Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
20e/384241.f1bf0e.pdf
PDF · 135.12 KB
No categories available
5Cdo/44/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 44/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A. V., 2/ L. V., 3/
Ing. M. V., bývajúcich v B., proti ţalovanej JUDr. I. S.S., o určenie neplatnosti právneho
úkonu, vedenej na Okresnom súde Ţiar
nad Hronom pod sp.zn. 5 C 160/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 27. septembra 2011, sp.zn. 13 Co 203/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. septembra 2011, sp.zn. 13 Co 203/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom (v poradí druhým) z 23. marca 2011, č.k.
5 C 160/2008-299 určil, ţe zmluva o prevode vlastníckeho práva KNC parc. č. X.- záhrada
2
o výmere 284 m, KNC parc. č. X. – zastavaná plocha a nádvoria o výmere
2
111 ma na nej postavený rozostavaný rodinný dom, ktorá bola uzavretá medzi predávajúcim
A. V. a kupujúcou JUDr. I. S. dňa 25. marca 2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra
B. dňa 24. júna 2008 pod č. V., je voči ţalobcom 1/, 2/, 3/ právne neúčinná. Ţalovanej uloţil
povinnosť nahradiť ţalobkyni 1/ sumu 845,33 €, ţalobcovi 2/ sumu 412,78 € a ţalobcovi 3/
sumu 744,70 € a zaplatiť ich do rúk právnej zástupkyne ţalobcov 1/, 2/, 3/ JUDr. V. Č.
v lehote troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 42a
ods. 1, 2, 3 písm. a/, § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ţalobcovia 1/, 2/, 3/
nepreukázali, ţe by v čase uzatvorenia zmluvy, ktorej odporovateľnosti sa domáhajú, čiţe
ku dňu 25. marca 2008, ţalovaná s A. V. boli osoby blízke. Vzhľadom na to ustálil, ţe
ţalovaná s dlţníkom v čase uzatvárania zmluvy neboli vo vzťahu ako blízke osoby, bolo
povinnosťou ţalobcov 1/, 2/, 3/ preukázať (na nich bolo dôkazné bremeno) úmysel dlţníka,
a tieţ, ţe ţalovaná o dlţníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len
v dôsledku svojej nedbanlivosti. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu uvedený v jeho
zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie z 27. januára 2011, sp.zn. 13 Co 250/2010 – pozn.
dovolacieho súdu), podľa ktorého ţalovaná musela mať vedomosť, a to nielen
pri náleţitej starostlivosti, o tom, ţe nehnuteľnosti boli predmetom BSM A. V. a A. V., a tieto
boli v konaní o vyporiadaní BSM aj vyporiadané. Uviedol, ţe aj vzhľadom na vzdelanie
ţalovanej táto mala aktívne vynaloţiť úsilie (pretoţe to bolo v jej schopnostiach
a moţnostiach), aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach, zaznamenaných na LV. Potom
najmenej vo vzťahu k ţalobkyni 1/ došlo právnym úkonom, zmluvou, uzavretou medzi
ţalovanou a A. V. k ukráteniu veriteľa, a to ţalobkyne 1/ A. V.. Ďalej uviedol, ţe aj v prípade,
ak dlţník uzatvorením odporovateľnej zmluvy plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť,
moţno takémuto úkonu odporovať, ak sa preukáţe, ţe dlţník uzatvorením zmluvy chcel
dosiahnuť ukrátenie veriteľa. Súd doplnil dokazovanie ohľadom toho, či ţalovaná aj pri
náleţitej opatrnosti mohla vedieť, ţe odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu
veriteľov, ako ţalobcov 2/ a 3/, s tým, ţe im A. V. dlhuje finančnú sumu z titulu zameškaného
výţivného, pričom samotná ţalovaná na poslednom pojednávaní uviedla, ţe mala vedomosť
o tom, ţe A. V. má dve deti, ako aj o tom, ţe v období asi rokov 2004 – 2005 mal voči týmto
deťom dlhy a ţe výţivné neplatí. A. V. jej to odôvodňoval tým, ţe nemá dostatok finančných
prostriedkov, pričom samotná ţalovaná uviedla, ţe pokiaľ sa s A. V. rozprávala o tom, akým
spôsobom chce dlhy splatiť, pokiaľ sa týka detí L. a M., tvrdil jej, ţe si to vyrovná, nevedela
sa však následne vyjadriť k tomu, či tieto dlhy vyrovnal alebo nie. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd
viazaný, súd ţalobe ţalobcov 1/, 2/, 3/ vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom (v poradí druhým)
z 27. septembra 2011, sp.zn. 13 Co 203/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, s tým, ţe nehnuteľnosti sú zapísané
v LV č. X., pre kat. úz. B.. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcom 1/, 2/, 3/ trovy
odvolacieho konania v sume 107,73 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. V.Č., do troch
dní. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového
súdu. Na zvýraznenie správnosti dodal, ţe v konaní bolo nepochybne preukázané, ţe ţalovaná
a A. V. ţili spolu od roku 1995 (konca roku), a to minimálne do októbra 2007 (č.1. 33-35
spisu, zápisnica o pojednávaní zo dňa 19. októbra 2009 – č.l. 153-157 spisu). Ţalovaná mala
vedomosť (minimálne ako zamestnankyňa Okresného úradu v Banskej Štiavnici) o tom, ţe sa
vedie konanie o rozvod manţelstva A. V. a E. V.. Uviedol, ţe z výpovede ţalovanej na
pojednávaní konanom dňa 19. októbra 2009 (zápisnica o pojednávaní, č.1. 153 - 157 spisu)
vyplýva, ţe táto „spisovala“ zmluvu o prevode nehnuteľností; vychádzala z vedomostí, „ţe
ten rozostavaný dom je uţ v jeho (A. V.) vlastníctve“, a tieţ, „ţe pokiaľ by to nebolo
v poriadku, správa katastra by takú zmluvu nebola odvkladovala“. Z toho vyplýva, ţe
ţalovaná mala vedomosť nielen o tom, ţe A. V. bol rozvedený, ale tieţ, ţe došlo
k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov A. V. a E. V.. Ďalej uviedol, ţe
ţalovaná má právnické vzdelanie a mala sa presvedčiť o spôsobe vyporiadania BSM, teda či
daný právny úkon (zmluva o prevode nehnuteľností) neukracuje veriteľa, a to bývalú
manţelku A. V., a to aj vzhľadom na krátke časové obdobie od právoplatnosti rozhodnutia
o vyporiadaní BSM (14. februára 2008) a uzavretím zmluvy (25. marca 2008). Pri „spísaní“
zmluvy ţalovaná vychádzala z údajov v katastri nehnuteľností (č.1. 153-157 spisu, zápisnica
o pojednávaní zo dňa 19. októbra 2009; výpoveď ţalovanej: „je pravdou, ţe som si v tom čase
pozerala na katastrálnom portáli predmetný list vlastníctva, zaujímali ma však predovšetkým,
či tam nie sú zapísané ťarchy. Je pravdou, ţe som videla aj vlastnícky zápis, avšak spoľahla
som sa na to, čo mi povedal
p. V.. Nehnuteľnosť v tom čase bola zaťaţená exekúciami dvoma, a to mojimi“). Odvolací
súd mal za to, ţe pri náleţitej starostlivosti by potom ţalovaná musela mať vedomosť, ţe
nehnuteľnosti boli predmetom BSM A. V. a E. V. a tieto boli v konaní o vyporiadanie BSM aj
vyporiadané. Mala aktívne vynaloţiť úsilie (pretoţe bolo v jej schopnostiach a moţnostiach),
aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach zaznamenaných na liste vlastníctva. Potom vo
vzťahu k ţalobkyni 1/ došlo právnym úkonom, zmluvou uzavretou medzi ţalovanou a A. V.,
k ukráteniu veriteľa, a to ţalobkyne 1/ A. V.. Ďalej uviedol, ţe ţalovaná na pojednávaní
konanom dňa 23. marca 2011 (zápisnica o pojednávaní č.1. 292-295 spisu) uviedla:
„samozrejme, ţe som vedela o tom, ţe pán V. má dve deti a vedela som aj o tom, bolo to asi
v období rokov 2004-2005, ţe má dlhy voči deťom, ţe výţivné neplatí. Neplatil ani
na moju dcéru a neplatí na ňu ani teraz. Vţdy to odôvodňoval tým, ţe nemá dostatok
finančných prostriedkov. To sa týkalo môjho dieťaťa, ako aj navrhovateľov. Chcem uviesť, ţe
pokiaľ sme sa rozprávali o tom, ţe teda akým spôsobom tieto dlhy chce zaplatiť, pokiaľ sa
týka detí L. a M., tvrdil mi, ţe si to vyrovná, neviem sa však vyjadriť, či si to vyrovnal alebo
nie“. Potom ţalovaná mala vedomosť aj o tom, ţe A. V. si neplatí výţivné vo vzťahu
k ţalobcom 2/ a 3/. V konaní nebolo preukázané, ţe A. V. vlastní akýkoľvek hnuteľný alebo
nehnuteľný majetok. Túto okolnosť nepreukázala ani ţalovaná. Odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil s tým, ţe nehnuteľnosti sú zapísané v LV č.
X. pre kat. úz. B., teda konkretizoval nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia obce a okresu
tak, ako sú zapísané v LV č. X.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok
odvolacieho súdu zmeniť a ţalobu zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu
jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny
proces. Za takú vadu označila nenariadenie pojednávania odvolacím súdom napriek potrebe
doplnenia dokazovania a prejednania skutkových otázok, ako aj nepreskúmateľnosť rozsudku
odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd svoje skutkové a právne závery
riadne neodôvodnil, vo svojich záveroch sa obmedzil iba na konštatovanie výsledkov jeho
hodnotenia bez logického vysvetlenia s pouţitím súvisiacich právnych ustanovení
a nezaoberal sa jej námietkami uvedenými v odvolaní. Namietala, ţe hoci rozhodnutie
prvostupňového súdu napadla v celom rozsahu, odvolací súd sa výrokom rozsudku
prvostupňového súdu o trovách konania nezaoberal. V dôvodoch dovolania rozoberala
skutkový a právny stav veci.
Ţalobcovia 1/, 2/, 3/ sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), s právnickým vzdelaním
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr to, či dovolanie ţalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na námietky dovolateľky a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolateľka v dovolaní namietala (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
K odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť
nenariadením pojednávania odvolacím súdom napriek potrebe doplnenia dokazovania
a prejednania skutkových otázok a nedostatočným odôvodnením jeho rozhodnutia.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého
stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované
prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v posudzovanej veci odvolací súd povaţoval skutkové
zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto
za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie
doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade
nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie
pojednávanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p., nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd však za dôvodnú povaţuje námietku dovolateľky, týkajúcu sa
nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria
poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, ţe súd
je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich
povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu
súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie
skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní
a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia
v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať
navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky
zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma
intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Inak sa
dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1
ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu stotoţnil
s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Na zvýraznenie správnosti poukázal
na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, na základe ktorého
do svojho rozhodnutia prevzal jeho právne závery, avšak bez ich logického vysvetlenia
a bez uvedenia konkrétnych dôvodov, prečo povaţuje rozsudok prvostupňového súdu
za správny. Z takéhoto odôvodnenia nie je zrejmé, v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd)
zvýraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa vo svojom
rozhodnutí nezaoberal výrokom rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania, hoci
ţalovaná odvolaním napadla rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu. V dôvodoch
rozhodnutia tieţ odvolací súd ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalovanej.
Za predpokladu, ţe odvolací súd nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne
významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru
vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je
chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie
práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie moţnosti dovolateľky konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. júna 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová