Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Nc/12/2010

Najvyšší súd 5

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa MUDr. D. B.,

bývajúceho v B., proti odporcovi npor. Mgr. K. S., pracovisko O. R. P. Z. B., o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom

súde Bratislava II pod sp. zn. , o návrhu na vylúčenie sudkýň Krajského súdu

v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. , takto

rozhodol:

Sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J.

n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 14 Co

118/2010 (vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e

Sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J. (predsedníčka senátu) Mgr. B. B. a

JUDr. B. J. dňa 16. apríla 2010 predložili vec predsedníčke súdu s oznámením o dôvodoch,

pre ktoré sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci. Uviedli, že osoba navrhovateľa v

predmetnom konaní je totožná s osobou, ktorá dňa 13.10.2009 podala na Okresnom súde

Bratislava II žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy proti ním ako

členkám senátu 14 Co ako aj proti sudkyni Okresného súdu Bratislava II. Konanie je vedené

pod sp. zn. a nebolo ukončené.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave predložila vec podľa

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti z dôvodu, že

nie je dôvod pochybovať o zaujatosti sudkýň. V tejto súvislosti poukázala aj na stanovisko

predsedníčky občianskoprávneho kolégia zo dňa 19. apríla 2010, ktoré vo fotokópii pripojila

a z ktorého vyplynulo, že v konaní proti ním vedenom, uvedené sudkyne nevystupovali

aktívne, inak by poznali stav konania, pretože označená vec bolo právoplatne ukončená dňa

22.2.2010, preto je otázne, či im vôbec bol doručený návrh na začatie konania a rozhodnutie

vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený v zmysle

posudzoval predloženú vec z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia ,

v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až

) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa (ďalej

len ). Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa platnej a účinnej právnej

úpravy možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (, , ).

35

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa

tiež javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be

done")], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa ods. l

predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi ( ). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z

prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných

dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a

spravodlivo.

Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie

a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk

pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti

Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov

z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom

alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne

rozhodovať (, Sbírka nálezú a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlišuje aj

pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z

tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska

správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie

sudcu (Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje

judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.

Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne

javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení

subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či

možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne

oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú

také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo).

Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť

sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne

hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom

k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

55

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Pri posudzovaní dôvodnosti namietanej zaujatosti sudkýň vyplývajúcich z ich

oznámenia o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov

a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž

vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie ).

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky analýza skutočností uvádzaných

v oznámení sudkýň, neumožňujú objektívne a ani subjektívne prijatie záveru, že

JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje predovšetkým na to, že každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1

). Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi ( veta prvá ).

V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy (čl. 141

ods. 1 ). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych

orgánov ( ). Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Sudca skladá do rúk prezidenta

Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať

, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať

zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“ (čl. 144

ods. 1 ).

Z ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať

sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie

súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne

spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.

Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanému prípadu,

účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti

sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania

a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej

a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať

vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje

konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá

skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so zreteľom

na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného vecného

prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť vyrovnať sa

vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s eventuálnou kritikou

jeho konania (napríklad aj zo strany médií).

V danom prípade z námietky zaujatosti zo strany sudkýň vyplýva, že existenciu

vzťahu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci vidia v okolnostiach obdobnej

(rovnakej) povahy. Skutočnosti uvedené v oznámení, z ktorých vyvodzujú označené sudkyne

svoju zaujatosť, spočívajúce v tom, že navrhovateľ v tomto konaní podal proti ním v inom

súdnom konaní návrh na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorého konania

sa osobne ani nezúčastnili a toto konanie bolo bez ich vedomosti (viď stanovisko

predsedníčky občianskoprávneho kolégia zo dňa 19. apríla 2010), právoplatne ukončené dňa

22. februára 2010, t.j. temer dva mesiace pred oznámením o ich zaujatosti predsedníčke

krajského súdu, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemôžu objektívne

spôsobiť vznik pochybnosti o nezaujatosti v zmysle

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že sama skutočnosť, že sudca sa

zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi alebo že sa

zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade môžu vznikať pochybnosti o jeho

nezaujatosti vo vzťahu k účastníkovi, nezakladá ale bez ďalšieho dôvod pre vylúčenie tohto

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých

sudca subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú

ničím objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho

nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom

na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej

situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku

nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné záruky takéhoto charakteru vyplývajú

v právnom poriadku Slovenskej republiky predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého

postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej moci v demokratickej spoločnosti.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje žiadny dôvod

objektívnej povahy, so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, že sudkyne

Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. budú voči účastníkom

konania postupovať nezaujato, neutrálne, a že vec objektívne – podľa svojho najlepšieho

vedomia a svedomia – posúdia so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.

Preto z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že

JUDr. K. J., Mgr. B. B. a JUDr. B. J. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania tejto

veci.

V Bratislave 29. apríla 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská