Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 90 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)dd3/384592.bf687b.pdf
PDF · 202.99 KB
No categories available
3Cdo/76/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 76/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky L. P., a.s. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou C., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti
odporkyni Z. T., bývajúcej v N., o zaplatenie 13,25 € (400 Sk) s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8 C 177/2007, o dovolaní navrhovateľky proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2011 sp. zn. 10 Co 381/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 30. novembra 2011 sp. zn. 10 Co 381/2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka sa v konaní domáhala, aby odporkyni bola uložená povinnosť zaplatiť
jej do 3 dní sumu 400 Sk predstavujúcu nepremlčanú časť koncesionárskych poplatkov
v zmysle zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch, ktoré odporkyňa
nezaplatila Slovenskému rozhlasu; Slovenský rozhlas postúpil svoju pohľadávku voči
odporkyni navrhovateľke.
Okresný súd Galanta rozsudkom z 3. februára 2009 č.k. 8 C 177/2007-56 návrh
zamietol, lebo navrhovateľka nepreukázala, že odporkyni bola riadne doručená písomná
výzva vyberateľa koncesionárskeho poplatku na dodatočné splnenie povinnosti v zmysle § 8
ods. 2 zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkov. Vzhľadom na to nebolo možné
uložiť odporkyni povinnosť zaplatiť nedoplatok vo vyberateľom určenej lehote 21 dní,
až po uplynutí ktorej možno podať návrh na začatie občianskeho súdneho konania podľa § 8
ods. 3 zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkov.
Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa bolo podané odvolanie. Tento riadny
opravný prostriedok vyhotovila a podpísala advokátka, ktorá uviedla, že je zástupkyňou
navrhovateľky a svoje oprávnenie konať za ňu preukazuje všeobecným plnomocenstvom
doručeným „Okresnému súdu Galanta 6. februára 2009 so žiadosťou o založenie do spisov
súdnej správy“.
Krajský súd v Trnave uznesením z 30. novembra 2011 sp. zn. 10 Co 381/2010
odvolanie odmietol a rozhodol, že žiadna z účastníčok konania nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že advokátka preukazovala svoje oprávnenie
konať za navrhovateľku len tzv. všeobecným plnomocnetvom z 28. januára 2009 udeleným
„na zastupovanie vo všetkých veciach týkajúcich sa vymáhania pohľadávok patriacich
spoločnosti L. P., s.r.o. voči dlžníkom koncesionárskych poplatkov“, pričom s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002 sp. zn. 2 Cdo
112/2001 „ignorovala“ všetky súdne výzvy, aby preukázala oprávnenie konať za
navrhovateľku v súlade s § 28 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, na ktoré poukázala, bolo podľa názoru odvolacieho súdu „nesprávne už v čase jeho
vydania“. Odvolací súd dodal tiež, že „súd nižšieho stupňa je viazaný len tým názorom súdu
vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom“. V rámci tradičného členenia práva
na súkromné a verejné tvoria normy Občianskeho súdneho poriadku súčasť verejného práva
(v ktorom platí, že čo nie je výslovne dovolené, je zakázané). V procesnom práve
je neprípustné preukazovanie oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného tzv. všeobecným
plnomocenstvom. Ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (odvolací súd osobitne
poukázal na § 24, § 28 ods. 1, § 49 ods. 1 O.s.p.) zodpovedá iba ak je do spisu založené
plnomocenstvo preukazujúce zastúpenie účastníka konania zástupcom v konkrétnom súdom
konaní alebo pri konkrétnom procesnom úkone. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu
odvolateľka, dokladajúca zastúpenie iba tzv. všeobecnou plnou mocou, v súlade so zákonom
nepreukázala, že je oprávnená za navrhovateľku konať, a že teda odvolanie je procesným
úkonom navrhovateľky. Za daného stavu bolo potrebné tento procesný úkon považovať
za odvolanie advokátky, čiže subjektu neoprávneného podať odvolanie. So zreteľom
na to odvolací súd jej odvolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie. Uviedla, že
odvolací súd jej v konaní odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo
v danom prípade neboli splnené procesné predpoklady pre odmietnutie jej odvolania.
V žiadnom prípade nešlo o procesný úkon advokátky, ale o riadny a včas urobený procesný
úkon navrhovateľky zastúpenej advokátkou. Tzv. všeobecná plná moc je prostriedok, ktorý
je v súlade s judikatúrou a zaužívanou praxou súdov Slovenskej republiky zákonným a ktorý
dostatočne preukazuje oprávnenie zástupcu konať v občianskom súdnom konaní
za zastúpeného. V danom prípade udelila navrhovateľka zvolenej advokátke takúto plnú moc,
ktorá bola adresovaná súdom a nimi tiež riadne zaevidovaná (na Okresnom súde Galanta
pod Spr 171/2009 a na Krajskom súde v Trnave pod Spr. 112/2010). Tento procesný úkon
navrhovateľky mali súdy vykladať vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých bol urobený.
Keď sa dovolateľka chcela dať zastúpiť vo viacerých ňou v skutkovo a právne obdobných
veciach začatých na Okresnom súde Galanta, nič jej nebránilo zvoliť preukázanie zastúpenia
tzv. všeobecnou plnou mocou. Odvolací súd toto plnomocenstvo, i keď mu jeho existencia
bola známa, neakceptoval a v rozpore so zákonom nepovažoval úkony právnej zástupkyne
za úkony zastúpenej navrhovateľky. Z týchto dôvodov navrhovateľka žiadala dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie, v týchto ustanoveniach ale uvedené
nie je. Prípustnosť dovolania navrhovateľky preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolanie navrhovateľky by v danom prípade bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Vzhľadom na § 242
ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k takej
vade. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľka vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Navrhovateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní
za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj odmietnutím odvolania odvolacím súdom,
ak pre to neboli dané procesné predpoklady (viď tiež R 23/1994). Odmietnutie odvolania
podaného zvoleným zástupcom z dôvodu jeho neoprávnenosti (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.)
je postupom, ktorým odvolací súd odníma zastúpenému účastníkovi možnosť konať pred
súdom (porovnaj R 51/1996). Odvolanie, ktoré vo veci podal takýto zástupca (pozn. ktorému
bolo udelené plnomocenstvo v zmysle § 28 ods. 1 O.s.p.), nemožno odmietnuť ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.); v opačnom prípade by súd
účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom (viď R 55/2006).
Účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde
o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej
veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide
o zastúpenie podľa § 25 (§ 24 O.s.p.). Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.
Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť (§ 25 O.s.p.). Zástupcovi, ktorého
si účastník zvolil, udelí písomne alebo ústne do zápisnice plnomocenstvo buď pre celé
konanie alebo len pre určité úkony (§ 28 ods. 1 O.s.p.). Plnomocenstvo udelené pre celé
konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené,
je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O.s.p.).
Účastník občianskeho súdneho konania nemusí svoje práva a povinnosti v tomto
konaní vykonávať sám (osobne). Má právo zvoliť si zástupcu. Účelom zastúpenia je umožniť,
aby z rôznych dôvodov robil právne úkony za zastúpeného jeho zástupca. Právny vzťah
zastúpenia vzniká na základe dohody o zastúpení. Dohoda o zastúpení je dvojstranný právny
úkon medzi zástupcom a zastúpeným, ktorým sa zakladá právny vzťah zastúpenia a spravidla
určuje aj obsah tohto právneho vzťahu. Plnomocenstvo je jednostranný úkon zastúpeného,
ktorý preukazuje existenciu právneho vzťahu zastúpenia, oprávnenie zástupcu konať
za zastúpeného a tiež rozsah zastúpenia. Pokiaľ plnomocenstvo preukazuje oprávnenie
zástupcu urobiť len určité úkony, ide o tzv. jednoduché plnomocenstvo. Plnomocenstvo, ktoré
preukazuje oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného v celom konaní, je tzv. procesné
plnomocenstvo. O procesné plnomocenstvo ide tiež vtedy, ak sa v plnomocenstve výslovne
neuvádza, že platí len pre určité úkony (porovnaj R 56/1969). V niektorých prípadoch
vyžadujú potreby praktického života udelenie plnomocenstva zástupcovi nielen na vykonanie
jednotlivých úkonov alebo na určité občianske súdne konanie, ale aj na všetky súdne konania,
v ktorých by inak konal osobne účastník konania. V takom prípade ide o všeobecnú plnú moc.
Je vždy vecou zastúpeného, či v každej veci alebo ku každému právnemu úkonu, ktorý
má byť urobený v jeho zastúpení, vystaví zástupcovi zvláštnu plnú moc, alebo či mu udelí
takúto všeobecnú plnú moc. Určujúcim je v každom prípade iba to, či je z obsahu
plnomocenstva dostatočne zrejmý rozsah oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného.
Právna povaha noriem Občianskeho súdneho poriadku aj právna úprava zastúpenia
účastníka občianskeho súdneho konania zástupcom, ktorého si zvolí, zostala v základných
rysoch nezmenená od účinnosti tohto základného procesného kódexu civilného konania
(od 1. apríla 1964). Rozhodovacia prax súdov od počiatku účinnosti tohto kódexu pripúšťala
nielen jednoduché a procesné plnomocenstvo, ale tiež všeobecné plnomocenstvo (všeobecnú
plnú moc) a aj uloženie všeobecnej plnej moci v spisoch súdnej správy. Už napríklad
v R 21/1981 („K niektorým otázkam praxe súdov a štátnych notárstiev vo veciach súdneho
výkonu rozhodnutia) sa uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevylučujú
možnosť založiť tzv. všeobecnú plnú moc do spisov súdnej správy [pre takú plnú moc
sa zaužívalo tiež označenie „prezidiálna plná moc“ (zrejme vzhľadom na jej uloženie
v „prezídiu súdu“)] a v konkrétnej veci sa na ňu odvolať. Aj odborná právnická literatúra
je od počiatku jednotná v tom, že existenciu právneho vzťahu zastúpenia môže účastník
konania preukazovať nielen konkrétne formulovaným plnomocenstvom (obsahujúcim okrem
označenia zástupcu a zastúpeného tiež údaje konkretizujúce a individualizujúce určitý úkon
alebo prejednávanú vec), ale aj tzv. všeobecným plnomocenstvom, ktoré môže byť založené
v spise súdnej správy. V tomto prípade „postačí v súdnych spisoch odkaz na túto plnú moc,
pretože súd má vždy možnosť do spisov správy prejednávajúceho súdu nahliadnuť“
(viď napríklad JUDr. Vlastimil Handl, CSc., JUDr. Josef Rubeš a kol, Občanský soudní řád,
Komentář, I. diel, Praha 1985, str. 182). Na možnosť udelenia takéhoto plnomocenstva a jeho
založenia do spisov súdnej správy poukazuje aj súčasná odborná literatúra (viď napríklad
Jaroslav Krajčo a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, I. diel, EUROUNION, 2010,
str. 146, resp. tiež Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, C. H. Beck,
2009, str. 62). Aj v publikácii autorov Bureš, Drápal, Krčmář, Mazanec, Občanský soudní
řád, Komentář – I. díl, C. H. Beck, Praha, 2003, sa na str. 107 uvádza, že „v občianskom
súdnom konaní sa uplatňuje tiež tzv. všeobecná plná moc, ktorou zmocniteľ zmocnil
zmocnenca, aby ho zastupoval vo všetkých veciach; táto plná moc dopadá tak
na hmotnoprávne úkony, ako aj na úkony procesné. Z hľadiska § 28a (pozn.: Občianskeho
súdneho poriadku platného v Českej republike) má pre konanie rovnaký význam ako procesná
plná moc“.
Možnosť udelenia tzv. všeobecnej plnej moci a jej založenia (ako „prezidiálnej plnej
moci“) do spisov správy príslušného súdu nevylučoval teda Občiansky súdny poriadok
v predchádzajúcich zneniach; túto možnosť nevylučuje ani v súčasnom znení. Právny názor,
že v súlade so zákonom možno udeliť len jednoduché plnomocenstvo alebo procesné
plnomocenstvo, nemal a nemá žiadne opodstatnenie.
V odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002
sp. zn. 2 Cdo 112/2001, na ktoré sa v priebehu konania odvolávala navrhovateľka a ktoré
odvolací súd označil za „nesprávne už v čase jeho vydania“ a „právne neobhájiteľné
a neudržateľné, sa príslušný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pridržal záverov,
ku ktorým dospela tak rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, ako aj odborná
právnická literatúra. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo
uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhnuté
na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky
(publikované v nej bolo pod R 43/2003). Právna veta tohto judikátu znie: „Tzv. 'všeobecné
plnomocenstvo' oprávňujúce zástupcu zastupovať zastúpeného v každom súdnom konaní,
možno založiť do spisov súdnej správy príslušného súdu a v konkrétnej veci sa naň odvolať.
Súd však nie je povinný zisťovať, či všeobecné plnomocenstvo bolo udelené a založené
v spise súdnej správy; na existenciu plnomocenstva musí účastník alebo ním zvolený zástupca
upozorniť súd“. Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie tohto rozhodnutia
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky, priznáva tomuto
rozhodnutiu osobitný význam. Výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v ňom
podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu.
I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má.
Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Požiadavka právnej istoty, samozrejme,
neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať a že závery vyjadrené v rozhodnutiach súdov
uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozsudkov súdov Slovenskej republiky
nemôžu byť predmetom kritiky. Aj na ich kritiku však treba zvoliť argumentáciu
opodstatnenú čo do obsahu (súladnú s právnym poriadkom) a primeranú čo do formy (vrátane
zvolených formulácií). Nesúhlasná kritická argumentácia odvolacieho súdu dopadajúca
v danom prípade na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2002
sp. zn. 2 Cdo 112/2001 nie je však ani opodstatnená ani primeraná.
V preskúmavanej veci nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvod odkloniť
sa od právnych záverov o preukazovaní zastúpenia na základe tzv. všeobecnej plnej moci,
ku ktorým už dávnejšie dospela súdna prax a odborná právnická literatúra, a ktoré zaujal
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom uznesení z 22. februára 2002 sp. zn.
2 Cdo 112/2001. Dovolací súd sa s týmito závermi stotožňuje.
V danom prípade ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní založila
navrhovateľka zastúpená advokátkou do spisu všeobecné plnomocenstvo z 28. januára 2009
(viď č.l. 73 spisu) so žiadosťou, aby bolo založené do spisov súdnej správy a aby jej bola
oznámená spisová značka pridelená tomuto plnomocenstvu. Z podania navrhovateľky, ktoré
bolo súdu prvého stupňa doručené 24. novembra 2009 a je v súdnom spise založené
pod č.l. 101, vyplýva, že „prezidiálne plnomocenstvo“ je na Okresnom súde Galanta vedené
pod Spr. 171/2009 [toto plnomocenstvo je v spise založené na viacerých miestach nielen
vo fotokópii (č.l. 73, 117 a 129 spisu), ale tiež v origináli (č.l. 129 spisu)].
Pokiaľ odvolací súd napriek vyššie uvedenému odmietol odvolanie navrhovateľky ako
podané tým, kto nie je oprávnený podať odvolanie, hoci procesné predpoklady pre postup
podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. neboli dané, lebo navrhovateľka bola riadne zastúpená
advokátkou a procesné úkony právnej zástupkyne navrhovateľky mali procesné účinky
úkonov ňou zastupovanej navrhovateľky, odňal navrhovateľke možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd na tomto základe dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky je nielen
prípustné, ale aj opodstatnené. So zreteľom na to zrušil dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že z podobných dôvodov zrušil
dovolaním (tej istej) navrhovateľky napadnuté aj iné rozhodnutia senátu „10 Co“ Krajského
súdu v Trnave vydané v skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 7 Cdo 45/2011, ďalej
z 24. mája 2011 sp. zn. 4 Cdo 70/2011, z 9. augusta 2011 sp. zn. 5 Cdo 54/2011 a napokon
z 30. augusta 2011 sp. zn. 2 Cdo 56/2011).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. júna 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková