Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d8d/381464.4f0d6b.pdf
PDF · 184.3 KB
No categories available
10Ndz/5/2011
Najvyšší súd 10Ndz/5/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: A. P., bytom K., proti
žalovanému: Krajský súd v Nitre, Štúrova č. 9, Nitra, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. Spr-Io 23/2011 zo dňa 5. mája 2011, vo veci vedenej na Krajskom súde v Nitre
pod sp. zn. 11S 100/2011, o návrhu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Nitre, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Nitre JUDr. M., JUDr. D., JUDr. D., JUDr. I., JUDr. M.,
Mgr. I., JUDr. D., JUDr. R., JUDr. V., JUDr. V., JUDr. E., JUDr. B., JUDr. M., JUDr. J.,
JUDr. V., JUDr. K., JUDr. L., JUDr. D., JUDr. S., JUDr. A., PhD., JUDr. Ľ., PhD., JUDr. J.,
JUDr. Z., JUDr. Š., JUDr. A., JUDr. Ľ., JUDr. S., JUDr. I., JUDr. J., JUDr. Z., JUDr. V.,
PhD., JUDr. P., JUDr. P., Mgr. E., JUDr. J. a JUDr. E. n i e s ú v y l ú č e n í
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
Sudcovia Krajského súdu v Nitre JUDr. S. – predsedníčka Krajského súdu v Nitre a
JUDr. R. – podpredseda Krajského súdu v Nitre s ú v y l ú č e n í z prejednávania a
rozhodovania tejto veci.
O d ô v o d n e n i e
V hore označenej veci podaním zo dňa 22.08.2011 žalobca žiadal o vylúčenie
všetkých sudcov Krajského súdu v Nitre z prejednávania a rozhodovania veci,
ktoré odôvodnil tým, že predsedníčka Krajského súdu v Nitre systematicky a vedome ako
odvolací orgán potvrdzovala rozhodnutia prvostupňového orgánu – povinnej osoby
Okresného súdu Nitra v neprospech žalobcu. Vyslovil pochybnosti o nezaujatosti všetkých
sudcov a senátov Krajského súdu v Nitre a dožadoval sa, aby túto vec neprejednával
a nerozhodoval sudca a senát Krajského súdu v Nitre, ale iný krajský súd. Tiež poukazoval
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2008, z ktorého je zrejmé,
že danú vec nemôže prejednávať ani jeden sudca a senát Krajského súdu v Nitre, nakoľko ide
o totožný prípad. Zároveň požiadal o prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona
č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších prepisov (ďalej aj „O. s. p.“),
nakoľko prebieha priestupkové a disciplinárne konanie proti predsedovi Okresného súdu
v Nitre, čo môže mať vplyv a výsledok tohto konania.
K námietke zaujatosti podala dňa 05.09.2011 oznámenie predsedníčka senátu 11S
JUDr. M., ktorá uviedla, že s poukazom na tvrdenia žalobcu a na skutočnosť, že žalovaným je
Krajský súd v Nitre, na ktorý bola pridelená na výkon funkcie sudcu a predsedníčky senátu,
vznáša aj ona námietku zaujatosti podľa § 14 a § 15 O. s. p. vo vzťahu k žalovanému, resp.
jeho štatutárnej zástupkyni JUDr. S., ktorá je jej nadriadenou a s ktorou je v priateľskom
vzťahu.
Sudkyňa a členka senátu 11S JUDr. D. taktiež uviedla, že sa cíti byť vo veci zaujatá
vzhľadom na tvrdenia žalobcu a na skutočnosť, že je pridelená na výkon funkcie sudcu
na Krajský súd v Nitre a že s jeho predsedníčkou je v priateľskom vzťahu.
Sudkyňa a členka senátu 11S JUDr. D. vzhľadom na tvrdenia žalobcu a na skutočnosť,
že je pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Nitre a že s jeho predsedníčkou je
v priateľskom vzťahu, sa tiež cítila byť vo veci zaujatá.
Predsedníčka Krajského súdu v Nitre JUDr. S. uviedla, že sa cíti byť zaujatá, nakoľko
žalobou napadnuté rozhodnutie vydala.
Podpredseda Krajského súdu v Nitre JUDr. R. uviedol, že vo veci je zaujatý, pretože je
štatutárnym zástupcom žalovaného.
Ostatní sudcovi Krajského súdu v Nitre s výnimkou JUDr. Z., ktorá je dlhodobo chorá
a JUDr. S., ktorý vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že nie je zaujatý, sa vyjadrili tak, že
vo veci sa cítia byť zaujatí s ohľadom na osobu žalovaného, resp. pre pomer k osobe
žalovaného, u ktorého vykonávajú sudcovskú funkciu, pričom väčšina z nich uviedla aj to, že
s predsedníčkou súdu, ktorá je ich nadriadenou, sú v priateľskom vzťahu.
Krajský súd v Nitre v súlade s § 16 ods. 1 O. s. p. predložil námietku zaujatosti
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, spis došiel súdu dňa 07.11.2011.
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. sú sudcovia
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď je sudca účastníkom alebo vedľajším
účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy,
keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny
názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2. k účastníkom
konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,
súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu
(tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3. k zástupcom účastníkov konania.
Pomer k veci, ako okolnosť spochybňujúca nezaujatosť sudcu, predpokladá situáciu,
keď sudca je právne zainteresovaný na výsledku konania. O pomere k účastníkovi alebo
k zástupcovi ako okolnosti, vzbudzujúcej pochybnosti o nezaujatosti sudcu, možno uvažovať,
ak sa zakladá na príbuzenstve, či iných kladných alebo záporných vzťahoch sudcu
k účastníkom alebo k ich zástupcom. Zákonom predpokladané dôvody, podmieňujúce
zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednanie a rozhodnutie pridelenej veci, musia
vyplývať z objektívnych skutočností. V námietke zaujatosti účastník nemôže ako dôvod
použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu v konaní o prejednaní veci. Postupom sa
rozumejú procesné úkony súdu vrátane rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania. V širšom
chápaní môžeme k postupu sudcu priradiť aj jeho rozhodnutie vo veci samej, ktoré je jeho
ústavnou povinnosťou a preto túto okolnosť, že v inej veci meritórne rozhodol v prípade
v jeho neprospech zásadne nemožno použiť ako dôvod na námietku zaujatosti. Ide o procesné
úkony a rozhodnutia, ktoré upravuje Občiansky súdny poriadok, ktoré sú ním predvídané
a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Iné úkony a rozhodnutia, ktoré sú
výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu za splnenia aj ostatných zákonných
podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti. Sudcu nemožno vylúčiť
nielen pre úkony v prejednávanej veci, ale ani pre úkony v iných právnych veciach vrátane
rozhodnutí, ktoré vydal. Ak sú v námietke zaujatosti uvedené len také skutočnosti, neprihliada
sa na ne, t.j. platí fikcia ako by námietka nebola vznesená, ale len v rozsahu týchto
skutočností, v ktorom prípade sa vec nepredkladá nadriadenému súdu na rozhodnutie
o námietke zaujatosti. Ak námietka obsahuje aj iné okolnosti, treba ju predložiť bez ohľadu
na to, že o niektorých okolnostiach platí, že sa na ne neprihliada, pretože v opačnom prípade
by mohol nastať dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. v spojení
s § 205a ods. 1, písm. a) O. s. p. Taký dôvod pre zrušenie rozhodnutia vo veci samej by sa
mohol uplatniť aj v dovolacom, resp. v mimoriadnom dovolacom konaní. Pre vylúčenie sudcu
z prejednania a rozhodnutia veci nepostačujú subjektívne pocity účastníka konania, z dôvodu
ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu na prejednanie a rozhodnutie veci,
ako je aj nepostačujúci subjektívny názor konajúceho sudcu, že sa cíti byť zaujatý
na prejednanie a rozhodnutie mu pridelenej veci, ako aj naopak. Zaujatosť konkrétneho sudcu
v prejednávanej veci musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah
k predmetu konania alebo jeho vzťah k účastníkom tohto konania alebo k ich zástupcom.
Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu na prejednaní
a rozhodnutí mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku zaujatosti.
Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), je sudca predstaviteľ súdnej moci.
Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych
orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné
právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade
so zákonom. Podľa § 30 zákona o sudcoch je sudca povinný v záujme záruky nezávislosti
a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť
nebola dôvodne spochybňovaná. V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho
skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie
sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Z toho
vyplýva, že sudca musí byť nielen nestranný, ale sa musí ako nestranný javiť navonok.
Nestranný je sudca, u ktorého nie sú pochybnosti o jeho nezaujatosti so zreteľom
na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom a súčasne sa nepodieľal
na rozhodovaní vo veci v niektorom inštančnom stupni. Rozhodovaním sa rozumie účasť
na hlasovaní alebo inom spôsobe účasti na prijímaní rozhodnutia vo veci samej (samosudca),
ako aj na rozhodnutiach, ktoré pripravujú skutkový a právny základ na rozhodnutie vo veci
samej. Základom na záver o nevyhnutnosti vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
je pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenia
záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca
nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom a k ich zástupcom a ktorý
nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. V súlade s tým zákon
vo vyššie uvedenom ustanovení § 14 ods. 1 O. s. p. konštruuje ako dôvody vylúčenia sudcu
sudcov pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. Zákon zakladá vylúčenie sudcu
na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými
skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým
subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol sudca vylúčený, nemôžu postačovať
pocity účastníka o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený
dôvod, z ktorého vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 47/05, v ktorom ústavný súd
vyslovil právny záver, že „obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, to znamená, že súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci“.
Ústavný súd Slovenskej republiky nestrannosť sudcu judikoval aj v ďalších rozhodnutiach
(pozri bližšie napr. sp. zn. III. ÚS 71/97, I. ÚS 73/97).
Ako už bolo spomenuté vyššie, sudcov pomer k účastníkom alebo ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému
na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak zjavne nepriateľský.
Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka zaujatosti pre pomer
sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 76/1999 z 20. júla 1999)
V danej veci nemožno opomenúť, že väčšina z namietajúcich sa sudcov uviedla ako
dôvod svojej zaujatosti pomer k žalovanému, resp. predsedníčke Krajského súdu v Nitre,
avšak neuviedla, čo im konkrétne bráni v rozhodnutí predmetnej veci. Samotná formulácia
„som sudcom/sudkyňou Krajského súdu v Nitre“, resp. doplnená o konštatovanie, že „krajský
súd je mojim zamestnávateľom“ nezodpovedá zákonnej požiadavke uvedenej v § 14 ods. 1
O. s. p., a to najmä s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o sudcoch a čl. 144
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
V danej veci nemožno tiež neuviesť, že pre vylúčenie sudcu v zmysle § 14 ods. 1
O. s. p. by neobstálo vyjadrenie niektorých sudcov Krajského súdu v Nitre, ktorí pre dôvod
svojej zaujatosti považujú predsedníčku krajského súdu, svoju nadriadenú, resp. uvádzajú,
že sú s ňou nielen v priateľskom, ale aj v podriadenom vzťahu a neobstál by ani názor,
že žalovaný je ich zamestnávateľom, nakoľko podľa § 25 ods. 1 zákona o sudcoch
vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu,
z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu, upravené týmto zákonom; za štát
v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje
osobitný predpis.
Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a rozhodovať
nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach, ktoré sa týkajú nielen štátu,
s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie udržiava, vecí, týkajúcich sa
orgánov správy súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu, nevyjímaje. K tomuto
postoju čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky výslovne sudcovi priznáva nezávislosť
pri výkone jeho funkcie. Taktiež v zmysle zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
(§ 35) je pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu potrebné vnímať ako
súhrn určitých oprávnení a zároveň aj ako zákonom dané povinnosti; predseda je zároveň
štatutárnym orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy
súdu inému subjektu – riaditeľovi správy súdu. V zmysle § 32 a § 33 zákona o súdoch
vykonávajú orgány riadenia a správy súdu (t.j. predseda súdu a podpredseda súdu) riadenie
a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom; úlohou riadenia a správy súdov
je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva,
najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať
na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom, pričom riadenie
a správa súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov.
Z uvedeného je zrejmé, že predseda súdu nie je nadriadeným sudcu, ani sudca nie je
podriadeným predsedovi súdu.
Ani samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú a pravidelne
sa stretávajú na pracovisku, nemôže byť (bez ďalšieho) dôvodom pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti neutrálne,
budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných úloh
a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť
vzbudzujúcu pochybnosti o ich nezaujatosti. Jedine v prípade, kedy vzájomný vzťah
presiahne takto chápaný profesionálny rámec a nadobúda charakter bližšieho osobného
vzťahu (rodinného, priateľského a pod.), možno o tejto okolnosti uvažovať ako o dôvode
pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Je však nutné, aby táto okolnosť
bola nielen konštatovaná, ale aj skutkovo vymedzená, preto aj napríklad tvrdenie
o priateľskom pomere by malo byť konkretizované. Až v takomto prípade môže vykazovať
právne významné znaky z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p.; o takýto prípad však v prejednávanej
veci nejde.
Na druhej strane k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo
preukázané, že je zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho
prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť, či sú
poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.
V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až
do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 1. októbra 1982).
Existencia nestrannosti musí byť teda určená podľa subjektívneho hľadiska,
to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, t.j. zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (pozri rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku alebo
zaujatosti v konkrétnej veci“.
Za objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne
niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť
k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci
disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť ani subjektívne hľadisko
účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa
jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí
účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Ani žalobcom udávaný spôsob rozhodnutia v majúcej sa preskúmať veci ako aj v jeho
iných obdobných veciach sám o sebe nezakladá dôvod vylúčenia sudcov Krajského súdu
v Nitre z prejednávania a rozhodovania v danej veci. V tejto súvislosti Najvyšší súd
Slovenskej republiky zdôrazňuje, že základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne
existujúce zákonné dôvody, nie však to, že účastník sa nestotožňuje s jeho rozhodovaním.
Na dosiahnutie nápravy v občianskom súdnom konaní slúžia predovšetkým opravné
910Ndz/5/2011
prostriedky, nie námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný. Iba na tomto základe však
bez ďalšieho nemožno urobiť záver o splnení podmienok ustanovenia § 14 ods. l O. s. p.,
ak súčasne nie sú k dispozícii ďalšie doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah
a charakter by objektivizoval uplatnenú námietku.
Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho
konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15a O. s. p. a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie
veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 27/98
z 25. marca 1998).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, najmä vo veci Delcourt v. Belgicko, podľa ktorých spravodlivosť nielenže
musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be
done, it must also be seen to be done“)], nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. l O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza
aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko
nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko
objektívne, založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností
o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti
Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť
len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu,
že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (II. ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení
ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).
1010Ndz/5/2011
Pokiaľ žalobca poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27. mája 2008 sp. zn. 5Ndzk 1/2008 vo veci žalobcu proti Krajskému súdu v Trnave, treba
uviesť, že v tejto veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o vylúčení sudcov,
ale o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s. p., pričom v dôvodoch svojho
rozhodnutia taktiež poukázal na ustanovenie čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorý sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale súčasne
prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežné v demokratickej
spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu. Aj v tejto veci Najvyšší súd Slovenskej
republiky upozorňuje na to, že „opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal dostať
(a v posudzovanej veci je dôvodný záver o narastajúcom výskyte týchto vecí pri aplikácii
zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, jednotlivcami nespokojnými s výsledkami
prvostupňového informačného konania) do konfliktu so štátnou správou svojho súdu, by
ohrozoval v prípade nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť
spravodlivosti a v konečnom dôsledku by maril riadne uplatnenie ústavou zaručeného práva
jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ustanovení Ústavy
Slovenskej republiky“ a taktiež poukazuje na to, že danú situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť
od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“, lebo tu nejde o osobnú vec sudcu,
ale o stále zdôrazňovaný vzťah medzi sudcom na strane jednej a štátom, tzn. výkonnou
mocou.
Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola
z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. relevantná a ani z vyjadrení uvedených sudcov, ktorým vec
podľa rozvrhu práce pripadla na rozhodnutie, ani ostatných sudcov, nevyplývajú žiadne
zákonné dôvody pre ich vylúčenie, Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel vznesenej
námietke zaujatosti a rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 druhá veta O. s. p. tak,
že označení sudcovia Krajského súdu v Nitre nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci.
Vylúčení z prejednania a rozhodovania danej veci sú len JUDr. S. – predsedníčka
Krajského súdu v Nitre a JUDr. R. – podpredseda Krajského súdu v Nitre, nakoľko JUDr. S.
ako predsedníčka Krajského súdu v Nitre a jeho štatutárna zástupkyňa vydala rozhodnutie,
ktoré je predmetom preskúmania v tomto konaní a JUDr. R. ako podpredseda Krajského súdu
v Nitre a teda jej zástupca sa môže tiež podieľať na vybavovaní vecí podľa zákona
1110Ndz/5/2011
č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení neskorších predpisov.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona o súdoch, v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. novembra 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková