Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/44/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A. V., 2/ L. V., 3/

Ing. M. V., bývajúcich v B., proti ţalovanej JUDr. I. S.S., o určenie neplatnosti právneho

úkonu, vedenej na Okresnom súde Ţiar

nad Hronom pod sp.zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 27. septembra 2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. septembra 2011, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom (v poradí druhým) z 23. marca 2011, č.k.

-299 určil, ţe zmluva o prevode vlastníckeho práva KNC parc. č. X.- záhrada

2

o výmere 284 m, KNC parc. č. X. – zastavaná plocha a nádvoria o výmere

2

111 ma na nej postavený rozostavaný rodinný dom, ktorá bola uzavretá medzi predávajúcim

A. V. a kupujúcou JUDr. I. S. dňa 25. marca 2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra

B. dňa 24. júna 2008 pod č. V., je voči ţalobcom 1/, 2/, 3/ právne neúčinná. Ţalovanej uloţil

povinnosť nahradiť ţalobkyni 1/ sumu 845,33 €, ţalobcovi 2/ sumu 412,78 € a ţalobcovi 3/

sumu 744,70 € a zaplatiť ich do rúk právnej zástupkyne ţalobcov 1/, 2/, 3/ JUDr. V. Č.

v lehote troch dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 42a

ods. 1, 2, 3 písm. a/, a . Uviedol, ţe ţalobcovia 1/, 2/, 3/

nepreukázali, ţe by v čase uzatvorenia zmluvy, ktorej odporovateľnosti sa domáhajú, čiţe

ku dňu 25. marca 2008, ţalovaná s A. V. boli osoby blízke. Vzhľadom na to ustálil, ţe

ţalovaná s dlţníkom v čase uzatvárania zmluvy neboli vo vzťahu ako blízke osoby, bolo

povinnosťou ţalobcov 1/, 2/, 3/ preukázať (na nich bolo dôkazné bremeno) úmysel dlţníka,

a tieţ, ţe ţalovaná o dlţníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len

v dôsledku svojej nedbanlivosti. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu uvedený v jeho

zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie z 27. januára 2011, sp.zn. – pozn.

dovolacieho súdu), podľa ktorého ţalovaná musela mať vedomosť, a to nielen

pri náleţitej starostlivosti, o tom, ţe nehnuteľnosti boli predmetom BSM A. V. a A. V., a tieto

boli v konaní o vyporiadaní BSM aj vyporiadané. Uviedol, ţe aj vzhľadom na vzdelanie

ţalovanej táto mala aktívne vynaloţiť úsilie (pretoţe to bolo v jej schopnostiach

a moţnostiach), aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach, zaznamenaných na LV. Potom

najmenej vo vzťahu k ţalobkyni 1/ došlo právnym úkonom, zmluvou, uzavretou medzi

ţalovanou a A. V. k ukráteniu veriteľa, a to ţalobkyne 1/ A. V.. Ďalej uviedol, ţe aj v prípade,

ak dlţník uzatvorením odporovateľnej zmluvy plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť,

moţno takémuto úkonu odporovať, ak sa preukáţe, ţe dlţník uzatvorením zmluvy chcel

dosiahnuť ukrátenie veriteľa. Súd doplnil dokazovanie ohľadom toho, či ţalovaná aj pri

náleţitej opatrnosti mohla vedieť, ţe odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu

veriteľov, ako ţalobcov 2/ a 3/, s tým, ţe im A. V. dlhuje finančnú sumu z titulu zameškaného

výţivného, pričom samotná ţalovaná na poslednom pojednávaní uviedla, ţe mala vedomosť

o tom, ţe A. V. má dve deti, ako aj o tom, ţe v období asi rokov 2004 – 2005 mal voči týmto

deťom dlhy a ţe výţivné neplatí. A. V. jej to odôvodňoval tým, ţe nemá dostatok finančných

prostriedkov, pričom samotná ţalovaná uviedla, ţe pokiaľ sa s A. V. rozprávala o tom, akým

spôsobom chce dlhy splatiť, pokiaľ sa týka detí L. a M., tvrdil jej, ţe si to vyrovná, nevedela

sa však následne vyjadriť k tomu, či tieto dlhy vyrovnal alebo nie. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd

viazaný, súd ţalobe ţalobcov 1/, 2/, 3/ vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.

1

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom (v poradí druhým)

z 27. septembra 2011, sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny v zmysle , potvrdil, s tým, ţe nehnuteľnosti sú zapísané

v LV č. X., pre kat. úz. B.. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcom 1/, 2/, 3/ trovy

odvolacieho konania v sume 107,73 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. V.Č., do troch

dní. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového

súdu. Na zvýraznenie správnosti dodal, ţe v konaní bolo nepochybne preukázané, ţe ţalovaná

a A. V. ţili spolu od roku 1995 (konca roku), a to minimálne do októbra 2007 (č.1. 33-35

spisu, zápisnica o pojednávaní zo dňa 19. októbra 2009 – č.l. 153-157 spisu). Ţalovaná mala

vedomosť (minimálne ako zamestnankyňa Okresného úradu v Banskej Štiavnici) o tom, ţe sa

vedie konanie o rozvod manţelstva A. V. a E. V.. Uviedol, ţe z výpovede ţalovanej na

pojednávaní konanom dňa 19. októbra 2009 (zápisnica o pojednávaní, č.1. 153 - 157 spisu)

vyplýva, ţe táto „spisovala“ zmluvu o prevode nehnuteľností; vychádzala z vedomostí, „ţe

ten rozostavaný dom je uţ v jeho (A. V.) vlastníctve“, a tieţ, „ţe pokiaľ by to nebolo

v poriadku, správa katastra by takú zmluvu nebola odvkladovala“. Z toho vyplýva, ţe

ţalovaná mala vedomosť nielen o tom, ţe A. V. bol rozvedený, ale tieţ, ţe došlo

k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov A. V. a E. V.. Ďalej uviedol, ţe

ţalovaná má právnické vzdelanie a mala sa presvedčiť o spôsobe vyporiadania BSM, teda či

daný právny úkon (zmluva o prevode nehnuteľností) neukracuje veriteľa, a to bývalú

manţelku A. V., a to aj vzhľadom na krátke časové obdobie od právoplatnosti rozhodnutia

o vyporiadaní BSM (14. februára 2008) a uzavretím zmluvy (25. marca 2008). Pri „spísaní“

zmluvy ţalovaná vychádzala z údajov v katastri nehnuteľností (č.1. 153-157 spisu, zápisnica

o pojednávaní zo dňa 19. októbra 2009; výpoveď ţalovanej: „je pravdou, ţe som si v tom čase

pozerala na katastrálnom portáli predmetný list vlastníctva, zaujímali ma však predovšetkým,

či tam nie sú zapísané ťarchy. Je pravdou, ţe som videla aj vlastnícky zápis, avšak spoľahla

som sa na to, čo mi povedal

p. V.. Nehnuteľnosť v tom čase bola zaťaţená exekúciami dvoma, a to mojimi“). Odvolací

súd mal za to, ţe pri náleţitej starostlivosti by potom ţalovaná musela mať vedomosť, ţe

nehnuteľnosti boli predmetom BSM A. V. a E. V. a tieto boli v konaní o vyporiadanie BSM aj

vyporiadané. Mala aktívne vynaloţiť úsilie (pretoţe bolo v jej schopnostiach a moţnostiach),

aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach zaznamenaných na liste vlastníctva. Potom vo

vzťahu k ţalobkyni 1/ došlo právnym úkonom, zmluvou uzavretou medzi ţalovanou a A. V.,

k ukráteniu veriteľa, a to ţalobkyne 1/ A. V.. Ďalej uviedol, ţe ţalovaná na pojednávaní

konanom dňa 23. marca 2011 (zápisnica o pojednávaní č.1. 292-295 spisu) uviedla:

„samozrejme, ţe som vedela o tom, ţe pán V. má dve deti a vedela som aj o tom, bolo to asi

v období rokov 2004-2005, ţe má dlhy voči deťom, ţe výţivné neplatí. Neplatil ani

na moju dcéru a neplatí na ňu ani teraz. Vţdy to odôvodňoval tým, ţe nemá dostatok

finančných prostriedkov. To sa týkalo môjho dieťaťa, ako aj navrhovateľov. Chcem uviesť, ţe

pokiaľ sme sa rozprávali o tom, ţe teda akým spôsobom tieto dlhy chce zaplatiť, pokiaľ sa

týka detí L. a M., tvrdil mi, ţe si to vyrovná, neviem sa však vyjadriť, či si to vyrovnal alebo

nie“. Potom ţalovaná mala vedomosť aj o tom, ţe A. V. si neplatí výţivné vo vzťahu

k ţalobcom 2/ a 3/. V konaní nebolo preukázané, ţe A. V. vlastní akýkoľvek hnuteľný alebo

nehnuteľný majetok. Túto okolnosť nepreukázala ani ţalovaná. Odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil s tým, ţe nehnuteľnosti sú zapísané v LV č.

X. pre kat. úz. B., teda konkretizoval nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia obce a okresu

tak, ako sú zapísané v LV č. X.. O trovách konania rozhodol podľa

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá navrhla

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok

odvolacieho súdu zmeniť a ţalobu zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením

, a , tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu

jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny

proces. Za takú vadu označila nenariadenie pojednávania odvolacím súdom napriek potrebe

doplnenia dokazovania a prejednania skutkových otázok, ako aj nepreskúmateľnosť rozsudku

odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd svoje skutkové a právne závery

riadne neodôvodnil, vo svojich záveroch sa obmedzil iba na konštatovanie výsledkov jeho

hodnotenia bez logického vysvetlenia s pouţitím súvisiacich právnych ustanovení

a nezaoberal sa jej námietkami uvedenými v odvolaní. Namietala, ţe hoci rozhodnutie

prvostupňového súdu napadla v celom rozsahu, odvolací súd sa výrokom rozsudku

prvostupňového súdu o trovách konania nezaoberal. V dôvodoch dovolania rozoberala

skutkový a právny stav veci.

Ţalobcovia 1/, 2/, 3/ sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), s právnickým vzdelaním

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr to, či dovolanie ţalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľky a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242

ods. 1, veta druhá , dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu

dovolateľka v dovolaní namietala ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

K odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť

nenariadením pojednávania odvolacím súdom napriek potrebe doplnenia dokazovania

a prejednania skutkových otázok a nedostatočným odôvodnením jeho rozhodnutia.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem

iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého

stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie

zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované

prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe v posudzovanej veci odvolací súd povaţoval skutkové

zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto

za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie

doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade

nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie

pojednávanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe

odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2

, nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

písm. f/

Dovolací súd však za dôvodnú povaţuje námietku dovolateľky, týkajúcu sa

nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1

( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Ustanovenie i právna teória civilného procesu vymedzila

poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria

poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie vyplýva, ţe súd

je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich

povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia

do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu

súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie

skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní

a práve na kontradiktórne konanie (). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia

v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať

navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky

zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma

intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Inak sa

dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1

, ale aj dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu stotoţnil

s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Na zvýraznenie správnosti poukázal

na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, na základe ktorého

do svojho rozhodnutia prevzal jeho právne závery, avšak bez ich logického vysvetlenia

a bez uvedenia konkrétnych dôvodov, prečo povaţuje rozsudok prvostupňového súdu

za správny. Z takéhoto odôvodnenia nie je zrejmé, v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd)

zvýraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa vo svojom

rozhodnutí nezaoberal výrokom rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania, hoci

ţalovaná odvolaním napadla rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu. V dôvodoch

rozhodnutia tieţ odvolací súd ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalovanej.

Za predpokladu, ţe odvolací súd nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne

významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru

vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je

chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen , ale aj dohovoru,

v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie

práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie moţnosti dovolateľky konať

pred súdom v zmysle

Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť

povaţované za správne.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. júna 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová