Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1cc/363959.0d8c43.pdf
PDF · 147.98 KB
No categories available
1Nc/53/2010
Najvyšší súd 1 Nc 53/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. V. H., bytom
M., proti odporcom 1/ Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, 2/ Okresný súd Martin, E. B. Lukáča
č. 2/A, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania navrhovateľky
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom súde Martin pod. sp.
zn. 10C 169/2009, a na Krajskom súde v Ţiline pod sp.zn. 10NcC 10/2010, v konaní o vylúčenie
sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D.,
Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. P. P., JUDr. F. P., JUDr. T. R,, JUDr.
R. U., JUDr. J. U., JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10NcC 10/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C
169/2009).
2. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. B., JUDr. O. B., Mgr.
K. B., JUDr. J. B., JUDr. Y. D., JUDr. A. G., JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. J. M., JUDr. L. M.,
JUDr. K. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. M.
U., JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. 10NcC 10/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C 169/2009).
O d ô v o d n e n i e
V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania
navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je vedená na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 10 C 169/2009 oznámili sudcovia tohto okresného súdu, ţe sú u nich
dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a predsedníčka
okresného súdu predloţila spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v Ţiline
ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 10NcC 10/2010. Pretoţe podľa oznámenia
sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a
rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Ţiline sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle
ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer
k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom
citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k
účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu
sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z
hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne
významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe
skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom
(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky
vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny
pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom,
ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne
a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je
nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu
je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto
hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z
prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt
proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia
objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe
spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice
must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne
nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch
sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.
Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý
mohol byť.
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D.,
Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. P. P., JUDr. F. P., JUDr. T. R., JUDr.
R. U., JUDr. J. U., JUDr. G. V. (uvedených medzi sudcami vo výroku 1.), ktorí nachádzali svoju
subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k ţalobkyni ako sudkyni
vykonávajúcej svoju funkciu na niţšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej
zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti.
Pokiaľ by totiţ z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či
takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe
výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich
nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec
výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť
vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a
kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia
navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší)
súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku
ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe preto zaloţiť pomer
predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p.
Sudcovia JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R.,
JUDr. G. V. svoju zaujatosť vyvodzovali aj z pomeru k veci, resp. zo skutočnosti, ţe predmet
konania sa dotýka kaţdého sudcu. V uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie
sudcov.
Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým z
priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak
je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by
mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod
pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom
ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené
skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom.
Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad v spojitosti s vedeckou
alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.
Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je ich účasť na rozhodovaní o tej
istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14 ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho
stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté
platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané
rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania (porovnaj R 115/2003) .
Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe
sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle
predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť
predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.
Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny názor vyjadril
v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal oslobodenie od
súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1 prvá
veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a právnom štáte (na rozdiel od
tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009, 1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009)
patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so súdnymi rozhodnutiami zásadného
významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými. Súvisí to nepochybne predovšetkým s
právom na informácie ako základným právom, bez ktorého napĺňania riadne fungovanie
demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny,
čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho poriadok Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 114/1993 Z. z.). Umoţňuje sa tak verejnosti vytvoriť si názor o činnosti súdov a
zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.
Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a
spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz). Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na
právne posúdenie veci na zasadnutiach grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3
zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého
je stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho
istého kolégia, resp. v právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa
uverejňujú spolu s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky.
Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku spravidla
len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s ktorými sa
pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k jeho
profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej úprave.
U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru konkrétnych či
prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo základných povinnosti sudcu uvádza,
ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných
súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť
a nezaujatosť.
Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne
konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako
účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať ako
o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie účastníkov
rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie. Podanie
ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o
občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá by
ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo
vystupuje ako účastník konania.
Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia
úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak, ako mu
nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa
jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom upierať právo domáhať
sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom sudca).
Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahoch, z ktorých mu
vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto
postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane
účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom
občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva
patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako
ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu
tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom
procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník
občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše
skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú
povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec
prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné
právne veci prejednávané súdmi. Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné
vyslovenie názoru sudcom) vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva
na súdnu ochranu sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide
o uplatnenie obdobného nároku, aký poţaduje ţalobkyňa. Okolnosť povahy uplatneného nároku
ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní
by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by sudca ţaloval o peňaţné plnenie z dôvodu, ţe mu nebol
vyplatený plat v celom rozsahu) nič nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do
zaručeného ústavného práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie
ţaloby) nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie
je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či
spájať s nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou
rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej
veci). Iné riešenie by bolo nenáleţitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov
ţiadalo, aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných ţalobách).
Záver plynúci z uvedenej okolnosti (podania ţaloby) - ţe nejde o vyslovenie právneho názoru či
vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto
ţaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje prístup k
súdu a podaním (nepodaním) ţaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu ochranu.
Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva kaţdej osoby na súdnu
ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch). Sama
skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné
pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z
prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako
súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto
spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán
ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu
tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p. Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na
jeho vylúčenie podľa § 14 ods.1 O.s.p., nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet
sporu sa dotýka všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči
štátu, osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za
rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej
kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne
tvrdenie, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v
ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by
nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je bez
právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah) predstavuje
(znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, pravdaţe,
neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti
znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe sudcovia uvedení vo
výroku 1. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto
rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k ţalobkyni, ktorý je relevantný z
hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z
prejednávania a rozhodovania tejto veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. októbra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta