Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/28/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. GmbH, so sídlom H.,

Nemecká spolková republika, zastúpeného Mgr. O., advokátkou v B., proti žalovanému

MVDr. E., bývajúcemu v Š. zastúpenému JUDr. E., advokátom v B., o zaplatenie 18 661,84

€ s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. , o

dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2008 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. októbra

2008 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 28. apríla 2008

č. k. - 200 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

O d v ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. apríla 2008 č. k.

- 200 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 18 661,84 € spolu s

uvedeným príslušenstvom (úrokom z omeškania) a náhradu trov konania 148 492,51 Sk do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že medzi účastníkmi konania bola 3. decembra 1996 uzavretá zmluva o pôžičke

na sumu 40 000 DEM. Existenciu pôžičky potvrdil žalovaný písomne v dohode o skončení

pracovného pomeru z 28. januára 1999 a zaviazal sa jej zostatok riadne splácať. Žalovaný

prestal splácať pôžičku 1. januára 2000. V tom čase predstavoval dlh žalovaného voči

žalobcovi 27 374,67 DEM. Keďže žalovaný neuhradil žalobcovi spornú istinu

s príslušenstvom, súd po zistení, že nárok žalobcu nie je premlčaný, rozhodol, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom a trovy konania. K námietke

žalovaného, že návrh bol podaný na miestne a vecne nepríslušný súd, uviedol súd prvého

stupňa, že podľa článku 24 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000

o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach mal

právny zástupca žalovaného namietať absenciu právomoci a teda mal na prvom pojednávaní

žiadať konanie zastaviť a nie návrh v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný bol prítomný

na pojednávaní 26. mája 2005, preto svojou účasťou podľa súdu prvého stupňa došlo k

založeniu právomoci súdu v zmysle článku 24 citovaného nariadenia.

Krajský súd v Trnave (odvolací súd), ktorý konal o odvolaní žalovaného, rozsudkom

z 30. októbra 2008 sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi (odôvodnením) súdu prvého

stupňa, vrátane toho, že neabsentovala právomoc súdu a to s poukazom na článok 24

nariadenia rady ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone

rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Podľa odvolacieho súdu „z obsahu

spisového materiálu je nesporné, že žalovaný i jeho právny zástupca sa konania zúčastnili a to

i prvého pojednávania vo veci samej dňa 26. mája 2005 a nenamietal len absenciu

právomoci, ale žiadal žalobu zamietnuť, vzniesol námietku premlčania a o. i. poukázal na

miestnu a vecnú nepríslušnosť s dodatkom, že v prípade, ak by bol súd iného právneho

názoru, má postupovať podľa nemeckého občianskeho práva“. Úspešnému účastníkovi

(žalobcovi) nepriznal odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania, keďže si ich v zákonnej

lehote nevyčíslil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým žiadal zrušiť

rozsudok Krajského súdu v Trnave a vrátiť mu vec na ďalšie konanie; zároveň požiadal

o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa žalovaného je prípustnosť

dovolania daná na základe ustanovenia , keďže sa rozhodlo o veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov (uvedená vec podľa jeho názoru nepatrí do právomoci

slovenských súdov) s odôvodnením, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení nariadenia Rady ES č. 44/2001.

Žalobca vo vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Uviedol, že právomoc Okresného

súdu Dunajská Streda bola jednoznačne daná v zmysle čl. 24 nariadenia Rady (ES) č.

44/2001, keďže podľa tohto článku je právomoc súdu členského štátu daná aj vtedy, ak sa

žalovaný zúčastní konania. Mal za to, že zo zápisnice z pojednávania 26. 5. 2005 nevyplýva,

že sa žalovaný konania zúčastnil, len aby namietol absenciu právomoci súdu, ale naopak, na

uvedenom pojednávaní žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu nenamietal len

právomoc súdu, ale vyjadroval sa aj k hmotnej stránke veci a iným otázkam, a to najmä

k premlčaniu nároku žalobcu, možnosti vypovedania zmluvy o pôžičke a k platnosti zmluvy

o pôžičke; tým podľa žalobcu uznal právomoc súdu podľa čl. 24 predmetného nariadenia.

Uznesením zo 6. augusta 2009 sp. zn. odložil dovolací súd

vykonateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvého stupňa

( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Dovolaním žalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudkov uvedených v , proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť

dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Dovolanie žalovaného vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môže byť procesne

prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v

O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že ustanovenie

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto

ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie

prípustné nie je.

V podanom dovolaní sa namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle

Dovolací súd sa preto v rámci komplexného skúmania, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád uvedených v , osobitne zaoberal otázkou, či konanie

nemalo namietanú vadu, a v rámci svojho prieskumu ustálil, že rozhodnutiami nižších

súdov došlo k takejto vade: nižšie súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrila do ich právomoci.

Takáto vada zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť dovolania.

Dovolací súd k tomuto záveru uvádza nasledovné:

Po pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie sa začalo na území Slovenskej

republiky uplatňovať nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci

a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 16. 1.

2001, s. 1 – 23, mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 19 Zväzok 04 S. 42 –

64); ďalej len „“.

Na základe článku 23 nariadenia č. 44/2001 sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden

alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, môžu dohodnúť, že súd alebo súdy členského

štátu majú právomoc na riešenie sporov v súvislosti s ich právnym vzťahom. Táto právomoc

súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak.

V zmluve o pôžičke, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 3. decembra 1996, bol

dohodnutý súd v Hannoveri ako miestne príslušný súd pre upomienkové konanie

(Gerichtstand für das Mahnverfahren - Hannover). Táto dohoda účastníkov o voľbe

právomoci súdu je platná a spĺňa podmienky článku 23 nariadenia č. 44/2001.

Podľa článku 24 nariadenia č. 44/2001: „okrem právomoci založenej na iných

ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný

zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby

namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“

Prvé pojednávanie na Okresnom súde Dunajská Streda sa uskutočnilo 26. mája 2005.

Išlo o prvý kontakt žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu so súdom v tejto veci, predtým

sa k žalobe nevyjadrovali. V zápisnici z tohto pojednávania je prvé vyjadrenie právneho

zástupcu žalovaného zachytené nasledovne (doslovná citácia): „Predstúpil práv. zást.

odporcu, ktorý žiada návrh v celom rozsahu zamietnuť, znáša námietku premlčania vzhľadom

na to, že návrh bol podaný na súd miestne a vecne nepríslušný a ak by bol súd iného práv.

názoru súd má postupovať podľa nemeckého obč. práva a v tomto prípade znáša námietku

premlčania.“ V nasledujúcej vete zachytenej v zápisnici ešte zástupca žalovaného upozornil

na príslušný súd v Hannoveri. Súd pojednávanie odročil na neurčito „z dôvodu vyžiadania

stanoviska MS SR na okolnosti, ktoré sú uvedené v zápisnici“. V dožiadaní na Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (č.l.78 spisu) požiadal súd prvého stupňa „o poskytnutie

právnej pomoci o tom, či je daná právomoc súdov SR v danej veci a ak áno aký právny

poriadok, ktorého štátu má byť použitý. /vecná a miestna príslušnosť/ medzi účastníkmi

konania bola uzavretá zmluva o pôžičke dňa 03.12.1996 pričom účastníci v zmluve sa dohodli

v zmluve o pôžičke, že zmluva o pôžičke podlieha nemeckému právu, na miesto plnenia sa

dohodli v meste Hannover, ďalej sa dohodli na miesto súdu pre upomienkové konanie:

Hannover“. V odpovedi na toto dožiadanie (č.l.79 spisu) Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky upozornilo súd prvého stupňa na článok 23 a článok 24 nariadenie Rady

ES č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach.

Súdy Slovenskej republiky sú povinné aplikovať právne predpisy Európskej únie

a riadiť sa judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Záväzný

výklad vzťahujúci sa na článok 24 nariadenia č. 44/2001 podal Súdny dvor vo svojom

rozsudku z 24. júna 1981, 150/80, Elefanten Schuh GmbH proti Pierre Jacqmain, ECR 1981,

strana 01671 (ďalej len „rozsudok Elefanten Schuh“). Súdny dvor v tomto rozsudku vykladal

článok 18 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí

v občianskych a obchodných veciach, (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský

dohovor“). Článok 24 nariadenia č. 44/2001 má rovnaké miesto a plní rovnakú funkciu ako

článok 18 Bruselského dohovoru. Tieto dve ustanovenia sú formulované zhodne a teda sa

považujú za rovnocenné (ku vzťahu medzi Bruselským dohovorom a nariadením č. 44/2001

pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2009, Draka NK Cables a i., C-167/08, zatiaľ

neuverejnený v Zbierke, bod 20).

Súdny dvor na skúmanú otázku, či sa musí žalovaný vo svojich vyjadreniach

obmedziť výlučne na namietanie absencie právomoci alebo či sa zároveň môže vyjadrovať aj

k ďalším (iným) skutočnostiam, predovšetkým k samotnej žalobe, dáva v rozsudku Elefanten

Schuh jasnú odpoveď. V bode 14 rozsudku Elefanten Schuh uviedol: „hoci existujú rozdiely

medzi rôznymi jazykovými verziami článku 18 Dohovoru, pokiaľ ide o otázku, či sa na

vylúčenie právomoci dotknutého súdu musí odporca obmedziť iba na namietanie tejto

právomoci alebo naopak, či môže dosiahnuť rovnaký účel tým, že namieta právomoc súdu

a tiež sa vyjadrí k podstate žalobného návrhu, viac sa k cieľom a k zmyslu Dohovoru

približuje druhá možnosť výkladu. Podľa občianskych procesnoprávnych predpisov

niektorých zmluvných štátov by bolo v podstate odporcovi, ktorý vznáša výlučne námietku

právomoci a žiadne ďalšie, bránené podávať vyjadrenia vo veci samej, ak súd zamietne jeho

námietku týkajúcu sa nedostatku právomoci. Výklad článku 18, ktorý by umožnil takýto

výsledok, by bol v rozpore s právom odporcu obhajovať sa v pôvodnom konaní, čo je jedným z

cieľov Dohovoru“. V bode 15 rozsudku Elefanten Shuh Súdny dvor doplnil: „spochybnenie

právomoci však môže viesť k výsledku zamýšľanému v článku 18 iba ak sú žalobca a konajúci

súd schopní zistiť v čase prvej obrany žalovaného, že má v úmysle namietať právomoc súdu.“

Súdny dvor potvrdil, resp. zopakoval tento výklad aj vo svojich ďalších rozsudkoch,

napr. v rozsudku z 22. októbra 1981 č. 27/81 Rohr, ECR 1981, strana 00669; rozsudku z 31.

marca 1982 č. 25/81 C.H.W, ECR 1982, strana 01189; rozsudku zo 14. júla 1983 č. 201/82

Gerling, ECR 1983, strana 02503).

Z obsahu prvého vyjadrenia žalovaného, ako bolo zachytené v zápisnici z

pojednávania na Okresnom súde Dunajská Streda 26. mája 2005, je podľa Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky dostatočne zrejmé, že žalovaný mal nielen v úmysle namietať, ale aj

namietal absenciu právomoci súdu. Napokon tak to aj súd prvého stupňa a odvolací súd

ustálili, teda z obrany žalovaného zistili. Dokladá to aj dôvod odročenia pojednávania na

Okresnom súde Dunajská Streda 26. mája 2005 a nasledujúci obsah dotazu tohto súdu na

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vyplýva to aj z odôvodnení oboch

rozsudkov nižších súdov (v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa po konštatovaní

prednesu zástupcu žalovaného dôvodí, že mal žiadať konanie zastaviť a nie návrh v celom

rozsahu zamietnuť; v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu je nielen označené za nesporné

že žalovaný, resp. jeho zástupca na prvom pojednávaní vo veci samej 26. mája 2005 namietal

absenciu právomoci, ale zároveň súd aj presne sformuloval vysvetlenie, prečo sa uvedená

námietka neakceptovala: pre právny názor, že takúto námietku nemožno účinne uplatniť

spôsobom, že by sa žalovaný zároveň vyjadril aj k veci samej). Že rovnako túto situáciu

pochopil u námietky žalovaného (teda že ten namietal právomoc, ale súčasne namietal aj

ďalšie skutočnosti a vyjadroval sa k veci) aj žalobca, dokladá obsah jeho vyjadrenia

k dovolaniu. Aj v ďalšom priebehu konania žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu

a trval na právomoci súdu v Hannoveri, dohodnutej účastníkmi konania v zmluve o pôžičke.

Nižšie súdy nevzali do úvahy vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na prvom

pojednávaní o nedostatku právomoci súdu nie z dôvodu terminologickej nepresnosti záznamu

tohto vyjadrenia v zápisnici [aj zo skomoleného zaprotokolovania príslušného prednesu, ako

bol citovaný (za takýto procesný nedostatok, je, pravdaže, zodpovedný konajúci súd), možno

vcelku jasne identifikovať vznesenie námietky nedostatku právomoci súdu], ale pre už

spomenutý právny názor na spôsob vznesenia takejto námietky, t. j. pre spojenie námietky

nedostatku právomoci súdu s vyjadrením sa k veci samej; v tom videli skutočnosť brániacu

účinnému vzneseniu tejto námietky. Takéto posúdenie, ktoré je založené výlučne na

gramatickom výklade článku 24 nariadenia č. 44/2001, a opomína iný výklad [(teleologický):

zváženie, aký má cieľ a zmysel , a predovšetkým účelu tohto článku]

a v tejto spojitosti aj spomenutú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (obsahujúcu

citovaný výklad, ktorý je priaznivý ochrane strany sporu, ktorá je považovaná za slabšiu -

žalovanému), je nesprávne.

Súd by mohol mať založenú právomoc v súlade s článkom 24 nariadenia č. 44/2001

len vtedy, ak by sa žalovaný zúčastnil pojednávania pred ním a námietku nedostatku

právomoci súdu neuplatnil, pretože taká jeho účasť na konaní by predstavovala (znamenala)

konkludentný súhlas s právomocou súdu; o takýto prípad - ako z doteraz uvedeného rozboru

vyplýva - však nešlo. Nižšie súdy so zreteľom na vznesenú námietku žalovaného o nedostatku

právomoci súdu mali preto dospieť k záveru, že právomoc súdov v Slovenskej republike

konať vo veci nie je daná, t. j. mali konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania (právomoci). Iba takéto rozhodnutie by bolo v súlade s výkladom a

aplikáciou článku 24 nariadenia č. 44/2001 rešpektujúcimi citovanú judikatúru Súdneho dvora

Európskej únie.

V tejto veci teda oba nižšie súdy nevyriešili správne otázku danosti právomoci súdov

v Slovenskej republike; ich rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení

nariadenia č. 44/2001 a sú v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre týkajúcej sa zodpovednosti členského štátu za

porušenie práva Európskej únie konštatuje, že ak je rozhodnutie vnútroštátneho súdu

v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora, ide o dostatočne závažné

porušenie práva Spoločenstva (pozri napr. rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, C–

46/93 a , ECR 1996, strana I–1029, bod 57).

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť kedykoľvek za konania prihliadať na

to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak

v konaní vyjde najavo taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví ( ).

Pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je

súd povinný vec postúpiť; pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci

súdov; uvedené však neplatí, ak ide o prípad právomoci cudzozemského orgánu: v uznesení o

zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný rozhodnúť, ktorému orgánu sa

vec postupuje; výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu (porovnaj bližšie R 82/2002).

V danom prípade súdy v Slovenskej republike nemajú právomoc o veci konať a rozhodnúť,

keďže je tu daná právomoc cudzozemského súdu a žalovaný namietol absenciu právomoci na

Okresnom súde Dunajská Streda 26. mája 2005. Ide tak o neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania a pretože z pohľadu slovenského procesného práva nejestvuje nástroj,

ktorým by sa dal tento nedostatok odstrániť, je treba konanie zastaviť za použitia § 104 ods.

1

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov zrušil oba rozsudky nižších

súdov a konanie zastavil (, ). Náhradu trov konania účastníkom

nepriznal. Žalobca podaním žaloby na súd nemajúci právomoc zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť (takéto zavinenie nemožno vidieť v realizovanom práve žalovaného namietať

nedostatok právomoci), nárok na náhradu trov konania žalobca teda nemá. Podľa § 243b

ods. 5 v spojení s a žalovanému síce právo na náhradu trov

konania vzniklo, nepodal ale návrh na uloženie povinnosti nahradiť mu trovy konania (§ 151

ods. 1 ).

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2010

JUDr. Jana Bajánková v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Hrčková Marta