Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)a09/365598.9040cb.pdf
PDF · 195.26 KB
No categories available
8Sžf/17/2010
Najvyšší súd 8Sžf/17/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci ţalobcu: M. S., S., so sídlom H., V., zastúpený advokátkou Mgr. O. B.,
Advokátska kancelária so sídlom G., B., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia ţalovaného č. I/224/10916-73524/2009/990268-r z 23. júla 2009, o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/109/2009-107 zo 16. februára 2010,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
11S/109/2009-107 zo 16. februára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. I/224/10916-73524/2009/990268-r z 23. júla 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému
na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/109/2009-107 zo 16. februára 2010, zamietol
ţalobu ţalobcu proti, ktorým, podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe
2
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon
o správe daní“), bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
za zdaňovacie obdobie jún 2007 v celkovej sume 8351,98 € (251 612 Sk), z dôvodu porušenia
§ 47 ods. 1 a 3 v nadväznosti na § 8, § 19 ods. 2 v nadväznosti na § 69 ods. 3 v nadväznosti na
§ 15 ods. 8 písm. b/ a § 49 ods. 7 písm. a/ a c/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), z toho dôvodu, ţe jednak
dodal tovar do tretej krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením jeho oslobodenie
od dane a keď nepriznal daň zo sluţby dodanej zahraničnou osobou, keď odpočítal daň
z prenájmu osobného automobilu a keď odpočítal daň zo sluţieb, ktoré pouţil na účely
pohostenia a zábavy.
Po preskúmaní predmetného rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu v rozsahu
vymedzenom ţalobou, keďţe ţalobca napadol rozhodnutie ţalovaného iba v častiach
týkajúcich sa dodania tovaru do tretej krajiny a nepreukázania jeho oslobodenia od dane
jednotným colným vyhlásením a nepriznania dane zo sluţby dodanej zahraničnou osobou,
dospel krajský súd k záveru, ţe tieto sú vecne správne a v súlade so zákonom.
Z obsahu administratívnych spisov krajský súd zistil, ţe prípade dodania tovaru do
tretej krajiny na základe oznámenia Colného úradu Trenčín zo 16. apríla 2008 správca dane
vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu na DPH za obdobie január aţ december 2007, ktorú začal
17. decembra 2008. O zisteniach z daňovej kontroly vypracoval Protokol č.
628/320/1170/2009/MAT z 10. marca 2009 a dodatok č. 1 z 26. marca 2009 (z dôvodu
vyjadrenia sa ţalobcu), ktorý bol prerokovaný s daňovým subjektom 27. marca 2009.
Ţalobca ako daňový subjekt sa v kontrolovanom období zaoberal opracovaním
a povrchovou úpravou kovov a svoje výrobky vyváţal aj do tretích krajín. V súvislosti s touto
činnosťou v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil, okrem iných, aj päť faktúr za
dodávky tovarov pre odberateľov v U. v celkovej hodnote DPH 16 014,99 Sk
(fa č. X. L., U., č. X. C. A. L., U., č. X.C. L., U., X. C. G. (A.) U. a č. X. J. D. W., U.).
K uvedeným faktúram za dodávky tovarov do tretích krajín chýbali písomné colné vyhlásenia
o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorých je potvrdený colným orgánom výstup
tovaru z územia Európskych spoločenstiev (ďalej len „JCD“), čo je jednou z podmienok
oslobodenia od dane pri vývoze do tretieho štátu stanovený v § 47 ods. 1, 3 zákona o DPH.
3
Ţalobca toto pri daňovej kontrole a ani 21 mesiacov po skončení zdaňovacieho
obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru, nevedel predloţiť, a preto
podľa názoru krajského súdu dodanie tohto tovaru bolo potrebné povaţovať za dodanie tovaru
podľa § 8 zákona o DPH a daň z neho vyplývajúcu k celkovej dani zo zdaniteľných
obchodov daňového priznania pripočítať.
Krajský súd poukázal na to, ţe JCD v ktorom je potvrdený colným orgánom výstup
tovaru z územia Európskych spoločenstiev (ďalej len „ES“) musí mať platiteľ, v súlade
s platným článkom 131 Smernice rady č. 2006/112/ES, ktorá upravuje oslobodenie od dane
vyvezeného tovaru do tretích štátov, teda mimo územia ES v spojitosti s ust. § 47 ods. 1, 3
zákona o DPH platného v čase posudzovanej veci, k dispozícii najneskôr do konca šiesteho
mesiaca nasledujúceho po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od
dane pri vývoze tovaru.
Podľa názoru krajského súdu ide o jednu z hmotnoprávnych podmienok na
oslobodenie od dane podľa tohto ustanovenia (druhou je doklad o odoslaní alebo preprave
tovaru) a neobstojí argumentácia ţalobcu, ţe colné orgány akceptujú alternatívny doklad
preukazujúci vývoz dodaného tovaru do tretej krajiny, a to faktúru potvrdenú príjemcom
v tretej krajine, keďţe daňové konanie je špecifické administratívne konanie upravené
procesným predpisom, a to zákonom o správe daní a hmotnoprávnym predpisom, pokiaľ ide
o zákon o DPH, ktorý jasne formuluje podmienky pri oslobodení dane v súvislosti s vývozom
tovaru do tretích štátov. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, ţe odoslanie alebo
preprava tovaru do tretieho štátu podlieha oslobodeniu od dane len vtedy, ak sú preukázané
obe tieto podmienky súčasne.
Z predloţených dokladov však vyplýva, ţe sa neuskutočnilo colné konanie o vývoze
tovaru z colného územia Slovenska, a preto je podľa názoru krajského súdu správny záver
oboch daňových orgánov, ţe dodanie tovaru podľa faktúr špecifikovaných v rozhodnutí, treba
povaţovať za dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH v spojitosti s § 13 zákona o DPH.
Pokiaľ ţalobca v ţalobe poukazoval na Šiestu smernicu Rady č.77/388/EHS
o spoločnom systéme DPH (ďalej len „Šiesta smernica“), krajský súd poukázal na to, ţe
dňom 1. januára 2007 nadobudla účinnosť Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006
(ďalej len „Smernica“), ktorá nahradila Šiestu smernicu, ktorá je záväzná, ako ostatne všetky
smernice Rady EU, pre kaţdý členský štát, pokiaľ ide o dosiahnutie výsledku. Zákon o DPH
je vypracovaný v súlade s touto Smernicou (a do 31. decembra 2006 bol v súlade so Šiestou
smernicou).
4
Pokiaľ ţalobca argumentoval rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„ESD“) uvedenými v ţalobe ku kaţdému prípadu, krajský súd poukázal na to, ţe závery
citovaných rozhodnutí nie je moţné aplikovať na prejednávanú vec, keďţe riešia inú
problematiku spornú medzi účastníkmi konania, resp. v inom časovom období.
Taktieţ nebolo moţné podľa názoru krajského súdu zohľadniť ani námietku ţalobcu,
pokiaľ ide o výklad ust. § 47 zákona o DPH v spojitosti s Metodickým pokynom Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „DR SR“) k vývozu tovaru a sluţieb
vypracovaného pre daňové orgány v súvislosti s uplatňovaním DPH podľa tohto ustanovenia,
nakoľko ide o právny predpis niţšej právnej účinnosti a zákon má vţdy prednosť pred
interným predpisom správneho orgánu.
V prípade dodania sluţieb zahraničnou osobou (spoločnosti R. M. C. A., Z. a H. M.,
H.) mal krajský súd z administratívneho spisu preukázané, ţe pri kontrole u ţalobcu ako
daňového subjektu správca dane v súvislosti s prijatím sluţby od zahraničného dodávateľa
ţalobcom zistil, ţe dňa 22. júna 2007 spoločnosť R. M. C. A., Z. vystavila pre kontrolovaný
daňový subjekt faktúry č. X. a X. za poradenstvo, spolu vo výške 33 715,64 € (1 128 192,30
Sk) a dňa 22.06.2007 spoločnosť H. M., H., D. vystavila faktúru č. X. za poradenstvo vo
výške 2747,60 € (92 912,84 Sk) avšak v zmysle § 69 ods. 3 zákona o DPH daňový subjekt
vzniknutú povinnosť neuviedol ani do záznamov o DPH (§ 70 zákona o DPH), ani do
daňového priznania v tomto zdaňovacom období, preto správca dane prijatú sluţbu zdanil.
Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr, lebo ţalobca
nesplnil podmienku uplatnenia práva na odpočet dane podľa § 51 ods. 2 písm. b/ zákona
o DPH, keďţe táto sluţba nebola zaevidovaná v zázname v zdaňovacom období, ale aţ pri
kontrole.
Krajský súd poukázal na to, ţe postup ţalovaného a správcu dane bol v súlade so
zákonom, ako i s vyššie citovanou Smernicou platnou v čase kontrolovaného zdaniteľného
obdobia, keďţe z § 51 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky,
za ktorých si platiteľ dane môţe uplatniť právo na odpočítanie dane, ak ide o sluţbu podľa
§ 15 ods. 8 písm. b/ zákona o DPH, teda sluţby dodané osobou, ktorá podniká v členskom
štáte inom, ako je členský štát dodávateľa sluţby a táto sluţba je spojená s poradenskými
sluţbami. Z tohto ustanovenia vyplýva, ţe miesto dodania sluţby sa bude určovať podľa § 15
ods. 8 zákona o DPH.
Podľa názoru krajského súdu nie je sporné, ţe uvedená švajčiarska a nemecká
5
spoločnosť je osobou v rámci Spoločenstva a sluţba bola dodaná ţalobcovi ako zdaniteľnej
osobe v tuzemsku, a preto miesto dodania tejto sluţby bude tieţ v tuzemsku. Ţalobca bol
preto povinný túto dodanú sluţbu zdaniť podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH, pretoţe išlo
o sluţbu vymedzenú v § 15 ods. 8 zákona o DPH, teda nehmotné sluţby a miestom dodania je
tam, kde podniká osoba, ktorej sú takéto poradenské (reklamné) sluţby dodané. Z hľadiska
správnej aplikácie dane na sluţby vţdy treba vychádzať z konkrétneho druhu poskytovanej
sluţby.
Aj pri tejto námietke ţalobcu sa krajský súd stotoţnil so záverom daňového orgánu, aj
keď ţalobca predmetnú sluţbu podľa uvedenej faktúry od zahraničného dodávateľa uviedol
do záznamu o DPH podľa § 70 zákona o DPH počas kontroly, nebolo moţné mu uznať právo
na odpočítanie dane počas kontroly za kontrolované daňové obdobie, pretoţe ţalobca ako
platiteľ dane nespĺňal podmienky podľa § 51 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 49 ods. 2 písm. b/,
t.j. ţe tento záznam neurobil v čase, keď mal faktúru od dodávateľa, kedy si mohol uplatniť
právo na odpočítanie dane.
Krajský súd zdôraznil, ţe nie je správny názor ţalobcu, ţe správca dane svojím
postupom vytvoril absurdnú situáciu a ak by postupoval podľa jeho výkladu, došlo by
k zdaneniu dvakrát. Krajský súd povaţoval za správny záver ţalovaného, ţe uplatnenie práva
na odpočítanie dane podľa tejto faktúry je moţné uplatniť aţ po kontrole v zmysle vyššie
citovaných ustanovení lebo z dikcie ust. § 51 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplýva, ţe
platiteľ dane vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ zákona o DPH
v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol do záznamu podľa § 70 zákona o DPH. Zákon
o DPH nepripúšťa uvedenie predmetnej dane do záznamu so spätnými účinkami tak ako si to
vysvetľuje ţalobca. Zákon o DPH mu iba umoţňuje, ak spĺňa všetky podmienky, uplatniť si
odpočet tejto dane následne, po jej zaevidovaní v zázname podľa § 70 zákona o DPH.
V tejto súvislosti krajský súd poznamenal, ţe úlohou daňových orgánov v daňovom
konaní nie je vykonávať rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka (evidencia dokladov,
ktoré podľa zákona má povinnosť viesť daňovník) a taktieţ správca dane nemá povinnosť
umoţniť daňovníkovi rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť novú evidenciu alebo doplniť
neúplnú evidenciu podľa dokladov so zreteľom na čiastkové kontrolné zistenia. Taktieţ nie je
povinnosťou daňových orgánov pri kontrole vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať
v prospech daňového subjektu, alebo ţe by mal čakať na dôkazy, ktoré si daňovník dodatočne
zabezpečí. V daňovom konaní platí procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov
vykonávaných v príslušnom konaní kompetentnými orgánmi a uplatňuje sa i zásada
6
prejednávacia.
S poukazom na ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní ţalobca preto má povinnosť
preukázať relevantnými listinami skutočnosti osvedčené v podanom daňovom priznaní.
Ţalovaný na druhej strane má právo si preveriť predloţené dôkazy ale aj povinnosť
zabezpečiť si dôkazy pre svoje rozhodnutie, najmä ak účastníkovi daňového konania ukladá
povinnosť, spočívajúcu v dorubení (zaplatení) rozdielu dane.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie ţalobca a ţiadal, aby odvolací
súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, resp. zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide dodatočné vyrubenie DPH v prípade dodania tovaru do tretej krajiny
a nepreukázania sa jednotným colným vyhlásením pre jeho oslobodenie od dane poukázal na
to, ţe napriek nahradeniu Šiestej Smernice Smernicou, sa právna argumentácia uvedená
v rozsudku ESD „C.“ vzťahuje i na prípad rozhodnutia napadnutého ţalobou, nakoľko
znenie článkov Šiestej Smernice, z ktorých vychádza rozsudok C., je obsahovo rovnaké, ako
znenie článkov Smernice. Preto podľa jeho názoru nie je ţiaden dôvod, aby sa výklad
uplatnený v rozsudku C. neaplikoval i na prípad oslobodenia od dane uvedený v napadnutom
rozhodnutí ţalovaného, ako i Daňového úradu Vráble.
Podľa názoru ţalobcu, krajský súd pochybil, keď sa v napadnutom rozsudku stotoţnil
s názorom ţalovaného, ţe rozsudok C. rieši inú problematiku spornú medzi účastníkmi,
pretoţe meritom veci v rozsudku C. bolo to, či si členské štáty EU môţu v rámci stanovenia
podmienok pre uplatňovanie oslobodenia, stanoviť formálne podmienky, pri nesplnení
ktorých môţu odmietnuť oslobodenie pri dodávke, ktorá splnila materiálne podmienky pre
oslobodenie. Z rozhodnutia ESD vyplýva, ţe takáto vnútroštátna úprava ide nad rámec toho,
čo členským štátom Smernica umoţňuje. To ţe sa v danom prípade jednalo o oslobodenie
intrakomunitárneho dodania a nie vývozu tovaru, bolo pre meritum veci podľa názoru
ţalobcu irelevantné. Podstatnou časťou citovaného rozhodnutia pre tento prípad je totiţ to, ţe
plnenia majú byť zdanené s ohľadom na ich objektívne charakteristiky, teda keď je nesporné,
ţe dodávka bola skutočne vykonaná.
Túto svoju argumentáciu doplnil aj odvolaním sa na rozsudok nemeckého
7
„Bundesfinanzhof“ (Spolkový finančný dvor, ďalej len „SFD“) z 28. mája 2009 č. v R
23/08, v ktorom SFD dospel k záveru, ţe tak intrakomunitárne dodania, ako aj vývozy tovaru,
sú na základe prepravy alebo zaslania tohto tovaru pri dodaní z tuzemska do zahraničia
(územie ES alebo tretích krajín) oslobodené. Reţim oslobodenia pri intrakomunitárnom
dodaní nahradil systém dovozov a vývozov medzi štátmi spoločenstva, t.j. ide o ten istý
reţim, ale v rámci štátov ES, a tak pri intrakomunitárnych dodaniach, ako aj pri vývoze tovaru
sa oslobodenie od dane uplatňuje preukázaním splnenia podmienok pre oslobodenie.
Podľa názoru ţalobcu, ţalovaný v daňovom konaní nespochybnil uskutočnenie vývozu
tovaru ţalobcom do tretej krajiny, a preto poţadovanie predloţenia JCD ţalovaným v zmysle
§ 47 ods. 3 zákona o DPH, ako jediného dôkazu splnenia hmotnoprávnej podmienky na
oslobodenie od DPH, t. j. dodania tovaru na územie tretieho štátu, je obmedzujúcim
spôsobom preukazovania splnenia tejto podmienky a v tejto časti ide zákon o DPH nad rámec
Šiestej Smernice, ako aj Smernice, a zabraňuje oslobodeniu od DPH napriek splneniu
zákonných predpokladov, keď preukázanie splnenia hmotnoprávnej podmienky povyšuje nad
jej skutočné splnenie.
Ţalobca tieţ uviedol, ţe v danom prípade bol tovar dodávaný s podmienkou EX-
WORKS (Incoterms), teda závodu (tovar je dodaný v závode predávajúceho – ţalobcu
dopravcovi /špeditérovi odberateľa). Export je teda v tomto prípade zabezpečovaný
kupujúcim, konkrétne špedičnou firmou zabezpečenou odberateľom (kupujúcim). Medzi
touto špedičnou firmou a predávajúcim (ţalobcom) nie je ţiaden zmluvný vzťah, a je preto
ťaţké získať späť akékoľvek doklady a potvrdenia, a to nielen z dôvodu neochoty alebo
zanedbania povinností niektorej zo strán, ale väčšinou z dôvodu ich straty, ako to bolo
i v prípade, na ktorý sa vzťahuje táto ţaloba.
V prípade nepriznania dane zo sluţby dodanej zahraničnou osobou videl ţalobca
nesprávnosť rozsudku krajského súdu v tom, ţe súd sa opätovne bez ďalšieho stotoţnil
s argumentáciou ţalobcu, ktorá vyplýva len z gramatického výkladu znenia zákona, bez
ohľadu na skutočný stav veci, ako i na eurokonformný výklad ustanovení zákona o DPH.
Poukázal na to, ţe platiteľ DPH vo všeobecnosti odvádza DPH do štátneho rozpočtu
zo svojich dodávok tovarov a sluţieb. Príjemca týchto tovarov a sluţieb má vo všeobecnosti
právo si túto daň odpočítať, a teda nárokovať voči štátnemu rozpočtu. Existujú však situácie,
kedy z jednej dodávky má povinnosť platiť daň príjemca, a tento má zároveň právo túto daň si
8
odpočítať, výsledkom čoho sa povinnosť odvodu DPH a nárok na odpočet DPH spoja u jednej
osoby.
Pri sluţbách dodaných zo zahraničia zákon o DPH prenáša povinnosť platiť daň
(odvod dane do štátneho rozpočtu) na príjemcu sluţby tak, ako je to vyššie uvedené.
Formálnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu tejto dane príjemcom sluţby je podľa § 51
ods. 2 zákona o DPH uvedenie dane v záznamoch. Správca dane počas kontroly zistil, ţe
ţalobca, ako príjemca sluţieb zo zahraničia mal povinnosť zaplatiť daň. Ţalobca akceptoval
toto zistenie a ešte počas kontroly uviedol túto daň na výstupe a na vstupe dodatočne do
záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Ţalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru uviedol, ţe mal právo na
odpočítanie tejto dane, nakoľko ju počas kontroly uviedol do záznamov za obdobie, v ktorom
mal povinnosť daň platiť. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí o odvolaní odmietol právo na
odpočítanie dane v kontrolovanom období, na základe názoru, ţe vzniká v období, v ktorom
daň platiteľ fyzicky uviedol v záznamoch, t. j. nie za obdobie, za ktoré uvedie daň do
záznamov dodatočne.
Podľa názoru ţalobcu, ustanovením § 51 ods. 2 bol do zákona o DPH zapracovaný
rozsudok ESD „Bockemühl“ (ako priznáva aj ţalovaný vo svojom rozhodnutí). ESD vyjadril
v tomto rozsudku názor, ţe síce Smernica umoţňuje členským štátom určiť určité formálne
náleţitosti pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH, avšak toto oprávnenie musí byť
vykonávané v súlade s cieľom tejto Smernice, ktorý spočíva v zabezpečení vyrubenia dane
a jej kontroly zo strany správcu dane. ESD okrem iného dospel k záveru, ţe ak správca dane
disponuje s údajmi potrebnými na zistenie, ţe zdaniteľná osoba je ako príjemca predmetných
sluţieb povinná platiť DPH, nesmie tejto zdaniteľnej osobe v súvislosti s jej právom na
odpočítanie dane určovať ďalšie podmienky, ktoré by jej zabraňovali uplatniť si právo na
odpočet.
Konaním daňového úradu v danom prípade však podľa názoru ţalobcu vznikla
absurdná situácia, a to ţe daňový úrad dorubil ţalobcovi za kontrolované obdobie DPH na
výstupe, ale zároveň mu neumoţnil odpočet DPH na vstupe v tom istom období, a to napriek
tomu, ţe platiteľ daň uviedol v záznamoch za toto (kontrolované) obdobie.
Interpretácia § 51 ods. 2 zákona o DPH zo strany ţalovaného nie je podľa názoru
ţalobcu v súlade s ustanoveniami Smernice, predovšetkým so zásadou neutrality DPH
a judikatúrou ESD, pretoţe podľa nej je uplatnenie práva na odpočítanie DPH moţné najskôr
v neskoršom období, neţ v období, v ktorom daňová povinnosť vznikla. Eurokonformný
9
výklad § 51 ods. 2 zákona o DPH umoţňuje uplatniť právo na odpočítanie dane v tom istom
období, v ktorom vznikla daňová povinnosť. Ak by bol totiţ prijatý výklad ţalovaného
a daňového úradu, teda ţe je moţné uplatniť odpočet aţ v čase, keď bola vykonávaná kontrola
(v čase dodatočného zanesenia dane do záznamov), musel by ţalobca uviesť túto daň
v záznamoch dvakrát, a to v kontrolovanom období (daň na výstupe) a následne podľa
tvrdenia daňového úradu a ţalovaného, ešte do obdobia v ktorom platiteľ fyzicky záznamy
opravil.
Pre doplnenie ďalej uviedol, ţe aj v inom rozsudku č. C-95/07 a 96/07 „E.“ zo dňa
08. mája 2008, ktorý sa týkal uplatnenia odpočtu DPH v prípade, kedy bol príjemca sluţby
povinný daň aj zaplatiť, ESD zdôraznil, ţe zdaniteľná osoba, ktorá je povinná zaplatiť DPH
ako adresát sluţieb, má právo uplatniť právo na odpočítanie, pričom podľa ustálenej
judikatúry je toto právo neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemoţno
obmedziť.
Podľa ESD porušenie formálnych povinností v posudzovanom prípade nebolo
dôsledkom zlého úmyslu alebo podvodu, a teda nebezpečenstvo straty daňových príjmov
v štátnom rozpočte nehrozilo, pretoţe v prípade prenosu daňovej povinnosti na príjemcu
sluţby je vplyv na štátny rozpočet pri tejto transakcii neutrálny, t.j. v zásade ţiadnu sumu
nebolo potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice.
Ţalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním z 21. apríla 2010, v ktorom ţiadal rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, ţe ţalobca v odvolaní uvádza
totoţné dôvody aké boli uvedené v ţalobe, ku ktorým sa ţalovaný uţ podrobne vyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c
ods.1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu je
potrebné čiastočne vyhovieť.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 09. decembra 2010 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
10
Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade je posúdenie zákonnosti postupu
a rozhodnutia ţalovaného, ako odvolacieho orgánu v daňovej veci, ktorý preskúmaval
platobný výmer správcu dane, ktorým bol určený ţalobcovi ako platiteľovi dane rozdiel DPH
za zdaňovacie obdobie december 2007 vo výške 68 109 Sk v tej časti, v ktorej ţalobca dodal
tovar do tretej krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením jeho oslobodenie od dane
podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH a v tej časti, v ktorej ţalobcovi nepriznal daň zo sluţby
dodanej zahraničnou osobou.
Podľa § 15 ods. 7 zákona o DPH miestom dodania sluţieb uvedených v odseku 8,
ak sú tieto sluţby dodané osobe, ktorá podniká v členskom štáte inom, ako je členský štát
dodávateľa sluţby, alebo zákazníkovi, ktorý má sídlo alebo bydlisko v treťom štáte, je miesto,
kde má táto osoba sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, na ktorej spotrebu a vyuţitie
sa sluţby dodávajú; ak táto osoba nemá takéto miesto, je miestom dodania sluţby jej bydlisko
alebo miesto, kde sa obvykle zdrţiava. Ak sú sluţby uvedené v odseku 8 dodané osobou
z tretieho štátu zdaniteľnej osobe, ktorá má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo
bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdrţiava a sluţby sú určené na spotrebu
a vyuţitie v tuzemsku, miestom dodania sluţieb je tuzemsko.
Podľa ods. 8 písm. b/ sluţbami, pri ktorých sa určí miesto dodania podľa odseku 7
vrátane ich sprostredkovania v mene a na účet inej osoby a prijatia záväzku zdrţať sa
vykonávania týchto sluţieb, sú poradenské, inţinierske, technické, právne, účtovné,
audítorské, prekladateľské, tlmočnícke a iné podobné sluţby vrátane sluţieb spracovania
údajov a poskytovania informácií.
Podľa § 19 ods. 2 daňová povinnosť vzniká dňom dodania sluţby. Ak je sluţba
dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo z tretieho štátu a osobou povinnou
platiť daň v tuzemsku je príjemca sluţby podľa § 69 ods. 2 aţ 4, daňová povinnosť vzniká
dňom vyhotovenia faktúry; ak faktúra nie je vyhotovená do konca tretieho kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola sluţba dodaná, daňová
povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
kalendárnom mesiaci, v ktorom bola sluţba dodaná.
Podľa § 47 ods. 1 oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
11
prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu.
Podľa ods. 3 odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území tretieho
štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať písomným colným vyhlásením
o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorom je potvrdený colným orgánom výstup
tovaru z územia Európskych spoločenstiev, a dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru.
Platiteľ musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného
reţimu vývoz najneskôr do konca šiesteho mesiaca nasledujúceho po skončení zdaňovacieho
obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru.
Podľa § 49 ods. 1 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
Podľa ods. 2 písm. b/ platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená zo sluţieb a z tovarov
dodaných s inštaláciou alebo montáţou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je
povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 aţ 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný
platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9.
Podľa § 51 ods. 1 písm. b/ právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa
§ 70.
Podľa ods. 2 posledná veta platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2
písm. b/ v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol v záznamoch podľa § 70.
Podľa § 69 ods. 3 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň správcovi dane pri sluţbách
podľa § 15 ods. 8, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho
štátu.
Podľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých
zdaňovacích období o dodaných tovaroch a sluţbách a o prijatých tovaroch a sluţbách;
osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a sluţieb do iného členského štátu, o nadobudnutí
tovaru z iného členského štátu, o prijatí sluţieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru.
V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania
12
dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a sluţby s moţnosťou odpočítania dane, bez
moţnosti odpočítania dane a s moţnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ
uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie
dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a sluţieb
a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a sluţieb. Člen skupiny je povinný viesť
osobitne záznamy o dodaní tovarov a sluţieb ostatným členom skupiny.
Podľa čl. 131 Smernice, oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 aţ 9
sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade
s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely zabezpečenia správneho
a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania
akýmkoľvek moţným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneuţitiu dane.
Podľa čl. 146, ktorý sa týka oslobodenie od dane pri vývoze, bod 1. písm. a/ členské
štáty oslobodia od dane dodanie tovaru, ktorý je zaslaný alebo prepravený predávajúcim alebo
na jeho účet do miesta určenia mimo Spoločenstva;
Podľa čl. 147 ods. 2 druhý pododsek vývoz sa preukazuje faktúrou alebo iným
dokladom slúţiacim ako faktúra, ktorý potvrdí colný úrad, ktorým tovar opustil Spoločenstvo.
Pokiaľ ide o dodanie tovaru do tretej krajiny a nepreukázanie jeho oslobodenia od
dane jednotným colným vyhlásením, odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu
vyjadrenom v napadnutom rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne
vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými ţalobcom v ţalobe a na zdôraznenie jeho
správnosti povaţuje za potrebné doplniť nasledovné:
Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 47 ods.1 zákona o DPH, platného
v rozhodnom zdaňovacom období, ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých
priznáva oslobodenie od DPH tak, ţe oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu.
Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 47 ods. 3 ustanovuje podmienky, za splnenia
ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. V tomto prípade je
nevyhnutnou podmienkou oslobodenia od DPH preukázanie tej skutočnosti, ţe tovar bol
13
vyvezený mimo územia Spoločenstva, nakoľko len a len vývoz tovaru mimo územia
Spoločenstva je dôvodom na oslobodenie od DPH.
Zo samotnej Smernice vyplýva, ţe vývoz tovaru je potrebné určitým spôsobom
preukázať, konkrétne potvrdením faktúry alebo iného relevantného dokladu colným úradom,
ktorým tovar opustil Spoločenstvo. Preto ak zákonodarca priamo v skutkovej podstate
právnej normy ustanovuje, ţe odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území
tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ povinný preukázať písomným colným
vyhlásením o prepustení tovaru do colného reţimu vývoz, v ktorom je potvrdený colným
orgánom výstup tovaru z územia Európskych spoločenstiev, tzv. dôkaz o vývoze, platiteľ
musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného reţimu
vývoz.
Z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci však vyplýva, ţe ţalobca
správcovi dane nevedel predmetný doklad predloţiť a v priebehu daňovej kontroly a ani
dodatočne v priebehu daňového konania poţadovaný doklad nepredloţil.
Pokiaľ ţalobca v odvolaní tvrdil, ţe správny orgán nespochybňoval vývoz tovaru do
tretej krajiny, toto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise, nakoľko z protokolu
o miestnom zisťovaní vyplýva iba tá skutočnosť, ţe bola preukázaná preprava tovaru a úhrada
týchto faktúr zahraničnými osobami, t. j. boli predloţené iba účtovné doklady. Vývoz tovaru
zo Spoločenstva však preukázaný nebol a to nielen tým, ţe nebol predloţený JCD, ale ani iný
relevantný doklad o tom, ţe tovar bol vyvezený (napr. rozhodnutie z tretej krajiny, ţe tovar
tam bol preclený, alebo iný vierohodný doklad o tom, ţe tovar vystúpil v tretej krajine).
Odberateľom podpísaná faktúra spolu s výpisom z účtu dodávateľa na preukázanie
týchto skutočností nemôţe postačovať, nakoľko ako bolo uvedené vyššie ide len o účtovné
doklady platiteľa.
Odvolací súd súhlasí s námietkami ţalobcu týkajúcimi sa rozsudku ESD č. C-146/05
„ A. C.“ a jeho aktuálnosti v súvislosti s prijatím Smernice, a za určitých okolností aj s jeho
aplikovateľnosťou na prípad ako je tento.
Avšak, je plne v súlade s týmto rozsudkom postup správnych orgánov v danom
14
prípade, pretoţe tak rozsudok ESD ako aj rozhodnutie SFD vychádza z predpokladu, ţe
predloţenie určitého konkrétneho formálneho dôkazu môţe byť opomenuté, pokiaľ platiteľ
iným relevantným spôsobom preukáţe, ţe skutočne došlo k naplneniu hmotnoprávnych
podmienok pre oslobodenie od DPH.
V tejto súvislosti dáva odvolací súd ţalobcovi do pozornosti, ţe aj v rozsudku
z 28. mája 2009 SFD vyslovil, ţe podnikateľ musí poskytnúť dôkaz vo forme dokladu (dôkaz
o vývoze tovaru) a dôkaz vo forme záznamu (účtovný doklad) a ak splní tieto dôkazné
povinnosti, je oprávnený klasifikovať dodávku ako oslobodenú od dane (bod 15. a 16.
rozsudku). S odvolaním sa na rozsudok ESD vo veci C. ďalej v bode 18. hovorí, ţe dodávka,
ktorá spĺňa materiálne poţiadavky na oslobodenie, je oslobodená od dane, aj ak daňovník
nesplnil určité formálne poţiadavky, pokiaľ porušenie týchto formálnych poţiadaviek nie je
prekáţkou poskytnutia dostatočného dôkazu, ţe materiálne poţiadavky boli splnené.
Ďalej potom v bode 26. konštatuje, ţe vývozné dodávky celkove, napriek nesplneniu
dôkazných povinností sú oslobodené od dane, ak sa na základe objektívnej dôkaznej situácie
zistí, ţe sú splnené predpoklady pre vývoznú dodávku. Za takýto predpoklad však nepovaţuje
predloţenie účtovného dokladu, ktorý ţalobcovia poskytli v konaní pred FS a s poukazom na
to, ţe FS vychádzal z iných princípov (bod 27.), a iba s odôvodnením, ţe ţalobcovia poskytli
v konaní pred FS účtovný doklad, vyhlásil, ţe boli splnené predpoklady pre oslobodenie od
dane a vyhovel ţalobe, SFD dospel k záveru, ţe je potrebné rozsudok FS zrušiť.
V danom prípade, ako uţ bolo povedané vyššie, je hmotnoprávnym predpokladom
oslobodenia od DPH preukázanie skutočnosti, ţe tovar bol skutočne vyvezený, pričom
v súlade s komunitárnym právom sa táto okolnosť preukazuje dokladom o vývoze, na ktorom
prepustenie z colného reţimu potvrdzuje štátom poverená autorita – príslušný colný orgán.
Vydaniu JCD predchádza colné konanie, ktoré pozostáva z viacerých krokov, výsledkom
ktorého je JCD potvrdené výstupnou colnicou.
Odvolací súd pripúšťa, ţe výnimočne môţu nastať okolnosti, keď platiteľ nemôţe
predloţiť poţadovaný JCD formulár, avšak, v takom prípade musí predloţiť iný dôkaz
o vývoze tovaru a tým nad všetku pochybnosť preukázať, ţe došlo k naplneniu
hmotnoprávnej podmienky oslobodenia od DPH pri vývoze tovaru, t. j. k samotnému vývozu
tovaru. V celom administratívnom konaní ţalobca nezdôvodnil, prečo nepredloţil poţadované
JCD a to ani v dodatočnej lehote, aţ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa sa objavila
ničím nekonkretizovaná poznámka, ţe tieto doklady predloţiť nemohol z dôvodu ich straty.
15
Preto sa touto poznámkou v odvolacom konaní nezaoberal.
Poţadovanie predloţenia dôkazu o vývoze zo strany správnych orgánov nemôţe byť
povaţované za formalizmus, ktorý je v rozpore so zásadami daňového konania, prípadne ide
nad rámec Smernice, nakoľko porušenie týchto ţalobcom označovaných „formálnych“
poţiadaviek je prekáţkou poskytnutia dostatočného dôkazu, ţe materiálne poţiadavky na
oslobodenie od dane boli splnené.
Pokiaľ ide o prípad nepriznania dane zo sluţby dodanej zahraničnou osobou, odvolací
súd sa s názorom vysloveným v napadnutom rozsudku krajského súdu nestotoţnil.
Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môţe
medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyţadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120
ods. 2.
Podľa čl. 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom.
Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedené ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky
vytvárajú dostatočný právny rámec nielen, pokiaľ je to moţné, na eurokonformný výklad
ustanovení vnútroštátneho právneho predpisu – v danom prípade § 51 zákona o DPH, ale aj
pre rešpektovanie tých nárokov komunitárneho práva, ktoré vo svojich rozhodnutiach
sformuloval ESD.
A práve ESD vo svojej rozsiahlej judikatúre sformuloval aj pravidlo prednostnej
aplikácie priamo účinných ustanovení ZES, nariadení resp. smerníc, ako aj judikatúry ESD,
aj orgánmi verejnej správy resp. samosprávy (pozri medzi inými rozsudky vo veciach C., C-
224/97 z 29. apríla 1999, §§ 30, 31; C. S., C 103/88, z 22. júna 1989, §§ 30, 31; M., C-438/99
zo 4. októbra 2001, §§ 31, 32).
16
Správne orgány, rovnako ako aj krajský súd, sa stotoţnili v názore, ţe jediným
ustanovením, podľa ktorého je moţné v danom prípade postupovať, je § 51 ods. 1 písm. b/ 2
v spojení s § 49 ods. 2 písm. b/ zákona o DPH, ktoré sú plne v súlade so Smernicou, t. j.
ţe ţalobca nemohol odpočítať DPH v mesiaci jún 2007, napriek tomu, ţe mu právo na tento
odpočet v mesiaci jún 2007 vzniklo, nakoľko uvedenú daň neuviedol do záznamov v mesiaci
jún 2007, ale aţ dodatočne, počas daňovej kontroly.
Odvolací súd súhlasí s tým názorom, ţe bolo v prvom rade úlohou ţalobcu splniť
všetky povinnosti, ktoré mu zákon v súvislosti s platením DPH a uplatnením práva na jej
odpočet ukladá a ţe úlohou daňových orgánov v daňovom konaní nie je vykonávať
rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka a taktieţ správca dane nemá povinnosť umoţniť
daňovníkovi rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť novú evidenciu. Naopak ţalobca má
povinnosť preukázať relevantnými listinami skutočnosti osvedčené v podanom daňovom
priznaní.
Avšak, v prípade ako je tento, keď podstata sporu, ako sa zdá, má svoj pôvod
v zanedbaní účtovných povinností spôsobenom ţalobcom, je podľa názoru odvolacieho súdu
potrebné pri výklade § 51 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 v spojení s § 49ods. 4 písm. b/ zákona
o DPH prihliadnuť aj na judikatúru ESD, ktorý obdobnú problematiku riešil vo viacerých
rozsudkoch, ako aj na samotný zmysel a účel daňovej kontroly, ktorým je predovšetkým
zabezpečenie správneho výberu daní a zabránenie daňovým únikom a pri rozhodovaní
o dodatočnom vyrubení dane za kontrolované obdobie sa vysporiadať aj s týmito
skutočnosťami.
Argument krajského súdu, ţe ţalobcom predloţené rozsudky ESD riešia inú
problematiku spornú medzi účastníkmi konania, resp. v inom časovom období s poukazom na
nahradenie Šiestej smernice Smernicou neobstojí, nakoľko úprava stanovenia podmienok na
uplatnenie práva na odpočet DPH je v oboch smerniciach rovnaká, a preto nie je dôvod, aby
sa výklad týchto obsahovo rovnakých ustanovení obsiahnutých v uvedených rozsudkoch ESD
neuplatnil aj v tomto prípade.
V rozsudku v spojených veciach C-95/07 a C-96/07, E. S. z 08. mája 2008, ktorý sa
týkal rovnako, ako daný prípad, odpočtu DPH pri prenose daňovej povinnosti, ESD vyslovil
17
názor, ţe síce členské štáty majú oprávnenie stanoviť určité formálne poţiadavky na
uplatnenie práva odpočtu DPH, ktoré musí platiteľ splniť (bod 57), avšak zároveň dodal, ţe
odpočítanie DPH na vstupe má byť priznané, ak sú splnené základné poţiadavky, hoci určité
formálne poţiadavky boli zdaniteľnými osobami opomenuté (bod 63).
V bode 64 rozsudku sa ďalej uvádza, ţe ak daňový úrad disponuje s údajmi
nevyhnutnými na stanovenie, ţe zdaniteľná osoba ako adresát dotknutého poskytovania
sluţieb je povinná zaplatiť DPH, nemôţe ukladať pokiaľ ide o právo odpočítať túto daň
dodatočné podmienky, ktoré by mohli mať za následok zbavenie výkonu tohto práva.
V bode 71 sa ESD dotkol aj otázky zmyslu daňovej kontroly, keď upozornil na to, ţe
napriek tomu, ţe došlo k porušeniu účtovných povinností, toto nemôţe byť povaţované za
nebezpečenstvo strát daňových príjmov, keďţe ako sa pripomenulo v bode 56 tohto rozsudku,
v rámci uplatnenia systému prenesenia daňovej povinnosti ţiadnu sumu nie je v zásade
potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice. Z týchto dôvodov nemôţe byť takéto porušenie
stotoţňované s plnením súvisiacim s daňovým únikom alebo so zneuţitím predpisov
Spoločenstva, pokiaľ je nesporné, ţe takéto plnenie nebolo vykonané s cieľom získať
nenáleţitú daňovú výhodu.
V danom prípade je nepochybné, ţe rovnako ţalobcovi, ako adresátovi sluţieb
poskytovaných zdaniteľnou osobou so sídlom v zahraničí, pri prenose daňovej povinnosti,
v zásade nevznikla v mesiaci jún 2007 ţiadna povinnosť odviesť DPH z týchto sluţieb do
štátneho rozpočtu, nakoľko v tom istom okamihu, ako mu vznikla povinnosť túto daň odviesť,
mu vzniklo aj právo si DPH v rovnakej výške odpočítať (§ 49 ods. 1 a § 19 ods. 2 zákona
o DPH).
Otázkou zostáva, či ţalobcovo opomenutie vykonať záznam v účtovnej evidencii,
potrebný na uplatnenie práva na odpočet, ktoré bolo napravené počas daňovej kontroly, je
moţné zo strany daňového orgánu na základe prísne formálneho a gramatického výkladu § 51
zákona o DPH sankcionovať dodatočným vyrubením DPH.
Odvolací súd je toho názoru, ţe v kontexte vyššie uvedených záverov ESD bez toho,
aby sa skúmal reálny dopad tohto ţalobcovho pochybenia na štátny rozpočet, prípadné
ohrozenie konkrétneho verejného záujmu, ako aj dôvody pre ktoré tak ţalobca urobil, nie je
takýto postup ţalovaného v súlade so základnými zásadami, zmyslom a účelom daňového
18
konania.
Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil s rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre v tejto časti a uznal námietky ţalobcu týkajúce nepriznania dane zo
sluţby dodanej zahraničnou osobou za dôvodné, nakoľko dospel k záveru, ţe postup
ţalovaného a napadnuté rozhodnutie nie je v tejto časti v súlade so zákonom, keďţe zistenie
skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, a preto sú tu dôvody na zrušenie
rozhodnutia ţalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP.
Napriek tomu, ţe pokiaľ ide o rozhodnutie ţalovaného v časti JCD a vývozu tovaru,
ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu v tejto časti, s týmto sa odvolací súd plne
stotoţnil, postupoval odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 OSP tak, ţe rozhodnutie krajského
súdu zmenil, keďţe neboli splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie a zrušil
rozhodnutie ţalovaného v celom rozsahu, pretoţe išlo o dodatočné vyrubenie DPH za jedno
a to isté zdaňovacie obdobie.
Vzhľadom na to, ţe podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov
pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť najmä pokiaľ ide
o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté rozhodnutie ţalovaného
a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, ţe v ďalšom konaní bude správny
orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného
stavu doplní dokazovanie v naznačenom smere, zváţi proporcionalitu ochrany legitímneho
cieľa a intenzity zásahu do ţalobcových práv garantovaných komunitárnym právom a na
základe toho vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodní.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu
nepriznal, nakoľko ţalobca, hoci bol v konaní úspešný, nemá právo na ich náhradu z dôvodov
osobitného zreteľa, ktorým podľa súdu je skutočnosť, ţe bol len čiastočne úspešný. Odvolací
súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je čiastočne správne a čiastočne nesprávne,
pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov nie je rozhodujúca výška
prisúdeného úspechu alebo neúspechu, ale okolnosti, za ktorých bolo rozhodnutie správneho
orgánu potvrdené, alebo zrušené. Ţalovanému náhrada trov konania nepatrí zo zákona.
19
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 09. decembra 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská