Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Nc/53/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. V. H., bytom

M., proti odporcom 1/ Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, 2/ Okresný súd Martin, E. B. Lukáča

č. 2/A, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania navrhovateľky

v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom súde Martin pod. sp.

zn. , a na Krajskom súde v Ţiline pod sp.zn. , v konaní o vylúčenie

sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci takto

rozhodol:

1. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D.,

Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. P. P., JUDr. F. P., JUDr. T. R,, JUDr.

R. U., JUDr. J. U., JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C

169/2009).

2. Sudcovia Krajského súdu v Ţiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. B., JUDr. O. B., Mgr.

K. B., JUDr. J. B., JUDr. Y. D., JUDr. A. G., JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. J. M., JUDr. L. M.,

JUDr. K. P., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. M.

U., JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde

pod sp. zn. (veci Okresného súdu Martin sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e

V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania

navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je vedená na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. oznámili sudcovia tohto okresného súdu, ţe sú u nich

dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a predsedníčka

okresného súdu predloţila spis na rozhodnutie podľa Krajskému súdu v Ţiline

ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. . Pretoţe podľa oznámenia

sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a

rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na rozhodnutie podľa , teda posúdenie, či sudcovia Krajského súdu v Ţiline sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn.

.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline

( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z

prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia , v zmysle

ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom

citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k

účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu

sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z

hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne

významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe

skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky

vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny

pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( listiny, ), treba trvať na tom,

ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne

a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom

nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je

nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu

je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto

aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto

hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z

prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej

nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt

proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia

objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa

objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe

spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice

must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt

nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch

sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý

mohol byť.

Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D.,

Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. P. P., JUDr. F. P., JUDr. T. R., JUDr.

R. U., JUDr. J. U., JUDr. G. V. (uvedených medzi sudcami vo výroku 1.), ktorí nachádzali svoju

subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k ţalobkyni ako sudkyni

vykonávajúcej svoju funkciu na niţšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej

zaujatosti, pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti.

Pokiaľ by totiţ z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či

takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe

výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie

sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov

neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich

nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec

výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť

vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia

navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo niţší)

súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku

ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôţe preto zaloţiť pomer

predpokladaný ustanovením

Sudcovia JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R.,

JUDr. G. V. svoju zaujatosť vyvodzovali aj z pomeru k veci, resp. zo skutočnosti, ţe predmet

konania sa dotýka kaţdého sudcu. V uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie

sudcov.

Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým z

priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak

je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by

mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod

pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom

ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené

skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom.

Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad v spojitosti s vedeckou

alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.

Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je ich účasť na rozhodovaní o tej

istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa na súde vyššieho

stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté

platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané

rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania (porovnaj R 115/2003) .

Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe

sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle

predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť

predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných

prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.

Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny názor vyjadril

v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal oslobodenie od

súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1 prvá

veta ). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a právnom štáte (na rozdiel od

tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , , )

patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so súdnymi rozhodnutiami zásadného

významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými. Súvisí to nepochybne predovšetkým s

právom na informácie ako základným právom, bez ktorého napĺňania riadne fungovanie

demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny,

, o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho poriadok Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. ). Umoţňuje sa tak verejnosti vytvoriť si názor o činnosti súdov a

zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.

Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a

spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz). Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na

právne posúdenie veci na zasadnutiach grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3

). Svoj názor na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého

je stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho

istého kolégia, resp. v právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa

uverejňujú spolu s vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky.

Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku spravidla

len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s ktorými sa

pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k jeho

profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej úprave.

U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru konkrétnych či

prejednávaných prípadov (porovnaj o sudcoch a prísediacich a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo základných povinnosti sudcu uvádza,

ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných

súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť

a nezaujatosť.

Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne

konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako

účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať ako

o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie účastníkov

rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie. Podanie

ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o

občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá by

ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo

vystupuje ako účastník konania.

Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia

úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak, ako mu

nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa

jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom upierať právo domáhať

sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom sudca).

Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahoch, z ktorých mu

vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto

postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane

účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom

občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva

patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako

ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu

tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom

procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu ( ). Sudca, ktorý ako účastník

občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše

skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú

povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec

prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné

právne veci prejednávané súdmi. Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné

vyslovenie názoru sudcom) vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva

na súdnu ochranu sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide

o uplatnenie obdobného nároku, aký poţaduje ţalobkyňa. Okolnosť povahy uplatneného nároku

ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní

by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by sudca ţaloval o peňaţné plnenie z dôvodu, ţe mu nebol

vyplatený plat v celom rozsahu) nič nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do

zaručeného ústavného práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie

ţaloby) nemoţno vidieť vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie

je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či

spájať s nejakým prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou

rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej

veci). Iné riešenie by bolo nenáleţitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov

ţiadalo, aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných ţalobách).

Záver plynúci z uvedenej okolnosti (podania ţaloby) - ţe nejde o vyslovenie právneho názoru či

vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto

ţaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej aj listina zaručuje prístup k

súdu a podaním (nepodaním) ţaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu ochranu.

Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva kaţdej osoby na súdnu

ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch). Sama

skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné

pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z

prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako

súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto

spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán

ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu

tak, ako ho upravuje Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na

jeho vylúčenie podľa , nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet

sporu sa dotýka všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči

štátu, osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za

rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej

kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne

tvrdenie, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v

ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by

nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je bez

právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah) predstavuje

(znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, pravdaţe,

neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti

znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe sudcovia uvedení vo

výroku 1. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich

nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto

rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k ţalobkyni, ktorý je relevantný z

hľadiska ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z

prejednávania a rozhodovania tejto veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. októbra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta