Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e9a/383254.e0c16c.pdf
PDF · 181.79 KB
No categories available
5Sžo/49/2011
Najvyšší súd 5Sžo/49/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. – F., P., IČO: X.,
zastúpeného JUDr. Františkom Beňom, advokátom so sídlom Nám. M. R. Štefánika 1, Ţilina,
proti odporcovi Trenčianskemu samosprávnemu kraju, so sídlom K dolnej stanici
7282/20A, Trenčín, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku v Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13Sp/9/2011-33 z 09. augusta 2011 v konaní o uložení pokuty za správny delikt, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13Sp/9/2011-33 z 09. augusta 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom z 09. augusta 2011,
č. k. 13Sp/9/2011-33 potvrdil podľa § 250q Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
rozhodnutie žalovaného číslo: TSK/2010/06747 z 08. októbra 2010, ktorým žalovaný uložil
navrhovateľovi pokutu vo výške 6.635 eur podľa § 35 ods. 1 písm. a/, a b/, zákona
č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej
doprave“) z dôvodov: 1. Porušenia základného ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o cestnej
doprave „Podnikať v cestnej doprave možno iba na základe povolenia správneho orgánu
podľa osobitných predpisov“, 2. Porušenia všeobecných povinností dopravcu (§ 4)
a osobitných povinnosti dopravcu (§ 8) zákona o cestnej doprave tým, že dopravca vykonával
pravidelnú autobusovú dopravu na trase HM Tesco – Trenčianske Jastrabie (cez Trenčiansku
Turnú, Mníchovu Lehotu) a späť, HM Tesco – Drietoma (cez Trenčianske Stankovce, Veľké
Bierovce) a späť, bez povolenia správneho orgánu.
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 6 ods. 1 veta
prvá, § 7 ods. 1 veta prvá, § 17 ods. 1 a § 29b písm. a/ zákona o cestnej doprave, keď mal
z administratívneho spisu zrejmé, že navrhovateľ vykonával autobusovú dopravu
na uspokojenie prepravných služieb osôb (cestujúcich) v prímestskej oblasti Trenčianskeho
kraja po vopred určenej cestovnej trase HM Tesco – Trenčianske Jastrabie, cez Mníchova
Lehota – Trenčianske Jastrabie a späť a HM Tesco – Drietoma cez obce Trenčianske
Stankovce – Veľké Bierovce – Drietoma a späť. Pre posúdenie veci nepovažoval
za rozhodujúce, že navrhovateľ autobusovú dopravu vykonával na základe obchodnej zmluvy,
ktorú uzavrel so spoločnosťou HM Tesco, pretože cestujúcim poskytoval dopravné služby
ako živnostník na základe živnostenského povolenia. Je pravdou, že navrhovateľ nevydal
prepravný poriadok, tarify a nevyberal cestovné, avšak ním poskytované dopravné služby
vykazovali znaky pravidelnej autobusovej dopravy, pretože boli vykonávané opakovane
v pravidelnom čase a po vopred určenej trase s označením Tescobus. Takýto druh dopravných
služieb bol oprávnený podľa názoru krajského súdu vykonávať len na základe dopravnej
licencie, ktorú v danom prípade udeľuje a odníma odporca podľa § 7 zákona o cestnej
doprave. Z uvedených dôvodov krajský súd neprihliadol na námietku navrhovateľa,
že napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z dôvodu, že nemohol porušiť všeobecné
povinnosti dopravcu podľa § 4 citovaného zákona, keďže nevykonával pravidelnú autobusovú
dopravu. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, ako
aj vo vyjadrení odporcu s tým, že navrhovateľom vykonávaná autobusová doprava mala
charakter pravidelnej autobusovej dopravy, ktorú bol oprávnený vykonávať len na základe
dopravnej licencie. Výška uloženej pokuty bola podľa názoru krajského súdu uložená
v súlade so zákonom o cestnej doprave aj s prihliadnutím na predchádzajúce porušenie
povinnosti, ktorých sa dopustil v roku 2005 pri vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy,
ako aj vzhľadom na neposkytnutie súčinnosti v správnom konaní.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie
Navrhovateľ rozhodnutie krajského súdu napadol včas podaným odvolaním
namietajúc nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom pokiaľ ide o výklad
ustanovenia §-u 6 ods. 1 zákona o cestnej doprave.
Mal za to, že zo strany krajského súdu došlo k nie celkom správnemu výkladu
a aplikácii tohto ustanovenia na jeho prípad, pretože toto ustanovenie pre kvalifikáciu
pravidelnej autobusovej dopravy vyžaduje nielen vopred určenú trasu dopravnej cesty
s určenými zástavkami na nastupovanie a vystupovanie cestujúcich, ale musia byť splnené
aj ďalšie zákonné podmienky, a to musí byť vydaný cestovný poriadok a určená tarifa
cestovného, čo v danom nebolo. Poznamenal, že prepravný poriadok ani nevypracoval, tento
vypracovala spoločnosť TESCO, pre ktorú vykonával dopravu na základe obchodnej zmluvy.
Opätovne tvrdil, že by išlo o pravidelnú autobusovú dopravu, tak navrhovateľ
by musel minimálne vyberať aj nejaké cestovné, v dôsledku čoho by išlo o občianskoprávny
vzťah, kým vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou TESCO je obchodnoprávnym vzťahom,
kedy je právne nemožné vyberanie cestovného od návštevníkov TESCA.
Vytýkal krajskému súdu, že sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkou
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pretože tento sa vo výroku okrem iného odvoláva,
že dôvodom na uloženie pokuty bolo porušenie všeobecných povinností dopravcu podľa § 4
cestného zákona a osobitných povinností dopravcu podľa § 8 cestného zákona, pričom
žalovaný tieto porušenia nikde nekonkretizoval, hoci ide o väčšie množstvo skutkových
podstát, pričom je nemysliteľné aby ich žalobca porušil všetky, čo bolo preukázané
aj na pojednávaní pred krajským súdom.
Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie
a zaviazať ho aj k náhrade trov konania.
Odporca v písomnom vyjadrení poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 684/92
zo 16. marca 1992 je v článku 2, ods. 1.1. 1992 definovaná Pravidelná autobusová doprava
ako „doprava ktorá zabezpečuje prepravu cestujúcich v presne stanovených intervaloch
po presne stanovených trasách, pričom cestujúci nastupujú a vystupujú na vopred určených
zastávkach. Pravidelná doprava je prístupná pre všetkých a v prípade potreby je povinná
rezervácia“. Podľa odporcu ide o základné atribúty, podľa ktorých sa určuje kedy ide
o pravidelnú autobusovú dopravu. Uvedenú definíciu akceptuje aj ustanovenie § 6 ods. 1 prvá
veta zákona o cestnej doprave. V uvedených právnych normách sú ako základné
charakteristické prvky pravidelnej autobusovej dopravy – pravidelnosť, periodické
opakovanie jednotlivých prepráv osôb, stálosť trasy autobusu a zastávok na nej.
Na základe uvedeného mal odporca za to, že navrhovateľ nespochybniteľne vykonával
autobusovú dopravu, ktorá svojím charakterom a faktickým obsahom jednoznačne spĺňala
základné charakteristické prvky pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy,
t. j. pravidelnosť, periodické opakovanie jednotlivých prepráv osôb, stálosť trás autobusu.
Okrem toho túto vykonával podľa vydaných cestovných poriadkov. Táto skutočnosť
je jednoznačne zdokumentovaná v predloženom správnom spise i vydanom rozhodnutí.
Takáto činnosť - pravidelná autobusová doprava môže byť vykonávaná iba na základe
dopravnej licencie vydanej podľa príslušných ustanovení zákona o cestnej doprave, ktorej
udeľovanie je v kompetencii samosprávneho kraja, t. j. § 29b písm. a/ cestného zákona.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného faktického právneho stavu, ďalšie uvádzané
skutočnosti navrhovateľom v odvolaní považoval za jeho snahu odpútať pozornosť
druhostupňového súdu od merita veci – vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy
bez povolenia správneho orgánu. Ide o uvádzanie skutočností, ktoré z pohľadu posúdenia,
či ide o pravidelnú autobusová dopravu sú nerozhodujúce.
Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd vo svojom
rozhodnutí zamietol v plnom rozsahu podané odvolanie navrhovateľa ako bezdôvodné
a potvrdil zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a nepriznal navrhovateľovi trovy
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu
je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie
o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť
(§ 247 ods. 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov súd postupuje podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych
orgánov) - § 250l ods. 1 OSP.
Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisového materiálu predmetom rozhodnutia
napadnutého opravným prostriedkom navrhovateľa je rozhodnutie samosprávneho kraja
o uložení pokuty za iný správny delikt podľa zákona o cestnej doprave za porušenie
povinnosti pri vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy. Navrhovateľ však v konaní
s poukazom na ustanovenie § 17 zákona o cestnej doprave tvrdil, že pravidelnú autobusovú
dopravu nevykonáva. Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal len z tvrdení odporcu
poukazujúcom na zákonnú definíciu a s námietkami navrhovateľa sa dostatočne nevyporiadal.
Ustáliť nesporne, či navrhovateľ vykonáva alebo nevykonáva pravidelnú autobusovú
dopravu má totiž význam z toho hľadiska, či je v právomoci odporcu uložiť navrhovateľovi
pokutu v zmysle § 29b písm. e/ a § 35 ods. 1 a 2 zákona o cestnej doprave, nakoľko aj nejde
o pravidelnú autobusovú dopravu správnym orgánom oprávneným na ukladanie pokút
za porušenie povinnosti podľa § 35 ods. 1 a 2 zákona o cestnej doprave je krajský úrad
dopravy (§ 29 ods. 2 zákona o cestnej doprave).
Najpodstatnejším problémom, ktorý však bolo potrebné v danom prípade vyriešiť,
je otázka právomoci súdu v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutia odporcu podľa
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
S účinnosťou od 01.januára 2002 podľa § 4 ods. 2 zákona č.416/2001 Z. z. o prechode
niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení
neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 416/2001 Z. z.“)
ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja)
neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon
samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja).
Zákonodarca teda u obce (mesta) ako aj u samosprávneho kraja rozlišuje medzi
preneseným výkonom pôsobnosti štátnej správy a výkonom samosprávnej pôsobnosti obce
(mesta) či samosprávneho kraja.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov
(zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o samosprávnych krajoch“) na konanie, v ktorom o právach a povinnostiach právnických osôb
a fyzických osôb rozhoduje samosprávny kraj, vzťahuje sa všeobecný predpis o správnom
konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Týmto všeobecným predpisom o správnom konaní je zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“).
Podľa § 53 správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník
konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník
konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
Právna úprava preskúmavania správnych rozhodnutí (osobitne rozhodnutí sankčnej
povahy) je vybudovaná na zásade dvojinštančnosti správneho konania. Na preskúmanie
rozhodnutia je povolaný zásadne orgán druhého stupňa. V prvom rade formou podania,
ktorou sa účastník domáha zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia je odvolanie.
Možno ho uplatniť proti každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako
aj procesnému. Výnimky z tohto pravidla ustanovuje buď správny poriadok, alebo osobitný
zákon.
V zmysle § 70 správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch
súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.
Podľa § 22 ods. 2 zákona o samosprávnych krajoch proti rozhodnutiu samosprávneho
kraja vo veciach územnej samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde.
Podľa § 22 ods. 3 zákona o samosprávnych krajoch proti rozhodnutiu samosprávneho
kraja vo veciach výkonu štátnej správy preneseného na samosprávny kraj je odvolacím
orgánom príslušný ústredný orgán štátnej správy.
Aj keď ustanovenie § 29b písm. e/ cestného zákona ustanovuje, že samosprávny kraj
pri výkone samosprávy ukladá dopravcom pokuty za porušenie povinností (§ 35 ods. 1 a 2),
ustanovenie § 3 zákona č. 416/2001 Z. z. obsahuje pôsobnosti, ktoré na jednotlivých úsekoch
prechádzajú zo štátnej správy na samosprávne orgány, pričom z písm. c/ bod 5 § 3 zákona
č. 416/2001 Z. z. vyplýva, že na samosprávne kraje prechádzajú pôsobnosti na úseku
cestnej dopravy pri ukladaní pokút dopravcom, ak nejde o medzinárodnú pravidelnú
autobusovú dopravu. Taktiež zo systematického a logického výkladu ustanovení § 2 a 3
zákona č. 416/2001 Z. z. ako aj z účelu zákona je nesporné, že pri rozhodovaní v sankčných
veciach ide vždy o prenesený výkon štátnej správy.
Je tomu tak aj preto, že trestanie za správne delikty (priestupky a iné správne delikty
fyzických osôb – podnikateľov a správne delikty právnických osôb) musí v zmysle čl. 154c
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd publikovaného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor)
podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba
vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi
trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne
orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno–právnymi
princípmi.
Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru hovorí ,,o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia“, je nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone
a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému
je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.
Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych
sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí
zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi
riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto
odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih
za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné
opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy
postihu sa považujú za správne sankcie.
Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania
vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania
v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.
Rozhodnutie samosprávneho kraja o inom správnom delikte a o uložení sankcie zaň
treba považovať za individuálny správny akt vydaný v správnom konaní, ktorým sa zasiahlo
do práv a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý je preskúmateľný
súdom v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
a to vzhľadom na právnu úpravu v zákone o samosprávnych krajoch v spojení s právnou
úpravou správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov na základe
žaloby postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na skutočnosť, že procesný postup
preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy o uložení sankcie za iný správny delikt musí
byť rovnaký ako pri preskúmavaní priestupkov, inak by nemohla byť zachovaná rovnosť
účastníkov konania (fyzických osôb a právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov)
a keďže podľa § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. návrh na preskúmanie rozhodnutia
o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku
v správnom konaní, treba takýto procesný postup zachovať aj pri prejednávaní iných
správnych deliktov.
Na základe vyššie uvedeného možno ustáliť, že tak vo veciach priestupkov ako
aj vo veciach iných správnych deliktov je nesporne snahou zákonodarcu konať a rozhodnúť
urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho prieskumu správneho
rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Takáto právna úprava zákonom
ustanovuje postavenie obce a samosprávneho kraja nielen v konaní o priestupkoch
ale aj v konaní o správnych deliktoch, ako správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej
správy a súčasne vylučuje ich postavenie samosprávneho orgánu.
Taktiež z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01. júla 2008 alebo jeho nález
z 01. novembra 2010 sp. zn. III. ÚS 70/2010 – www.concourt.sk) vyplýva, že v prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom; viazanosť
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú
a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov
textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
z 01. júla 2008 sp. zn. III. ÚS 341/07 vyslovil záver, že súd môže, ba dokonca sa musí
od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
Vychádzajúc z vyššie citovaných a uvedených zákonných ustanovení vyplýva,
že pri prejednávaní priestupku a iného správneho deliktu vystupuje obec a samosprávny kraj
v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), tzn. že v konaní o priestupku a inom
správnom delikte má postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy
(pozri napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. decembra 2008
vo veci sp. zn. 8Nds/5/2008 a či jeho uznesenie z 10. októbra 2011 sp. zn. 5Rks/2/2011 –
www.nsud.sk), i keď by to jednotlivé zákony upravujúce iné správne delikty výslovne
neurčovali.
Takto potom o odvolaní proti rozhodnutiu obce a samosprávneho kraja o inom
správnom delikte by mal rozhodovať orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým
je podľa zákona č.168/1996 Z. z. ministerstvo. Až právoplatné rozhodnutie tohto
druhostupňového správneho orgánu by bolo preskúmateľné súdom na základe žaloby (§ 70
správneho poriadku a § 247 a nasl. OSP).
Nakoľko sa krajský súd vecou z vyššie uvedených hľadísk nezaoberal, Najvyšší súd
Slovenskej republiky musel podľa § 250ja ods. 3 a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2
10 5Sžo/49/2011
OSP v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá OSP), v ktorom krajský súd po vyjadrení účastníkov
posúdi otázku svojej právomoci a až vtedy, ak by dospel k záveru, že je oprávnený vec
prejednať podľa tretej hlavy piatej časti OSP vyporiada sa náležite s námietkami
navrhovateľa, či tento vykonával alebo nevykonával pravidelnú autobusovú dopravu, a teda,
či bol odporca oprávnený vo veci rozhodnúť, a vyporiada sa aj s ďalšími námietkami
navrhovateľa ohľadom preskúmateľnosti rozhodnutia odporcu vzhľadom k odôvodneniu jeho
rozhodnutia. V opačnom prípade konanie zastaví a vec postúpi príslušnému ministerstvu,
ako orgánu oprávnenému rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu
vo veci iného správneho deliktu, aby navrhovateľ neutrpel ujmu na svojich právach.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková