Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
252/385837.27aeb7.pdf
PDF · 120.21 KB
No categories available
5Obdo/52/2011
Najvyšší súd 5 Obdo 52/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: A., s. r. o., B., R.B., IČO:
X., zastúpeného advokátkou Mgr. J.P.L., R.B. proti žalovanému: B., spol. s r. o., B., M.B.,
IČO: X., zastúpeného L.C., s. r. o., B., Ľ.B., o zaplatenie 106,89 Eur s prísl., vedenej na
Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 25 Cb 128/2009, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 7. apríla 2011, č. k. 1 Cob 449/2010-152, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Okresný súd Bratislava II. rozsudkom z 24. augusta 2010, č. k. 25 Cb 128/2009-123
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23,23 Eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 8,5% ročne od 30. 06. 2008 do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol. Tiež uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 86,02 Eur. V odôvodnení
uviedol, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť
tým, že žalovaný v rozpore so zmluvou o výkone správy účtoval vyššiu odmenu za výkon
správy, ako bola dohodnutá v zmluve, pričom žalobca túto pohľadávku získal zmluvou
o postúpení pohľadávky od vlastníčky bytu a účastníčky zmluvy o výkone správy
JUDr. G.S.. Žalovaný sa v konaní bránil najmä tým, že sa stal platiteľom DPH, a preto musel
k dohodnutej odmene za výkon správy pripočítať DPH. Súd však mal
za to, že na predmetnú vec nie je možné hľadieť len z hľadiska zákona o dani z pridanej
hodnoty. To, že sa žalobca stal platiteľom DPH, založilo osobitný verejnoprávny vzťah medzi
ním a štátom. Vzťah medzi žalovaným ako správcom domu a vlastníkmi bytov je však
súkromnoprávnym vzťahom, ktorý má svoj právny základ najmä v zmluve o výkone správy.
V tejto zmluve si jej účastníci dohodli aj odmenu za výkon správy, ktorá je cenou za určité
plnenie, ktoré žalovaný poskytuje vlastníkom bytov. Súd pritom poukazuje na ust. § 3 ods. 3
zákona o cenách, z ktorého vyplýva, že ak nie je dohodnuté inak, má sa za to, že súčasťou
ceny je aj DPH. Je síce pravdou, že v danom prípade v čase uzatvorenia zmluvy o výkone
správy žalovaný ešte nebol platiteľom DPH, avšak súd mal za to, že aj napriek tomu žalovaný
nebol oprávnený jednostranne zvýšiť dohodnutú odmenu o DPH, keď sa stal platiteľom DPH.
Keďže odmena za výkon správy bola súčasťou zmluvy o výkone správy, malo dôjsť k zmene
zmluvy o výkone správy, a to spôsobom dohodnutým v zmluve. Žalovaný mal vlastníkom
bytov navrhnúť zmenu zmluvy o výkone správy a pokiaľ by títo so zvýšením odmeny
za výkon správy nesúhlasili, mal možnosť zmluvu vypovedať. Žalovaný nepreukázal, že by
došlo ku zmene zmluvy o výkone správy, resp. by vlastníci bytov inak odsúhlasili zvýšenie
odmeny za výkon správy. Podpis vlastníka bytu na zálohovom predpise nemožno považovať
za súhlas so zmenou dohody o výške odmeny za výkon správy. Pokiaľ napriek tomu žalovaný
účtoval vyššiu odmenu za výkon správy, ako bola dohodnutá v zmluve a vlastníci bytov
takúto vyššiu odmenu aj platili, išlo o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný
povinný vydať. Súd dospel k záveru, že ani čl. 9 bod 2 zmluvy o výkone správy neoprávňoval
žalovaného jednostranne zvýšiť odmenu za výkon správy jednak z dôvodu, že je neurčité,
ako aj z toho dôvodu, že aj v takomto prípade malo dôjsť ku zmene výšky odmeny
len na základe vôle oboch zmluvných strán. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorá
bola podľa názoru súdu opodstatnená. Žalovaný namietol premlčanie za obdobie od r. 2004
do februára 2007, na ktorú súd prihliadol. Súd s prihliadnutím na námietku premlčania priznal
žalobcovi právo na bezdôvodné obohatenie za obdobie marec 2007 až december 2007 (rozdiel
v r. 2007 27,88 Eur, na mesiac 2,323 Eur) v sume 23,23 Eur a vo zvyšku návrh zamietol.
Keďže žalovaný sa dostal so zaplatením do omeškania, súd priznal žalobcovi s priznanej
sumy aj úrok z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Obč. zák. O náhrade trov konania rozhodol
súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p.
Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 7. apríla 2011,
č. k. 1 Cob 449/2010-152 rozsudok Okresného súdu Bratislava II v napadnutej zamietajúcej
časti a v časti úroku z omeškania potvrdil. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový sú vykonal
dokazovanie na základe dôkazov, predložených účastníkmi konania, správne zistil skutkový
stav veci a vec správne právne posúdil. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa
s výnimkou trov konania ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mal podľa návrhu žalovaný
získať v období r. 2004 až 2007 s tým, že účtoval právnej predchodkyni žalobcu odmenu
za výkon správy, čiastkou vyššou, ako bola dohodnutá v čl. IX. ods. 1 zmluvy o výkone
správy, uzavretej dňa 02. 01. 2002. Je nesporné, že predmetná zmluva mohla byť v súlade
s čl. X. ods. 4 menená písomnými dodatkami zmluvných strán. Z dokazovania vyplynulo,
že v čase uzavretia zmluvy o výkone správy žalovaný nebol platiteľom DPH a stal sa ním dňa
01. 02. 2004 a od 01. 04. 2004 v zálohovom predpise pre výpočet úhrady za služby spojené
s užívaním premietol DPH a tým zvýšil zálohu. Žalobcova, resp. jeho právna predchodkyňa
zálohový predpis podpísala 06. 04. 2004 a dozvedela sa v ňom, že odmena za správu
je zvýšená o DPH. Odvolací súd sa zhodol s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný
nemohol premietnuť DPH do dohodnutej odmeny za správu z predchádzajúcej právnej
dohody vlastníkmi, preto návrh žalobcu je čo do základu daný, pretože v súlade s ust. § 3
ods. 3 veta druhá zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, ak nie je dohodnuté, alebo osobitným
predpisom stanovené inak, súčasťou ceny je okrem iného i DPH. Odvolací súd súhlasil tiež
s názorom súdu prvého stupňa, že pohľadávka žalobcu je premlčaná do februára 2007, pričom
subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 06. 04.2004. V tento deň sa žalobca dozvedel
o tom, že žalovaný si začal účtovať DPH, teda dozvedel sa o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto ho na jeho úrok získal. Preto záver súdu prvého stupňa je v zamietajúcej
časti vecne správny. Rovnako správne súd zaviazal žalovaného i na zaplatenie úroku
z omeškania, pričom úrok z omeškania priznal od 30. 06. 2008 a urobil tak v súlade
s ust. § 563 Obč. zák. V ostatnom sa odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. pridŕžal
správnych dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa. Pokiaľ ide o trovy prvostupňového
konania, odvolací súd súhlasil s názorom žalobcu, že v tejto časti je rozhodnutie
nepreskúmateľné, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním z dôvodu, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. V dovolaní uviedol, že v zmysle čl. IX zmluvy
o výkone správy, uzavretej medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov bytového domu
so súpisným č. 10990, nachádzajúceho sa na R.v B., orientačné č. X. a žalovaným ako
správcom, je odmena za výkon správy 140 Sk mesačne za bytovú jednotku, 4 Sk mesačne za
2
1mnebytového priestoru a 40 Sk mesačne za garážové státie, resp. garáž. Dňa 01. 02. 2004
sa žalovaný stal platiteľom DPH, a teda bol oprávneným týmto dňom požadovať, aby mu bola
uhradená spolu s odmenou správcu aj DPH z tejto odmeny, t. j. suma vo výške 166,60 Sk
mesačne za bytovú jednotku a suma vo výške 47,60 Sk mesačne
za garáž, resp. garážové státie. Skutočnosť, že sa žalovaný stal platiteľom dane z pridanej
hodnoty, sa musela premietnuť aj do odmeny za výkon správy. V opačnom prípade
by odmena žalovaného nebola vo výške 140 Sk, resp. 40 Sk, ale vo výške 117,06 Sk,
resp. 33,61 Sk. t. j. sľub bez DPH a nebolo by naplnené ust. čl. IX ods. 1 zmluvy o výkone
správy uzatvorenej medzi žalovaným ako správcom a JUDr. G.S.
ako vlastníčkou bytov č. 512 a 611, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a pozemku, ako aj nebytových priestorov č. 2-9717
a 2-9623. JUDr. G.S. bola uvedená skutočnosť oznámená. Navyše JUDr. G.S. svojím
podpisom na dokumente, označenom ako zálohový predpis na výpočet úhrady za používanie
bytov a nebytových priestorov vyjadrila súhlas s touto skutočnosťou, že odmena za výkon
správy bude počnúc 01. 04. 2004 navýšená o daň z pridanej hodnoty, nakoľko sa žalovaný
stal platiteľom DPH. Na základe vyššie uvedeného žalovaný je toho názoru, že v danom
prípade nešlo o bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného a už vôbec nie úmyselné, a to
napriek skutočnosti, že výška odmeny za výkon správy nebola upravená v samotnej zmluve
o výkone správy. K bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 1 Obč. zák. môže dôjsť
len v prípade, ak osoba, ktorá sa bezdôvodne obohatí na úkor inej osoby, získa majetkový
prospech. V predmetnej právnej veci však tento základný znak bezdôvodného obohatenia
chýba, a preto nemožno v žiadnom prípade hovoriť o bezdôvodnom obohatení žalovaného.
Podľa názoru žalovaného konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a teda je
naplnený dovolací dôvod, uvedený v ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Žalovaný navrhol
zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp.
zmeniť rozsudok odvolacieho súdu tak, že návrh žalobcu zamietne ako nedôvodný a zaviaže
žalobcu na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.
K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca je toho názoru, že právny
predchodca žalobcu sa dozvedel o tom, že žalovaný sa stal platcom DPH až po predložení
osvedčenia, že sa spoločnosť B., spol. s r. o., od 01. 02. 2004 stala platcom DPH, ktoré ako
dôkazný prostriedok bolo priložené k odporu, zaslanému žalovaným na súd, t. j. dňom jeho
doručenia žalobcovi. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty treba posudzovať aj
s poukazom na e-mailovú komunikáciu zo dňa 18. 12. 2008. Žalovaný listom, doručeným
žalobcovi zdôvodnil zvyšovanie svojej odmeny za správu. O skutočnosti,
že žalovaný k odmene účtoval DPH, sa tak právny predchodca žalobcu prvýkrát dozvedel
až z tejto komunikácie. Žalobca trvá na tom, že zo strany žalovaného došlo k úmyselnému
bezdôvodnému obohateniu, t. j. žalovaný vedel, že môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju
spôsobí, bol s tým uzrozumený. S poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2MCdo 1/2008 z 26. 02. 2009 žalobca je toho názoru, že žalovanému vznikla
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na základe zákona, t. j. hneď ako k bezdôvodnému
obohateniu žalovaného došlo a nie je potrebné zasielať žalovanému osobitnú výzvu
na vydanie plnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno
napadnúť.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým zákon vytvára
účastníkovi konania procesnú možnosť, aby (len) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne
pripúšťa, dosiahol nápravu, prípadný pád konania, alebo nesprávnosti napadnutého
rozhodnutia. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním - a ani pokiaľ je
procesne prípustné - úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani
výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; a so zreteľom na ktorú dovolací súd
- na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať
dokazovanie (viď. § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O. s. p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie smeruje proti rozsudku,
ktorý ale nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť dovolania žalovaného
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolanie žalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. O vadu v zmysle
tohto ustanovenia ide vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa
už právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, ak rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ existenciu týchto vád
nenamietal. Vzhľadom na § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd napriek tomu skúmal, či v konaní
na súdoch nižších stupňov nedošlo k uvedeným vadám; v dovolacom konaní však nevyšli
najavo.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada by (keby
k nej v konaní v prípade nedošlo) mohla byť síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.), sama osebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237
Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.) . Pri hodnotení
dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom z hľadiska pravdivosti ten
ktorý dôkaz hodnotil. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu,
ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu
vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru
dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O. s. p.)
a už preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní
na súdoch nižších stupňov.
Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval,
alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale
právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné
dovolanie (viď. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť
dovolania (napr. rozhodnutia sp. zn. 1Cdo V 62/2010, 3Cdo 53/2011, 4Cdo 68/2011,
5Cdo 44/2011). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový
stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu zákon vymedzuje
v ustanovení § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. Naopak dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie
je prípustné z dôvodov uvedených v ods. 4 a 5 tohto ustanovenia.
Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej
mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V danej veci konanie
o peňažné plnenie v sume 106,89 Eur začalo na súde prvého stupňa dňa 18. 02. 2009.
Minimálna mzda v čase podania návrhu na prvostupňovom súde predstavovala sumu
8 900 Sk, t. j. 295,50 Eur.
Keďže predmet dovolacieho konania neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy
a súčasne dovolací súd nezistil závažné vady konania, majúce za následok prípustnosť
dovolania podľa § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
žalovaného pre jeho neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243b ods. 5
O. s. p. odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov tohto konania,
kde podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224
ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová