Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/124/2009

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobcu L.,

štátny podnik, so sídlom v B., IČO : X., proti ţalovanej S., ústredie, so sídlom v B., IČO : X., o

zaplatenie 23 458,04 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 12 C

86/2006, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. decembra 2008

sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 19. júna 2007 č.k. -51 uloţil ţalovanej

povinnosť zaplatiť ţalobcovi 706 697,-- Sk (23 458,04 eur) so 7 % ročným úrokom z omeškania

od 10. apríla 2006 do zaplatenia a vo zvyšku úroku z omeškania ţalobu zamietol. Rozhodnutie

odôvodnil ustanovením a tým, ţe ţalobcovi patrí právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia vzniknutého jeho plnením za ţalovanú. Vychádzal zo skutočnosti, ţe

ţalobcovi vzniklo právo, aby pri vzniku poistnej udalosti zaň S. (ţalovaná) hradila preukázaný

2

nárok na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania prvý raz preukázanou počas poistenia

zodpovednosti za škodu v súlade s ustanovením a

Z.z. účinného do 31. decembra 2003, pretoţe bol priamo zo zákona poisteným pre prípad svojej

zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania, ktoré poistenie vykonávala S. (§ 210

ods. 1 a 2 v znení účinnom do 31. decembra 2003). Povinnosť zaplatiť náhradu

škody titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia z choroby z povolania priznanej 22. júla 2003

vo výške 840 000,-- Sk bola ţalobcovi uloţená rozsudkom Okresného súdu Košice I z 27.

septembra 2005 č.k. -56, právoplatným 28. novembra 2005, v ktorej vystupoval

ţalobca v procesnom postavení ţalovaného a ţalobcom bol jeho zamestnanec M. V., vedľajšou

účastníčkou bola S. Zároveň bola ţalobcovi predmetným rozsudkom uloţená aj povinnosť

zaplatiť náhradu trov konania 40 698,-- Sk úspešnému účastníkovi a okresnému súdu 44 566,--

Sk titulom súdneho poplatku. Keďţe S. plnila len vo výške istiny 195 000,-- Sk a vo výške

náhrady trov konania účastníka 11 249,-- Sk a súdneho poplatku 12 318,-- Sk, zvyšok rozsudkom

zamestnancovi ţalobcu prisúdeného plnenia titulom náhrady škody (sťaţenia spoločenského

uplatnenia) vo výške 645 000,-- Sk, náhrady trov konania v konaní úspešného účastníka

29 449,-- Sk a súdneho poplatku 32 248,-- Sk, zaplatil ţalobca (príkaz na úhradu 19. januára

2006). Rozsudok vo veci samej v časti príslušenstva - nároku na úrok z omeškania odôvodnil

ustanoveniami prvá veta a a výšku príslušenstva

nariadenia vlády č. dvojnásobkom diskontnej sadzby určenej Národnou bankou

Slovenskej republiky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňaţného dlhu, ktorým určil

šestnásty deň od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola ţalobcovi uloţená povinnosť plniť svojmu

zamestnancovi titulom náhrady škody. Keďţe si ţalobca uplatnil úrok z omeškania aţ od podania

návrhu, výšku povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi úrok z omeškania od 10. apríla 2006 (deň

podania návrhu) stanovil 7 % a vo zvyšku príslušenstva, ktoré si ţalobca uplatnil výškou 13 %,

ţalobu zamietol. Uznesením zo 17. júla 2007 č.k. -56 súd prvého stupňa uloţil

ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 86 235,50 Sk.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením a úspešnosťou ţalobcu v konaní, výšku

prisúdených trov ustanovením a správnym vyčíslením trov právneho

zastúpenia a zaplateným súdnym poplatkom za návrh na začatie konania.

3

Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní ţalovanej rozsudkom z 9. decembra 2008

sp.zn. , ktorým rozsudok Okresného súdu Košice I vo vyhovujúcom výroku

v spojení s uznesením uvedeného súdu, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania,

potvrdil. Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti svojmu rozsudku

pripustil dovolanie. Stotoţnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa.

Vychádzal zo skutočnosti, ţe ţalobca bol v čase priznania choroby z povolania jeho

zamestnancom (22. júla 2003) poistený pre prípad svojej zodpovednosti za škodu pri pracovnom

úraze a chorobe z povolania, a toto poistenie vykonávala ţalovaná ( ).

Ţalobcovi preto vzniklo právo, aby ţalovaná zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody

na zdraví spôsobenej chorobou z povolania. Keďţe ţalobca uhradil zamestnancovi časť

prisúdenej náhrady škody spolu s náhradou trov konania, spolu vo výške 706 696,-- Sk, má právo

podľa § 44b ods. 2 zákona o S., aby mu ţalovaná uhradila ním poskytnuté plnenie. Vyslovil

názor, ţe pokiaľ ustanovenie v znení do 31. júla 2004

stanovuje, ţe suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe

byť v úhrne vyššia ako suma podľa osobitného predpisu, ktorým aj ţalovaná povaţuje vyhlášku

č. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia, treba dospieť k

záveru, ţe povinnosťou S. je poskytnúť úhradu náhrady škody v rozsahu priznanom súdom,

pretoţe aj v prípade mimoriadneho zvýšenia odškodnenia náhrady škody titulom bolestného a

sťaţenia spoločenského uplatnenia ide o sumu náhrady škody priznanú podľa osobitného

predpisu. Ţalobca má preto právo na zaplatenie celého plnenia, ktoré poskytol svojmu

zamestnancovi na základe právoplatného rozsudku súdu o mimoriadnom zvýšení náhrady škody

titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia v rozsahu, ktorým plnil nad rámec S. poskytnutého

plnenia jeho zamestnancovi. Uvedený záver sa týka aj trov súdneho konania vzhľadom k tomu,

ţe o mimoriadnom zvýšení náhrady škody titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia je

príslušným rozhodnúť len súd. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku odôvodnil

ustanovením (ďalej „“) a tým, ţe ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré videl v riešení právnych otázok

zásadného významu : 1/ Či S. vzhľadom na ustanovenie v

znení do 31 júla 2004 vznikla povinnosť uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie spoločenského

uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení vyhlášky č. , keď po

účinnosti zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného

bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky a 2/ Či v konaní o

nároku zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania

ohľadom ďalšieho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia, na

základe posudkov vydaných po 1. januári 2004 (keď odškodnenie základného bodového

ohodnotenia bolo uplatnené v S. a ňou plnené), bol v konaní pred súdom vecne pasívne

legitimovaný zamestnávateľ. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle §

224 ods. 1 podľa a v odvolacom konaní úspešnému ţalobcovi nepriznal

náhradu trov konania, pretoţe mu ţiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (odvolacieho súdu) podala dovolanie

ţalovaná, ktorá navrhla zrušiť nielen rozsudok odvolacieho súdu ale aj rozsudok Okresného súdu

Košice I v spojení s jeho uznesením, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania.

Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením a uplatnila dovolací dôvod

v zmysle , pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietala nesprávnosť právneho záveru súdu o tom, ţe

S. titulom zákonného poistenia bola povinnou za zamestnávateľa - ţalobcu uhradiť celý súdom

právoplatne priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia spolu aj

s náhradou trov konania a súdnym poplatkom. Oba súdy niţších stupňov nesprávne vyloţili

ustanovenie o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2004,

v zmysle ktorého bola S. pri úhrade náhrady škody z choroby z povolania povinná dodrţiavať

limit podľa osobitného predpisu, ktorým je maximálna suma stanovená ustanovením § 7 ods. 2

vyhlášky č. Podľa dovolateľky citovaná vyhláška v ustanovení dáva

moţnosť súdu v prípadoch hodných osobitného zreteľa odškodnenie za bolesť a za sťaţenie

spoločenského uplatnenia zvýšiť, avšak suma takéhoto zvýšenia nie je stanovená v tomto

osobitnom predpise, resp. obmedzená vyhláškou alebo iným právnym predpisom. Vyslovila

názor, ţe v prípade, ak by zákonodarca v citovanom zákone nesledoval ustanovením § 99 ods. 2

definovanie limitujúcej úhrady náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského

uplatnenia poskytnuté z úrazového poistenia, postačovala by dikcia uvedená v odseku 1

predmetného ustanovenia a ods. 2 by bol nadbytočným. Odvolací súd nezohľadnil argumentáciu

5

dovolateľky, ţe právoplatným rozsudkom bola povinnosť plniť uloţená zamestnávateľovi, t.j.

ţalobcovi, ktorý za škodu spôsobenú jeho zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá podľa

, a nie S., ktorá v konaní vystupovala

v postavení vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného zamestnávateľa.

Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je riadne zastúpená (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 3 ), bez dovolacieho pojednávania, (keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné)

( ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3

a 4.

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať

len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd

nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2

písm. a/ aţ d/ Ak nejde o vady uvedené v neprihliada na vady konania, ktoré

neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ).

V danej veci ţalovaná dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým pripustil dovolanie, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, ţe jeho

prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v dôvodoch

rozsudku vymedzil dve otázky po právnej stránke zásadného významu. To znamená, ţe

dovolateľka bola oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci a to iba v konkrétne vymedzených otázkach, pre ktoré

bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť

napadnutého rozsudku len vo vzťahu k tým otázkam zásadného právneho významu, pre ktoré

pripustil dovolací súd dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania neznamená, ţe by odvolací súd bol

oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne – zákon jeho úvahu v tomto smere

ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Procesná moţnosť

odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu

ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho

konania vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj moţnosť

preskúmania správnosti riešenia niektorej právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne

vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu § 238

7

ods. 3 nezodpovedá, pokiaľ pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí

právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa pritom sám musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť

aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Ak tak neurobí, a iba

hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné. Predmetom súdneho posudzovania môţu byť potom len právne

otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými

prostriedkami - ) súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva

na správnom právnom posúdení veci.

O rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide len vtedy, ak

odvolací súd posudzoval právnu otázku, ktorá v prejednávanej veci mala pre rozhodnutie vo veci

zásadný význam, ale súčasne musí mať po právnej stránke zásadný význam z hľadiska

rozhodovacej činnosti súdov vôbec (majúca ale všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy).

Rozhodnutie odvolacieho súdu má z tohto pohľadu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú

právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov (t.j. dovolacieho súdu a odvolacích súdov) nebola

vyriešená alebo jej výklad sa v judikatúre týchto súdov dosiaľ neustálil, alebo ak odvolací súd

posúdil určitú právnu otázku inak, neţ ako je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov.

V súdnej praxi niet pochýb o tom, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda z učinených skutkových zistení

dovodzuje, aké majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu práva a povinnosti.

V danej veci odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku

k dvom právnym otázkam. Prvou otázkou zásadného právneho významu, na zodpovedanie ktorej

pripustil dovolanie je, či S. mala vzhľadom na ustanovenie

v znení do 31. júla 2004 povinnosť uhrádzať náhrady za bolesť a sťaţenie spoločenského

uplatnenia aj nad sumy uvedené v vyhlášky č. , keď po účinnosti zákona č.

zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia

spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č.

Odvolací súd povaţujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správnym vyriešil

nastolenú právnu otázku zásadného právneho významu tým spôsobom, ţe S. je povinná titulom

zákonného poistenia uhradiť za zamestnávateľa náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania

formou mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, vrátane trov konania a

súdneho poplatku. Svoj záver odôvodnil vzájomnou súvislosťou ustanovení § 99 zákona č.

v znení do 31. júla 2004 a vyhlášky č. , pretoţe ustanovenie

citovaného zákona na uvedenú vyhlášku odkazuje. Vychádzal z toho, ţe § 99 ods. 1 zákona č.

upravuje nárok poškodeného na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia odkázaním na úpravu osobitného predpisu, ktorým je v prejednávanom

prípade vzhľadom na čas zistenia choroby z povolania (22. júl 2003)

Pokiaľ ustanovenie určuje, ţe suma náhrady za bolesť a

náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe byť v úhrne vyššia ako suma podľa

osobitného predpisu, treba mať za to, ţe touto sumou je suma určená v ustanovení § 7 vyhlášky č.

stanovujúcom výšku odškodnenia. Výšku odškodnenia za bolesť a za sťaţenie

spoločenského uplatnenia presahujúcu maximálnu sumu 240 000,-- Sk z jedného poškodenia na

zdraví, z toho za bolesť 72 000,-- Sk, podľa vyhlášky č. je oprávnený

zvýšiť v prípadoch osobitného zreteľa v súlade s ustanovením vyhlášky č.

len súd. Keďţe obe takto určené sumy sú sumami podľa osobitného predpisu vyhlášky č.

) je S., povinná uhradiť za zamestnávateľa aj súdom mimoriadne zvýšené náhrady

bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia. Rovnako sa uvedený záver vzťahuje aj na trovy

konania, pretoţe o zvýšení plnenia podľa § 7 ods. 3 musel rozhodnúť len súd.

Dovolateľka nesúhlasila s právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke zásadného

právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie. Namieta nesprávne právne posúdenie

veci odvolacím súdom v otázke vzniku povinnosti S. vzhľadom na ustanovenie § 99 ods. 2

v znení do 31. júla 2004 uhradiť náhradu za bolesť a sťaţenie

spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení vyhlášky č. ,

keď po účinnosti zamestnávateľ bol zaviazaný na zaplatenie zvýšeného

bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Nesprávnosť jeho

9

právneho záveru odôvodnila tým, ţe ustanovenie vyhlášky č. , aj na ktoré

odkazuje , nestanovuje limit plnení náhrady za bolesť

a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorý limit nie je stanovený ani v iných

právnych predpisoch, či priamo v citovanej vyhláške. Jediný limit plnenia náhrady škody

na zdraví obsahuje ustanovenie vyhlášky č. , na ktorý odkazuje

, a je ním celková výška odškodnenia 240 000,-- Sk z jedného

poškodenia na zdraví, z toho 72 000,-- Sk za bolesť.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím

súdom v tejto právnej otázke zásadného právneho významu, ktoré ho viedlo k potvrdeniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba povaţovať za správne.

V preskúmavanej veci je potrebné ustáliť charakter právnej povinnosti ţalovanej, ktorú

ţalobca za ňu plnil. Predovšetkým je potrebné zodpovedať právnu otázku, či ţalovanej vznikla

zákonná povinnosť hradiť za zamestnávateľa zamestnancovi náhradu škody na zdraví, t.j.

či ţalovanej vznikla vôbec povinnosť hradiť náhradu škody na zdraví zamestnancovi ţalobcu

titulom zákonného poistenia ţalobcu zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou z povolania,

ktorá bola ţalobcovi uloţená rozsudkom súdu. Uvedené vychádza z ustanovenia § 454

, podľa ktorého bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,

čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia

podľa tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej

alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto

povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Za obohateného treba povaţovať toho, za koho sa

plnilo a nie toho, komu sa plnenie poskytlo.

Z dokazovania vykonaného v danej veci vyplynuli skutkové zistenia, ţe ţalobcovi bola

rozsudkom súdu uloţená povinnosť zaplatiť svojmu zamestnancovi náhradu škody titulom

mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia spôsobenej chorobou z povolania

zistenej v období zákonného poistenia ţalobcu v S.. Uvedený záver vyplynul z rozsudku

Okresného súdu Košice I z 27. septembra 2005 č.k. -56, právoplatného 19.

10

novembra 2005, ktorým L.L. š.p. bola uloţená povinnosť zaplatiť svojmu zamestnancovi,

náhradu škody 840 000,-- Sk spôsobenej chorobou z povolania zistenej 22. júla 2003 v čase jeho

zákonného poistenia, ktoré vykonávala S. podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č.

o S. v súlade s ustanovením a Zákonník

práce v znení účinnom do 31. decembra 2003, v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č.

, pretoţe išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Zároveň bola L.L. š.p. uvedeným

rozsudkom uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania 40 698,-- Sk a súdny poplatok

44 566,-- Sk. Všetky nároky boli splatné do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku.

Spornou nebola ani skutočnosť, ţe v zmysle

o S. zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti S. zaň hradila preukázané nároky

na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná

počas poistenia zodpovednosti za škodu, pričom v prejednávanom prípade poistnou udalosťou

bolo poškodenie zdravia spôsobené v dôsledku choroby z povolania (§ 44a ods. 3). Právo úhrady

preukázaných nárokov na náhradu škody na zdraví zamestnancovi, spôsobenej chorobou z

povolania, S. za zamestnávateľa správne odvolací súd vyvodil z ustanovenia § 44b ods. 1 zákona

č. o S., v zmysle ktorého S. uhradí náhradu škody podľa

zamestnancovi, u ktorého vznikla škoda na zdraví spôsobená chorobou z povolania v

slovenských korunách. Nárok uplatnený v prejednávanej veci je nárokom v zmysle § 44b ods. 2

, podľa ktorého v prípade, ţe zamestnávateľ, uhradil zamestnancovi

škodu alebo jej časť podľa § 44a ods. 2, má právo, aby S. uhradila ním nahradenú škodu, a to aţ

do výšky, v akej bol povinný nahradiť škodu tomuto zamestnancovi.

Z uvedeného vyplýva, ţe sporným nebol nárok na plnenie S. za ţalobcu – zamestnávateľa

zákonne poisteného pre prípad zodpovednosti za škodu na zdraví, ale výška (limit) úhrady

náhrady škody na zdraví S.. S výškou plnenia S. priamo súvisí aj prvá dovolacia otázka, ktorú

odvolací súd povaţoval za otázku zásadného právneho významu, či S. vzhľadom na ustanovenie

v znení do 31. júla 2004 vznikla povinnosť uhradiť náhradu

za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia aj nad sumy uvedené v ustanovení § 7 ods. 2

vyhlášky č. , keď po účinnosti zamestnávateľ bol zaviazaný

11

na zaplatenie zvýšeného bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3

vyhlášky.

Podľa o sociálnom poistení v znení účinnom

do 31. júla 2004 poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.

Podľa suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia nemôţe v úhrne byť vyššia ako suma podľa osobitného predpisu.

Z citovaného ustanovenia § 99 vyplýva, ţe zákon odkazuje poškodeného s nárokom

na náhradu škody na zdraví titulom bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia na osobitný

predpis, ktorým je v danom prípade so zreteľom na to, kedy bola zistená choroba z povolania

(22. júla 2003), o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského

uplatnenia, účinná od 1. mája 1965 do 31. júla 2004, podľa ktorej bolo potrebné podmienky

vzniku a rozsahu odškodnenia posúdiť. Rozhodnúť o zvýšení odškodnenia týchto jednorazových

plnení, môţe podľa výslovného znenia ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky len súd.

Ustanovenie § 99 zákona o sociálnom poistení samotné neurčuje maximálnu výšku plnenia

náhrady za škodu na zdraví, ale ponecháva stanovenie maximálnej výšky na uţ citovanej

vyhláške.

Podľa č. (ďalej len „“) výška odškodnenia

za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60,-- Sk za jeden bod.

Podľa celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie

spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu

240 000,-- Sk; z toho za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk.

Podľa v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie

za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú

12

v odsekoch 1 a 2.

ani právne nevymedzujú pojem bolestné, ani pojem

sťaţenie spoločenského uplatnenia, ani to, v akom rozsahu sa náhrady za tieto ujmy na zdraví

zamestnanca odškodňujú. Tieto otázky sa posudzujú z lekárskeho hľadiska a sú upravené

č. Náhrada za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia sú zaloţené

na systéme tzv. bodového ohodnotenia, to znamená, ţe tieto náhrady sú v právnom predpise

vyjadrené príslušným počtom bodov. Určuje sa vo forme jednorazovej peňaţnej sumy podľa

č. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského

uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-- Sk; z toho

odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,-- Sk ( ).

Vo výnimočných prípadoch môţe súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to aj nad ustanovené

najvyššie výmery odškodnenia ( ). Pre súd nie je stanovená horná hranica

(limit) zvýšenia uvedených náhrad, ale v prípade sťaţenia spoločenského uplatnenia platí zásada,

ţe odškodnenie musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,

a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote v zmysle

zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Je potrebné si uvedomiť, ţe zvýšenie základnej sumy

podľa a č. , ktorá je otázkou právnou, môţu vykonať podľa

ods. 2 citovanej aj sami účastníci zodpovednostného vzťahu a podľa

citovanej len súd. Preto i povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu ďalšiemu zvýšeniu

tohto odškodnenia podľa vzniká aţ na základe súdneho rozhodnutia – ktoré je

v tomto smere konštitutívne – v ktorom je určená doba plnenia (aţ uplynutím takto určenej doby

plnenia dochádza k omeškaniu dlţníka).

Z uvedeného preto vyplýva, ţe nepochybne ustanovenie č. ,

na ktoré odkazuje , stanovuje sumy odškodnenia náhrady škody

na zdraví titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia (aj za bolesť). Limit odškodnenia náhrady

škody na zdraví je v odseku dva stanovený maximálnou sumou 240 000,-- Sk z jedného

poškodenia na zdraví vzhľadom k účastníkom tohto právneho vzťahu, ktorými sú zamestnávateľ

(škodca) a zamestnanec (poškodený), ktorých úvaha a dohoda o výške odškodnenia podľa

13

sa môţe pohybovať v rozmedzí od finančného vyjadrenia základného počtu

bodov podľa aţ do 240 000,-- Sk podľa . Naproti tomu

o mimoriadnom zvýšení odškodnenia v zmysle , v ktorom zákon limit

odškodnenia náhrady škody priamo nestanovuje, a účastníkmi sú rovnakí účastníci ako podľa

odseku 2 citovaného ustanovenia, nemôţe prísť k dohode o výške odškodnenia medzi týmito

účastníkmi i nad limit podľa odseku 2, ale subjektom ktorý konštituuje právo na mimoriadne

zvýšenie náhrady škody na zdraví, t.j. nad limit stanovený v odseku 2, môţe byť len súd.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe subjektmi zodpovednostného vzťahu a z neho vyplývajúceho

odškodnenia podľa a č. sú zamestnávateľ a zamestnanec,

rozdielny je len limit odškodnenia. Ide však nepochybne o rovnaký právny inštitút odškodnenia

náhrady škody, na ktorý odkazuje ustanovenie o sociálnom

poistení. Odvolací súd správne posúdil otázku zásadného právneho významu, keď vyslovil, ţe

limitom náhrady škody podľa osobitného predpisu, na ktorý odkazuje § 99 ods. 2 zákona

č. o sociálnom poistení je v prípade mimoriadneho zvýšenia odškodnenia náhrady

škody suma stanovená podľa č. súdom aj nad limit 240 000,-- Sk

určený v citovanej , ktorý niţší limit platí len pre prípad dohody medzi

účastníkmi zodpovednostného vzťahu o zvýšení odškodnenia náhrady škody vo finančnom

vyjadrení nad základný počet bodov.

Druhá otázka, ku ktorej zodpovedaniu pripustil odvolací súd dovolanie, či v konaní

o nároku zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania

ohľadom ďalšieho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia,

na základe posudkov vydaných po 1. januári 2004 (keď odškodnenie základného bodového

ohodnotenia bolo uplatnené v S. a ňou plnené), bol v konaní pred súdom vecne pasívne

legitimovaný zamestnávateľ, zjavne nesúvisí s prejednávanou vecou. Odvolacím súdom

pripustená druhá dovolacia otázka súvisí s konaním o mimoriadnom zvýšení odškodnenia

za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia, kde účastníkmi konania sú zamestnanec

v postavení ţalobcu a zamestnávateľ v postavení ţalovaného, t.j. subjekty odlišné od účastníkov

v konaní o danej veci, a tieţ predmet konania nie je totoţný s predmetom konania

v prejednávanej veci. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v tejto otázke

14

dovolanie nebolo v zmysle prípustné z dôvodu, ţe nejde o otázku zásadného

právneho významu súvisiacu s prejednávanou vecou.

Z uvedeného vyplýva, ţe dovolanie ţalovanej bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu súdu, ţe

jeho rozhodnutie nie je správne. Keďţe dovolací súd nezistil ani vady konania podľa § 237

, ani iné (v neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol ( ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( , a

ods. 1 ). Úspešný účastník nepodal v dovolacom konaní návrh na uloţenie povinnosti

nahradiť mu trovy tohto konania ( v spojení s ), preto mu

dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová