Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a51/362864.1d8a05.pdf
PDF · 111.59 KB
No categories available
3Cdo/15/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 15/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. M., bývajúceho vo V.,
zastúpenému JUDr. L. F., advokátkou so sídlom v P., proti ţalovanému Krajskému
riaditeľstvu Policajného zboru v Prešove, so sídlom v Prešove, Štúrova č. 7, o mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 10 C 24/2007, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 13. októbra 2010 sp. zn. 15 Co 125/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 7. apríla 2010 č.k. 10 C 24/2007-269 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo 6. augusta 2010 č.k. 10 C 24/2007-286 ţalobu, ktorou sa ţalobca
domáhal zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške 4 200 000 Sk
zamietol. Rozhodol tak po zistení, ţe ţalobca bol 1. júla 1984 prijatý do sluţobného pomeru
právneho predchodcu ţalovaného, ktorý skončil 1. júna 1994 prepustením podľa § 110 ods. l
písm. b/ zákona č. 410/1991 Zb., keďţe zo zdravotných dôvodov stratil schopnosť vykonávať
akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore. Mal preukázané, ţe poškodenie zdravia u ţalobcu je
v priamej súvislosti s výkonom sluţby ako profesionálneho boxera, je trvalé s moţnou ďalšou
progresiou, ktorá sa dostupnou liečbou nedá vyliečiť. Pri posudzovaní dôvodnosti
uplatneného nároku prihliadol na námietku premlčania vznesenú ţalovaným a dospel
k záveru, ţe v danom prípade došlo k premlčaniu práva ţalobcu na náhradu škody spôsobenej
na zdraví, nakoľko právo nebolo uplatnené v 2 ročnej premlčacej dobe v zmysle § 106 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Mal za to, ţe ţalobca mohol uplatniť právo po prvý raz
16. septembra 2002, pripadajúci na deň vyhotovenia neurologického nálezu
MUDr. K. pre posudkové potreby, nakoľko ţalobca mohol z neho získať vedomosť o svojich
diagnózach, ako i zodpovednom subjekte (ţalovanom) a uplatniť svoj nárok. Urobil tak však
aţ ţalobou podanou 9. februára 2007, teda po márnom uplynutí premlčacej doby (premlčacia
doba uplynula 16. septembra 2004). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 13. októbra 2010
sp. zn. 15 Co 125/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom
potvrdil; ţalovanému ako i štátu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotoţnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa ako i s jeho
právnym posúdením veci. Dodal, ţe ustálenie zdravotného stavu nastáva v momente, kedy
dostupné liečebné metódy nie sú schopné priniesť zlepšenie zdravotného stavu a od tohto
ustálenia začne beţať premlčacia doba na uplatnenie nárokov na súde; právnou skutočnosťou,
určujúcou beh premlčacej doby nie je vypracovanie lekárskeho posudku o ohodnotení
sťaţenia spoločenského uplatnenia. Poukázal v tomto smere na dôvody uvedené
v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, povaţoval ich za správne. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním, v ktorom uviedol, ţe
postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ţe
odvolací súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie
moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné, nie je presvedčivé, keďţe v ňom neuviedol, prečo nezohľadnil dôvody, na
základe ktorých tvrdil, ţe pred vyhotovením bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského
uplatnenia nemohol mať vedomosť o výške škody ani o tom, kto za škodu zodpovedá;
odvolací súd vychádzal len z jeho predpokladanej vedomosti. Nesúhlasil s právnym záverom
odvolacieho súdu o premlčaní nároku na náhradu škody a v tomto smere poukázal na odlišné
právny závery v iných obdobných veciach, napr. vo veci Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3 Co 155/2007. Tým, ţe odvolací súd sa od týchto právnych záverov odchýlil, bol toho
názoru, ţe aj týmto postupom mu odňal moţnosť konať pred súdom a porušil tak zásadu
právnej istoty. Z uvedených dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe rozsudok odvolacieho súdu je
vecne správny a navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátkou (§ 241
ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
ţe v konaní došlo k takejto vade. So zreteľom na obsah dovolania ţalobcu treba v danom
prípade osobitne zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so
závaţnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné
procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.)
a tieţ iné nesprávnosti neţ sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým
došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho
súdu nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Z obsahu dovolania moţno
vyvodiť, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe
odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko
nevysvetlil „logický nesúlad medzi plynutím premlčacej subjektívnej lehoty, ktorá mala
podľa názoru konajúcich súdov začať plynúť a uplynúť v období pred stanovením bodového
ohodnotenia, t.j. pred skutočnou vedomosťou ţalobcu o výške a rozsahu škody na zdraví.“,
ako i tým, ţe odvolací súd pri rozhodovaní nerešpektoval právne závery vyslovené
v obdobných veciach.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších
stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcovi realizáciu jeho
procesných práv.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, ţe nie kaţdá procesná
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţuje za
relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý moţno
uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel
k právnemu názoru, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver
riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol
v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je
názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu
zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009
a 5 Cdo 290/2009). Preto sama skutočnosť, ţe v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto
povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôţe v danom prípade zaloţiť prípustnosť
dovolania ţalobcu, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Ţalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia ţalobcu o zaloţení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by
to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. apríla 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková