Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
473/387187.947c33.pdf
PDF · 134.43 KB
No categories available
1Nc/36/2012
Najvyšší súd 1 Nc 36/2012
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A. Š., bývajúceho v M.,
proti ţalovanému M. B., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. J. F., advokátkou so sídlom
v K., o zaplatenie 1 427,30 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 19C 26/2009, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 9Co 57/2012, takto
rozhodol:
1/ Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. M., JUDr. G. M. a JUDr. J. T.
n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod
sp. zn. 9Co 57/2012 (vec Okresného súdu Košice II sp. zn. 19C 26/2009).
2/ Konanie o návrhu ţalobcu na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu v Košice
z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca vo svojom písomnom podaní doručenom Okresnému súdu Košice II
20. februára 2012 namietal zaujatosť všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach z dôvodu,
ţe na tomto súde pôsobí ako sudkyňa matka právnej zástupkyne ţalovaného JUDr. J. F.
staršia, čo podľa jeho názoru odôvodňuje pochybnosť o objektívnosti rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
21 Nc 36/2012
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť
moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať
na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
V prejednávanej veci videl ţalobca zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach
v tom, ţe sudkyňou tohto súdu je matka právnej zástupkyne ţalovaného JUDr. J. F. st.
Uvedená sudkyňa ţalobcom tvrdený príbuzenský vzťah k právnej zástupkyni ţalovaného
potvrdila.
Podľa predkladacej správy Krajského súdu v Košiciach má v danej veci na základe
Rozvrhu práce na rok 2012 rozhodovať senát 9Co zloţený z predsedníčky senátu JUDr. A. M.
a sudcov JUDr. G. M. a JUDr. J. T. Uvedení sudcovia sa k obsahu vznesenej námietky
zaujatosti vyjadrili a zhodne uviedli, ţe nemajú ţiaden vzťah k prejednávanej veci,
k účastníkom konania, ani k ich zástupcom. Svoj vzťah k sudkyni Krajského súdu
v Košiciach JUDr. J. F. st. označili za kolegiálny.
51 Nc 36/2012
Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţuje najprv za
potrebné pripomenúť svoje konštantné závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal ich
opakovane uţ v minulosti v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah
medzi sudcom a účastníkom konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho, resp.
kolegiálneho vzťahu k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom
súde (porovnaj najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp.
zn. 1 Nc 8/2010, ale aj napr. uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla
2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011). Najvyšší súd zdôraznil,
ţe u takéhoto vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretoţe vzájomné
vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu
bol vyvodzovaný opačný záver, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, ţe výlučne
pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti
o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny
rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o
okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však
beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom,
ţe sa sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne
vyšší alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu
dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Podľa uţ podanej argumentácie potom platí, ţe pokiaľ by aj bola priamo účastníčkou
súdneho konania kolegyňa sudcov senátu 9Co Krajského súdu v Košiciach - JUDr. J. F., táto
skutočnosť by týchto sudcov nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. So
zreteľom na pomer spomínaných sudcov k JUDr. J. F., ktorý neprerástol rámec kolegiálneho
vzťahu, by totiţ absentoval dôvod vylučujúci ich z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ
uvedené platí pre priamy /bezprostredný/ vzťah, nemôţe sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie
kritérium na iba odvodený či sprostredkovaný vzťah, t. j. tam, kde napr. ide o zástupcu
účastníka, ktorý je príbuzným sudcu, ku ktorému rozhodovať majúci sudca či sudcovia majú
len kolegiálny /pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo pravidlám elementárnej logiky
(argumentum a maiore ad minus).
Keďţe v predmetnej veci neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie sudcov
v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ţe sudcovia
senátu 9Co Krajského súdu v Košiciach JUDr. A. M., JUDr. G. M. a JUDr. J. T. nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Vo vzťahu k ostatným namietaným sudcom povaţuje nadriadený súd námietku
zaujatosti vznesenú ţalobcom s poukazom na ustanovenie § 14 Občianskeho súdneho
poriadku za obsolentnú /bezpredmetnú/, majúc za to, ţe nie sú splnené podmienky, za ktorých
moţno o námietke na vylúčenie ďalších sudcov konať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie
zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Z ustanovenia § 14 a nasl. O.s.p. v spojení s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov treba vyvodiť,
ţe ak sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v príslušnom senáte nie
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, chýba podmienka konania vo vzťahu k
námietke zaujatosti vznesenej voči sudcom, ktorým vec pridelená nebola (ostatným sudcom
daného súdu); ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto konania.
Za tejto procesnej situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený
Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O.s.p.) nemá vo vzťahu k takejto námietke o čom
konať, pretoţe na základe len samotnej námietky zaujatosti nemoţno rozhodnúť o vylúčení
namietaných ďalších sudcov, keďţe nie sú zákonnými sudcami.
Nakoľko ide o neodstrániteľný procesný nedostatok podmienky tohto konania,
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 104 ods. 1 prvej vety O.s.p. konanie o návrhu
ţalobcu na vylúčenie ďalších sudcov Krajského súdu v Košiciach zastavil (výrok 2/
uznesenia).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta