Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)450/383229.3f9345.pdf
PDF · 170.29 KB
No categories available
5Sžo/27/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., bytom Ľ., zastúpeného
Mgr. Pavlom Hosom, advokátom, so sídlom Jasovská 23, Bratislava, proti ţalovanému
Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Generálny štáb Ozbrojených síl Slovenskej
republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o návrhu na preskúmanie zákonnosti personálneho
rozkazu č. 26 zo dňa 26. januára 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 2S/49/2009-25 zo dňa 02. marca 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 2S/49/2009-25 zo dňa 02. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu
ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a následne zrušenia personálneho rozkazu
ţalovaného č. 26 zo dňa 26. januára 2009, ktorým podľa ustanovenia § 60 ods. 2 písm. a/
zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej sluţbe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 346/2005 Z. z.“) došlo k ukončeniu dočasného vyčlenenia na plnenie úloh
Vojenskej polície Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej aj „VP MO SR“) dňom
28. januára 2009.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citujúc ustanovenie § 60 ods. 1
a ods. 2 písm. a/ a § 81 zákona č. 346/2005 Z. z. skonštatoval, ţe personálny rozkaz
ţalovaného obsahuje všetky stanovené formálne i obsahové náleţitosti.
Uviedol, ţe z dikcie zákona č. 346/2005 Z. z. účinného v čase rozhodnom
pre personálne rozhodnutie, predovšetkým jeho ustanovenia § 60 ods. 2 písm. a/ nevyplývajú
2
ţiadne obmedzenia, či podmienky pri uplatnení oprávnenia Ministra obrany Slovenskej
republiky ukončiť dočasné vyčlenenie vojaka na plnenie úloh v rámci ministrovi
podriadených vo výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu Ministra obrany Slovenskej
republiky. Pri posúdení potrieb sluţobného úradu a vydaní príslušného riadiaceho aktu,
ktorým profesionálneho vojaka dočasne vyčlení na plnenie úloh, alebo jeho dočasné
vyčlenenie ukončí, je Minister obrany Slovenskej republiky autonómny. Ide o prejav
diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva správnemu orgánu moţnosť voľnej úvahy,
či vyuţije, alebo nevyuţije oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť špecifické
dôvody vyuţitia tohto oprávnenia. Dôvody, pre ktoré ţalovaný ukončil dočasné vyčlenenie
ţalobcu na plnenie úloh Vojenskej polície Ministerstva obrany Slovenskej republiky, boli
preto v medziach zákona. Účelnosť a vhodnosť správneho uváţenia súd v zmysle § 245 ods. 2
OSP nepreskúmaval, pretoţe nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd
povaţoval skutkové a právne závery ţalovaného za opodstatnené i dostatočne odôvodnené.
O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi
ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca z dôvodu,
ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci na základe
ktorého dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu.
Podľa ţalobcu dôvody uvedené v napadnutom personálnom rozkaze ministra obrany
číslo 26 zo dňa 26. januára 2009 sú nepreskúmateľné vzhľadom k skutočnosti,
ţe v odôvodnení personálneho rozkazu je uvedené, ţe dôvodom ukončenia dočasného
vyčlenenia na plnenie úloh Vojenskej polície sa vykonáva v súlade s potrebami Vojenskej
polície. Podľa odôvodnenia potreby Vojenskej polície spočívajú v tom, ţe po prehodnotení
plnenia úloh Vojenskej polície so zníţenými počtami personálu v nasledujúcom období,
bol spracovaný personálny zámer obsadenie funkcii vo Vojenskej polícii, pri realizácii,
ktorého pre menovaného nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený.
Z vyššie uvedených skutočnosti je preukázané, ţe minister obrany, ako vedúci
sluţobného úradu oprávnený na ukončenie dočasného vyčlenenia ţalobcu na plnenie úloh VP
MO SR nepreukázal skutočnosti preukazujúce dôvody prehodnotenia plnenia úloh Vojenskej
polície so zníţenými počtami personálu. V nasledujúcom období, na základe ktorých bol
spracovaný personálny zámer obsadenie funkcii vo Vojenskej polícii, pri realizácii, ktorého
pre ţalobcu nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený.
Ďalej uviedol, ţe keďţe sa na tento personálny rozkaz sa nevzťahujú ustanovenia
všeobecných predpisov o správnom konaní, ako uvádza odporca, samotný zákon č. 346/2005
3
Z. z. v § 82 ods. 4 uvádza, čo má daný personálny rozkaz obsahovať a pod písm. g/
je uvedené odôvodnenie. Je teda dôleţité, aby z odôvodnenia bolo jasne a nezameniteľne
uvedené, ktoré konkrétne podklady a konkrétne okolnosti boli dôkladne preskúmané a boli
rozhodujúce pre ukončenie dočasného vyčlenenia na plnenie úloh VP MO SR a boli tak
splnené podmienky uvedeného ustanovenia zákona. Mal zato, ţe je dôleţité pre čas vydania
personálneho rozkazu, aby tieto dôvody personálneho rozkazu všetci zainteresovaní poznali,
boli jasne zrozumiteľne špecifikované a boli preskúmateľné a nespochybniteľné.
Personálny rozkaz, ktorý sa vykonáva po dôkladnom preskúmaní všetkých okolností
a podkladov je podľa ţalobcovho názoru moţné povaţovať za právny úkon podľa § 34
a následne Občianskeho zákonníka, pretoţe je to prejav vôle vedúceho sluţobného úradu
smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku sluţobného pomeru profesionálneho vojaka.
V danom prípade vyššie uvedeného personálneho rozkazu nebola splnená podmienka § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka – ţe právny úkon sa musí urobiť slobodne a váţne, určite
a zrozumiteľne, inak je neplatný. Absentuje tu určitosť a zrozumiteľnosť, a teda napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné, dôvody konania ministra obrany a jeho
rozhodnutie je protiústavné, nakoľko nie je moţné takéto konanie preskúmať po vecnej
stránke.
Na základe vyššie uvedeného, ţalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/49/2009-25 zo dňa
02. marca 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave, ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, ţe podľa § 60 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 346/2005 Z. z. minister obrany rozhoduje o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka
a o skončení jeho dočasného vyčlenenia na ministerstvo, jeho úrady a zariadenia na plnenie
úloh organizačných zloţiek Vojenského spravodajstva, Vojenské polície, rozpočtovej
organizácie, alebo príspevkovej organizácie v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej
republiky.
Oprávnenie rozhodovať o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka o skončení
dočasného vyčlenenia profesionálneho vojaka patrí teda do výlučnej pôsobnosti Ministra
obrany Slovenskej republiky, z ustanovenia § 60 nevyplývajú pre ministra ţiadne podmienky
pri rozhodovaní, je len na jeho voľnom uváţení ako rozhodne. Minister obrany Slovenskej
republiky napadnutým personálnym rozkazom č. 26/2009 o skončení dočasného vyčlenenia
ţalobcu aj rozhodol.
4
V súvislosti s ustanovením § 60 zákona č. 346/2005 Z. z. poukazuje na ustanovenie
§ 13 ods. 1 písm. o/ tohto zákona, v zmysle ktorého do štátnej sluţby moţno prijať občana,
ktorom okrem iného „súhlasí s výkonom štátnej sluţby podľa potrieb sluţobného úradu“.
Ide pritom o jednu z podmienok, ktorú musí profesionálny vojak spĺňať po celú dobu jeho
štátnej sluţby. Ako sme uţ uviedli v § 60 zákona č. 346/2005 Z. z. nie sú uvedené ţiadne
podmienky, ktoré by Ministra obrany Slovenskej republiky nejako obmedzovali pri jeho
rozhodovaní o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka, prípadne pri skončení tohto
dočasného vyčlenenia. Pri posúdení potrieb sluţobného úradu a vydaní príslušného
personálneho rozkazuje minister autonómny.
K vyššie uvedenému poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
a to predovšetkým na rozsudky vo veciach sp. zn. 3Sţo/187/2010 z 05. apríla 2011
a sp. zn. 1Sţo/113/2007 z 11. marca 2008.
K ţalobcovej námietke, v ktorej poukazuje, ţe personálny rozkaz Ministra obrany
Slovenskej republiky č. 26 z 26. januára 2009 nespĺňa náleţitosti právneho úkonu podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka uviedol s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Sţo/14/2011 z 28. apríla 2011, ţe ustanovenia
Občianskeho zákonníka sa nevzťahujú na verejnoprávny vzťah profesionálneho vojaka
pri vykonávaní štátnej sluţby, ktorý je vzťahom profesionálneho vojaka k Slovenskej
republike. Občianskoprávne vzťahy sú súkromnoprávne vzťahy upravené Občianskym
zákonníkom vznikajúce z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými tento zákon
vznik týchto vzťahov spája, pričom účastníci v nich majú rovnaké postavenie. Pri výkone
štátnej sluţby profesionálneho vojaka upraveného osobitným zákonom č. 346/2005 Z. z. ide
o právny vzťah profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, v rámci ktorého vykonáva
štátnu sluţbu v Ozbrojených silách Slovenskej republiky.
Na záver poukázal na ustanovenia § 82 ods. 7 zákona č. 346/2005 Z. z. podľa ktorého
sa na právne vzťahy profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených v odseku 3 písm. b/
nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, okrem § 14 aţ 17, § 62 aţ 69.
Z dikcie § 82 ods. 7 zákona č. 346/2005 Z. z. teda vyplýva, ţe na personálny rozkaz
Ministra obrany Slovenskej republiky, sa nevzťahuje ustanovenie § 47 zákona č. 71/1967
Z. z. o správnom konaní v znení platnom v rozhodnom období.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
5
(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu
je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho
práva v konaní ide.
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie
o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť
(§ 247 ods. 2 OSP).
Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môţe byť za podmienok
ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný
prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o. i. nesúhlasil so spôsobom, akým
sa krajský súd vysporiadal s jeho ţalobnými námietkami. Ako vyplýva z obsahu spisového
materiálu, namietal ţalobca nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť
rozhodnutia ţalovaného nesúhlasiac s jeho dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti,
ţe Minister obrany Slovenskej republiky, ako vedúci sluţobného úradu oprávnený
na ukončenie dočasného vyčlenenia ţalobcu na plnenie úloh Vojenskej polície Ministerstva
6
obrany Slovenskej republiky, nepreukázal skutočnosti preukazujúce dôvody prehodnotenia
plnenia úloh Vojenskej polície so zníţenými počtami personálu v nasledujúcom období,
na základe ktorých bol spracovaný personálny zámer obsadenie funkcii vo Vojenskej polícii,
pri realizácii, ktorého pre ţalobcu nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený.
Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať
tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ
pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval
7
na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba
z 09. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného
súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované
právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05,
sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk).
Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo ţalobcu, ako účastníka
preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať
na jeho primárne námietky oponujúce rozhodnutiu správneho orgánu, a ktoré bude mať
aj oporu v administratívnom spise.
Skonštatovanie krajského súdu, ţe „personálny rozkaz žalovaného obsahuje všetky
rozhodnom pre personálne rozhodnutie, predovšetkým jeho ustanovenia § 60 ods. 2 písm. a)
nevyplývajú žiadne obmedzenia, či podmienky pri uplatnení oprávnenia Ministra obrany SR
ukončil ukončiť dočasné vyčlenenie vojaka na plnenie úloh v rámci ministrovi podriadených
vojenských zložiek. Zákon prenecháva čas a spôsob aplikácie tohto ustanovenia zákona
výlučne na vlastnú a indeterminovanú úvahu Ministra obrany SR. Pri posudzovaní potrieb
služobného úradu a vydaní príslušného riadiaceho aktu, ktorým profesionálneho vojaka
vyčlení na plnenie úloh alebo jeho dočasné vyčlenenie ukončí, je minister autonómny, ide
o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa ponecháva správnemu orgánu výlučne možnosť voľnej
úvahy, či využije alebo nevyužije oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť
špecifické dôvody využitia tohto oprávnenia. Dôvody, pre ktoré žalovaný ukončil dočasné
vyčlenenie žalobcu na plnenie úloh Vojenskej polície MO SR, boli preto v medziach zákona.
Účelnosť a vhodnosť správneho uváženia súd v zmysle § 245 ods. 2 OSP nepreskúmaval,
pretože nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd skutkové a právne závery
žalovaného považoval za dostatočne odôvodnené.“, však zhora definovanému právu na riadne
odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom
aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva
zrozumiteľným spôsobom odpoveď na ţalobcove námietky uvedené v ţalobe a nie je ani
reakciou na obsah administratívneho spisu.
8
Hoci ustanovenie § 60 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z. z., v zmysle ktorého
oprávnenie rozhodovať o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka a o skončení jeho
dočasného vyčlenenia patrí do výlučnej právomoci Ministra obrany Slovenskej republiky,
neobsahuje ţiadne obmedzenie dôvodov, pre ktoré Minister obrany Slovenskej republiky
môţe rozhodnúť o skončení dočasného vyčlenenia profesionálneho vojaka, a aj keď
personálny rozkaz obsahuje zákonom poţadované formálne náleţitosti podľa § 82 ods. 4
a ods. 5 zákona č. 346/2005 Z. z. a je v ňom uvedený i dôvod ukončenia dočasného
vyčlenenia, vzhľadom na ţalobcove námietky bolo potrebné vyporiadať sa v odôvodnení
rozsudku ako ţalovaný resp. minister obrany v danej veci so svojou voľnou úvahou naloţil.
Ak aj ustanovenie § 60 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z. z. ponecháva na uváţení
správneho orgánu, či o dočasnom vyčlenení konkrétneho vojaka rozhodne alebo nie,
ani minister obrany ako správny orgán nemôţe rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle.
Pri pouţití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota
a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom stanovenými
podmienkami.
Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom
súdnictve je oprávnený skúmať, či dôkazy vykonané správnym orgánom prípadne podklady
rozhodnutia logicky robia moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. I keď
sa súd obmedzí iba na skúmanie, či úsudok ţalovaného je logicky moţným záverom
vychádzajúcim z premís, ktoré boli nastolené, k ţalobnej námietke musí podrobiť hodnotenie
dôkazov (podkladov) potiaľ, či bolo úplné a z hľadiska aplikovanej právnej normy aj logické.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať,
ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu je príliš všeobecné a príliš široko koncipované
a neodráţa konkrétnu situáciu ţalobcu.
Odôvodnenie krajského súdu, ţe „správne uváženie žalovaného nevybočilo z medzí
a hľadísk stanovených zákonom a že skutkové a právne závery žalovaného považoval
za dostatočne odôvodnené“, môţe síce vyplývať zo zákona, pokiaľ sa však neopiera i o obsah
príslušného spisového materiálu, nemoţno ho povaţovať za dostatočné. Na to, aby súd mohol
vysloviť, ţe záver, ktorý ţalovaný zo zistených skutkových okolností urobil a ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotno-
právnymi ustanoveniami, mal na námietky ţalobcu uvedené v ţalobe odpovedať priamo,
9
t. j. konkrétne a mal tieţ vyhodnotiť, ako bol ţalobca oboznámený so spracovaným
personálnym zámerom obsadenia funkcií vo Vojenskej polícii ako aj so skutočnosťou,
ţe pre neho nie je vhodná funkcia, do ktorej by mohol byť ustanovený (č. l. 209 aţ 223,
č. l. 234 aţ 243 administratívneho spisu).
Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmal
komplexne ţalobcove námietky, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1
písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský
súd po opätovnom vyporiadaní sa s ţalobnými dôvodmi znova vo veci rozhodne a svoje
rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu
na spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje
za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom
súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú
správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého
stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.
Pokiaľ ide o ţalobcovi námietku vznesenú v odvolaní týkajúcu sa odkazu na platnosť
právneho úkonu podľa Občianskeho zákonníka, táto námietka je vo vzťahu k preskúmavanej
veci absolútne bez právneho významu. V prvom rade treba uviesť, ţe personálny rozkaz
nie za právnym úkonom v zmysle občianskoprávnych či pracovnoprávnych predpisov (teda
práva súkromného), ale rozhodnutím správneho orgánu vydaným v rámci jeho zákonnej
rozhodovacej právomoci (t. j. v rámci práva verejného). Najvyšší súd na tomto mieste jednak
v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 OSP cituje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sţo/14/20011 z 28. apríla 2011, ktorý na strane 7 k tejto námietke ţalobcu
uvádza, ţe „ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nevzťahujú na verejnoprávny vzťah
profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby, ktorý je vzťahom profesionálneho
vojaka k Slovenskej republike. Občianskoprávne vzťahy sú súkromnoprávne vzťahy upravené
Občianskym zákonníkom vznikajúce z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými
tento zákon vznik týchto vzťahov spája, pričom účastníci v nich majú rovnaké postavenie.
Pri výkone štátnej služby profesionálneho vojaka upraveného osobitným zákonom č. 346/2005
10
Z. z. ide o právny vzťah profesionálneho vojaka k Slovenskej republike, v rámci ktorého
vykonáva štátnu službu v Ozbrojených silách SR“ a jednak dáva tieţ do pozornosti,
ţe sluţobný pomer profesionálneho vojaka vznikajúci mocenským aktom sluţobného
funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom
štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje
od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého
majú rovné postavenie. Sluţobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje
aj spôsobmi jeho zmeny a skončenia – sluţobný pomer profesionálneho vojaka sa tieţ mení
alebo končí mocenským aktom (rozhodnutím o zmene miesta výkonu štátnej sluţby,
o odvolaní z funkcie, o prerušení výkonu funkcie a o dočasnom vyčlenení, či rozhodnutím
o prepustení profesionálneho vojaka zo sluţobného pomeru zo zákonom stanovených
dôvodov).
Krajský súd sa preto v ďalšom konaní touto námietkou uţ zaoberať nemusí.
V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková