Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/76/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky L. P., a.s. so sídlom

v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou C., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti

odporkyni Z. T., bývajúcej v N., o zaplatenie 13,25 € (400 Sk) s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti

uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Trnave

z 30. novembra 2011 sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka sa v konaní domáhala, aby odporkyni bola uložená povinnosť zaplatiť

jej do 3 dní sumu 400 Sk predstavujúcu nepremlčanú časť koncesionárskych poplatkov

v zmysle o koncesionárskych poplatkoch, ktoré odporkyňa

nezaplatila Slovenskému rozhlasu; Slovenský rozhlas postúpil svoju pohľadávku voči

odporkyni navrhovateľke.

Okresný súd Galanta rozsudkom z 3. februára 2009 č.k. -56 návrh

zamietol, lebo navrhovateľka nepreukázala, že odporkyni bola riadne doručená písomná

výzva vyberateľa koncesionárskeho poplatku na dodatočné splnenie povinnosti v zmysle § 8

ods. 2 o koncesionárskych poplatkov. Vzhľadom na to nebolo možné

uložiť odporkyni povinnosť zaplatiť nedoplatok vo vyberateľom určenej lehote 21 dní,

až po uplynutí ktorej možno podať návrh na začatie občianskeho súdneho konania podľa § 8

ods. 3 o koncesionárskych poplatkov.

Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa bolo podané odvolanie. Tento riadny

opravný prostriedok vyhotovila a podpísala advokátka, ktorá uviedla, že je zástupkyňou

navrhovateľky a svoje oprávnenie konať za ňu preukazuje všeobecným plnomocenstvom

doručeným „Okresnému súdu Galanta 6. februára 2009 so žiadosťou o založenie do spisov

súdnej správy“.

Krajský súd v Trnave uznesením z 30. novembra 2011 sp. zn.

odvolanie odmietol a rozhodol, že žiadna z účastníčok konania nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že advokátka preukazovala svoje oprávnenie

konať za navrhovateľku len tzv. všeobecným plnomocnetvom z 28. januára 2009 udeleným

„na zastupovanie vo všetkých veciach týkajúcich sa vymáhania pohľadávok patriacich

spoločnosti L. P., s.r.o. voči dlžníkom koncesionárskych poplatkov“, pričom s poukazom

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002 sp. zn. 2 Cdo

112/2001 „ignorovala“ všetky súdne výzvy, aby preukázala oprávnenie konať za

navrhovateľku v súlade s Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, na ktoré poukázala, bolo podľa názoru odvolacieho súdu „nesprávne už v čase jeho

vydania“. Odvolací súd dodal tiež, že „súd nižšieho stupňa je viazaný len tým názorom súdu

vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom“. V rámci tradičného členenia práva

na súkromné a verejné tvoria normy súčasť verejného práva

(v ktorom platí, že čo nie je výslovne dovolené, je zakázané). V procesnom práve

je neprípustné preukazovanie oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného tzv. všeobecným

plnomocenstvom. Ustanoveniam (odvolací súd osobitne

poukázal na , , ) zodpovedá iba ak je do spisu založené

plnomocenstvo preukazujúce zastúpenie účastníka konania zástupcom v konkrétnom súdom

konaní alebo pri konkrétnom procesnom úkone. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu

odvolateľka, dokladajúca zastúpenie iba tzv. všeobecnou plnou mocou, v súlade so zákonom

nepreukázala, že je oprávnená za navrhovateľku konať, a že teda odvolanie je procesným

úkonom navrhovateľky. Za daného stavu bolo potrebné tento procesný úkon považovať

za odvolanie advokátky, čiže subjektu neoprávneného podať odvolanie. So zreteľom

na to odvolací súd jej odvolanie odmietol podľa

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Uviedla, že

odvolací súd jej v konaní odňal možnosť pred súdom konať ( ), lebo

v danom prípade neboli splnené procesné predpoklady pre odmietnutie jej odvolania.

V žiadnom prípade nešlo o procesný úkon advokátky, ale o riadny a včas urobený procesný

úkon navrhovateľky zastúpenej advokátkou. Tzv. všeobecná plná moc je prostriedok, ktorý

je v súlade s judikatúrou a zaužívanou praxou súdov Slovenskej republiky zákonným a ktorý

dostatočne preukazuje oprávnenie zástupcu konať v občianskom súdnom konaní

za zastúpeného. V danom prípade udelila navrhovateľka zvolenej advokátke takúto plnú moc,

ktorá bola adresovaná súdom a nimi tiež riadne zaevidovaná (na Okresnom súde Galanta

pod Spr 171/2009 a na Krajskom súde v Trnave pod Spr. 112/2010). Tento procesný úkon

navrhovateľky mali súdy vykladať vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých bol urobený.

Keď sa dovolateľka chcela dať zastúpiť vo viacerých ňou v skutkovo a právne obdobných

veciach začatých na Okresnom súde Galanta, nič jej nebránilo zvoliť preukázanie zastúpenia

tzv. všeobecnou plnou mocou. Odvolací súd toto plnomocenstvo, i keď mu jeho existencia

bola známa, neakceptoval a v rozpore so zákonom nepovažoval úkony právnej zástupkyne

za úkony zastúpenej navrhovateľky. Z týchto dôvodov navrhovateľka žiadala dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas navrhovateľka zastúpená v súlade s veta druhá , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a , uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie, v týchto ustanoveniach ale uvedené

nie je. Prípustnosť dovolania navrhovateľky preto z a nevyplýva.

Dovolanie navrhovateľky by v danom prípade bolo procesne prípustné, len ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Vzhľadom na

ods. 1 dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k takej

vade. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľka vady konania uvedené v až e/ a netvrdila a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Navrhovateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom ( ). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní

za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu

možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj odmietnutím odvolania odvolacím súdom,

ak pre to neboli dané procesné predpoklady (viď tiež R 23/1994). Odmietnutie odvolania

podaného zvoleným zástupcom z dôvodu jeho neoprávnenosti ( )

je postupom, ktorým odvolací súd odníma zastúpenému účastníkovi možnosť konať pred

súdom (porovnaj R 51/1996). Odvolanie, ktoré vo veci podal takýto zástupca (pozn. ktorému

bolo udelené plnomocenstvo v zmysle ), nemožno odmietnuť ako odvolanie

podané neoprávnenou osobou ( ); v opačnom prípade by súd

účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom (viď R 55/2006).

Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde

o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej

veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide

o zastúpenie podľa ( ). Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.

Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť ( ). Zástupcovi, ktorého

si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé

konanie alebo len pre určité úkony ( ). Plnomocenstvo udelené pre celé

konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené,

je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník ( ).

Účastník občianskeho súdneho konania nemusí svoje práva a povinnosti v tomto

konaní vykonávať sám (osobne). Má právo zvoliť si zástupcu. Účelom zastúpenia je umožniť,

aby z rôznych dôvodov robil právne úkony za zastúpeného jeho zástupca. Právny vzťah

zastúpenia vzniká na základe dohody o zastúpení. Dohoda o zastúpení je dvojstranný právny

úkon medzi zástupcom a zastúpeným, ktorým sa zakladá právny vzťah zastúpenia a spravidla

určuje aj obsah tohto právneho vzťahu. Plnomocenstvo je jednostranný úkon zastúpeného,

ktorý preukazuje existenciu právneho vzťahu zastúpenia, oprávnenie zástupcu konať

za zastúpeného a tiež rozsah zastúpenia. Pokiaľ plnomocenstvo preukazuje oprávnenie

zástupcu urobiť len určité úkony, ide o tzv. jednoduché plnomocenstvo. Plnomocenstvo, ktoré

preukazuje oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného v celom konaní, je tzv. procesné

plnomocenstvo. O procesné plnomocenstvo ide tiež vtedy, ak sa v plnomocenstve výslovne

neuvádza, že platí len pre určité úkony (porovnaj R 56/1969). V niektorých prípadoch

vyžadujú potreby praktického života udelenie plnomocenstva zástupcovi nielen na vykonanie

jednotlivých úkonov alebo na určité občianske súdne konanie, ale aj na všetky súdne konania,

v ktorých by inak konal osobne účastník konania. V takom prípade ide o všeobecnú plnú moc.

Je vždy vecou zastúpeného, či v každej veci alebo ku každému právnemu úkonu, ktorý

má byť urobený v jeho zastúpení, vystaví zástupcovi zvláštnu plnú moc, alebo či mu udelí

takúto všeobecnú plnú moc. Určujúcim je v každom prípade iba to, či je z obsahu

plnomocenstva dostatočne zrejmý rozsah oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného.

Právna povaha noriem aj právna úprava zastúpenia

účastníka občianskeho súdneho konania zástupcom, ktorého si zvolí, zostala v základných

rysoch nezmenená od účinnosti tohto základného procesného kódexu civilného konania

(od 1. apríla 1964). Rozhodovacia prax súdov od počiatku účinnosti tohto kódexu pripúšťala

nielen jednoduché a procesné plnomocenstvo, ale tiež všeobecné plnomocenstvo (všeobecnú

plnú moc) a aj uloženie všeobecnej plnej moci v spisoch súdnej správy. Už napríklad

v R 21/1981 („K niektorým otázkam praxe súdov a štátnych notárstiev vo veciach súdneho

výkonu rozhodnutia) sa uvádza, že ustanovenia nevylučujú

možnosť založiť tzv. všeobecnú plnú moc do spisov súdnej správy [pre takú plnú moc

sa zaužívalo tiež označenie „prezidiálna plná moc“ (zrejme vzhľadom na jej uloženie

v „prezídiu súdu“)] a v konkrétnej veci sa na ňu odvolať. Aj odborná právnická literatúra

je od počiatku jednotná v tom, že existenciu právneho vzťahu zastúpenia môže účastník

konania preukazovať nielen konkrétne formulovaným plnomocenstvom (obsahujúcim okrem

označenia zástupcu a zastúpeného tiež údaje konkretizujúce a individualizujúce určitý úkon

alebo prejednávanú vec), ale aj tzv. všeobecným plnomocenstvom, ktoré môže byť založené

v spise súdnej správy. V tomto prípade „postačí v súdnych spisoch odkaz na túto plnú moc,

pretože súd má vždy možnosť do spisov správy prejednávajúceho súdu nahliadnuť“

(viď napríklad JUDr. Vlastimil Handl, CSc., JUDr. Josef Rubeš a kol, Občanský soudní řád,

Komentář, I. diel, Praha 1985, str. 182). Na možnosť udelenia takéhoto plnomocenstva a jeho

založenia do spisov súdnej správy poukazuje aj súčasná odborná literatúra (viď napríklad

Jaroslav Krajčo a kol. , Komentár, I. diel, EUROUNION, 2010,

str. 146, resp. tiež Števček, Ficová a kol. , Komentár, C. H. Beck,

2009, str. 62). Aj v publikácii autorov Bureš, Drápal, Krčmář, Mazanec, Občanský soudní

řád, Komentář – I. díl, C. H. Beck, Praha, 2003, sa na str. 107 uvádza, že „v občianskom

súdnom konaní sa uplatňuje tiež tzv. všeobecná plná moc, ktorou zmocniteľ zmocnil

zmocnenca, aby ho zastupoval vo všetkých veciach; táto plná moc dopadá tak

na hmotnoprávne úkony, ako aj na úkony procesné. Z hľadiska § 28a (pozn.: Občianskeho

súdneho poriadku platného v Českej republike) má pre konanie rovnaký význam ako procesná

plná moc“.

Možnosť udelenia tzv. všeobecnej plnej moci a jej založenia (ako „prezidiálnej plnej

moci“) do spisov správy príslušného súdu nevylučoval teda

v predchádzajúcich zneniach; túto možnosť nevylučuje ani v súčasnom znení. Právny názor,

že v súlade so zákonom možno udeliť len jednoduché plnomocenstvo alebo procesné

plnomocenstvo, nemal a nemá žiadne opodstatnenie.

V odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002

sp. zn. , na ktoré sa v priebehu konania odvolávala navrhovateľka a ktoré

odvolací súd označil za „nesprávne už v čase jeho vydania“ a „právne neobhájiteľné

a neudržateľné, sa príslušný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pridržal záverov,

ku ktorým dospela tak rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, ako aj odborná

právnická literatúra. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo

uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhnuté

na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky

(publikované v nej bolo pod R 43/2003). Právna veta tohto judikátu znie: „Tzv. 'všeobecné

plnomocenstvo' oprávňujúce zástupcu zastupovať zastúpeného v každom súdnom konaní,

možno založiť do spisov súdnej správy príslušného súdu a v konkrétnej veci sa naň odvolať.

Súd však nie je povinný zisťovať, či všeobecné plnomocenstvo bolo udelené a založené

v spise súdnej správy; na existenciu plnomocenstva musí účastník alebo ním zvolený zástupca

upozorniť súd“. Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie tohto rozhodnutia

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky, priznáva tomuto

rozhodnutiu osobitný význam. Výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v ňom

podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu.

I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má.

Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty

(napr. , a ). Požiadavka právnej istoty, samozrejme,

neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať a že závery vyjadrené v rozhodnutiach súdov

uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozsudkov súdov Slovenskej republiky

nemôžu byť predmetom kritiky. Aj na ich kritiku však treba zvoliť argumentáciu

opodstatnenú čo do obsahu (súladnú s právnym poriadkom) a primeranú čo do formy (vrátane

zvolených formulácií). Nesúhlasná kritická argumentácia odvolacieho súdu dopadajúca

v danom prípade na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002

sp. zn. nie je však ani opodstatnená ani primeraná.

V preskúmavanej veci nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvod odkloniť

sa od právnych záverov o preukazovaní zastúpenia na základe tzv. všeobecnej plnej moci,

ku ktorým už dávnejšie dospela súdna prax a odborná právnická literatúra, a ktoré zaujal

Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom uznesení z 22. februára 2002 sp. zn.

. Dovolací súd sa s týmito závermi stotožňuje.

V danom prípade ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní založila

navrhovateľka zastúpená advokátkou do spisu všeobecné plnomocenstvo z 28. januára 2009

(viď č.l. 73 spisu) so žiadosťou, aby bolo založené do spisov súdnej správy a aby jej bola

oznámená spisová značka pridelená tomuto plnomocenstvu. Z podania navrhovateľky, ktoré

bolo súdu prvého stupňa doručené 24. novembra 2009 a je v súdnom spise založené

pod č.l. 101, vyplýva, že „prezidiálne plnomocenstvo“ je na Okresnom súde Galanta vedené

pod Spr. 171/2009 [toto plnomocenstvo je v spise založené na viacerých miestach nielen

vo fotokópii (č.l. 73, 117 a 129 spisu), ale tiež v origináli (č.l. 129 spisu)].

Pokiaľ odvolací súd napriek vyššie uvedenému odmietol odvolanie navrhovateľky ako

podané tým, kto nie je oprávnený podať odvolanie, hoci procesné predpoklady pre postup

podľa neboli dané, lebo navrhovateľka bola riadne zastúpená

advokátkou a procesné úkony právnej zástupkyne navrhovateľky mali procesné účinky

úkonov ňou zastupovanej navrhovateľky, odňal navrhovateľke možnosť pred súdom konať

v zmysle

Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky je nielen

prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to zrušil dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že z podobných dôvodov zrušil

dovolaním (tej istej) navrhovateľky napadnuté aj iné rozhodnutia senátu „10 Co“ Krajského

súdu v Trnave vydané v skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. , ďalej

z 24. mája 2011 sp. zn. , z 9. augusta 2011 sp. zn. a napokon

z 30. augusta 2011 sp. zn. ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. júna 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková