Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
21e/381097.902ce9.pdf
PDF · 172.31 KB
No categories available
5Cdo/190/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 190/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa H., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou P., proti odporcom 1/ L. L.M., 2/ M. L.M., 3/ Ing. D. M., všetci
zastúpení
JUDr. B. N.N., o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a určenie vlastníckeho práva,
vedenej na Okresnom súde Malacky
pod sp. zn. 4 C 29/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 9. novembra 2010, sp. zn. 8 Co 159/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 512,82 € k rukám JUDr. B. N.N., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky rozsudkom z 21. januára 2009, č.k. 4 C 29/2008-316 v spojení
s opravným uznesením z 2. marca 2009, č.k. 4 C 29/2008-328 zamietol návrh, ktorým sa
navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy X., uvedenej ako nadobúdací titul
na LV č. X., uzavretej medzi odporcom 1/ a odporkyňou 3/, ktorou došlo k prevodu
2
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s parc. č. X. o výmere 136 m– zastavaná plocha –
2
rodinný dom súp. č. X. a parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m,
nachádzajúcich sa v kat. úz. obce L., zapísaných na LV č. X.,
na K. a určenia, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností, eventuálne sa
domáhal, aby súd uložil odporcom 1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu
sumu 804 862 Sk ako náhradu
za vložené investície do týchto nehnuteľností, a to v súlade s čl. V. bod 2 Nájomnej zmluvy
a Zmluvy o kúpe prenajatej veci zo dňa 1. januára 1995. Navrhovateľovi uložil povinnosť
zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania v sume 6 307,57 € na účet JUDr. B. N.,
v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti určenia neplatnosti darovacej
zmluvy zamietol z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na tomto určení
v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. s odôvodnením, že právne postavenie navrhovateľa by sa
určením neplatnosti darovacej zmluvy nezmenilo, pretože takéto rozhodnutie súdu by
nemohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností v prospech
navrhovateľa, keďže samotný výrok súdu o prípadnom určení neplatnosti darovacej zmluvy
nič nevypovedá o vlastníckych vzťahoch navrhovateľa k nehnuteľnosti. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa 3. februára 1995 uzavreli Š. M. (pôvodne
odporca 2/, ktorý zomrel v priebehu konania dňa X.) a M. M. ako prenajímatelia a obchodná
spoločnosť H.L. ako nájomca, zastúpená konateľmi JUDr. V. H. a Ing. Ľ. H., Zmluvu o nájme
nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb., predmetom a účelom ktorej podľa čl. I.
zmluvy bol nájom nebytových priestorov v L. č. X.
bez pozemku, nakoľko tento nebol majetkovoprávne vysporiadaný; jednalo sa o obchodné
2
a skladové priestory o celkovej výmere 79 m; a ako nebytové priestory sa nachádzali v kat.
úz. obce L., na parc. č. X., zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke č. X., ako spôsob užívania
bolo dohodnuté prevádzkovanie obchodu s potravinami a podnikateľskú činnosť v rozsahu
predmetu činnosti spoločnosti; bola dohodnutá výška a splatnosť nájomného a doba nájmu –
na dobu určitú od 1. januára 1995 do 31. decembra 2004. V čl. V. zmluvy prenajímateľ dal
súhlas na úpravu uvedených priestorov trvalého charakteru tak, aby predmet nájmu mohol
slúžiť účelu, na ktorý bol prenajatý a zaviazal sa, že v prípade skončenia nájmu dohodou,
výpoveďou alebo uplynutím lehoty, na ktorú bol nájom dohodnutý, uhradí nájomcovi všetky
náklady, ktoré vynaložil na predmet nájmu. V čl. VI. zmluvy si zmluvné strany dohodli, že
neoddeliteľnú súčasť nájomnej zmluvy tvorí zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle
§ 489 Obchodného zákonníka medzi prenajímateľom a nájomcom; predmetom predaja a kúpy
sú nebytové priestory opísané v čl. I nájomnej zmluvy a dohodli sa, že ak nájomca v súlade so
zmluvou o kúpe prenajatej veci oznámi písomne prenajímateľovi, že uplatňuje právo na kúpu
veci, ktorá je predmetom nájomnej zmluvy, vzniká ohľadne tejto veci doručením písomného
oznámenia kúpna zmluva. Ďalej vykonaným dokazovaním súd zistil, že písomným
oznámením zo dňa 28. septembra 2004 a 18. decembra 2004 oznámil navrhovateľ odporcovi
1/, že si uplatňuje právo na kúpu nehnuteľnosti, a to: rodinný dom, postavený na parc. č. X.
2
o výmere 136 m, parc. č. X. o výmere
2
221 m, ktoré sa nachádzajú v kat. úz. obce L. a sú zapísané na LV č. X. K. a dospel k záveru,
že v kat. úz. obce L. na parc. č. X. so súp. č. X. bol v čase uzavretia zmluvy o nájme
2
nebytových priestorov umiestnený rodinný dom o výmere 136 mzastavanej plochy a na
uvedenom liste vlastníctva nie sú zapísané žiadne miestnosti alebo súbory miestností so
súpisným číslom X., umiestnené na parc. č. X., ktoré by podľa rozhodnutia stavebného úradu
boli určené na iné účely ako na bývanie, a teda ktoré by bolo možné označiť pojmom
nebytové priestory, z čoho vyplýva, že prípadný nájom nemohol byť dohodnutý podľa zákona
č. 116/1990 Zb., ktorý sa ako osobitný zákon vzťahuje len na nebytové priestory a ďalej, že
predmet nájmu označený v zmluve o nájme ako nebytové priestory v L. č. X. bez pozemku,
2
obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 mneexistoval, s tým, že v danom
prípade sa tak jednalo o právnu nemožnosť plnenia – vec, ktorá mala byť predmetom
nájomnej zmluvy právne neexistovala, a preto právny úkon – nájomnú zmluvu zo dňa 3.
februára 1995 posúdil podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatnú.
Ďalej uviedol, že predmetná zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489
Obchodného zákonníka je neplatná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
odporuje zákonu, a to ustanoveniam § 261 ods. 1, 3 a 5 Obchodného zákonníka, pretože
nebola uzavretá medzi podnikateľmi. Na základe zisteného skutkového stavu ďalej dospel
k záveru, že ako predmet nájomnej zmluvy, a teda i zmluvy o kúpe prenajatej veci je
označená iná vec ako vec,
ku ktorej sa navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva a z týchto dôvodov zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
V časti eventuálneho petitu zamietol návrh z dôvodu, že najmä z výsluchu štatutárnej
zástupkyne navrhovateľa mal za preukázané, že navrhovateľ sa finančne nepodieľal
na stavebných prácach na predmetnej nehnuteľnosti, žiadne finančné prostriedky teda
nevynaložil a nebolo preukázané, že by navrhovateľ poskytol finančné plnenie súvisiace
so stavebnými prácami na predmetnej nehnuteľnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
bezdôvodné obohatenie na strane odporcov 1/, 2/, 3/ ako vlastníkov nehnuteľností v zmysle
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 9. novembra 2010,
sp.zn. 8 Co 159/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne
správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/
oprávneným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 5 492,66 € k rukám
právneho zástupcu odporcov 1/, 2/, 3/ JUDr. B. N., advokáta v B., do troch dní.
Navrhovateľovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/ oprávneným spoločne
a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania v sume 815,61 € k rukám právneho
zástupcu odporcov 1/, 2/, 3/ JUDr. B. N., advokáta v B., do troch dní. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu vo veci samej. Mal za to,
že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľ nemá
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej medzi odporcom
1/ a odporkyňou 3/ a že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá dňa 3. februára 1995
medzi Š. M. a odporkyňou 2/ ako prenajímateľmi a navrhovateľom ako nájomcom,
neoddeliteľnou súčasťou ktorej je zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489
Obchodného zákonníka, je neplatná podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď
vykonaným dokazovaním zistil, že predmet nájmu tak, ako bol špecifikovaný v nájomnej
zmluve, neexistoval a neplatná je aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom. Správne tiež dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný ani
vznik bezdôvodného obohatenia na strane odporcov 1/, 2/, 3/ ako vlastníkov nehnuteľností na
úkor navrhovateľa. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že existencia naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je základnou
podmienkou prípustnosti vecného prejednania určovacej žaloby a dôkazné bremeno
spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase
rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Určovacou
žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah
alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie (negatívne určenie), pokiaľ má navrhovateľ
na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie
je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení navrhovateľa odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie
nejakej povinnosti. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná v prípade právnych vzťahov
k nehnuteľnostiam, keď pri preukazovaní naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva
treba vychádzať zo skutočností, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva, pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie
zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené mal odvolací
súd za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne ustálil, že navrhovateľ má
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ale
nie je daný jeho naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej
medzi odporcom 1/ a odporkyňou 2/, pretože aj v prípade jeho úspechu v tejto časti návrhu,
by rozhodnutie súdu nemohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností v jeho prospech, a teda jeho právne postavenie by sa samotným určením
neplatnosti darovacej zmluvy nezmenilo. Pokiaľ išlo o posúdenie dôvodnosti návrhu
navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností s parc. č.
2
X. o výmere 136 m- zastavaná plocha – rodinný dom, súp. č. X. a parc. č. X. – zastavané
2
plochy a nádvoria o výmere 221m, nachádzajúcich sa v kat. úz. obce L., zapísaných na LV č.
X. na K., bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať z obsahu zmluvy o nájme
nebytových priestorov uzavretej dňa 3. februára 1995, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj
zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá podľa § 489 Občianskeho zákonníka, od ktorej
navrhovateľ v spojení s jeho písomnými oznámeniami zo dňa 28. septembra 2004 a 18.
decembra 2004 o uplatnení práva na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci, odvodzuje
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Z obsahu uvedenej zmluvy je zrejmé, že
túto zmluvné strany uzavreli podľa zákona č. 116/1990 Zb. a predmetom nájmu mali byť
nebytové priestory v L. č. X.
bez pozemku, pretože tento nebol v tom čase majetkovoprávne vysporiadaný, pričom sa malo
2
jednať o obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 mnachádzajúce sa v kat. úz.
obce L., postavené na parc. č. X., zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. X.. Tieto
priestory mali slúžiť na prevádzkovanie obchodu s potravinami a na podnikateľskú činnosť
v rozsahu predmetu činnosti spoločnosti. Takto vymedzený predmet nájmu v čl. I zmluvy
o nájme nebytových priestorov mal byť podľa zmluvy o kúpe prenajatej veci aj predmetom
predaja a kúpy v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy. Keďže predmetom nájmu v danom prípade boli
na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 3. februára 1995 nebytové
priestory prenechané na užívanie nájomcovi na prevádzkovanie obchodu s potravinami
a v konaní nebolo preukázané udelenie predchádzajúceho súhlasu národným výborom
v zmysle citovaného ustanovenia, odvolací súd dospel k záveru zhodnému so záverom súdu
prvého stupňa, že predmetná zmluva o nájme je neplatná aj podľa § 3 ods. 4 zákona
č. 116/1990 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov.
Z vykonaného dokazovania – z obsahu zmluvy o nájme z 3. februára 1995 a zápisu
predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností bolo podľa odvolacieho súdu nesporné,
že navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k inej nehnuteľnosti, aká bola
predmetom zmluvy o nájme a zmluvy o kúpe prenajatej veci, keď predmetom nájmu boli
2
nebytové priestory, a to obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 ma predmetom
2
určenia vlastníckeho práva je rodinný dom – zastavaná plocha o výmere 136 ma ďalej
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m. Navrhovateľ aj v odvolaní namietal, že
vykonaním investícií v roku 1995 došlo k stavebnému rozšíreniu zastavanej plochy stavby
2 2
so súp. č. X. z pôvodných 79 mna terajších 136 m, avšak podľa znaleckého posudku
č. 14/91 vypracovaného znalcom Ing. J. G. dňa 26. mája 1991, ktorý bol podkladom aj
2
k uzavretiu predmetnej zmluvy o nájme, vyplýva, že zastavaná plocha domu bola 41,31 m,
2
zastavaná plocha skladu predstavovala 28,86 ma zastavaná plocha ďalšieho skladu
2
predstavovala 36,05 m, takže nehnuteľnosť mala zastavanú plochu o celkovej výmere 106,22
22
m, ale predmetom nájmu boli len nebytové priestory o výmere 79 m, ktoré mali byť aj
predmetom predaja a kúpy v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy o kúpe prenajatej veci. Ďalší rozpor
spočíval aj v charaktere nehnuteľností, keď rodinný dom, ku ktorému navrhovateľ žiadal určiť
svoje vlastníctvo, nebol predmetom zmluvy o nájme a nemohol byť preto ani predmetom
zmluvy o kúpe prenajatej veci. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nepreukázal žiaden
právny titul, na základe ktorého by nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam,
ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa domáhal. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu
stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal vznik bezdôvodného
obohatenia u odporcov 1/, 2/, 3/ na jeho úkor, pretože nepreukázal vloženie investícií
do predmetnej nehnuteľnosti, keď sama konateľka spoločnosti uviedla, že navrhovateľ sa
nepodieľal finančne na stavebných prácach na predmetnej nehnuteľnosti, tieto realizoval aj
financoval pán H., ktorý platil aj nájomné a pokiaľ tento namietal, že predmetnú nehnuteľnosť
mu navrhovateľ prenechal do podnájmu so súhlasom vlastníka nehnuteľností – prenajímateľa,
túto skutočnosť navrhovateľ vierohodným spôsobom nepreukázal, pričom odporcovia 1/, 2/,
3/ popierali udelenie súhlasu vlastníka nehnuteľností na prenechanie nájomcovi do podnájmu
tretej osobe a táto skutočnosť je tiež irelevantná z hľadiska posúdenia dôvodnosti návrhu
navrhovateľa, ktorým sa proti odporcom 1/, 2/, 3/ domáha náhrady vložených investícii,
pretože nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu odporcov 1/, 2/, 3/ na úkor navrhovateľa,
ktorý žiadne finančné prostriedky do predmetnej nehnuteľnosti nevložil. Odvolací súd posúdil
ako nedôvodné aj námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
a nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a rovnako, že
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že neúplnosť zistenia
skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. c/
O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd
prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne
významnú skutočnosť, avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Zo zápisnice o pojednávaní
zo dňa 21. januára 2009 odvolací súd zistil, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4
O.s.p. a na tomto pojednávaní právny zástupca navrhovateľa navrhol vypočuť ako svedka
pána H., ktorý sa mal vyjadriť ku skutočnosti ohľadne súhlasu prenajímateľa. Vzhľadom na
uvedené dôvody odvolací dospel k záveru, že tento navrhnutý dôkaz nebol spôsobilý
preukázať spornú právne významnú skutočnosť, a preto nevykonanie tohto dôkazu nemôže
byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v rozpore
so skutočnosťou je v zápisnici uvedené, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
z tejto zápisnice nevyplýva, že by navrhovateľ namietal proti zneniu zápisnice, keď každá
námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania sa
účastníkov konania, ktorej súd nevyhovie, musí byť v zápisnici uvedená (§ 40 ods. 3 O.s.p.).
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. vo veci samej ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov konania súd
prvého stupňa nerozhodol správne, keď odporcom 1/, 2/, 3/ priznal náhradu trov právneho
zastúpenia aj za úkon právnej služby – písomné podanie odporcov 1/, 2/, 3/ zo dňa
15. decembra 2008, obsahom ktorého bola žiadosť o zaslanie predvolania na pojednávanie
navrhovateľovi pod hrozbou poriadkovej pokuty, keď zrejme nejde o písomné podanie
týkajúce sa veci samej, ako to vyplýva z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z a ani o úkon predpokladaný v ust. § 14 ods. 2 tejto vyhlášky. V tomto smere
posúdil odvolací súd ako dôvodnú námietku navrhovateľa uvedenú v jeho odvolaní
a rozsudok súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania zmenil a odporcom 1/, 2/, 3/
nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon v sume 24 360 Sk spolu s paušálnou
náhradou nákladov 190 Sk, t.j. spolu 24 550 Sk, čo predstavuje 814,91 €. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd). Za takú vadu označil skutočnosť, že odvolací súd, ako aj
súd prvého stupňa, nevykonali v konaní navrhované dôkazy a nezaoberali sa právne aj
skutkovo významnými námietkami navrhovateľa, pričom túto svoju nečinnosť riadne
neodôvodnili. Namietal, že odvolací súd tiež nerozhodol o jeho návrhu na vyslovenie
prípustnosti dovolania vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, a ani v odôvodnení svojho rozsudku sa s predmetným návrhom vôbec nezaoberal.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považoval za nepresvedčivé a zjavne
neodôvodnené. Mal za to, že odvolací súd bol povinný pri rozhodovaní o jeho odvolaní, ako
aj pri odôvodnení svojho rozhodnutia, rešpektovať základné právo navrhovateľa vyplývajúce
z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj z Ústavy Slovenskej republiky a právo, ktoré mu je
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru
dovolateľa konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu bolo jednostranné, pretože nebral
do úvahy žiadne jeho námietky, ani podstatné listinné dôkazy, ktoré mohli mať vplyv
na spravodlivé posúdenie skutkového stavu a boli pre rozhodnutie právne významné.
Navrhovateľ mal jednoznačne za to, že v konaní bolo pre riadne zistenie všetkých
skutkových, ako aj právnych okolností, potrebné predovšetkým vykonať dôkazy rozhodné
a právne významné pre posúdenie veci samej, a to najmä výsluchy pôvodných účastníkov
nájomnej zmluvy, a teda pôvodných konateľov navrhovateľa a pôvodných vlastníkov –
prenajímateľov predmetu nájmu. Prvostupňový súd odmietol vykonať dôkazy právne
významné pre posúdenie veci a vo svojom rozsudku ani neuviedol dôvody, prečo ich
nevykonal, preto aj rozsudok súdu prvého stupňa považoval z tohto dôvodu
za nepreskúmateľný. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd, rovnako ako súd prvého
stupňa, nevysporiadal so skutočnosťou, na ktorú navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazoval,
a to na skutočnosť, že rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. Taktiež mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci a v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia
veci nebol dostatočne zistený skutkový stav veci. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého
stupňa, ktorý nájomnú zmluvu a s ňou súvisiacu zmluvu o kúpe prenajatej veci považoval
za neplatnú podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že predmet nájmu
neexistoval a nehnuteľnosť, vlastníckeho práva ku ktorej sa navrhovateľ domáha, nie je
predmetom nájmu. Uvedený názor súdu považoval za právne nesprávny, v rozpore
so zákonom, s predloženými dôkazmi ako aj so skutkovými okolnosťami predmetného
prípadu. Mal za to, že predmet nájmu ako taký v čase uzavretia nájomnej zmluvy jednoznačne
existoval a z následného konania zmluvných strán je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti
predstavujú predmet nájmu. Taktiež mal za preukázané, že plnenie z nájomnej zmluvy
a zo zmluvy o kúpe prenajatej veci bolo ako fakticky, tak aj právne, možné. Tvrdenie súdu, že
nehnuteľnosť ako vec občianskoprávnych vzťahov neexistuje len z toho dôvodu, že v presne
v tom istom znení nie je vyznačená v nájomnej zmluve alebo na príslušnom liste vlastníctva
podľa názoru dovolateľa narúša právnu istotu a závažným spôsobom zasahuje do zmluvnej
voľnosti strán v občianskoprávnych vzťahoch zaručených Ústavou Slovenskej republiky.
Uviedol, že návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy musí súd skúmať v spojitosti
s návrhom na určenie vlastníckeho práva, pretože bez toho, aby súd prejudiciálne posúdil
otázku platnosti alebo neplatnosti tohto právneho úkonu – darovacej zmluvy, nemôže dospieť
k rozhodnutiu o návrhu na určenie vlastníckeho práva. Preto podľa názoru dovolateľa
uvedené návrhy spolu úzko súvisia a nie je možné ich oddeliť a diferencovať podľa toho, či tu
právny záujem je alebo nie je daný, t.j. či sa tým zmení postavenie navrhovateľa alebo nie.
Taktiež mal za to, že tým, že súd nepriznal bezdôvodné obohatenie z dôvodu vykonaných
investícií, prisúdil odporcom 1/, 2/, 3/ právo v rozpore s dobrými mravmi. V dôvodoch
dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Odporcovia 1/, 2/, 3/ navrhli dovolanie navrhovateľa zamietnuť a zaviazať ho
k náhrade trov dovolacieho konania v sume 1 632,14 €. Rozhodnutia odvolacieho
a prvostupňového súdu považovali za vecne správne a dostatočne odôvodnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo
na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov
alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú
otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého
dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993).
Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu teda nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup
súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS
54/97).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS
209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že
právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je takým procesným právom,
ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata
námietok navrhovateľa a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
K námietke navrhovateľa, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na vyslovenie
prípustnosti dovolania vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolací súd nie je viazaný návrhom
účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá
ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu,
či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. vysloví alebo nie.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a
odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/, 3/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovia 1/, 2/, 3/ si uplatnili náhradu trov
dovolacieho konania za dva úkony právnej pomoci vo výške 1 632,14 €. Dovolací súd priznal
odporcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta
za jeden úkon právnej pomoci, ktorú im poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu
navrhovateľa z 21. marca 2011 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny
za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 336,94 € (z hodnoty
sporu 16 797,78 €), zníženej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky – ide o spoločný úkon pri
zastupovaní troch osôb), t.j 168,47 € x 3 = 505,41 €, čo s náhradou výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
vo výške 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 512,82 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. Decembra 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová