Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e56/385684.6639fb.pdf
PDF · 152.67 KB
No categories available
7Nc/42/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Nc 42/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. G. N., bývajúceho
v Ž., proti žalovanému JUDr. L. P., advokátovi so sídlom v Ž., zastúpenému JUDr. P. D.,
advokátom so sídlom v Ž., o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 8 C 69/2011 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10 Co 111/2012,
o oznámení sudcov Krajského súdu v Žiline, že sú tu skutočnosti, pre ktoré sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. R. U., JUDr. A. P. a JUDr. E. Č. n i e s ú
v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10
Co 111/2012 (vec Okresného súdu Žilina sp. zn. 8 C 69/2011).
O d ô v o d n e n i e
Podpredsedníčka Krajského súdu v Žiline, zastupujúca predsedu súdu, v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Co 111/2012 podľa § 15 ods. 1 vety tretej O.s.p. predložila vec
na rozhodnutie o nezaujatosti sudcov Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na základe
oznámení sudcov, ktorým bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie (senátu 10 Co
v zložení predseda senátu – JUDr. R. U., členovia senátu - JUDr. E. Č. a JUDr. A. P.), ako
i vyjadrení ďalších sudcov krajského súdu v zmysle § 15 ods. 2 O.s.p., pretože nezistila
dôvody pochybovať o ich nezaujatosti.
Prihliadajúc na spôsob predloženia veci, oznámenia sudcov a dôvody uvádzané
podpredsedníčkou krajského súdu, pre ktoré podľa jej názoru zatiaľ nie sú dôvody
pochybovať o nezaujatosti sudcov, ktorým bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie,
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najskôr zaoberal tým, či u sudcov JUDr. R. U., JUDr. E.
Č. a JUDr. A. P. sú dôvody, pre ktoré by bolo možné pochybovať o ich nezaujatosti. Až záver
o vylúčení tzv. zákonných sudcov, by opodstatňoval postup, aby najvyšší súd pristúpil
k posúdeniu dôvodov, pre ktoré sa cítia byť zaujatí aj ďalší sudcovia krajského súdu.
JUDr. R. U. v oznámení uviedol, že žalovaného osobne pozná ako právneho zástupcu
(advokáta) dlhodobo pôsobiaceho v obvode Krajského súdu v Žiline a zároveň i ako manžela
sudkyne Krajského súdu v Žiline JUDr. K. P., ktorá má od decembra 2011 prerušený výkon
funkcie pre nástup na starobný dôchodok. S JUDr. K. P. spoločne pôsobili najprv na
Okresnom súde Žilina (1991 – 1996) a neskôr aj na Krajskom súde v Žiline (1999 - december
2011). V rámci výkonu funkcie sudcu prichádza do styku so žalovaným ako advokátom,
tento vzťah označil za „úradný“ a profesionálny. Vzájomná komunikácia nepresahuje rámec
bežnej zdvorilostnej komunikácie i keď si tykajú. Mimo služobného kontaktu sa stretávajú len
sporadicky a náhodne. Vzhľadom na uvedené sa vo vzťahu k účastníkovi konania necíti byť
subjektívne zaujatý. Vychádzajúc z teórie „zdania“, by však uvedené skutočnosti mohli byť
vyhodnotené, ako skutočnosti podmieňujúce vylúčenie sudcu v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p.
a z tohto dôvodu vec predložil predsedovi súdu v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p. spolu so svojím
súhlasom o prípadnom pridelení veci inému sudcovi.
JUDr. A. P. v oznámení uviedla, že žalobcu nepozná, nemá ani vzťah k veci.
Žalovaného pozná z úradnej činnosti ako advokáta, ktorý zastupuje účastníkov v konaní pred
súdom. Manželka žalovaného (JUDr. K. P.) bola jej dlhoročnou kolegyňou, i keď sa s ňou
aktuálne v súkromí nestretáva, má k nej pozitívny – priateľský vzťah a preto by mohli vznikať
pochybnosti o jej nezaujatosti.
JUDr. E. Č. v oznámení uviedla, že žalobcu osobne pozná ako bývalého kolegu
manžela; žalovaného osobne pozná, je manželom jej bývalej kolegyne, vo veci
sa preto cíti byť zaujatá vzhľadom na pomer k účastníkom konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline (§ 16
ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámení sudcov (§ 15 O.s.p.) z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý
a nie nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania
určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť
tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal
a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd
poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré
im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb
a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti.
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych,
konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať
tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,
ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. R. U., JUDr. E. Č. a JUDr. A. P. vo svojich
oznámeniach v podstate poukázali na to, že účastník konania na žalovanej strane je advokát,
ktorého poznajú z výkonu jeho činnosti a tento je aj manželom ich bývalej kolegyne, ktorá je
v súčasnej dobe na starobnom dôchodku a ku ktorej majú (mali) kolegiálny alebo i bližší
osobný vzťah (priateľský vzťah). Sudkyňa JUDr. E. Č. tiež uviedla, že osobné pozná
žalobcu, ako bývalého kolegu manžela (zrejme manžela sudkyne).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že uvádzané okolnosti svojou
intenzitou, pre absenciu bezprostredného vzťahu k účastníkom konania (žalobcovi
a žalovanému) nepreukazujú existenciu úzkeho vnútorno-emocionálneho vzťahu, či dôvodnú
obavu z nedostatku nestrannosti založenú na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach dosahujúcich taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebudú môcť uvedení sudcovia rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne, ktoré by boli spôsobilé založiť dôvod pre ich vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania v danej veci z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Ani bližší osobný (priateľský),
či kolegiálny vzťah k manželke účastníka konania – tzv. nepriamy vzťah k účastníkovi
konania – bez ďalšieho nezakladá svojou intenzitou obavu, ktorá presahuje rámec bežnej
interakcie medzi občanmi vyvolanej pracovným prostredím, či iným teritoriálnym pôsobením
(napr. pobytom, sídlom, pracoviskom, výkonom profesie a pod.), ktorá by automaticky
predpokladala vytvorenie si určitého priameho vnútorného emocionálneho vzťahu (puta)
medzi sudcom a účastníkom konania. Pokiaľ vzťah sudcu a účastníka konania sa navonok
neprejavuje priamo a v zodpovedajúcej intenzite (pravidelnosťou, trvácnosťou v rôznych
osobných formách založených najmä na súkromnej a záujmovej, nie však profesijnej, báze,
vzájomne aktívne iniciovaných, vyhľadávaných, plánovaných a koordinovaných), potom
sa nejedná o situácie, ktoré by mali „prezrádzať“ objektívne obavy z nedostatku nezaujatosti.
Kolegiálne vzťahy k manželke účastníka konania, ale ani užšia forma oslovovania prameniaca
z dlhodobého výkonu profesijných (úradných) vzťahov, nie je tou výnimočnou okolnosťou,
ktorá by bez ďalšieho zakladala vzťah takej intenzity, na ktorý dopadá ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p. Akceptácia príliš rozširujúceho nazerania na okolnosti spochybňujúce
nestrannosť sudcu by bola nielen fakticky kontraproduktívna, ale aj právne (ústavne)
dlhodobo neudržateľná. V tejto súvislosti treba uviesť, že samotná skutočnosť, že sudca
sa zo svojich subjektívnych hľadísk prípadne “cíti byť zaujatý“ alebo sa zo svojho osobného
pohľadu domnieva, že v jeho prípade by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez
ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Sudca
je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy
je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zák.
č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva
a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len
z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade naplnené.
Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
sudcovia uvedení vo výrokovej časti tohto uznesenia JUDr. R. U., JUDr. E. Č. a JUDr. A. P.
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Vzhľadom na uvedené pominula
potreba rozhodovať o dôvodoch uvedených v oznámeniach ďalších sudcov krajského súdu.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2012
JUDr. LadislavL.. G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková