnosti.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje žiadny dôvod
objektívnej povahy, so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, že sudkyne
Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. budú voči účastníkom
konania postupovať nezaujato, neutrálne, a že vec objektívne – podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia – posúdia so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.
Preto z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania tejto
veci.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská