Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/190/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa H., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou P., proti odporcom 1/ L. L.M., 2/ M. L.M., 3/ Ing. D. M., všetci

zastúpení

JUDr. B. N.N., o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a určenie vlastníckeho práva,

vedenej na Okresnom súde Malacky

pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 9. novembra 2010, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 512,82 € k rukám JUDr. B. N.N., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Malacky rozsudkom z 21. januára 2009, č.k. -316 v spojení

s opravným uznesením z 2. marca 2009, č.k. -328 zamietol návrh, ktorým sa

navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy X., uvedenej ako nadobúdací titul

na LV č. X., uzavretej medzi odporcom 1/ a odporkyňou 3/, ktorou došlo k prevodu

2

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s parc. č. X. o výmere 136 m– zastavaná plocha –

2

rodinný dom súp. č. X. a parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m,

nachádzajúcich sa v kat. úz. obce L., zapísaných na LV č. X.,

na K. a určenia, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností, eventuálne sa

domáhal, aby súd uložil odporcom 1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu

sumu 804 862 Sk ako náhradu

za vložené investície do týchto nehnuteľností, a to v súlade s čl. V. bod 2 Nájomnej zmluvy

a Zmluvy o kúpe prenajatej veci zo dňa 1. januára 1995. Navrhovateľovi uložil povinnosť

zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania v sume 6 307,57 € na účet JUDr. B. N.,

v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti určenia neplatnosti darovacej

zmluvy zamietol z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na tomto určení

v zmysle s odôvodnením, že právne postavenie navrhovateľa by sa

určením neplatnosti darovacej zmluvy nezmenilo, pretože takéto rozhodnutie súdu by

nemohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností v prospech

navrhovateľa, keďže samotný výrok súdu o prípadnom určení neplatnosti darovacej zmluvy

nič nevypovedá o vlastníckych vzťahoch navrhovateľa k nehnuteľnosti. Vykonaným

dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa 3. februára 1995 uzavreli Š. M. (pôvodne

odporca 2/, ktorý zomrel v priebehu konania dňa X.) a M. M. ako prenajímatelia a obchodná

spoločnosť H.L. ako nájomca, zastúpená konateľmi JUDr. V. H. a Ing. Ľ. H., Zmluvu o nájme

nebytových priestorov podľa , predmetom a účelom ktorej podľa čl. I.

zmluvy bol nájom nebytových priestorov v L. č. X.

bez pozemku, nakoľko tento nebol majetkovoprávne vysporiadaný; jednalo sa o obchodné

2

a skladové priestory o celkovej výmere 79 m; a ako nebytové priestory sa nachádzali v kat.

úz. obce L., na parc. č. X., zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke č. X., ako spôsob užívania

bolo dohodnuté prevádzkovanie obchodu s potravinami a podnikateľskú činnosť v rozsahu

predmetu činnosti spoločnosti; bola dohodnutá výška a splatnosť nájomného a doba nájmu –

na dobu určitú od 1. januára 1995 do 31. decembra 2004. V čl. V. zmluvy prenajímateľ dal

súhlas na úpravu uvedených priestorov trvalého charakteru tak, aby predmet nájmu mohol

slúžiť účelu, na ktorý bol prenajatý a zaviazal sa, že v prípade skončenia nájmu dohodou,

výpoveďou alebo uplynutím lehoty, na ktorú bol nájom dohodnutý, uhradí nájomcovi všetky

náklady, ktoré vynaložil na predmet nájmu. V čl. VI. zmluvy si zmluvné strany dohodli, že

neoddeliteľnú súčasť nájomnej zmluvy tvorí zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle

medzi prenajímateľom a nájomcom; predmetom predaja a kúpy

sú nebytové priestory opísané v čl. I nájomnej zmluvy a dohodli sa, že ak nájomca v súlade so

zmluvou o kúpe prenajatej veci oznámi písomne prenajímateľovi, že uplatňuje právo na kúpu

veci, ktorá je predmetom nájomnej zmluvy, vzniká ohľadne tejto veci doručením písomného

oznámenia kúpna zmluva. Ďalej vykonaným dokazovaním súd zistil, že písomným

oznámením zo dňa 28. septembra 2004 a 18. decembra 2004 oznámil navrhovateľ odporcovi

1/, že si uplatňuje právo na kúpu nehnuteľnosti, a to: rodinný dom, postavený na parc. č. X.

2

o výmere 136 m, parc. č. X. o výmere

2

221 m, ktoré sa nachádzajú v kat. úz. obce L. a sú zapísané na LV č. X. K. a dospel k záveru,

že v kat. úz. obce L. na parc. č. X. so súp. č. X. bol v čase uzavretia zmluvy o nájme

2

nebytových priestorov umiestnený rodinný dom o výmere 136 mzastavanej plochy a na

uvedenom liste vlastníctva nie sú zapísané žiadne miestnosti alebo súbory miestností so

súpisným číslom X., umiestnené na parc. č. X., ktoré by podľa rozhodnutia stavebného úradu

boli určené na iné účely ako na bývanie, a teda ktoré by bolo možné označiť pojmom

nebytové priestory, z čoho vyplýva, že prípadný nájom nemohol byť dohodnutý podľa zákona

č. , ktorý sa ako osobitný zákon vzťahuje len na nebytové priestory a ďalej, že

predmet nájmu označený v zmluve o nájme ako nebytové priestory v L. č. X. bez pozemku,

2

obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 mneexistoval, s tým, že v danom

prípade sa tak jednalo o právnu nemožnosť plnenia – vec, ktorá mala byť predmetom

nájomnej zmluvy právne neexistovala, a preto právny úkon – nájomnú zmluvu zo dňa 3.

februára 1995 posúdil podľa ako absolútne neplatnú.

Ďalej uviedol, že predmetná zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489

je neplatná aj podľa z dôvodu, že

odporuje zákonu, a to ustanoveniam , a , pretože

nebola uzavretá medzi podnikateľmi. Na základe zisteného skutkového stavu ďalej dospel

k záveru, že ako predmet nájomnej zmluvy, a teda i zmluvy o kúpe prenajatej veci je

označená iná vec ako vec,

ku ktorej sa navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva a z týchto dôvodov zamietol

návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

V časti eventuálneho petitu zamietol návrh z dôvodu, že najmä z výsluchu štatutárnej

zástupkyne navrhovateľa mal za preukázané, že navrhovateľ sa finančne nepodieľal

na stavebných prácach na predmetnej nehnuteľnosti, žiadne finančné prostriedky teda

nevynaložil a nebolo preukázané, že by navrhovateľ poskytol finančné plnenie súvisiace

so stavebnými prácami na predmetnej nehnuteľnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

bezdôvodné obohatenie na strane odporcov 1/, 2/, 3/ ako vlastníkov nehnuteľností v zmysle

a nasl. . O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 9. novembra 2010,

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne

správny v zmysle , potvrdil. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/

oprávneným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 5 492,66 € k rukám

právneho zástupcu odporcov 1/, 2/, 3/ JUDr. B. N., advokáta v B., do troch dní.

Navrhovateľovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/, 3/ oprávneným spoločne

a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania v sume 815,61 € k rukám právneho

zástupcu odporcov 1/, 2/, 3/ JUDr. B. N., advokáta v B., do troch dní. V celom rozsahu sa

stotožnil so skutkovými a právnymi názormi prvostupňového súdu vo veci samej. Mal za to,

že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľ nemá

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej medzi odporcom

1/ a odporkyňou 3/ a že zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá dňa 3. februára 1995

medzi Š. M. a odporkyňou 2/ ako prenajímateľmi a navrhovateľom ako nájomcom,

neoddeliteľnou súčasťou ktorej je zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá v zmysle § 489

, je neplatná podľa , keď

vykonaným dokazovaním zistil, že predmet nájmu tak, ako bol špecifikovaný v nájomnej

zmluve, neexistoval a neplatná je aj podľa pre rozpor so

zákonom. Správne tiež dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný ani

vznik bezdôvodného obohatenia na strane odporcov 1/, 2/, 3/ ako vlastníkov nehnuteľností na

úkor navrhovateľa. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že existencia naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení podľa je základnou

podmienkou prípustnosti vecného prejednania určovacej žaloby a dôkazné bremeno

spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase

rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem, zaťažuje navrhovateľa. Určovacou

žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah

alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie (negatívne určenie), pokiaľ má navrhovateľ

na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie

je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie, neistotu alebo

neurčitosť v právnom postavení navrhovateľa odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie

nejakej povinnosti. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná v prípade právnych vzťahov

k nehnuteľnostiam, keď pri preukazovaní naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva

treba vychádzať zo skutočností, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na určení

vlastníckeho práva, pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie

zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené mal odvolací

súd za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne ustálil, že navrhovateľ má

naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ale

nie je daný jeho naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej

medzi odporcom 1/ a odporkyňou 2/, pretože aj v prípade jeho úspechu v tejto časti návrhu,

by rozhodnutie súdu nemohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri

nehnuteľností v jeho prospech, a teda jeho právne postavenie by sa samotným určením

neplatnosti darovacej zmluvy nezmenilo. Pokiaľ išlo o posúdenie dôvodnosti návrhu

navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností s parc. č.

2

X. o výmere 136 m- zastavaná plocha – rodinný dom, súp. č. X. a parc. č. X. – zastavané

2

plochy a nádvoria o výmere 221m, nachádzajúcich sa v kat. úz. obce L., zapísaných na LV č.

X. na K., bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať z obsahu zmluvy o nájme

nebytových priestorov uzavretej dňa 3. februára 1995, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj

zmluva o kúpe prenajatej veci uzavretá podľa , od ktorej

navrhovateľ v spojení s jeho písomnými oznámeniami zo dňa 28. septembra 2004 a 18.

decembra 2004 o uplatnení práva na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci, odvodzuje

vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Z obsahu uvedenej zmluvy je zrejmé, že

túto zmluvné strany uzavreli podľa a predmetom nájmu mali byť

nebytové priestory v L. č. X.

bez pozemku, pretože tento nebol v tom čase majetkovoprávne vysporiadaný, pričom sa malo

2

jednať o obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 mnachádzajúce sa v kat. úz.

obce L., postavené na parc. č. X., zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. X.. Tieto

priestory mali slúžiť na prevádzkovanie obchodu s potravinami a na podnikateľskú činnosť

v rozsahu predmetu činnosti spoločnosti. Takto vymedzený predmet nájmu v čl. I zmluvy

o nájme nebytových priestorov mal byť podľa zmluvy o kúpe prenajatej veci aj predmetom

predaja a kúpy v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy. Keďže predmetom nájmu v danom prípade boli

na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 3. februára 1995 nebytové

priestory prenechané na užívanie nájomcovi na prevádzkovanie obchodu s potravinami

a v konaní nebolo preukázané udelenie predchádzajúceho súhlasu národným výborom

v zmysle citovaného ustanovenia, odvolací súd dospel k záveru zhodnému so záverom súdu

prvého stupňa, že predmetná zmluva o nájme je neplatná aj podľa § 3 ods. 4 zákona

č. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov.

Z vykonaného dokazovania – z obsahu zmluvy o nájme z 3. februára 1995 a zápisu

predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností bolo podľa odvolacieho súdu nesporné,

že navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k inej nehnuteľnosti, aká bola

predmetom zmluvy o nájme a zmluvy o kúpe prenajatej veci, keď predmetom nájmu boli

2

nebytové priestory, a to obchodné a skladové priestory o celkovej výmere 79 ma predmetom

2

určenia vlastníckeho práva je rodinný dom – zastavaná plocha o výmere 136 ma ďalej

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 221 m. Navrhovateľ aj v odvolaní namietal, že

vykonaním investícií v roku 1995 došlo k stavebnému rozšíreniu zastavanej plochy stavby

2 2

so súp. č. X. z pôvodných 79 mna terajších 136 m, avšak podľa znaleckého posudku

č. 14/91 vypracovaného znalcom Ing. J. G. dňa 26. mája 1991, ktorý bol podkladom aj

2

k uzavretiu predmetnej zmluvy o nájme, vyplýva, že zastavaná plocha domu bola 41,31 m,

2

zastavaná plocha skladu predstavovala 28,86 ma zastavaná plocha ďalšieho skladu

2

predstavovala 36,05 m, takže nehnuteľnosť mala zastavanú plochu o celkovej výmere 106,22

22

m, ale predmetom nájmu boli len nebytové priestory o výmere 79 m, ktoré mali byť aj

predmetom predaja a kúpy v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy o kúpe prenajatej veci. Ďalší rozpor

spočíval aj v charaktere nehnuteľností, keď rodinný dom, ku ktorému navrhovateľ žiadal určiť

svoje vlastníctvo, nebol predmetom zmluvy o nájme a nemohol byť preto ani predmetom

zmluvy o kúpe prenajatej veci. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ nepreukázal žiaden

právny titul, na základe ktorého by nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam,

ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa domáhal. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu

stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal vznik bezdôvodného

obohatenia u odporcov 1/, 2/, 3/ na jeho úkor, pretože nepreukázal vloženie investícií

do predmetnej nehnuteľnosti, keď sama konateľka spoločnosti uviedla, že navrhovateľ sa

nepodieľal finančne na stavebných prácach na predmetnej nehnuteľnosti, tieto realizoval aj

financoval pán H., ktorý platil aj nájomné a pokiaľ tento namietal, že predmetnú nehnuteľnosť

mu navrhovateľ prenechal do podnájmu so súhlasom vlastníka nehnuteľností – prenajímateľa,

túto skutočnosť navrhovateľ vierohodným spôsobom nepreukázal, pričom odporcovia 1/, 2/,

3/ popierali udelenie súhlasu vlastníka nehnuteľností na prenechanie nájomcovi do podnájmu

tretej osobe a táto skutočnosť je tiež irelevantná z hľadiska posúdenia dôvodnosti návrhu

navrhovateľa, ktorým sa proti odporcom 1/, 2/, 3/ domáha náhrady vložených investícii,

pretože nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu odporcov 1/, 2/, 3/ na úkor navrhovateľa,

ktorý žiadne finančné prostriedky do predmetnej nehnuteľnosti nevložil. Odvolací súd posúdil

ako nedôvodné aj námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav

a nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a rovnako, že

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že neúplnosť zistenia

skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. c/

len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd

prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne

významnú skutočnosť, avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,

nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Zo zápisnice o pojednávaní

zo dňa 21. januára 2009 odvolací súd zistil, že účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4

a na tomto pojednávaní právny zástupca navrhovateľa navrhol vypočuť ako svedka

pána H., ktorý sa mal vyjadriť ku skutočnosti ohľadne súhlasu prenajímateľa. Vzhľadom na

uvedené dôvody odvolací dospel k záveru, že tento navrhnutý dôkaz nebol spôsobilý

preukázať spornú právne významnú skutočnosť, a preto nevykonanie tohto dôkazu nemôže

byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v rozpore

so skutočnosťou je v zápisnici uvedené, že účastníci boli poučení podľa ,

z tejto zápisnice nevyplýva, že by navrhovateľ namietal proti zneniu zápisnice, keď každá

námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania sa

účastníkov konania, ktorej súd nevyhovie, musí byť v zápisnici uvedená ( ).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 a 2 vo veci samej ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov konania súd

prvého stupňa nerozhodol správne, keď odporcom 1/, 2/, 3/ priznal náhradu trov právneho

zastúpenia aj za úkon právnej služby – písomné podanie odporcov 1/, 2/, 3/ zo dňa

15. decembra 2008, obsahom ktorého bola žiadosť o zaslanie predvolania na pojednávanie

navrhovateľovi pod hrozbou poriadkovej pokuty, keď zrejme nejde o písomné podanie

týkajúce sa veci samej, ako to vyplýva z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky

č. 655/2004 Z.z a ani o úkon predpokladaný v ust. § 14 ods. 2 tejto vyhlášky. V tomto smere

posúdil odvolací súd ako dôvodnú námietku navrhovateľa uvedenú v jeho odvolaní

a rozsudok súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania zmenil a odporcom 1/, 2/, 3/

nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon v sume 24 360 Sk spolu s paušálnou

náhradou nákladov 190 Sk, t.j. spolu 24 550 Sk, čo predstavuje 814,91 €. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

a , tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu ( Slovenskej

republiky), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd). Za takú vadu označil skutočnosť, že odvolací súd, ako aj

súd prvého stupňa, nevykonali v konaní navrhované dôkazy a nezaoberali sa právne aj

skutkovo významnými námietkami navrhovateľa, pričom túto svoju nečinnosť riadne

neodôvodnili. Namietal, že odvolací súd tiež nerozhodol o jeho návrhu na vyslovenie

prípustnosti dovolania vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, a ani v odôvodnení svojho rozsudku sa s predmetným návrhom vôbec nezaoberal.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považoval za nepresvedčivé a zjavne

neodôvodnené. Mal za to, že odvolací súd bol povinný pri rozhodovaní o jeho odvolaní, ako

aj pri odôvodnení svojho rozhodnutia, rešpektovať základné právo navrhovateľa vyplývajúce

z ustanovenia , ako aj z a právo, ktoré mu je

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru

dovolateľa konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu bolo jednostranné, pretože nebral

do úvahy žiadne jeho námietky, ani podstatné listinné dôkazy, ktoré mohli mať vplyv

na spravodlivé posúdenie skutkového stavu a boli pre rozhodnutie právne významné.

Navrhovateľ mal jednoznačne za to, že v konaní bolo pre riadne zistenie všetkých

skutkových, ako aj právnych okolností, potrebné predovšetkým vykonať dôkazy rozhodné

a právne významné pre posúdenie veci samej, a to najmä výsluchy pôvodných účastníkov

nájomnej zmluvy, a teda pôvodných konateľov navrhovateľa a pôvodných vlastníkov –

prenajímateľov predmetu nájmu. Prvostupňový súd odmietol vykonať dôkazy právne

významné pre posúdenie veci a vo svojom rozsudku ani neuviedol dôvody, prečo ich

nevykonal, preto aj rozsudok súdu prvého stupňa považoval z tohto dôvodu

za nepreskúmateľný. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd, rovnako ako súd prvého

stupňa, nevysporiadal so skutočnosťou, na ktorú navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazoval,

a to na skutočnosť, že rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2

Taktiež mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci a v dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia

veci nebol dostatočne zistený skutkový stav veci. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého

stupňa, ktorý nájomnú zmluvu a s ňou súvisiacu zmluvu o kúpe prenajatej veci považoval

za neplatnú podľa z dôvodu, že predmet nájmu

neexistoval a nehnuteľnosť, vlastníckeho práva ku ktorej sa navrhovateľ domáha, nie je

predmetom nájmu. Uvedený názor súdu považoval za právne nesprávny, v rozpore

so zákonom, s predloženými dôkazmi ako aj so skutkovými okolnosťami predmetného

prípadu. Mal za to, že predmet nájmu ako taký v čase uzavretia nájomnej zmluvy jednoznačne

existoval a z následného konania zmluvných strán je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti

predstavujú predmet nájmu. Taktiež mal za preukázané, že plnenie z nájomnej zmluvy

a zo zmluvy o kúpe prenajatej veci bolo ako fakticky, tak aj právne, možné. Tvrdenie súdu, že

nehnuteľnosť ako vec občianskoprávnych vzťahov neexistuje len z toho dôvodu, že v presne

v tom istom znení nie je vyznačená v nájomnej zmluve alebo na príslušnom liste vlastníctva

podľa názoru dovolateľa narúša právnu istotu a závažným spôsobom zasahuje do zmluvnej

voľnosti strán v občianskoprávnych vzťahoch zaručených .

Uviedol, že návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy musí súd skúmať v spojitosti

s návrhom na určenie vlastníckeho práva, pretože bez toho, aby súd prejudiciálne posúdil

otázku platnosti alebo neplatnosti tohto právneho úkonu – darovacej zmluvy, nemôže dospieť

k rozhodnutiu o návrhu na určenie vlastníckeho práva. Preto podľa názoru dovolateľa

uvedené návrhy spolu úzko súvisia a nie je možné ich oddeliť a diferencovať podľa toho, či tu

právny záujem je alebo nie je daný, t.j. či sa tým zmení postavenie navrhovateľa alebo nie.

Taktiež mal za to, že tým, že súd nepriznal bezdôvodné obohatenie z dôvodu vykonaných

investícií, prisúdil odporcom 1/, 2/, 3/ právo v rozpore s dobrými mravmi. V dôvodoch

dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.

Odporcovia 1/, 2/, 3/ navrhli dovolanie navrhovateľa zamietnuť a zaviazať ho

k náhrade trov dovolacieho konania v sume 1 632,14 €. Rozhodnutia odvolacieho

a prvostupňového súdu považovali za vecne správne a dostatočne odôvodnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo

na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov

alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú

otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je

vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého

dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993).

Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo

vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné (viď R 125/1999).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Podstata základného práva priznaného podľa spočíva v prvom rade

v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu teda nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup

súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (, I. ÚS

54/97).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS

209/04, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že

právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je takým procesným právom,

ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen , ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata

námietok navrhovateľa a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho

rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

K námietke navrhovateľa, že odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na vyslovenie

prípustnosti dovolania vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolací súd nie je viazaný návrhom

účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá

ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu,

či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia vysloví alebo nie.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a

odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania

v dovolacom konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením

dovolania v zmysle v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/, 3/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení

s a ). Odporcovia 1/, /, / si uplatnili náhradu trov

dovolacieho konania za dva úkony právnej pomoci vo výške 1 632,14 €. Dovolací súd priznal

odporcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta

za jeden úkon právnej pomoci, ktorú im poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu

navrhovateľa z 21. marca 2011 ( vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny

za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 336,94 € (z hodnoty

sporu 16 797,78 €), zníženej o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky – ide o spoločný úkon pri

zastupovaní troch osôb), t.j 168,47 € x 3 = 505,41 €, čo s náhradou výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

vo výške 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 512,82 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. Decembra 2011

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová