Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)224/387951.326b4c.pdf
PDF · 143.25 KB
No categories available
5Cdo/205/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 205/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne 1/ J. K., 2/ Ing. E. S., 3/
Ing. Ľ. S., 4/ J. B., 5/ J. B., 6/ L. B., všetkých zastúpených JUDr. V. F., advokátom so sídlom
v P.proti ţalovanému T., IČO 35876115, zastúpenému JUDr. L. S., advokátom so sídlom v
Bo náhradu škody
za neposkytnuté služby, vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp.zn. 25 C 13/2008,
na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. februára 2012,
sp.zn. 9 Co 83/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcom 1/ aţ 6/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 20. septembra 2010, č.k. 25 C 13/2008-177
uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť kaţdému zo ţalobcov 1/, 2/ a 3/ istinu vo výške
123,95 € spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne z dlţnej sumy od 26. septembra 2007
do zaplatenia; ţalobcom 4/, 5/ a 6/ kaţdému istinu vo výške 135,22 € spolu s úrokom
z omeškania 8 % ročne z dlţnej sumy od 13. októbra 2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj náhradu trov konania kaţdému zo ţalobcov 1/, 2/ a 3/
vo výške 42,39 € a kaţdému zo ţalobcov 4/, 5/, 6/ trovy konania vo výške 59,73 € k rukám
ich právneho zástupcu. Vo zvyšku návrh ţalobcov zamietol. Vychádzal zo skutkového
zistenia, ţe ţalobcovia 1/ aţ 3/ uzavreli 26. júla 2007 so ţalovaným Zmluvu o obstaraní
zájazdu, predmetom ktorej bolo zabezpečenie zájazdu v Turecku, Alanyi, v hoteli G. 3+, v
termíne od 28. júla 2007 do 8. augusta 2007 pre tri osoby, v ubytovacej kapacite 2+1 + l, s
leteckou dopravou z Košíc a sluţbami „all inclusive“ v celkovej cene 1 628,96 €
(49 074,-Sk), keď základná cena zájazdu pre jednu osobu predstavovala 417,91 €
(12 590,-Sk), letiskový poplatok 99,25 € (2 990,-Sk), palivový poplatok 16,27 € (490,-Sk)
a poistenie proti insolventnosti 9,56 € (288,-Sk). Ţalobcovia 4/ aţ 6/ uzavreli so ţalovaným
Zmluvu o obstaraní zájazdu 26. júla 2007, podľa ktorej sa ţalovaný zaviazal zabezpečiť zájazd
v Turecku, v hoteli G. v termíne od 28. júla 2007 do 8. augusta 2007 pre tri osoby, v
ubytovacej kapacite 2 +1, s leteckou dopravou z Bratislavy a sluţbami „all inclusive“
v celkovej cene 1 666 € (50 190,-SK), keď základná cena zájazdu pre jednu osobu
predstavovala 417,91 € (12 590,-Sk), letiskový poplatok 99,25 € (2 990,-Sk), palivový
poplatok 16,27 € (490,-Sk) a cestovné poistenie a poistenie proti insolventnosti 21,91 €
(660,-Sk). Poukázal na to, ţe ţalobcovia 1/ aţ 6/ sa domáhali voči ţalovanému zaplatenia
sumy 208,96 € (6 295,Sk) ako náhrady škody za nedodrţanie záväzkových povinností
ţalovaného zo Zmluvy o obstaraní zájazdu z 26. júla 2007. Na zistený skutkový stav aplikoval
ustanovenie § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ţalobcovia splnili podmienky
obsiahnuté v § 74li ods. l Občianskeho zákonníka, pretoţe sluţby poskytnuté ţalobcom
v hoteli S. neboli rovnakej, príp. vyššej kvality, ako tie objednané na základe zmluvy o
obstaraní zájazdu v hoteli G.. Konštatoval, ţe ţalobcom potom patrí
za čerpanie sluţieb objektívne niţšej kvality náhrada v súlade s ustanovením § 741k ods. 2
Občianskeho zákonníka, pričom táto náhrada predstavuje finančný rozdiel medzi objednanými
a skutočne dodanými sluţbami. Pri stanovení konkrétnej výšky tohto rozdielu aplikoval
ustanovenie § 136 O.s.p. Pri určovaní konkrétnej výšky náhrady odpočítal zo základnej ceny
zájazdu pre jednu osobu v sume 417,91 € (l2 590,-Sk) hodnotu letenky a sluţieb
poskytovaných počas letu do Turecka vo výške 192,54 € (5 800,48 Sk) na jednu osobu;
nezohľadnil v tomto odpočte náklady na letiskové poplatky spolu vo výške 29,01€ (874,-Sk),
pretoţe tieto boli predmetom samostatnej úhrady zo strany ţalobcov v zmysle zmluvy
o obstaraní zájazdu. Výsledná suma 225,37 € (6 789,52 Sk), ktorá ostala po odpočítaní leteckej
dopravy, potom predstavovala cenu ţalobcami objednaných sluţieb pripadajúcich
na ubytovanie, jeho lokalitu, sluţby delegáta a sluţby „all inclusive“. Pokiaľ ide o samotný
hotel, dospel k záveru o nekvalitne poskytnutých sluţbách hotela zo strany ţalovaného, a to
pri ţalobcoch 4/ aţ 6/ v rozsahu 30 %, pri ţalobcoch 1/ aţ 3/ v rozsahu 25 %. Pokiaľ išlo
o druhú oblasť týkajúcu sa sluţieb delegáta, hodnotil ním poskytnuté sluţby ako sluţby niţšej
kvality v rozsahu 10 %. Poskytnutie sluţieb „all inclusive“ ţalovaným posúdil ako sluţby
niţšej kvality v rozsahu 20 %. Sumarizáciou všetkých troch zloţiek mal za preukázané, ţe
ţalovaný z hodnoty objednaných sluţieb neposkytol ţalobcom 1/ aţ 3/ sluţby v rozsahu 55 %
a v prípade ţalobcov 4/ aţ 6/ v rozsahu 60 %, čo v peňaţnom vyjadrení znamená rozdiel medzi
objednanými a skutočne dodanými sluţbami vo výške 123,95 € (55 % z 225,37 €)
pri ţalobcoch 1/ aţ 3/; vo výške 135,22 € (60 % z 225,37 €) pri ţalobcoch 4/ aţ 6/, vo zvyšnej
časti ich nárok ako nedôvodný zamietol. Zároveň priznal ţalobcom 1/ aţ 3/ kaţdému spolu
s istinou 123,95 € aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 26. septembra 2007 (výška
diskontnej sadzby NBS bola k uvedenému dátumu 4 %) a ţalobcom 4/ aţ 6/ spolu s istinou
135,22 € aj úrok z omeškania 8 % ročne od 13. októbra 2007 (výška diskontnej sadzby NBS
bola k uvedenému dátumu 4 %). Vo zvyšku uplatňovaného úroku z omeškania ich návrh
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 16. februára 2012,
č.k. 9 Co 83/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalobcom 1/ aţ 6/ náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa v preskúmavanej veci
vykonal náleţité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôleţitých
pre posúdenie dôvodnosti návrhu ţalobcov, ako aj na opodstatnenosť tvrdení ţalovaného
z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1 a 4 O.s.p.) a zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým
záverom. Stotoţnil sa so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, a to, ţe sluţby poskytnuté
ţalobcom v hoteli S. neboli rovnakej, príp. vyššej kvality, ako tie objednané
na základe zmluvy o obstaraní zájazdu v hoteli G. a právnymi závermi, ţe ţalobcom patrí za
čerpanie sluţieb objektívne niţšej kvality náhrada v súlade s ustanovením
§ 74lk ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom táto náhrada predstavuje finančný rozdiel medzi
objednanými a skutočne dodanými sluţbami. Mal za to, ţe pouţité ustanovenie súd prvého
stupňa aj správne vyloţil a svoje dôvody vedúce k čiastočnému vyhoveniu návrhu aj náleţite
v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Na základe toho sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, ţe
ţalovaný vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti len zopakoval a podrobnejšie rozviedol
svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, pričom konštatoval, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi súd prvého stupňa dôsledne vysporiadal, uviedol,
prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné
skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia. Dospel k záveru, ţe obsah odvolania ţalovaného nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých zaloţil svoje
rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov. Okrem toho venoval pozornosť
aj námietkam ţalovaného spochybňujúcim nedodrţanie postupu upraveného v ustanovení
§ 741i ods. 2 Občianskeho zákonníka; námietkam spochybňujúcim závery súdu prvého stupňa
označiac hodnotenie vzniku zmluvného vzťahu v prípade ţalobcov 1/ aţ 3/ za nepresvedčivé;
námietkam namietajúcim hodnotenie výpovede svedkyne doţiadaným súdom bez prítomnosti
odporcu; námietkam hodnotiacim ubytovanie súdom prvého stupňa a námietkam
o nesprávnom výpočte rozdielu medzi objednanými a poskytnutými sluţbami. O trovách
konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalovaný dovolaním. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe mu ako účastníkovi konania bola
postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. K odňatiu moţnosti konať pred súdom
malo dôjsť podľa jeho názoru tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Vytýkal odvolaciemu súdu nedostatok odôvodnenia
vo vzťahu k jeho námietkam uvedeným v odvolaní, najmä pokiaľ ide o existenciu náhrady
škody a posúdenie prípadného rozdielu medzi ponúkanými a poskytnutými sluţbami, pričom
v tejto súvislosti namietal, ţe len samotná formulácia ustanovenia § 3 a nasl. vyhlášky
č. 277/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich
zaraďovaní do ich kategórií a tried spochybňuje záver konajúcich súdov v danej veci.
Uviedol, ţe vyhodnotiť poskytnutie ubytovacieho zariadenia vyššej kvality oproti zmluvne
dohodnutému charakteru ubytovacieho zariadenia je z pohľadu uplatňovaného nároku
nelogické, keďţe nejde v danom prípade o aplikáciu ustanovenia § 741k ods. 3 písm. b)
Občianskeho zákonníka per analogiam, v zmysle ktorého nemá cestovná kancelária nárok
na vyššie náklady v súvislosti s obstaraním dohodnutej sluţby. Za zjavné nepochopenie
povaţoval aj aplikáciu samotného inštitútu „all inclusive“, ktorý mal byť posudzovaný ako
samostatná sluţba. Poukázal na to, ţe platná právna úprava zákona č. 281/2001 Z.z., ako aj
smernica Rady č. 90/314/EEC z 13. júna 1990, takýto prístup neumoţňujú. Taktieţ namietal aj
nesprávne vyhodnotenie ţalobcami predloţeného dôkazu. Navrhol rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ţalobcovia 1/ aţ 6/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu povaţujú za zákonné a vecne správne a navrhli odvolanie ţalovaného ako
nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Podľa § 238 ods. 5 O.s.p dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Dňa 17. januára 2008, kedy bola ţaloba podaná na Okresnom súde Bratislava I, bola
minimálna mzda podľa § 1 písm. b/ nariadenia vlády č. 450/2007 Z.z. 8100,- Sk (268,90 €)
a jej trojnásobok teda predstavoval sumu 806,70 €. Suma 123,95 € u ţalobcov 1/ aţ 3/ a suma
135,22 € u ţalobcov 4/ aţ 6/ (kaţdý zo ţalobcov má postavenie samostatného účastníka
konania v zmysle ustanovenia § 91 ods. 1 O.s.p), ktorá bola ţalobcom 1/ aţ 6/ priznaná
právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu, teda neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy
v deň podania ţaloby na prvostupňovom súde. Dovolanie ţalovaného proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 5 O.s.p. nie je teda prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len
na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale
v dovolacom konaní neboli zistené.
Ţalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp.zn. III. ÚS 156/06, sp.zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovaného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany ţalovaného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo súd
priznal ţalobcom 1/ aţ 6/ náhradu škody za neposkytnuté sluţby. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
ţalovaného.
Pokiaľ ţalovaný odôvodnil svoje dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a) aţ c) O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie
243a ods.2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie.
Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky
potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon
súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).
Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto
opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba
na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalovaný namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom 1/ aţ 6/ vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. októbra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
5