Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/27/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., bytom Ľ., zastúpeného

Mgr. Pavlom Hosom, advokátom, so sídlom Jasovská 23, Bratislava, proti ţalovanému

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Generálny štáb Ozbrojených síl Slovenskej

republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o návrhu na preskúmanie zákonnosti personálneho

rozkazu č. 26 zo dňa 26. januára 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -25 zo dňa 02. marca 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -25 zo dňa 02. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

ustanovenia (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu

ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a následne zrušenia personálneho rozkazu

ţalovaného č. 26 zo dňa 26. januára 2009, ktorým podľa ustanovenia § 60 ods. 2 písm. a/

o štátnej sluţbe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) došlo k ukončeniu dočasného vyčlenenia na plnenie úloh

Vojenskej polície Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej aj „VP MO SR“) dňom

28. januára 2009.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citujúc ustanovenie § 60 ods. 1

a ods. 2 písm. a/ a skonštatoval, ţe personálny rozkaz

ţalovaného obsahuje všetky stanovené formálne i obsahové náleţitosti.

Uviedol, ţe z dikcie účinného v čase rozhodnom

pre personálne rozhodnutie, predovšetkým jeho ustanovenia § 60 ods. 2 písm. a/ nevyplývajú

2

ţiadne obmedzenia, či podmienky pri uplatnení oprávnenia Ministra obrany Slovenskej

republiky ukončiť dočasné vyčlenenie vojaka na plnenie úloh v rámci ministrovi

podriadených vo výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu Ministra obrany Slovenskej

republiky. Pri posúdení potrieb sluţobného úradu a vydaní príslušného riadiaceho aktu,

ktorým profesionálneho vojaka dočasne vyčlení na plnenie úloh, alebo jeho dočasné

vyčlenenie ukončí, je Minister obrany Slovenskej republiky autonómny. Ide o prejav

diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva správnemu orgánu moţnosť voľnej úvahy,

či vyuţije, alebo nevyuţije oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť špecifické

dôvody vyuţitia tohto oprávnenia. Dôvody, pre ktoré ţalovaný ukončil dočasné vyčlenenie

ţalobcu na plnenie úloh Vojenskej polície Ministerstva obrany Slovenskej republiky, boli

preto v medziach zákona. Účelnosť a vhodnosť správneho uváţenia súd v zmysle § 245 ods. 2

nepreskúmaval, pretoţe nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd

povaţoval skutkové a právne závery ţalovaného za opodstatnené i dostatočne odôvodnené.

O trovách konania rozhodol podľa tak, ţe neúspešnému ţalobcovi

ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca z dôvodu,

ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci na základe

ktorého dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu.

Podľa ţalobcu dôvody uvedené v napadnutom personálnom rozkaze ministra obrany

číslo 26 zo dňa 26. januára 2009 sú nepreskúmateľné vzhľadom k skutočnosti,

ţe v odôvodnení personálneho rozkazu je uvedené, ţe dôvodom ukončenia dočasného

vyčlenenia na plnenie úloh Vojenskej polície sa vykonáva v súlade s potrebami Vojenskej

polície. Podľa odôvodnenia potreby Vojenskej polície spočívajú v tom, ţe po prehodnotení

plnenia úloh Vojenskej polície so zníţenými počtami personálu v nasledujúcom období,

bol spracovaný personálny zámer obsadenie funkcii vo Vojenskej polícii, pri realizácii,

ktorého pre menovaného nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený.

Z vyššie uvedených skutočnosti je preukázané, ţe minister obrany, ako vedúci

sluţobného úradu oprávnený na ukončenie dočasného vyčlenenia ţalobcu na plnenie úloh VP

MO SR nepreukázal skutočnosti preukazujúce dôvody prehodnotenia plnenia úloh Vojenskej

polície so zníţenými počtami personálu. V nasledujúcom období, na základe ktorých bol

spracovaný personálny zámer obsadenie funkcii vo Vojenskej polícii, pri realizácii, ktorého

pre ţalobcu nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený.

Ďalej uviedol, ţe keďţe sa na tento personálny rozkaz sa nevzťahujú ustanovenia

všeobecných predpisov o správnom konaní, ako uvádza odporca, samotný

3

Z. z. v § 82 ods. 4 uvádza, čo má daný personálny rozkaz obsahovať a pod písm. g/

je uvedené odôvodnenie. Je teda dôleţité, aby z odôvodnenia bolo jasne a nezameniteľne

uvedené, ktoré konkrétne podklady a konkrétne okolnosti boli dôkladne preskúmané a boli

rozhodujúce pre ukončenie dočasného vyčlenenia na plnenie úloh VP MO SR a boli tak

splnené podmienky uvedeného ustanovenia zákona. Mal zato, ţe je dôleţité pre čas vydania

personálneho rozkazu, aby tieto dôvody personálneho rozkazu všetci zainteresovaní poznali,

boli jasne zrozumiteľne špecifikované a boli preskúmateľné a nespochybniteľné.

Personálny rozkaz, ktorý sa vykonáva po dôkladnom preskúmaní všetkých okolností

a podkladov je podľa ţalobcovho názoru moţné povaţovať za právny úkon podľa § 34

a následne , pretoţe je to prejav vôle vedúceho sluţobného úradu

smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku sluţobného pomeru profesionálneho vojaka.

V danom prípade vyššie uvedeného personálneho rozkazu nebola splnená podmienka § 37

ods. 1 – ţe právny úkon sa musí urobiť slobodne a váţne, určite

a zrozumiteľne, inak je neplatný. Absentuje tu určitosť a zrozumiteľnosť, a teda napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné, dôvody konania ministra obrany a jeho

rozhodnutie je protiústavné, nakoľko nie je moţné takéto konanie preskúmať po vecnej

stránke.

Na základe vyššie uvedeného, ţalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -25 zo dňa

02. marca 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave, ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, ţe podľa § 60 ods. 2 písm. a/ zákona

č. minister obrany rozhoduje o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka

a o skončení jeho dočasného vyčlenenia na ministerstvo, jeho úrady a zariadenia na plnenie

úloh organizačných zloţiek Vojenského spravodajstva, Vojenské polície, rozpočtovej

organizácie, alebo príspevkovej organizácie v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej

republiky.

Oprávnenie rozhodovať o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka o skončení

dočasného vyčlenenia profesionálneho vojaka patrí teda do výlučnej pôsobnosti Ministra

obrany Slovenskej republiky, z ustanovenia § 60 nevyplývajú pre ministra ţiadne podmienky

pri rozhodovaní, je len na jeho voľnom uváţení ako rozhodne. Minister obrany Slovenskej

republiky napadnutým personálnym rozkazom č. 26/2009 o skončení dočasného vyčlenenia

ţalobcu aj rozhodol.

4

V súvislosti s ustanovením poukazuje na ustanovenie

§ 13 ods. 1 písm. o/ tohto zákona, v zmysle ktorého do štátnej sluţby moţno prijať občana,

ktorom okrem iného „súhlasí s výkonom štátnej sluţby podľa potrieb sluţobného úradu“.

Ide pritom o jednu z podmienok, ktorú musí profesionálny vojak spĺňať po celú dobu jeho

štátnej sluţby. Ako sme uţ uviedli v nie sú uvedené ţiadne

podmienky, ktoré by Ministra obrany Slovenskej republiky nejako obmedzovali pri jeho

rozhodovaní o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka, prípadne pri skončení tohto

dočasného vyčlenenia. Pri posúdení potrieb sluţobného úradu a vydaní príslušného

personálneho rozkazuje minister autonómny.

K vyššie uvedenému poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

a to predovšetkým na rozsudky vo veciach sp. zn. z 05. apríla 2011

a sp. zn. z 11. marca 2008.

K ţalobcovej námietke, v ktorej poukazuje, ţe personálny rozkaz Ministra obrany

Slovenskej republiky č. 26 z 26. januára 2009 nespĺňa náleţitosti právneho úkonu podľa

ustanovení uviedol s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. z 28. apríla 2011, ţe ustanovenia

sa nevzťahujú na verejnoprávny vzťah profesionálneho vojaka

pri vykonávaní štátnej sluţby, ktorý je vzťahom profesionálneho vojaka k Slovenskej

republike. Občianskoprávne vzťahy sú súkromnoprávne vzťahy upravené Občianskym

zákonníkom vznikajúce z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými tento zákon

vznik týchto vzťahov spája, pričom účastníci v nich majú rovnaké postavenie. Pri výkone

štátnej sluţby profesionálneho vojaka upraveného osobitným ide

o právny vzťah profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, v rámci ktorého vykonáva

štátnu sluţbu v Ozbrojených silách Slovenskej republiky.

Na záver poukázal na ustanovenia podľa ktorého

sa na právne vzťahy profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených v odseku 3 písm. b/

nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, okrem § 14 aţ 17, § 62 aţ 69.

Z dikcie teda vyplýva, ţe na personálny rozkaz

Ministra obrany Slovenskej republiky, sa nevzťahuje ustanovenie

Z. z. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania

5

( veta prvá ) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu

je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo

dotknuté (, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho

práva v konaní ide.

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

( ).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie

o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

( ).

Podľa predmetom preskúmania môţe byť za podmienok

ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný

prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o. i. nesúhlasil so spôsobom, akým

sa krajský súd vysporiadal s jeho ţalobnými námietkami. Ako vyplýva z obsahu spisového

materiálu, namietal ţalobca nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť

rozhodnutia ţalovaného nesúhlasiac s jeho dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti,

ţe Minister obrany Slovenskej republiky, ako vedúci sluţobného úradu oprávnený

na ukončenie dočasného vyčlenenia ţalobcu na plnenie úloh Vojenskej polície Ministerstva

6

obrany Slovenskej republiky, nepreukázal skutočnosti preukazujúce dôvody prehodnotenia

plnenia úloh Vojenskej polície so zníţenými počtami personálu v nasledujúcom období,

na základe ktorých bol spracovaný personálny zámer obsadenie funkcii vo Vojenskej polícii,

pri realizácii, ktorého pre ţalobcu nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený.

Podľa (v spojení s veta prvá ) v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé.

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle (ďalej aj „“) vykladať a uplatňovať

tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach

sp. zn. , či sp. zn. – www.concourt.sk). Túto poţiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ

pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval

7

na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba

z 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného

súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované

právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. – www.concourt.sk).

Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo ţalobcu, ako účastníka

preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať

na jeho primárne námietky oponujúce rozhodnutiu správneho orgánu, a ktoré bude mať

aj oporu v administratívnom spise.

Skonštatovanie krajského súdu, ţe „personálny rozkaz žalovaného obsahuje všetky

rozhodnom pre personálne rozhodnutie, predovšetkým jeho ustanovenia § 60 ods. 2 písm. a)

nevyplývajú žiadne obmedzenia, či podmienky pri uplatnení oprávnenia Ministra obrany SR

ukončil ukončiť dočasné vyčlenenie vojaka na plnenie úloh v rámci ministrovi podriadených

vojenských zložiek. Zákon prenecháva čas a spôsob aplikácie tohto ustanovenia zákona

výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu Ministra obrany SR. Pri posudzovaní potrieb

služobného úradu a vydaní príslušného riadiaceho aktu, ktorým profesionálneho vojaka

vyčlení na plnenie úloh alebo jeho dočasné vyčlenenie ukončí, je minister autonómny, ide

o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva správnemu orgánu výlučne možnosť voľnej

úvahy, či využije alebo nevyužije oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť

špecifické dôvody využitia tohto oprávnenia. Dôvody, pre ktoré žalovaný ukončil dočasné

vyčlenenie žalobcu na plnenie úloh Vojenskej polície MO SR, boli preto v medziach zákona.

Účelnosť a vhodnosť správneho uváženia súd v zmysle nepreskúmaval,

pretože nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd skutkové a právne závery

žalovaného považoval za dostatočne odôvodnené.“, však zhora definovanému právu na riadne

odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva

zrozumiteľným spôsobom odpoveď na ţalobcove námietky uvedené v ţalobe a nie je ani

reakciou na obsah administratívneho spisu.

8

Hoci ustanovenie , v zmysle ktorého

oprávnenie rozhodovať o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka a o skončení jeho

dočasného vyčlenenia patrí do výlučnej právomoci Ministra obrany Slovenskej republiky,

neobsahuje ţiadne obmedzenie dôvodov, pre ktoré Minister obrany Slovenskej republiky

môţe rozhodnúť o skončení dočasného vyčlenenia profesionálneho vojaka, a aj keď

personálny rozkaz obsahuje zákonom poţadované formálne náleţitosti podľa § 82 ods. 4

a ods. 5 a je v ňom uvedený i dôvod ukončenia dočasného

vyčlenenia, vzhľadom na ţalobcove námietky bolo potrebné vyporiadať sa v odôvodnení

rozsudku ako ţalovaný resp. minister obrany v danej veci so svojou voľnou úvahou naloţil.

Ak aj ustanovenie ponecháva na uváţení

správneho orgánu, či o dočasnom vyčlenení konkrétneho vojaka rozhodne alebo nie,

ani minister obrany ako správny orgán nemôţe rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle.

Pri pouţití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota

a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom stanovenými

podmienkami.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom

súdnictve je oprávnený skúmať, či dôkazy vykonané správnym orgánom prípadne podklady

rozhodnutia logicky robia moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. I keď

sa súd obmedzí iba na skúmanie, či úsudok ţalovaného je logicky moţným záverom

vychádzajúcim z premís, ktoré boli nastolené, k ţalobnej námietke musí podrobiť hodnotenie

dôkazov (podkladov) potiaľ, či bolo úplné a z hľadiska aplikovanej právnej normy aj logické.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať,

ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu je príliš všeobecné a príliš široko koncipované

a neodráţa konkrétnu situáciu ţalobcu.

Odôvodnenie krajského súdu, ţe „správne uváženie žalovaného nevybočilo z medzí

a hľadísk stanovených zákonom a že skutkové a právne závery žalovaného považoval

za dostatočne odôvodnené“, môţe síce vyplývať zo zákona, pokiaľ sa však neopiera i o obsah

príslušného spisového materiálu, nemoţno ho povaţovať za dostatočné. Na to, aby súd mohol

vysloviť, ţe záver, ktorý ţalovaný zo zistených skutkových okolností urobil a ustálil,

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotno-

právnymi ustanoveniami, mal na námietky ţalobcu uvedené v ţalobe odpovedať priamo,

9

t. j. konkrétne a mal tieţ vyhodnotiť, ako bol ţalobca oboznámený so spracovaným

personálnym zámerom obsadenia funkcií vo Vojenskej polícii ako aj so skutočnosťou,

ţe pre neho nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený (č. l. 209 aţ 223,

č. l. 234 aţ 243 administratívneho spisu).

Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmal

komplexne ţalobcove námietky, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1

písm. f/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ), v ktorom krajský

súd po opätovnom vyporiadaní sa s ţalobnými dôvodmi znova vo veci rozhodne a svoje

rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu

na spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje

za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom

súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú

správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého

stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.

Pokiaľ ide o ţalobcovi námietku vznesenú v odvolaní týkajúcu sa odkazu na platnosť

právneho úkonu podľa , táto námietka je vo vzťahu k preskúmavanej

veci absolútne bez právneho významu. V prvom rade treba uviesť, ţe personálny rozkaz

nie za právnym úkonom v zmysle občianskoprávnych či pracovnoprávnych predpisov (teda

práva súkromného), ale rozhodnutím správneho orgánu vydaným v rámci jeho zákonnej

rozhodovacej právomoci (t. j. v rámci práva verejného). Najvyšší súd na tomto mieste jednak

v súlade s ustanovením cituje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. apríla 2011, ktorý na strane 7 k tejto námietke ţalobcu

uvádza, ţe „ustanovenia sa nevzťahujú na verejnoprávny vzťah

profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby, ktorý je vzťahom profesionálneho

vojaka k Slovenskej republike. Občianskoprávne vzťahy sú súkromnoprávne vzťahy upravené

vznikajúce z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými

tento zákon vznik týchto vzťahov spája, pričom účastníci v nich majú rovnaké postavenie.

Pri výkone štátnej služby profesionálneho vojaka upraveného osobitným

10

Z. z. ide o právny vzťah profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, v rámci ktorého

vykonáva štátnu službu v Ozbrojených silách SR“ a jednak dáva tieţ do pozornosti,

ţe sluţobný pomer profesionálneho vojaka vznikajúci mocenským aktom sluţobného

funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom

štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje

od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého

majú rovné postavenie. Sluţobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje

aj spôsobmi jeho zmeny a skončenia – sluţobný pomer profesionálneho vojaka sa tieţ mení

alebo končí mocenským aktom (rozhodnutím o zmene miesta výkonu štátnej sluţby,

o odvolaní z funkcie, o prerušení výkonu funkcie a o dočasnom vyčlenení, či rozhodnutím

o prepustení profesionálneho vojaka zo sluţobného pomeru zo zákonom stanovených

dôvodov).

Krajský súd sa preto v ďalšom konaní touto námietkou uţ zaoberať nemusí.

V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho

konania ( v spojení s vety prvej ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 29. februára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková