Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
296/363957.c0df22.pdf
PDF · 172.69 KB
No categories available
1Nc/54/2010
Najvyšší súd 1 Nc 54/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Mgr. Š. M., bytom
B., 2/ JUDr. M. K., bytom B., proti odporcom 1/ Krajský súd v Banskej Bystrici,
Komenského č. 12, Banská Bystrica, 2/ Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, o náhradu nemajetkovej
ujmy 100.000,00-EUR , vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod. sp. zn. 14C 25/2010,
a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 17NcC 15/2010, v konaní o vylúčenie sudcov
Krajského súdu v Banskej Bystrici z prejednávania a rozhodovania veci takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. P., JUDr. A. M., Š. H., JUDr. M.
R., JUDr. F.Z., JUDr. P. P., Mgr. E. N., JUDr. M. D., JUDr. Ľ. B., JUDr. J. B., JUDr. D. M.,
JUDr. E. V., JUDr. J. Š., Mgr. I. D., JUDr. A. A., JUDr. J. N., Mgr. A. P., JUDr. J. D., Mgr. R.
Ď., JUDr. J. M., JUDr. J. R., JUDr. M. Š., JUDr. J. B., JUDr. P. Ch., Mgr. J. B., JUDr. D. D.,
JUDr. E. M., JUDr. E. K., JUDr. A. K., JUDr. D. M., JUDr. M. K., JUDr. M. P., JUDr. E. Ţ.,
JUDr. Ľ. G., JUDr. J.B., JUDr. J. H., doc. JUDr. M. Ď. PhD, JUDr. D. K., JUDr. J. M., JUDr. O.
M., JUDr. M. B., JUDr. S. S., JUDr. M.P., n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17NcC 15/2010 (veci Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 14 C 25/2010 ).
2. Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici, JUDr. Ing. J. G., JUDr. Z. N., JUDr. M.
S., Mgr. M. Š., s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. 17NcC 15/2010 (veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 C 25/2010).
O d ô v o d n e n i e .
V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy 100.000,00-EUR, ktorá je vedená na Okresnom
súde Banská Bystrica sp. zn. 14 C 25/2010, oznámili sudcovia tohto okresného súdu, ţe sú u nich
dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a predseda
okresného súdu predloţil spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v Banskej
Bystrici ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 17NcC 15/2010. Pretoţe podľa
oznámenia sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na
tomto súde vedená pod sp. zn. 10NcC 10/2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Banskej
Bystrici (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k
nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna
úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou
existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe
skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom
(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky
vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny
pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom,
ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne
a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je
nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu
je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto
hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z
prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt
proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia
objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe
spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice
must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne
nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch
sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.
Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý
mohol byť.
Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. P., JUDr. A. M., Š. H., JUDr. M.
R., JUDr. F. Z., JUDr. P. P., Mgr. E. N., JUDr. M. D., JUDr. Ľ. B., JUDr. J. B., JUDr. D. M.,
JUDr. E. V., JUDr. J. Š., Mgr. I. D., JUDr. A. A., JUDr. J. N., Mgr. A P., JUDr. J. D., Mgr. R. Ď.,
JUDr. J. M., JUDr. J. R., JUDr. M. Š., JUDr. J. B., JUDr. P. Ch., Mgr. J. B., JUDr. D. D., JUDr.
E. M., JUDr. E. K., JUDr. A. K., JUDr. D. M., JUDr. M. K., JUDr. M. P., JUDr. E. Ţ.,
JUDr. Ľ. G., JUDr. J. B., JUDr.. J. H., doc. JUDr. M. Ď. PhD, JUDr. D. K., JUDr. J.M., JUDr.
O. M., JUDr. M. B. svoju zaujatosť vyvodzovali ad 1/ z kolegiálneho vzťahu k ţalobcom, ad 2/
z existencie bliţšieho priateľského / kamarátskeho vzťahu/, ad 3/ z toho, ţe ţalobcov, príp.
niektorého z nich osobne poznajú, ad 4/ z pomeru k predmetu veci, tieto svoje tvrdenia napriek
tomu ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
17NcC 15/2010 (vec Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 14C 25/2010) ako predčasne
predloţený vrátil z dôvodu, ţe je potrebné aby sudcovia svoje vyjadrenia doplnili, nakoľko
nadriadený súd musí mať poskytnuté aspoň základné informácie o prejavoch uvádzaných
vzťahov a oboznámenie sa s údajmi o týchto prejavoch je nevyhnutné pre posúdenie
opodstatnenosti oznámenia sudcov o okolnostiach, ktoré povaţujú za vylučujúce ich
z prejednávania a rozhodovania veci nedoplnili.
Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým
z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak
je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak by
mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší účastník). Pod
pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci iným spôsobom
ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho pohľad na zistené
skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými neprocesným spôsobom.
Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti, napríklad v spojitosti s vedeckou
alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.
Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je ich účasť na rozhodovaní o tej
istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14 ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho
stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak; to isté
platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca rozhodol vo veci, v ktorej vydané
rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie je však dôvodom na jeho vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania (porovnaj R 115/2003) .
Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe
sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle
predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť
predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.
Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny názor
vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal oslobodenie
od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1
prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a právnom štáte (na rozdiel
od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009, 1 Cdo 120/2009,
5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so súdnymi
rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými. Súvisí to
nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez ktorého
napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani predstaviť
(porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho poriadok
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umoţňuje sa tak verejnosti vytvoriť si
názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu. Verejnosť tak spozná
judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a spôsoby riešenia
pertraktovaných problémov (káuz).
Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach
grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor na
konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v právoplatných
rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s vybranými
rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor
zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o
verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto na
verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho nezaujatosti
a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu daná moţnosť
či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať skutkovo a právne
obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto otázky by bolo
v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si týchto skutočnosti
zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, ţe „dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v
jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ v minulosti poukázala na to, ţe
„dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci nie je skutočnosť, ţe
sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí, ani samotná
skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných oznamovacích
prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).
Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku spravidla
len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s ktorými sa
pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k jeho
profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej úprave.
U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru konkrétnych či
prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo základných povinnosti sudcu
uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach
prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len pre svoj právny názor stratiť
svoju nestrannosť a nezaujatosť.
Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne
konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako
účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať ako
o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie účastníkov
rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie. Podanie
ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o
občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá by
ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo
vystupuje ako účastník konania.
Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného
plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak,
ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu
(podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom upierať právo
domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom
sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahoch, z ktorých
mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto
postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane
účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom
občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva
patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako
ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu
tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom
procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník
občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše
skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú
povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec
prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné
právne veci prejednávané súdmi.
Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)
vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu sudcom
ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie obdobného
nároku, aký poţaduje ţalobkyňa.
Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho
s výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by sudca
ţaloval o peňaţné plnenie z dôvodu, ţe mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič nemôţe
zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva kaţdej osoby na
súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby) nemoţno vidieť vyslovenie právneho
názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale je v pozícii účastníka konania) a tento
jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s nejakým prejudikovaním (čo je napokon
aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou činnosťou v prípadnom následnom
súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné riešenie by bolo nenáleţitou konštrukciou
a nad rámec zákona by zjavne od sudcov ţiadalo, aby poskytovali informácie o aktoch
súkromnej povahy (o nimi podávaných ţalobách).
Záver plynúci z uvedenej okolnosti (podania ţaloby) - ţe nejde o vyslovenie právneho
názoru či vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie
takejto ţaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje
prístup k súdu a podaním (nepodaním) ţaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu
ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva kaţdej osoby na
súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch).
Sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho
osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho
z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako
ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto
spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán
ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu
tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p.
Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods.1
O.s.p., nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých
sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu, osobnému úradu,
ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je
nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; ţiadnemu
inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne tvrdenie, ţe predmet sporu sa
dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah k veci de facto
nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho
nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je bez právneho významu. Prikladať
predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah) predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia
spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, pravdaţe, neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti
znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe sudcovia uvedení vo
výroku I. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Sudcov JUDr. Ing. J. G., JUDr. Z. N., JUDr. M. S., Mgr. M. Š., Najvyšší súd Slovenskej
republiky vylúčil z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci nakoľko je u nich daný dôvod
na vylúčenie.
101Nc 54/2010
Sudkyňa Mgr. M. Š. verejne prezentovala svoj názor vo veci v denníku SME zo dňa
11.05.2007.
Sudcovia JUDr. Ing. J. G. a JUDr. Z. N. majú o veci informácie o prebiehajúcom konaní
ktoré nezískali zo súdneho spisu.
Sudca JUDr. M. S. je vylúčený pre jeho príbuzenský vzťah so ţalobcom v 2. rade.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 5 októbra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta