Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/153/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ B. N., bývajúceho

v N., 2/ D. N., bývajúcej v K., zastúpených JUDr. A. P., advokátkou vo Z., 3/ A. J.,

bývajúcej v B., 4/ P. N., bývajúceho v K., 5/ A. B., bývajúcej v R., 6/ K. N., bývajúceho

v R., zastúpených JUDr. A. P., advokátkou vo Z., proti odporcom I/ N., so sídlom vo Z.,

zastúpenému spoločnosťou U. so sídlom vo Z., v mene a na účet ktorej koná advokát Mgr. M.

H., II/ Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Dobrovičova 12, o náhradu škody za znehodnotenie nehnuteľností, vedenej na Okresnom

súde Zvolen pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľov 1/, 2/, 5/ a 6/ proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. septembra 2009 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 3. septembra 2009 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu

Zvolen zo 17. decembra 2008 č.k. -436 v jeho zamietajúcej časti a vo výroku

o trovách konania a vec vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia (2/, 3/, 4/, právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa 2/ (Z. N.) sa

svojím návrhom proti odporcom (pôvodnému odporcovi Ústavu pre výchovu a vzdelávanie

pracovníkov lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky) domáhali náhrady za

znehodnotenie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území K., parcely – stavby

2

a trvalé porasty KN č. X., č. PK č. X. vo výmere X. m, dom č. X. (kaštieľ), KN č. X., č. PK

2 2

č. X. vo výmere X. m(kaplnka) a KN č. X., č. PK č. X. vo výmere X. m(znehodnotenie sa

týkalo drevárne, trvalých porastov a ekologickej devastácie), ku ktorým im bolo rozhodnutím

P. z 8. februára 1995 č. V. podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení zmien a doplnkov (ďalej len

2

zákon) priznané (ako pôvodným vlastníkom) vlastnícke právo (k dohode o vydaní

nehnuteľností nedošlo) vo výške určenej znaleckým dokazovaním.

Okresný súd Zvolen (medzitýmnym) rozsudkom z 21. septembra 2007 č.k.

-342 vyslovil, ţe návrh navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ je voči odporcovi I/

dôvodný v celom rozsahu, voči odporcovi II/ je nedôvodný v celom rozsahu a návrh

navrhovateľov 3/, 4/ je voči odporcom I/, II/ nedôvodný s tým, ţe po jeho právoplatnosti

rozhodne o výške uplatneného nároku. Napriek právnej kvalifikácii uplatneného nároku

účastníkmi konania predmetnú vec právne posúdil podľa .

Dospel k záveru, ţe navrhovateľom vzniklo právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba

(právny predchodca odporcu I/) spôsobila porušením povinnosti zabezpečiť ochranu

predmetných nehnuteľností pred ich znehodnotením. Poukázal na to, ţe existencia škody je

vymedzená aj v zápisnici, na základe ktorej malo dôjsť k odovzdaniu nehnuteľností, ale

z dôvodu ich znehodnotenia k prevzatiu nedošlo. Škoda existovala v čase, keď sa právny

predchodca odporcu I/ snaţil odovzdať nehnuteľnosti vlastníkom (navrhovateľom), aj

v neskoršom období, keď znalkyňa K. vyhodnotila ich stav za značne znehodnotený.

Zavinenie právneho predchodcu odporcu I/ na takomto stave je dané vedomou

nedbanlivosťou (nehnuteľnosti opustil a nezabezpečil starostlivosť ako riadny hospodár).

Teda boli splnené všetky predpoklady jeho zodpovednosti za takto vzniknutú škodu. Keďţe

nehnuteľnosti, ktorých znehodnotenie je predmetom konania, po smrti (pôvodného)

navrhovateľa 2/ nadobudla titulom dedičstva (z navrhovateľov 2/, 3/, 4/) len navrhovateľka 2/

vyslovil, ţe návrh navrhovateľov 3/, 4/ je voči odporcovi I/ nedôvodný. Práva a povinnosti

z pôvodného odporcu prešli (po jeho zániku) len na odporcu I/, preto odporca II/ nie je

pasívne legitimovaným v danom konaní a návrh navrhovateľov (1/, 2/, 5/, 6/) nie je voči nemu

dôvodný.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporcu I/ uznesením z 13. marca 2008

sp. zn. medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (pokiaľ

vyslovil, ţe návrh navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ je voči odporcovi I/ dôvodný) v celom rozsahu

zrušil a vec mu (v rozsahu zrušenia) vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe navrhovatelia

nepreukázali rozsah škody vzniknutej im znehodnotením predmetných nehnuteľností

a prvostupňový súd ani nerozčlenil jednotlivé obdobia znehodnotenia u kaţdej

z nehnuteľností, vydaných navrhovateľom. Preto rozhodol v rozpore so zákonom. Odvolací

súd poukázal na to, ţe návrh, v ktorom navrhovatelia neuviedli výšku uplatňovanej náhrady

3

za znehodnotenie nehnuteľností, bol podaný dňa 19.2.1997. Aţ po výzve súdu podaním

doručeným 18.3.1997 predbeţne určili náhradu na 7 000 000 Sk (232 357,43 €), pričom

opravu a doplnenie návrhu formuloval navrhovateľ 1/ (rozšíril aj dôvod uplatneného nároku

podľa zákona), ktorý v priebehu konania zobral návrh v sume 5 000 000 Sk (165 969,59 €)

späť. Navrhovatelia 5/, 6/ doplnili návrh podaním zo 4.9.2003 tak, ţe špecifikovali výšku

nároku na 1 080 000 Sk (35 849,43 €) pre kaţdého z nich (odvolali aj plnomocenstvo udelené

na ich zastupovanie navrhovateľovi 1/). Odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu, ţe sa (pri

posúdení nároku podľa ) nevysporiadal ani s námietkou premlčania

vznesenou odporcom I/.

Okresný súd vo Zvolene (v poradí druhým) rozsudkom zo 17. decembra 2008 č.k.

-436 konanie sčasti 5 000 000 Sk (165 969,59 €) s príslušenstvom voči

navrhovateľom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ zastavil. Návrh voči navrhovateľom 1/, 2/, 5/, 6/ v základe

a uplatnenej výške voči odporcom I/, II/ a navrhovateľov 3/, 4/ v uplatnenej výške voči

odporcom I/, II/ zamietol. Navrhovateľom 1/ aţ 6/ uloţil povinnosť nahradiť odporcovi I/

trovy konania vo výške 97 414,70 Sk (3 233,58 €) na účet právneho zástupcu do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi II/ náhradu trov konania voči navrhovateľom 1/ aţ 6/

nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe po oboznámení sa so spisom Okresného súdu Zvolen

vedeným pod sp. zn. (v ktorom navrhovatelia uplatňovali nájomné za predmetné

nehnuteľnosti od 15.3.1995 do ich vydania) zistil, ţe rozsudok v ňom vydaný, nezakladá

dôvod na zastavenie daného konania pre res iudicata ( ). Pri uplatnenej

náhrade za znehodnotenie nehnuteľností dospel k záveru o jej prekludovaní vo vzťahu

k pasívne legitimovanému odporcovi I/, lebo v lehote 6 mesiacov nebol nárok uplatnený

podľa zákona. Ďalej sa zaoberal uplatnenou náhradou škody vo výške 2 000 000 Sk

(66 387,84 €), podielovo kaţdým navrhovateľom vo výške 500 000 Sk (16 596,96 €)

s príslušenstvom nad sumu 1 162 470 Sk (38 586,94 €) a dospel k záveru, ţe námietka

premlčania vznesená odporcom I/ je dôvodná ( ), pretoţe

navrhovatelia v pôvodnom návrhu (podanom 19.2.1997) neuviedli výšku náhrady a túto

špecifikovali aţ po uplynutí subjektívnej premlčacej doby ( ).

Preto návrh zamietol a v späťvzatej časti zastavil ( ). Ďalej uviedol, ţe

medzitýmnym rozsudkom sa nerozhoduje na základe návrhu účastníkov, rozhoduje sa ním

o základe uplatneného nároku, preto (návrh) navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ v základe

a v uplatnenej výške voči odporcom I/, II/ zamietol v celom rozsahu. Nakoľko výroky

z medzitýmneho rozsudku o nedôvodnosti nároku v základe navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ voči

odporcovi II/ v celom rozsahu a navrhovateľov 3/, 4/ voči odporcom I/, II/ v celom rozsahu

nadobudli právoplatnosť, súd vo vzťahu k nim rozhodol o nároku v uplatnenej výške tak, ţe

nárok navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ (v uplatnenej výške) voči odporcovi II/ a nárok

navrhovateľov 3/, 4/ voči odporcom I/, II/ zamietol v celom rozsahu. Odporca II/ bol

navrhovateľmi nesprávne označený, lebo nebol pasívne legitimovaným v konaní. O trovách

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľov rozsudkom z 3. septembra

2009 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe

návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ voči odporcom I/ aj II/ zamietol a vo výroku

o trovách prvostupňového konania zmenil tak, ţe navrhovateľom uloţil povinnosť nahradiť

odporcovi I/ trovy prvostupňového konania v sume 3 233,57 € v lehote troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku na účet jeho právneho zástupcu. Odporcovi I/ voči

navrhovateľom 3/, 4/ a odporcovi II/ voči navrhovateľom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ náhradu trov

konania nepriznal. Navrhovateľom 1/, 2/, 5/, 6/ uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi I/ trovy

odvolacieho konania v sume 666,25 € do troch dní na účet jeho právneho zástupcu. Rozsudok

prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorý je zhodný s výrokom rozsudku vyhláseného

na pojednávaní (17.12.2008) zmenil iba preformulovaním jeho nejasného a nezrozumiteľného

výroku, v podstate ho teda potvrdil. Uviedol, ţe navrhovatelia si náhradu za znehodnotenie

2

uplatňovali k trom parcelám a to stavbe domu č. X. – kaštieľu a kaplnke vo výmere X. m,

2

k parcele č. KN X. vo výmere X. m, ku ktorej uvádzali, ţe znehodnotenie sa týka drevárne,

trvalých porastov a jej, iba ekologickej, devastácie. Rozhodnutím P. z 8. februára 1995 č. V.

bolo určené, ţe im patrí náhrada podľa § 14 ods. 3 a 5 zákona, za znehodnotenie kaštieľa

a kaplnky. O náhrade za znehodnotenie drevárne, trvalých porastov a ekologickej devastácii

2

k parcele č. X. vo výmere X. m, kat. územie K. rozhodnuté nebolo. Navrhovateľom (aj

pôvodnému navrhovateľovi 2/) bola priznaná náhrada za znehodnotenie vydaných

nehnuteľností podľa § 14 ods. 3 zákona a to kaţdému v sume 60 000 Sk (1 991,64 €)

s príslušenstvom, ktorá im aj bola (v priebehu daného konania) vyplatená. Vo vzťahu

k parcele č. X. navrhovatelia neuplatnili nárok včas a voči správnemu subjektu, t.j. voči

Slovenskému pozemkovému fondu (§ 17 ods. 1 zákona). Preto súd prvého stupňa správne

rozhodol, keď návrh v tejto časti z dôvodu preklúzie zamietol. Po tom, čo navrhovateľom

bola vyplatená náhrada za znehodnotenie kaštieľa a kaplnky (podľa § 14 ods. 3 zákona)

zmenili právny titul a náhradu za znehodnotenie uplatňovali podľa § 27 ods. 2, 3 zákona a to

napriek právnemu názoru vyslovenému v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. októbra 1999 sp. zn. (toto ustanovenie upravuje vzťah medzi vlastníkom

a nájomcom). V danom prípade navrhovatelia ţiadnym osobitným spôsobom

nešpecifikovali k akému znehodnoteniu predmetných dvoch nehnuteľností došlo nad rámec

beţného opotrebenia v čase od 16.3.1995 do 31.1.1996. Výšku náhrady, ktorú uplatňovali

titulom znehodnotenia do návrhu neuviedli, doplnili ju aţ na základe výzvy súdu

v uvedenom rozsahu. Navrhovateľom bolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

právoplatne ku dňu 15.3.1995. Škodu však vyčíslili aţ podaním z 18.3.1997 a to pôvodne

v uplatnenej sume 7 000 000 Sk (232 357,43 €). Pokiaľ by potom nárok uplatňovali titulom

náhrady škody vzniknutej poškodením kaštieľa a kaplnky za čas účinnosti zákona ku dňu,

kedy im bolo vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam právoplatne priznané, t.j. do

15.3.1995, uplatnili nárok po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty, pretoţe podľa § 106

ods. 1 právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď

sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Navrhovatelia boli opakovane

odporcom I/ vyzývaní na prevzatie nehnuteľností. O stave nehnuteľností ku dňu priznania

vlastníckeho práva mali náleţitú vedomosť, vedeli teda o škode, aká na nehnuteľnostiach ku

dňu priznania im vlastníckeho práva vznikla. Preto neobstojí ich tvrdenie, ţe o škode sa

dozvedeli aţ 6.9.1995. Podľa § 5 ods. 3 zákona vedeli aj o tom, ţe za škodu by mal

zodpovedať právny predchodca odporcu I/. Pokiaľ potom vyčíslili škodu aţ podaním

z 18.3.1997, urobili tak po uplynutí zákonnej subjektívnej premlčacej doby. Na podanie

z 19.2.1997, v ktorom škodu nevyčíslili, teda ani neuplatnili, nebolo moţné prihliadnuť.

Odvolací súd zdôraznil, ţe uţ v zrušujúcom uznesení (predchádzajúceho rozsudku

prvostupňového súdu) bolo jednoznačne špecifikované, z akých dôvodov je nárok

navrhovateľov premlčaný. Vzhľadom na to, ţe navrhovatelia 3/, 4/ vstúpili do daného

konania ako univerzálni sukcesori po smrti pôvodného navrhovateľa 2/ a preberateľkou

dedičstva sa stala navrhovateľka 2/ (manţelka poručiteľa) uloţil povinnosť nahradiť trovy

prvostupňového konania odporcovi I/ len tejto dedičke. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti tak, ţe návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ voči

odporcom I/, II/ zamietol a rozhodol o povinnosti navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ nahradiť

6

odporcovi I/ trovy prvostupňového konania a odvolacieho konania podali dovolanie

navrhovatelia 1/, 2/, 5/, 6/. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu (ako aj rozsudok súdu prvého

stupňa) zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a uloţiť odporcovi I/ nahradiť

im trovy dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a c/

Namietali, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedli,

ţe návrhom doručeným súdu 19.2.1997 si uplatňovali svoje nároky voči odporcom v zmysle

§ 27 ods. 2 a 3, § 24 ods. 4 v nadväznosti na § 15 ods. 1 aţ 3 a 5 zákona a teda svoj nárok

na náhradu škody za znehodnotenie nehnuteľností si uplatnili včas v súlade s § 106 ods. 1

, vo vzťahu k ustanoveniu a zákona ich nárok

nezanikol. Poukázali aj na skutočnosť, ţe nájom nehnuteľností podľa zákona povinnou

osobou v čase uplatnenia nároku na náhradu škody trval a povinná osoba sa mala

o nehnuteľnosti starať so starostlivosťou riadneho hospodára. Rozhodnutie súdu (krajského aj

okresného), ktorým návrh zamietol preto povaţovali za nesprávne.

Odporca I/ navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť a priznať mu náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu (v dovolaním napadnutej časti) treba zrušiť.

V prejednávanej veci je dovolaním navrhovateľov 1/, 2/ 5/, 6/ napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Z porovnania rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu je zrejmé, ţe napriek

pouţitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd v skutočnosti potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa (čo napokon konštatoval aj v dôvodoch svojho rozhodnutia)

v napadnutej časti vo veci samej a zmenil ho len vo výroku o trovách prvostupňového

konania. Z hľadiska prípustnosti dovolania moţno za zmeňujúci výrok rozsudku súdu prvého

stupňa odvolacím súdom povaţovať iba taký výrok rozsudku, ktorým odvolací súd vecne

zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej. V porovnaní s výrokom rozsudku

prvostupňového súdu musí ísť o iné, rozdielne rozsudky vo veci samej (pozri R 12/1994).

Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúcim nie je formálne hľadisko, t.j. ako odvolací súd označil

výrok svojho rozhodnutia, ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania oboch výrokov je

vyššie uvedená odlišnosť.

Pokiaľ sa teda týka rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti, ktorým bol

v skutočnosti potvrdený zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej nejde

o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu podľa , ale o potvrdzujúci

rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd

v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací

súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe

dovolanie navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ nie je podľa prípustné.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namietal alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania navrhovateľov 1/, 2/, 5/, 6/ proti rozsudku podľa § 238

, ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v dovolatelia síce

nenamietali, ale po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru o existencii vady konania

podľa , t.j. ţe postupom súdov bola odňatá moţnosť účastníkom konať

pred súdom.

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné

práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska

významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania

jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť

konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej

jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť

rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej

nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného

rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska zaručeného práva

účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. ,

III. 331/04, .

Podľa kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (pozri

). K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý)

domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe

byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (pozri ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne

rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym

vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého

súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti

s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov

vo vzťahu k jeho výroku.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Georgiadis

c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri napr. , )

tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46

ods. 1 , dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri ).

Podľa obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku

rozsudku. Vo výroku rozhodne tieţ o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej

nerozhoduje samostatne.

10

Podľa v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách V mene

Slovenskej republiky uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné

označenie účastníkov konania a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej

veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náleţitostiach

odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o moţnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto

vyhlásenia.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ustanovenie definuje, aké formálne náleţitosti musí obsahovať

rozsudok. Ţiadna z nich nie je samoúčelná, ale plní dôleţitú funkciu. Nedôslednosť

obsahových náleţitostí môţe mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia (okrem jeho

nevykonateľnosti).

Výrokom rozsudku súd v sporovom konaní vyjadruje svoje kladné alebo záporné

stanovisko k dôvodnosti návrhu na začatie konania. Preto kaţdý výrok rozsudku musí byť

presný a konkrétny do takej miery, aby z neho bolo zrejmé buď aká povinnosť, komu

a v prospech koho bola uloţená alebo naopak kým uplatnený nárok, v akom rozsahu a voči

komu bol zamietnutý.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa (v jeho zamietajúcej časti) uvedeným

poţiadavkám nezodpovedá. Jeho nejasná, nezrozumiteľná, nekonkrétna a zmätočná

formulácia nevyjadruje vyriešenie otázky, ktorá mala byť predmetom rozhodnutia. Vo vzťahu

k tomuto výroku ani odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nezodpovedá poţiadavkám

jednoznačnosti, zrozumiteľnosti i preskúmateľnosti kladené na obsahové náleţitosti

písomného odôvodnenia rozhodnutí vyplývajúce z ustanovenia Absentuje

skutkový a právny základ, z ktorého prvostupňový súd vychádzal vo vzťahu nielen k rozsahu

uplatneného nároku, ale aj ktorými navrhovateľmi a ku ktorým konkrétnym nehnuteľnostiam.

V odôvodnení svojho rozsudku sa jasným, zrozumiteľným spôsobom nevysporiadal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné

11

a právne významné. Naopak jeho skutkové závery sú nezrozumiteľné a z neho vyplývajúce

právne závery bez citácie a výkladu aplikovaných právnych noriem vo vzťahu

ku konkrétnym okolnostiam danej veci zmätočné.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

V odôvodnení rozhodnutia bolo nevyhnutné vyloţiť právne aplikačné úvahy, ktoré súd viedli

k záveru aj o prekludovaní a premlčaní nároku. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o uvedené

okolnosti konkretizácie rozsahu a právnej kvalifikácie uplatňovaného nároku vedúce k záveru

o preklúzii a premlčaniu uplatneného nároku, dovolací súd zdôrazňuje, ţe účastník konania je

vţdy povinný v návrhu uviesť skutkové tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoj nárok a označiť

dôkazy ( a ). Ak návrh trpí nedostatkom označenia

konkrétnych skutkových tvrdení vo vzťahu k uplatnenému nároku, prípadne ich skutkové

tvrdenia nie sú úplné alebo sú nejasné, je súd povinný skôr, neţ pristúpi k vecnému

prerokovaniu veci tento nedostatok odstrániť postupom podľa Len

odstránenie uvedených nedostatkov je predpokladom spravodlivého procesu, v ktorom súd

zabezpečuje právo na súdnu ochranu porušeným alebo ohrozeným právam a je viazaný

návrhom. Právnou kvalifikáciou uvedenou v návrhu nie je pritom viazaný.

Ak je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný ako celok (čo je daný prípad),

musí odvolací súd takéto rozhodnutie zrušiť ( ), v inom prípade

(pokiaľ dôjde k jeho potvrdeniu – v danom prípade došlo k potvrdeniu takého rozhodnutia,

i keď formálne označeného ako zmeňujúce rozhodnutie) konanie zaťaţil vadou v zmysle

Nielen aţ z výroku rozsudku odvolacieho súdu sa účastníci konania totiţ

dozvedeli, ako rozhodol súd prvého stupňa, ale aj z jeho odôvodnenia sa dozvedeli o dôvode

zamietnutia návrhu. Týmto postupom odvolacieho súdu, ktorý nahradil nepreskúmateľné

rozhodnutie súdu prvého stupňa (v jeho výroku aj odôvodnení), odňal účastníkom konania

moţnosť konať pred súdom ( ), lebo im uprel právo argumentovať proti

spôsobu rozhodnutia a jeho dôvodom v rámci odvolacieho konania.

Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu spočívajúcu v odňatí

moţnosti účastníkom konať pred súdom ( ), je dovolanie proti nemu

nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto

procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky

preto rozhodnutie krajského súdu, ako aj rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie

konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania ako aj dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2012

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová