Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/43/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu v právnej veci navrhovateľa: S. H. T., nar. X. v meste Herat, okres Herat, Afganistan,

štátnej príslušnosti Afganistan, tadţickej národnosti, moslimského vierovyznania šiítskej

vetvy, počas pobytu na území Slovenskej republiky naposledy umiestnený v Pobytovom

tábore Opatovská Nová Ves, toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený JUDr. M. V., proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-

2009 zo dňa 5. marca 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. -84 zo dňa 22. júna 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -84 zo dňa 22. júna 2010 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie odporcu

ČAS:MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa 5. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -84 zo dňa 22. júna 2010

potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa 5. marca 2010, ktorým odporca

v zmysle ustanovenia o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol

navrhovateľovi ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú.

Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca dostatočne zistil skutkový stav veci

a v priebehu azylového konania sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom v súlade s o správnom konaní (Správny

poriadok) v platnom znení (ďalej v texte len „Správny poriadok“) a za takejto situácie

následne rozhodol správne a v súlade so zákonom o azyle, keď ţiadosť o udelenie azylu

zamietol ako neprípustnú v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle. Odporca

postupoval správne, keď v prípade navrhovateľa začal dňa 27. októbra 2009 konanie

o prevzatie zodpovednosti podľa čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003

ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie

ţiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej

len „dublinské nariadenie“) a v zmysle článku 10 ods. 1 tohto nariadenia poţiadal grécky

azylový úrad o prevzatie navrhovateľa. Keďţe Grécka republika na ţiadosť o prevzatie

zodpovednosti neodpovedala v dvojmesačnej lehote stanovenej v čl. 18 ods. 1 dublinského

nariadenia, stala sa členským štátom zodpovedným za prevzatie navrhovateľa a zabezpečenia

náleţitého prejednania jeho ţiadosti.

Krajský súd v rozhodnutí uviedol, ţe odporca stručne, vecne a zrozumiteľne odôvodnil

svoje rozhodnutie, a ţe zhodne s právnym názorom odporcu zastáva názor, ţe navrhovateľom

udávané dôvody, ako dôvody ţiadosti o prejednanie otázky udelenia azylu alebo poskytnutia

doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, nie sú dostačujúcimi dôvodmi

na prevzatie zodpovednosti nad rozhodnutím o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu

zo strany Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Krajský súd sa

stotoţnil s odporcom, ţe v prípade navrhovateľa boli splnené podmienky pre zamietnutie

ţiadosti navrhovateľa ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle a označil

ako nedôvodné odvolacie námietky zástupkyne navrhovateľa ohľadne nesprávneho

rozhodnutia v tvrdeniach, ţe neboli naplnené zákonné podmienky pre vydanie rozhodnutia

ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009.

K námietke ohľadne tzv. doloţky suverenity, podľa ktorej môţe kaţdý členský štát

posúdiť ţiadosť o azyl príslušníka tretej krajiny, aj keď nie je zodpovedný za jej posúdenie

podľa kritérií stanovených v dublinskom nariadení, krajský súd konštatoval, ţe takýto postup

nie je moţné členskému štátu ţiadnym spôsobom vnucovať ani prikazovať. Ide o rozhodnutie

toho ktorého štátu, vykonané príslušným orgánom na základe jeho správnej úvahy,

aké konkrétne dôvody bude povaţovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti. Nejde teda

o povinnosť odporcu rozhodovať o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, keďţe Slovenská

republika nie je zodpovedným štátom za jej posúdenie a preto, ak na základe správnej úvahy

dospel odporca k tomu, ţe v prípade navrhovateľa neexistujú dôvody na prevzatie

zodpovednosti za preskúmanie jeho ţiadosti, nepostupoval v rozpore so zákonom, keďţe jeho

správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

K odvolacej námietke, ţe rozhodnutie o transfere navrhovateľa do Grécka by bolo

nehumánne a bude porušovaním jeho základných ľudských práv a slobôd, krajský súd

zdôraznil, ţe členské štáty Európskej únie rešpektujú zásadu nevyhostiteľnosti, v zmysle

ktorej nebude nikto vrátený naspäť, aby bol prenasledovaný a z toho hľadiska sa povaţujú

za bezpečné pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Grécko je členským štátom Európskej

únie, povaţuje sa za bezpečnú krajinu a Európska komisia neodporučila členským štátom

pozastaviť odovzdávanie do Grécka podľa dublinského nariadenia. Príslušný grécky štátny

orgán navyše výslovne v akceptácii prevzatia zodpovednosti deklaroval, ţe prístup

navrhovateľa k azylovej procedúre bude moţný.

Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, ţe nakoľko

navrhovateľ dňa 23. marca 2010 svojvoľne opustil pobytový tábor Opatovská Nová Ves,

na základe čoho bol dňa 30. marca 2010 vyradený z evidencie a v čase odvolacieho konania

sa nachádzal na neznámom mieste, nasvedčuje táto skutočnosť tomu, ţe navrhovateľ skutočný

záujem o prejednanie jeho ţiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany

na území Slovenskej republiky nemá ani nemal.

Na základe uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol

navrhovateľovu ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, potvrdil ako rozhodnutie vydané

v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

na základe odvolania podaného navrhovateľom rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať

úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.septembra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3

).

V odôvodnení svojho rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe odporca

zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej skutočnosťou,

ţe Grécka republika neodpovedala na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch

mesiacov podľa dublinského nariadenia, stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie

navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia a dňa 26. februára 2010 súhlasila

s jeho odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola navrhovateľova ţiadosť

zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle z dôvodu príslušnosti

iného členského štátu (Grécka) na posúdenie ţiadosti.

Poukázal na to, ţe z administratívneho spisu bolo zjavné, ţe odporca vykonal v konaní

náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa (podanie

vysvetlenia dňa 17. septembra 2009, vstupný pohovor dňa 23. septembra 2009 a 2. októbra

2009 a dodatok pohovoru dňa 15. októbra 2009) a písomnou korešpondenciou s aténskym

letiskom a gréckym azylovým úradom.

Navrhovateľ ţiadal o azyl z obavy o svoj ţivot v krajine pôvodu - Afganistane. Chce

na Slovensku zostať ţiť a pracovať; má tu aj priateľku, ktorá je občiankou Slovenskej

republiky, s ktorou udrţiava dlhodobý vzťah.

Ako vyplynulo z dotazníka, navrhovateľ pri vstupnom pohovore dňa 2. októbra 2009

uviedol, ţe v noci 28. augusta 2009 prekročil turecko-grécku hranicu loďou do malého

gréckeho prístavu Mitilini, čím protiprávne prekročil štátnu hranicu členského štátu

uplatňujúceho dublinské nariadenie. Na základe týchto informácií bola dňa 27. októbra 2009

v zmysle čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia odoslaná do Gréckej republiky ţiadosť

o prevzatie zodpovednosti, na ktorú Grécka republika nereagovala v ustanovenej

dvojmesačnej lehote a stala sa tak zodpovednou za posúdenie ţiadosti. Dňa 26. februára 2010

Grécko súhlasilo s odovzdaním navrhovateľa na svoje územie.

Odvolací súd chce na tomto mieste poukázať aj na skutočnosť, ţe navrhovateľ dňa

23. marca 2010 svojvoľne opustil azylové zariadenie - pobytový tábor Opatovská Nová Ves,

na základe čoho bol dňa 30. marca 2010 vyradený z evidencie a toho času sa nachádza

na neznámom mieste. Týmto svojím konaním nielenţe zmaril pripravený transfer jeho osoby

do Grécka, ktorý mal prebehnúť dňa 2. apríla 2010, ale zároveň vyvolal pochybnosti, či má

skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd

prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver, ţe štátom

príslušným na posúdenie ţiadosti navrhovateľa je Grécka republika a je teda potrebné

navrhovateľovu ţiadosť o udelenie azylu zamietnuť ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1

písm. c/ zákona o azyle.

V tejto súvislosti je treba uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

Správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho

konania uviedol a zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla

povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné ţiadateľom neuplatnené dôvody pre udelenie

azylu a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Keď teda odporca dospel k záveru, ţe došlo k naplneniu § 11 ods. 1 písm. c/ zákona

o azyle a takýto záver nachádza oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský

súd nepochybil, keď povaţoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné a toto rozhodnutie

potvrdil.

Krajský súd sa zaoberal námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako

aj dôvodmi, pre ktoré poţiadal navrhovateľ o azyl.

Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka

a jeho nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu

odvolací súd ţiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odvolací súd k námietke navrhovateľa, ţe bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť

podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky suverenity), povaţuje za dôleţité

uviesť, ţe nariadenie ani ţiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu

prevziať zodpovednosť za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského

nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,

ale o výsledok správneho uváţenia správneho orgánu. Správne uváţenie (diskrečná právomoc

správneho súdnictva) je svojou podstatou moţnosťou správneho orgánu vybrať

pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa

pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne

preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je

podstatne obmedzené, pretoţe sa môţe týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu

nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený

preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených moţností, ale výber sám zásadne prieskumu

nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváţenie uvádza

zákon.

Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských

štátov Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení

ţiadateľov podľa dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváţenie, ktoré

je plne v právomoci daného členského štátu a výber z moţností „prevziať“ či „neprevziať“

zodpovednosť za posúdenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu.

S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova

námietka, ţe dlhodobo udrţiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky, a ţe sa

s touto námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis

odporcu právnej zástupkyni navrhovateľa zo dňa 5. marca 2010, v ktorom odporca uvádza,

ţe partnerský vzťah navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovaţuje za relevantný

a opodstatnený dôvod na podanie ţiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky

a zároveň ani za dostatočný dôvod na vyuţitie práva suverenity Slovenskej republiky v tomto

prípade dobrovoľne posúdiť navrhovateľovu ţiadosť.

Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, ţe odporca ani krajský

súd sa nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu

konania, konkrétne, ţe odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi

k vyjadreniu sa navrhovateľa k transferu do Grécka zo dňa 5. marca 2010, ale nebolo

súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je moţné preskúmať, akým spôsobom sa odporca

s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia

uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich

vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, ţe z pohľadu § 47 ods. 3

Správneho poriadku sa môţe zdať, ţe odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu

ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa 5. marca 2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné

uviesť, ţe odporca sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal v prípise zo dňa 5. marca 2010

(teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej ţiadosti ako

neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom reaguje na námietky, ktoré uviedla

navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30. novembra 2009. Z tohto dôvodu

povaţuje tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné a odôvodnené.

Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou súdneho

rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.

Na základe vyššie uvedených skutočností a s ohľadom na spomenuté ustanovenia

tunajší súd konštatuje, ţe aj napriek tomu, ţe odporca mal do odôvodnenia svojho

rozhodnutia zahrnúť aj vysporiadanie sa s námietkami navrhovateľa tak, ako to spravil

v prípise zo dňa 5. marca 2010, tunajší súd je toho názoru, ţe vznesená námietka nie je

spôsobilá tak zásadne ovplyvniť konanie, aby došlo k zmene rozhodnutia vo veci samej,

nakoľko toto je správne a vychádza z náleţite zistených skutkových okolností a správneho

právneho posúdenia veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje so skutkovými aj právnymi závermi

krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný

so záverom odporcu o tom, ţe na posúdenie navrhovateľovej ţiadosti o udelenie azylu je

podľa kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka

republika, na základe čoho bola navrhovateľova ţiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa

§ 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle.

Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. -39 zo dňa 31. mája

2011 rozhodol o sťaţnosti S. H. T., štátneho občana Afganistanu, zastúpeného spoločnosťou

Advokátska kancelária Š., v mene ktorej koná konateľ a advokát M. Š., pre namietané

porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či

poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa

a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2010 tak, ţe

1. Základné právo S. H. T. nebyť mučený ani podrobený neľudskému či

poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa Slovenskej

republiky a právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. septembra 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. S. H. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 Eur, ktoré je

povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet spoločnosti

Advokátska kancelária Š., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. M. Š.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Poukázal na to, ţe do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) patrí tieţ právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôţe byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, ţe všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z aţ , resp. dohovoru.

Základné právo podľa a tieţ právo podľa dohovoru sú

nesporne práva hmotného charakteru, pričom sťaţovateľ nenamieta ich porušenie

rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením niektorého z jeho procesných práv

garantovaných mu . Na druhej strane ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej

činnosti (napr. , ) uviedol, ţe tak základné právo podľa čl. 16

ods. 2 , ako aj právo podľa dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj procesné

komponenty. Ústavný súd pripomína, ţe procesné zloţky oboch označených práv vystupujú

do popredia zvlášť v tých druhoch konania (napr. extradičné konanie, azylové konanie),

keď sa osoba dostáva pod jurisdikciu iného štátu, čo môţe mať v spojení s rozhodnutím

orgánu verejnej moci Slovenskej republiky v konkrétnych okolnostiach daného prípadu

negatívny vplyv na osobnú sféru sťaţovateľa.

Problematikou presunov ţiadateľov o azyl do Grécka na základe dublinského

nariadenia sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP"), keď na jeho výzvu

mu bola v zmysle čl. 36 ods. 2 dohovoru predloţená intervencia komisára pre ľudské práva

(uverejnená 16. marca 2010). Tá bola zaloţená na jeho návštevách v Grécku, ktoré absolvoval

v decembri 2008 a vo februári 2010. Počas oboch návštev bol komisár pre ľudské práva

informovaný o prekáţkach v prístupe ţiadateľov o azyl k bezplatnej právnej pomoci,

o nefungujúcom systéme právnej pomoci, o chronických nedostatkoch v tlmočení

pre ţiadateľov o azyl, o prípadoch, keď grécka polícia neprijala ţiadosti o azyl, ako aj

o prípadoch, keď nebol rešpektovaný princíp "non - refoulment" - išlo prevaţne o vracanie

osôb z Grécka do Turecka. K takýmto okolnostiam dochádzalo v prípadoch, ak ešte osoba ani

nepoţiadala kompetentné grécke orgány o azyl, ale tieţ v prípadoch osôb vlastniacich

tzv. ruţové preukazy preukazujúce legálny pobyt pre drţiteľa. Okrem toho komisár zvlášť

poukázal na extrémne zloţité a nevyhovujúce ţivotné podmienky, v ktorých sa ţiadatelia

o azyl v Grécku ocitli. Na základe týchto poznatkov vyslovil záver, ţe azylový právny systém

a prax v Grécku nezodpovedajú medzinárodným a ľudskoprávnym štandardom.

V októbri 2009 vydal NHV správu, podľa ktorej by ţiadatelia o azyl nemali byť

na základe dublinského nariadenia vracaní do Grécka. Tento názor zdieľajú aj medzinárodné

ľudskoprávne organizácie a organizácie na ochranu utečencov vrátane UNHCR, organizácie

Human Rights Watch a Amnesty International.

Zo stanoviska NHV (z októbra 2009) vyplýva: "Sme toho názoru, ţe situácia v Grécku

sa zhoršila do takej miery, ţe európske štáty nemôţu dodrţať svoje povinnosti v zmysle

utečeneckého práva a ochrany ľudských práv, keď zároveň vracajú ţiadateľov o azyl

do Grécka. Ďalej by malo dôjsť k prerušeniu transferov do Grécka, pokiaľ nebude moţné

jasne preukázať, ţe osoby vracané na základe dublinského nariadenia budú v Grécku uţívať

účinnú ochranu pred nútenými návratmi a budú mať prístup k bezpečnému a adekvátnemu

azylovému konaniu."

O opodstatnenosti týchto tvrdení sa presvedčil ESĽP v prípade M. S. S. proti Belgicku

a Grécku (sťaţnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21. januára 2011), v ktorom vyslovil porušenie

práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Z hľadiska skutkových okolností išlo o transfer ţiadateľa

o azyl z Belgicka do Grécka na základe dublinského nariadenia. Európsky súd pre ľudské

práva v tomto rozhodnutí okrem iného vyslovil, ţe spôsob zaobchádzania s potenciálnym

ţiadateľom o azyl (štátny občan Afganistanu) v Grécku a podmienky, akým tam bol

vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce. Aj napriek vedomosti gréckych

orgánov o existencii ţiadateľa na jeho území, ako aj napriek povinnosti vyplývajúcej im

z právneho poriadku, ţil ţiadateľ o azyl dlhšiu dobu v extrémnej chudobe, neschopný

uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Z tohto dôvodu ESĽP dospel k záveru, ţe zo strany

Grécka tým došlo k porušeniu práva tohto ţiadateľa podľa čl. 3 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí zároveň vyslovil porušenie

práva podľa čl. 3 dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, pričom v tejto súvislosti poukázal na to,

ţe nedostatky gréckeho azylového konania museli byť belgickým úradom v čase transferu

sťaţovateľa známe. Aj napriek tomu, ţe belgické úrady boli informované aj zo strany

UNHCR o nepriaznivej situácii v Grécku, neurobili výnimku vyplývajúcu z dublinského

nariadenia (čl. 3 ods. 2), ale umoţnili transfer sťaţovateľa do Grécka. Európsky súd

pre ľudské práva vytkol Belgicku, ţe jeho orgány namiesto toho, aby si overili, ako grécke

orgány aplikujú právo v otázkach azylového konania, sa len spoľahli na to,

ţe so sťaţovateľom sa bude zaobchádzať v súlade s medzinárodnými štandardmi týkajúcimi

sa ochrany ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, ţe presunom

sťaţovateľa do Grécka ho belgické úrady vedome vystavili väzbe a ţivotným podmienkam,

ktoré predstavovali poniţujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 dohovoru.

Z uţ citovaného a dohovoru vyplýva, ţe ich dikcia je

v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, ţe z hľadiska poţiadaviek,

ktoré kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi ţiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd

vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave

v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1

ods. 2 štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským

právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu

a dohovoru, preto moţno uzavrieť, ţe judikatúra ESĽP k

dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva podľa

.

Vychádzajúc z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu, stanovísk a vyjadrení

oficiálnych orgánov zameraných na ochranu ľudských práv vrátane práv utečencov,

ale predovšetkým z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, ţe najvyšší súd pred svojím

rozhodnutím vo veci sťaţovateľa podcenil význam jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2

a jeho práva podľa dohovoru a formálne sa odvolávajúc na právnu úpravu

a význam úvahy správneho orgánu dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, čo malo

za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktorým treba priznať ústavnú

relevanciu.

Najvyšší súd sa pri preskúmaní rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie migračného úradu o zamietnutí ţiadosti sťaţovateľa o udelenie azylu, a to

vo vzťahu k moţnosti uplatnenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky

suverentity), odvolával na ustanovenie , podľa

ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej

úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia.

Najvyšší súd teda apeloval na to, ţe jeho povinnosťou v danom prípade nebolo

posúdiť, či sa správny orgán (migračný úrad) správne rozhodol, keď nepristúpil k aplikácii

čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, ale ţe jeho povinnosťou bolo preskúmať, či správny

orgán rozhodol v zákonných limitoch.

Ústavný súd sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu, ţe ţiadny právny predpis

neustanovuje povinnosť pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie prevziať

zodpovednosť za posúdenie ţiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie azylu

v zmysle čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Stotoţňuje sa aj s tým názorom najvyššieho

súdu, ţe citovaný čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia ponecháva na úvahe toho - ktorého

členského štátu, či prevezme, alebo neprevezme zodpovednosť za posúdenie ţiadosti

konkrétnej osoby o azyl.

Ústavný súd však nezdieľa daný názor najvyššieho súdu bez výhrad, pretoţe je

presvedčený, ţe aj keď taká povinnosť nie je v právnych normách explicitne stanovená,

vzhľadom na to, ţe v danom prípade sa sťaţovateľ domáhal ochrany svojho práva

zakotveného v dohovoru (aj základného práva podľa ), ktoré sa

v porovnaní s ostatnými ľudskými právami a základnými slobodami vymedzenými

v dohovore vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou, bolo v rámci tohto konania

potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z čl. 3 dohovoru (ako aj z čl. 16 ods. 2

), ktorý v zmysle c ods. 1 zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom.

Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, ţe je aplikovateľné na všetkých

ľudí, na kaţdom mieste, v kaţdom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto práva

nie sú spojené ţiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa ktorého

nemoţno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov,

a článkov 3, 4 (odsek l) a 7 (napr. ).

Moţné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru

a vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie

tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem "účinné" zahŕňa predovšetkým atribúty

dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (obdobne napr. , ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, ale predovšetkým pridrţiavajúc sa

záverov ESĽP obsiahnutých v rozhodnutí M. S. S. proti Belgicku a Grécku z 21. januára 2011

je ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd by mal zváţiť aj judikatúru ESĽP, ako aj

absolútnosť práva podľa dohovoru (aj základného práva podľa )

1310Sža/43/2011

a v nadväznosti na to znovu preskúmať okolnosti daného prípadu. Od najvyššieho súdu sa

očakávalo, ţe ochrana sťaţovateľa a jeho práv nebude len formálnou aplikáciou zákona,

ktorý v okolnostiach daného prípadu ponecháva na zváţení správneho orgánu, akú

z ponúknutých moţností v rámci správnej úvahy vyuţije, a ktorý najvyššiemu súdu

neprikazuje preskúmať vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia, ale obmedzuje ho len

na posúdenie zákonných limitov. Teda dôsledne zváţi aj okolnosti daného prípadu.

V namietanom prípade správny orgán (migračný úrad), krajský súd, ale v prvom rade

najvyšší súd, ktorý ako posledný v rade mohol vylúčiť negatívny vplyv rozhodnutí

slovenských orgánov verejnej moci na osobnú sféru sťaţovateľa, nepovaţoval za nevyhnutné

aplikovať čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Najvyšší súd sa upäl na dikciu zákona,

ktorá správnemu orgánu neukladá povinnosť aplikovať citovaný článok, na akceptáciu

a záruky gréckej strany a aj napriek informáciám z oficiálnych zdrojov o nepriaznivom stave

gréckeho azylového právneho systému a praxe, neprijateľných a nehumánnych podmienkach

vytvorených pre ţiadateľov o azyl, ako aj o zlyhaní kompetentných gréckych orgánov

v niektorých prípadoch, pripustil transfer sťaţovateľa zo Slovenskej republiky do Grécka,

čím sa dopustil porušenia jeho práv.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, ţe najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2010 porušil základné právo sťaţovateľa

nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu podľa a jeho právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťaţnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môţe zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, ţe ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2010, tento rozsudok zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd bude v danom

prípade v súlade s ustanovením viazaný právnym

názorom ústavného súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) v intenciách

Nálezu Ústavného súdu SR č. -39 zo dňa 31. mája 2011 preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru,

ţe rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

12. októbra 2011 ( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle.

V § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle je uvedené, ţe Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky zamietne ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie

azylu príslušný iný štát.

Ministerstvo bezodkladne informuje ţiadateľa o tom, ţe zisťuje, či je iný štát príslušný

na konanie o jeho ţiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.

Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c/ uvedie aj štát, ktorý je príslušný

na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle).

V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie

zodpovedného za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny

v jednom z členských štátov Európskej únie, pouţijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne

záväzných aktoch Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje

na dublinské nariadenie.

Členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť

na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát,

a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3

ods. 1 Dublinského nariadenia).

Podľa čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia, keď sa zistí na základe dôkazu alebo

indície, ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov

uvedených v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, ţe ţiadateľ o azyl protiprávne

prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny,

za posúdenie ţiadosti o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto

povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne

prekročenie hranice.

Ak členský štát, ktorému bola podaná ţiadosť o azyl, povaţuje iný členský štát

za zodpovedný za posúdenie tejto ţiadosti, môţe čo najrýchlejšie a v kaţdom prípade do troch

mesiacov od dátumu podania ţiadosti v zmysle článku 4 ods. 2 vyzvať tento iný členský štát,

aby prevzal ţiadateľa (čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia).

Doţiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o doţiadaní

o prevzatie ţiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdrţania doţiadania (čl. 18 ods. 1

Dublinského nariadenia), pričom nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu

doţiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednania

pre jej príchod (čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia).

Keď doţiadaný členský štát akceptuje, ţe má prevziať ţiadateľa, členský štát,

v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl, oznámi ţiadateľovi rozhodnutie o tom, ţe neposúdi

ţiadosť a o povinnosti odovzdať ţiadateľa do zodpovedného štátu (čl. 19 ods. 1 Dublinského

nariadenia).

Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne

členskému štátu, v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl. Táto lehota sa môţe predĺţiť najviac

na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac

na osemnásť mesiacov, ak sa ţiadateľ o azyl skrýva (čl. 19 ods. 4 Dublinského nariadenia).

Podľa článku 3 ods.1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého

príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek

z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených

v kapitole II označený ako zodpovedný.

Podľa článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia môţe kaţdý členský štát posúdiť

ţiadosť o azyl, ktorý mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca, aj keď mu podľa

kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto

nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné,

informuje predtým zodpovedný členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného

členského štátu alebo členský štát, ktorý bol doţiadaný, aby prevzal ţiadateľa alebo ho vrátil.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej

ţiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, ţe navrhovateľ po nelegálnom príchode

na územie Slovenskej republiky vyhlásil 17. septembra 2009 pred pracovníkmi Oddelenia

azylu PZ Gbely, ţe ţiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z obavy o svoj

ţivot, keďţe bol v krajine pôvodu prenasledovaný neznámymi ľuďmi. Pri spisovaní dotazníka

so ţiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 2. októbra 2009

navrhovateľ uviedol, ţe protiprávne prekročil hranicu členského štátu uplatňujúceho

dublinské nariadenie a to Gréckej republiky po príchode z tretej krajiny. Odporca dňa

27. septembra 2009 začal konanie o prevzatie zodpovednosti v zmysle dublinského nariadenia

a kontaktoval grécky azylový úrad so ţiadosťou o prevzatie navrhovateľa s odkazom

na ustanovenie článku 10 ods. 1 Dublinského nariadenia.

Ako uviedol odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia, vzhľadom na to, ţe Grécka

republika na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov v zmysle

dublinského nariadenia neodpovedala, stala sa tak zodpovedným členským štátom

za prevzatie navrhovateľa v zmysle článku 18 ods. 7 Dublinského nariadenia. Následne dňa

26. februára 2010 s odovzdaním na štátne územie Gréckej republiky dodatočne súhlasila.

Vzhľadom na to, ţe v zmysle článku 18 ods. 7 dublinského nariadenia členský štát

1710Sža/43/2011

zodpovedný za prevzatie S. H.T. je Grécka republika, zamieta sa jeho ţiadosť o azyl na území

Slovenskej republiky v súlade s článkom 19 ods. 1 Dublinského nariadenia, podľa § 11 ods. 1

písm. c/ zákona o azyle ako neprípustná.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe zástupkyňa navrhovateľa sa prípisom zo dňa

30. novembra 2009 vyjadrila ku konaniu o určenie príslušnosti štátu na posúdenie ţiadosti

o azyl podľa dublinského nariadenia a uviedla, ţe Švajčiarsko a ani Grécko nie sú

zodpovedné za posúdenie ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie

doplnkovej ochrany. Rovnako i prípisom zo dňa 18. januára 2010, vo vzťahu k transferu

ţiadateľa do Grécka dodala, ţe Grécko nie je zodpovedné za posúdenie ţiadosti navrhovateľa

a zároveň poukázala i na dokument vydaný UNHCR ohľadom súčasného stavu azylového

konania v Grécku.

Ako ďalej vyplynulo z obsahu spisu odporca dňa 27. októbra 2009 začal konanie

o návrate navrhovateľa do krajiny prvej ţiadosti o azyl na území Európskej únie podľa

nariadenia rady ES č.343/2003. Grécka republika neodpovedala na ţiadosť odporcu

o prevzatie zodpovednosti v mesačnej lehote ani v lehote dvoch mesiacov od dátumu

obdrţania poţiadania a stala sa tak zodpovedným členským štátom za prevzatie menovaného

podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia, keďţe v danom prípade nekonanie

v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu poţiadania a ukladá povinnosť prevziať

zodpovednosť za danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednanie pre jej príchod.

Odporca v liste zo dňa 5. marca 2010 zástupkyni navrhovateľa k transferu ţiadateľa

do Grécka uviedol, ţe stanovené mechanizmy dublinského nariadenia označili Grécku

republiku za zodpovedný štát, táto je povinná podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia preskúmať

zákonné dôvody na udelenie azylu navrhovateľa, rovnako ako iný členský štát uplatňujúci

dublinské nariadenie. Odhliadnuc od tejto povinnosti, štátny orgán Gréckej republiky

špeciálne vo svojej akceptácii deklaroval, ţe navrhovateľovi bude umoţnené podať ţiadosť

o udelenie azylu po jeho príchode na jej územie, ak prejaví o to úmysel.

Odporca dňa 5. marca 2010 vydal rozhodnutie, ktorým ţiadosť navrhovateľa

o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú s odôvodnením, ţe Grécka republika neodpovedala

na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov podľa Dublinského nariadenia,

stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského

nariadenia a dňa 26. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom

na uvedené bola navrhovateľova ţiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1

písm. c/ zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu (Grécka) na posúdenie

ţiadosti.

Odvolací súd sa stotoţňuje s vysloveným názorom krajského súdu, ţe aplikácia čl.3

ods. 2 Dublinského nariadenia záleţí výlučne na rozhodnutí členského štátu, ktorý sa

rozhodne zodpovednosť prevziať.

Na strane druhej v danom prípade navrhovateľ výslovne poţiadal o aplikáciu čl. 3

ods. 2, pričom na podporu svojej ţiadosti predloţil konkrétne dôkazy, ktorým odporca

nevenoval ţiadnu pozornosť.

Krajský súd povaţoval rozhodnutie odporcu za zákonné. Podľa krajského súdu ani

pochybenie odporcu, (ktorý napriek uplatnenej aplikácii 3 ods. 2 Dublinského nariadenia a to

podaním zo dňa 30. novembra 2009, hoci odporca rozhodol aţ dňa 5. marca 2010

rozhodnutím, v odôvodnení ktorého sa daným podnetom – ţiadosťou nezaoberal), nemalo

vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd z toho vyvodil záver, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia

odporca neporušil ţiaden vnútroštátny zákon či medzinárodný dohovor, a teda ţe napadnuté

rozhodnutie odporcu je potrebné povaţovať za zákonné.

Podľa odvolacieho súdu, nedostatok zdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo nedošlo

k poţadovanej aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia spôsobuje nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia, pretoţe tak navrhovateľovi ako ani súdu preskúmavajúcemu

napadnuté rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán

pri rozhodovaní riadil. Tento nedostatok nebolo moţné odstrániť ani informatívnym listom

odporcu z toho istého dňa ani nasledujúcimi vyjadreniami odporcu, ktorými reagoval

na námietky navrhovateľa.

Odvolací súd na rozdiel od krajského súdu totiţ dospel k záveru, ţe odporca nevenoval

náleţitú pozornosť skutočnostiam, ktoré navrhovateľ na odôvodnenie navrhovanej aplikácie

1910Sža/43/2011

čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia v priebehu administratívneho konania predostrel a ktoré

boli odporcovi v čase rozhodovania známe.

Z tohto pohľadu rozhodnutie odporcu pre nedostatok odôvodnenia navrhovanej

aplikácie čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia je rozhodnutím, ktoré je nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov.

Rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o azyl podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ako

neprípustnej a rozhodnutie o tom, ţe v prípade cudzinca je príslušná na konanie Grécka

republika je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných

Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Najmä s poukazom na účastníkom konania

uplatnenú aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia s predloţením dôkazov, na podklade

ktorých aplikáciu ţiada uplatniť, rozhodnutie správneho orgánu musí byť preto zaloţené

na takých podkladoch a argumentoch, ktoré nachádzajú oporu v zákone.

V danom prípade navrhovateľ v rozhodnutí nedostal odpoveď na svoju ţiadosť

a argumentácia krajského súdu, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia nedošlo

k porušeniu zákona neobstojí, pretoţe odporca vo svojom rozhodnutí nevyargumentoval,

prečo k aplikácii uvedeného ustanovenia nedošlo. Tento nedostatok nemôţe byť

konvalidovaný ani dodatočným vyjadrením odporcu, resp. úvahou krajského súdu,

ktorý nemôţe nahrádzať úvahu správneho orgánu. Podľa názoru najvyššieho súdu

rozhodnutie správneho orgánu vzhľadom na uvedený nedostatok je arbitrárnym rozhodnutím,

ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V predmetnej veci nemoţno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne uznávaných

právnych princípov administratívneho konania, a to najmä právo oboznámiť sa

s odôvodnením administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31

z 28. septembra 1977).

Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, ţe odporca nevenoval pozornosť

podkladom, ktoré na podporu svojej poţiadavky o aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského

nariadenia predloţil navrhovateľ a v rozhodnutí nevyargumentoval, prečo takejto ţiadosti

nevyhovel, nezodpovedá poţiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov

administratívneho konania, pretoţe neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky

takýchto úkonov.

Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na skutočnosť, ţe Grécka

republika sa stala zodpovedným členským štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18

ods. 7 Dublinského nariadenia a 26. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje

územie, na základe čoho odporca zamietol ţiadosť navrhovateľa o azyl ako neprípustnú,

podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle nie je moţné povaţovať za postačujúce zdôvodnenie

rozhodnutia.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu

odporcu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti a nie je

pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu

doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani

vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného

stavu veci uţ v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie

krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru,

ţe je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje

pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2

v súvislosti s ).

Súd pritom poznamenáva, ţe vzhľadom na závaţnosť zásahu do subjektívnych práv

účastníka konania, nepovaţuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloţeným

a z právneho hľadiska blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.

Z ustanovenia vyplýva, ţe na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a §47 vymedzuje obsahové a formálne

náleţitosti rozhodnutia. Dôleţitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje

na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení

rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu. Správny orgán musí

v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy,

z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany

účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti povaţuje

za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia

uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované

vo výroku.

Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila

z medzí a hľadísk stanovených zákonom ( ), či je v súlade s pravidlami

logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným

postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôţe súd z týchto skutočností vyvodiť iné

alebo opačné závery.

Preto krajský súd mal dospieť k záveru, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutie trpí

uvedenými vadami (spočívajúcimi v tom, ţe sa správny orgán dôsledne neriadil príslušnými

ustanoveniami Správneho poriadku), pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie

rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Keďţe na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, ţe je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2

v spojení s a v zmysle úspešnému navrhovateľovi

nepriznal náhradu trov konania, pretoţe trovy právneho zastúpenia si neuplatnil a ani ich

nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s . Odporca nemá zo zákona právo

na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 12. októbra 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková