Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/49/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. – F., P., IČO: X.,

zastúpeného JUDr. Františkom Beňom, advokátom so sídlom Nám. M. R. Štefánika 1, Ţilina,

proti odporcovi Trenčianskemu samosprávnemu kraju, so sídlom K dolnej stanici

7282/20A, Trenčín, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku v Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -33 z 09. augusta 2011 v konaní o uložení pokuty za správny delikt, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -33 z 09. augusta 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom z 09. augusta 2011,

č. k. -33 potvrdil podľa (ďalej aj „OSP“)

rozhodnutie žalovaného číslo: TSK/2010/06747 z 08. októbra 2010, ktorým žalovaný uložil

navrhovateľovi pokutu vo výške 6.635 eur podľa § 35 ods. 1 písm. a/, a b/, zákona

č. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej

doprave“) z dôvodov: 1. Porušenia základného ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o cestnej

doprave „Podnikať v cestnej doprave možno iba na základe povolenia správneho orgánu

podľa osobitných predpisov“, 2. Porušenia všeobecných povinností dopravcu (§ 4)

a osobitných povinnosti dopravcu (§ 8) zákona o cestnej doprave tým, že dopravca vykonával

pravidelnú autobusovú dopravu na trase HM Tesco – Trenčianske Jastrabie (cez Trenčiansku

Turnú, Mníchovu Lehotu) a späť, HM Tesco – Drietoma (cez Trenčianske Stankovce, Veľké

Bierovce) a späť, bez povolenia správneho orgánu.

2

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 6 ods. 1 veta

prvá, § 7 ods. 1 veta prvá, § 17 ods. 1 a § 29b písm. a/ zákona o cestnej doprave, keď mal

z administratívneho spisu zrejmé, že navrhovateľ vykonával autobusovú dopravu

na uspokojenie prepravných služieb osôb (cestujúcich) v prímestskej oblasti Trenčianskeho

kraja po vopred určenej cestovnej trase HM Tesco – Trenčianske Jastrabie, cez Mníchova

Lehota – Trenčianske Jastrabie a späť a HM Tesco – Drietoma cez obce Trenčianske

Stankovce – Veľké Bierovce – Drietoma a späť. Pre posúdenie veci nepovažoval

za rozhodujúce, že navrhovateľ autobusovú dopravu vykonával na základe obchodnej zmluvy,

ktorú uzavrel so spoločnosťou HM Tesco, pretože cestujúcim poskytoval dopravné služby

ako živnostník na základe živnostenského povolenia. Je pravdou, že navrhovateľ nevydal

prepravný poriadok, tarify a nevyberal cestovné, avšak ním poskytované dopravné služby

vykazovali znaky pravidelnej autobusovej dopravy, pretože boli vykonávané opakovane

v pravidelnom čase a po vopred určenej trase s označením Tescobus. Takýto druh dopravných

služieb bol oprávnený podľa názoru krajského súdu vykonávať len na základe dopravnej

licencie, ktorú v danom prípade udeľuje a odníma odporca podľa § 7 zákona o cestnej

doprave. Z uvedených dôvodov krajský súd neprihliadol na námietku navrhovateľa,

že napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že nemohol porušiť všeobecné

povinnosti dopravcu podľa § 4 citovaného zákona, keďže nevykonával pravidelnú autobusovú

dopravu. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, ako

aj vo vyjadrení odporcu s tým, že navrhovateľom vykonávaná autobusová doprava mala

charakter pravidelnej autobusovej dopravy, ktorú bol oprávnený vykonávať len na základe

dopravnej licencie. Výška uloženej pokuty bola podľa názoru krajského súdu uložená

v súlade so zákonom o cestnej doprave aj s prihliadnutím na predchádzajúce porušenie

povinnosti, ktorých sa dopustil v roku 2005 pri vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy,

ako aj vzhľadom na neposkytnutie súčinnosti v správnom konaní.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie

.

Navrhovateľ rozhodnutie krajského súdu napadol včas podaným odvolaním

namietajúc nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom pokiaľ ide o výklad

ustanovenia §-u 6 ods. 1 zákona o cestnej doprave.

Mal za to, že zo strany krajského súdu došlo k nie celkom správnemu výkladu

a aplikácii tohto ustanovenia na jeho prípad, pretože toto ustanovenie pre kvalifikáciu

3

pravidelnej autobusovej dopravy vyžaduje nielen vopred určenú trasu dopravnej cesty

s určenými zástavkami na nastupovanie a vystupovanie cestujúcich, ale musia byť splnené

aj ďalšie zákonné podmienky, a to musí byť vydaný cestovný poriadok a určená tarifa

cestovného, čo v danom nebolo. Poznamenal, že prepravný poriadok ani nevypracoval, tento

vypracovala spoločnosť TESCO, pre ktorú vykonával dopravu na základe obchodnej zmluvy.

Opätovne tvrdil, že by išlo o pravidelnú autobusovú dopravu, tak navrhovateľ

by musel minimálne vyberať aj nejaké cestovné, v dôsledku čoho by išlo o občianskoprávny

vzťah, kým vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou TESCO je obchodnoprávnym vzťahom,

kedy je právne nemožné vyberanie cestovného od návštevníkov TESCA.

Vytýkal krajskému súdu, že sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkou

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pretože tento sa vo výroku okrem iného odvoláva,

že dôvodom na uloženie pokuty bolo porušenie všeobecných povinností dopravcu podľa § 4

cestného zákona a osobitných povinností dopravcu podľa § 8 cestného zákona, pričom

žalovaný tieto porušenia nikde nekonkretizoval, hoci ide o väčšie množstvo skutkových

podstát, pričom je nemysliteľné aby ich žalobca porušil všetky, čo bolo preukázané

aj na pojednávaní pred krajským súdom.

Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie

a zaviazať ho aj k náhrade trov konania.

Odporca v písomnom vyjadrení poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 684/92

zo 16. marca 1992 je v článku 2, ods. 1.1. 1992 definovaná Pravidelná autobusová doprava

ako „doprava ktorá zabezpečuje prepravu cestujúcich v presne stanovených intervaloch

po presne stanovených trasách, pričom cestujúci nastupujú a vystupujú na vopred určených

zastávkach. Pravidelná doprava je prístupná pre všetkých a v prípade potreby je povinná

rezervácia“. Podľa odporcu ide o základné atribúty, podľa ktorých sa určuje kedy ide

o pravidelnú autobusovú dopravu. Uvedenú definíciu akceptuje aj ustanovenie § 6 ods. 1 prvá

veta zákona o cestnej doprave. V uvedených právnych normách sú ako základné

charakteristické prvky pravidelnej autobusovej dopravy – pravidelnosť, periodické

opakovanie jednotlivých prepráv osôb, stálosť trasy autobusu a zastávok na nej.

Na základe uvedeného mal odporca za to, že navrhovateľ nespochybniteľne vykonával

autobusovú dopravu, ktorá svojím charakterom a faktickým obsahom jednoznačne spĺňala

základné charakteristické prvky pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy,

t. j. pravidelnosť, periodické opakovanie jednotlivých prepráv osôb, stálosť trás autobusu.

4

Okrem toho túto vykonával podľa vydaných cestovných poriadkov. Táto skutočnosť

je jednoznačne zdokumentovaná v predloženom správnom spise i vydanom rozhodnutí.

Takáto činnosť - pravidelná autobusová doprava môže byť vykonávaná iba na základe

dopravnej licencie vydanej podľa príslušných ustanovení zákona o cestnej doprave, ktorej

udeľovanie je v kompetencii samosprávneho kraja, t. j. § 29b písm. a/ cestného zákona.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného faktického právneho stavu, ďalšie uvádzané

skutočnosti navrhovateľom v odvolaní považoval za jeho snahu odpútať pozornosť

druhostupňového súdu od merita veci – vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy

bez povolenia správneho orgánu. Ide o uvádzanie skutočností, ktoré z pohľadu posúdenia,

či ide o pravidelnú autobusová dopravu sú nerozhodujúce.

Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd vo svojom

rozhodnutí zamietol v plnom rozsahu podané odvolanie navrhovateľa ako bezdôvodné

a potvrdil zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a nepriznal navrhovateľovi trovy

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( veta prvá ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu

je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie

o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

( ).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov súd postupuje podľa tretej hlavy

5

piatej časti (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych

orgánov) - .

Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisového materiálu predmetom rozhodnutia

napadnutého opravným prostriedkom navrhovateľa je rozhodnutie samosprávneho kraja

o uložení pokuty za iný správny delikt podľa zákona o cestnej doprave za porušenie

povinnosti pri vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy. Navrhovateľ však v konaní

s poukazom na ustanovenie § 17 zákona o cestnej doprave tvrdil, že pravidelnú autobusovú

dopravu nevykonáva. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal len z tvrdení odporcu

poukazujúcom na zákonnú definíciu a s námietkami navrhovateľa sa dostatočne nevyporiadal.

Ustáliť nesporne, či navrhovateľ vykonáva alebo nevykonáva pravidelnú autobusovú

dopravu má totiž význam z toho hľadiska, či je v právomoci odporcu uložiť navrhovateľovi

pokutu v zmysle § 29b písm. e/ a § 35 ods. 1 a 2 zákona o cestnej doprave, nakoľko aj nejde

o pravidelnú autobusovú dopravu správnym orgánom oprávneným na ukladanie pokút

za porušenie povinnosti podľa § 35 ods. 1 a 2 zákona o cestnej doprave je krajský úrad

dopravy (§ 29 ods. 2 zákona o cestnej doprave).

Najpodstatnejším problémom, ktorý však bolo potrebné v danom prípade vyriešiť,

je otázka právomoci súdu v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutia odporcu podľa

tretej hlavy piatej časti .

S účinnosťou od 01.januára 2002 podľa o prechode

niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja)

neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon

samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja).

Zákonodarca teda u obce (mesta) ako aj u samosprávneho kraja rozlišuje medzi

preneseným výkonom pôsobnosti štátnej správy a výkonom samosprávnej pôsobnosti obce

(mesta) či samosprávneho kraja.

6

Podľa o samospráve vyšších územných celkov

(zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o samosprávnych krajoch“) na konanie, v ktorom o právach a povinnostiach právnických osôb

a fyzických osôb rozhoduje samosprávny kraj, vzťahuje sa všeobecný predpis o správnom

konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Týmto všeobecným predpisom o správnom konaní je

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“).

Podľa § 53 správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník

konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník

konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Právna úprava preskúmavania správnych rozhodnutí (osobitne rozhodnutí sankčnej

povahy) je vybudovaná na zásade dvojinštančnosti správneho konania. Na preskúmanie

rozhodnutia je povolaný zásadne orgán druhého stupňa. V prvom rade formou podania,

ktorou sa účastník domáha zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia je odvolanie.

Možno ho uplatniť proti každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako

aj procesnému. Výnimky z tohto pravidla ustanovuje buď správny poriadok, alebo osobitný

zákon.

V zmysle § 70 správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch

súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o samosprávnych krajoch proti rozhodnutiu samosprávneho

kraja vo veciach územnej samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde.

Podľa § 22 ods. 3 zákona o samosprávnych krajoch proti rozhodnutiu samosprávneho

kraja vo veciach výkonu štátnej správy preneseného na samosprávny kraj je odvolacím

orgánom príslušný ústredný orgán štátnej správy.

Aj keď ustanovenie § 29b písm. e/ cestného zákona ustanovuje, že samosprávny kraj

pri výkone samosprávy ukladá dopravcom pokuty za porušenie povinností (§ 35 ods. 1 a 2),

7

ustanovenie obsahuje pôsobnosti, ktoré na jednotlivých úsekoch

prechádzajú zo štátnej správy na samosprávne orgány, pričom z písm. c/ bod 5 § 3 zákona

č. vyplýva, že na samosprávne kraje prechádzajú pôsobnosti na úseku

cestnej dopravy pri ukladaní pokút dopravcom, ak nejde o medzinárodnú pravidelnú

autobusovú dopravu. Taktiež zo systematického a logického výkladu ustanovení § 2 a 3

ako aj z účelu zákona je nesporné, že pri rozhodovaní v sankčných

veciach ide vždy o prenesený výkon štátnej správy.

Je tomu tak aj preto, že trestanie za správne delikty (priestupky a iné správne delikty

fyzických osôb – podnikateľov a správne delikty právnických osôb) musí v zmysle čl. 154c

(ďalej aj „“) a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd publikovaného pod č. (ďalej len „Dohovor)

podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba

vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi

trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne

orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno–právnymi

princípmi.

Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru hovorí ,,o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia“, je nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v

a nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému

je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych

sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí

zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi

riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto

odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih

za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné

opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy

postihu sa považujú za správne sankcie.

8

Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania

vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania

v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.

Rozhodnutie samosprávneho kraja o inom správnom delikte a o uložení sankcie zaň

treba považovať za individuálny správny akt vydaný v správnom konaní, ktorým sa zasiahlo

do práv a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý je preskúmateľný

súdom v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti ,

a to vzhľadom na právnu úpravu v zákone o samosprávnych krajoch v spojení s právnou

úpravou správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov na základe

žaloby postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti .

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na skutočnosť, že procesný postup

preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy o uložení sankcie za iný správny delikt musí

byť rovnaký ako pri preskúmavaní priestupkov, inak by nemohla byť zachovaná rovnosť

účastníkov konania (fyzických osôb a právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov)

a keďže podľa návrh na preskúmanie rozhodnutia

o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku

v správnom konaní, treba takýto procesný postup zachovať aj pri prejednávaní iných

správnych deliktov.

Na základe vyššie uvedeného možno ustáliť, že tak vo veciach priestupkov ako

aj vo veciach iných správnych deliktov je nesporne snahou zákonodarcu konať a rozhodnúť

urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho prieskumu správneho

rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Takáto právna úprava zákonom

ustanovuje postavenie obce a samosprávneho kraja nielen v konaní o priestupkoch

ale aj v konaní o správnych deliktoch, ako správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej

správy a súčasne vylučuje ich postavenie samosprávneho orgánu.

Taktiež z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu napr. nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 01. júla 2008 alebo jeho nález

z 01. novembra 2010 sp. zn. – www.concourt.sk) vyplýva, že v prípadoch

9

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho

napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom; viazanosť

štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú

a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných

ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov

textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

z 01. júla 2008 sp. zn. vyslovil záver, že súd môže, ba dokonca sa musí

od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov

vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (

Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

Vychádzajúc z vyššie citovaných a uvedených zákonných ustanovení vyplýva,

že pri prejednávaní priestupku a iného správneho deliktu vystupuje obec a samosprávny kraj

v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), tzn. že v konaní o priestupku a inom

správnom delikte má postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy

(pozri napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. decembra 2008

vo veci sp. zn. a či jeho uznesenie z 10. októbra 2011 sp. zn. –

www.nsud.sk), i keď by to jednotlivé zákony upravujúce iné správne delikty výslovne

neurčovali.

Takto potom o odvolaní proti rozhodnutiu obce a samosprávneho kraja o inom

správnom delikte by mal rozhodovať orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým

je podľa ministerstvo. Až právoplatné rozhodnutie tohto

druhostupňového správneho orgánu by bolo preskúmateľné súdom na základe žaloby (§ 70

správneho poriadku a a nasl. ).

Nakoľko sa krajský súd vecou z vyššie uvedených hľadísk nezaoberal, Najvyšší súd

Slovenskej republiky musel podľa a rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2

10

v spojení s veta prvá ), v ktorom krajský súd po vyjadrení účastníkov

posúdi otázku svojej právomoci a až vtedy, ak by dospel k záveru, že je oprávnený vec

prejednať podľa tretej hlavy piatej časti vyporiada sa náležite s námietkami

navrhovateľa, či tento vykonával alebo nevykonával pravidelnú autobusovú dopravu, a teda,

či bol odporca oprávnený vo veci rozhodnúť, a vyporiada sa aj s ďalšími námietkami

navrhovateľa ohľadom preskúmateľnosti rozhodnutia odporcu vzhľadom k odôvodneniu jeho

rozhodnutia. V opačnom prípade konanie zastaví a vec postúpi príslušnému ministerstvu,

ako orgánu oprávnenému rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu

vo veci iného správneho deliktu, aby navrhovateľ neutrpel ujmu na svojich právach.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 31. januára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková