Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)66b/375949.89f75b.pdf
PDF · 146.3 KB
No categories available
1Cdo/28/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Cdo 28/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. GmbH, so sídlom H.,
Nemecká spolková republika, zastúpeného Mgr. O., advokátkou v B., proti žalovanému
MVDr. E., bývajúcemu v Š. zastúpenému JUDr. E., advokátom v B., o zaplatenie 18 661,84
€ s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 145/2004, o
dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2008 sp. zn.
10 Co 215/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. októbra
2008 sp. zn. 10 Co 215/2008 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 28. apríla 2008
č. k. 10 C 145/2004 - 200 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
O d v ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. apríla 2008 č. k.
10 C 145/2004 - 200 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 18 661,84 € spolu s
uvedeným príslušenstvom (úrokom z omeškania) a náhradu trov konania 148 492,51 Sk do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že medzi účastníkmi konania bola 3. decembra 1996 uzavretá zmluva o pôžičke
na sumu 40 000 DEM. Existenciu pôžičky potvrdil žalovaný písomne v dohode o skončení
pracovného pomeru z 28. januára 1999 a zaviazal sa jej zostatok riadne splácať. Žalovaný
prestal splácať pôžičku 1. januára 2000. V tom čase predstavoval dlh žalovaného voči
žalobcovi 27 374,67 DEM. Keďže žalovaný neuhradil žalobcovi spornú istinu
s príslušenstvom, súd po zistení, že nárok žalobcu nie je premlčaný, rozhodol, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom a trovy konania. K námietke
žalovaného, že návrh bol podaný na miestne a vecne nepríslušný súd, uviedol súd prvého
stupňa, že podľa článku 24 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach mal
právny zástupca žalovaného namietať absenciu právomoci a teda mal na prvom pojednávaní
žiadať konanie zastaviť a nie návrh v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný bol prítomný
na pojednávaní 26. mája 2005, preto svojou účasťou podľa súdu prvého stupňa došlo k
založeniu právomoci súdu v zmysle článku 24 citovaného nariadenia.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd), ktorý konal o odvolaní žalovaného, rozsudkom
z 30. októbra 2008 sp. zn. 10 Co 215/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi (odôvodnením) súdu prvého
stupňa, vrátane toho, že neabsentovala právomoc súdu a to s poukazom na článok 24
nariadenia rady ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Podľa odvolacieho súdu „z obsahu
spisového materiálu je nesporné, že žalovaný i jeho právny zástupca sa konania zúčastnili a to
i prvého pojednávania vo veci samej dňa 26. mája 2005 a nenamietal len absenciu
právomoci, ale žiadal žalobu zamietnuť, vzniesol námietku premlčania a o. i. poukázal na
miestnu a vecnú nepríslušnosť s dodatkom, že v prípade, ak by bol súd iného právneho
názoru, má postupovať podľa nemeckého občianskeho práva“. Úspešnému účastníkovi
(žalobcovi) nepriznal odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania, keďže si ich v zákonnej
lehote nevyčíslil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým žiadal zrušiť
rozsudok Krajského súdu v Trnave a vrátiť mu vec na ďalšie konanie; zároveň požiadal
o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa žalovaného je prípustnosť
dovolania daná na základe ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p., keďže sa rozhodlo o veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (uvedená vec podľa jeho názoru nepatrí do právomoci
slovenských súdov) s odôvodnením, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení nariadenia Rady ES č. 44/2001.
Žalobca vo vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Uviedol, že právomoc Okresného
súdu Dunajská Streda bola jednoznačne daná v zmysle čl. 24 nariadenia Rady (ES) č.
44/2001, keďže podľa tohto článku je právomoc súdu členského štátu daná aj vtedy, ak sa
žalovaný zúčastní konania. Mal za to, že zo zápisnice z pojednávania 26. 5. 2005 nevyplýva,
že sa žalovaný konania zúčastnil, len aby namietol absenciu právomoci súdu, ale naopak, na
uvedenom pojednávaní žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu nenamietal len
právomoc súdu, ale vyjadroval sa aj k hmotnej stránke veci a iným otázkam, a to najmä
k premlčaniu nároku žalobcu, možnosti vypovedania zmluvy o pôžičke a k platnosti zmluvy
o pôžičke; tým podľa žalobcu uznal právomoc súdu podľa čl. 24 predmetného nariadenia.
Uznesením zo 6. augusta 2009 sp. zn. 1 Cdo 28/2009 odložil dovolací súd
vykonateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolaním žalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie žalovaného vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môže byť procesne
prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že ustanovenie
§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto
ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie
prípustné nie je.
V podanom dovolaní sa namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O.s.p. Dovolací súd sa preto v rámci komplexného skúmania, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O.s.p., osobitne zaoberal otázkou, či konanie
nemalo namietanú vadu, a v rámci svojho prieskumu ustálil, že rozhodnutiami nižších
súdov došlo k takejto vade: nižšie súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrila do ich právomoci.
Takáto vada zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť dovolania.
Dovolací súd k tomuto záveru uvádza nasledovné:
Po pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie sa začalo na území Slovenskej
republiky uplatňovať nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci
a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 16. 1.
2001, s. 1 – 23, mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 19 Zväzok 04 S. 42 –
64); ďalej len „nariadenie č. 44/2001“.
Na základe článku 23 nariadenia č. 44/2001 sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden
alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, môžu dohodnúť, že súd alebo súdy členského
štátu majú právomoc na riešenie sporov v súvislosti s ich právnym vzťahom. Táto právomoc
súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak.
V zmluve o pôžičke, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 3. decembra 1996, bol
dohodnutý súd v Hannoveri ako miestne príslušný súd pre upomienkové konanie
(Gerichtstand für das Mahnverfahren - Hannover). Táto dohoda účastníkov o voľbe
právomoci súdu je platná a spĺňa podmienky článku 23 nariadenia č. 44/2001.
Podľa článku 24 nariadenia č. 44/2001: „okrem právomoci založenej na iných
ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný
zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby
namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“
Prvé pojednávanie na Okresnom súde Dunajská Streda sa uskutočnilo 26. mája 2005.
Išlo o prvý kontakt žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu so súdom v tejto veci, predtým
sa k žalobe nevyjadrovali. V zápisnici z tohto pojednávania je prvé vyjadrenie právneho
zástupcu žalovaného zachytené nasledovne (doslovná citácia): „Predstúpil práv. zást.
odporcu, ktorý žiada návrh v celom rozsahu zamietnuť, znáša námietku premlčania vzhľadom
na to, že návrh bol podaný na súd miestne a vecne nepríslušný a ak by bol súd iného práv.
názoru súd má postupovať podľa nemeckého obč. práva a v tomto prípade znáša námietku
premlčania.“ V nasledujúcej vete zachytenej v zápisnici ešte zástupca žalovaného upozornil
na príslušný súd v Hannoveri. Súd pojednávanie odročil na neurčito „z dôvodu vyžiadania
stanoviska MS SR na okolnosti, ktoré sú uvedené v zápisnici“. V dožiadaní na Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky (č.l.78 spisu) požiadal súd prvého stupňa „o poskytnutie
právnej pomoci o tom, či je daná právomoc súdov SR v danej veci a ak áno aký právny
poriadok, ktorého štátu má byť použitý. /vecná a miestna príslušnosť/ medzi účastníkmi
konania bola uzavretá zmluva o pôžičke dňa 03.12.1996 pričom účastníci v zmluve sa dohodli
v zmluve o pôžičke, že zmluva o pôžičke podlieha nemeckému právu, na miesto plnenia sa
dohodli v meste Hannover, ďalej sa dohodli na miesto súdu pre upomienkové konanie:
Hannover“. V odpovedi na toto dožiadanie (č.l.79 spisu) Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky upozornilo súd prvého stupňa na článok 23 a článok 24 nariadenie Rady
ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach.
Súdy Slovenskej republiky sú povinné aplikovať právne predpisy Európskej únie
a riadiť sa judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Záväzný
výklad vzťahujúci sa na článok 24 nariadenia č. 44/2001 podal Súdny dvor vo svojom
rozsudku z 24. júna 1981, 150/80, Elefanten Schuh GmbH proti Pierre Jacqmain, ECR 1981,
strana 01671 (ďalej len „rozsudok Elefanten Schuh“). Súdny dvor v tomto rozsudku vykladal
článok 18 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí
v občianskych a obchodných veciach, (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský
dohovor“). Článok 24 nariadenia č. 44/2001 má rovnaké miesto a plní rovnakú funkciu ako
článok 18 Bruselského dohovoru. Tieto dve ustanovenia sú formulované zhodne a teda sa
považujú za rovnocenné (ku vzťahu medzi Bruselským dohovorom a nariadením č. 44/2001
pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2009, Draka NK Cables a i., C-167/08, zatiaľ
neuverejnený v Zbierke, bod 20).
Súdny dvor na skúmanú otázku, či sa musí žalovaný vo svojich vyjadreniach
obmedziť výlučne na namietanie absencie právomoci alebo či sa zároveň môže vyjadrovať aj
k ďalším (iným) skutočnostiam, predovšetkým k samotnej žalobe, dáva v rozsudku Elefanten
Schuh jasnú odpoveď. V bode 14 rozsudku Elefanten Schuh uviedol: „hoci existujú rozdiely
medzi rôznymi jazykovými verziami článku 18 Dohovoru, pokiaľ ide o otázku, či sa na
vylúčenie právomoci dotknutého súdu musí odporca obmedziť iba na namietanie tejto
právomoci alebo naopak, či môže dosiahnuť rovnaký účel tým, že namieta právomoc súdu
a tiež sa vyjadrí k podstate žalobného návrhu, viac sa k cieľom a k zmyslu Dohovoru
približuje druhá možnosť výkladu. Podľa občianskych procesnoprávnych predpisov
niektorých zmluvných štátov by bolo v podstate odporcovi, ktorý vznáša výlučne námietku
právomoci a žiadne ďalšie, bránené podávať vyjadrenia vo veci samej, ak súd zamietne jeho
námietku týkajúcu sa nedostatku právomoci. Výklad článku 18, ktorý by umožnil takýto
výsledok, by bol v rozpore s právom odporcu obhajovať sa v pôvodnom konaní, čo je jedným z
cieľov Dohovoru“. V bode 15 rozsudku Elefanten Shuh Súdny dvor doplnil: „spochybnenie
právomoci však môže viesť k výsledku zamýšľanému v článku 18 iba ak sú žalobca a konajúci
súd schopní zistiť v čase prvej obrany žalovaného, že má v úmysle namietať právomoc súdu.“
Súdny dvor potvrdil, resp. zopakoval tento výklad aj vo svojich ďalších rozsudkoch,
napr. v rozsudku z 22. októbra 1981 č. 27/81 Rohr, ECR 1981, strana 00669; rozsudku z 31.
marca 1982 č. 25/81 C.H.W, ECR 1982, strana 01189; rozsudku zo 14. júla 1983 č. 201/82
Gerling, ECR 1983, strana 02503).
Z obsahu prvého vyjadrenia žalovaného, ako bolo zachytené v zápisnici z
pojednávania na Okresnom súde Dunajská Streda 26. mája 2005, je podľa Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky dostatočne zrejmé, že žalovaný mal nielen v úmysle namietať, ale aj
namietal absenciu právomoci súdu. Napokon tak to aj súd prvého stupňa a odvolací súd
ustálili, teda z obrany žalovaného zistili. Dokladá to aj dôvod odročenia pojednávania na
Okresnom súde Dunajská Streda 26. mája 2005 a nasledujúci obsah dotazu tohto súdu na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vyplýva to aj z odôvodnení oboch
rozsudkov nižších súdov (v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa po konštatovaní
prednesu zástupcu žalovaného dôvodí, že mal žiadať konanie zastaviť a nie návrh v celom
rozsahu zamietnuť; v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu je nielen označené za nesporné
že žalovaný, resp. jeho zástupca na prvom pojednávaní vo veci samej 26. mája 2005 namietal
absenciu právomoci, ale zároveň súd aj presne sformuloval vysvetlenie, prečo sa uvedená
námietka neakceptovala: pre právny názor, že takúto námietku nemožno účinne uplatniť
spôsobom, že by sa žalovaný zároveň vyjadril aj k veci samej). Že rovnako túto situáciu
pochopil u námietky žalovaného (teda že ten namietal právomoc, ale súčasne namietal aj
ďalšie skutočnosti a vyjadroval sa k veci) aj žalobca, dokladá obsah jeho vyjadrenia
k dovolaniu. Aj v ďalšom priebehu konania žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu
a trval na právomoci súdu v Hannoveri, dohodnutej účastníkmi konania v zmluve o pôžičke.
Nižšie súdy nevzali do úvahy vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na prvom
pojednávaní o nedostatku právomoci súdu nie z dôvodu terminologickej nepresnosti záznamu
tohto vyjadrenia v zápisnici [aj zo skomoleného zaprotokolovania príslušného prednesu, ako
bol citovaný (za takýto procesný nedostatok, je, pravdaže, zodpovedný konajúci súd), možno
vcelku jasne identifikovať vznesenie námietky nedostatku právomoci súdu], ale pre už
spomenutý právny názor na spôsob vznesenia takejto námietky, t. j. pre spojenie námietky
nedostatku právomoci súdu s vyjadrením sa k veci samej; v tom videli skutočnosť brániacu
účinnému vzneseniu tejto námietky. Takéto posúdenie, ktoré je založené výlučne na
gramatickom výklade článku 24 nariadenia č. 44/2001, a opomína iný výklad [(teleologický):
zváženie, aký má cieľ a zmysel nariadenie č. 44/2001, a predovšetkým účelu tohto článku]
a v tejto spojitosti aj spomenutú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (obsahujúcu
citovaný výklad, ktorý je priaznivý ochrane strany sporu, ktorá je považovaná za slabšiu -
žalovanému), je nesprávne.
Súd by mohol mať založenú právomoc v súlade s článkom 24 nariadenia č. 44/2001
len vtedy, ak by sa žalovaný zúčastnil pojednávania pred ním a námietku nedostatku
právomoci súdu neuplatnil, pretože taká jeho účasť na konaní by predstavovala (znamenala)
konkludentný súhlas s právomocou súdu; o takýto prípad - ako z doteraz uvedeného rozboru
vyplýva - však nešlo. Nižšie súdy so zreteľom na vznesenú námietku žalovaného o nedostatku
právomoci súdu mali preto dospieť k záveru, že právomoc súdov v Slovenskej republike
konať vo veci nie je daná, t. j. mali konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania (právomoci). Iba takéto rozhodnutie by bolo v súlade s výkladom a
aplikáciou článku 24 nariadenia č. 44/2001 rešpektujúcimi citovanú judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie.
V tejto veci teda oba nižšie súdy nevyriešili správne otázku danosti právomoci súdov
v Slovenskej republike; ich rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení
nariadenia č. 44/2001 a sú v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre týkajúcej sa zodpovednosti členského štátu za
porušenie práva Európskej únie konštatuje, že ak je rozhodnutie vnútroštátneho súdu
v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora, ide o dostatočne závažné
porušenie práva Spoločenstva (pozri napr. rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, C–
46/93 a C–48/93, ECR 1996, strana I–1029, bod 57).
Ustanovenie § 103 O.s.p. ukladá súdu povinnosť kedykoľvek za konania prihliadať na
to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak
v konaní vyjde najavo taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je
súd povinný vec postúpiť; pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci
súdov; uvedené však neplatí, ak ide o prípad právomoci cudzozemského orgánu: v uznesení o
zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný rozhodnúť, ktorému orgánu sa
vec postupuje; výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu (porovnaj bližšie R 82/2002).
V danom prípade súdy v Slovenskej republike nemajú právomoc o veci konať a rozhodnúť,
keďže je tu daná právomoc cudzozemského súdu a žalovaný namietol absenciu právomoci na
Okresnom súde Dunajská Streda 26. mája 2005. Ide tak o neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania a pretože z pohľadu slovenského procesného práva nejestvuje nástroj,
ktorým by sa dal tento nedostatok odstrániť, je treba konanie zastaviť za použitia § 104 ods.
1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov zrušil oba rozsudky nižších
súdov a konanie zastavil (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.). Náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. Žalobca podaním žaloby na súd nemajúci právomoc zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť (takéto zavinenie nemožno vidieť v realizovanom práve žalovaného namietať
nedostatok právomoci), nárok na náhradu trov konania žalobca teda nemá. Podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 146 ods. 2 O.s.p. žalovanému síce právo na náhradu trov
konania vzniklo, nepodal ale návrh na uloženie povinnosti nahradiť mu trovy konania (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Jana Bajánková v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Hrčková Marta