Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
079/381477.d9680b.pdf
PDF · 241.04 KB
No categories available
10Sža/43/2011
Najvyšší súd 10Sža/43/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci navrhovateľa: S. H. T., nar. X. v meste Herat, okres Herat, Afganistan,
štátnej príslušnosti Afganistan, tadţickej národnosti, moslimského vierovyznania šiítskej
vetvy, počas pobytu na území Slovenskej republiky naposledy umiestnený v Pobytovom
tábore Opatovská Nová Ves, toho času miesto pobytu neznáme, zastúpený JUDr. M. V., proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-
2009 zo dňa 5. marca 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 1Saz/2/2010-84 zo dňa 22. júna 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 1Saz/2/2010-84 zo dňa 22. júna 2010 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie odporcu
ČAS:MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa 5. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 1Saz/2/2010-84 zo dňa 22. júna 2010
potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa 5. marca 2010, ktorým odporca
v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol
navrhovateľovi ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú.
Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca dostatočne zistil skutkový stav veci
a v priebehu azylového konania sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v platnom znení (ďalej v texte len „Správny poriadok“) a za takejto situácie
následne rozhodol správne a v súlade so zákonom o azyle, keď ţiadosť o udelenie azylu
zamietol ako neprípustnú v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle. Odporca
postupoval správne, keď v prípade navrhovateľa začal dňa 27. októbra 2009 konanie
o prevzatie zodpovednosti podľa čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003
ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
ţiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej
len „dublinské nariadenie“) a v zmysle článku 10 ods. 1 tohto nariadenia poţiadal grécky
azylový úrad o prevzatie navrhovateľa. Keďţe Grécka republika na ţiadosť o prevzatie
zodpovednosti neodpovedala v dvojmesačnej lehote stanovenej v čl. 18 ods. 1 dublinského
nariadenia, stala sa členským štátom zodpovedným za prevzatie navrhovateľa a zabezpečenia
náleţitého prejednania jeho ţiadosti.
Krajský súd v rozhodnutí uviedol, ţe odporca stručne, vecne a zrozumiteľne odôvodnil
svoje rozhodnutie, a ţe zhodne s právnym názorom odporcu zastáva názor, ţe navrhovateľom
udávané dôvody, ako dôvody ţiadosti o prejednanie otázky udelenia azylu alebo poskytnutia
doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, nie sú dostačujúcimi dôvodmi
na prevzatie zodpovednosti nad rozhodnutím o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu
zo strany Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia. Krajský súd sa
stotoţnil s odporcom, ţe v prípade navrhovateľa boli splnené podmienky pre zamietnutie
ţiadosti navrhovateľa ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle a označil
ako nedôvodné odvolacie námietky zástupkyne navrhovateľa ohľadne nesprávneho
rozhodnutia v tvrdeniach, ţe neboli naplnené zákonné podmienky pre vydanie rozhodnutia
ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009.
K námietke ohľadne tzv. doloţky suverenity, podľa ktorej môţe kaţdý členský štát
posúdiť ţiadosť o azyl príslušníka tretej krajiny, aj keď nie je zodpovedný za jej posúdenie
podľa kritérií stanovených v dublinskom nariadení, krajský súd konštatoval, ţe takýto postup
nie je moţné členskému štátu ţiadnym spôsobom vnucovať ani prikazovať. Ide o rozhodnutie
toho ktorého štátu, vykonané príslušným orgánom na základe jeho správnej úvahy,
aké konkrétne dôvody bude povaţovať za relevantné pre prebratie zodpovednosti. Nejde teda
o povinnosť odporcu rozhodovať o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, keďţe Slovenská
republika nie je zodpovedným štátom za jej posúdenie a preto, ak na základe správnej úvahy
dospel odporca k tomu, ţe v prípade navrhovateľa neexistujú dôvody na prevzatie
zodpovednosti za preskúmanie jeho ţiadosti, nepostupoval v rozpore so zákonom, keďţe jeho
správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
K odvolacej námietke, ţe rozhodnutie o transfere navrhovateľa do Grécka by bolo
nehumánne a bude porušovaním jeho základných ľudských práv a slobôd, krajský súd
zdôraznil, ţe členské štáty Európskej únie rešpektujú zásadu nevyhostiteľnosti, v zmysle
ktorej nebude nikto vrátený naspäť, aby bol prenasledovaný a z toho hľadiska sa povaţujú
za bezpečné pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Grécko je členským štátom Európskej
únie, povaţuje sa za bezpečnú krajinu a Európska komisia neodporučila členským štátom
pozastaviť odovzdávanie do Grécka podľa dublinského nariadenia. Príslušný grécky štátny
orgán navyše výslovne v akceptácii prevzatia zodpovednosti deklaroval, ţe prístup
navrhovateľa k azylovej procedúre bude moţný.
Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, ţe nakoľko
navrhovateľ dňa 23. marca 2010 svojvoľne opustil pobytový tábor Opatovská Nová Ves,
na základe čoho bol dňa 30. marca 2010 vyradený z evidencie a v čase odvolacieho konania
sa nachádzal na neznámom mieste, nasvedčuje táto skutočnosť tomu, ţe navrhovateľ skutočný
záujem o prejednanie jeho ţiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany
na území Slovenskej republiky nemá ani nemal.
Na základe uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým zamietol
navrhovateľovu ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, potvrdil ako rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
na základe odvolania podaného navrhovateľom rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať
úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2
O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.septembra 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
O. s. p.).
V odôvodnení svojho rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, ţe odporca
zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej skutočnosťou,
ţe Grécka republika neodpovedala na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch
mesiacov podľa dublinského nariadenia, stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie
navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia a dňa 26. februára 2010 súhlasila
s jeho odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom na uvedené bola navrhovateľova ţiadosť
zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle z dôvodu príslušnosti
iného členského štátu (Grécka) na posúdenie ţiadosti.
Poukázal na to, ţe z administratívneho spisu bolo zjavné, ţe odporca vykonal v konaní
náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa (podanie
vysvetlenia dňa 17. septembra 2009, vstupný pohovor dňa 23. septembra 2009 a 2. októbra
2009 a dodatok pohovoru dňa 15. októbra 2009) a písomnou korešpondenciou s aténskym
letiskom a gréckym azylovým úradom.
Navrhovateľ ţiadal o azyl z obavy o svoj ţivot v krajine pôvodu - Afganistane. Chce
na Slovensku zostať ţiť a pracovať; má tu aj priateľku, ktorá je občiankou Slovenskej
republiky, s ktorou udrţiava dlhodobý vzťah.
Ako vyplynulo z dotazníka, navrhovateľ pri vstupnom pohovore dňa 2. októbra 2009
uviedol, ţe v noci 28. augusta 2009 prekročil turecko-grécku hranicu loďou do malého
gréckeho prístavu Mitilini, čím protiprávne prekročil štátnu hranicu členského štátu
uplatňujúceho dublinské nariadenie. Na základe týchto informácií bola dňa 27. októbra 2009
v zmysle čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia odoslaná do Gréckej republiky ţiadosť
o prevzatie zodpovednosti, na ktorú Grécka republika nereagovala v ustanovenej
dvojmesačnej lehote a stala sa tak zodpovednou za posúdenie ţiadosti. Dňa 26. februára 2010
Grécko súhlasilo s odovzdaním navrhovateľa na svoje územie.
Odvolací súd chce na tomto mieste poukázať aj na skutočnosť, ţe navrhovateľ dňa
23. marca 2010 svojvoľne opustil azylové zariadenie - pobytový tábor Opatovská Nová Ves,
na základe čoho bol dňa 30. marca 2010 vyradený z evidencie a toho času sa nachádza
na neznámom mieste. Týmto svojím konaním nielenţe zmaril pripravený transfer jeho osoby
do Grécka, ktorý mal prebehnúť dňa 2. apríla 2010, ale zároveň vyvolal pochybnosti, či má
skutočný záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj súd
prvého stupňa vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel
k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver, ţe štátom
príslušným na posúdenie ţiadosti navrhovateľa je Grécka republika a je teda potrebné
navrhovateľovu ţiadosť o udelenie azylu zamietnuť ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1
písm. c/ zákona o azyle.
V tejto súvislosti je treba uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
Správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ v priebehu správneho
konania uviedol a zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné ţiadateľom neuplatnené dôvody pre udelenie
azylu a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.
Keď teda odporca dospel k záveru, ţe došlo k naplneniu § 11 ods. 1 písm. c/ zákona
o azyle a takýto záver nachádza oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania, krajský
súd nepochybil, keď povaţoval rozhodnutie z týchto dôvodov za zákonné a toto rozhodnutie
potvrdil.
Krajský súd sa zaoberal námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku a rovnako
aj dôvodmi, pre ktoré poţiadal navrhovateľ o azyl.
Ohľadne námietok navrhovateľa o nehumánnosti transferu navrhovateľa do Grécka
a jeho nepripustenia k azylovému konaniu nemá k vysloveným záverom krajského súdu
odvolací súd ţiadne pripomienky a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Odvolací súd k námietke navrhovateľa, ţe bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť
podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky suverenity), povaţuje za dôleţité
uviesť, ţe nariadenie ani ţiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu
prevziať zodpovednosť za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského
nariadenia. Nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege,
ale o výsledok správneho uváţenia správneho orgánu. Správne uváţenie (diskrečná právomoc
správneho súdnictva) je svojou podstatou moţnosťou správneho orgánu vybrať
pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa § 245 ods. 2 O. s. p.
pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy
(správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne
preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je
podstatne obmedzené, pretoţe sa môţe týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu
nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený
preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených moţností, ale výber sám zásadne prieskumu
nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváţenie uvádza
zákon.
Ak teda právna zástupkyňa navrhovateľa poukazovala na prax niektorých členských
štátov Európskej únie, ktorých orgány rozhodli v niektorých prípadoch o nenavrátení
ţiadateľov podľa dublinského nariadenia do Gréckej republiky, ide o správne uváţenie, ktoré
je plne v právomoci daného členského štátu a výber z moţností „prevziať“ či „neprevziať“
zodpovednosť za posúdenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu.
S vyššie uvedenou námietkou neprevzatia zodpovednosti súvisela aj navrhovateľova
námietka, ţe dlhodobo udrţiava partnerský vzťah s občiankou Slovenskej republiky, a ţe sa
s touto námietkou nevysporiadal odporca ani krajský súd. Tunajší súd odkazuje na prípis
odporcu právnej zástupkyni navrhovateľa zo dňa 5. marca 2010, v ktorom odporca uvádza,
ţe partnerský vzťah navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou nepovaţuje za relevantný
a opodstatnený dôvod na podanie ţiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
a zároveň ani za dostatočný dôvod na vyuţitie práva suverenity Slovenskej republiky v tomto
prípade dobrovoľne posúdiť navrhovateľovu ţiadosť.
Ako dôvodná sa javí tunajšiemu súdu námietka navrhovateľa, ţe odporca ani krajský
súd sa nevysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v priebehu
konania, konkrétne, ţe odporca sa vyjadril k navrhovateľovým námietkam iba v odpovedi
k vyjadreniu sa navrhovateľa k transferu do Grécka zo dňa 5. marca 2010, ale nebolo
súčasťou rozhodnutia odporcu a teda nie je moţné preskúmať, akým spôsobom sa odporca
s navrhovateľovými námietkami vysporiadal.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tunajší súd uznáva, ţe z pohľadu § 47 ods. 3
Správneho poriadku sa môţe zdať, ţe odôvodnenie, ktoré obsahuje rozhodnutie odporcu
ČAS: MU-33-32/DS-Ţ-2009 zo dňa 5. marca 2010 je nepostačujúce, avšak je potrebné
uviesť, ţe odporca sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal v prípise zo dňa 5. marca 2010
(teda v rovnaký deň, ako vydal rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej ţiadosti ako
neprípustnej), v ktorom vyčerpávajúcim spôsobom reaguje na námietky, ktoré uviedla
navrhovateľova právna zástupkyňa v prípise zo dňa 30. novembra 2009. Z tohto dôvodu
povaţuje tunajší súd odporcovo rozhodnutie za dostatočne jasné, zrozumiteľné a odôvodnené.
Navyše, odôvodnenie rozhodnutia nie je právne záväzné, t. j. nie je tou časťou súdneho
rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na právne vzťahy účastníkov konania.
Na základe vyššie uvedených skutočností a s ohľadom na spomenuté ustanovenia
O. s. p. tunajší súd konštatuje, ţe aj napriek tomu, ţe odporca mal do odôvodnenia svojho
rozhodnutia zahrnúť aj vysporiadanie sa s námietkami navrhovateľa tak, ako to spravil
v prípise zo dňa 5. marca 2010, tunajší súd je toho názoru, ţe vznesená námietka nie je
spôsobilá tak zásadne ovplyvniť konanie, aby došlo k zmene rozhodnutia vo veci samej,
nakoľko toto je správne a vychádza z náleţite zistených skutkových okolností a správneho
právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje so skutkovými aj právnymi závermi
krajského súdu, ktoré vo svojom rozhodnutí odôvodnil, z čoho vyvodil svoj záver zhodný
so záverom odporcu o tom, ţe na posúdenie navrhovateľovej ţiadosti o udelenie azylu je
podľa kritérií uvedených v dublinskom nariadení príslušným členským štátom Grécka
republika, na základe čoho bola navrhovateľova ţiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa
§ 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle.
Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. III. ÚS 110/2011-39 zo dňa 31. mája
2011 rozhodol o sťaţnosti S. H. T., štátneho občana Afganistanu, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária Š., v mene ktorej koná konateľ a advokát M. Š., pre namietané
porušenie jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či
poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sţa 11/2010
z 29. septembra 2010 tak, ţe
1. Základné právo S. H. T. nebyť mučený ani podrobený neľudskému či
poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9Sţa 11/2010 z 29. septembra 2010 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sţa 11/2010
z 29. septembra 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. S. H. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 Eur, ktoré je
povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet spoločnosti
Advokátska kancelária Š., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. M. Š.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Poukázal na to, ţe do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 386/09) patrí tieţ právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôţe byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, ţe všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 aţ čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a tieţ právo podľa čl. 3 dohovoru sú
nesporne práva hmotného charakteru, pričom sťaţovateľ nenamieta ich porušenie
rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením niektorého z jeho procesných práv
garantovaných mu ústavou. Na druhej strane ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej
činnosti (napr. II. ÚS 111/08, IV. ÚS 331/08) uviedol, ţe tak základné právo podľa čl. 16
ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 3 dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj procesné
komponenty. Ústavný súd pripomína, ţe procesné zloţky oboch označených práv vystupujú
do popredia zvlášť v tých druhoch konania (napr. extradičné konanie, azylové konanie),
keď sa osoba dostáva pod jurisdikciu iného štátu, čo môţe mať v spojení s rozhodnutím
orgánu verejnej moci Slovenskej republiky v konkrétnych okolnostiach daného prípadu
negatívny vplyv na osobnú sféru sťaţovateľa.
Problematikou presunov ţiadateľov o azyl do Grécka na základe dublinského
nariadenia sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP"), keď na jeho výzvu
mu bola v zmysle čl. 36 ods. 2 dohovoru predloţená intervencia komisára pre ľudské práva
(uverejnená 16. marca 2010). Tá bola zaloţená na jeho návštevách v Grécku, ktoré absolvoval
v decembri 2008 a vo februári 2010. Počas oboch návštev bol komisár pre ľudské práva
informovaný o prekáţkach v prístupe ţiadateľov o azyl k bezplatnej právnej pomoci,
o nefungujúcom systéme právnej pomoci, o chronických nedostatkoch v tlmočení
pre ţiadateľov o azyl, o prípadoch, keď grécka polícia neprijala ţiadosti o azyl, ako aj
o prípadoch, keď nebol rešpektovaný princíp "non - refoulment" - išlo prevaţne o vracanie
osôb z Grécka do Turecka. K takýmto okolnostiam dochádzalo v prípadoch, ak ešte osoba ani
nepoţiadala kompetentné grécke orgány o azyl, ale tieţ v prípadoch osôb vlastniacich
tzv. ruţové preukazy preukazujúce legálny pobyt pre drţiteľa. Okrem toho komisár zvlášť
poukázal na extrémne zloţité a nevyhovujúce ţivotné podmienky, v ktorých sa ţiadatelia
o azyl v Grécku ocitli. Na základe týchto poznatkov vyslovil záver, ţe azylový právny systém
a prax v Grécku nezodpovedajú medzinárodným a ľudskoprávnym štandardom.
V októbri 2009 vydal NHV správu, podľa ktorej by ţiadatelia o azyl nemali byť
na základe dublinského nariadenia vracaní do Grécka. Tento názor zdieľajú aj medzinárodné
ľudskoprávne organizácie a organizácie na ochranu utečencov vrátane UNHCR, organizácie
Human Rights Watch a Amnesty International.
Zo stanoviska NHV (z októbra 2009) vyplýva: "Sme toho názoru, ţe situácia v Grécku
sa zhoršila do takej miery, ţe európske štáty nemôţu dodrţať svoje povinnosti v zmysle
utečeneckého práva a ochrany ľudských práv, keď zároveň vracajú ţiadateľov o azyl
do Grécka. Ďalej by malo dôjsť k prerušeniu transferov do Grécka, pokiaľ nebude moţné
jasne preukázať, ţe osoby vracané na základe dublinského nariadenia budú v Grécku uţívať
účinnú ochranu pred nútenými návratmi a budú mať prístup k bezpečnému a adekvátnemu
azylovému konaniu."
O opodstatnenosti týchto tvrdení sa presvedčil ESĽP v prípade M. S. S. proti Belgicku
a Grécku (sťaţnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21. januára 2011), v ktorom vyslovil porušenie
práv podľa čl. 3 a čl. 13 dohovoru. Z hľadiska skutkových okolností išlo o transfer ţiadateľa
o azyl z Belgicka do Grécka na základe dublinského nariadenia. Európsky súd pre ľudské
práva v tomto rozhodnutí okrem iného vyslovil, ţe spôsob zaobchádzania s potenciálnym
ţiadateľom o azyl (štátny občan Afganistanu) v Grécku a podmienky, akým tam bol
vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce. Aj napriek vedomosti gréckych
orgánov o existencii ţiadateľa na jeho území, ako aj napriek povinnosti vyplývajúcej im
z právneho poriadku, ţil ţiadateľ o azyl dlhšiu dobu v extrémnej chudobe, neschopný
uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Z tohto dôvodu ESĽP dospel k záveru, ţe zo strany
Grécka tým došlo k porušeniu práva tohto ţiadateľa podľa čl. 3 dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva v citovanom rozhodnutí zároveň vyslovil porušenie
práva podľa čl. 3 dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, pričom v tejto súvislosti poukázal na to,
ţe nedostatky gréckeho azylového konania museli byť belgickým úradom v čase transferu
sťaţovateľa známe. Aj napriek tomu, ţe belgické úrady boli informované aj zo strany
UNHCR o nepriaznivej situácii v Grécku, neurobili výnimku vyplývajúcu z dublinského
nariadenia (čl. 3 ods. 2), ale umoţnili transfer sťaţovateľa do Grécka. Európsky súd
pre ľudské práva vytkol Belgicku, ţe jeho orgány namiesto toho, aby si overili, ako grécke
orgány aplikujú právo v otázkach azylového konania, sa len spoľahli na to,
ţe so sťaţovateľom sa bude zaobchádzať v súlade s medzinárodnými štandardmi týkajúcimi
sa ochrany ľudských práv. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, ţe presunom
sťaţovateľa do Grécka ho belgické úrady vedome vystavili väzbe a ţivotným podmienkam,
ktoré predstavovali poniţujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 dohovoru.
Z uţ citovaného čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru vyplýva, ţe ich dikcia je
v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, ţe z hľadiska poţiadaviek,
ktoré kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi ţiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd
vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave
v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1
ods. 2 ústavy štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským
právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu
čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru, preto moţno uzavrieť, ţe judikatúra ESĽP k čl. 3
dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva podľa
Vychádzajúc z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu, stanovísk a vyjadrení
oficiálnych orgánov zameraných na ochranu ľudských práv vrátane práv utečencov,
ale predovšetkým z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, ţe najvyšší súd pred svojím
rozhodnutím vo veci sťaţovateľa podcenil význam jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2
ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru a formálne sa odvolávajúc na právnu úpravu
a význam úvahy správneho orgánu dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, čo malo
za následok vznik takých nedostatkov v jeho rozhodnutí, ktorým treba priznať ústavnú
relevanciu.
Najvyšší súd sa pri preskúmaní rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie migračného úradu o zamietnutí ţiadosti sťaţovateľa o udelenie azylu, a to
vo vzťahu k moţnosti uplatnenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doloţky
suverentity), odvolával na ustanovenie § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej
úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia.
Najvyšší súd teda apeloval na to, ţe jeho povinnosťou v danom prípade nebolo
posúdiť, či sa správny orgán (migračný úrad) správne rozhodol, keď nepristúpil k aplikácii
čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, ale ţe jeho povinnosťou bolo preskúmať, či správny
orgán rozhodol v zákonných limitoch.
Ústavný súd sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu, ţe ţiadny právny predpis
neustanovuje povinnosť pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie prevziať
zodpovednosť za posúdenie ţiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie azylu
v zmysle čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Stotoţňuje sa aj s tým názorom najvyššieho
súdu, ţe citovaný čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia ponecháva na úvahe toho - ktorého
členského štátu, či prevezme, alebo neprevezme zodpovednosť za posúdenie ţiadosti
konkrétnej osoby o azyl.
Ústavný súd však nezdieľa daný názor najvyššieho súdu bez výhrad, pretoţe je
presvedčený, ţe aj keď taká povinnosť nie je v právnych normách explicitne stanovená,
vzhľadom na to, ţe v danom prípade sa sťaţovateľ domáhal ochrany svojho práva
zakotveného v čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy), ktoré sa
v porovnaní s ostatnými ľudskými právami a základnými slobodami vymedzenými
v dohovore vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou, bolo v rámci tohto konania
potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce z čl. 3 dohovoru (ako aj z čl. 16 ods. 2
ústavy), ktorý v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom.
Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, ţe je aplikovateľné na všetkých
ľudí, na kaţdom mieste, v kaţdom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto práva
nie sú spojené ţiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa ktorého
nemoţno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov,
a článkov 3, 4 (odsek l) a 7 (napr. IV. ÚS 331/08).
Moţné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 dohovoru
a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie
tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem "účinné" zahŕňa predovšetkým atribúty
dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (obdobne napr. III. ÚS 70/01, III. ÚS 86/05,
Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, ale predovšetkým pridrţiavajúc sa
záverov ESĽP obsiahnutých v rozhodnutí M. S. S. proti Belgicku a Grécku z 21. januára 2011
je ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd by mal zváţiť aj judikatúru ESĽP, ako aj
absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru (aj základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy)
1310Sža/43/2011
a v nadväznosti na to znovu preskúmať okolnosti daného prípadu. Od najvyššieho súdu sa
očakávalo, ţe ochrana sťaţovateľa a jeho práv nebude len formálnou aplikáciou zákona,
ktorý v okolnostiach daného prípadu ponecháva na zváţení správneho orgánu, akú
z ponúknutých moţností v rámci správnej úvahy vyuţije, a ktorý najvyššiemu súdu
neprikazuje preskúmať vhodnosť a účelnosť správneho rozhodnutia, ale obmedzuje ho len
na posúdenie zákonných limitov. Teda dôsledne zváţi aj okolnosti daného prípadu.
V namietanom prípade správny orgán (migračný úrad), krajský súd, ale v prvom rade
najvyšší súd, ktorý ako posledný v rade mohol vylúčiť negatívny vplyv rozhodnutí
slovenských orgánov verejnej moci na osobnú sféru sťaţovateľa, nepovaţoval za nevyhnutné
aplikovať čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Najvyšší súd sa upäl na dikciu zákona,
ktorá správnemu orgánu neukladá povinnosť aplikovať citovaný článok, na akceptáciu
a záruky gréckej strany a aj napriek informáciám z oficiálnych zdrojov o nepriaznivom stave
gréckeho azylového právneho systému a praxe, neprijateľných a nehumánnych podmienkach
vytvorených pre ţiadateľov o azyl, ako aj o zlyhaní kompetentných gréckych orgánov
v niektorých prípadoch, pripustil transfer sťaţovateľa zo Slovenskej republiky do Grécka,
čím sa dopustil porušenia jeho práv.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, ţe najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 9 Sţa 11/2010 z 29. septembra 2010 porušil základné právo sťaţovateľa
nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho právo spočívajúce v zákaze mučenia podľa čl. 3
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b/ zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťaţnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
ţe právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môţe zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, ţe ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sţa 11/2010 z 29. septembra 2010, tento rozsudok zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd bude v danom
prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym
názorom ústavného súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) v intenciách
Nálezu Ústavného súdu SR č. III ÚS 110/2011-39 zo dňa 31. mája 2011 preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru,
ţe rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
12. októbra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle.
V § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle je uvedené, ţe Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky zamietne ţiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie
azylu príslušný iný štát.
Ministerstvo bezodkladne informuje ţiadateľa o tom, ţe zisťuje, či je iný štát príslušný
na konanie o jeho ţiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.
Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c/ uvedie aj štát, ktorý je príslušný
na konanie o udelenie azylu (§ 11 ods. 3 zákona o azyle).
V zmysle § 53b zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie
zodpovedného za posúdenie ţiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny
v jednom z členských štátov Európskej únie, pouţijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne
záväzných aktoch Európskych spoločenstiev, pričom poznámka pod čiarou odkazuje
na dublinské nariadenie.
Členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť
na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát,
a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný (čl. 3
ods. 1 Dublinského nariadenia).
Podľa čl. 10 ods. 1 Dublinského nariadenia, keď sa zistí na základe dôkazu alebo
indície, ako sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 18 ods. 3, vrátane údajov
uvedených v kapitole III nariadenia (ES) č. 2725/2000, ţe ţiadateľ o azyl protiprávne
prekročil hranicu do členského štátu po súši, mori alebo letecky po príchode z tretej krajiny,
za posúdenie ţiadosti o azyl je zodpovedný členský štát, do ktorého takto vstúpil. Táto
povinnosť končí po 12 mesiacoch odo dňa, kedy sa uskutočnilo takéto protiprávne
prekročenie hranice.
Ak členský štát, ktorému bola podaná ţiadosť o azyl, povaţuje iný členský štát
za zodpovedný za posúdenie tejto ţiadosti, môţe čo najrýchlejšie a v kaţdom prípade do troch
mesiacov od dátumu podania ţiadosti v zmysle článku 4 ods. 2 vyzvať tento iný členský štát,
aby prevzal ţiadateľa (čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia).
Doţiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o doţiadaní
o prevzatie ţiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdrţania doţiadania (čl. 18 ods. 1
Dublinského nariadenia), pričom nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu
doţiadania a ukladá povinnosť prevziať danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednania
pre jej príchod (čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia).
Keď doţiadaný členský štát akceptuje, ţe má prevziať ţiadateľa, členský štát,
v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl, oznámi ţiadateľovi rozhodnutie o tom, ţe neposúdi
ţiadosť a o povinnosti odovzdať ţiadateľa do zodpovedného štátu (čl. 19 ods. 1 Dublinského
nariadenia).
Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne
členskému štátu, v ktorom bola podaná ţiadosť o azyl. Táto lehota sa môţe predĺţiť najviac
na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac
na osemnásť mesiacov, ak sa ţiadateľ o azyl skrýva (čl. 19 ods. 4 Dublinského nariadenia).
Podľa článku 3 ods.1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia ţiadosť kaţdého
príslušníka tretej krajiny, ktorý podá ţiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek
z nich. Ţiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených
v kapitole II označený ako zodpovedný.
Podľa článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia môţe kaţdý členský štát posúdiť
ţiadosť o azyl, ktorý mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca, aj keď mu podľa
kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto
nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné,
informuje predtým zodpovedný členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného
členského štátu alebo členský štát, ktorý bol doţiadaný, aby prevzal ţiadateľa alebo ho vrátil.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí navrhovateľovej
ţiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu odporcu je zrejmé, ţe navrhovateľ po nelegálnom príchode
na územie Slovenskej republiky vyhlásil 17. septembra 2009 pred pracovníkmi Oddelenia
azylu PZ Gbely, ţe ţiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z obavy o svoj
ţivot, keďţe bol v krajine pôvodu prenasledovaný neznámymi ľuďmi. Pri spisovaní dotazníka
so ţiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 2. októbra 2009
navrhovateľ uviedol, ţe protiprávne prekročil hranicu členského štátu uplatňujúceho
dublinské nariadenie a to Gréckej republiky po príchode z tretej krajiny. Odporca dňa
27. septembra 2009 začal konanie o prevzatie zodpovednosti v zmysle dublinského nariadenia
a kontaktoval grécky azylový úrad so ţiadosťou o prevzatie navrhovateľa s odkazom
na ustanovenie článku 10 ods. 1 Dublinského nariadenia.
Ako uviedol odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia, vzhľadom na to, ţe Grécka
republika na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov v zmysle
dublinského nariadenia neodpovedala, stala sa tak zodpovedným členským štátom
za prevzatie navrhovateľa v zmysle článku 18 ods. 7 Dublinského nariadenia. Následne dňa
26. februára 2010 s odovzdaním na štátne územie Gréckej republiky dodatočne súhlasila.
Vzhľadom na to, ţe v zmysle článku 18 ods. 7 dublinského nariadenia členský štát
1710Sža/43/2011
zodpovedný za prevzatie S. H.T. je Grécka republika, zamieta sa jeho ţiadosť o azyl na území
Slovenskej republiky v súlade s článkom 19 ods. 1 Dublinského nariadenia, podľa § 11 ods. 1
písm. c/ zákona o azyle ako neprípustná.
Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe zástupkyňa navrhovateľa sa prípisom zo dňa
30. novembra 2009 vyjadrila ku konaniu o určenie príslušnosti štátu na posúdenie ţiadosti
o azyl podľa dublinského nariadenia a uviedla, ţe Švajčiarsko a ani Grécko nie sú
zodpovedné za posúdenie ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie
doplnkovej ochrany. Rovnako i prípisom zo dňa 18. januára 2010, vo vzťahu k transferu
ţiadateľa do Grécka dodala, ţe Grécko nie je zodpovedné za posúdenie ţiadosti navrhovateľa
a zároveň poukázala i na dokument vydaný UNHCR ohľadom súčasného stavu azylového
konania v Grécku.
Ako ďalej vyplynulo z obsahu spisu odporca dňa 27. októbra 2009 začal konanie
o návrate navrhovateľa do krajiny prvej ţiadosti o azyl na území Európskej únie podľa
nariadenia rady ES č.343/2003. Grécka republika neodpovedala na ţiadosť odporcu
o prevzatie zodpovednosti v mesačnej lehote ani v lehote dvoch mesiacov od dátumu
obdrţania poţiadania a stala sa tak zodpovedným členským štátom za prevzatie menovaného
podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského nariadenia, keďţe v danom prípade nekonanie
v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu poţiadania a ukladá povinnosť prevziať
zodpovednosť za danú osobu, ako aj zabezpečiť náleţité dojednanie pre jej príchod.
Odporca v liste zo dňa 5. marca 2010 zástupkyni navrhovateľa k transferu ţiadateľa
do Grécka uviedol, ţe stanovené mechanizmy dublinského nariadenia označili Grécku
republiku za zodpovedný štát, táto je povinná podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia preskúmať
zákonné dôvody na udelenie azylu navrhovateľa, rovnako ako iný členský štát uplatňujúci
dublinské nariadenie. Odhliadnuc od tejto povinnosti, štátny orgán Gréckej republiky
špeciálne vo svojej akceptácii deklaroval, ţe navrhovateľovi bude umoţnené podať ţiadosť
o udelenie azylu po jeho príchode na jej územie, ak prejaví o to úmysel.
Odporca dňa 5. marca 2010 vydal rozhodnutie, ktorým ţiadosť navrhovateľa
o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú s odôvodnením, ţe Grécka republika neodpovedala
na ţiadosť o prevzatie zodpovednosti v lehote dvoch mesiacov podľa Dublinského nariadenia,
stala sa tak zodpovedným štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18 ods. 7 Dublinského
nariadenia a dňa 26. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Vzhľadom
na uvedené bola navrhovateľova ţiadosť zamietnutá ako neprípustná podľa § 11 ods. 1
písm. c/ zákona o azyle z dôvodu príslušnosti iného členského štátu (Grécka) na posúdenie
ţiadosti.
Odvolací súd sa stotoţňuje s vysloveným názorom krajského súdu, ţe aplikácia čl.3
ods. 2 Dublinského nariadenia záleţí výlučne na rozhodnutí členského štátu, ktorý sa
rozhodne zodpovednosť prevziať.
Na strane druhej v danom prípade navrhovateľ výslovne poţiadal o aplikáciu čl. 3
ods. 2, pričom na podporu svojej ţiadosti predloţil konkrétne dôkazy, ktorým odporca
nevenoval ţiadnu pozornosť.
Krajský súd povaţoval rozhodnutie odporcu za zákonné. Podľa krajského súdu ani
pochybenie odporcu, (ktorý napriek uplatnenej aplikácii 3 ods. 2 Dublinského nariadenia a to
podaním zo dňa 30. novembra 2009, hoci odporca rozhodol aţ dňa 5. marca 2010
rozhodnutím, v odôvodnení ktorého sa daným podnetom – ţiadosťou nezaoberal), nemalo
vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Krajský súd z toho vyvodil záver, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia
odporca neporušil ţiaden vnútroštátny zákon či medzinárodný dohovor, a teda ţe napadnuté
rozhodnutie odporcu je potrebné povaţovať za zákonné.
Podľa odvolacieho súdu, nedostatok zdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo nedošlo
k poţadovanej aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia spôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia, pretoţe tak navrhovateľovi ako ani súdu preskúmavajúcemu
napadnuté rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán
pri rozhodovaní riadil. Tento nedostatok nebolo moţné odstrániť ani informatívnym listom
odporcu z toho istého dňa ani nasledujúcimi vyjadreniami odporcu, ktorými reagoval
na námietky navrhovateľa.
Odvolací súd na rozdiel od krajského súdu totiţ dospel k záveru, ţe odporca nevenoval
náleţitú pozornosť skutočnostiam, ktoré navrhovateľ na odôvodnenie navrhovanej aplikácie
1910Sža/43/2011
čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia v priebehu administratívneho konania predostrel a ktoré
boli odporcovi v čase rozhodovania známe.
Z tohto pohľadu rozhodnutie odporcu pre nedostatok odôvodnenia navrhovanej
aplikácie čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia je rozhodnutím, ktoré je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.
Rozhodnutie o zamietnutí ţiadosti o azyl podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle ako
neprípustnej a rozhodnutie o tom, ţe v prípade cudzinca je príslušná na konanie Grécka
republika je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do práv garantovaných
Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Najmä s poukazom na účastníkom konania
uplatnenú aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia s predloţením dôkazov, na podklade
ktorých aplikáciu ţiada uplatniť, rozhodnutie správneho orgánu musí byť preto zaloţené
na takých podkladoch a argumentoch, ktoré nachádzajú oporu v zákone.
V danom prípade navrhovateľ v rozhodnutí nedostal odpoveď na svoju ţiadosť
a argumentácia krajského súdu, ţe neaplikáciou čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia nedošlo
k porušeniu zákona neobstojí, pretoţe odporca vo svojom rozhodnutí nevyargumentoval,
prečo k aplikácii uvedeného ustanovenia nedošlo. Tento nedostatok nemôţe byť
konvalidovaný ani dodatočným vyjadrením odporcu, resp. úvahou krajského súdu,
ktorý nemôţe nahrádzať úvahu správneho orgánu. Podľa názoru najvyššieho súdu
rozhodnutie správneho orgánu vzhľadom na uvedený nedostatok je arbitrárnym rozhodnutím,
ktoré je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
V predmetnej veci nemoţno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne uznávaných
právnych princípov administratívneho konania, a to najmä právo oboznámiť sa
s odôvodnením administratívneho aktu (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. /77/ 31
z 28. septembra 1977).
Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, ţe odporca nevenoval pozornosť
podkladom, ktoré na podporu svojej poţiadavky o aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského
nariadenia predloţil navrhovateľ a v rozhodnutí nevyargumentoval, prečo takejto ţiadosti
nevyhovel, nezodpovedá poţiadavkám všeobecne uznávaných právnych princípov
administratívneho konania, pretoţe neboli vyhodnotené a v rozhodnutí zdôvodnené výsledky
takýchto úkonov.
Obmedzenie sa v dôvodoch rozhodnutia odporcu len na skutočnosť, ţe Grécka
republika sa stala zodpovedným členským štátom za prevzatie navrhovateľa podľa čl. 18
ods. 7 Dublinského nariadenia a 26. februára 2010 súhlasila s jeho odovzdaním na svoje
územie, na základe čoho odporca zamietol ţiadosť navrhovateľa o azyl ako neprípustnú,
podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle nie je moţné povaţovať za postačujúce zdôvodnenie
rozhodnutia.
Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu
odporcu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP a nie je
pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu
doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani
vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného
stavu veci uţ v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie
krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru,
ţe je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje
pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vec mu vracia na nové konanie (§ 250l ods. 2
v súvislosti s § 250ja ods. 3 OSP).
Súd pritom poznamenáva, ţe vzhľadom na závaţnosť zásahu do subjektívnych práv
účastníka konania, nepovaţuje súd za únosné rozhodovanie strohým, skutkovo nepodloţeným
a z právneho hľadiska blanketárnym spôsobom vyhotovenia rozhodnutia.
Z ustanovenia § 52 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. vyplýva, ţe na konanie podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a §47 vymedzuje obsahové a formálne
náleţitosti rozhodnutia. Dôleţitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje
na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení
rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu. Správny orgán musí
v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy,
z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany
účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.
Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti povaţuje
za nepochybne zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia
uvedie aj záver o tom, z akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované
vo výroku.
Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila
z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami
logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným
postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôţe súd z týchto skutočností vyvodiť iné
alebo opačné závery.
Preto krajský súd mal dospieť k záveru, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutie trpí
uvedenými vadami (spočívajúcimi v tom, ţe sa správny orgán dôsledne neriadil príslušnými
ustanoveniami Správneho poriadku), pričom táto vada bola spôsobilá vyvolať zrušenie
rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.
Keďţe na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru
o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, ţe je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 220 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2
v spojení s § 250k ods. 1 OSP a v zmysle § 151 ods. 2 OSP úspešnému navrhovateľovi
nepriznal náhradu trov konania, pretoţe trovy právneho zastúpenia si neuplatnil a ani ich
nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade s § 151 ods. 1 OSP. Odporca nemá zo zákona právo
na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 12. októbra 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková