Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)5c4/393503.03d1ed.pdf
PDF · 181.5 KB
No categories available
7Cdo/126/2013
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Oľgy Trnkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Mariána Sluka, PhD.,
v právnej veci ţalobcu I. I.., bývajúceho v P., zastúpeného Mgr. S. T., advokátom v B., proti
ţalovanej Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 28 C 223/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 28. februára 2013 sp. zn. 12 Co 104/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. júna 2010 č. k. 28 C 223/2009-115 uloţil
ţalovanej povinnosť strpieť na svoje náklady uverejnenie ospravedlnenia sa ţalobcovi
za verejne prednesené výroky v znení „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa
ospravedlňuje I. I.. za nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky, ktoré odzneli z úst hovorcu
Prezídia Policajného zboru SR na tlačovej besede dňa 6.9.2007“ v piatich
masovokomunikačných prostriedkoch, na mieste a v čase podľa rozhodnutia ţalobcu
a na náklady ţalovanej a zaplatiť na účet ţalobcu nemajetkovú ujmu za v značnej
miere zníţenú dôstojnosť osoby ţalobcu vo výške 16 500 € do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovanej uznesením zo 14. septembra 2010
sp. zn. 12 Co 46/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Mal za to, ţe prvostupňový súd svojím postupom spočívajúcim v tom, ţe napriek
ospravedlneniu a ţiadosti o odročenie vo veci pojednával bez účasti ţalovanej, odňal jej tým
moţnosť konať pred súdom.
Okresný súd Prešov (v poradí druhým) rozsudkom z 24. novembra 2010
č. k. 28 C 223/2009-166 uloţil ţalovanej povinnosť strpieť na svoje náklady uverejnenie
ospravedlnenia sa ţalobcovi za verejne prednesené výroky v znení „Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky sa ospravedlňuje I. I.. za nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky, ktoré
odzneli z úst hovorcu Prezídia Policajného zboru SR na tlačovej besede dňa 6.9.2007“
v piatich masovokomunikačných prostriedkoch, na mieste a v čase podľa rozhodnutia
ţalobcu na náklady ţalovanej a na účet ţalobcu zaplatiť nemajetkovú ujmu za v značnej
miere zníţenú dôstojnosť osoby ţalobcu vo výške 16 500 € do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal jednoznačne preukázané, ţe
ţalovaná neoprávneným a bezdôvodným spôsobom zasiahla do osobnostných práv ţalobcu.
Hovorca prezídia policajného zboru totiţ poskytol nepravdivú informáciu, ţe zo zadrţaného
mnoţstva konope (2. septembra 2007 vo V. u ţalobcu) by sa dalo pripraviť pribliţne 21 020
obvyklých dávok drogy napriek tomu, ţe príslušníci policajného zboru disponovali
výsledkami expertízy spochybňujúcimi moţnosť výroby drogy zo zadrţaných rastlín a obsah
látky THC. Trestné stíhanie (od 2.9.2007 do roku 2008) začaté proti ţalobcovi
vyšetrovateľom PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. pre prečin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich drţanie
a obchodovanie s nimi podľa § 173 ods. 1 TZ bolo zastavené, pretoţe k ţiadnemu trestnému
činu nedošlo a vec bola postúpená na obvodný úrad ako priestupok (priestupkové konanie sa
neskončilo). Námietky ţalovanej týkajúce sa identifikácie osoby ţalobcu, aplikácie zákona
č. 139/98 Z.z. o omamných a psychotropných látkach a nedostatku pasívnej legitimácie
(pasívne legitimovaným nemá byť Ministerstvo vnútra SR, lebo v danej veci išlo o konanie
orgánov zastupujúcich štát počas trestného konania) vyhodnotil za nedôvodné. V danom
prípade došlo k stretu ochrany cti ţalobcu so stretom činnosti orgánov činných v trestnom
konaní a teda štátom – políciou, ktorej vyšetrovanie (trestné stíhanie) sa nemôţe stať
predmetom mediálnych hier. Ţalovaná teda od počiatku svojej činnosti pochybila a konala
v rozpore s európskym právom platným na území Slovenskej republiky. Za dôvodný v plnom
rozsahu povaţoval aj nárok uplatnený ţalobcom titulom nemajetkovej ujmy. O trovách
konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovanej (v poradí druhým rozhodnutím)
rozsudkom z 26. apríla 2011 sp. zn. 12 Co 12/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania 1 114,44 €
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, ţe ţalovaná Slovenská republika
v danom prípade nie je nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu PZ, pretoţe za jeho
činnosť zodpovedá Ministerstvo vnútra SR ako samostatný subjekt práv a povinností
stanovených zákonom. Preto pre nedostatok pasívnej legitimácie bolo treba ţalobu zamietnuť.
Uviedol, ţe Ministerstvo vnútra SR môţe konať za Slovenskú republiku len vtedy, keď ho
na takéto konanie splnomocňuje zákon a jeho postavenie nemoţno zamieňať s postavením
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 11/2005. Štát je podľa názoru odvolacieho súdu vecne
legitimovaný len vtedy, ak sú na jeho strane vytvorené predpoklady, aby sa stal nositeľom
subjektívnych súkromných práv a povinností, t. j. ak to vyplýva priamo z právneho predpisu.
Poukázal na úlohy policajného zboru (zákon č. 171/1993 Z.z.), zákon o štátnej sluţbe
príslušníkov PZ (zákon č. 73/1998 Z.z.), z ktorého moţno vyvodiť, ţe aj hovorca pri
poskytovaní (predmetných) informácií médiám vystupoval v mene polície ako správneho
orgánu štátu, t. j. Ministerstva vnútra SR, ako samostatnej právnickej osoby. Za konanie
členov PZ (vrátane jeho hovorcu) je daná zodpovednosť Ministerstva vnútra SR, a nie štátu.
Ţalobca teda nemal uplatniť svoj nárok priamo vo vzťahu k Slovenskej republike, pretoţe
k porušeniu jeho práv a povinností nedošlo konaním Slovenskej republiky, ale členom PZ
počas výkonu štátnej sluţby príslušníka PZ. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. septembra 2012 sp. zn.
7 Cdo 119/2011 (č. l. 237) rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu postupu odvolacieho súdu v rozpore s § 213 ods. 2 O. s. p. Tým, ţe odvolací súd si
nesplnil povinnosť podľa tohto ustanovenia (umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa
k moţnému pouţitiu iných doteraz nepouţitých ustanovení právneho predpisu) porušil právo
účastníkov na spravodlivý súdny proces, čím im odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Krajský súd v Prešove (v poradí tretím rozhodnutím) rozsudkom z 28. februára 2013
sp. zn. 12 Co 104/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol
a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy odvolacieho konania 1 492,43 €
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, ţe účastníkmi
občianskoprávnych vzťahov môţu byť fyzické aj právnické osoby, pričom účastníkom
konania môţe byť aj štát. Podľa § 21 ods. 2 O. s. p. za štát pred súdom koná pracovník toho
štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu.
Ţalobca v konaní označil ako ţalovaného Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, ako štátneho orgánu prostredníctvom ktorého štát pred súdom
koná. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre
policajný zbor je právnickou osobou, ktorá má v tejto otázke samostatnú spôsobilosť
na práva a povinnosti. Môţe byť samostatne ţalovaná v občianskom súdnom konaní. Toto
jeho postavenie nemoţno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako
orgán štátu za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Postavenie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemoţno miešať s postavením Ministerstva vnútra
SR ako zástupcu Slovenskej republiky v súdnom konaní, a to z hľadiska predmetu súdneho
konania. Označená ţalovaná – Slovenská republika nie je nositeľom uplatňovaných
povinností zo sluţobného pomeru hovorcu policajného prezídia. Za nositeľa pasívnej
legitimácie a hmotnoprávnych povinností v prejednávanej veci treba povaţovať priamo
Ministerstvo vnútra SR, v ktorom hovorca policajného prezídia poskytoval informácie
o činnosti polície. Z hľadiska výkonu svojej zamestnaneckej činnosti hovorca Prezídia
policajného zboru poskytoval informáciu médiám. Nejednalo sa o priame zastupovanie štátu,
ale o výkon sluţobného pomeru vo vzťahu k Ministerstvu vnútra SR. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 11/2005. Odvolací súd
povaţoval za nesprávny výklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30 Cdo 629/2005. Predmetom nároku ţalobcu je totiţ ochrana osobnosti v dôsledku
neoprávneného zásahu hovorcu Prezídia policajného zboru, ktorý poskytol médiám
nepravdivé informácie. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy
vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej
organizovaných foriem a medzinárodných foriem, a úlohy, ktoré pre policajný zbor vyplývajú
z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom
zbore). Policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR teda plní
v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a je ústredným orgánom štátnej správy pre
policajný zbor. Z prípadného porušenia povinností hovorcu prezídia je daná zodpovednosť
priamo Ministerstva vnútra SR, nie Slovenskej republiky. Preto ak ţalobca označil ako
ţalovanú Slovenskú republiku, za ktorú vo veci koná Ministerstvo vnútra SR, nejedná sa
o vadné označenie zástupcu Slovenskej republiky, ktorým je Ministerstvo vnútra SR, ale
o vadu ţaloby v označení ţalovaného. V tejto veci sa potom nejedná o poučovaciu povinnosť
na odstránení vád ţaloby, ale o označenie spôsobilého účastníka konania, keď namiesto
zodpovedného orgánu – Ministerstva SR, je priamo ţalovaná Slovenská republika. Táto
v danej veci nie je nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu Prezídia policajného zboru,
pretoţe za jeho činnosť zodpovedá Ministerstvo vnútra SR ako samostatný subjekt práv
a povinností. Preto odvolací súd pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zmeniť a jeho ţalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom odvolacieho súdu tým, ţe odôvodnenie jeho rozsudku nie je
dostatočné a nesprávne právne posúdenie veci. Trval na tom, ţe k porušeniu jeho
osobnostných práv došlo v rámci informovania verejnosti o trestnom konaní podľa § 6 ods. 1
Trestného poriadku, počas trestného stíhania začatého uznesením z 28. augusta 2007. Teda
išlo o postup orgánu činného v trestnom konaní a hovorca Prezídia policajného zboru
nemohol konať v mene polície ako správneho orgánu štátu – Ministerstva vnútra SR. Mal
preto za to, ţe Slovenská republika je nositeľom právnej povinnosti, ktorej sa vo svojej ţalobe
domáhal a v konaní je pasívne legitimovaná.
Ţalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Mala za nesporné, ţe
informácia, ktorá mala vyvolať zásah do osobnostných práv ţalobcu pochádzala od hovorcu
Prezídia Policajného zboru, ktorý vykonával štátnu sluţbu v sluţobnom úrade – Ministerstve
vnútra Slovenskej republiky. Preto toto ako sluţobný úrad zodpovedá za výkon sluţobného
pomeru policajta, ktorá zodpovednosť nie je daná štátom. Ministerstvo vnútra SR ako
ústredný orgán štátnej správy je právnickou osobou, ktorá má samostatnú spôsobilosť
na práva a povinnosti. Takéto postavenie nemoţno zamieňať s postavením v iných veciach,
v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi. Štátny orgán môţe za Slovenskú republiku konať len vtedy, keď ho na takéto
konanie splnomocňuje zákon, ako je tomu napr. v prípadoch podľa ustanovenia § 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. alebo ustanovenia § 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu
v znení neskorších predpisov. Ústava Slovenskej republiky ani ţiaden zákon neustanovuje, ţe
by v takýchto prípadoch (ochrany osobnosti) mal konať za Slovenskú republiku niektorý z jej
štátnych orgánov. Toto postavenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemoţno
zamieňať, lebo v konkrétnom prípade len od správneho rozlíšenia predmetu konania závisí aj
správne riešenie vecnej legitimácie v prejednávanom spore. Preto nemoţno povaţovať právny
názor ţalobcu za správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.) proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O. s. p.),
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj
v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O. s. p.), obligatórne sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej z uvedených vád dovolací súd
nezistil.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Ani existenciu
takejto vady konania dovolací súd nezistil.
V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené, ţe 28. augusta 2007
bolo vyšetrovateľom PZ Okresného riaditeľstva PZ vo Z. začaté trestné stíhanie ţalobcu pre
prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
drţanie a obchodovanie s nimi podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona. Na základe príkazu
Okresného súdu Zvolen bola 2. septembra 2007 vykonaná (vyšetrovateľom OR PZ Z.)
domová prehliadka v rodinnom dome ţalobcu, v rámci ktorej boli zaistené zelené rastliny
rodu Cannabis. Po výsluchu bolo voči ţalobcovi vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1
Trestného poriadku pre prečin podľa § 173 ods. 1 Trestného poriadku, na skutkovom
základe opísanom v uznesení o vznesení obvinenia. Podľa predbeţného výsledku
skúmania Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ S. nebola (v odobratých vzorkách)
preukázaná existencia THC. Vo viacerých masovokomunikačných prostriedkoch (piatich)
bola 6. septembra 2007 uverejnená informácia, ţe pri policajnej akcii s názvom S., zameranej
na drogy, policajti objavili na dvore rodinného domu vo V. okrese viac ako štyritisíc rastlín
konope, z ktorých by sa vraj dalo pripraviť pribliţne 21 200 dávok drogy. Vyšetrovateľ
trestnej činnosti obvinil X.-ročného J.. Médiá mali túto informáciu od hovorcu Prezídia
PZ SR a prevzali ju do svojho spravodajstva aj tlačové agentúry ČTK a SITA. Práve táto
„nepravdivá“ informácia – pochádzajúca od hovorcu Prezídia PZ SR – mala byť zásahom do
osobnostných práv ţalobcu, ktorých ochrany sa v predmetnom konaní domáhal.
Súd prvého stupňa z takto zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver, podľa
ktorého došlo neoprávneným a bezdôvodným spôsobom k zásahu do osobnostných
práv ţalobcu. Námietku pasívnej legitimácie ţalovanej vyhodnotil za nedôvodnú, nestotoţnil
sa s tvrdením, ţe pasívne legitimovaným malo byť Ministerstvo vnútra SR a nie SR
v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, lebo sa jednalo o konanie orgánov zastupujúcich štát
počas trestného konania (plnila sa mocenská funkcia štátu). V porovnaní s ním odvolací súd
dospel k právnemu záveru o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej, keď podľa jeho
názoru pasívne legitimovaným malo byť Ministerstvo vnútra SR (nie SR zastúpená MV SR).
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe takéto právne posúdenie veci odvolacím súdom je
nesprávne (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd, vychádzajúci
zo správne zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom, svoje rozhodnutie zaloţil
na správnom právnom posúdení veci.
Je nepochybné, ţe informácia, ktorá mala vyvolať zásah do osobnostných práv
ţalobcu a ktorá odznela v masovokomunikačných prostriedkoch, pochádzala od hovorcu
Prezídia PZ SR.
Účastníkmi občianskoprávnych vzťahov môţu byť tak fyzické osoby ako aj právnické
osoby, ktorými sú osoby vymedzené v § 18 Občianskeho zákonníka, vrátane štátu.
Ustanovenie § 21 ods. 4 O. s. p. upravuje, kto je oprávnený konať pred súdom za štát.
Takéto oprávnenie má štátny orgán, avšak iba v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi a právnická osoba, ktorú osobitný zákon splnomocňuje na zastupovanie pred
súdom.
V súdnom konaní štát vystupuje spravidla v prípadoch, ktoré sa týkajú práv
a povinností vyplývajúcich zo správy majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa realizácie
mocenských funkcií štátu. Jeho postavenie sa pritom rozlišuje podľa toho, či výkon týchto
práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene, alebo ich výkonom na základe právnej
úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene.
Od toho rozlišujeme aj postavenie štátu v občianskom súdnom konaní, čo je dôleţité najmä
pre určenie hmotnoprávnej (vecnej) aktívnej a pasívnej legitimácie a od toho závislého
procesného postavenia štátu, resp. subjektov, na ktoré štát preniesol výkon svojich práv
a povinností (pozri komentár O. s. p. Jaroslav Krajčo a spol.).
Štát ako spôsobilého účastníka konania nemoţno zamieňať s jeho rozpočtovými
organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom
mene (ZSP č. 4/2006).
Predmetom nároku uplatneného ţalobcom je ochrana osobnosti z dôvodu
neoprávneného zásahu spôsobeného „nepravdivou“ informáciou hovorcu Prezídia PZ SR
poskytnutou médiám.
Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach
vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem
a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných
záväzkov SR (§ 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore).
Policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra SR (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.
o policajnom zbore).
Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy SR pre policajný zbor
(§ 11 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy).
Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor je
právnickou osobou, ktorá má v tejto otázke samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti
t. j. vlastnú subjektivitu, ktorá môţe samostatne vystupovať (byť ţalovanou) v občianskom
súdnom konaní. Takéto jej postavenie nemoţno preto zamieňať s postavením vo veciach,
v ktorých vystupuje ako orgán štátu v rozsahu pôsobnosti stanovenej osobitnými predpismi.
Z hľadiska predmetu konania nemoţno teda zamieňať jeho postavenia s postavením MV SR
ako zástupcu SR v súdnom konaní.
Správny je potom záver odvolacieho súdu, podľa ktorého označená ţalovaná – SR nie
je nositeľom povinností vyplývajúcich zo sluţobného pomeru hovorcu Prezídia PZ SR.
Hovorca Prezídia PZ SR poskytol médiám („nepravdivé“) informácie, ktoré mali
zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcu, nie ako zástupca štátu (nešlo o priame zastupovanie
štátu), ale titulom výkonu sluţobného pomeru vo vzťahu priamej podriadenosti ministrovi –
Ministerstvu vnútra SR. Preto aj za (prípadné) porušenie povinností vyplývajúcich
zo sluţobného pomeru – hovorcu P PZ SR – je daná priama zodpovednosť MV SR, nie
Slovenskej republiky, za ktorú pred súdom koná príslušný štátny orgán.
Preto bol správny právny záver odvolacieho súdu, ţe v danom prípade nie je
Slovenská republika nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu P PZ SR, pretoţe za jeho
činnosť zodpovedá priamo MV SR ako samostatný subjekt práv a povinností stanovených
zákonom.
Podľa ţalobcu si súd nesplnil poučovaciu povinnosť, keď ho nevyzval na opravu vady
konania spočívajúcej v nesprávnom označení účastníka konania na strane ţalovaného. K tomu
však treba uviesť, ţe poučovacia povinnosť súdu je zameraná na pomoc účastníkom konania
vo vzťahu k procesným aspektom ich úkonov. Súd nemá povinnosť (ani oprávnenie)
poučovať účastníkov o ich hmotnoprávnych oprávneniach a účinkoch ich úkonov, ktoré
uplatňujú v súdnom konaní, teda ani o tom, či a ktorí účastníci majú byť aktívne a pasívne
vecne legitimovaní pri zohľadnení konkrétnych okolností prejednávanej veci, čo by bolo
v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Len vadu konania spočívajúcu v nesprávne
(zle) označenom orgáne, ktorý má konať za vecne legitimovaný štát, odstraňuje súd
Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nevyhovuje poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä
pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, dovolací súd dáva do pozornosti,
ţe podľa uznesenia ústavného súdu z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 nemusí všeobecný
súd dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí pre záver o tom, ţe
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu zo 16. marca 2005
sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu ochranu
v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo na odôvodnenie, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v odvolacom konaní
preskúmava.
Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu vyššie uvedeným kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
zodpovedá. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky. Podľa názoru
dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu nie sú v danej veci zjavne neodôvodnené,
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
So zreteľom na riadne odôvodnený správny právny záver odvolacieho súdu
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky dovolací súd dovolanie
ţalobcu (smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu) zamietol (§ 243b ods. 1
O. s. p.).
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej nepriznal Najvyšší súd Slovenskej republiky
náhradu trov tohto konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal, pretoţe trovy tohto konania
neuplatnila (§ 243d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.
a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová