Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)2b5/383672.383b3f.pdf
PDF · 108.17 KB
No categories available
7Nc/18/2012
Najvyšší súd 7 Nc 18/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. A., bývajúceho v K.
proti žalovaným 1/ Ľ. V., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. A. Z., advokátkou so sídlom v K.,
2/ Ing. R. K., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. A. G., advokátom so sídlom v K.,
3/ Ing. P. S., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. A. G., advokátom so sídlom v K.,
o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 27 C 190/2000, o námietke zaujatosti žalobcu a M. A., bývajúcej v K., oboch
zastúpených JUDr. T. V., advokátkou so sídlom v K., voči sudcom Krajského súdu
v Košiciach JUDr. A. Š., JUDr. J. S. a JUDr. T. V., členov senátu 5 Co, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. Š., JUDr. J. S. a JUDr. T. V.
n i e sú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania tejto veci (vec Okresného súdu
Košice II sp. zn. 27 C 190/2000).
O d ô v o d n e n i e
Členovia odvolacieho senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. Š., JUDr. J.
S. a JUDr. T. V. v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5 Co 272/2011
predložili podľa § 16 O.s.p. vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
z dôvodu námietky zaujatosti uplatnenej žalobcom a M. A. podaním z 28. februára 2012 voči
členom odvolacieho senátu 5 Co.
V námietke zaujatosti z 28. februára 2012 (č.l. 428 spisu) uviedli, že dôvodom
vylúčenia členov odvolacieho senátu 5 Co sú objektívne obavy o ich nezaujatosti vyplývajúce
z toho, že odvolací senát rozhodujúci v tejto veci (rozsudkom zo 4. júna 2008) nerešpektoval
právny názor veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky
z 28. júna 2006 (sp. zn. 31 Cdo 1836/2005), ale vychádzal z nesprávneho názoru Najvyššieho
súdu Českej republiky (vec sp. zn. 22 Cdo 534/2002), ktorý v rozhodnutí presvedčivo
nevysvetlil z pohľadu odklonu aj od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v obdobných veciach. Použitie prekonanej judikatúry možno považovať
za jurisdikčnú svojvôľu odporujúcu princípom materiálneho právneho štátu porušujúcu
princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí i rovnosti účastníkov v konaní. Z pohľadu praxe
“európskeho súdu“ nestrannosť sudcu je možné dôvodiť i na základe výkonu jeho funkcie
(Leonard proti Malte z 8. júla 2004).
JUDr. A. Š., JUDr. J. S. a JUDr. T. V., členovia senátu 5 Co, k vznesenej námietke
zhodne uviedli, že sú bez pomeru k veci i účastníkom konania a ich zástupcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť uvedenej námietky zaujatosti z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až
§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa definuje
spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej
strane).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). V tomto prípade ide v poradí o prvý z uvádzaných prípadov (§ 15a O.s.p.).
Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť
každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež
vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril
právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť)
2/ k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo
relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3/ k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Explicitne je definované tzv. zákonné vylúčenie sudcu, a to vtedy, ak sudca
rozhodoval vec na súde nižšieho stupňa, a naopak (§ 14 ods. 2 O.s.p). V prejednávanej veci
ale o takýto prípad nejde.
Námietka zaujatosti v tomto prípade vzhľadom na nižšie uvádzanú judikatúru
predstavuje výnimku z ustanovenia § 14 ods. 3 O.s.p., vzťahujúcu sa na dôvody vylúčenia
založené v postupe súdu o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť
vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Právo
na nestranného sudcu je súčasťou práva na spravodlivý proces, ktorý je zaručený nielen
ústavou, ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z toho vyplýva, že
pri posudzovaní otázok nestrannosti treba v každom prípade zohľadniť judikatúru Ústavného
súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.
K tomu možno citovať napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 47/05: "Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve
rozhodnúť (III. ÚS 71/97). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako absencia
predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci".
Z tohto rozhodnutia, ktoré je súhrnom ustálenej judikatúry aj Európskeho súdu pre
ľudské práva, vyplýva najmä to, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa
subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom
prípade teda platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.
Ani Občiansky súdny poriadok nemôže obísť tieto zásadné rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto treba trvať na tom,
aby sa analyzovaná situácia (uvádzaná v námietke zaujatosti) posudzovala so zreteľom
na citovanú judikatúru, z ktorej vychádza i Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn.
Nc 72/03): Pokiaľ sa sudcovi výnimočne, napriek uvedeným požiadavkám, nepodarí predísť
vzniku situácie, v ktorej jedna procesná strana prezentuje svoje pochybnosti o jeho
nezaujatosti a vyvodzuje ich preukázateľným spôsobom zo skutočnosti vyvolaných samotným
sudcom tým, že mu v prejednávanej veci opakovane vadným jednostranným procesným
postupom znemožnil realizáciu niektorého zákonného procesného práva a v dôsledku toho
tiež porušil povinnosť zabezpečiť účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, treba
tieto pochybnosti považovať za závažné a priznať im význam aj bez priameho preukázania
existencie pomeru sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom.
Vychádzajúc z dôvodov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra
2009 sp. zn. 3 Cdo 74/2009 (č.l. 305 – 308 spisu), možno zistiť len to, že k zrušeniu
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 4 . júna 2008 sp. zn. 5 Co 177/2007 došlo
v dôsledku nesprávneho postupu súdu, ktorý M. A. nepovažoval za účastníčku konania
a preto s ňou nekonal (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Obsah rozhodnutia však nepreukazuje tvrdenia
o porušení práv účastníkov konania na spravodlivý proces pri zachovaní princípov
predvídateľnosti, rovnosti a ústavných požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu zo 4. júna 2008. Pokiaľ námietka o predpojatosti súdu smeruje
k otázke správneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (prípadne rešpektovania
ustálenej judikatúry), je potrebné uviesť, že systém kontinentálneho systému práva, kde patrí
aj právny poriadok Slovenskej republiky nevychádza zo všeobecnej záväznosti prijatej
(a publikovanej) judikatúry všeobecných súdov, správnosť prijatých právnych záverov v tej -
ktorej individuálnej veci preskúmavajú súdy v riadnom i mimoriadnom inštančnom
procesnom postupe pri rešpektovaní práva na spravodlivý proces vo svetle judikatúry
ústavného súdu i ESĽP zahŕňajúce v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky
spravodlivého súdneho konania. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako nadriadenému
súdu (§ 16 O.s.p.) bez ďalšieho neprináleží polemizovať s dôvodmi zrušujúceho ani
zrušeného rozhodnutia.
Z vyššie uvedeného sa však Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky jednoznačne
nejaví, že by konajúci senát zámerne viedol opakovane konanie spôsobom, ktorým by chcel
porušovať základné práva účastníkov konania do miery, ktorá by ho z objektívneho hľadiska
stavala mimo ústavné kritérium jeho nestrannosti.
Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, v zmysle
(§ 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. v znení zmien a doplnkov) a je povinný prejednať
a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu.
Obsah tohto práva a povinnosti je základným predpokladom výkonu funkcie sudcu.
Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti voči členom odvolacieho senátu 5 Co
Krajského súdu v Košiciach o skutočnostiach vylučujúcich sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie
nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia
sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až
vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Prezentované dôvody vylúčenia namietaných sudcov (troch členov odvolacieho
senátu) z prejednávania a rozhodovania uvádzané v námietke zaujatosti bez ďalšieho
nezakladajú a nesvedčí o existencii vzťahu (subjektívnej alebo objektívnej povahy)
relevantného z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
So zreteľom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že sudcov
odvolacieho senátu 5 Co Krajského súdu v Košiciach nevylúčil z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková