Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)6f8/383249.03d088.pdf
PDF · 260.73 KB
No categories available
5Sžhuv/2/2011
Najvyšší súd 5Sžhuv/2/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci ţalobcu D., so sídlom M., Spolková republika N., zastúpeného
JUDr. Andreou Považanovou, advokátkou so sídlom Elišky Peškové 735/15, 150 00 Praha 5,
Česká republika, proti ţalovanému Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky, so sídlom Jána Švermu 43, Banská Bystrica, za účasti účastníka Smart Logistics,
s. r. o., so sídlom Poštová 6905/10A, Tmava, zastúpeného Mgr. Ing. Vladimírom
Neuschlom, Advokátska, patentová a známková kancelária NEUSCHL & PARTNERS, so
sídlom Laurinská 3, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. POZ
875-2007 II/75-2010 zo dňa 17. júna 2010, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici, č. k. 1Scud/8/2010-73 z 03. novembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. k. 1Scud/8/2010-73 z 03. novembra 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)
zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu
ţalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia predsedníčky Úradu priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky č. POZ 875-2007 II/75-2010 zo dňa 17. júna 2010. Týmto
rozhodnutím Predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
ako druhostupňový správny orgán zamietla rozklad namietateľa – ţalobcu a potvrdila
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky zo dňa 12. novembra 2008 č. POZ 875-2007 N/242-2008/Gas, ktorým boli
zamietnuté námietky namietateľa – ţalobcu proti zapísaniu prihlasovanej kombinovanej
ochrannej známky „Smart Logistics“ pod č. POZ 875-2007 zverejnenej dňa 04. októbra 2007
vo Vestníku pre sluţby v triede 39 medzinárodného triedenia tovarov a sluţieb.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 a § 7
písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len „zákon č. 506/2009
Z. z.“) tým, ţe posudzovanie moţnej zameniteľnosti je vecou úvahy správneho orgánu –
ţalovaného. V preskúmavanej veci napadnutá prihlásená ochranná známka „Smart Logistics“
je kombinovaná ochranná známka. Obsahuje dva slovné prvky „Smart Logistics“
a zobrazenie zemegule ohraničenej v hornej a dolnej časti šípkami. Slovný prvok „Smart“
je bledomodrý s výrazným prvým písmenom, ktoré je v porovnaní s ostatnými veľkým
tlačeným písmenom hrubšou líniou, druhý slovný prvok „Logistics“ je umiestnený pod prvým
slovným prvkom s posunutím doprava, je napísaný čiernymi písmenami v štandardnej úprave,
z ktorých prvé písmeno je veľké a ostatné sú malé. Obrazový prvok umiestnený vpravo
od slovného prvku „Smart“ je tvorený zobrazením zemegule, ktorá je v odtieňoch
bledomodrej farby s výraznejšou intenzitou smerom k stredu, zemeguľu v hornej a dolnej
časti obopínajú tmavomodré šípky.
Krajský súd konštatoval, ţe prvá namietaná ochranná známka obsahuje len slovný
prvok „Smart“. Druhá namietaná ochranná známka je taktieţ tvorená len slovným prvkom
rovnako, ako prvá, úprava je vykonaná na písmene „a“, ktoré má prerušenú líniu v jeho hornej
časti, kde je vloţený trojuholník. Tretia namietaná ochranná známka je slovná, tvoria ju dva
slovné prvky „Smart-Card“ spojené pomlčkou, písmená oboch slovných prvkov
sú štandardného typu.
Rozlišovacia spôsobilosť označenia ako jedna zo základných hmotno-právnych
podmienok existencie ochrannej známky predstavuje podľa krajského súdu také poňatie alebo
výrazové stvárnenie označenia, ktoré vedie k individualizácii tovarov alebo sluţieb
a spotrebiteľovi umoţňuje rozlíšiť tovary alebo sluţby pochádzajúce od rôznych subjektov.
Rozlišovaciu spôsobilosť označenia je nutné chápať ako originálnu, neodôvodnenú vlastnosť
označenia, viazanú iba na konkrétne označenie, resp. na jeho výpovednú schopnosť.
Pri zisťovaní zameniteľnosti napadnutej prihlásenej ochrannej známky s namietanými
ochrannými známkami dospel krajský súd obdobne ako ţalovaný a ako aj prvostupňový
správny orgán k záveru, ţe zverejnené označenie nie je zameniteľné s namietanými
ochrannými známkami. Zverejnené označenie je v porovnaní s prvou, druhou a treťou
namietanou ochrannou známkou dostatočne rozdielne na to, aby nedochádzalo k zámene
tovarov alebo sluţieb s tovarmi a sluţbami ţalobcu, ktorý má skoršie právo prednosti
k namietaným ochranným známkam zapísaným pre rovnaké alebo podobné tovary alebo
sluţby. Pri posudzovaní zhodnosti, resp. podobnosti prihlasovaného označenia s namietanými
ochrannými známkami po stránke vizuálnej je namietané prihlásené kombinované označenie
ochrannej známky „Smart Logistics“ dostatočne odlišné od namietaných prvých dvoch
ochranných známok. Ktoré pozostávajú výlučne s jednoslovného označenia „Smart“.
Pri namietanej tretej ochrannej známke „Smart-Card“ vytvára odlišovaciu schopnosť
predovšetkým druhá časť slovného výrazu, keď pri prihlásenej ochrannej známke tvorí túto
druhú časť „Logistics“ a pri namietanej ochrannej známke tvorí túto druhú časť „Card“.
Pri posudzovaní odlišnosti prihlásenej ochrannej známky „Smart Logistics“ po stránke
fonetickej s namietanými ochrannými známkami podľa názoru krajského súdu budú prvé dve
namietané ochranné známky reprodukované len ako „Smart“, tretia namietaná ochranná
známka „Smart-card“, pri prihlásenej ochrannej známke je v druhej časti slova zvukový vnem
„lodţistiks“, ide o slovo, ktoré vzhľadom na svoje zloţenie výrazných hlások je značne
odlišné od namietaných ochranných známok. Práve táto druhá časť ochrannej známky
„Logistics“ s výrazným zvukovým vnemom „lodţistiks“ je rozhodujúca v prípade fonetického
porovnania prihláseného označenia s namietanými ochrannými známkami. Pri posudzovaní
ochranných známok z hľadiska sémantického má slovný prvok „Smart“ mnoho významov,
ako napr. rýchly, pohotový, elegantný, inteligentný, bystrý, módny, vtipný, prefíkaný, rázny
a pod., je pravdou, ţe slovenskému spotrebiteľovi je menej známy, na druhej strane slovné
prvky „logistics“ a „card“ sú slovenskému spotrebiteľovi známejšie, zrozumiteľnejšie,
sú podobné slovenským ekvivalentom vo význame „logistika“ a „karta“. Aj napriek tomu,
ţe je tu v prvej časti výrazu spoločný výraz „Smart“, v nadväznosti na druhý slovný prvok
prihlásenej ochrannej známky „logistics“ by nemalo dávať dôvod na zámenu tovarov
a sluţieb i rôznych dodávateľov.
V registri ochranných známok je slovný prvok „Smart“ pre rovnaké tovary alebo
podobné sluţby v triede 39 je veľmi častý, preto je krajský súd tieţ toho názoru,
ţe spotrebiteľ pri strete s označením obsahujúci prvok „Smart“ si nebude tovary a sluţby
spájať práve s tovarmi a sluţbami namietateľa – ţalobcu.
Krajský súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
dospel k záveru, ţe vyslovený úsudok ţalovaného je logickým moţným záverom
vychádzajúcim z premís, ktoré boli nastolené, správne uváţenie ţalovaného nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ani z pravidiel logického uvaţovania, závery,
ku ktorým dospel ţalovaný, boli zistené riadnym procesným postupom pri aplikácii správnych
právnych predpisov.
K námietke ţalobcu ohľadom ustanovenia § 245 ods. 2 OSP krajský súd uviedol,
ţe kontrola správnych rozhodnutí zo strany súdov iba z hľadiska ich zákonnosti a nie
v tzv. plnej jurisdikcii nezodpovedá čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Samotný pojem úplná alebo plná jurisdikcia
nie je v konečnom dôsledku zakotvená v Dohovore, ale vyplýva len z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva. Princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej časti druhej
hlavy OSP, avšak jeho pôsobenie vo veciach prieskumu (veci tzv. verejno-právne)
nie je neobmedzené (§ 250i ods. 1 a § 250i ods. 2, § 250j ods. 5 OSP). V týchto
ustanoveniach je to zásah správneho práva (verejného práva) do práva súkromného
(občianskoprávneho).
Poukázal na to, ţe analógia je v zásade v správnom práve vylúčená. Pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov je potrebné prihliadať na špecifiká jednotlivých
prípadov. Poukazovanie na rozhodnutia orgánov Európskej únie nemôţe byť v konkrétnej
veci pre záväzné, nakoľko ide o veci, ktoré sú dané iným skutkovým stavom a inými
skutkovými zisteniami.
Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto dospel k záveru,
ţe rozhodnutie ţalovaného neobsahuje také vady, ktoré by mali byť dôvodom na zrušenie
napadnutého rozhodnutia.
Ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretoţe ţalobca bol v konaní neúspešný.
Rozhodnutie o trovách konania je v súlade s § 250k ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.
Opätovne zhodne s časťou VIII. ţaloby poukazoval na rozpor medzi obmedzeným
rozsahom súdneho prieskumu správnych rozhodnutí zaloţených na správnom uváţení tak,
ako je stanovený v § 245 ods. 2 OSP a medzi úplným prieskumom takýchto rozhodnutí
stanoveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tzv. plná
jurisdikcia).
K meritu veci opätovne zhrnul obsah svojich námietok vznesených v správnom
konaní, rozkladu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ţaloby a vyjadrenia
ţalovaného.
K rozhodnutiu krajského súdu uviedol, ţe nesúhlasí s argumentáciou krajského súdu
ani ţalovaného a zotrváva na svojich argumentoch pouţitých v námietkovom konaní,
rozklade a správnej ţalobe a doplnil, ţe sa nestotoţňuje s názorom ţalovaného a súdu prvého
stupňa o vizuálnej nepodobnosti porovnávaných označení. Aj po vizuálnej stránke je totiţ
nutné vziať do úvahy popisný charakter slovného prvku „Logistics“ napadnutého označenia
vo vzťahu k ním chráneným sluţbám, pričom to isté platí aj pre grafický prvok zemegule
tohto označenia (ten môţe byť chápaný ako na „globálnosť“ logistických sluţieb
poskytovaných pod týmto označením). V tomto smere poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev (dnes Súdny dvor Európskej únie) vo veci T-222/02
ROBOTUNITS z 26. novembra 2003 a rozhodnutie Súdu prvého stupňa Európskych
spoločenstiev (dnes Všeobecný súd) vo veci T-6/01 MATRATZEN. Mal za to, ţe v dôsledku
popisnosti totiţ spotrebiteľ nebude týmto prvkom prikladať rozhodujúci význam, a naopak,
sústredí svoju pozornosť na slovný prvok „Smart“, ktorý je navyše umiestnený na začiatku
napadnutého označenia. Keďţe napadnuté označenie je pomerne dlhé, je podľa ţalobcu
pravdepodobné, ţe spotrebiteľ si ho „skráti“, a to tým spôsobom, ţe si do pamäti uloţí
a následne bude reprodukovať len jeho dominantný slovný prvok, ktorým je slovo „Smart“.
Okrem toho by ţalobca znovu poukázal na skutočnosť, ţe namietaná ochranná známka
„Smart-Card“ je zapísaná v štandardnom type písma, v dôsledku čoho pod rozsah jej ochrany
spadá akýkoľvek jej farebný variant vrátane toho, ktorý bo pouţitý prihlasovateľom.
Z dôvodu prítomnosti zhodného slovného prvku „Smart“, ktorý je dominantným
prvkom tak namietaných ochranných známok, ako aj napadnutého označenia, vykazujú podľa
názoru ţalobcu porovnávané označenia istú mieru podobnosti z vizuálneho hľadiska.
Pokiaľ ide o fonetické hľadisko, platí analogicky to, čo bolo uvedené ohľadom
vizuálneho aspektu, teda ţe je pravdepodobné, ţe spotrebiteľ nebude slovný prvok
„Logistics“ napadnutého označenia vôbec hlasovo reprodukovať, nakoľko ma tento popisný
charakter. Navyše sa po fonetickej stránke celkom stráca význam grafického prvku
napadnutého označenia.
Pokiaľ ide o sémantický aspekt, ţalobca nesúhlasil s tým, ţe spotrebiteľ bude
samostatne stojaci slovný prvok „Smart“ vnímať inak ako pri jeho spojení s ďalšími slovnými
prvkami. Pre anglicky nehovoriaceho spotrebiteľa bude totiţ tento slovný prvok v oboch
prípadoch fantazijný, a teda z pohľadu tohto spotrebiteľa v napadnutom označení dochádza
k doslovnému prevzatiu originálneho a fantazijného dominantného slovného prvku
namietaných ochranných známok. Poukázal na to, ţe podobnosť označení v obdobnom
prípade konštatoval aj Súd prvého stupňa (ďalej aj „SPS“) vo veci T-6/01 MATRATZEK.
V tomto rozsudku SPS uviedol, ţe: „zložená ochranná známka je považovaná za podobnú
s inou ochrannou známkou, ktorá je zhodná alebo podobná s jedným z prvkov zloženej
ochrannej známky iba vtedy, ak tento prvok tvorí dominantný prvok celkového dojmu, ktorý
zložená ochranná známka vyvoláva“. Naproti tomu pre anglicky hovoriaceho spotrebiteľa
bude samostatne stojace prídavné meno „Smart“, ktoré je zvyknutý vídať práve v spojení
s podstatným menom, tak originálne, ţe mu utkvie v pamäti a napadnuté označenie tak bude
vnímať, napr. ako určitú špecifikáciu sluţieb poskytovaných pod ochrannou známkou ţalobcu
„Smart“.
S prihliadnutím k hore uvedenému povaţoval ţalobca za potrebné zdôrazniť,
ţe slovný prvok „Smart“ má práve pre jeho originálny spôsob pouţitia dostatočnú
rozlišovaciu spôsobilosť na to, aby si ho spotrebiteľ uloţil do pamäti a následne podľa neho
identifikoval výrobky a sluţby ţalobcu. V tomto svetle, a berúc do úvahy popisnosť slovného
prvku „Logistics“, sa javí ako vysoko pravdepodobné, ţe spotrebitelia budú napadnuté
označenie vnímať ako súčasť rozsiahleho známkového radu ţalobcu označujúcu sluţby ním
poskytované v oblasti dopravy i prepravy. Spotrebiteľovi sa tak podľa ţalobcu môţe javiť
aj s ohľadom na namietanú ochrannú známku „Smart-Card“, ktorá je sama súčasťou tohto
známkového radu, a ktorá má navyše veľmi podobnú kompozíciu ako napadnuté označenie.
Prítomnosť popisných prvkov navyše zniţuje rozlišovaciu spôsobilosť napadnutého označenia
v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej aj „ESD“ alebo „Súdny
dvor“). V súvislosti s tým ţalobca opäť poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev vo veci C-342/97 Loint´s, podľa ktorého aj samotná fonetická podobnosť môţe
spôsobiť nebezpečenstvo zámeny. Hoci skutkové okolnosti daného prípadu mohli byť odlišné,
ako tvrdí ţalovaný, nič to nemení na skutočnosti, ţe Súdny dvor v tomto rozhodnutí vyslovil
presvedčenie, ţe podobnosť označení čo i len v jednom porovnávanom aspekte môţe vyvolať
nebezpečenstvo zámeny. Navyše ţalovaný sám pripustil podobnosť porovnávaných označení
minimálne vo dvoch z troch posudzovaných hľadísk. Ţalobca preto nevidel dôvod, aby bola
moţnosť zámeny vylúčená len na základe tvrdenej vizuálnej odlišnosti.
Ďalej ţalobca poukázal na tvrdenie ţalovaného, ţe ţiadny z prvkov porovnávaných
označení nie je moţné povaţovať za prevládajúci. Toto tvrdenie je podľa ţalobcu celkom
v rozpore s celou známkoprávnou teóriou i praxou, nakoľko bagatelizuje význam
dominantných prvkov ako určujúcich faktorov pri hodnotení zameniteľnosti označení.
Ţalobca bol toho názoru, ţe pri posudzovaní zameniteľnosti označení je naopak nutné
abstrahovať z označenia prvky, ktoré sú pohľadu spotrebiteľa rozhodujúce a dominantné
a práve na ich základe zhodnotiť prípadnú kolíziu označení. Toto stanovisko potvrdzuje
aj rozhodnutie Súdu prvého stupňa vo veci T-129/01 BUDMEN, podľa ktorého celkové
posúdenie pravdepodobnosti zámeny z pohľadu vizuálnej, fonetickej a sémantickej
podobnosti vykonané na základe celkového dojmu. Akým známky pôsobia, pri súčasnom
zohľadnení ich dištinktívnych a dominantných prvkov.
K porovnaniu sluţieb ţalobca uviedol, ţe s prihliadnutím ku skutočnosti,
ţe porovnávané sluţby sú zhodné, resp. podobné, je opätovne potrebné pripomenúť
rozhodnutie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci C-39/97 Canon Kabushiki
Kaisha v. MGM. Ţalobca stále nie je presvedčený o tom, ţe takú vysokú mieru podobnosti
chránených sluţieb je moţné nevziať do úvahy len s poukazom na odlišnosť porovnávaných
označení v jedinom hľadisku. V prípade dôsledného uplatnenia kompenzačného princípu
by totiţ ţalovaný na základe týchto dvoch kritérií nutne musel dospieť k uplatneniu
kompenzačného princípu, a tým aj k záveru o existencii nebezpečenstva zámeny predmetných
označení.
K pravdepodobnosti asociácie ţalobca uviedol, ţe všetky ochranné známky, ktoré
ţalovaný vzal do úvahy pri hodnotení rozlišovacej spôsobilosti slovného prvku „Smart“,
sú zapísané ako kombinácia tohto slovného prvku s ďalšími slovnými prvkami presne tak,
ako je tomu v napadnutom označení. Táto skutočnosť len podporuje argument o rozlišovacej
spôsobilosti slovného prvku „Smart“, nakoľko jeho samostatné postavenie je v rovine
ochranných známok evidentne výnimočné a originálne. Táto skutočnosť však bola ţalovaným
výrazne podhodnotená, na rozdiel od prítomnosti slovného prvku „Logistics“, ktorému
naopak prisúdil vysokú mieru rozlišovacej spôsobilosti.
Podľa názoru ţalobcu neobstojí ani argument ţalovaného o rozhodujúcich faktoroch
(resp. špecifikách) podmieňujúcich úspešnosť námietok proti zápisu označenia do registra.
Pokiaľ ţalovaný medzi týmito rozhodujúcimi kritériami uviedol usporiadanie jednotlivých
prvkov v označení, ich dominantnosť, zhodnosť a podobnosť porovnávaných tovarov
a sluţieb, stupeň rozlišovacej spôsobilosti slovného prvku a jeho pouţívanie, či nepouţívanie
viacerými subjektmi, ţalobca namietal, ţe zhodný slovný prvok „Smart“ je v namietaných
ochranných známkach, ako aj v napadnutom označení umiestnený na začiatku označenia,
pričom ide o slovný prvok dominantný (viď vyššie), porovnávané označenia v tomto prípade
označujú zhodné, resp. podobné tovary a sluţby, stupeň rozlišovacej spôsobilosti slovného
prvku „Smart“ je z vyššie uvedených dôvodov vysoký a v takej podobe, ako pre ţalobcu
(t. j. ako samostatne stojace slovo), nie je zapísaný pre ţiadny iný subjekt.
Záverom ţalobca zhrnul, ţe porovnávané označenia sú podľa jeho názoru zameniteľné
podobné a v dôsledku zhodnosti, resp. podobností nimi chránených sluţieb existuje
nebezpečenstvo ich zámeny na strane verejnosti rátane nebezpečenstva asociácie.
Rozhodnutia ţalovaného a súdu prvej inštancie sú preto podľa ţalobcu nielen v rozpore
so zákonom, ale aj s doterajšou rozhodovacou praxou na národnej, európskej
aj medzinárodnej úrovni.
Vzhľadom na vyššie uvedené ţalobca navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1Scud/8/2010-73
zo dňa 03. novembra 2010 sa zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného POZ 875-2007 11/75-
2010 zo dňa 17. júna 2010 zruší a vec vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal priznať náhradu
súdneho konania.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu k námietke ţalobcu k otázke tzv. plnej
jurisdikcie uviedol, ţe princíp plnej jurisdikcie je premietnutý aj do znenia piatej časti druhej
hlavy OSP. Avšak jeho pôsobenie vo veciach prieskumu vecí tzv. verejnoprávnych
nie je neobmedzené (porovnaj § 250i ods. 1 a § 250i ods. 2, § 250j ods. 5); právna úprava
predovšetkým vo všeobecnej rovine neumoţňuje, aby súd preberal úlohu správneho orgánu
a nahrádzal jeho voľnú úvahu úvahou vlastnou, čo je plne v súlade s ústavným princípom
deľby moci. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci
sp. zn. 6Sţhuv/1/2009. V súvislosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru upozornil, ţe na základe
argumentácie ţalobcu by bolo moţné tvrdiť, ţe takmer všetky rozhodnutia správnych orgánov
nejakým spôsobom zasahujú do občianskeho alebo obchodného práva, avšak stále zostáva
otázna „miera súvislosti“ medzi konaním o námietkach proti zápisu zverejneného označenia
do registra ochranných známok a súvisiacim rozhodnutím ţalovaného na strane jednej
a občianskym právom a záväzkom na strane druhej a taktieţ otázka, do akej miery je moţné
túto prípadnú súvislosť absolutizovať. Súčasne je podľa ţalovaného potrebné zdôrazniť
ústavné limity jednotlivých zloţiek štátnej moci; ako konštatoval prvostupňový súd, ústavný
princíp deľby moci neumoţňuje súdu, aby vstupoval do právomoci orgánu exekutívy
(v danom prípade ţalovaného). Poukaz ţalobcu na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. IV. ÚS 305/07-23 a jeho výklad „a contrário“ ţalovaný povaţoval za svojvoľný,
pričom poukázal na to, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky sa v danej veci nezaoberal
otázkou, či prípadné meritórne rozhodnutie by bolo, či nebolo rozhodnutím o občianskych
právach a záväzkoch v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru, ale konštatoval, ţe v prípade
predmetného rozhodnutia (rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu o vrátení veci
na ďalšie prerokovanie prvostupňovému orgánu správneho orgánu) nie je aplikovateľný
článok 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím o občianskych
právach a záväzkoch v zmysle uvedeného článku. Za neopodstatnené povaţoval ţalovaný
i poukazovanie ţalobcu na nález Ústavného súdu Českej republiky č. 276/2001, ktorým bola
k 31. decembra 2002 zrušená piata časť „Správní soudnictví“ zákona č. 99/1963 Zb. –
Občanský soudní řád, vzhľadom na odlišnú právnu úpravu správneho súdnictva v Českej
republike.
K samotnému hodnoteniu pravdepodobnosti zámeny medzi prihláseným označením
a namietanými ochrannými známkami zo strany ţalobcu ţalovaný uviedol, ţe trvá
na odôvodnení svojej správnej úvahy v predmetnej veci tak, ako bola uvedená
v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k podanej ţalobe.
Ţalovaný nepovaţoval za relevantné vyjadrovať sa opätovne k celému hodnoteniu
veci, ktorá bola predmetom konania vo veci podaných námietok proti zápisu zverejneného
označenia do registra ochranných známok. Poukázal pritom na svoje rozhodnutia a podrobné
vyjadrenie k podanej ţalobe.
V ďalšom sa preto ţalovaný vyjadril len k „doplneniam“ uvádzaným ţalobcom.
K porovnaniu označení ţalovaný zdôraznil, ţe pri posúdení vizuálneho pôsobenia
označenia na spotrebiteľa nie je na mieste hodnotiť popisný charakter niektorého prvku,
resp. prvkov označenia a tieto úplne vylúčiť z toho, ţe môţu vplývať na vizuálne hodnotenie
spotrebiteľom. Naopak všetky prvky, z ktorých je označenie tvorené, majú vplyv na celkový
vizuálny charakter označenia. Preto aj skutočnosť, ţe prihlásené označenie je označením
kombinovaným a skladá sa z dvoch slovných prvkov (umiestnených pod sebou) a grafického
prvku, ako aj skutočnosť, ţe označenie bolo prihlásené vo farebnom vyhotovení s uplatnením
modrej (rôzne odtiene) a čiernej farby, je zásadná pri posúdení vizuálneho pôsobenia
označenia na spotrebiteľa. Rovnako tvrdenie ţalobcu, ţe „spotrebiteľ si označenie skráti
a následne bude reprodukovať len dominantný slovný prvok“ nie je podľa ţalovaného
pri hodnotení vizuálneho pôsobenia označenia relevantné, keď ţalobca tu kombinuje vizuálne
porovnanie s moţnou fonetickou reprodukciou zo strany spotrebiteľov.
Ţalovaný poukázal na to, ţe namietané ochranné známky „Smart“ sú zapísané ako
známky obrazové (figurative), t. j. v registri je pripojené ich samostatné vyobrazenie v danom
konkrétnom type písma; len namietaná ochranná známka „Smart-Card“ je slovná
v štandardnom type písma. Z uvedeného podľa ţalovaného vyplýva, ţe tvrdenie ţalobcu
o prevzatí namietaných ochranných známok bezo zmeny do prihláseného označenia
nie je pravdivé. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie, ţe pod rozsah ochrany namietanej
ochrannej známky „Smart-Card“ spadá akýkoľvek farebný variant. Predmetom ochrany
v danej ochrannej známke je samotný slovný prvok, resp. spojenie dvoch slov
prostredníctvom pomlčky, bez jeho moţnej farebnej varianty, ktorú uvádza ţalobca.
Na základe uvedeného ţalovaný trval na konštatovanej vizuálnej odlišnosti prihláseného
označenia namietaných ochranných známok. Čo sa týka fonetického porovnania ţalovaný
trval na tom, ţe skracovanie reprodukcie všetkých slovných prvkov sa predpokladá
len v prípade dlhých označení s viacerými slovnými prvkami, ktoré sú prípadne odlíšené
veľkosťou písma. V danom prípade sú však kolízne označenia tvorené jedným alebo dvomi
reprodukovateľnými slovnými prvkami. Preto moţno predpokladať, ţe pri ich reprodukcii
zaznejú všetky slovné prvky. Zároveň poukázal na konštatovanie krajského súdu, ktorý
uviedol, ţe práve časť „Logistics“ v prihlásenom označení je rozhodujúca v prípade
fonetického porovnania.
V prípade posúdenia vplyvu druhého slovného prvku prihláseného označenia ţalovaný
poukázal na konštatovanie samotného ţalobcu v podanej ţalobe, kde uvádza, ţe dve
z namietaných ochranných známok obsahujú slovný prvok „Smart“ ako prvok jediný,
čím dochádza k odlíšeniu od ostatných, ktoré tento slovný prvok pouţívajú v kombinácii
s iným slovným prvkom. Ţalovaný len poukázal na skutočnosť, ţe rovnako to platí
aj pre prihlasovateľa prihláseného označenia „Smart Logistics“. Zároveň preto nemoţno
vylúčiť vplyv tohto prvku prihláseného označenia na sémantické posúdenie. Rovnako túto
skutočnosť posúdil aj krajský súd.
Ku konštatovaniu ţalobcu o tom, ţe spotrebitelia budú napadnuté označenie vnímať
ako súčasť rozsiahleho známkového radu ţalobcu, ţalovaný opätovne uviedol, ţe slovnému
prvku „Smart“ je moţné z dôvodu jeho častého výskytu v mnohých ochranných známkach
rôznych majiteľov, a to nielen v triede 39 medzinárodného triedenia tovarov a sluţieb, priznať
len niţšiu mieru rozlišovacej spôsobilosti, čo moţno podporiť aj významom tohto slovného
prvku, ktorému nemoţno uprieť istý pochvalný charakter. Preto podľa ţalovaného moţno
vychádzať z predpokladu, ţe spotrebiteľ si slovný prvok „Smart“ nebude automaticky spájať
len so ţalobcom, teda nebude si prihlásené označenie asociovať na základe tohto prvku
so staršími ochrannými známkami ţalobcu.
K opätovnému poukázaniu ţalobcu na rozsudok Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev vo veci C-342/97 Loint´s ţalovaný uvádza, ţe tento vychádza z predloţenej
prejudiciálnej otázky a nie je moţné ho aplikovať na odlišný skutkový stav v danej veci.
K porovnaniu sluţieb ţalovaný trval na skutočnosti, ţe napriek podobností sluţieb
namietaných známok a prihláseného označenia nie je toto, ako uvádza ţalobca, nevyhnutným
predpokladom konštatovania existencie nebezpečenstva zámeny porovnávaných označení.
Aţ celkové zhodnotenie, ktoré vychádza z posúdenia okolností daného prípadu, vedie
k uzatvoreniu správnej úvahy vo vzťahu k existencii, resp. neexistencii pravdepodobnosti
zámeny označení.
Pokiaľ ide o pravdepodobnosť asociácie ţalovaný k skutočnostiam uvedeným
ţalobcom v tejto časti len poukázal na to, ţe aj prihlásené označenie patrí do skupiny
označení, ktoré sú tvorené kombináciou slovného prvku „Smart“ s ďalším slovným prvkom
„Logistics“, ktoré ţalobca uviedol ako nerelevantné, pretoţe obsahujú ďalší slovný prvok.
K tomu ţalovaný uviedol, ţe preto nerozumie argumentácii ţalobcu a dodal,
ţe ak nie sú na prekáţku ţalobcovi uvádzané ochranné známky, ktoré obsahujú ďalší
slovný prvok, je otázkou, prečo ţalobca povaţuje práve prihlasované označenie za kolízne.
K stupňu rozlišovacej spôsobilosti slovného prvku „Smart“ ţalovaný poukázal
na vyššie uvedené skutočnosti a uviedol, ţe ak vyšší stupeň rozlišovacej spôsobilostí tohto
slovného prvku ţalobca odvodzuje od toho, ţe toto slovo samostatne nie je zapísané
pre ţiadny iný subjekt, moţno opätovne poukázať na ochranné známky tvorené týmto
slovným prvkom doplnené ďalším slovným prvkom alebo slovnými prvkami, medzi ktoré
patrí aj prihlásené označenie.
S poukazom na vyššie uvedené povaţoval ţalovaný prvostupňový rozsudok
v predmetnej právnej veci za správny a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky tento
rozsudok podľa ustanovenia § 219 OSP potvrdil a účastníkom konania nepriznal právo
na náhradu trov konania.
Obchodná spoločnosť Smart Logistics, s. r. o., ako účastník konania, sa vo svojom
písomnom vyjadrení v plnom rozsahu stotoţnila s napadnutým rozsudkom krajského súdu
a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP
a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať
úspech.
Zákonodarca zákonom o ochranných známkach zveril do právomoci orgánu verejnej
správy (Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky) rozhodovať o námietkach
proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne a skutkové odôvodnenie, ako aj listinné
dôkazy alebo označenie listinných alebo iných dôkazov, ktoré namietateľ predloţí (§§ 10 a 11
zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov účinného
do 31. decembra 2009 (ďalej len „zákon č. 55/1997 Z. z.“), § 54 ods. 1 zákona č. 506/2009
Z. z. a § 32 zákona č. 506/2009 Z. z.) a za tým účelom vykonávať dokazovanie
v námietkovom konaní, či sú splnené zákonné podmienky dôvodnosti námietok vznesených
namietateľom proti zápisu prihlásenej ochrannej známky do registra ochranných známok (§ 4
zákona č. 55/1997 Z. z.; § 7, § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z.,) a hodnotiť dôkazy podľa
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 40b
ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z., § 52 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z.).
Právoplatné rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej
aj „Úrad“) je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve na základe ţaloby podľa druhej
hlavy piatej časti OSP (§ 247 a nasl.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďţe súd
nie je oprávnený rozhodnúť vo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny
(ale aj skutkový) stav v čase rozhodovania správneho orgánu (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP).
Konanie a rozhodovanie súdu o ţalobe podanej proti rozhodnutiu ţalovaného
je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti OSP
a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa
doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia ţalovaného. Správny súd preberá
od správneho orgánu nielen dôkazný stav, ale aj jeho právne hodnotenie. Iným hodnotením,
neţ ktoré vykonal správny orgán, by súd neprípustne a v rozpore so zákonom zasiahol
do práva voľného hodnotenia dôkazov, ktoré patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 5 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, § 40b
ods. 2 zákona č. 55/1997 Z. z., § 54 ods. 1 a § 52 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z., podľa
ktorého Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach).
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
K námietke ţalobcu týkajúcej sa uplatnenia tzv. plnej jurisdikcie Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uvádza, ţe základným cieľom, resp. poslaním
konania v správnom súdnictve (v rámci ktorého bol vydaný aj ţalobcom napadnutý rozsudok
krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať
do úvahy, ţe správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej.
Istú výnimku z tejto zásady tvorí ustanovenie § 250i ods. 2 OSP, ktoré bolo do piatej
časti OSP zakotvené zákonom č. 424/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2003 ako revízna
právomoc správnych súdov a podľa ktorého, ak správny orgán podľa osobitného zákona
rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd
pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym
orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať
dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej
hlavy.
Túto úpravu vyvolala predovšetkým judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podľa viacerých rozsudkov tohto súdu vo veciach, v ktorých nesúhlas s rozhodnutím orgánu
verejnej správy môţe viesť k „sporu o občianske práva“, vo veciach týkajúcich
sa disciplinárneho konania a uloţenia sankcií musí mať súdny orgán plnú právomoc zaoberať
sa vecou. V týchto veciach súdne preskúmavanie týkajúce sa iba zákonnosti
administratívneho rozhodnutia nie je z hľadiska pojmu „súd“ uvedeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru postačujúce a musí existovať moţnosť úplného súdneho preskúmania takého
rozhodnutia, teda aj moţnosť súdneho preskúmania podstaty veci. Rovnako vo veciach, ktoré
súd zaradil pod pojem „trestné obvinenie“ (vrátane vecí správneho trestania), musí napadnuté
rozhodnutie podliehať úplnej kontrole súdu, ktorý musí mať zároveň aj právomoc zmeniť
ho v kaţdom bode, týkajúcom sa tak skutkových, ako aj právnych otázok.
Poţiadavka „plnej jurisdikcie“ v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorý v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
aj „ústava“) je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť
pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, sa v zmysle § 250i
ods. 2 OSP vzťahuje na veci tzv. súkromno-právnej povahy zodpovedajúce ustanoveniu § 7
ods. 1 OSP a vecí správnych sankcií (priestupky, správne delikty fyzických osôb -
podnikateľov a správne delikty právnických osôb a iné správne delikty).
Preskúmavanie rozhodnutí ţalovaného vo veciach ochranných známok podľa tretej
časti zákona č. 506/2009 Z. z. (do 31.decembra 2009 druhej časti zákona č. 55/1997 Z. z.)
sa však nepovaţuje za vec súkromno-právnej povahy a pod konania podľa § 250i ods. 2 OSP
sa nezaraďuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného
poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú
záujmy maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu
povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti,
verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru vymenúva náleţitosti riadneho chodu spravodlivosti.
Podstatným prvkom celého procesu je prístup ku konaniu, ktoré nesie všetky znaky formy
súdnej kontroly. Štát nemôţe obmedziť alebo vylúčiť súdnu kontrolu v určitých oblastiach
(Golden v. Spojené kráľovstvo – 1975). Prístup k súdnemu fóru musí byť reálny
a nie formálny (Airey v. Írsko – 1979).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe Európska komisia aj súd
dospeli k názoru, ţe orgány rozhodujúce v prvom stupni musia spĺňať buď procesné
poţiadavky čl. 6 ods. 1 alebo ich rozhodnutia sa musia podrobiť následnej kontrole súdneho
orgánu, ktorý týmto poţiadavkám sám zodpovedá (Alebert a Le Compte v. Belgicko – 1982).
Komisia aj súd však pripustili, ţe správne orgány, ktoré riadne vykonávajú rozhodovaciu
právomoc, majú mať moţnosť širšej voľnej úvahy (Etti a iní v. Rakúsko – 1987, Obermeier
v. Rakúsko – 1990, Skärby v. Švédsko – 1990), pokiaľ spĺňajú základné podmienky čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Otázkou aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti
a postupov orgánov verejnej správy správnym súdom sa viackrát zaoberal vo svojej judikatúre
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“). Podľa judikatúry ústavného súdu,
keď štátne orgány konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôţe týmto
ich postupom dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa
11. marca 2010 konštatoval, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, ţe treba vziať do úvahy, ţe správny
súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré právne normy citoval, zdôraznil, ţe vo svojej
judikatúre uvádza, ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako
aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania doţadovať
sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Preto ak ţalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu opätovne namietal
nesprávny postup krajského súdu, keď zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného
posudzoval v zmysle § 245 ods. 2 OSP s poukazom na povinnosť súdu preskúmať zákonnosť
rozhodnutia ţalovaného v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru (plná jurisdikcia), dôvodiac,
ţe Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného
poriadku, a teda má prednosť pred zákonom, pretoţe zaručuje väčší rozsah ústavných práv
a slobôd, keďţe zabezpečuje právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch v plnej jurisdikcii, ani najvyšší súd túto
jeho námietku nemohol povaţovať za relevantnú, nakoľko napriek nemoţnosti uplatniť „plnú
jurisdikciu“ v zmysle § 250i ods. 2 OSP rozhodnutie krajského súdu, ako vyplýva zo zhora
citovanej judikatúry, nevybočilo z rámca čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Nemoţno pritom opomenúť ani rozdielnu právnu úpravu správneho súdnictva
v Českej republike (zákon č. 150/2002 Sb. Soudní řád správní v znení neskorších predpisov
a piata časť Občanského soudního řádu), na ktorú úpravu ţalobca poukazuje, a v Slovenskej
republike (piata časť OSP), pričom aj v Českej republike rozhodnutia Úřadu průmyslového
vlastnictví sú preskúmavané súdmi v rámci správneho súdnictva nie všeobecnými súdmi
podľa piatej časti Občanského soudního řádu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ zo skutkových zistení v danej veci vyplýva,
ţe správne orgány oboch stupňov v administratívnom konaní hodnotili dôkazový materiál
na základe zákonom dovolenej voľnej úvahy, postupovali v súlade so zákonom (§ 40b ods. 2
zákona č. 55/1997 Z. z., § 52 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z.) a Krajský súd v Banskej
Bystrici v súlade so zákonom preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného
a nepochybil, keď konštatoval, ţe nezistil ani rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý
bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania,
s poukazom na to, ţe v danom prípade išlo o rozhodnutia správnych orgánov vydaných
na základe správnej úvahy (správne uváţenie), a preto súd je oprávnený ich preskúmať
v zmysle § 245 ods. 2 OSP iba v rozsahu, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia s tým,
ţe pokiaľ je zákonom zaloţené voľné uváţenie správneho orgánu o veciach rozhodovania
o ochranných známkach, toto uváţenie nemôţe súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím,
ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia.
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je zaloţený
i na zistení vady v procesnom postupe alebo rozhodnutí (§ 250i ods. 3 OSP). Pokiaľ takáto
vada nie je súdom zistená znamená to, ţe správnym orgánom pouţitý procesný postup,
zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu (v danom prípade
§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 55/1997 Z. z. účinného do 31. decembra 2009 a § 7 písm. a/
zákona č. 506/2009 Z. z. v nadväznosti na § 54 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z.) boli správne
a zákonné.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 55/1997 Z. z. (podľa ktorého ešte posudzoval vec
prvostupňový správny orgán) za ochrannú známku nemoţno uznať označenie, o ktorom Úrad
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky na základe námietok uplatnených podľa § 9
zistí, ţe je zhodné s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ak je táto ochranná
známka zapísaná pre podobné tovary alebo sluţby alebo zameniteľné s ochrannou známkou,
ak je táto ochranná známka zapísaná pre rovnaké alebo podobné tovary alebo sluţby.
Podľa § 54 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z. konania o prihláškach, ktoré neboli
právoplatne skončené do účinnosti tohto zákona, dokončia sa podľa tohto zákona s tým,
ţe prihlasovateľ je povinný na výzvu úradu v určenej lehote uviesť svoju prihlášku do súladu
s poţiadavkami tohto zákona.
Podľa § 7 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. označenie sa nezapíše do registra
na základe námietok proti zápisu označenia do registra (ďalej len „námietky“) podaných
podľa § 30 majiteľom staršej ochrannej známky, ak z dôvodu zhodnosti alebo podobnosti
označenia so staršou ochrannou známkou a zhodnosti alebo podobnosti tovarov alebo sluţieb,
na ktoré sa označenie a staršia ochranná známka vzťahujú, existuje pravdepodobnosť zámeny
na strane verejnosti; za pravdepodobnosť zámeny sa povaţuje aj pravdepodobnosť asociácie
so staršou ochrannou známkou.
Najvyšší súd ďalej dodáva, ţe základným cieľom ochrannej známky je zaručiť
jej majiteľovi totoţnosť pôvodu daného výrobku alebo sluţby a umoţniť mu zároveň rozlíšiť
bez moţnosti zámeny tento výrobok alebo túto sluţbu od výrobkov a sluţieb iného pôvodu.
Porovnaním predloţenej argumentácie oboch účastníkov najvyšší súd zistil, ţe spor
o zákonnosť v prvom rade spočíva v zhodnom slovnom prvku „Smart“ ktorý ţalobca
povaţuje za rozhodujúci z hľadiska zameniteľnosti ochranných známok.
K námietkam ţalobcu týkajúcim sa podobnosti a zameniteľnosti známky Najvyšší súd
Slovenskej republiky poukazuje na jeden z novších rozsudkov Všeobecného súdu (ôsma
komora) Európskej únie zo 17. februára 2011 vo veci T-385/09, Annco, Inc., so sídlom
vo Wilmingtone, Delaware (Spojené štáty), proti Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu
(ochranné známky a vzory) (ÚHVT) [ktorý sa týka ochranných známok v odevnom
priemysle], ako aj ďalšie rozsudky tohto súdu vo veciach T-24/08, T-80/08, či T-109/07,
ako aj rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-108/07 P, C-361/04 P,
C-206/04 P, či C-120/04 (ďalej aj „Všeobecný súd EÚ“ a „Súdny dvor EÚ“), v zmysle
ktorých podľa ustálenej judikatúry pravdepodobnosť zámeny predstavuje nebezpečenstvo,
ţe by sa verejnosť mohla domnievať, ţe predmetné výrobky alebo sluţby pochádzajú od toho
istého podniku, alebo prípadne od podnikov, ktoré sú ekonomicky prepojené [pozri rozsudok
Súdu prvého stupňa z 10. septembra 2008, Boston Scientific/ÚHVT - Terumo (CAPIO),
T-325/06, neuverejnený v Zbierke, bod 70 a tam citovanú judikatúru; pozri tieţ analogicky
rozsudky Súdneho dvora z 29. septembra 1998, Canon, C-39/97, Zb. s. I-5507, bod 29,
a z 22. júna 1999, Lloyd Schuhfabrik Meyer, C-342/97, Zb. s. I-3819, bod 17].
Všeobecný súd EÚ poukázal i na, ţe okrem iného je nepopierateľné,
ţe pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti sa má posudzovať celkovo so zohľadnením
všetkých rozhodujúcich okolností prejednávanej veci (pozri rozsudok CAPIO, analogicky tieţ
rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1997, SABEL, C-251/95, Zb. s. I-6191, Canon
a Lloyd Schuhfabrik Meyer).
Toto celkové posúdenie podľa judikatúry Všeobecného súdu EÚ i Súdneho dvora EÚ
predpokladá určitú vzájomnú závislosť medzi zohľadňovanými okolnosťami a najmä medzi
podobnosťou ochranných známok a podobnosťou označených výrobkov alebo sluţieb. Niţší
stupeň podobnosti medzi označenými výrobkami alebo sluţbami môţe tak kompenzovať
vyšší stupeň podobnosti ochranných známok a naopak [rozsudok Súdneho dvora
z 13. septembra 2007, Il Ponte Finanziaria/ÚHVT, C-234/06 P, Zb. s. I-7333, bod 48;
rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2002, Matratzen Concord/ÚHVT - Hukla
Germany (MATRATZEN), T-6/01, Zb. s. II-4335, bod 25; analogicky tieţ rozsudok Canon].
Vzájomná závislosť týchto skutočností je vyjadrená v odôvodnení č. 8 Nariadenia Rady (ES)
č. 207/2009, podľa ktorého treba pojem podobnosť vykladať vo vzťahu k pravdepodobnosti
zámeny, ktorej posúdenie závisí od mnohých okolností a najmä od známosti ochrannej
známky na trhu, asociácie, ktorá môţe nastať s pouţívaným alebo zapísaným označením,
stupeň podobnosti medzi ochrannou známkou a označením a medzi označenými výrobkami
alebo sluţbami (pozri rozsudok CAPIO).
Okrem toho podľa rozsudku Všeobecného súdu EÚ vo veci T-385/09, sa má celkové
posúdenie z hľadiska vizuálnej, fonetickej alebo koncepčnej podobnosti kolidujúcich
označení zakladať na celkovom dojme, ktorý tieto označenia vytvárajú, so zohľadnením
najmä ich rozlišujúcich a dominantných prvkov. Zo znenia článku 8 ods. 1 písm. b/
Nariadenie Rady (ES) č. 207/2009, podľa ktorého „existuje pravdepodobnosť zámeny
zo strany verejnosti“, vyplýva, ţe vnímanie ochranných známok priemerným spotrebiteľom
predmetných tovarov alebo sluţieb má v celkovom posúdení pravdepodobnosti zámeny
určujúci význam. Priemerný spotrebiteľ obvykle vníma ochrannú známku ako celok
a nevenuje sa skúmaniu jej rôznych detailov (pozri rozsudok CAPIO, tieţ analogicky
rozsudok SABEL).
Na účely celkového posúdenia pravdepodobnosti zámeny sa má priemerný spotrebiteľ
predmetných výrobkov povaţovať za riadne informovaného a primerane pozorného
a obozretného. Navyše je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, ţe priemerný spotrebiteľ
má iba zriedka moţnosť vykonať priame porovnanie rozličných ochranných známok, ale musí
sa spoľahnúť na ich nedokonalý obraz, ktorý si uchoval v pamäti. Takisto je potrebné zobrať
do úvahy skutočnosť, ţe úroveň pozornosti priemerného spotrebiteľa sa môţe meniť
v závislosti od kategórie predmetných výrobkov alebo sluţieb [rozsudky Súdu prvého stupňa
z 23. októbra 2002, Oberhauser/ÚHVT - Petit Liberto (Fifties), T-104/01, Zb. s. II-4359, bod
28, a z 30. júna 2004, BMI Bertollo/ÚHVT - Diesel (DIESELIT), T-186/02, Zb. s. II-1887,
bod 38; pozri tieţ analogicky rozsudok Lloyd Schuhfabrik Meyer].
K podobnosti označení Všeobecný súd EÚ uviedol, ţe porovnanie označení
sa vo vzťahu k vizuálnej, fonetickej alebo ku koncepčnej podobnosti predmetných
ochranných známok má zakladať na celkovom dojme, ktorý ochranné známky vytvárajú,
so zohľadnením najmä ich rozlišujúcich a prevládajúcich prvkov [pozri analogicky rozsudok
Súdu prvého stupňa zo 16. apríla 2008, Citigroup a Citibank/ÚHVT - Citi (CITI), T-181/05,
Zb. s. II-669, body 64 a 65 a tam citovanú judikatúru].
Ako uţ bolo uvedené vyššie, celkové posúdenie pravdepodobnosti zámeny vo vzťahu
k vizuálnej, fonetickej alebo ku koncepčnej podobnosti dotknutých ochranných známok
sa má zakladať na celkovom dojme, ktorý tieto ochranné známky vyvolávajú, s osobitným
zohľadnením ich rozlišovacích a dominantných prvkov (pozri tieţ rozsudok Súdneho dvora
z 02. septembra 2010, Klein Trademark Trust/ÚHVT, C-254/09 P, zatiaľ neuverejnený
v Zbierke, bod 45 a tam citovanú judikatúru).
Z judikatúry Všeobecného súdu EÚ a Súdneho dvora EÚ takisto vyplýva, ţe dve
ochranné známky sú si podobné, keď z pohľadu príslušnej skupiny verejnosti medzi nimi
existuje aspoň čiastočná zhodnosť jedného alebo viacerých rozhodujúcich prvkov, čiţe
vizuálne, fonetické a koncepčné prvky (rozsudky MATRATZEN, bod 30, a CAPIO, bod 89;
tieţ analogicky rozsudok SABEL, bod 23).
V prejednávanej veci skoršiu ochrannú známku tvorí výhradne slovo „Smart“
a „Smart-Card“, zatiaľ čo prihlasovaná ochranná známka je zloţená so slovného spojenia
„Smart Logistics“.
V súlade so zhora citovanou judikatúrou Všeobecného súdu EÚ a Súdneho dvora EÚ
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe ak medzi dotknutými označeniami existuje
podobnosť fonetického hľadiska, táto podobnosť nie je vysoká, pretoţe slovu „Smart“
v prihlasovanej ochrannej známke sú priradené iné prvky (slovné aj vizuálne). Tým,
ţe prihlasovaná ochranná známka slovne pozostáva okrem zo slova „Smart“ aj zo slova
„Logistics“, došlo z hľadiska sémantického k „rozriedeniu“ prv dominantného slovného
prvku „Smart“ a k jeho sémantickému posunu. Podľa názoru najvyššieho súdu dojmy
vyvolané dotknutými označeniami sú najmä z vizuálneho hľadiska veľmi odlišné z dôvodu
existencie nového dominantného prvku „Logistics“ ako aj zobrazenia zemegule ohraničenej
v hornej a dolnej časti šípkami a výrazne odlišné sú aj ostatné grafické prvky.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe so zreteľom na konštatovania v rámci
analýzy podobnosti dotknutých označení z koncepčného hľadiska, slovo „Smart“
nie je v prihlasovanej ochrannej známke „Smart Logistics“ dominantným prvkom. Okrem
toho z týchto istých konštatovaní takisto vyplýva, ţe prvok „Logistics“ treba v prihlasovanej
ochrannej známke u verejnosti povaţovať za prvok s vyššou rozlišovacou spôsobilosťou
neţ slovo „Smart“, pretoţe toto posledné uvedené slovo, ako uţ konštatoval vo svojom
rozsudku i krajský súd, má u verejnosti jasnejší a zrozumiteľnejší význam. Taktieţ
pri namietanej ochrannej známke „Smart-Card“ vytvára odlišovaciu schopnosť predovšetkým
druhá časť slovného výrazu - prvok „Card“, keď pri prihlasovanej ochrannej známke tvorí
túto druhú časť prvok „Logistics“.
K pravdepodobnosti zámeny treba zdôrazniť, ţe navyše z vizuálneho a fonetického
hľadiska existuje medzi dotknutými označeniami „Smart“ ani „Smart-Card“ a „Smart
Logistics“ so zobrazením zemegule ohraničenej v hornej a dolnej časti šípkami a výrazne
odlišnými grafickými prvkami len nízka podobnosť ako aj nízka podobnosť z koncepčného
hľadiska.
Najmä vzhľadom na povahu výrobkov a ich spôsob uvádzania na trh v danej veci,
na vyuţívané spôsoby v oblasti označovania výrobkov a napokon na očakávania a návyky
predmetnej skupiny verejnosti treba konštatovať, ţe uvedená skupina verejnosti
si pri kontakte s dotknutými označeniami neurobí medzi nimi prepojenie, lebo prvok
s najvyššou rozlišovacou spôsobilosťou prihlasovanej ochrannej známky sa nezhoduje
s jediným prvkom skoršej ochrannej známky a ţe je beţné, ţe „pôvodná ochranná známka“
uvádza svoju vlastnú ochrannú známku tak, ţe jej pridelí prvok, ktorý predstavuje vedľajšie
zameranie. To platí osobitne pri namietanej ochrannej známke „Smart-Card“.
Ako tieţ vyplýva z rozsudku Všeobecného súdu EÚ vo veci T-385/09 (bez ohľadu
na to, ţe sa týkal ochranných známok v odevnom priemysle) predmetná skupina verejnosti
je zvyknutá na to, ţe ten istý výrobca uvádza na trh rôzne druhy výrobkov, ktoré nesú meno
pôvodcu a/alebo dotknutého výrobcu spolu s pomenovaním druhu v závislosti
od ich vlastností.
V prejednávanej veci vzhľadom na celkový dojem, ktorý dotknuté označenia
vyvolávajú, bola ich podobnosť správne krajským súdom posúdená ako nízka. Napriek určitej
zhodnosti dotknutých výrobkov vyplývajúcej z toho, ţe v registri ochranných známok slovný
prvok „Smart“ pre rovnaké tovary alebo podobné sluţby v triede 39 je veľmi častý, treba
konštatovať, ţe vzhľadom na nízku podobnosť medzi dotknutými označeniami si predmetná
skupina verejnosti nespojí označenia „Smart“ ani „Smart-Card“ a „Smart Logistics“, lebo
skoršia ochranná známka neobsahuje prvok „Logistics“, ktorý je, ako bolo konštatované
vyššie, prvkom s najvyššou rozlišovacou spôsobilosťou v prihlasovanej ochrannej známke
spolu s vizuálnym rozlíšením.
Takisto aj za predpokladu, ţe by si prvok „Smart“ zachoval samostatné rozlišovacie
postavenie v prihlasovanej ochrannej známke, nemoţno z tohto samostatného rozlišovacieho
postavenia v uvedenej ochrannej známke okamţite vyvodiť existenciu pravdepodobnosti
zámeny medzi dotknutými označeniami.
V zmysle názoru Všeobecného súdu EÚ vysloveného vo veci T-385/09, s ktorým
sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţňuje, pravdepodobnosť zámeny nemoţno totiţ
určiť in abstracto, ale musí byť posúdená v rámci celkovej analýzy, ktorá zohľadní najmä
všetky rozhodujúce okolnosti danej veci (rozsudok SABEL, bod 22; pozri tieţ rozsudok
Súdneho dvora zo 06. októbra 2005, Medion, C-120/04, Zb. s. I-8551, bod 37), najmä povahu
dotknutých výrobkov a sluţieb, spôsoby uvádzania na trh, viac-menej zvýšenú pozornosť
skupiny verejnosti, ako aj návyky uvedenej verejnosti v danom odvetví. Preskúmanie
relevantných okolností charakterizujúcich túto vec, a ktoré sú uvedené vyššie, neurčujú prima
facie existenciu pravdepodobnosti zámeny medzi dotknutými označeniami.
Ďalšou okolnosťou, ktorá vplýva na vyhodnotenie zameniteľnosti ochranných známok
v danej veci je skutočnosť, ţe označenie „Smart“ nie je príznačné iba pre ţalobcu, ale, ako
vyplýva z obsahu pripojeného spisového materiálu existujú i ďalšie ochranné známky
pouţívajúce toto označenie.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd sa mohol stotoţniť s právnou argumentáciou
ţalovaného i krajského súdu a v zmysle § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP odkazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Podľa § 8 ods. 1 prvá veta zákona č. 506/2009 Z. z. majiteľ ochrannej známky
má výlučné právo pouţívať ochrannú známku v spojení s tovarmi alebo so sluţbami, pre ktoré
je zapísaná.
Najvyšší súd k citovanému zákonnému ustanoveniu uvádza, ţe podobnosť ochranných
známok danej veci (bez spojenia s konkrétnym tovarom a sluţbami) na bode rovnováhy
je zisťovaná v administratívnom konaní o námietkach proti zápisu označenia do registra
ochranných známok. K prekročeniu tohto bodu rovnováhy v danej veci len ťaţko môţe dôjsť
reálnym výkonom pouţívania ochrannej známky v spojení s tovarom a sluţbami pouţitím
nepodstatného typického prvku svojho konkurenta; ak by k tomu však došlo, mohli by byť
v reálnej situácii naplnené znaky nekalosúťaţného konania. Spory z ochranných známok
prerokúvajú a rozhodujú súdy v sporovom konaní (8 ods. 8, § 12 zákona č. 506/2009 Z. z.).
Súd teda rozlišuje medzi posudzovaním zameniteľností v administratívnom konaní
pred Úradom a posudzovaním zameniteľnosti v sporovom súdnom konaní v rámci ochrany
pred nekalou súťaţou, v ktorom je daný dôraz na spojenie so sluţbami a tovarmi v reálnej
praxi [k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Sţhuv/3/2008 z 05. marca 2009 (JNS)].
Zo všetkých uvedených dôvodov najvyšší súd námietky ţalobcu vznesené v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu povaţoval za nedôvodné, také, ktoré nemohli ovplyvniť
posúdené danej veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 OSP
a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe účastníkom
konania náhradu jeho trov nepriznal, nakoľko ţalobca nebol v odvolacom konaní úspešný
a ţalovaný zo zákona právo na náhradu trov konania nemá.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2012
JUDr. Jana B a r i c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková