Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/23/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ V. S. , bývajúceho

v B., 2/ Ing. D. S., bývajúceho v B., 3/ K. S., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. D. K.,

advokátom v B., proti odporcom 1/ PhDr. J. O. Csc., bývajúcemu v B., 2/ G. O.,

bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. G. Z., advokátkou v B., o určenie spoluvlastníckeho

podielu, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní

odporcu 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. novembra 2009 sp. zn. 3 Co

64/2009 , , , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z

19. novembra 2009 sp. zn. , , v potvrdzujúcom

výroku vo veci samej z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Mestský súd v Bratislave ( ako súd prvého stupňa ) rozsudkom z 31. marca. 1976

č. k. - 10 zamietol návrh pôvodných navrhovateľov V. S. a K. S. ( smerujúci

proti odporcom J. O., J. a G. O. ) na určenie, že ½ nehnuteľnosti – rodinného domu

nachádzajúceho sa v B., postaveného na parcele. č. X. je ich vlastníctvom a ½ je

v bezpodielovom spoluvlastníctve J. O. a jej nebohého manžela M. O. , lebo dospel k záveru

o nepreukázaní existencie ( ústnej alebo písomnej ) zmluvy o spoluvlastníctve účastníkov

konania k predmetnej nehnuteľnosti.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo 6. mája 1977 sp. zn. rozsudok

( bývalého ) mestského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nutnosti

vykonať vo veci dokazovanie v smere, ktorý v uznesení naznačil.

Mestský súd v Bratislave ( v poradí druhým) rozsudkom zo 7. apríla 1978 č. k.

– 75 v spojení s doplňujúcim rozsudkom Obvodného súdu Bratislava III z

2

3. augusta 1978 ( čl. 51 ) návrhu ( pôvodných navrhovateľov ) v plnom rozsahu vyhovel

majúc za preukázané spoluvlastníctvo účastníkov k predmetnej nehnuteľnosti.

Mestský súd v Bratislave už ako súd odvolací ( v poradí druhým rozhodnutím )

rozsudkom z 27. apríla 1995 sp. zn. rozsudok ( bývalého ) mestského súdu

( ako súdu prvého stupňa ) potvrdil ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. júna 1999 sp. zn.

( čl. 150 ) na dovolanie odporcu 2/ rozsudok bývalého mestského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti vo vzťahu k vymedzenej otázke

zásadného právneho významu, pre ktorú pripustil vo veci dovolanie.

Krajský súd v Bratislave ( ako odvolací súd ) uznesením ( v poradí tretím

rozhodnutím ) z 31. mája 2000 sp. zn. rozsudok ( bývalého ) mestského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 21. apríla 2008 č. k. – 352

v spojení s uznesením z 18. júla 2008 ( čl. 372 ) určil, že ¼ spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnosti , t. č. vedenej ako dom , súpisné číslo 2628, postaveného na pozemku parcela

č. X. v katastrálnom území V., na LV X. Katastrálneho úradu v B.. Správa katastra B., patrí

do dedičstva po nebohom M. O. narodenom X., rodenom O., zomrelom X., naposledy bytom

v B., ¼ spoluvlastníckeho podielu k tejto nehnuteľnosti patrí do dedičstva po nebohej J. O.,

narodenej X., rodenej H., r. č. X., zomrelej X., naposledy bytom v B., ¼ spoluvlastníckeho

podielu k tejto nehnuteľnostti patrí do dedičstva po nebohom V. S., narodenom X. r. č. X.,

zomrelom X., naposledy bytom v B. a ¼ spoluvlastníckeho podielu k tejto nehnuteľnosti je vo

výlučnom vlastníctve navrhovateľky 3/ K. S., rodenej O., r. č. X.. Konanie o alternatívnom

petite a o návrhu na zmenu alternatívneho petitu na eventuálny petit zastavil ( § 96 ods. 1, 2

) . Navrhovateľom 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal a odporcom 1/, 2/ uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľke 3/ spoločne a nerozdielne trovy konania 214 347, 50 Sk (

7 115,03 € ) k rukám jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporcom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov štátu 5 615,50 Sk (

186,40 € ) do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a vyslovil, že navrhovateľovi 2/ sa vráti suma

6 000 Sk ( 199,16 € ) cestou učtárne súdu. Uviedol, že predmetom daného konania je určenie

spoluvlastníckych podielov k stavbe rodinného domu ( nie aj pozemku ) patriacich do

dedičstva po nebohých M. a J. O. a určenie spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky 3/ .

3

Dospel k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu ( ) na

požadovanom určení ( nepriklonil sa k právnemu názoru , podľa ktorého je daný naliehavý

právny záujem len na určení, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom spornej veci ) .

Mal za preukázanú dohodu rodičov navrhovateľky 3/ a rodičov odporcov 1, 2 o výstavbe

rodinného domu ( na pozemku zakúpeného v roku X. M.O. ) za pomoci svojich detí , ako aj

ústnu dohodu medzi navrhovateľkou 3/ a jej rodičmi o bývaní v dome po jeho výstavbe,

začatej v roku 1960 na základe stavebného povolenia z 20. 11. 1959 vydaného na meno M.O.

( stavebníka ) a dokončenej v roku 1964 . vydaním kolaudačného rozhodnutia z 28. 12.

1964 ( navrhovateľka s manželom na 1. poschodí a rodičia na prízemí ) . Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že na stavbe rodinného domu s dvomi bytovými jednotkami

so samostatným vchodom , ( čo sa týka prvého poschodia ), sa finančne podieľali výlučne

navrhovateľka 3/ a jej manžel t. č. nebohý V. S., s ktorým uzavrela manželstvo X. t. j. ešte

pred vydaním stavebného povolenia ( preukázané dokladmi v hodnote 64 000 Sk ).

Odporcovia 1, 2 , okrem manuálnej výpomoci ( preukázateľne len odporcu 2/ ) , finančnú

výpomoc nepreukázali a ani bývanie navrhovateľky 3/ s manželom až do smrti svojho otca

v roku 1975 nespochybňovali. Súd potom dospel k záveru, že sporný rodinný dom postavili

navrhovateľka 3/ s manželom a svojimi rodičmi ( predpokladané náklady vo výške 80 000 Sk

) , nešlo o spoločnú stavbu všetkých účastníkov konania , vrátane odporcov 1, 2 . Ústnu

dohodu medzi navrhovateľkou 3/ s manželom a jej rodičmi o výstavbe rodinného domu

a o spôsobe jeho užívania preukazuje aj skutočnosť, že v opačnom prípade by došlo

k využitiu prideľovacieho práva miestnym národným výborom v zmysle citovaných

zákonných ustanovení. Pokladal ale za nemožné, aby navrhovateľka 3/ s rodičmi prikročili

k stavbe rodinného domu na pozemku vo vlastníctve nebohého M. O. ( a jeho manželky J. )

, na ktorého meno ( ako stavebníka ) bolo vydané stavebné povolenie a ktorý z toho titulu

musel vykonať celý rad právnych úkonov občianskoprávnej a administratívnoprávnej povahy,

prikročili k stavbe domu bez toho, aby s týmto ( o podmienkach stavby a budúcom

usporiadaní vzájomných vzťahov osôb na nich akýmkoľvek spôsobom zúčastnených )

jednali. Čo sa potom týka osobnej účasti účastníkov konania a ich právnych predchodcov na

výkone stavebných prác a ich financovaní, tiež všetkých právnych úkonov nutných

k dosiahnutiu účelu , ktorý odporcovia 1, 2 účasťou na stavbe sledovali, bolo treba z hľadiska

ich platnosti posudzovať súhrnne a v jednote. Z tohto pohľadu pri vzájomných vzťahoch

účastníkov muselo dôjsť k uzavretiu jednak dohody ( zmluvy ) týkajúcej sa založenia

spoluvlastníctva k rodinnému domu a jednak dohody , ktorá oprávňovala navrhovateľku 3/

4

s nebohým manželom postaviť jeho časť ( 1. poschodie ) , ako aj aspoň predbežnej dohody

o bývaní v dome a jeho užívaní. Pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov

k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých osôb je treba vychádzať z obsahu dohody

, medzi týmito osobami uzavretej. Takáto dohoda, ktorá nemusí byť písomná založí

spoluvlastníctvo len, ak je z jej obsahu zrejmé, že účastníci dohody chceli spoluvlastnícky

vzťah založiť. Pokiaľ stavbu realizuje viac osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe

neuzatvorili žiadnu dohodu, pričom z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo

vlastníctve len niektorých z týchto osôb, sú stavebníkmi všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú

podielovými spoluvlastníkmi. V danom prípade bolo však jednoznačne preukázané, že

k takejto dohode došlo ešte pred podaním žiadosti na príslušný orgán o vydanie stavebného

povolenia . Pri posudzovaní okamihu vzniku stavby ako veci je pritom rozhodný ten

okamih, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do štádia, od ktorého začínajúce všetky

ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci.

K tomu pri nadzemných podlažiach dochádza k vytvoreniu stavu, kedy je už jednoznačne

a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia

, a teda je nerozhodné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, nakoľko vznik stavby

nie je totožný s jej stavebným dokončením. Vychádzajúc teda z ústnej dohody a vydaného

stavebného povolenia za účinnosti , ako aj realizácie samotnej stavby

( dvojbytového rodinného domu ) mal súd prvého stupňa za to, že i keď kolaudačné

rozhodnutie bolo vydané až v decembri 1964 ( za účinnosti ) za

okamih vzniku stavby je potrebné považovať obdobie za účinnosti

platného do 31. 3. 1964. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj otázkou vydržania a dospel

k záveru , že navrhovatelia splnili všetky podmienky pre nadobudnutie predmetnej

nehnuteľnosti v nimi užívanej časti vydržaním. V konaní bolo preukázané, že napadnutý

rozsudok , na základe ktorého sa navrhovatelia stali ideálnymi spoluvlastníkmi rodinného

domu, bol opatrený doložkou právoplatnosti 22. 9. 1978 , od ktorej doby navrhovatelia svoju

ideálnu časť nerušene ako vlastníci užívali , považovali ju za vlastnú a nikým v tejto držbe

neboli rušení až do 6. 5. 1994, kedy sa odporca 2/ domáhal doručenia rozsudku.

Navrhovatelia boli teda v dobrej viere, že existoval právny titul , pričom oprávnená držba sa

nemusí nutne opierať o existenciu právneho dôvodu, postačí domnelý právny dôvod ( titulus

putativus ) . Ide o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu

takýto právny titul svedčí. Navrhovatelia mali vec v oprávnenej držbe po zákonom danú

vydržaciu dobu a v jej priebehu nezistili žiadne okolnosti, z ktorých by mali objektívne

5

poznať, že vec nie je ich .Takéto okolnosti, ako z vykonaného dokazovania vyplýva, im

neboli známe. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti súd prvého stupňa návrhu ( v jeho

pozmenenej forme ) vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcov 1/, 2/ rozsudkom z 19. novembra

2009 sp. zn. , , rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a uznesenia súdu prvého stupňa z 18. júla 2008 č. k. – 372 ( o trovách

konania ) a z 22. septembra 2008 č. k. – 409 ( o súdnom poplatku za odvolanie )

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že súd prvého

stupňa pokiaľ ide o existenciu dohody o financovaní stavby a jej spoluvlastníctve náležite

zistil skutkový stav a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa

neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa

zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia , ani takými, o ktorých by súd

prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nemal vedomosť alebo ktoré by nezvážil. Uviedol, že

dôkazné bremeno ohľadne rozhodujúcich skutočností spočíva len na tom účastníkovi

konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky ,

ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Neobstojí preto tvrdenie

odporcu 2/, že v danej veci existenciu dohody boli povinní preukázať navrhovatelia.

Z uvedených skutočností mal odvolací súd preukázané, že došlo k dohode medzi pôvodnými

navrhovateľmi a J. O. a M. O. o tom, ako budú stavbu financovať a o spoluvlastníctve

k spornej nehnuteľnosti, ktorú možno subsumovať pod ustanovenia § 489, 490, 491 a § 133

ods. 1 ( Zb ).Dohoda bola preukázaná aj

výpoveďou J. O., ktorá síce uviedla, že materiál na stavbu celého domu zabezpečila spolu

s nebohým manželom z búracích prác, ale súčasne potvrdila, že hornú časť stavby , najmä

robotníkov financovali pôvodní navrhovatelia. Je nesporné, že stavbu nebolo možné postaviť

iba z materiálu získaného z búracích prác . Bolo potrebné zabezpečiť tiež cement, vápno

a ďalšie materiály. K tomu, ako bol tento materiál zabezpečovaný, sa nevyjadrila. Námietky

odporcu 1/ týkajúce sa tejto výpovede ( prostej ženy bez akéhokoľvek vzdelania ) považoval

za nedôvodné. Za nedôvodné vyhodnotil aj námietky odporcu 2/ , podľa ktorých sa súd

nevysporiadal s dokladmi o zakupovaní materiálu a dôvodmi uznania sumy 64 000 Sk (

2 124,41€ ) , ktorú mali pôvodní navrhovatelia do domu investovať. Odporcovia svoje

tvrdenie o poskytnutí finančných prostriedkov rodičom (na stavbu domu ) nepreukázali ,

preto ho odvolací súd považoval za účelné a nehodnoverné. Odporca 2/ napriek dôkaznej

6

povinnosti nepreukázal ani tvrdenie, že medzi pôvodnými navrhovateľmi a rodičmi došlo len

k dohode o oprávnení užívať byt. Uzavretiu takejto dohody aj s prihliadnutím na prvotné

vyjadrenia účastníkov konania a samotných odporcov nič nenasvedčuje. Kto bol účastníkom

zmluvy ( o finančnom zabezpečení a vlastníctve ) preukazujú prvotné vyjadrenia účastníkov

konania . Pokiaľ išlo o ďalšie ( nešpecifikované ) námietky odvolací súd poukázal na

judikatúru citovanú súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom

súdu prvého stupňa o vydržaní. Uviedol, že z obsahu spisu , ako aj z vykonaného

dokazovania súdom prvého stupňa je nesporné, že v predmetnej veci bolo rozhodnuté

rozsudkom ( bývalého ) Mestského súdu v Bratislave zo 7. 4. 1978 č. k.

v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 3. 8. 1978 , ktorého právoplatnosť bola vyznačená

dňom 22. 9. 1978. Následne bolo prejednané a vysporiadané dedičstvo po M. O. ( štátne

notárstvo vydalo tri rozhodnutia týkajúce sa rozsahu dedičstva ). Až do doby, kedy odporca 2/

požiadal o doručenie rozsudku súdu prvého stupňa a podania odvolania voči nemu nebolo

v konaní preukázané, že by niektorí z odporcov (prípadne pôvodná odporkyňa ) vykonali

úkony smerujúce k spochybneniu tohto rozsudku a následne rozhodnutí štátnych notárstiev .

Odporca 1/ , na otázku prečo sa proti rozsudku neodvolal uviedol, že vec ho v tom čase

nezaujímala . Z uvedených skutočností mal odvolací súd za preukázané, že navrhovatelia ( aj

právny predchodca navrhovateľov 1/, 2/ ) po právoplatnom rozhodnutí súdu užívali

nehnuteľnosť v dobrej viere ako jej spoluvlastníci. V konaní nebolo preukázané, že niektorý z

odporcov ( aj pôvodných odporcov ) ich spoluvlastníctvo k spornej nehnuteľnosti ( po

rozhodnutí súdu a rozhodnutí štátnych notárstiev ) spochybňoval .

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti vo veci samej ( ako aj

voči rozsudku súdu prvého stupňa ) podal dovolanie odporca 2/. Navrhol zrušenie rozsudkov

súdov nižších stupňov a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie . Namietal

odňatie mu možnosti konať pred súdom ( ) spočívajúce v nedostatku

riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v súlade s a tým jeho

nepreskúmateľnosti a inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci ( ). Uviedol, že odvolací súd aj po potvrdení rozhodnutia

prvostupňového súdu musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania

a nemôže sa obmedziť len na opakované konštatovanie dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Inak sa dostane mimo limit práva na spravodlivý proces , chránené článkom 46 ods. 1

a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

7

práv a slobôd. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu ( zhodné s odôvodnením rozsudku

súdu prvého ) je bezdôvodne a v rozpore s procesnými princípmi zjednodušené , lebo

odvolací súd ním neoznámil ako sa v opravnom konaní vysporiadal s ich ( pre vec

podstatnými ) , či už skutkovými alebo právnymi argumentmi. Z odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu nie je zrejmé, či sa súd zaoberal jeho argumentmi, bez riešenia ktorých sa

právne vzťahy účastníkov nedajú relevantne, správne a spravodlivo posúdiť.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia videl najmä v nevykonaných a nevyhodnotených dôkazoch

v ich celkovom kontexte, nepovšimnutých argumentáciách odporcov týkajúcich sa vád

dôkazného procesu, v nevysporiadaní sa s procesnými vadami, v rozporuplnom konštatovaní

súdu o nadobudnutí podielového spoluvlastníctva tromi spôsobmi rozdielneho právneho

základu bez vysvetlenia myšlienkových pochodov a prijatého záveru v zmysle zákonnej

úpravy a kedy platnej , v nepreskúmateľnosti ( ne ) použitia uvádzaných judikátov pre

rozhodnutie a ich nepreskúmatelnosť v ich špecifikácii a aplikácii na danú vec. Za závažné

považoval ( uvedené ) vady dôkazného procesu ( súdy opreli rozhodnutie o dôkazy,

v ktorých boli rozpory a tieto neodstránili ) a prenesenie dôkazného bremena procesnej

zodpovednosti navrhovateľov na odporcov v nepreukázaní neexistencie dohody t. j.

negatívnej skutočnosti, ktorá nemôže byť predmetom poznávania v konaní rovnako ako

nemôže byť predmetom logického dokazovania. Negatívne skutočnosti nemôžu byť

dokazované a ten, kto tvrdí negatívnu skutočnosť je od dôkazného bremena oslobodený.

Konštatoval, že z právne jednoduchej veci , v ktorej postačovalo k rozhodnutiu preukázanie

existencie dohody o vzniku spoluvlastníckych vzťahov k novovytvorenej veci nad všetku

pochybnosť alebo zamietnutie návrhu , sa nedôvodným rozširovaním veci a procesnými

pochybeniami vygeneroval 35 ročný súdny spor.

Navrhovateľka 3/ navrhla dovolanie ako nedôvodné odmietnuť a priznať jej náhradu

trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) , zastúpený

advokátom ( ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

Podľa ods. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

8

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 je dovolanie tiež prípustné

vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného právneho významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3, 4.

Dovolaním odporcu 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok , ale taký potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti

nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny

názor , od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa

neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší

súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

( rozsudku či uzneseniu ) , ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo

závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( de tu

o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania , hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ , g/

dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania

preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

9

Dovolateľ namietal , že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

, z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu v súlade s ustanovením Tým, že odvolací súd nevyhodnotil všetky

skutkové a právne skutočnosti dôležité pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci

, nevysporiadal sa ( ním uvedenými ) rozhodujúcimi argumentmi týkajúcimi sa tak

dôkazného konania ako aj samotného právneho posúdenia veci, porušil jeho právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, čím mu odňal možnosť konať pred súdom ( )

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná , ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkov konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri

samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti

( záhlavia, výroku, odôvodnenia ). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku,

ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti , neurčitosti alebo

neodôvodnenosti ( arbitrárnosti ) . Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne

opodstatnenie najmä z hľadiska zaručeného práva účastníka na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

( ďalej len ) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len dohovor ) , porovnaj napr. , III.

ÚS 331/04. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ( ďalej len ústavný súd ) , ak

súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ( pozri

).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom , je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu ( pozri I.

ÚS 26/94 ). K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto ( každý )

domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže

byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom ( pozri ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní , právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany , musí byť

logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní

zásad spravodlivého súdneho konania , pri jeho vydaní musia byť zachované formálne

a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho

skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva . Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci , vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument ( pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.

1994, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998 ).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry ( pozri , ) tiež

vyslovil, že Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie ( čl. 46 ods. 1

, dohovoru ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia , ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany , t. j. s uplatnením nárokov

11

a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania , ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ( ).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

s výhradou, že ( ne ) majú význam pre rozhodnutie ( Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993 , II.

ÚS 410/06 ).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

( žalobca ) domáha a z akých dôvodov , ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ) ,

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil . Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu účastníkov konania na

spravodlivé súdne konanie.

Napriek skutočnosti, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je rozsiahle,

v prevažnej časti je len opisom priebehu konania s citáciou právnych predpisov . Odvolací

súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na

podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné

odvolacie námietky , od ktorej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2

Toto ustanovenie totiž nemožno aplikovať len formálne , ale v spojení s

judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a samozrejme v spojení s

Súd prvého stupňa v plnom rozsahu vyhovel uplatňovanému nároku , pričom

v odôvodnení svojho rozsudku sa jasným , zrozumiteľným spôsobom nevysporiadal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami , ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné

a právne významné. Naopak jeho skutkové závery sú nezrozumiteľné a právne závery

( bez výkladu aplikovaných právnych predpisov a príslušnej judikatúry vo vzťahu ku

konkrétnym okolnostiam danej veci, zmätočné ).

12

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Požiadavka preskúmateľnosti právneho posúdenia veci pritom nie je naplnená , keď

odôvodnenie rozsudku obsahuje iba odkaz, prípadne výpočet právnych predpisov , ktoré súd

na zistený skutkový stav použil . V dôvodoch rozhodnutia je totiž nevyhnutné vyložiť právne

aplikačné úvahy , ktoré súd viedlo k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú právnu

normu ( prípadne použitiu príslušného judikátu ). V záujme preskúmateľnosti odôvodnenia

právneho posúdenia veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými

argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Pri absencii takéhoto

odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu bolo povinnosťou odvolacieho súdu ( a to

bez ohľadu na znenie ustanovenia ) napraviť pochybenie okresného súdu

a primeraným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie námietky . Krajský súd sa však

v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o vzniku spoluvlastníctva

k predmetnej nehnuteľnosti na základe dohody, ale aj na základe vydržania nehnuteľnosti

bez toho, aby sa vysporiadal jednak s námietkami týkajúcimi sa skutkového stavu z hľadiska

( ne ) vykonaných dôkazov a úvah pri ich hodnotení vo vzťahu k povinnosti tvrdenia

a k dôkaznej povinnosti k preukázaniu vlastníckych práv k nehnuteľnosti . Za týchto

okolností je rozporuplný a zmätočný jeho právny záver ( zhodný so záverom súdu prvého

stupňa ) týkajúci sa právneho dôvodu nadobudnutia vlastníckych práv k predmetnej

nehnuteľnosti. Ak teda vzniklo vlastnícke právo ( k predmetnej nehnuteľnosti ako

novovytvorenej veci ) na základe dohody o založení podielového spoluvlastníctva, potom

zrejme nedošlo k vydržaniu. Ak však vlastnícke právo nadobudli účastníci konania (

navrhovatelia ) vydržaním za splnenia zákonom určených podmienok, potom treba uviesť, že

vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva zo zákona. Preto sa treba

vysporiadať aj s momentom jeho vzniku a uviesť podľa ktorej právnej úpravy , lebo táto bola

v jednotlivých obdobiach rozdielna. Nemožno vylúčiť ani to, že dohoda uzavretá medzi

účastníkmi konania ( resp. medzi ich právnymi predchodcami ) zakladala stav dobrej viery

navrhovateľov v tom, že im nehnuteľnosť patrí, ale odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších

stupňov sa o týchto súvislostiach nezmieňujú. Treba tiež uviesť, že z odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu nevyplýva, ako sa vysporiadal s právnym názorom súdu prvého stupňa

vedúcim k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu ( ) na

požadovanom určení.

13

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd tým, že riadne neodôvodnil svoje

rozhodnutie v súlade s , z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné, porušil

právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie , čím mu odňal možnosť konať pred súdom

( ). V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj nález ÚS SR

z 29. 7. 2011, v zmysle ktorého nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania podľa Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 2

), pričom sa nezaoberal ďalšími námietkami odporcu 2/.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta