Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžr/144/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: PhDr. D. K.,

nar. X., bytom L., proti odporcom: 1. Obvodný pozemkový úrad v Senici, Hollého č. 750,

Senica, 2. M. P., nar. X., bytom B., 3. Mesto Skalica, Námestie slobody č. 10, Skalica,

4. S., a.s., IČO: X., B. a 5. Slovenský pozemkový fond, Búdková č. 36, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu v 1. rade č. j. 13/2010 –s. /KRA

zo dňa 31.03.2010, na odvolanie odporcu v 1. rade proti rozsudku Krajského súdu v Trnave

č. k. -49 zo dňa 09.03.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -49 zo dňa 9. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e 

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. j. 13/2010 – s. /KRA zo dňa 31.03.2010 rozhodol odporca

v 1. rade podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „“) o uplatnenom reštitučnom

nároku právnych nástupcov oprávnenej osoby L. M., nar. X., úmrtie dňa X., naposledy bytom

H. – navrhovateľky a odporcu v 2. rade tak, že im priznal vlastnícke právo k pozemku

v katastrálnom území S. PKV č. 4077, parc. č. X. (stav podľa C – KN: parc. č. X., X., X., X.)

z dôvodu, že oprávnená osoba spĺňala podmienky podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona

č. , pozemok prešiel na štát podľa spôsobom uvedeným

v a jeho vydaniu nebránili žiadne prekážky a

zároveň im nepriznal vlastnícke právo k pozemkom v katastrálnom území S. PKV č. 4077,

parc. č. X., X., X., X., X. a PKV č. 2232, parc. č. X. z dôvodu, že oprávnená osoba síce

spĺňala podmienky podľa a pozemky prešli na štát

podľa spôsobom uvedeným v zákona

č. , avšak ich vydaniu bráni prekážka podľa zákona

č. – nachádzajú sa v obvode projektu pozemkových úprav a jeho vykonanie

2

bolo schválené, okrem časti parc. č. X. vo výmere 63 m, ktorú zaberajú inžinierske stavby a

v zmysle bránia poľnohospodárskemu využitiu

pozemku.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Napadnutým rozsudkom č. k. -49 zo dňa 09.03.2011 krajský súd zrušil

uvedené rozhodnutie odporcu v 1. rade v časti, v ktorej navrhovateľke a odporcovi v 2. rade

nepriznal vlastnícke právo a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení

rozhodnutia vytýkal správnemu orgánu pochybenia ohľadne identifikácie nehnuteľností

tvoriacich predmet reštitúcie a spôsob odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Ako hlavný dôvod

pre zrušenie rozhodnutia č. j. 13/2010 – s. 96/2008/KRA zo dňa 31.03.2010 však krajský súd

uviedol, že do 30.12.1991, kedy si oprávnená osoba uplatnila svoj reštitučný nárok,

sa vo vtedy platom a účinnom prekážka vydania pozemku alebo jeho

časti podľa v súčasnosti platného t.j., že pozemok

sa nachádza v obvode projektu pozemkových úprav a jeho vykonanie bolo schválené,

nenachádzala; v pôvodnom znení bolo v stanovených iba

5 prekážok (pod písm. a) – e), pričom ani jedna sa netýkala pozemkových úprav (písm. h/

bolo do doplnené s účinnosťou

od 01.11.2004). Podľa názoru krajského súdu nemohli byť pre rozhodnutie o reštitučnom

nároku významné neskoršie zmeny zákona, najmä ak by boli na ujmu oprávnenej osoby,

keďže táto s nimi nemohla v čase uplatnenia svojho nároku počítať. Krajský súd poukázal

na princípy demokratického štátu – princíp zákazu spätnej účinnosti a rešpektovania

legitímneho očakávania adresáta právnej normy a konštatoval, že v prejednávanej veci bolo

potrebné súčasné znenie ústavne konformne vyložiť tak, že sa môžu

aplikovať len tie prekážky vydania pozemku podľa § 11 ods. 1, s ktorými musela oprávnená

osoba v čase uplatnenia svojho nároku počítať.

III.

Odvolanie

Proti rozsudku krajského súdu podal odporca v 1. rade včas odvolanie a žiadal,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil. Uviedol,

že krajský súd síce v rozsudku vyslovil názor, že rozhodnutie správneho orgánu má rôzne

vady, pre ktoré ho zrušil, ale nevyslovil, akým spôsobom má správny orgán v novom konaní

postupovať. Odporca v 1. rade vyjadril nesúhlas s názorom krajského súdu ohľadne

nemožnosti aplikácie prekážky ustanovenej v

z dôvodu jej neexistencie v čase uplatnenia reštitučného nároku oprávnenou osobou. Správny

orgán poukázal na skutočnosť, že v zmysle si všetky oprávnené

osoby museli uplatniť reštitučný nárok do 31.12.1992, resp. do 31.12.1993, inak by ich právo

zaniklo a v prípade, že by platil názor krajského súdu, nebolo by možné aplikovať

ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h) na žiadne reštitučné konania a nemalo by tak v zákone

žiadne opodstatnenie.

Navrhovateľka, ani odporcovia v 2. – 5. rade sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 zákona

č. , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a

po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1

) a ide o rozsudok, proti ktorému je podanie odvolania prípustné ( v spojení

s ), dospel jednomyseľne k záveru, že odvolaniu odporcu v 1. rade treba priznať

úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

v spojení s

Podľa v znení platnom ku dňu 30.12.1991 nebolo

možné pozemky alebo ich časti vydať v prípade, že

a) k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania, s výnimkou prípadov, keď bolo

toto právo zriadené za okolností uvedených v § 8,

b) na pozemku sa nachádza cintorín,

c) pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej

osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu

alebo lesnému využitiu pozemku,

d) na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada,

e) na pozemku sú telovýchovné a športové zariadenia.

Podľa v platnom znení nemožno pozemky alebo

ich časti vydať v prípade, že

a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo

osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8,

b) na pozemku sa nachádza cintorín,

c) pozemok sa nachádza v pásme hygienickej ochrany vodných zdrojov prvého stupňa,

alebo tvorí koryto vodného toku, alebo na pozemku sú prírodné liečivé zdroje a

zdroje prirodzene sa vyskytujúcich stolových minerálnych vôd,

d) pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej

osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu

alebo lesnému využitiu pozemku,

e) na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada, botanická záhrada

a arborétum zamerané na záchranu a zachovanie genofondu alebo les určený

na lesný výskum alebo pozemok slúži výlučne na vypestovanie nových

šľachtiteľských odrôd a semenných sadov lesných drevín,

f) na pozemku sú telovýchovné a športové zariadenia,

g) pozemok možno vo verejnom záujme vyvlastniť,

h) pozemok sa nachádza v obvode projektu pozemkových úprav a jeho vykonanie

bolo schválené. (s odkazom na o pozemkových

úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, v znení neskorších

predpisov)

Písmeno h) bolo do s účinnosťou od 1. novembra

2004 doplnené , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového

vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedeným zákonom

bol do doplnený aj (s odkazom na

v znení neskorších predpisov a v znení ),

podľa ktorého ak sa v obvode projektu pozemkových úprav nachádza pozemok, na ktorý bol

uplatnený reštitučný nárok po schválení vykonania projektu pozemkových úprav, rozhodnutie

sa vydá postupom podľa osobitného predpisu.

Ako hlavný dôvod zrušenia rozhodnutia č. j. 13/2010 –s. /KRA zo dňa

31.03.2010 krajský súd uviedol, že pre rozhodnutie o reštitučnom nároku nemohli byť

významné neskoršie zmeny zákona, najmä ak by boli na ujmu oprávnenej osoby, keďže táto

s nimi nemohla v čase uplatnenia svojho nároku počítať. Podľa krajského súdu bolo

v prejednávanej veci potrebné súčasné znenie ústavne konformne

vyložiť tak, že sa môžu aplikovať len tie prekážky vydania pozemku podľa § 11 ods. 1,

s ktorými musela oprávnená osoba v čase uplatnenia svojho nároku počítať.

S uvedeným názorom a záverom krajského súdu sa odvolací súd nemohol stotožniť

vzhľadom na to, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s možnou spätnou účinnosťou

v platnom znení a s poukazom na princíp zákazu spätnej účinnosti a

rešpektovania legitímneho očakávania adresáta právnej normy vyjadril pre odporcu v 1. rade

záväzný názor (keďže podľa sú správne orgány viazané právnym

názorom súdu), že neskoršie zmeny v zákone, týkajúce sa prekážok vydania pozemku, sa

prosto v preskúmavanom prípade nemajú aplikovať. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti

na svoje rozhodnutie sp. zn. zo dňa 29.09.2011, v ktorom konštatoval:

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je

významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. ().

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych

predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z , podľa ktorého je Slovenská

republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj

požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou

čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich

ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne

predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis,

resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného

pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú

prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje

podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy,

ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne,

resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali

istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude

neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo

právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade

s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej

pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady, že ten,

kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho

ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný ().

V súvislosti s problematikou spätnej účinnosti však právna teória Slovenskej republiky

ako aj európskych krajín rozlišuje medzi pravou a nepravou spätnou účinnosťou právnych

predpisov (pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou).

Význam uvedeného rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá

retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu

právneho štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj

na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu sa

pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone)

neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne

skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona).

Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento

v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho

zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe

týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti.

Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych

vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Nepravá

retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti,

na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej

normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr

prijatej právnej normy (pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli

v minulosti).

Výsledkom rozlišovania medzi pravou a nepravou retroaktivitou je poznanie,

že zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi

skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej

právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať.“

V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29.03.2011, v ktorom ústavný súd uviedol:

„Nemožno súhlasiť s názorom...,že každá nepravá retroaktivita, ktorá sa dotýka

nadobudnutých práv, je protiústavná. Z judikatúry ústavného súdu v skutočnosti vyplýva,

že nadobudnutých práv sa môže nová právna úprava dotýkať. Nepravá retroaktivita je možná,

ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené

novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp proporcionality (napr. , tiež pozri

článok Vavřovský P.: K rozsahu ochrany majetkových práv podle Úmluvy o ochraně lidských

práv a základních svobod a k zákazu retroaktivity právních norem, Právní fórum 2005/3).

Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len

ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa . Najvyšší súd

nemá právomoc rozhodovať o súlade ustanovení zákonov s (podľa

sú sudcovia pri výkone funkcie viazaní aj zákonom) a postup, ktorý najvyšší súd zvolil,

je v rozpore s princípom legality a príkazom aplikácie zákonných právnych noriem. Platná

a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto

orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom

ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená,

že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s

dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis

).“

V preskúmavanom prípade tak krajský súd nepostupoval správne, keď zrušil

rozhodnutie odporcu v 1. rade a vec mu vrátil na ďalšie konanie a ako hlavný dôvod uviedol,

že pre rozhodnutie o reštitučnom nároku nemohli byť významné neskoršie zmeny zákona,

keďže oprávnená osoba s nimi nemohla v čase uplatnenia svojho nároku počítať a odporučil

vyložiť v prejednávanej veci súčasné znenie tak, že sa môžu

aplikovať len tie prekážky vydania pozemku podľa § 11 ods. 1, s ktorými musela oprávnená

osoba v čase uplatnenia svojho nároku počítať. Na základe tohto záveru krajského súdu by

tak v danom prípade nebola s poukazom na jej retroaktivitu a rozpor so zásadami

ústavnosti vôbec použitá relevantná právna norma napriek tomu, že prípadné posúdenie

ústavnosti právnych noriem patrí do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky

v konaní o súlade právnych predpisov.

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých

podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú

retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca novým právnym predpisom zároveň

s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli

za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou

právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej

právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava

(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza

do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ

právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej

právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita

do minulosti; akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, avšak tento

stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Vychádzajúc z okolností preskúmavaného prípadu, ak oprávnenej osobe vznikol

reštitučný nárok – nárok na vydanie nehnuteľnosti, ktorá prešla na štát alebo na inú právnickú

osobu v dôsledku zákonom vymenovaných skutočností ( ) podľa

predošlej právnej úpravy, v zmysle novej právnej úpravy jej tento nárok nezanikol a nebol

narušený ani princíp právnej istoty, pretože nová právna úprava neupravila nanovo vznik

právnych vzťahov, ale upravila odlišne len právnu skutočnosť, ktorá má vplyv na obsah

týchto právnych vzťahov v budúcnosti, čo však je prípustné. Podľa novej právnej úpravy totiž

oprávnenej osobe reštitučný nárok vznikol, avšak vzhľadom na prekážku vydania

predmetných pozemkov podľa , tieto nemožno

vydať (t.j. nemožno k nim priznať vlastnícke právo), čo však neznamená, že právni

nástupcovia oprávnenej osoby nemajú nárok na náhradu podľa § 11 ods. 2 zákona

č.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) odvolací súd zruší rozhodnutie, len ak súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci

vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo

postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že na základe záveru krajského súdu by

v preskúmavanom prípade nebola (s poukazom na jej retroaktivitu a rozpor so zásadami

ústavnosti) vôbec použitá relevantná právna norma tzn., že krajský súd vec nesprávne právne

posúdil, bolo potrebné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu

v Trnave č. k. -49 zo dňa 09.03.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( veta druhá v spojení s , a

).

Podľa ustanovenia ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby krajský súd opätovne vo veci rozhodol

v súlade s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu ohľadne nepravej retroaktivity

(nepravej spätnej účinnosti) v platnom znení, berúc do úvahy aj

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vec vráti súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí

o veci. O trovách tohto odvolacieho konania teda v zmysle v spojení

s a rozhodne v novom konaní súd prvého stupňa.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 26. septembra 2012

JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková