Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/119/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. I., , bývajúceho v P.,

zastúpeného Mgr. S. T., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike v zastúpení

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2,

o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. apríla 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. apríla

2011 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. júna 2010 č.k. -115 uloţil

ţalovanej povinnosť strpieť na svoje náklady uverejnenie ospravedlnenia sa ţalobcovi

za verejne prednesené výroky v znení „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa

ospravedlňuje J. I.. za nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky, ktoré odzneli z úst hovorcu

Prezídia Policajného zboru SR na tlačovej besede dňa 6.9.2007“ v piatich

masovokomunikačných prostriedkoch, na mieste a v čase podľa rozhodnutia ţalobcu

a na náklady ţalovanej a zaplatiť na účet ţalobcu nemajetkovú ujmu za v značnej miere

zníţenú dôstojnosť osoby ţalobcu vo výške 16 500 € do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti

tohto rozsudku.

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovanej uznesením zo 14. septembra 2010

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Mal za to, ţe prvostupňový súd svojím postupom spočívajúcim v tom, ţe napriek

2

ospravedlneniu a ţiadosti o odročenie vo veci pojednával bez účasti ţalovanej, odňal jej tým

moţnosť konať pred súdom.

Okresný súd Prešov (v poradí druhým) rozsudkom z 24. novembra 2010 č.k.

-166 uloţil ţalovanej povinnosť strpieť na svoje náklady uverejnenie

ospravedlnenia sa ţalobcovi za verejne prednesené výroky v znení „Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky sa ospravedlňuje J. I. za nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky, ktoré

odzneli z úst hovorcu Prezídia Policajného zboru SR na tlačovej besede dňa 6.9.2007“

v piatich masovokomunikačných prostriedkoch, na mieste a v čase podľa rozhodnutia

ţalobcu na náklady ţalovanej a na účet ţalobcu zaplatiť nemajetkovú ujmu za v značnej

miere zníţenú dôstojnosť osoby ţalobcu vo výške 16 500 € do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal jednoznačne preukázané, ţe

ţalovaná neoprávneným a bezdôvodným spôsobom zasiahla do osobnostných práv ţalobcu.

Hovorca prezídia policajného zboru totiţ poskytol nepravdivú informáciu, ţe zo zadrţaného

mnoţstva konope (2. septembra 2007 vo V. v dome ţalobcu) by sa dalo pripraviť pribliţne

21 020 obvyklých dávok drogy napriek tomu, ţe príslušníci policajného zboru disponovali

výsledkami expertízy spochybňujúcimi moţnosť výroby drogy zo zadrţaných rastlín a obsah

látky THC. Trestné stíhanie (od 2.9.2007 do roku 2008) začaté proti ţalobcovi

vyšetrovateľom PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene pre prečin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich drţanie

a obchodovanie s nimi podľa bolo zastavené, pretoţe k ţiadnemu trestnému

činu nedošlo a vec bola postúpená na obvodný úrad ako priestupok (priestupkové konanie sa

neskončilo). Námietky ţalovanej týkajúce sa identifikácie osoby ţalobcu, aplikácie zákona

č. 139/98 Z.z. o omamných a psychotropných látkach a nedostatku pasívnej legitimácie

(pasívne legitimovaným nemá byť Ministerstvo vnútra SR, lebo v danej veci išlo o konanie

orgánov zastupujúcich štát počas trestného konania) vyhodnotil za nedôvodné. V danom

prípade došlo k stretu ochrany cti ţalobcu so stretom činnosti orgánov činných v trestnom

konaní a teda štátom - políciou, ktorej vyšetrovanie (trestné stíhanie) sa nemôţe stať

predmetom mediálnych hier. Ţalovaná teda od počiatku svojej činnosti pochybila a konala

v rozpore s európskym právom platným na území Slovenskej republiky. Za dôvodný v plnom

rozsahu povaţoval aj nárok uplatnený ţalobcom titulom nemajetkovej ujmy. O trovách

konania rozhodol podľa

3

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovanej (v poradí druhým rozhodnutím)

rozsudkom z 26. apríla 2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania 1 114, 44 €

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, ţe ţalovaná Slovenská republika

v danom prípade nie je nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu PZ, pretoţe za jeho

činnosť zodpovedá Ministerstvo vnútra SR ako samostatný subjekt práv a povinností

stanovených zákonom. Preto pre nedostatok pasívnej legitimácie bolo treba ţalobu zamietnuť.

Uviedol, ţe Ministerstvo vnútra SR môţe konať za Slovenskú republiku len vtedy, keď ho

na takéto konanie splnomocňuje zákon a jeho postavenie nemoţno zamieňať s postavením

Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. . Štát je podľa názoru odvolacieho súdu vecne

legitimovaný len vtedy, ak sú na jeho strane vytvorené predpoklady, aby sa stal nositeľom

subjektívnych súkromných práv a povinností, t.j. ak to vyplýva priamo z právneho predpisu.

Poukázal na úlohy policajného zboru (), zákon o štátnej sluţbe

príslušníkov PZ (), z ktorého moţno vyvodiť, ţe aj hovorca pri

poskytovaní (predmetných) informácií médiám vystupoval v mene polície ako správneho

orgánu štátu, t.j. Ministerstva vnútra SR, ako samostatnej právnickej osoby. Za konanie

členov PZ (vrátane jeho hovorcu) je daná zodpovednosť Ministerstva vnútra SR, a nie štátu.

Ţalobca teda nemal uplatniť svoj nárok priamo vo vzťahu k Slovenskej republike, pretoţe

k porušeniu jeho práv a povinností nedošlo konaním Slovenskej republiky, ale členom PZ

počas výkonu štátnej sluţby príslušníka PZ. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, ţe postupom odvolacieho súdu

tým, ţe si nesplnil poučovaciu povinnosť a nevyzval ho na opravu podania spočívajúcu

v nesprávnom označení ţalovanej, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

). Uviedol, ţe pri jej označení vychádzal z ustanovenia , pričom tak

postupoval v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov. Štát v súdnych konaniach

spravidla vystupuje v prípadoch týkajúcich sa práv a povinností vyplývajúcich zo správy

majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa mocenských funkcií štátu. Postavenie štátu je pritom

rozdielne v závislosti od toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva vo vlastnom mene

alebo výkonom týchto funkcií štátu poveril právnou úpravou iné subjekty. Od toho sa

rozlišuje aj postavenie štátu v občianskom súdnom konaní. Uvedené je dôleţité najmä pre

určenie hmotnoprávnej aktívnej a pasívnej legitimácie a z toho odvíjajúceho sa postavenia

štátu, resp. subjektov, na ktoré štát preniesol výkon svojich práv a povinností. V danom

prípade začatie a vedenie trestného konania je podľa jeho názoru mocenskou funkciou štátu,

ktorú preniesol na orgány spadajúce pod Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej

správy podľa o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej

štátnej správy v znení neskorších predpisov. Konštatoval, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je

v protiklade s ustálenou rozhodovacou činnosťou v Českej republike a poukázal na konkrétne

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Skutočnosť, ţe odvolací súd zamietol

ţalobu pre nedostatok procesnej legitimácie, z dôvodu nadbytočného označenia štátu pri

procesne legitimovanej právnickej osobe - príslušnej zloţke štátu, povaţoval za odmietnutie

spravodlivosti („denegatio iustitiae“). Odvolací súd sa totiţ odmietol vecou hmotnoprávne

zaoberať a nesprávne, striktne formalisticky, ţalobu zamietol z procesných dôvodov.

Ţalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Názor ţalobcu vyjadrený

v dovolaní nepovaţovala za správny, pretoţe Slovenská republika nie je nositeľom

uplatňovaných povinností. V danej veci bolo treba za ich nositeľa povaţovať Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky. Trvala preto na nedostatku svojej vecnej pasívnej legitimácie

v konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné ( )

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, ţe ho treba

zrušiť.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

5

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie v tejto veci nie

je postihnuté vadou konania v zmysle Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom, c/ účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ e/

a g/ dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.

Ţalobca namietal vadu konania podľa , t.j. odňatie mu moţnosti

konať pred súdom postupom odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením v spojení

s a nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (

písm. c/ ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môţu nastať aj pri samotnom

vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho časti (záhlavia, výroku,

odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť

dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti

(arbitrárnosti). Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä

z hadiska zaručeného práva účastníka konania na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie.

6

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), pozri napr. ,

, .

Súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie (podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania (pozri , , ).

Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viaceré

zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sú zaloţené (pozri H. c. Belgicko z 30. novembra 1987),

rozsah tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť

posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (pozri Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko

z 9. februára 1994). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej poţiadavke

preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska moţného pouţitia

opravných prostriedkov, ale súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne

konanie.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí

byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri

rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad

skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha

navrhovateľ (ţalobca), ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

7

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu účastníkov na spravodlivé

súdne konanie.

Pri zmene rozhodnutia podľa odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza

rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné

odôvodnenie a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ

s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť

dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu

konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného

právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil

zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie právnych záverov je osobitne nevyhnutné vtedy,

keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa ( ) z dôvodu, ţe nepovaţuje

za správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, teda vtedy, keď súd prvého stupňa

podľa jeho právneho názoru nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, nesprávne ho

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Súd prvého stupňa po ustálení skutkového stavu zisteného na základe vykonaného

dokazovania uplatnenému nároku ţalobcu na ochranu osobnosti a na náhradu nemajetkovej

ujmy ako dôvodnému v celom rozsahu vyhovel. Odvolací súd jeho rozhodnutie zmenil (len)

z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej (Slovenskej republiky -

zastúpenej Ministerstvom vnútra SR), lebo dospel k záveru, ţe na strane ţalovanej nemal

vystupovať štát (Slovenská republika), ale Ministerstvo vnútra SR. Takýto jeho záver je bez

výkladu opodstatnenosti aplikácie citovaných právnych predpisov vo vzťahu ku konkrétnym

okolnostiam danej veci vyplývajúcim z charakteru predmetu konania, zatiaľ predčasný

a nepreskúmateľný.

Pre úspešnosť kaţdej ţaloby v sporovom konaní, vrátane konaní o ochranu osobnosti,

treba preukázať vecnú legitimáciu účastníkov konania. Ak dôjde v dôsledku určitej právnej

skutočnosti k zásahu do osobnostných práv, môţu na strane povinných subjektov

8

(ţalovaných) vystupovať tak fyzické osoby, tak právnické osoby, resp. štát, ktorý má

postavenie právnickej osoby.

Ţalobca svoje právo na ochranu osobnosti a na náhradu nemajetkovej ujmy

vyvodzoval z tvrdenia, ţe došlo k neoprávnenému a bezdôvodnému zásahu do jeho

osobnostných práv tým, ţe hovorca Prezídia Policajného zboru SR poskytol médiám

nepravdivé informácie a za povinný subjekt (ţalovaného) označil Slovenskú republiku

v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. V porovnaní so súdom prvého stupňa

odvolací súd takto označený subjekt nepovaţoval za pasívne legitimovaný v konaní o nároku

uplatnenom ţalobcom, keď vychádzal z postavenia Ministerstva vnútra SR ako ústredného

orgánu štátnej správy so samostatnou spôsobilosťou na práva a povinnosti, pričom

konštatoval, ţe toto jeho postavenie nemoţno zamieňať s postavením v iných veciach,

v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými

predpismi. Z toho vyvodil všeobecný záver, ţe štát (Slovenská republika) je vecne

legitimovaný len vtedy, ak to vyplýva priamo z právneho predpisu a citované právne predpisy

neinterpretoval z hľadiska zodpovednostného vzťahu vyplývajúceho z charakteru zásahu

do osobnostných práv ţalobcu aj vo svetle rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.

A to aj z pohľadu namietanej poučovacej povinnosti súdu v otázke správneho označenia

účastníkov konania. Takýmto nepreskúmateľným odôvodnením nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie ţalovanej bolo porušené právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie, čím mu

bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( ). V tejto súvislosti dovolací súd

dáva do pozornosti aj nález ÚS SR III. 198/2011 z 27. júla 2011, podľa ktorého nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba povaţovať za vadu konania podľa § 237

písm. f/

Podľa (v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak je

odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Výzva odvolacieho súdu je plnením tzv. mandukačnej povinnosti opravného súdu.

Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť tzv. prekvapivým rozhodnutiam a tým

odňatiu moţnosti účastníkovi konania konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny

prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je

9

pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym

základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci odvolací súd svoj záver o nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie, odôvodnil ustanoveniami o policajnom zbore a zákona

č. o štátnej sluţbe príslušníkov PZ, ktoré ustanovenia neboli súdom prvého

stupňa pouţité. Z obsahu spisu však nevyplýva, ţe by odvolací súd účastníkov konania

vyzval, aby sa k moţnému pouţitiu týchto ustanovení vyjadrili.

Tým, ţe odvolací súd nesplnil povinnosť umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa

k moţnému pouţitiu iných doteraz nepouţitých ustanovení právneho predpisu, ktorú mu

citované ustanovenie ukladá, porušil právo účastníkov na spravodlivý

súdny proces, čím im odňal moţnosť konať pred súdom ( ).

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe konanie

odvolacieho súdu je zaťaţené vadami konania podľa Preto napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová