Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/3/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. J., bytom B.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou L., s. r. o., so sídlom B. B., proti žalovanej Obci

Kružlov, so sídlom Kružlov 141, IČO: X., zastúpenej JUDr. L. J., advokátkou so sídlom P.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej číslo: 363/2010 zo dňa 08.

decembra 2010 na základe žaloby o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 27. septembra 2011, č. k. -98 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 27. septembra 2011, č. k. -98 v napadnutom výroku o náhrade trov konania

z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením konanie

zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň

rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 59,37 eura.

Rozhodol tak podľa (ďalej len „OSP“)

s poukazom na , pretože žalobca po podaní žaloby telefaxovým podaním

zo dňa 21. augusta 2011 doplneným jeho originálom vzal žalobu späť a konanie žiadal

zastaviť.

O trovách konania rozhodol podľa s v spojení s

ods. 1 tak, že nepriznal žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania

podľa jeho výsledku, pretože konanie bolo zastavené.

2

Nepriznanie náhrady trov konania žalovanému odôvodnil tým, že tieto trovy považuje

za neúčelné vzhľadom na to, že o späťvzatí žaloby sa žalovaná dozvedela dňa

23. septembra 2011 a až následne, a to dňa 27. septembra 2011 bolo doručené súdu

plnomocenstvo na zastupovanie v konaní advokátom spolu s vyjadrením vo veci samej.

Proti výroku o náhrade trov konania podala žalovaná odvolanie považujúc

odôvodnenie tejto časti výroku za zmätočné, nakoľko na jednej strane sa konštatuje

neúčelnosť trov konania žalovaného a na druhej strane súd poukazuje na zákonné

ustanovenie, ktoré predpoklad účelnosti trov konania v sebe nezahŕňa.

Podľa názoru žalovanej súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

pri rozhodovaní o náhrade trov konania, nakoľko v danej veci je potrebné aplikovať zákonné

ustanovenie, ktoré odráža zodpovednosť žalobcu za nedôvodné podaný návrh a sankcionuje

ho povinnosťou v takomto prípade znášať trovy konania.

Poukázala na to, že žalobca podal v tej istej veci dve rôzne žaloby (mimo tohto

konania i žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy vedenú konajúcim súdom

pod sp. zn. ).

Mala za to, že rámec právnej ochrany daný piatou časťou neumožňuje podávanie

kumulatívnych žalôb podľa jednotlivých hláv tejto časti, a to ani preventívne ako

to z rozporného petitu žalobného návrhu v tejto veci vyplýva, preto je žalobca procesné

zodpovedný za podanie neopodstatnenej žaloby.

Čo sa týka kritéria účelnosti trov konania žalovanej, považovala za potrebné uviesť,

že požiadala advokátsku kanceláriu JUDr. L. J. o právne služby v súvislosti s predmetným

konaním, na ktorom základe bol vypracovaný právny rozbor vo veci, ktorý bol žalovanej

zaslaný dňa 13. septembra 2011. Na základe právneho rozboru žalovaná poverila advokátsku

kanceláriu JUDr. L. J. zastupovaním v konaní a udelila jej dňa 20. septembra 2011

plnomocenstvo, ktoré bolo konajúcemu súdu predložené.

Vzhľadom k tomu, že vo veci bolo nariadené pojednávanie právna zástupkyňa

žalovanej bola pripravená zastupovať žalovanú na tomto pojednávaní.

V krátkom čase pred prvým pojednávaním, ktoré sa malo konať dňa

27. septembra 2011 o 09:00 hod. bolo žalovanej doručené späťvzatie žalobného návrhu,

na ktoré reagovala už cestou zvolenej a poverenej právnej zástupkyne.

Žalovaná nepovažovala vzhľadom na procesný úkon žalobcu za účelné vynakladať

náklady na cestu právnej zástupkyne na pojednávanie, avšak považovala za potrebné

pred rozhodnutím krajského súdu vyjadriť sa vo veci samej a na tomto základe bolo

3

konajúcemu súdu zaslané vyjadrenie zo dňa 26. septembra 2011, a teda žalovaná si uplatnila

účelne vynaložené trovy konania na bránenie svojho práva proti nedôvodné podanej žalobe.

Na tomto základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku

o náhrade trov konania zmenil a žalovanej priznal náhradu trov konania, vrátane trov

odvolacieho konania, spolu vo výške 397,17 eura.

Žalobca odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 v spojení s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného

odvolanie ( v spojení s veta prvá ) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej je dôvodné.

Vzhľadom na ustanovenie veta druhá , v zmysle ktorého opravný

prostriedok podľa piatej časti je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti,

a ustanovení , ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania v správnom

súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal

prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania.

Správne súdnictvo upravené v piatej časti v ustanovení a

za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách

konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú

situáciu sa v zmysle veta prvá , preto možno primerane použiť ustanovenia

tretej časti a štvrtej časti . Keďže podľa je odvolanie zásadne prípustné,

s výnimkami v zákone presne stanovenými, medzi ktorými sa odvolanie voči rozhodnutiu

o trovách konania nenachádza a ustanovenie a upravuje iba prípustnosť

odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie voči rozhodnutiu

o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť vzhľadom

na ustanovenie , a .

Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca vziať žalobu späť;

ak žalovanému medzitým vznikli trovy konania, rozhodne súd o ich náhrade.

4

Citované zákonné ustanovenie vo vete za bodkočiarkou upravuje výnimočné priznanie

náhrady trov konania žalovanému pre prípad späťvzatia žaloby, a to trov, ktoré žalovaný

vynaložil po tom, čo žalobca podal žalobu. Predpoklady uvedené v tomto ustanovení nemajú

spoločné znaky s , ktoré sa viažu na výsledok, resp. úspech v konaní

a v zmysle ktorého nemožno náhradu trov konania priznať nikomu inému iba úspešnému

žalobcovi. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalovaného podľa § 250h ods. 2 veta

za bodkočiarkou bude prichádzať do úvahy najmä v prípade neodôvodnených žalôb

a je výnimkou zo zásady, že v správnom súdnictve nemožno priznať náhradu trov konania

úspešnému žalovanému, nakoľko to ustanovenie v zásade vylučuje.

Aj v správnom súdnictve však žalobca môže vziať žalobu späť z dôvodov, ktoré

neznamenajú neúspech, ale sú v príčinnej súvislosti s legalizáciou postupu a rozhodovania

správneho orgánu (napr. v dôsledku autoremedúry alebo ako v danej veci v dôsledku zrušenia

žalobou napadnutého rozhodnutia ústredným orgánom štátnej správy v mimo odvolacom

konaní a pod.).

Zo zákona nevyplýva jednoznačne, či súd v tomto prípade môže aplikovať

ustanovenia upravujúce náhradu trov konania v tretej časti alebo má aplikovať

iba ustanovenie , ktoré nasvedčuje tomu, že bez zreteľa na ďalšie v prípade

späťvzatia žaloby, treba žalovanému vždy priznať náhradu trov konania, ktoré vynaložil.

Vychádzajúc z účelu zákonnej úpravy náhrady trov konania, systematickej súvislosti

ako aj požiadavky ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov ( ) ako aj zo zásady, že všetky

štátne orgány majú určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ,

pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb (pozri k tomu bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

vo veciach sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. ), možno

aj v správnom súdnictve aplikovať zodpovednosť za procesné zavinenie na zastavení konania

v zmysle ustanovenia veta druhá v spojení s veta prvá

5

(pozri k tomu bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. ).

Je nesporné, že konanie v tejto právnej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia

žaloby (250d ods. 3 s ohľadom na ustanovenie ).

Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý aj v správnom súdnictve patrí

výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis (pán v spore), ktorému svedčí právo podať

žalobu vo veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť.

Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon ( v spojení s veta prvá

) je prejavom autonómnej vôle žalobcu, s ktorým procesné normy spájajú ukončenie

súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne

vedie k zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa § 146

ods. 2 vety druhej v spojení s veta prvá z procesného hľadiska platí,

že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (k tomu

pozri napr. R 49/1993); v správnom súdnictve to osobitne platí s poukazom na ustanovenie

veta za bodkočiarkou . Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu

žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde

k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu

pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania

na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť

v rámci právnej úpravy obsiahnutej predovšetkým v ustanovení § 250h ods. 2 veta

za bodkočiarkou a v ustanovení veta druhá . Z tohto dôvodu nemôže

byť správny právny záver krajského súdu, ktorý považoval trovy vynaložené žalovanou

za neúčelné, čo ho napokon viedlo k aplikácii zákonného ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/

v spojení s veta prvá , ktoré sa však na daný prípad nevzťahuje.

Aplikácia ustanovenia v spojení s veta prvá

aj v správnom súdnictve dopadá len na také prípady zastavenia konania, v ktorých

neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia veta za bodkočiarkou

ani aplikácia ustanovenia veta druhá v spojení s veta prvá

.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania

v prípade zastavenia konania na základe späťvzatia žaloby žalobcom aplikoval ustanovenie

6

v spojení s veta prvá , jeho rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu, že na vec použil nesprávny právny predpis.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel uznesenie krajského súdu v napadnutej

časti týkajúcej sa náhrady trov konania podľa veta druhá a

písm. h/ a ods. 2 zrušiť a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní rozhodujúc o náhrade trov konania krajský súd v prvom rade ustáli,

či na rozhodnutie o náhrade trov konania bude priamo aplikovať ustanovenie § 250h ods. 2

veta za bodkočiarkou, alebo, ak žalobca podal žalobu dôvodne, použije analogicky

ustanovenie veta druhá (v spojení s veta prvá )

a až potom o náhrade trov konania znova rozhodne.

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho

konania ( v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková