Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)f9b/365951.91644b.pdf
PDF · 181.45 KB
No categories available
4Cdo/124/2009
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava
Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcu L.,
štátny podnik, so sídlom v B., IČO : X., proti ţalovanej S., ústredie, so sídlom v B., IČO : X., o
zaplatenie 23 458,04 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 12 C
86/2006, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. decembra 2008
sp.zn. 1 Co 290/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 19. júna 2007 č.k. 12 C 86/2006-51 uloţil ţalovanej
povinnosť zaplatiť ţalobcovi 706 697,-- Sk (23 458,04 eur) so 7 % ročným úrokom z omeškania
od 10. apríla 2006 do zaplatenia a vo zvyšku úroku z omeškania ţalobu zamietol. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 454 Občianskeho zákonníka a tým, ţe ţalobcovi patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého jeho plnením za ţalovanú. Vychádzal zo skutočnosti, ţe
ţalobcovi vzniklo právo, aby pri vzniku poistnej udalosti zaň S. (ţalovaná) hradila preukázaný
nárok na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania prvý raz preukázanou počas poistenia
zodpovednosti za škodu v súlade s ustanovením § 44a ods. 2 a § 44b ods. 2 zákona č. 274/1994
Z.z. účinného do 31. decembra 2003, pretoţe bol priamo zo zákona poisteným pre prípad svojej
zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania, ktoré poistenie vykonávala S. (§ 210
ods. 1 a 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003). Povinnosť zaplatiť náhradu
škody titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia z choroby z povolania priznanej 22. júla 2003
vo výške 840 000,-- Sk bola ţalobcovi uloţená rozsudkom Okresného súdu Košice I z 27.
septembra 2005 č.k. 23 C 286/2004-56, právoplatným 28. novembra 2005, v ktorej vystupoval
ţalobca v procesnom postavení ţalovaného a ţalobcom bol jeho zamestnanec M. V., vedľajšou
účastníčkou bola S. Zároveň bola ţalobcovi predmetným rozsudkom uloţená aj povinnosť
zaplatiť náhradu trov konania 40 698,-- Sk úspešnému účastníkovi a okresnému súdu 44 566,--
Sk titulom súdneho poplatku. Keďţe S. plnila len vo výške istiny 195 000,-- Sk a vo výške
náhrady trov konania účastníka 11 249,-- Sk a súdneho poplatku 12 318,-- Sk, zvyšok rozsudkom
zamestnancovi ţalobcu prisúdeného plnenia titulom náhrady škody (sťaţenia spoločenského
uplatnenia) vo výške 645 000,-- Sk, náhrady trov konania v konaní úspešného účastníka
29 449,-- Sk a súdneho poplatku 32 248,-- Sk, zaplatil ţalobca (príkaz na úhradu 19. januára
2006). Rozsudok vo veci samej v časti príslušenstva - nároku na úrok z omeškania odôvodnil
ustanoveniami § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka a výšku príslušenstva § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. dvojnásobkom diskontnej sadzby určenej Národnou bankou
Slovenskej republiky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu, ktorým určil
šestnásty deň od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola ţalobcovi uloţená povinnosť plniť svojmu
zamestnancovi titulom náhrady škody. Keďţe si ţalobca uplatnil úrok z omeškania aţ od podania
návrhu, výšku povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi úrok z omeškania od 10. apríla 2006 (deň
podania návrhu) stanovil 7 % a vo zvyšku príslušenstva, ktoré si ţalobca uplatnil výškou 13 %,
ţalobu zamietol. Uznesením zo 17. júla 2007 č.k. 12 C 86/2006-56 súd prvého stupňa uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 86 235,50 Sk.
Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnosťou ţalobcu v konaní, výšku
prisúdených trov ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. a správnym vyčíslením trov právneho
zastúpenia a zaplateným súdnym poplatkom za návrh na začatie konania.
Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní ţalovanej rozsudkom z 9. decembra 2008
sp.zn. 1 Co 290/2007, ktorým rozsudok Okresného súdu Košice I vo vyhovujúcom výroku
v spojení s uznesením uvedeného súdu, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania,
potvrdil. Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti svojmu rozsudku
pripustil dovolanie. Stotoţnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa.
Vychádzal zo skutočnosti, ţe ţalobca bol v čase priznania choroby z povolania jeho
zamestnancom (22. júla 2003) poistený pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri pracovnom
úraze a chorobe z povolania, a toto poistenie vykonávala ţalovaná (§ 210 Zákonníka práce).
Ţalobcovi preto vzniklo právo, aby ţalovaná zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody
na zdraví spôsobenej chorobou z povolania. Keďţe ţalobca uhradil zamestnancovi časť
prisúdenej náhrady škody spolu s náhradou trov konania, spolu vo výške 706 696,-- Sk, má právo
podľa § 44b ods. 2 zákona o S., aby mu ţalovaná uhradila ním poskytnuté plnenie. Vyslovil
názor, ţe pokiaľ ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004
stanovuje, ţe suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe
byť v úhrne vyššia ako suma podľa osobitného predpisu, ktorým aj ţalovaná povaţuje vyhlášku
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia, treba dospieť k
záveru, ţe povinnosťou S. je poskytnúť úhradu náhrady škody v rozsahu priznanom súdom,
pretoţe aj v prípade mimoriadneho zvýšenia odškodnenia náhrady škody titulom bolestného a
sťaţenia spoločenského uplatnenia ide o sumu náhrady škody priznanú podľa osobitného
predpisu. Ţalobca má preto právo na zaplatenie celého plnenia, ktoré poskytol svojmu
zamestnancovi na základe právoplatného rozsudku súdu o mimoriadnom zvýšení náhrady škody
titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia v rozsahu, ktorým plnil nad rámec S. poskytnutého
plnenia jeho zamestnancovi. Uvedený záver sa týka aj trov súdneho konania vzhľadom k tomu,
ţe o mimoriadnom zvýšení náhrady škody titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia je
príslušným rozhodnúť len súd. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku odôvodnil
ustanovením § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“) a tým, ţe ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré videl v riešení právnych otázok
zásadného významu : 1/ Či S. vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v
znení do 31 júla 2004 vznikla povinnosť uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského
uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po
účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného
bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky a 2/ Či v konaní o
nároku zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania
ohľadom ďalšieho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia, na
základe posudkov vydaných po 1. januári 2004 (keď odškodnenie základného bodového
ohodnotenia bolo uplatnené v S. a ňou plnené), bol v konaní pred súdom vecne pasívne
legitimovaný zamestnávateľ. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle §
224 ods. 1 O.s.p. podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému ţalobcovi nepriznal
náhradu trov konania, pretoţe mu ţiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (odvolacieho súdu) podala dovolanie
ţalovaná, ktorá navrhla zrušiť nielen rozsudok odvolacieho súdu ale aj rozsudok Okresného súdu
Košice I v spojení s jeho uznesením, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania.
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a uplatnila dovolací dôvod
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietala nesprávnosť právneho záveru súdu o tom, ţe
S. titulom zákonného poistenia bola povinnou za zamestnávateľa - ţalobcu uhradiť celý súdom
právoplatne priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia spolu aj
s náhradou trov konania a súdnym poplatkom. Oba súdy niţších stupňov nesprávne vyloţili
ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2004,
v zmysle ktorého bola S. pri úhrade náhrady škody z choroby z povolania povinná dodrţiavať
limit podľa osobitného predpisu, ktorým je maximálna suma stanovená ustanovením § 7 ods. 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa dovolateľky citovaná vyhláška v ustanovení § 7 ods. 3 dáva
moţnosť súdu v prípadoch hodných osobitného zreteľa odškodnenie za bolesť a za sťaţenie
spoločenského uplatnenia zvýšiť, avšak suma takéhoto zvýšenia nie je stanovená v tomto
osobitnom predpise, resp. obmedzená vyhláškou alebo iným právnym predpisom. Vyslovila
názor, ţe v prípade, ak by zákonodarca v citovanom zákone nesledoval ustanovením § 99 ods. 2
definovanie limitujúcej úhrady náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského
uplatnenia poskytnuté z úrazového poistenia, postačovala by dikcia uvedená v odseku 1
predmetného ustanovenia a ods. 2 by bol nadbytočným. Odvolací súd nezohľadnil argumentáciu
dovolateľky, ţe právoplatným rozsudkom bola povinnosť plniť uloţená zamestnávateľovi, t.j.
ţalobcovi, ktorý za škodu spôsobenú jeho zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá podľa
§ 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, a nie S., ktorá v konaní vystupovala
v postavení vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného zamestnávateľa.
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 3 O.s.p.), bez dovolacieho pojednávania, (keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné)
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať
len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím
dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd
nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2
písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady konania, ktoré
neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
V danej veci ţalovaná dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým pripustil dovolanie, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho
prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v dôvodoch
rozsudku vymedzil dve otázky po právnej stránke zásadného významu. To znamená, ţe
dovolateľka bola oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci a to iba v konkrétne vymedzených otázkach, pre ktoré
bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť
napadnutého rozsudku len vo vzťahu k tým otázkam zásadného právneho významu, pre ktoré
pripustil dovolací súd dovolanie.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania neznamená, ţe by odvolací súd bol
oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne – zákon jeho úvahu v tomto smere
ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Procesná moţnosť
odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu
ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho
konania vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj moţnosť
preskúmania správnosti riešenia niektorej právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne
vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu § 238
ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí
právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa pritom sám musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť
aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Ak tak neurobí, a iba
hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné. Predmetom súdneho posudzovania môţu byť potom len právne
otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými
prostriedkami - § 243a ods. 2 O.s.p.) súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva
na správnom právnom posúdení veci.
O rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide len vtedy, ak
odvolací súd posudzoval právnu otázku, ktorá v prejednávanej veci mala pre rozhodnutie vo veci
zásadný význam, ale súčasne musí mať po právnej stránke zásadný význam z hľadiska
rozhodovacej činnosti súdov vôbec (majúca ale všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy).
Rozhodnutie odvolacieho súdu má z tohto pohľadu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú
právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov (t.j. dovolacieho súdu a odvolacích súdov) nebola
vyriešená alebo jej výklad sa v judikatúre týchto súdov dosiaľ neustálil, alebo ak odvolací súd
posúdil určitú právnu otázku inak, neţ ako je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov.
V súdnej praxi niet pochýb o tom, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda z učinených skutkových zistení
dovodzuje, aké majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu práva a povinnosti.
V danej veci odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku
k dvom právnym otázkam. Prvou otázkou zásadného právneho významu, na zodpovedanie ktorej
pripustil dovolanie je, či S. mala vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.
v znení do 31. júla 2004 povinnosť uhrádzať náhrady za bolesť a sťaţenie spoločenského
uplatnenia aj nad sumy uvedené v § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po účinnosti zákona č.
461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Odvolací súd povaţujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správnym vyriešil
nastolenú právnu otázku zásadného právneho významu tým spôsobom, ţe S. je povinná titulom
zákonného poistenia uhradiť za zamestnávateľa náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania
formou mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, vrátane trov konania a
súdneho poplatku. Svoj záver odôvodnil vzájomnou súvislosťou ustanovení § 99 zákona č.
461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 a § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretoţe ustanovenie
citovaného zákona na uvedenú vyhlášku odkazuje. Vychádzal z toho, ţe § 99 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z. upravuje nárok poškodeného na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia odkázaním na úpravu osobitného predpisu, ktorým je v prejednávanom
prípade vzhľadom na čas zistenia choroby z povolania (22. júl 2003) vyhláška č. 32/1965 Zb.
Pokiaľ ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. určuje, ţe suma náhrady za bolesť a
náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe byť v úhrne vyššia ako suma podľa
osobitného predpisu, treba mať za to, ţe touto sumou je suma určená v ustanovení § 7 vyhlášky č.
32/1965 Zb. stanovujúcom výšku odškodnenia. Výšku odškodnenia za bolesť a za sťaţenie
spoločenského uplatnenia presahujúcu maximálnu sumu 240 000,-- Sk z jedného poškodenia na
zdraví, z toho za bolesť 72 000,-- Sk, podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je oprávnený
zvýšiť v prípadoch osobitného zreteľa v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
len súd. Keďţe obe takto určené sumy sú sumami podľa osobitného predpisu vyhlášky č.
32/1965 Zb.) je S., povinná uhradiť za zamestnávateľa aj súdom mimoriadne zvýšené náhrady
bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia. Rovnako sa uvedený záver vzťahuje aj na trovy
konania, pretoţe o zvýšení plnenia podľa § 7 ods. 3 musel rozhodnúť len súd.
Dovolateľka nesúhlasila s právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke zásadného
právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie. Namieta nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom v otázke vzniku povinnosti S. vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie
spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.,
keď po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného
bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Nesprávnosť jeho
právneho záveru odôvodnila tým, ţe ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., aj na ktoré
odkazuje § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., nestanovuje limit plnení náhrady za bolesť
a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorý limit nie je stanovený ani v iných
právnych predpisoch, či priamo v citovanej vyhláške. Jediný limit plnenia náhrady škody
na zdraví obsahuje ustanovenie § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., na ktorý odkazuje § 99 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z.z., a je ním celková výška odškodnenia 240 000,-- Sk z jedného
poškodenia na zdraví, z toho 72 000,-- Sk za bolesť.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím
súdom v tejto právnej otázke zásadného právneho významu, ktoré ho viedlo k potvrdeniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba povaţovať za správne.
V preskúmavanej veci je potrebné ustáliť charakter právnej povinnosti ţalovanej, ktorú
ţalobca za ňu plnil. Predovšetkým je potrebné zodpovedať právnu otázku, či ţalovanej vznikla
zákonná povinnosť hradiť za zamestnávateľa zamestnancovi náhradu škody na zdraví, t.j.
či ţalovanej vznikla vôbec povinnosť hradiť náhradu škody na zdraví zamestnancovi ţalobcu
titulom zákonného poistenia ţalobcu zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania,
ktorá bola ţalobcovi uloţená rozsudkom súdu. Uvedené vychádza z ustanovenia § 454
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,
čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia
podľa tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej
alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto
povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Za obohateného treba povaţovať toho, za koho sa
plnilo a nie toho, komu sa plnenie poskytlo.
Z dokazovania vykonaného v danej veci vyplynuli skutkové zistenia, ţe ţalobcovi bola
rozsudkom súdu uloţená povinnosť zaplatiť svojmu zamestnancovi náhradu škody titulom
mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia spôsobenej chorobou z povolania
zistenej v období zákonného poistenia ţalobcu v S.. Uvedený záver vyplynul z rozsudku
Okresného súdu Košice I z 27. septembra 2005 č.k. 23 C 286/2004-56, právoplatného 19.
novembra 2005, ktorým L.L. š.p. bola uloţená povinnosť zaplatiť svojmu zamestnancovi,
náhradu škody 840 000,-- Sk spôsobenej chorobou z povolania zistenej 22. júla 2003 v čase jeho
zákonného poistenia, ktoré vykonávala S. podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č.
274/1994 Z.z. o S. v súlade s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník
práce v znení účinnom do 31. decembra 2003, v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č.
32/1965 Zb., pretoţe išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Zároveň bola L.L. š.p. uvedeným
rozsudkom uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania 40 698,-- Sk a súdny poplatok
44 566,-- Sk. Všetky nároky boli splatné do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku.
Spornou nebola ani skutočnosť, ţe v zmysle § 44a ods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z.
o S. zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti S. zaň hradila preukázané nároky
na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná
počas poistenia zodpovednosti za škodu, pričom v prejednávanom prípade poistnou udalosťou
bolo poškodenie zdravia spôsobené v dôsledku choroby z povolania (§ 44a ods. 3). Právo úhrady
preukázaných nárokov na náhradu škody na zdraví zamestnancovi, spôsobenej chorobou z
povolania, S. za zamestnávateľa správne odvolací súd vyvodil z ustanovenia § 44b ods. 1 zákona
č. 274/1994 Z.z. o S., v zmysle ktorého S. uhradí náhradu škody podľa § 44a ods. 2
zamestnancovi, u ktorého vznikla škoda na zdraví spôsobená chorobou z povolania v
slovenských korunách. Nárok uplatnený v prejednávanej veci je nárokom v zmysle § 44b ods. 2
zákona č. 274/1994 Z.z., podľa ktorého v prípade, ţe zamestnávateľ, uhradil zamestnancovi
škodu alebo jej časť podľa § 44a ods. 2, má právo, aby S. uhradila ním nahradenú škodu, a to aţ
do výšky, v akej bol povinný nahradiť škodu tomuto zamestnancovi.
Z uvedeného vyplýva, ţe sporným nebol nárok na plnenie S. za ţalobcu – zamestnávateľa
zákonne poisteného pre prípad zodpovednosti za škodu na zdraví, ale výška (limit) úhrady
náhrady škody na zdraví S.. S výškou plnenia S. priamo súvisí aj prvá dovolacia otázka, ktorú
odvolací súd povaţoval za otázku zásadného právneho významu, či S. vzhľadom na ustanovenie
§ 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení do 31. júla 2004 vznikla povinnosť uhradiť náhradu
za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ bol zaviazaný
na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3
vyhlášky.
Podľa § 99 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom
do 31. júla 2004 poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.
Podľa § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia nemôţe v úhrne byť vyššia ako suma podľa osobitného predpisu.
Z citovaného ustanovenia § 99 vyplýva, ţe zákon odkazuje poškodeného s nárokom
na náhradu škody na zdraví titulom bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia na osobitný
predpis, ktorým je v danom prípade so zreteľom na to, kedy bola zistená choroba z povolania
(22. júla 2003), vyhláška č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského
uplatnenia, účinná od 1. mája 1965 do 31. júla 2004, podľa ktorej bolo potrebné podmienky
vzniku a rozsahu odškodnenia posúdiť. Rozhodnúť o zvýšení odškodnenia týchto jednorazových
plnení, môţe podľa výslovného znenia ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky len súd.
Ustanovenie § 99 zákona o sociálnom poistení samotné neurčuje maximálnu výšku plnenia
náhrady za škodu na zdraví, ale ponecháva stanovenie maximálnej výšky na uţ citovanej
vyhláške.
Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (ďalej len „vyhláška“) výška odškodnenia
za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60,-- Sk za jeden bod.
Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie
spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu
240 000,-- Sk; z toho za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk.
Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie
za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú
v odsekoch 1 a 2.
Zákonník práce ani Občiansky zákonník právne nevymedzujú pojem bolestné, ani pojem
sťaţenie spoločenského uplatnenia, ani to, v akom rozsahu sa náhrady za tieto ujmy na zdraví
zamestnanca odškodňujú. Tieto otázky sa posudzujú z lekárskeho hľadiska a sú upravené
vyhláškou č. 32/1965 Zb. Náhrada za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sú zaloţené
na systéme tzv. bodového ohodnotenia, to znamená, ţe tieto náhrady sú v právnom predpise
vyjadrené príslušným počtom bodov. Určuje sa vo forme jednorazovej peňaţnej sumy podľa
vyhlášky č. 32/1965 Zb. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského
uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-- Sk; z toho
odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk (§ 7 ods. 2 vyhlášky).
Vo výnimočných prípadoch môţe súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to aj nad ustanovené
najvyššie výmery odškodnenia (§ 7 ods. 3 vyhlášky). Pre súd nie je stanovená horná hranica
(limit) zvýšenia uvedených náhrad, ale v prípade sťaţenia spoločenského uplatnenia platí zásada,
ţe odškodnenie musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,
a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote v zmysle
zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Je potrebné si uvedomiť, ţe zvýšenie základnej sumy
podľa § 6 a § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktorá je otázkou právnou, môţu vykonať podľa § 6
ods. 2 citovanej vyhlášky aj sami účastníci zodpovednostného vzťahu a podľa § 7 ods. 3
citovanej vyhlášky len súd. Preto i povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu ďalšiemu zvýšeniu
tohto odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky vzniká aţ na základe súdneho rozhodnutia – ktoré je
v tomto smere konštitutívne – v ktorom je určená doba plnenia (aţ uplynutím takto určenej doby
plnenia dochádza k omeškaniu dlţníka).
Z uvedeného preto vyplýva, ţe nepochybne ustanovenie § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb.,
na ktoré odkazuje § 99 zákona č. 461/2003 Z.z., stanovuje sumy odškodnenia náhrady škody
na zdraví titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia (aj za bolesť). Limit odškodnenia náhrady
škody na zdraví je v odseku dva stanovený maximálnou sumou 240 000,-- Sk z jedného
poškodenia na zdraví vzhľadom k účastníkom tohto právneho vzťahu, ktorými sú zamestnávateľ
(škodca) a zamestnanec (poškodený), ktorých úvaha a dohoda o výške odškodnenia podľa
§ 6 ods. 2 vyhlášky sa môţe pohybovať v rozmedzí od finančného vyjadrenia základného počtu
bodov podľa § 7 ods. 1 vyhlášky aţ do 240 000,-- Sk podľa § 7 ods. 2 vyhlášky. Naproti tomu
o mimoriadnom zvýšení odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky, v ktorom zákon limit
odškodnenia náhrady škody priamo nestanovuje, a účastníkmi sú rovnakí účastníci ako podľa
odseku 2 citovaného ustanovenia, nemôţe prísť k dohode o výške odškodnenia medzi týmito
účastníkmi i nad limit podľa odseku 2, ale subjektom ktorý konštituuje právo na mimoriadne
zvýšenie náhrady škody na zdraví, t.j. nad limit stanovený v odseku 2, môţe byť len súd.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe subjektmi zodpovednostného vzťahu a z neho vyplývajúceho
odškodnenia podľa § 7 ods. 2 a 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sú zamestnávateľ a zamestnanec,
rozdielny je len limit odškodnenia. Ide však nepochybne o rovnaký právny inštitút odškodnenia
náhrady škody, na ktorý odkazuje ustanovenie § 99 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení. Odvolací súd správne posúdil otázku zásadného právneho významu, keď vyslovil, ţe
limitom náhrady škody podľa osobitného predpisu, na ktorý odkazuje § 99 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je v prípade mimoriadneho zvýšenia odškodnenia náhrady
škody suma stanovená podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. súdom aj nad limit 240 000,-- Sk
určený v § 7 ods. 2 citovanej vyhlášky, ktorý niţší limit platí len pre prípad dohody medzi
účastníkmi zodpovednostného vzťahu o zvýšení odškodnenia náhrady škody vo finančnom
vyjadrení nad základný počet bodov.
Druhá otázka, ku ktorej zodpovedaniu pripustil odvolací súd dovolanie, či v konaní
o nároku zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania
ohľadom ďalšieho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia,
na základe posudkov vydaných po 1. januári 2004 (keď odškodnenie základného bodového
ohodnotenia bolo uplatnené v S. a ňou plnené), bol v konaní pred súdom vecne pasívne
legitimovaný zamestnávateľ, zjavne nesúvisí s prejednávanou vecou. Odvolacím súdom
pripustená druhá dovolacia otázka súvisí s konaním o mimoriadnom zvýšení odškodnenia
za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia, kde účastníkmi konania sú zamestnanec
v postavení ţalobcu a zamestnávateľ v postavení ţalovaného, t.j. subjekty odlišné od účastníkov
v konaní o danej veci, a tieţ predmet konania nie je totoţný s predmetom konania
v prejednávanej veci. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto otázke
dovolanie nebolo v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné z dôvodu, ţe nejde o otázku zásadného
právneho významu súvisiacu s prejednávanou vecou.
Z uvedeného vyplýva, ţe dovolanie ţalovanej bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu súdu, ţe
jeho rozhodnutie nie je správne. Keďţe dovolací súd nezistil ani vady konania podľa § 237
O.s.p., ani iné (v § 237 O.s.p. neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník nepodal v dovolacom konaní návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), preto mu
dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová