Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/200/2011

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu Ž., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou P.,

s.r.o., so sídlom v T., proti žalovanému A., IČO: X., o zaplatenie 1 161,65 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. februára

2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 16. októbra 2009, č. k. 14 C 17/2009–61 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 161,65 € spolu s 9 %-tným ročným úrokom

z omeškania od 26. septembra 2007, do zaplatenia, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku. Žalovaného zároveň zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume

931,07 €, na účet jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil , ustanovením

, , , , nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. 87/1995 Z.z, , o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov a , Po vykonanom dokazovaní mal

za preukázané, že dňa 19. júna 2007 došlo na zabezpečovacom železničnom priecestí

k nehodovej udalosti, a to k zrážke vlaku vedeného hnacím dráhovým vozidlom (HDV)

s motorovým vozidlom EVČ: S., pričom túto nehodu zavinil vodič motorového vozidla.

Z rozhodnutia Ž.zo dňa 20. júla 2007 o uzavretí nehodovej udalosti vyplýva, že celková škoda

na HDV predstavuje sumu 184 935 Sk, z čoho materiál predstavuje sumu 49 995,24 Sk

a vykonané práce sumu 134 940 Sk. Z oznámenia o poukázaní náhrady škody zo dňa 3.

decembra 2007 vyplýva, že žalobca nahradil žalovanému skutočnú škodu 149 939 Sk, t.j.

okrem sumy 34 996 Sk, ktorú označil ako zhodnotenie. Z ustanovenia

Z.z. v platnom znení vyplýva, že poškodenému sa uhrádza škoda vzniknutá poškodením veci.

v rámci spoločných ustanovení o náhrade škody uvádza, že sa uhrádza

skutočná škoda. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal

na ustanovenie , ako aj prílohu č. 4, bod B 6 vyhlášky

č. týkajúcu sa výpočtu výšky škody na zložke majetku. V rámci svojho

vyjadrenia žalovaný poukázal aj na judikatúru (napr. R 3/1984) a uviedol, že takýto výpočet

je v súlade s touto judikatúrou, t.j., že pri určení skutočnej škody sa zohľadňuje tzv.

amortizácia z materiálu. V prejednávanej veci sa však súd nestotožnil s uvedenou judikatúrou,

keď túto považoval už za prekonanú, a to aj s poukazom na to, že súd sa v konaní nemôže

riadiť výlučne prísnym formalizmom pri výklade právnych predpisov, ale výklad právnych

predpisov má smerovať k spravodlivému riešeniu občianskoprávnych vzťahov. Považoval

za nesporné, že cieľom vykonanej opravy v predmetnej veci bolo odstránenie následkov

poškodenia, ktoré vznikli v dôsledku protiprávneho konania tretej osoby (škodcu). Súd sa

zároveň stotožnil s výkladom, že princípu spravodlivosti sa prieči to, aby poškodený, ktorý

nezavinil nehodu a nespôsobil vznik škody, na túto skutočnosť doplácal tým, že mu nebude

preplatená náhrada škody v celom rozsahu, resp. všetky účelne vynaložené náklady na opravu

veci. Zároveň je evidentné, že od poškodeného nemožno spravodlivo požadovať to, aby si

zabezpečil napríklad rovnako „staré“ diely, ktoré je potrebné pri oprave použiť a takýmto

spôsobom uviedol vec do pôvodného stavu a zároveň obnovil jej pôvodnú funkčnosť.

V súvislosti so zhodnotením vozidla sa súd taktiež stotožnil s názorom žalobcu, že už

samotnou opravou veci dochádza k tomu, že sa skôr znižuje všeobecná hodnota veci (trhová -

predajná cena veci), čo bezpochyby platí napríklad pri havarovaných motorových vozidlách,

pretože pokiaľ je zistené, že vozidlo už bolo havarované, jeho skutočná trhová cena skôr

klesá, aj keby bolo napríklad zrejmé, že do vozidla boli dodané nové diely, ktoré nahradili

napr. diely staršie, keďže už samotný fakt, že vozidlo bolo havarované má vplyv na cenu veci.

V prejednávanej veci bolo podľa súdu zároveň potrebné zohľadniť aj to, že prevádzka HDV si

vyžaduje pravidelné revízie a kontroly, o čom aj žalobca predložil doklady a teda nemožno

striktne vychádzať z toho, že HDV bolo vyrobené v roku 1980 a že iba samotná skutočnosť,

že vozidlo má už 27 rokov zakladá právo žalovaného odrátať z materiálu 70%-tnú tzv.

amortizáciu. Uviedol, že je nepochybné, že ani samotný žalobca si nemôže dovoliť to, aby

HDV jazdilo v nevyhovujúcom stave, a že údržbou, prípadne aj výmenou opotrebovaných

dielov dochádza vždy k zabezpečeniu takej funkčnosti, aby HDV bolo bezpečné a prevádzky

schopné. Z predloženého súpisu materiálu vyplynulo, že podstatnú zložku použitého

materiálu tvorí tzv. spojka – medzivoz v sume 49 379,90 Sk, pričom aj z pohľadu súdu

nemohlo výmenou tejto súčiastky dôjsť k žalovaným proklamovanému znehodnoteniu

vozidla, keďže výmena súčiastok mala zabezpečiť iba pôvodnú funkčnosť HDV, pričom

žalovaný ani nenamietal samotnú výmenu tejto súčiastky, ale iba zohľadnenie amortizácie.

Súd poukázal na to, že rozsah náhrady škody musí zohľadniť sumu všetkých nevyhnutných

prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť k obnoveniu pôvodného majetkového

stavu, v danom prípade k oprave HDV tak, aby toto bolo z technického hľadiska rovnako

prevádzky schopné, ako pred škodovou udalosťou, pričom pokiaľ obnovenie pôvodného stavu

nie je možné inak, ako za použitia nových náhradných dielov, oprava bola tým pádom

prevedená účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti a nie je možné

prenášať povinnosť k náhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu

na poškodeného a tým ho nedôvodne znevýhodňovať oproti škodcovi (nález Ústavného súdu

ČR zo dňa 19. marca 2008). V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že

žalobca, resp. všeobecne poškodený, by sa určite uspokojil aj s tým, aby jeho vozidlo bolo

uvedené presne do takého stavu, aký bol pred poškodením, pričom na druhej strane

poškodený má v súvislosti s nehodovou udalosťou dokonca ešte ďalšie náklady, ktoré môžu

súvisieť so zabezpečením opravy vozidla, taktiež s tým súvisí strata času, napríklad aj

nemožnosť užívať vozidlo a pod., preto by, aj s ohľadom na tieto skutočnosti, nebolo

nespravodlivé od poškodeného vyžadovať to, aby z vlastných prostriedkov uhrádzal tzv.

zhodnotenie vozidla, keďže on by bol určite spokojný s tým, ak by jeho vozidlo bolo uvedené

presne do takého pôvodného stavu v akom bolo pred poškodením. V predmetnej veci, aj keď

nebolo vykonané dokazovanie ohľadom zistenia prípadného zhodnotenia HDV (strany to ani

nenavrhovali) súd skonštatoval, že opravou takej veci ako je HDV (elektrický rušeň) nemohlo

vzhľadom na charakter tejto veci dôjsť k jej takému zhodnoteniu, ako to uvádza žalovaný,

ktorý ani nenamietal rozsah opravy, resp. použitý materiál, pretože vynaložením nákladov

na použitý materiál sa poškodená vec iba uviedla do pôvodného, prevádzky schopného stavu.

Vzhľadom na uvedené, súd preto žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť sumu

1161,65 € spolu s 9%-tným ročným úrokom z omeškania od 26. septembra 2007

do zaplatenia, keďže výška úroku zodpovedá dvojnásobku diskontnej sadzby určenej

Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania. Pokiaľ ide o počiatok omeškania,

žalovaný listom zo dňa 19. septembra 2007 oznámil žalobcovi, že v najbližších dňoch mu

bude poukázané plnenie v sume 149 939 Sk, z čoho vyplýva, že k 26. septembru 2007 už bol

v omeškaní so zaplatením žalovanej sumy, pričom samotný žalovaný počiatok omeškania ani

nenamietal. O trovách konania rozhodol podľa

Okresný súd Prešov, po tom ako mu bola uznesením Krajského súdu v Prešove

z 31. augusta 2010, sp.zn. vec vrátená ako predčasne predložená na rozhodnutie

o celom predmete konania, dopĺňacím rozsudkom z 15. októbra 2010, č.k. -98

doplnil rozsudok Okresného súdu Prešov zo 16. októbra 2009, č.k. 14 C 17/2009–61 tak, že

konanie v časti o zaplatenie 9 %-tného ročného úroku z omeškania zo sumy 1 161,65 €

za obdobie od 26. septembra 2006 do 25. septembra 2007 zastavil a žalovanému uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 13,52 € na účet právneho zástupcu

žalobcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že z obsahu vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu k odporu s ohľadom na pôvodne

podanú žalobu a počiatok omeškania vyplýva, že v časti o zaplatenie 9 %-tného ročného

úroku z omeškania zo sumy 1 161,65 € za obdobie od 26. septembra 2006 do 25. septembra

2007 zobral žalobu späť.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 22. februára 2011,

sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom

v jeho napadnutej časti vo veci samej tak, že žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť

žalovanému náhradu trov konania v sume 177,81 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku. Mal za to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec z hľadiska

ustanovení a . V odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že pri rozhodovaní v preskúmavanej veci sú súdy povinné nielen správne vyložiť

ustanovenie , ale pri svojom rozhodovaní musia aplikovať aj

ďalšie právne normy upravujúce túto problematiku. V preskúmavanej veci sa jedná

o vyhlášku číslo o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej

od 1. septembra 2004. Príloha číslo 4 v časti B.6 tejto vyhlášky slovne upravuje aj výpočet

výšky škody a to tak, že v prípade, že zložka majetku je alebo by bola po vykonanej oprave

v inom technickom stave (lepšom alebo horšom), ako to bolo pred opravou, znalec túto

skutočnosť zohľadní. Podľa tam stanoveného spôsobu výpočtu výšky škody sa okrem iného

musí odpočítať od všeobecnej hodnoty zložky majetku v okamihu pred poškodením zistená

všeobecná hodnota zložky majetku po vykonanej oprave. Takto stanovený rozdiel predstavuje

možné zhodnotenie vozidla po oprave. Vzhľadom k tejto právnej úprave platnej v čase vzniku

škody je naďalej plne aplikovateľný právny názor vyslovený v rozsudku bývalého

Najvyššieho súdu ČSSR R 13/1985, podľa ktorého pri škode spôsobenej na starších,

opotrebovaných vozidlách postupujú súdy tak, že po vyjadrení znalca z odboru

automobilizmu odrátajú amortizáciu u tých nových častí a súčiastok vozidla zamontovaných

do nich pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave zvýšila. Pri škode na veciach

starších, použitých a čiastočne opotrebovaných je treba zisťovať všeobecnú cenu, ktorú tieto

veci mali v dobe poškodenia (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČSSR R 22/1977).

V dôsledku toho pri škodách na veciach opotrebovaných alebo použitých je treba naďalej

vychádzať z názoru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci, od tejto čiastky treba

odpočítať čiastku zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ

sa vykonanou opravou (napríklad výmenou súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu

zhodnotila, od nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu sa odpočíta čiastka

predstavujúca toto zhodnotenie. Keďže žalovaná suma predstavuje práve čiastku, o ktorú bolo

opravované vozidlo zhodnotené vykonanou opravou, odvolací súd v súlade s

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, že podanú žalobu zamietol. Rozsah

amortizácie 70 % ustálený žalovaným zodpovedajúci kráteniu poistného plnenia zo strany

žalovaného, nebol žalobcom v priebehu konania spochybňovaný, a preto ho bez ďalšieho

aplikoval aj odvolací súd. V tejto súvislosti mal za to, že o takto ustálenej výške amortizácie

nie sú dôvodné a závažne pochybnosti ( ). O trovách konania rozhodol

podľa a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi

sumu 1 161,65 € spolu s 9 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 161,65 €

od 26. septembra 2007 do zaplatenia a náhradu trov konania vrátane trov dovolacieho konania

vo výške 82,58 €, alternatívne, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/,

c/ (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právne posúdenie

vo vzťahu k rozsahu náhrady škody na použitej veci uvádzané v rozhodnutí odvolacieho súdu,

považoval, vychádzajúc z výkladu príslušných ustanovení odvolacím

súdom, za nesprávne. Mal za to, že neexistuje žiadny právne relevantný dôvod, ktorý by

rozumným spôsobom odôvodňoval striktnú aplikáciu vyhlášky, resp. postup, podľa ktorého je

potrebné vždy, bez ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu, znížiť rozsah náhrady

škody (poistného plnenia) o sumu rozdielu medzi hodnotou opravovanej veci pred opravou

a po oprave. Mal za to, že účelne vynaložené prostriedky na vykonanie opravy poškodenej, už

použitej veci, by mali byť v zásade v celom rozsahu subsumované pod pojem skutočná škoda

a v uvedenom rozsahu nahradené škodcom v rámci zodpovednostného vzťahu (resp.

poisťovateľom) bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k zhodnoteniu veci podľa vyhlášky.

Uviedol že účelnou opravou poškodenej, už použitej veci dochádza len k obnoveniu obsahu

a štruktúry vlastníckeho práva poškodeného pred škodovou udalosťou, súčasťou ktorého bola

funkčná vec (hnacie dráhové vozidlo), a preto škodca (žalovaný) je povinný takto vynaložené

náklady na účelne vykonanú opravu uhradiť. Uvedený prístup a posudzovanie otázky rozsahu

náhrady škody predovšetkým z aspektu účelností opravy a ochrany vlastníckeho práva

poškodeného, odhliadnuc od mechanickej a striktnej aplikácie požiadavky na zohľadnení

stavu veci pred poškodením bez ďalšieho, je ústavne konformný – v súlade s

Slovenskej republiky. Postup odvolacieho súdu v podobe realizácie paušálneho prístupu

pri určovaní rozsahu náhrady škody na použitej veci „na podklade vzorcov a s pomocou

koeficientov“, vychádzajúcich z veku poškodenej veci v zmysle vyhlášky, a abstrahovanie

od individuálneho prístupu, zohľadňujúc okolnosti konkrétneho prípadu, považoval dovolateľ

za výsledok neprávnej a nelogickej právnej úvahy. Podľa jeho názoru neobstojí výklad

ustanovenia odvolacím súdom, nakoľko samotný gramatický

výklad slovného spojenia „vychádza sa z ceny“, ktoré je súčasťou dikcie ust. § 443

, pripúšťa rozširujúci výklad a cena veci v čase poškodenia by mala

byť chápaná ako východiskový bod pre ďalšie úvahy o výške škody. Uviedol, že v súvislosti

s posudzovaním otázky amortizácie je potrebné uvažovať o celkovej cene poškodenej veci

po oprave, nielen o cene jednotlivých dielov, ktoré boli namontované v rámci opravy

do takejto veci, resp. použité na jej opravu, keďže poškodením súčastí veci sa poškodzuje celá

vec v právnom slova zmysle, preto separácia poškodených vecí a ich oddelené ohodnocovanie

je nelogické a v rozpore s princípom ochrany vlastníckeho práva. Poukázal na skutočnosť, že

opravou poškodeného hnacieho dráhového vozidla došlo iba k výmene alebo oprave jeho

poškodených častí v nevyhnutnom rozsahu, za účelom navrátenia tohto vozidla do pôvodného

technického a prevádzkyschopného stavu. Uvedená oprava nemala za následok zlepšenie jeho

technických parametrov, ani jeho jazdných vlastností, ale boli len obnovené pôvodné

parametre daného hnacieho dráhového vozidla pred nehodovou udalosťou. V žiadnom

prípade preto nie je podľa názoru dovolateľa možné hovoriť o získaní majetkového prospechu

poškodeným – žalobcom „na úkor“ škodcu resp. žalovaného, ak by žalovaný znášal

fakturované náklady na opravu predmetného hnacieho koľajového vozidla v celom rozsahu.

Právny názor Najvyššieho súdu uvedený v rozhodnutí sp.zn. , na ktorý sa

vo svojom rozhodnutí odvoláva odvolací súd, a podľa ktorého rozsah náhrady škody nemôže

za aktuálnej právnej úpravy zahŕňať všetky vynaložené náklady potrebné k obnoveniu

pôvodnej štruktúry majetku poškodeného, nakoľko by sa mohol poškodený takto obohatiť

na úkor škodcu, považoval za nesprávny a nezákonný. Mal za to, že rozsah náhrady škody

poskytnutý žalobcovi by mal zohľadňovať všetky účelne vynaložené prostriedky použité

na navrátenie poškodeného hnacieho dráhového vozidla do prevádzkyschopného stavu, nie

striktne do pôvodného stavu s rovnakou mierou opotrebovania, nakoľko to nie je možné

od poškodeného subjektu spravodlivo požadovať. Tvrdenie odvolacieho súdu, že žalobca

nespochybňoval žalovaným určenú a napokon aj v rámci určenia výšky poistného plnenia

zohľadnenú výšku amortizácie, je podľa dovolateľa v rozpore s jeho stanoviskami

prezentovanými v rámci súdneho konania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu mal za to, že odvolací súd aplikoval

na zistený skutkový stav správne právne predpisy a následne ich aj správne vyložil. Dovolanie

žalobcu navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,

že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Dovolateľ v dovolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke rozsahu náhrady škody,

vyplývajúcej zo škodovej udalosti.

V zmysle fyzické a právnické osoby

vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

V zmysle uhrádza sa skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).

V zmysle škoda sa uhrádza v peniazoch, ak však

o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého

stavu.

V zmysle pri určení výšky škody na veci sa vychádza

z ceny v čase poškodenia.

Východiskom určenia výšky škody na veci je cena, ktorú mala vec v dobe, kedy došlo

k jej poškodeniu. Výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený

nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená. Rozsah náhrady škody nie

je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú, alebo

ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988,

R 25/1990).

Výška škody na veci nemusí byť preukázaná len vyúčtovaním jej opravy. Je možné

vychádzať z ceny veci, ktorú mala v dobe poškodenia a z rozsahu, v akom bola poškodená

zásahom škodcu (R 13/1985).

Pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z názoru, že

pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať čiastku

zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou

opravou (napr. výmenou súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov

na uvedeniu veci do pôvodného stavu sa odráta čiastka, predstavujúca toto zhodnotenie

(R 57/2003).

V predmetnej veci žalovaný titulom povinného zmluvného poistenia likvidoval škodu,

ktorá vznikla žalobcovi poškodením hnacieho dráhového vozidla, ktoré je vlastníctvom

žalobcu. Odvolací súd sa správne zaoberal otázkou výšky škody, a túto posudzoval z hľadiska

výkladu , ktorý výklad považuje i dovolací súd za správny.

Hnacie dráhové vozidlo, ktoré bolo poškodené, bolo vecou použitou a opotrebovanou.

Správne pri stanovení jeho ceny odvolací súd vychádzal z vyhlášky č.

o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, ktorá v prílohe č. 4 ustanovuje postupy stanovenia

všeobecnej hodnoty strojových zariadení, dráhových vozidiel plavidiel a lietadiel, vzhľadom

k charakteru poškodenej veci. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné zohľadniť, že

hodnota poškodeného hnacieho dráhového vozidla sa po jeho oprave zhodnotila. Preto bolo

potrebné vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu poškodenej veci.

Dovolateľ nenamietal vo svojom dovolaní ani tak určenú výšku náhrady škody

z hľadiska, že by odvolací súd použil nesprávny právny predpis, ale namietal výklad

odvolacieho súdu ohľadom rozsahu škody s poukazom na širšie súvislosti ústavného práva

ochrany vlastníctva (majetku) poškodeného. S týmto jeho ústavne pojatým výkladom náhrady

škody pri zhodnotení poškodenej veci tak, že rozsah náhrady škody by mal umožniť účelovú

a primeranú obnovu štruktúry majetku poškodeného, aby mohol byť naďalej užívaný v takej

miere a takým spôsobom ako pred poškodením, nie je možné vzhľadom na súčasnú právnu

úpravu súhlasiť. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s platným a účinným právnym

poriadkom Slovenskej republiky, ako aj v súlade s judikatúrou dovolacieho súdu. Napriek

tomu možno predpokladať, že takýto „široký“ výklad ochrany majetku poškodeného

prezentovaný žalobcom by mohol vo viacerých prípadoch viesť k bezdôvodnému obohateniu

na strane poškodeného. Poškodený by tak mohol po oprave veci získať vec vo vyššej hodnote,

ako mala pred poškodením, čo nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk

stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje

na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nebol

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová