Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d67/383537.cd59b5.pdf
PDF · 173.2 KB
No categories available
8Sžo/20/2011
Najvyšší súd 8Sžo/20/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobkyne M.. D. R., nar. X., bytom H. N. X., R. S., zast. J.. J. S., advokátom
so sídlom D.. H. X., L., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
(pôvodne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky), Vazovova 2, Bratislava, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 28159/2010-1214 zo dňa 3. augusta
2010, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/99/2010 - 52 zo dňa 16. februára 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/99/2010 - 52 zo dňa 16. februára 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného
č. 28159/2010-1214 zo dňa 3. augusta 2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a konanie
z a s t a v u j e .
Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 132 eur a to k rukám
žalobkyne, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 28159/2010-1214 zo dňa 3. augusta 2010,
ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil podľa § 232 ods. 4 zákona č.
200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov (ďalej len zákon č. 200/1998 Z. z.“) rozhodnutie
riaditeľa Colného úradu Banská Bystrica č. 90/2010-5134 z 14. júna 2010, ktorým rozhodol
riaditeľ Colného úradu Banská Bystrica podľa § 135 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z.
o povinnosti žalobkyne uhradiť náklady na vynaložené zvýšenie vzdelania prostredníctvom
externého bakalárskeho a magisterského štúdia na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici
v celkovej výške 2617 eur v lehote 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia na účet
Colného úradu v Banskej Bystrici.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že podľa § 135 ods. 5 zákona
č. 200/1998 Z. z. povinnosť uhradiť náklady vynaložené na získanie alebo zvýšenie
vzdelania, alebo ich čiastočné zníženie, alebo odpustenie, sa vyhlasuje v rozhodnutí
nadriadeného, ktorý je oprávnený rozhodnúť o skončení služobného pomeru colníka.
Rozhodnutie musí obsahovať aj výšku nákladov, ktoré je povinný colník uhradiť, spolu
s lehotou na ich úhradu. A podľa krajského súdu je toto poriadkovým opatrením,
a i v prípade, že v rozhodnutí o skončení služobného pomeru neboli uvedené náklady
vynaložené na zvýšenie vzdelania žalobkyne, neznamená to, že by colný úrad osobitným
rozhodnutím nemohol túto povinnosť, uhradiť náklady vynaložené na získanie, resp. zvýšenie
vzdelania, uložiť. Nesplnenie tejto povinnosti podľa krajského súdu nemalo za následok
neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Zároveň poukázal krajský súd na skutočnosť, že podľa
§ 135 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. neukladá žalovanému povinnosť odpustiť náklady na
vzdelanie ak o to žalobkyňa požiadala, ale ide o možnosť tieto náklady odpustiť v rámci
svojej diskrečnej právomoci.
Proti predmetnému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie,
domáhajúc sa zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu tak, aby odvolací súd zrušil
rozsudok krajského súdu, alebo aby žalobe vyhovel a zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Podľa žalobkyne súd mal považovať obe rozhodnutia za nezákonné.
O uvoľnenie zo služobného pomeru požiadala po dohode s nadriadeným z dôvodu zmeny
organizačnej štruktúry a pri ukončení služobného pomeru vtedajší nadriadený nežiadal
o uhradenie nákladov spojených so zvýšením kvalifikácie. Namietala, že ani vo výstupnom
liste neboli uvedené žiadne záväzky spojené so zvýšením vzdelania. Náhradu trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní nežiadala priznať.
K podanému odvolaniu sa podaním z 21. apríla 2011 vyjadril žalovaný, ktorý
napadnutý rozsudok krajského súdu považoval za správny a navrhol jeho potvrdenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1, veta prvá O.s.p.
v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 22. marca 2012
(§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy
O.s.p. (v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať
„zákonnosť“ postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale
len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je
súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného
úradu Banská Bystrica č. 90/2010-5134 z 14. júna 2010, ktorým rozhodol riaditeľ Colného
úradu Banská Bystrica podľa § 135 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z. o povinnosti žalobkyne
uhradiť náklady na vynaložené zvýšenie vzdelania prostredníctvom externého bakalárskeho
a magisterského štúdia na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici v celkovej výške
2617 eur v lehote 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia na účet Colného úradu
v Banskej Bystrici.
Podľa § 135 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. colník, ktorý nezotrval v služobnom
pomere počas doby ustanovenej v § 134 ods. 4, je povinný uhradiť náklady vynaložené
na získanie alebo zvýšenie jeho vzdelania alebo ich pomernú časť.
Podľa § 135 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z. povinnosť uhradiť náklady vynaložené
na získanie alebo zvýšenie vzdelania alebo ich čiastočné zníženie alebo odpustenie sa
vyhlasuje v rozhodnutí nadriadeného, ktorý je oprávnený rozhodnúť o skončení služobného
pomeru colníka. Rozhodnutie musí obsahovať aj výšku nákladov, ktoré je povinný colník
uhradiť, spolu s lehotou na ich úhradu.
Podľa § 135 ods. 8 zákona č. 200/1998 Z. z. Služobný úrad je povinný každoročne
vyčísliť výšku nákladov vynaložených na štúdium a doklady o vyčíslení nákladov zakladať
do osobného spisu colníka.
Podľa § 220 zákona č. 200/1998 Z. z. účastníkmi konania sú colníci, colníci, ktorí
skončili služobný pomer, alebo pozostalí po colníkoch, ak sa má konať o ich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach, ako aj iné osoby, ak tak ustanovujú osobitné
predpisy. (Napríklad zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov, zákon č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov)
Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho
predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo
z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie
zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.
Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.
Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, je zrejmé,
že správne orgány v posudzovanej veci nepostupovali v súlade s ust. § 220 zákona
č. 200/1998 Z. z. a to z dôvodu, že konali so žalobkyňou ako účastníčkou správneho konania,
hoci, táto už nemala postavenie colníka (účastníka konania), nakoľko žalobkyňa bola dňom
31. mája 2009 podľa § 182 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. uvoľnená zo služobného pomeru
colníka, pričom v tomto rozhodnutí riaditeľa Colného úradu Banská Bystrica z 26. mája 2009
č. 116/2009-5134, neboli uvedené žiadne záväzky žalobkyne voči colnému úradu podľa
ust. § 135 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z. a vyčíslené v osobnom spise žalobkyne.
Podľa odvolacieho súdu je v rozpore s čl. 2 bod 2 Ústavy Slovenskej republiky (štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon), ak sa krajský súd domnieva, že ide o opatrenie poriadkovej povahy.
Z ust. § 135 ods. 5 cit. zákona totiž vyplýva, že správny orgán, ktorý rozhoduje o prepustení
alebo uvoľnení colníka zo služobného pomeru, je povinný na základe evidencie vedenej
služobným úradom uviesť v rozhodnutí aj výšku nákladov, ktoré je povinný colník uhradiť,
a ktoré boli spojené so zvýšením alebo získaním vyššej kvalifikácie alebo vzdelania. Ak to
správny orgán neuviedol, tak neboli naplnené legitímne očakávania žalobkyne ako účastníka
administratívneho konania, že v rozhodnutí o skončení jej služobného pomeru bude uvedená
aj výška jej záväzkov, ktoré má voči štátu v súvislosti so zvýšením kvalifikácie alebo
vzdelania ku dňu skončenia služobného pomeru.
Z ust. § 220 zákona č. 200/1998 Z. z. vyplýva, že colníci, ktorí skončili služobný
pomer, alebo pozostalí po colníkoch, ak sa má konať o ich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach, ako aj iné osoby, môžu byť účastníkmi konania iba a len
vtedy, ak tak ustanovujú osobitné predpisy. V danom prípade však z ust. § 135 nevyplýva, že
by mohla byť žalobkyňa ako bývala colníčka účastníčkou administratívneho konania. Keďže,
žalobkyňa nemohla byť účastníčkou správneho konania, nemohol správny orgán ani žiadne
rozhodnutie o povinnosti žalobkyne, aby uhradila náklady vynaložené na zvýšenie vzdelania
podľa § 135 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z., vydané. V právnom význame ide o vydanie
ničotného rozhodnutia, na ktoré sa hľadí ako keby nebolo vydané, súd konajúci v správnom
súdnictve, je však povinný takého rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 3 zrušiť
a konanie zastaviť.
Podľa odvolacieho súdu ide o takú vadu konania, ktorá ma vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, na ktorú musí súd v súlade s ust. § 250i ods. 3 O.s.p. prihliadnuť
z úradnej povinnosti.
Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho
štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného
v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú
konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať
a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti
normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým
zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej
moci (IV. ÚS 92/09).
Z týchto dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok krajského súdu podľa § 220
OSP zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a konanie zastavil.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal
náhradu za zaplatené súdne poplatky vo výške 132 Euro. Trovy právneho zastúpenia
žalobcovi nepriznal podľa § 151 ods. 2 O.s.p., nakoľko žalobca si ich výšku do troch
pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. marca 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská